Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/205/2017

Uznesenie

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov Mgr. Patricie Skotnickej a JUDr. Alexandry Hanusovej v spore žalobcov: 1. H. Š., G. B. X, X., 2. H. Š., G. B. X, X., obaja zastúpení advokátom JUDr. Jozefom Boledovičom, Rovinka 578, proti žalovanej: PRO BIOS, spol. s r.o., neštátna poliklinika, IČO: 31 392 946, Ružová dolina 21, Bratislava, o určenie existencie spoločného nájmu bytu manželmi, na odvolanie žalobcov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 11.01.2017, č.k. 16C/10/2014-325, takto

rozhodol:

Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie zamietol žalobu žalobcov a žalovanej proti žalobcom nepriznal náhradu trov konania.

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobcovia sa žalobou podanou na súd prvej inštancie domáhali určenia, že medzi žalovanou ako prenajímateľkou a žalobcami ako nájomcami existuje nájomný vzťah - právo spoločného nájmu manželov k trojizbovému bytu, nachádzajúceho sa na prízemí stavby, súpisné č. XXXX, postavenej na pozemku parcela č. XX a XX/X, v katastrálnom území G., zapísanej na LV č. XXXX, pre katastrálne územie G. ako druh stavby: zdravotnícke stredisko, G. B. X, P. X. (ďalej len „byt“ alebo „trojizbový byt“). Dôvodili, že žalovaná sa na základe Zmluvy č. XXXX/XXXX o predaji časti podniku (ďalej len „Zmluva o predaji časti podniku“) stala vlastníkom stavby, v ktorej sa nachádza byt obývaný žalobcami od roku 1971, na základe rozhodnutia právneho predchodcu žalovanej. Počnúc od nadobudnutia vlastníckeho práva k stavbe začala žalovaná spochybňovať existenciu bytu a nájomného vzťahu žalobcov k nemu, a to i napriek tomu, že sa podľa Zmluvy o predaji časti podniku zaviazala previesť predmetný byt do vlastníctva žalobcov. Žalobcovia pritom považovali existenciu bytu z hľadiska jeho stavebnotechnického usporiadania a vybavenia za nespornú, keďže podľa dokumentácie stavby, ktorej kópia tvorí súčasť znaleckého posudku č. XX/XXXX, vypracovaného Ing. Q. I., súdnou znalkyňou, bol priestor užívaný žalobcami na bývanie jednoznačne definovaný ako byt. Mali za to, že osvedčili naliehavý právny záujem na požadovanom určení, keďže predmetný byt predstavoval ich základnú existenčnú potrebu do budúcnosti.

3. Súd prvej inštancie skúmajúc primárne existenciu naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p.“) dospel k záveru, že tento nie je daný, nakoľko právoplatným skončením konania sa neistota v právnom postavení žalobcov neodstráni. Poukázal pritom na viacero súdnych konaní prebiehajúcich medzi stranami sporu, v ktorých sa súdy ako s predbežnou otázkou zaoberali práve existenciou bytu, nachádzajúceho sa v stavbe žalovanej, v právnom zmysle slova. Uviedol, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava II pod sp. zn. 8C/328/2007, v ktorom sa žalobcovia domáhali určenia neplatnosti výpovede nájmu bytu, súd skúmal prejudiciálne existenciu nájomného vzťahu medzi stranami sporu dospejúc pritom k záveru, že tento nebol preukázaný. Z odôvodnenia

rozsudku v označenej veci vyplynulo, že žalobcovia nepreukázali tvrdenia o tom, že miestnosti, ktoré im boli pridelené na bývanie (označené vo výmere o pridelení bytu zo strany organizácie ako jednoizbový služobný domovnícky byt a v zápise o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu označené ako trojizbový byt), nachádzajúce sa v zdravotníckom stredisku Prievoz, v Bratislave, spĺňali pojem bytu v zmysle § 62 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, resp. § 118 ods. 2 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „Občiansky zákonník“). Pre posúdenie toho, či v konkrétnom prípade išlo o byt, bol pritom rozhodujúci kolaudačný, a nie faktický stav, nakoľko, ak sa kolaudačným rozhodnutím povoľuje užívanie stavby k určenému účelu, potom aj zmeny v spôsobe užívania stavby sú prípustné len na základe rozhodnutia stavebného úradu o zmene užívania stavby. Podľa mienky Okresného súdu Bratislava II žalobcovia nepreukázali vznik užívacieho práva, tak k jednoizbovému služobnému bytu, ako ani k trojizbovému bytu, vo vzťahu ku ktorému nepredložili rozhodnutie o pridelení bytu, vydaného príslušnou organizáciou hospodáriacou s majetkom štátu, ktorá bola súčasne zamestnávateľom žalobcu v 1. rade. Okresný súd Bratislava II v odôvodnení rozsudku vo veci sp. zn. 8C/328/2007 ďalej poukázal i na rozhodnutie vydané totožným súdom dňa 18.02.2008, vo veci sp. zn. 13C/279/2005, ktorým určil za neplatný článok VII, bod 9, Zmluvy o predaji časti podniku, ukladajúci žalovanej povinnosť previesť byt do vlastníctva žalobcov; totožnú skutočnosť potvrdil Krajský súd v Bratislave v rozsudku zo dňa 19.04.2007, sp. zn. 3Co/20/2006, vo veci neplatnosti zmluvy o budúcej zmluve. Krajský súd v Bratislave pritom nepovažoval priestory užívané žalobcami za byt v právnom zmysle slova a uzavrel, že pokiaľ by aj boli tieto priestory klasifikované za byt, neboli odovzdané žalobcovi v 1. rade do užívania v súlade s (v tom čase) platnými právnymi predpismi; žalobcovia preto užívali predmetné priestory bez právneho dôvodu. Vychádzajúc zo zistených skutočností súd prvej inštancie následne vyvodil, že žalobcovia v konaní o určenie existencie spoločného nájmu bytu manželmi nepredložili také listinné dôkazy preukazujúce zmenu skutkových okolností, ktoré by boli dôvodom pre vydanie vyhovujúceho rozhodnutia. Hoci Ústav národného zdravia Bratislava odovzdal žalobcovi v 1. rade do užívania trojizbový byt, ktorá okolnosť vyplývala zo zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu a z evidenčného listu pre výpočet úhrady za jeho užívanie, žalobcovia nepredložili právoplatné rozhodnutie o pridelení bytu, vydaného príslušným orgánom, bez ktorého bola dohoda o odovzdaní a prevzatí bytu absolútne neplatným právnym úkonom. Neosvedčiac vznik práva osobného užívania bytu, nemohlo sa toto právo zmeniť nadobudnutím účinnosti zákona č. 509/1991 Zb., ktorým sa mení, dopĺňa a upravuje Občiansky zákonník, na nájom bytu.

