Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_8Co-11-2018.pdf
PDF · 95.62 KB
Case nature
Area
Subarea
8Co/11/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Marianny Hraboveckej a členiek senátu JUDr. Diany Solčányovej a JUDr. Ludviky Bodnárovej v právnej veci oprávnenej z výživného F. B. nar. X.X.XXXX bývajúcej v A. na P. Z. Č.. X proti povinnému z vyživovacej povinnosti P. E. nar. XX.XX.XXXX bývajúceho v O. č. XXX zast. advokátom JUDr. Rudolfom Žiklom so sídlom Advokátskej kancelárie v Košiciach na Tichej č. 18 v konaní o zvýšenie výživného o odvolaní povinného z vyživovacej povinnosti proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 13.7.2017 č.k. 18P/56/2016-106
rozhodol:
P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného v prevyšujúcej časti.
odôvodnenie:
1. Súd prvej inštancie rozsudkom z 13.7.2017 č.k. 18P/56/2016-106 zvýšil výživné pre oprávnenú z 56,43 Eur na 100,- Eur mesačne od 1.5.2015 do 19.6.2016, na 80,- Eur mesačne od 1.2.2017 do 30.4.2017 a na 100,- Eur mesačne od 1.5.2017 do budúcna, ktoré výživné je povinný platiť do 15. dňa toho ktorého mesiaca dopredu oprávnenej. V prevyšujúcej časti návrh na zvýšenie výživného zamietol. Dlžné výživné 767,83 Eur za obdobie od 1.5.2015 do 31.7.2017 zaviazal odporcu (povinného) zaplatiť do 20 dní od právoplatnosti rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na ich náhradu.
2. V odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že rozsudkom Okresného súdu Košice I zo 16.1.2015 č.k. 22P/8/2011-123 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 27.10.2015 č.k. 7Co/25/2015-150 bolo zvýšené výživné od povinného pre oprávnenú na 80,- € mesačne od 21.1.2011 do 31.8.2011 a na 100,- € mesačne od 1.9.2011 do 30.4.2015, ktoré nadobudlo právoplatnosť 16.11.2015. Rozhodnutie Okresného súdu Košice I o výživnom za obdobie od 1.5.2015 do budúcna bolo rozhodnutím Krajského súdu v Košiciach zrušené a vrátené na ďalšie konanie. Uznesením Okresného súdu Košice I z 20.1.2016 č.k. 18P/56/2016-159 bol nárok oprávnenej voči povinnému na zvýšenie výživného od 1.5.2015 do budúcna vylúčený na samostatné konanie, ktoré nadobudlo právoplatnosť 27.2.2016. Na základe toho predmetom prebiehajúceho konania je návrh oprávnenej na zvýšenie výživného z 56,43 € na 150,- € mesačne od 1.5.2015 do budúcna.
3. Súd prvej inštancie porovnaním pomerov v čase predchádzajúcej úpravy výživného s pomermi existujúcimi v čase terajšieho rozhodovania dospel k záveru, že podstatná zmena pomerov na strane oprávnenej, ktorá od 1.9.2015 je študentkou Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove odôvodňuje zvýšenie výživného diferencovane v nadväznosti na zárobkové schopnosti a možnosti a majetkové pomery povinného. Na základe rozsiahleho dokazovania dospel k záveru, že zvýšenie výživného z 56,43 € na 100,- € mesačne za obdobie od 1.5.2015 do 19.6.2016 odôvodňuje príjem povinného, ktorý pozostával z výsluhového dôchodku 240,51 € (zvýšený na 241,03 € od júla 2015), z nemocenských dávok od sociálnej poisťovne 356,70 €, resp. 368,70 € mesačne za obdobie od
júla 2015 do júna 2016 a zo mzdy od spoločnosti K. s.r.o. v mesiacoch máj a jún 2015 vo výške 364,67 €. Povinnému skončila podporná doba nemocenského poistenia 19.6.2016, a teda za obdobie od 20.6.2016 do 31.1.2017 jeho jediným zdrojom príjmu bol výsluhový dôchodok, preto návrh na zvýšenie výživného zamietol a ponechal výživné určené predchádzajúcim rozhodnutím súdu 56,43 €. V čase od 1.2.2017 do 30.4.2017 povinný pracoval na základe dohody o pracovnej činnosti uzavretej so spoločnosťou X. s.r.o. Prakovce a dosahoval čistý mesačný príjem 277,78 € až do skončenia dohody o pracovnej činnosti, t.j. 30.4.2017. Rovnako aj v tomto období bol poberateľom výsluhového dôchodku 241,22 €. Na základe toho súd zvýšil výživné pre oprávnenú z 56,43 € na 80,- € mesačne za obdobie od 1.2.2017 do 30.4.2017 s poukazom na to, že jeho príjem bol nižší, ako v čase určenia výživného od 1.5.2015 do 19.6.2016. Od 1.5.2017 povinný uzavrel so spoločnosťou X. s.r.o. Prakovce riadnu pracovnú zmluvu, kde dosiahol príjem 519,- €. Na základe toho súd zvýšil výživné z 56,43 € na 100,- € mesačne od 1.5.2017 do budúcna s odôvodnením, že je v schopnostiach a