4. Pokiaľ žalobcovia vyvodzovali vznik a existenciu nájomného vzťahu k bytu od konkludentného prejavu právneho predchodcu žalovanej, poukazujúc pritom na evidenčný list bytu, výpočtové listy nájomného, realizované odplaty za jeho užívanie a napokon i na stanovisko Polikliniky Ružinov, súd prvej inštancie pripustil možnosť vzniku nájomného pomeru na základe zhodného neformálneho prejavu vôle jeho účastníkov, a to dohodou o jeho podstatných zložkách, za predpokladu jeho súladu s objektívnym právom. Žalobcovia však nepreukázali, že predmetom nájomného vzťahu bol byt v právnom zmysle slova. Okresný súd Bratislava II, v konaní vedenom pod sp. zn. 13C/279/2005, pritom konštatoval, že ak nie sú miestnosti alebo súbor miestností objektívne určené kolaudačným rozhodnutím na trvalé bývanie alebo ako samostatné bytové jednotky, určenie účelu ich užívania nemôže zmeniť vlastník svojim rozhodnutím, a to ani so súhlasom nájomcov týchto miestností. K totožnému právnemu záveru dospel Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 6Co/249/2012. Ak teda právny predchodca žalovanej a v súčasnosti žalovaná strpeli užívanie priestoru nazvaného bytom a prijímali za jeho užívanie odplatu v podobe nájomného, ani takto zhodne prejavené vôle nemohli podľa mienky súdu prvej inštancie urobiť z tohto priestoru byt bez právoplatného rozhodnutia stavebného úradu.

5. Ohľadom snahy žalobcov o nahradenie chýbajúcich dokladov týkajúcich sa užívaných priestorov, vrátane kolaudačného rozhodnutia, postupom podľa § 104 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“) súd prvej inštancie uviedol, že Okresný úrad Bratislava rozhodnutím zo dňa 13.10.2015, č. C.-X.-C.-XXXX/XXXXX/MRV, zrušil rozhodnutie mestskej časti Bratislava - G. zo dňa 10.06.2015, č.j. U., ktorým nenariadil passport stavby, zákonnosť ktorého rozhodnutia bola predmetom preskúmania Krajským súdom v Bratislave, v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/278/2015, na podklade žaloby žalobcov; tá bola rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 20.10.2016, č.k. 1S/278/2015-53, zamietnutá. Súd prvej inštancie následne ustálil, že žalobcovia ani rozhodnutiami vydanými v konaní o nariadenie passportu stavby nepreukázali existenciu rozhodnutia o povolení užívania stavby na bytové účely. Stavebný úrad pritom neosvedčoval žiadnu dokumentáciu, časť stavby užívanú na bývanie žiadnym spôsobom nevymedzil a nevykonal žiadne dokazovanie k

legálnosti stavby, najmä k stavebným zmenám, ktoré atribúty predpokladá inštitút uvedený v § 104 stavebného zákona.

6. Súd prvej inštancie rozhodol o trovách konania podľa § 255 ods. 1 C.s.p. tak, že žalovanej (súd prvej inštancie uviedol nesprávne, že žalobcovi - pozn. odvolacieho súdu), ktorá mala vo veci plný úspech, nepriznal nárok na náhradu trov konania, nakoľko si žalovaná nárok na náhradu trov konania neuplatnila.

7. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podali odvolanie žalobcovia a žiadali, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. Namietali, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom porušil ich právo na spravodlivý proces, nevykonal nimi navrhované dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a na základe už vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, pričom jeho rozhodnutie spočívalo na nesprávnom právnom posúdení veci (odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. b), e), f) a h) C.s.p. - pozn. odvolacieho súdu).

8. Žalobcovia sa nestotožnili s právnym názorom súdu prvej inštancie v otázke absencie naliehavého právneho záujmu na určení nájomného vzťahu žalobcov k bytu, majúc za to, že výrokom súdu o požadovanom určení bude ich právne postavenie presne definované, bude zrejmý rozsah ich práv a povinností, ako aj rozsah ich ochrany v medziach zákona. Počnúc od roku 2003, t.j. od nadobudnutia vlastníckeho práva žalovanej ku stavbe, v ktorej sa nachádza dotknutý byt, sa ocitli v stave právnej neistoty, keďže žalovaná spochybňovala existenciu bytu, a tým aj nájomného vzťahu žalobcov k nemu, tvrdiac, že priestory bytu užívajú bez právneho dôvodu. Žalovaná sa snažila zbaviť žalobcov užívacieho práva k bytu, súdnou cestou vymáhala peňažné plnenia zodpovedajúce nájomnému za užívanie nebytových priestorov a podala i žalobu na vypratanie stavby a pozemkov k nej patriacich, ktorú v časti vypratania stavby vzala späť. Vo všetkých súdnych konaniach prebiehajúcich medzi sporovými stranami súdy ako predbežnú otázku posudzovali existenciu bytu a právne postavenie žalobcov k nemu. Žalobcovia boli v jednotlivých sporoch neúspešní, nakoľko nepredložili kolaudačné rozhodnutie preukazujúce účel užívania stavby na bývanie, ktorá povinnosť však zaťažovala vlastníka stavby. Z vlastného záujmu iniciovali konanie o zabezpečenie passportu stavby ako jediného možného dokladu preukazujúceho účel užívania stavby, ktorý postup mal oporu v ustanovení § 104 stavebného zákona a následne sa domáhali určenia existencie nájomného vzťahu k bytu. Na tomto základe považovali za nesprávny ten právny záver súdu prvej inštancie, že určením existencie spoločného nájmu bytu sa neistota v ich právnom postavení neodstráni. Práve naopak, určovací výrok rozsudku súdu prvej inštancie bude pôsobiť preventívne, a to aj vo vzťahu k doposiaľ prerušeným konaniam, vedeným na Okresnom súde Bratislava II, ktorých predmetom boli nedôvodne vymáhané finančné pohľadávky žalovanej voči žalobcom (sp. zn. 18C/82/2009, sp. zn. 18C/33/2011, sp. zn. 7C/91/2012 a sp. zn. 51C/291/2014).

9. V ďalšom žalobcovia súdu prvej inštancie vytkli, že i napriek tomu, že uznesením zo dňa 28.01.2015, č.k. 16C/10/2014-154, prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného Mestskou časťou Bratislava - G.N., o nariadenie passportu stavby, nariadil pojednávanie na termín 19.10.2016, t.j. v čase, kedy dôvod prerušenia konania trval, pričom toto pojednávanie odročil na termín 09.12.2016. Žalobcovia predložili súdu prvej inštancie dňa 29.12.2016 písomné podanie, ktorým reagovali na stanovisko žalovanej zo dňa 09.12.2016. Počas súdneho pojednávania nariadeného na termín 11.01.2017 však vyplynulo, že ich písomné podanie (zo dňa 29.12.2016) nebolo založené do súdneho spisu, z dôvodu ktorého súd prvej inštancie nemal časový priestor sa s ním oboznámiť. V predmetnom podaní a následne i na samotnom pojednávaní dňa 11.01.2017 žalobcovia navrhli vykonať dôkazy potrebné na preukázanie dôvodnosti žaloby, ktorých vykonanie súd prvej inštancie nepripustil, čím zmaril možnosť riadneho zistenia skutkového stavu veci. Súd prvej inštancie pochybil i v tom, že v rozpore s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p. strany neupozornil na procesnú neprípustnosť žaloby pre absenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Žalobcovia mali za to, že opísaným procesným postupom im konajúci súd znemožnil uskutočňovať im patriace procesné práva do takej miery, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

10. Z hľadiska veci samej žalobcovia poukázali na to, že stavba, súpisné č. XXXX, katastrálne územie G., bola postavená v roku 1932, skladala sa z funkčne a konštrukčne samostatných častí, a to verejnej budovy radnice a z bytu notára, pozostávajúceho z troch izieb a príslušenstva, určených na trvalé bývanie. Takto vybudovaný byt obec Prievoz odovzdala do užívania na uvedený účel a tento účel ostal nezmenený aj po adaptácii na zdravotnícke stredisko, povolenej rozhodnutím Odboru pre

výstavbu Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 13.12.1957. Žalovaná totiž nepredložila žiaden relevantný doklad o jej oprávnení užívať stavbu na účel zdravotníckeho strediska; zmenu účelu užívania stavby možno pritom dosiahnuť len na základe rozhodnutia stavebného úradu. So zreteľom na existenciu bytu v stavbe žalovanej, ako aj na jeho osobné užívanie žalobcami, mali za to, že konajúcemu súdu nič nebránilo kvalifikovať predmetný vzťah k bytu ako nájom bytu. Vychádzali pritom z konkludentne uzatvorenej nájomnej zmluvy s právnym predchodcom žalovanej, ktorý v relevantných dokladoch označoval žalobcov za nájomcov bytu, vymeriaval im nájomné a preddavky na služby spojené s užívaním bytu a plnil si všetky povinnosti prenajímateľa bytu. Žalovaná kúpou časti podniku vstúpila do všetkých práv a povinností pôvodného prenajímateľa bytu. Žalobcovia sa v tejto súvislosti nestotožnili s tvrdením súdu prvej inštancie o prerobení bytu z pôvodne jednoizbového na trojizbový byt, keď užívanie trojizbového bytu vyplývalo zo zápisu o dohode o odovzdaní a prevzatí bytu zo dňa 01.10.1981.

11. V závere odvolania žalobcovia vyjadrili presvedčenie, že ich spor nebol rozhodnutý spravodlivo v súlade s princípom právnej istoty, keďže súd prvej inštancie zamietol ich žalobu pre údajný nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Spôsob, akým súd žalobu zamietol, ako aj procesný postup predchádzajúci vydaniu napadnutého rozsudku u nich vyvolal pocit absolútneho nedostatku nestrannosti a objektivity zo strany konajúceho súdu, pričom tento nezohľadnil ani špecifiká na strane žalobcov, ktorými boli vek a ich sociálne postavenie, a tým obmedzené možnosti ochrany ich práv.