možnostiach povinného takto určené výživné platiť. K argumentácii povinného vo vzťahu k jeho výdavkom súd poukázal na odôvodnenie rozhodnutia odvolacieho súdu (č.k. 7Co/25/2015-150 najmä, že výživné pre nezaopatrené dieťa má prednosť pred ostatnými výdavkami povinného rodiča a splácanie úveru nie je možné považovať za nevyhnutne vynaložené náklady, resp. výdavky, ktoré by mali mať prednosť pred vyživovacou povinnosťou. Zistený skutkový stav posúdil a rozhodol podľa § 62 ods. 1,2,3,4,5, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1,2 Zákona o rodine. Dlžné výživné 767,83 € za obdobie od 1.5.2015 do 31.7.2017 zaviazal povinného zaplatiť oprávnenej do 20 dní od právoplatnosti rozsudku s odôvodnením, že vzhľadom na dĺžku prebiehajúceho konania (rok 2011) nepovolil splátky dlžného výživného a tiež vzhľadom na predmet konania, ktorým je určenie výživného pre nezaopatrené plnoleté dieťa. V prevyšujúcej časti návrh na zvýšenie výživného zamietol ako nedôvodný. O trovách konaniach rozhodol podľa § 52 CMP.
4. Proti tomuto rozsudku okrem výroku o zamietnutí návrhu na zvýšenie výživného v prevyšujúcej časti, podal v zákonnej lehote odvolanie povinný s návrhom, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie a návrh na zvýšenie výživného zamietol a ponechal výživné v rozsahu, ktorý bol súdmi pôvodne ustálený a určený. Vyjadril názor, že súd prvej inštancie napriek tomu, že vo veci vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, vec nakoniec nesprávne posúdil a nesprávne rozhodol. Zdôraznil, že nesporným a zásadným faktom celej kauzy je, že je vážne nemocný človek, má dlhodobé problémy s chrbticou, viackrát bol hospitalizovaný a lekári mu navrhli odchod do invalidného dôchodku. Invalidný dôchodok mu nebol sociálnou poisťovňou priznaný len z dôvodu, že nemá odpracovaný dostatočný počet rokov, inak jeho zdravotný stav invaliditu odôvodňuje. Zdravotný stav mu nedovoľuje zamestnať sa plnohodnotne v stálom pracovnom pomere a nakoľko žije a pôsobí v regióne s vysokou zamestnanosťou, je nútený svoju zlú sociálnu situáciu riešiť príležitostnými brigádami a prácami mimo dlhodobého pracovného pomeru. Je v sústavnej existenčnej neistote. Majetok nemá, resp. ten čo má (chalupa v obci Helcmanovce) je vysoko zadĺžený a zaťažený ťarchou banky. Dodnes hradí a spláca bankovú hypotéku za tento dom. Inú možnosť bývania nemá. Rozhodnutie súdu je pre neho doslova likvidačné a ak ho odvolací súd nezmení, nevie, ako bude ďalej žiť a postupovať. Vytkol konajúcemu súdu, že nezohľadnil a nesprávne posúdil aj samotný postoj oprávnenej voči nemu a to v tom smere, že oprávnená je t.č. už plnoletá a dospelá, študuje na vysokej škole, o neho sa prakticky vôbec nezaujíma, nestýka sa s ním, ale výživné od neho požaduje napriek tomu, že vie, v akej je zložitej sociálnej situácii. Žiadal, aby súd aj tento morálny aspekt správania sa oprávnenej voči jeho osobe pri rozhodovaní mal na zreteli. V priebehu konania na súde vyšlo najavo, že oprávnená bola počas súdneho konania na dlhodobejšej stáži v USA, teda je predpoklad, že si na spomínanej stáži aj zarobila určité financie a podľa neho táto spomínaná okolnosť by mala mať vplyv na určenie jeho vyživovacej povinnosti. Má vedomosť aj o tom, že študenti vo veku oprávnenej bežne chodia brigádovať za účelom zlepšenia svojich príjmových možností. Oprávnená je zdravá, preto si môže vylepšiť svoj príjmový rozpočet študentskými brigádami. S poukazom na § 62 ods. 2 Zákona o rodine vytkol konajúcemu súdu, že sa riadne nevysporiadal s pomermi a možnosťami druhého rodiča, teda matky oprávnenej, pomery ktorej sú nepomerne lepšie, ako v jeho prípade. Matka oprávnenej netrpí závažným ochorením a má stabilný príjem z pracovného pomeru, kým on bez pôžičkovej výpomoci rodiny a známych by nezvládol hradiť svoje základné životné potreby. V tejto súvislosti uviedol, že do značnej miery mu pomáha predovšetkým jeho matka, ktorá je na starobnom dôchodku. Viackrát sa stalo, že mu hrozilo vypnutie napr. elektrickej energie v dome, ktorý obýva, nakoľko nemal na zaplatenia poplatku. Z týchto dôvodov žiadal, aby odvolací súd celú záležitosť opätovne prehodnotil, komplexne zvážil dôvody jeho odvolania a návrh ako nedôvodný v celom rozsahu zamietol.