12. Žalovaná vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov žiadala napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť. Podľa nej žalobcovia v odvolaní neuviedli žiadne nové právne skutočnosti preukazujúce existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, pričom tento prestal existovať momentom nadobudnutia právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava II zo dňa 02.03.2012, č.k. 13C/279/2005-527, ktorým súd určil neplatnosť článku VII, bodu 9, Zmluvy o predaji časti podniku. V odôvodnení citovaného rozsudku okresný súd podotkol, že za účelom odstránenia právnej neistoty žalobcov bolo potrebné ustáliť, či priestory, ktoré užívali na bývanie sú bytom, aký mal charakter tento byt a akej podliehal právnej úprave, prípadne, či žalobcom vznikol nájom bytu. Správnosť právnych záverov rozsudku Okresného súdu Bratislava II potvrdil Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa 11.03.2013, sp. zn. 6Co/249/2012. Žalovaná bola toho názoru, že v budove zdravotníckeho strediska sa byt po právnej stránke nenachádzal, nakoľko išlo o budovu nebytového charakteru, ktorú skutočnosť konštatoval Okresný súd Bratislava II v konaní sp. zn. 16C/38/2010 a sp. zn. 19C/4/2004 (v spojení s rozhodnutiami Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 8C/228/2011 a sp. zn. 4Co/142/2004) a preukazoval i výpis z listu vlastníctva č. XXXX, pre katastrálne územie G.. Z neho bolo zrejmé, že na pozemku parcela č. XX a č. XX/X, katastrálne územie G., bola postavená nebytová budova, označená súpisným č. XXXX, kvalifikovaná ako druh stavby: zdravotnícke a sociálne zariadenie, ktorý zápis vykonal Okresný úrad Bratislava - katastrálny odbor, po predložení potvrdenia o pridelení orientačného a súpisného čísla. Za nepodstatný v konaní označila žalovaná doklad týkajúci sa pôvodného účelu vybudovania stavby radnice a bytu z roku 1932, na ktorý sa odvolávali žalobcovia. Budova prešla adaptáciou na zdravotnícke zariadenie, ktorá skutočnosť vyplývala z rozhodnutia Odboru pre výstavbu Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 13.12.1957 a z kolaudačnej zápisnice zo dňa 06.12.1958. Uvedená dokumentácia, uchovávaná žalovanou a príslušnými štátnym orgánmi, jednoznačne preukazovala účel stavby a vlastnícke právo k nej, pričom existencia bytu notára v nej nebola zachytená. Pokiaľ žalobcovia požiadali o vydanie passportu stavby ako dokladu preukazujúceho skutočný účel stavby a i po rozhodnutí stavebného úradu sa domnievali, že trvá dôvod prerušenia konania, žalovaná poukázala na to, že Krajský súd v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 1S/278/2015 žalobu žalobcov o preskúmanie rozhodnutia správneho orgánu vo veci žiadosti o nariadenie passportu stavby ako nedôvodnú zamietol. Proti rozhodnutiu Krajského súdu v Bratislave síce podali žalobcovia kasačnú sťažnosť, tá však má charakter mimoriadneho opravného prostriedku a preto môže byť uplatnená len zo zákonom stanovených dôvodov; tie však žalobcovia podľa mienky žalovanej neuviedli.

13. Žalovaná sa v ďalšom stotožnila s právnym názorom súdu prvej inštancie v tom, že nájomný vzťah žalobcov k bytu nemohol vzniknúť ani konkludentným spôsobom. Ústav národného zdravia mesta Bratislava rozhodnutím zo dňa 03.09.1971 síce pridelil žalobcovi v 1. rade do užívania jednoizbový služobný byt, s tým, že užívacie právo k nemu viazal na existenciu pracovného pomeru žalobcu v 1. rade s Ústavom národného zdravia. Pokiaľ sa teda žalobcovia odvolávali na evidenčný list bytu, výpočtové listy nájomného, realizované odplaty za užívanie bytu a napokon aj na stanovisko Polikliniky Ružinov

ako dôkazy preukazujúce existenciu nájomného vzťahu, opomenuli, že uvedený vzťah vychádzal z toho, že žalobca v 1. rade vykonával práce spojené so správou nehnuteľnosti. Naviac, pokiaľ aj právny predchodca žalovanej a v súčasnosti i samotná žalovaná strpeli užívanie priestorov v stavbe, nazvaných žalobcami ako byt, a za ich užívanie prijímali odplatu, ani táto okolnosť nemala za následok vznik nájomného vzťahu. Ten síce môže vzniknúť zhodným neformálnym prejavom vôle jeho účastníkov, dohodou o jeho podstatných náležitostiach, avšak nesmie byť v rozpore s objektívnym právom.

14. Žalobcovia vo vyjadrení zo dňa 17.07.2017 zotrvali na doterajšej právnej argumentácii ohľadne existencie naliehavého právneho záujmu na žiadanom určení. Uviedli, že stavba vo vlastníctve žalovanej bola vybudovaná pre účely radnice a bytu a k zmene tohto účelu užívania nedošlo ani na základe dokladov o adaptácii stavby na zdravotnícke zariadenie, nakoľko v nich absentovalo rozhodnutie stavebného úradu o povolení užívania adaptovanej stavby. Adaptácia budovy sa pritom v ničom nedotkla trojizbového bytu, ktorý užívajú od roku 1971. Žalovaná získala vedomosť o existencii bytu z privatizačného projektu, ako aj zo znaleckého posudku, ktorého bola sama zadávateľom. Naviac, o byte, presnejšie o služobnom byte, sa osobitne zmieňovalo i Ministerstvo zdravotníctva Slovenskej republiky v liste zo dňa 08.07.2002. Žalobcovia preto trvali na tom, že k vzniku ich nájomného vzťahu k bytu došlo konkludentným konaním právneho predchodcu žalovanej, keďže z takto vzniknutého záväzkového vzťahu si obe zmluvné strany poskytovali vzájomné plnenia.

15. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379, § 380 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie, prejednal odvolanie žalobcov bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie (§ 383 C.s.p.) dospel k záveru, že odvolanie žalobcov je dôvodné a rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

16. V predmetnej veci sa žalobcovia domáhali určenia, že majú právo spoločného nájmu manželov k bližšie označenému trojizbovému bytu, ktorý sa nachádzal v stavbe, vo vlastníctve žalovanej. Je zrejmé, že na ochranu svojich práv uplatnili žalobu podľa § 137 písm. c) C.s.p. (predtým § 80 písm. c) zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok), ktorá umožňuje súdu rozhodnúť o tom, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem.

17. Súd prvej inštancie postupoval správne, keď sa primárne, ako základnou otázkou, zaoberal posúdením existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení existencie práva spoločného nájmu bytu manželmi. Dospel pritom k záveru, že tento nie je daný, nakoľko právoplatným skončením konania sa neistota v právnom postavení žalobcov neodstráni. Poukázal pritom na viacero súdnych konaní prebiehajúcich medzi stranami sporu, v ktorých súdy prejudiciálne skúmali existenciu bytu v právnom zmysle slova a zistiac, že žalobcovia nepredložili kolaudačné rozhodnutie o určení účelu užívania stavby (vrátane bytu) na bývanie uzavreli, že priestory obývané žalobcami nemožno klasifikovať za byt v zmysle § 62 zákona č. 41/1964 Zb. o hospodárení s bytmi, resp. v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by aj tieto priestory boli bytom, žalobcovia nepreukázali, že tieto boli žalobcovi v 1. rade odovzdané do užívania v súlade s v tom čase platnými právnymi predpismi, ktoré podmieňovali vznik práva osobného užívania bytu uzavretím dohody o odovzdaní a prevzatí bytu, spolu s rozhodnutím o jeho pridelení, vydaného príslušnou organizáciou hospodáriacou s majetkom štátu. Na základe takto zistených skutočností súd prvej inštancie uzavrel, že žalobcovia nepredložili žiadne listiny, ktorými by preukázali zmenu skutkových okolností odôvodňujúcich vydanie rozhodnutia, ktorým by súd žalobe vyhovel, a preto žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol. S predmetným právnym záverom súdu prvej inštancie sa nemožno stotožniť, pretože spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.

18. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.

19. Určovacia žaloba podľa § 137 písm. c) C.s.p. je preventívneho charakteru a má miesto tam, kde možno pomocou nej eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, ak k zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť inak. Je na mieste aj v prípadoch, v ktorých účinnejšie než iné právne prostriedky vystihuje obsah a povahu príslušného právneho vzťahu a jej prostredníctvom

možno dosiahnuť nápravu, tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi stranami sporu. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s podmienkou naliehavého právneho záujmu. Naliehavý právny záujem na určení, či tu právo je alebo nie je má žalobca vtedy, ak je tvrdené právo neisté alebo ohrozené a vyhovujúcim určovacím rozsudkom možno túto neistotu alebo ohrozenie odstrániť. Prívlastok naliehavý pritom vyjadruje mieru intenzity jeho záujmu a prejaví sa v tom, že určovací výrok rozsudku bude pre žalobcu podstatným spôsobom užitočný. Naopak, naliehavosť nie je daná, ak má žalobca k dispozícii iný spôsob ochrany tvrdeného práva. Žalobca musí existenciu naliehavého právneho záujmu preukázať, okrem prípadu, že tento výslovne vyplýva z osobitného predpisu, pričom naliehavý právny záujem musí byť daný už po začatí konania a trvať aj v čase meritórneho rozhodovania súdu. V prípade, že žalobca tvrdený naliehavý záujem na požadovanom určení nepreukáže, súd jeho žalobu zamietne. Pritom platí, že ak súd zamieta určovaciu žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení, je vylúčené, aby súčasne žalobu preskúmaval po vecnej stránke (k tomu uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) zo dňa 30.06.2009, sp. zn. 4Cdo 111/2008).

20. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku je zrejmé, že súd prvej inštancie síce zamietol žalobu žalobcov pre absenciu naliehavého právneho záujmu na určení existencie práva spoločného nájmu bytu manželmi, avšak tento nedostatok vyvodil zo skutkových a právnych záverov, ku ktorým dospeli súdy v iných súdnych konaniach prebiehajúcich medzi totožnými stranami sporu, pri posudzovaní otázky existencie bytu, ku ktorému sa viazalo určenie nájomného vzťahu, ako aj práva jeho užívania žalobcami. Vychádzajúc z týchto zistení súd prvej inštancie konštatoval, že žalobcovia nepreukázali, že súbor nimi obývaných miestností možno kvalifikovať ako byt v právnom zmysle slova, nepredložili listinné doklady, od ktorých by bolo možné odvodiť vznik práva osobného užívania bytu, s účinnosťou od 01.01.1992 zmeneného na nájom bytu, pričom nájomný vzťah k bytu im nemohol vzniknúť ani konkludentne, obojstranným neformálnym prejavom vôle s právnym predchodcom žalovanej. Takto vyslovený právny záver súdu prvej inštancie však predpokladal vyhodnotenie vykonaného dokazovania a ustálenie skutkových zistení z neho vyplývajúcich, čo zároveň znamenalo, že prichádzal do úvahy až v súvislosti s rozhodnutím v merite veci. Ako však bolo uvedené už vyššie, zamietnutie žaloby pre nedostatok naliehavého právneho záujmu vylučuje súčasné preskúmanie žaloby po vecnej stránke. Preto absenciu naliehavého právneho záujmu nemožno odôvodniť skutočnosťou, ku ktorej sa súd vyjadruje až v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30.06.2009, sp. zn. 4Cdo 111/2008). Už len z tohto dôvodu bol právny záver súdu prvej inštancie o nedostatku naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení nesprávny.