5. Oprávnená vo vyjadrení uviedla, že s odvolaním povinného nesúhlasí a z jeho strany ide iba o ustavičné klamstvo a zavádzanie súdu, ako aj účelové vyhýbanie sa plateniu výživného. Úmyselne sa vyhýba nájsť si riadne zamestnanie, čo odôvodňuje tým, že žije v regióne s najväčšou nezamestnanosťou. Vyjadrila názor, že v súčasnej dobe je mnoho pracovných príležitostí, či už na Slovensku alebo v zahraničí a nevidí dôvod, aby sa nemohol povinný zamestnať aj mimo Slovenskej republiky, aby si finančne prilepšil, nakoľko inú vyživovaciu povinnosť nemá a nič mu v tom nebráni, aby tak urobil. Zdôraznila, že povinný ju od jej 18. mesiacov nikdy nekontaktoval, nezaujímal sa a nestýkal sa s ňou a nikdy ju neobdaroval. Je preto nemorálne zo strany povinného, aby sa vyjadroval voči jej osobe spôsobom uvedeným v odvolaní. Povinný uhrádza výživné výlučne cestou exekúcie, aj to v minimálnej výške 28,60 € mesačne. Najsmutnejšie na tom všetkom je, že povinný všade uvádza svoje dlhy, ale dlh na výživnom neuvádzal ani v odvolaní. Podľa jej názoru povinným uvedené výdavky na hypotéku a pôžičky, ani na jeho splátky dlhov nemajú prednosť pred výživným. Povinný po odpočítaní nevyhnutných výdavkov na bývanie a stravu je schopný prispievať na jej výživu aj vyššou sumou ako určil súd. Navrhla, aby odvolací súd prihliadol aj na tú skutočnosť, že povinný bol aj v minulosti zamestnaný, kde skončil jeho pracovný pomer okamžitým skončením pracovného pomeru zo strany zamestnávateľa z dôvodu absencie povinného, ktorý proti tomu ani nenamietal. Podľa jeho názoru povinný sa bezdôvodne vzdal lepšieho zamestnania, pretože mohol mať lepší príjem, nebyť jeho absencií. Okrem toho sa vzdal aj mnohých ďalších zamestnaní. Takýmto spôsobom sa povinný len vyhýba výkonu exekučných konaní, ktoré sú vedené proti jeho osobe.
6. Ďalšie vyjadrenia zo strany účastníkov konania vo veci neboli podané.