21. Odvolací súd považuje za potrebné ďalej uviesť, že žalobcovia naliehavý právny záujem na určení existencie práva spoločného nájmu bytu manželmi tvrdili už v žalobe. Spočíval v tom, že žalovaná spochybňovala existenciu bytu a ich nájomného vzťahu k nemu, pričom byt predstavoval ich základnú existenčnú potrebu do budúcnosti (č.l. 3). V priebehu konania argumentovali tým, že sa ocitli v stave právnej neistoty, keďže neexistovali doklady preukazujúce účel užívania stavby na bývanie a žalovaná sa voči nim domáhala vydania bezdôvodného obohatenia za neoprávnené užívanie priestorov, označovaných žalobcami za byt (č.l. 223). Domnievali sa preto, že definitívny výrok rozsudku súdu prvej inštancie odstráni ich právnu neistotu ohľadne samotnej existencie bytu (č.l. 316). Na totožnej argumentácii žalobcovia zotrvali i v odvolaní proti rozsudku súdu prvej inštancie, konštatujúc existenciu naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Dôvodili, že určujúci výrok rozsudku bude pôsobiť aj do budúcnosti, na neukončené súdne konania medzi stranami sporu, ktorých predmetom je požiadavka žalovanej na zaplatenie finančnej čiastky, a to tým, že zadefinuje ich právne postavenie, rozsah ich práv a povinností, a tým aj rozsah ich ochrany. Podľa mienky odvolacieho súdu skutočnosti tvrdené žalobcami dostatočne osvedčujú procesný predpoklad prípustnosti určovacej žaloby podľa § 137 písm. c) C.s.p., a to existenciu naliehavého právneho záujmu.

22. Naliehavosť právneho záujmu je podľa súdnej judikatúry charakterizovaná určitými aspektmi, a to, že žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, a teda je tu stav, že právo alebo právny vzťah medzi stranami sporu je sporný. Inými slovami povedané, existuje ohrozenie práva, či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom súdu (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 18.06.2007, sp. zn. 1Cdo 91/2006).

23. Je nesporné, že žalobcovia obývajú súbor miestností nachádzajúcich sa v stavbe, vo vlastníctve žalovanej, tvrdiac, že tieto majú charakter bytu. Oprávnenie na ich obývanie vyvodzujú z ich dlhoročného užívania na základe listinných dokladov založených v súdnom spise, domnievajúc sa, že tieto preukazujú existenciu ich práva osobného užívania bytu, zmeneného na nájomný vzťah. Žalovaná právne postavenie žalobcov ako nájomcov bytu popiera, spochybňujúc pritom nielen samotnú existenciu bytu v právnom zmysle slova, ale i vznik práva jeho užívania žalobcami. Z uvedeného je podľa mienky odvolacieho súdu zrejmé, že tu existuje stav objektívnej právnej neistoty ohľadne právneho postavenia žalobcov, ktorý nemožno odstrániť inak len určovacím výrokom rozsudku súdu. Potreba odstránenia právnej neistoty pritom pramení i z výsledkov súdnych konaní prebiehajúcich medzi stranami sporu, v ktorých súdy posudzovali právne postavenie žalobcov len ako otázku predbežnú.

24. So zreteľom na vyššie uvedené možno uzavrieť, že súd prvej inštancie pochybil, keď v dôsledku nesprávneho právneho posúdenia existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na určení spoločného nájmu bytu manželmi, ich žalobu ako nedôvodnú zamietol. Nesprávnosť jeho rozhodnutia spočíva najmä v tom, že nedostatok naliehavého právneho záujmu vyvodzoval od vecnej stránky sporu, t.j. od skutočností, ku ktorým by sa mal vyjadrovať až v súvislosti s rozhodnutím vo veci samej. Súd prvej inštancie sa však zistením skutkového stavu veci potrebného na vydanie meritórneho rozhodnutia nezaoberal, v tomto smere nevykonal náležité dokazovanie, jeho výsledky nezhodnotil a neuviedol, k akým skutkovým záverom dospel, pričom tieto následne neposúdil podľa príslušnej právnej normy. Nakoľko nedostatky vytýkané rozhodnutiu súdu prvej inštancie nemožno napraviť v konaní pred odvolacím súdom, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil podľa § 389 ods. 1 písm. c) C.s.p. a podľa § 391 ods. 1 C.s.p. vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V novom konaní bude súd prvej inštancie povinný riadiť sa právnym názorom vysloveným odvolacím súdom v otázke existencie naliehavého právneho záujmu žalobcov na požadovanom určení v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. Následne sa bude dôsledne zaoberať opodstatnenosťou žalobcami uplatňovaného nároku v intenciách ich tvrdení a predložených dôkazov. Súd prvej inštancie nové rozhodnutie vo veci samej odôvodní spôsobom zodpovedajúcim § 220 ods. 2 C.s.p. tak, aby odôvodnenie rozsudku obsahovalo dostatok dôvodov a ich uvedenie bolo zrozumiteľné.

25. Pre úplnosť odvolací súd udáva, že pokiaľ sa súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku odvolával na meritórne rozhodnutia Okresného súdu Bratislava II, vydané v právoplatne skončených súdnych konaniach (sp. zn. 8C/328/2007 a sp. zn. 13C/279/2005) tieto možno, pri nezmenenom skutkovom stave, zohľadniť pri rozhodovaní vo veci samej. Predmetom konania Okresného súdu Bratislava II, vo veci vedenej pod sp. zn. 8C/328/2007, bolo určenie neplatnosti výpovedí nájmu bytu daných žalobcom zo strany žalovanej. Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu zo dňa 27.03.2013, č.k. 8C/328/2007-543, vyplýva, že žalobu žalobcov vyhodnotil ako dôvodnú, avšak nie pre danosť použitých výpovedných dôvodov, ale pre nepreukázanie nájomného vzťahu medzi stranami sporu. Zaoberal sa pritom prejudiciálne otázkou existencie nájomného pomeru k bytu, pričom výsledok posúdenia tejto predbežnej otázky našiel opodstatnenie v meritórnom výroku rozsudku súdu.

26. Prejudiciálna (predbežná) otázka je taká otázka, ktorá sama predmetom konania nie je, avšak na jej vyriešení je závislé rozhodnutie, ktoré má súd prijať. Prejudicialita tak vyjadruje skutočnosť, že v konaní o určitej veci sa vyskytuje relatívne samostatná otázka, ktorá má pre terajšie konanie určujúci význam. Zistenie súdu v predošlom súdnom konaní o práve, resp. právnom vzťahu právoplatným rozsudkom sa v prípade nového konania neprejavuje iba negatívnym vymedzením, t.j. tým, že o tej istej veci nemôže súd znova konať a rozhodovať, ale má aj ďalší aspekt, a tým je prejudicialita spojená s právoplatným rozsudkom súdu (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 29.04.2010, sp. zn. 1Cdo 133/2009). Preto platí, že súd v novom konaní musí rešpektovať prejudiciálny účinok právoplatného rozhodnutia u tých istých strán sporu (tzv. subjektívne vymedzenie záväznosti rozhodnutia o prejudiciálnej otázke).

27. Súd prvej inštancie v novom rozhodnutí o veci rozhodne i o náhrade trov odvolacieho konania (§ 262 ods. 1, § 396 ods. 3 C.s.p.).

28. Záverom odvolací súd udáva, že za neopodstatnené vyhodnotil námietky žalobcov týkajúce sa porušenia ich práva na spravodlivý proces v dôsledku nesprávneho procesného postupu súdu prvej inštancie. Ten mal spočívať v tom, že súd prvej inštancie 1/ nariadil súdne pojednávanie na termín 19.10.2016, hoci v tom čase trval dôvod prerušenia konania, 2/ zanedbal prípravu súdneho pojednávania dňa 11.01.2017, keď sa neoboznámil s písomným podaním žalobcov zo dňa 29.12.2016, 3/ v rozpore s

ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p. žalobcov neupozornil na absenciu naliehavého právneho záujmu ich žaloby, 4/ nevykonal dôkazy navrhované žalobcami na zistenie skutkového stavu a 5/ porušil základné princípy C.s.p., najmä princíp právnej istoty, spravodlivosti a rovnakého zaobchádzania, nezohľadnil špecifické postavenie žalobcov, a tým ich obmedzené možnosti ochrany ich práv.

29. Obsah práva na spravodlivý proces je pomerne široký a medzi jeho zložky možno zaradiť právo na prístup k súdu, právo na súd zriadený zákonom, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na zákonného sudcu, právo na prejednanie sporu v primeranej lehote, právo na riadne poučenie o procesných právach a povinnostiach, právo byť vypočutý, právo navrhovať dôkazy a vyjadrovať sa k nim, kontradiktórnosť konania, rovnosť zbraní, zákaz prekvapivých súdnych rozhodnutí, zákaz ľubovôle, právo na vysporiadanie sa s relevantnými skutočnosťami v konaní zo strany súdu, právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia, právo na preskúmanie rozhodnutia. Porušenie ktoréhokoľvek čiastkového práva strany sporu postupom súdu predstavuje pochybenie súdu, avšak o naplnenie odvolacieho dôvodu v zmysle § 365 ods. 1 písm. b) C.s.p. pôjde len vtedy, ak porušenie práva dosiahne určitú mieru intenzity odôvodňujúcu záver o tom, že celé súdne konanie sa javí ako nespravodlivé. Preto pod nesprávnym procesným postupom súdu treba rozumieť len taký postup súdu, ktorým znemožnil strane realizáciu tých procesných práv, ktoré majú slúžiť na ochranu a obranu jej práv a záujmov v konaní, pričom miera tohto porušenia bude znamenať nespravodlivý súdny proces (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 30.01.2017, sp. zn. 3Obdo 70/2016).

30. Z obsahu súdneho spisu vyplýva, že súd prvej inštancie uznesením zo dňa 28.01.2015, č.k. 16C/10/2014-154, prerušil konanie až do právoplatného skončenia konania vedeného mestskou časťou Bratislava - G., o nariadenie obstarania passportu stavby so súpisným č. XXXX, v katastrálnom území G.. Mestská časť Bratislava - G., ako stavebný úrad, v tejto veci vydala dňa 10.06.2015 rozhodnutie, č.j. U. XXXX/XXXX/XX/JAN/AMR, ktorým passport stavby nenariadila (č.l. 168). Dôvodom bolo, že technický stav stavby neumožňoval jej užívanie bez závad na účely zdravotníckeho zariadenia, ani na iné účely, a preto nebolo možné postupovať podľa zásad pre posúdenie právneho stavu stavby podľa § 104 stavebného zákona. Zároveň, žiadosť o overenie passportu stavby mohol podať len vlastník stavby, ktorej právna a technická dokumentácia nebola zachovaná, a nie žalobcovia ako tretie osoby. Na odvolanie žalobcov Okresný úrad Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky, rozhodnutím zo dňa 13.10.2015, č. C.-X.-C.-XXXX/XXXXX/MRV, rozhodnutie stavebného úradu zo dňa 10.06.2015, č.j. U. XXXX/XXXX/XX/JAN/AMR, zrušil, konštatujúc, že nemalo byť vôbec vydané (č.l. 173). V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie podľa § 104 stavebného zákona nie je možné začať na návrh, ale len z úradnej povinnosti. Vzhľadom na to, že passport stavby, ako zjednodušená dokumentácia skutočnej realizácie stavby, overená stavebným úradom, nahradzuje projektovú dokumentáciu overenú v stavebnom konaní a je potrebná k potvrdeniu právneho stavu stavby v konaniach podľa ustanovení stavebného zákona, konštatoval, že správny orgán nemôže pristúpiť k jej nariadeniu za účelom preukázania vlastníckych práv k stavbe, prípadne na doriešenie majetkových nárokov. Vzhľadom na to, že rozhodnutie Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 13.10.2015, č. C.-X.-C.-XXXX/XXXXX/MRV, nadobudlo právoplatnosť dňa 22.10.2015, súd prvej inštancie nijako nepochybil, keď nariadil súdne pojednávanie na termín 19.10.2016, t.j. v čase, kedy už bolo konanie o nariadenie obstarania passportu stavby právoplatne skončené. Na tejto skutočnosti nič nemení ani podanie žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia Okresného úradu Bratislava, odbor výstavby a bytovej politiky zo dňa 13.10.2015, č. C.-X.-C.-XXXX/XXXXX/MRV, na Krajský súd v Bratislave, keďže táto smerovala proti rozhodnutiu druhostupňového správneho orgánu, ktoré nadobudlo právoplatnosť. Je teda zrejmé, že nariadeniu súdneho pojednávania na termín 19.10.2016 nebránila žiadna zákonná prekážka; v čase nariadenia súdneho pojednávania už dôvod prerušenia konania, vymedzený výrokom uznesenia konajúceho súdu zo dňa 28.01.2015, č.k. 16C/10/2014-154, neexistoval. Žalobcovia preto nedôvodne vytýkali súdu prvej inštancie pochybenie v tomto smere.