7. Podľa § 387 ods.1 CSP odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 tohto zákonného ustanovenia, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
8. Odvolací súd preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z § 379 CSP s tým, že nie je odvolacími dôvodmi viazaný podľa § 66 CMP a dospel k záveru, že súd prvej inštancie dostatočne zistil skutočný stav veci, posúdil ho podľa správnych ustanovení Zákona o rodine, v súlade s § 191 CSP vyhodnotil dôkazy, pričom starostlivo prihliadal na všetko, čo vyšlo v konaní najavo, vrátane toho, čo uviedli účastníci konania, preto je odôvodnenie rozsudku v napadnutej časti presvedčivé a s jeho závermi sa odvolací súd v plnom rozsahu stotožňuje. Konajúci súd sa vysporiadal s námietkami povinného uplatnenými v odvolaní, ktoré tvorili jeho obranu už v priebehu konania pred súdom prvej inštancie a povinný ani v odvolacom konaní neuviedol žiadne relevantné skutočnosti majúce za následok iné rozhodnutie o jeho vyživovacej povinnosti k oprávnenej. Odvolací súd dospel k záveru, že v priebehu konania na súde prvej inštancie boli nepochybne zistené a preukázané všetky skutočnosti podstatné pre rozhodnutie o výživnom, v dôsledku čoho ani odvolací súd nemá pochybnosti o správnosti rozhodnutia súdu prvej inštancie a zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov, a teda za porušenie tohto základného práva nemožno považovať neúspech, resp. nevyhovenie návrhu v konaní. Odvolací súd tiež zdôrazňuje, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia. Odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na súdnu ochranu, resp. právo na spravodlivé súdne konanie. V tomto prejednávanom prípade súd prvej inštancie dôsledne vykonal dokazovanie a úplne zistil skutočný stav, ktorý následne správne právne posúdil, pričom jeho skutkové a právne závery zjavne nie sú svojvoľné, neudržateľné a ani neboli prijaté v zrejmom omyle konajúceho súdu, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Odvolací súd ďalej konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie obsahuje náležitosti rozsudku podľa § 220 ods. 2 CSP a len odlišný názor účastníka vo vzťahu k hodnoteniu dôkazov a úvahám súdu uvedených v odôvodnení rozsudku nečiní rozhodnutie nezákonným a nepreskúmateľným.
9. V tomto prejednávanom prípade bolo nepochybne preukázané, že oprávnená je študentkou Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove, teda sa pripravuje na budúce povolanie štúdiom na vysokej škole dennou formou a je odkázaná svojou výživou na rodičov, preto vyživovacia povinnosť
rodičov k nej naďalej trvá. Odvolací súd sa stotožnil aj s hodnotením možností, schopností a majetkových pomerov povinného plniť si vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej a v tejto súvislosti považuje za potrebné zdôrazniť, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, z čoho vyplýva, že každý rodič je povinný usmerňovať svoje životné a pracovné aktivity tak, aby plnenie vyživovacej povinnosti k dieťaťu nebolo ohrozené. Zárobkové schopnosti a možnosti povinného sú vyjadrené v napadnutom rozsudku zvýšením výživného pre oprávnenú na 80,- €, resp. 100,- € mesačne, hoci výrazné zvýšenie odôvodnených potrieb oprávnenej by zjavne odôvodňovalo zvýšenie výživného vo väčšom rozsahu, ale dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého odôvodnené potreby dieťaťa nie sú jediným zákonným kritériom pre určenie výživného, pretože okrem nich je potrebné zohľadniť aj schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného rodiča, ktoré sú limitujúcim kritériom vo vzťahu k uspokojovaniu odôvodnených potrieb dieťaťa, preto rozhodnutie súdu prvej inštancie aj z tohto uhla pohľadu je správne a zákonné. Príjem povinného dôsledne zistený súdom prvej inštancie je dostatočný na to, aby si plnil vyživovaciu povinnosť voči oprávnenej vo výške 80,- €, resp. 100,- € mesačne určené diferencovane v nadväznosti na príjem povinného, ktoré výživné zohľadňuje iba minimálnu časť odôvodnených potrieb oprávnenej a je nepochybné, že podiel matky na výživnom voči dcére je podstatne vyšší, ako podiel otca, aby mohla zabezpečiť aspoň štandardné životné potreby dcéry, preto sú bez právneho významu pomery matky, na ktoré povinný poukazuje vo svojom odvolaní, nota bene ani odvolací súd nepovažoval za potrebné bližšie verifikovať pomery matky, ktorá si dobrovoľne plní svoju vyživovaciu povinnosť voči plnoletej dcére.