31. Súd prvej inštancie nepochybil ani v súvislosti s prípravou a vedením súdneho pojednávania dňa 11.01.2017, ako nesprávne argumentovali žalobcovia. Je pravdou, že zo zvukového záznamu a zápisnice zo súdneho pojednávania zo dňa 11.01.2017 (č.l. 314 - 319) nepochybne vyplýva, že písomné podanie žalobcov datované 29.12.2016 sa spolu s jeho prílohami v čase začatia pojednávania v súdnom spise nenachádzalo. Súd prvej inštancie za účelom jeho zabezpečenia pristúpil k prerušeniu súdneho pojednávania a následne, po vyhlásení uznesenia o pokračovaní v pojednávaní, oboznámil jeho obsah, vrátane obsahu pripojených príloh (viď č.l. 315). Za tohto stavu odvolací súd nemohol súhlasiť s tvrdením žalobcov, že súd prvej inštancie sa neoboznámil s obsahom ich písomného podania

zo dňa 29.12.2016, nakoľko je evidentné, že práve za týmto účelom prerušil súdne pojednávanie. Pokiaľ žalobcovia v ďalšom vytýkali súdu prvej inštancie, že na predmetnom súdnom pojednávaní nevykonal nimi navrhované dôkazy, potrebné pre zistenie skutkového stavu, odvolací súd udáva, že súdna prax je jednotná v názore, že ak súd niektorý dôkaz, navrhovaný stranou, nevykoná, môže to viesť prípadne k nesprávnym skutkovým zisteniam súdu a v konečnom dôsledku k vydaniu vecne nesprávneho rozhodnutia súdu, nie však k porušeniu práva na spravodlivý proces (k tomu uznesenie najvyššieho súdu zo dňa 25.10.2010, sp. zn. 3Cdo 214/2010). K procesným právam strany sporu nepatrí, aby bol súdom vykonaný každý ňou navrhnutý dôkaz. Rozhodovanie o tom, ktoré z navrhnutých dôkazov budú vykonané, patrí vždy výlučne súdu. Preto, ak konajúci súd rozhodol, že žalobcami navrhnuté dôkazy nevykoná, pretože ich považoval za nevýznamné alebo nadbytočné, nemohol jeho postup automaticky znemožniť žalobcom, aby uskutočňovali im patriace procesné práva v takej miere, že by zo strany súdu došlo k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces; naviac v situácii, keď konajúci súd zamietol žalobu pre nedostatok naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení. Pokiaľ v tomto smere žalobcovia vytýkali konajúcemu súdu, že v rozpore s ustanovením § 181 ods. 2 C.s.p. ich neupozornil na absenciu naliehavého právneho záujmu ich žaloby, odvolací súd udáva, že ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p. špecifikuje procesné úkony súdu na prvom pojednávaní, nadväzujúce na prípravu pojednávania; predpokladá určenie sporných a nesporných skutkových tvrdení, vymedzenie predmetu dokazovania a v neposlednom rade i predbežné právne posúdenie veci súdom, ktoré úkony súdu majú zásadný význam pre ďalší procesný postup strán v súdnom konaní. Z obsahu zápisnice zo súdneho pojednávania dňa 11.01.2017 je zrejmé, že súd prvej inštancie oboznámil prítomných zástupcov strán sporu so svojim predbežným právnym posúdením veci a vyjadril sa i k navrhovaným dôkazom. Je síce pravdou, že k tomuto procesnému úkonu súd prvej inštancie pristúpil na žiadosť právneho zástupcu žalobcov, bez prvotného vymedzenia sporných a nesporných skutkových tvrdení, tak ako to má na mysli ustanovenie § 181 ods. 2 C.s.p., avšak ani toto pochybenie súdu prvej inštancie nedosiahlo mieru intenzity majúcej za následok porušenie práva žalobcov na spravodlivý súdny proces. A napokon, pokiaľ žalobcovia vytýkali súdu prvej inštancie nerešpektovanie princípov, na ktorých je vybudovaný súčasný civilný sporový kódex, odvolací súd udáva, že žalobcovia túto odvolaciu námietku bližšie nešpecifikovali do takej miery, aby z obsahu ich opravného prostriedku bolo jasné, kedy a akým konkrétnym procesným postupom, prípadne rozhodnutím konajúci súd porušil jednotlivé články základných princípov C.s.p., najmä princíp právnej istoty, spravodlivosti a rovnakého zaobchádzania, ako aj princíp ochrany v zmysle článku 6 ods. 2 C.s.p.

32. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).