10. Odvolací súd vo vzťahu k odvolacej argumentácii povinného dodáva, že na určenie rozsahu vyživovacej povinnosti povinného rodiča nemá vplyv nepravidelný príjem z brigádnickej činnosti dieťaťa pripravujúceho sa na budúce povolenie dennou formou štúdia a tento príjem zásadne nezbavuje rodičov vyživovacej povinnosti k tomuto dieťaťu, pretože len málo zasahuje do priemeru, z ktorej je táto povinnosť určená a slúži dieťaťu k dosiahnutiu len určitého prilepšenia a nie na úhradu jeho základných osobných potrieb. Odvolací súd je toho presvedčenia, že zvýšenie výživného pre oprávnenú odkázanú výživou na povinného (rodičov), nie je v rozpore s dobrými mravmi, ako sa mylne domnieva povinný, pretože vzájomne napätý vzťah, resp. absencia akéhokoľvek vzťahu medzi oprávnenou a povinným vyplýva z celkovo narušených vzťahov medzi otcom a dcérou už v predchádzajúcom období vzájomných rodinných vzťahov, predovšetkým na základe narušených vzťahov medzi rodičmi oprávnenej, a rovnako ani z výpovede oprávnenej a jej písomných podaní nemožno uzavrieť, že jej správanie voči povinnému by bolo v rozpore s dobrými mravmi, práve so zreteľom na správanie účastníkov voči sebe navzájom, ktoré dotvára logickú sústavu dôkazov vykonaných súdom prvej inštancie a dovoľuje záver, že nevznikla prekážka rozporu s dobrými mravmi aplikáciou § 75 ods. 2 Zákona o rodine. Odvolací súd dôsledne vychádzajúc z § 75 ods. 2 Zákona o rodine, ktorý prenecháva súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého vopred neobmedzeného okruhu okolností, teda posúdenie, či priznanie výživného (zvýšenie) je alebo nie je v rozpore s dobrými mravmi, závisí v každom konkrétnom prípade na úvahe súdu, dospel k záveru, že správanie oprávnenej (podanie návrhu na zvýšenie výživného) nie je možné objektívne posúdiť ako porušovanie dobrých mravov, pretože pre takýto záver nestačí obyčajný nezáujem o povinného a navyše za situácie, že povinný o svoju dcéru takmer od narodenia nejaví záujem.
11. Vo vzťahu k ostatnej odvolacej argumentácii otca odvolací súd poznamenáva, že jeho obrana rozsahom vlastných nevyhnutných výdavkov pôsobí vo faktickej a právnej rovine smerom k vyživovacej povinnosti voči oprávnenej nevyvážene a dovoľuje skôr záver, že subjektívne vnímanie vlastnej životnej situácie povinnému bráni objektívne posúdiť rozsah odôvodnených potrieb oprávnenej preukázaných v priebehu konania na súde prvej inštancie. V kontexte zisteného skutočného stavu súdom prvej inštancie odvolací súd je toho presvedčenia, že rozhodnúť v súlade s odvolacím návrhom povinného, teda zamietnuť návrh oprávnenej na zvýšenie výživného, by v tomto prípade znamenalo posunúť zodpovednosť za zdravie, resp. zdravý psychický a fyzický vývoj oprávnenej výlučne na jej matku, ktorá sa o dcéru navyše osobne stará a dobrovoľne si plní vyživovaciu povinnosť voči nej, bolo by nepochybne v rozpore so všetkými relevantnými ustanoveniami Zákona o rodine, morálkou a spravodlivosťou.
12. Súd prvej inštancie rovnako správne rozhodol o dlhu na výživnom a spôsobe jeho zaplatenia, pretože vzhľadom k povahe prejednávanej veci, priznanému nároku a dĺžke rozhodovania o návrhu (návrh podaný v roku 2011), nebolo by spravodlivé priznať výhodu splátok, príp. dlhšiu lehotu splatnosti aj preto, že ide o výnimku zo zásady, že povinnosť uloženú v rozsudku treba splniť do troch dní (§ 232 ods. 3 CSP). Odvolací súd poznamenáva, že povinnému muselo byť zrejmé, že s pribúdajúcim
vekom dcéry sa zvyšujú jej odôvodnené potreby (teda aj suma potrebná na ich uspokojenie), preto pri primeranej prezieravosti mohol a mal vytvárať úspory v súvislosti s touto nepochybnou zmenou pomerov svojho dieťaťa. Súdne zvýšenie v rozsahu vyživovacej povinnosti mohol očakávať od začatia konania (najneskoršie od rozhodnutia odvolacieho súdu z 27.10.2015) a je nepochybné, že príjmové pomery povinného umožňovali, aby minimálnu časť príjmu dal na tvorbu úspor, príp. aby sa inak pripravil na možnosť zvýšenia výživného pre svoje dieťa, preto aj vzhľadom na výšku dlhu je od neho možné očakávať jeho splatenie v súdom určenej lehote 20 dní od právoplatnosti rozsudku a nie je potrebné mu poskytnúť dlhšiu lehotu na splatenie dlhu, resp. priznať mu výhodu splátok.
13. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti (okrem výroku o zamietnutí návrhu v prevyšujúcej časti) ako vecne správny potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia doplnil ďalšie dôvody podľa § 387 ods. 2 CSP.
14. Rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0 (§ 393 ods. 3 vety druhej CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 a nasl. CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP). Uvedená povinnosť neplatí, ak je dovolateľ fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).