Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

17Co/166/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Janákovej a členiek senátu Mgr. Zuzany Holúbkovej a JUDr. Ľubice Bajzovej v spore žalobcu: B. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., S. XXXX, zastúpený JUDr. E. V., advokátkou so sídlom v C. C., H.. Š. Z. 4, proti žalovanej: X. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom D., Z. XX/X, zastúpená JUDr. P. Z. A., advokátkou so sídlom v S., D. X/B, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Prievidza zo dňa 23. novembra 2016, č. k. 5C/96/2013-166, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov tak, že zostatkovú hodnotu členského podielu bytu č. X, nachádzajúceho sa v D., na ulici Z., v dome súpisné č. XXXX, vo vchode č. XX, pozostávajúceho z troch izieb, kuchyne a príslušenstva, v sume 20.000 eur prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej. Žalovanej uložil povinnosť z titulu vyrovnania podielov z BSM zaplatiť žalobcovi sumu 8.000 eur do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Uložil žalovanej a žalobcovi povinnosť zaplatiť na účet súdu prvej inštancie súdny poplatok v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku, žalovanej v sume 360 eur a žalobcovi v sume 240 eur. Zároveň súd rozhodol, že žiadna zo sporových strán nemá nárok na náhradu trov konania. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že manželstvo strán sporu bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Prievidza zo dňa 03.09.2012, č.k. 16P/81/2012-23, ktorý nadobudol právoplatnosť 26.09.2012. K dohode o vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva medzi manželmi po zániku manželstva nedošlo. Súd konštatoval, že rozsah bezpodielového spoluvlastníctva medzi žalobcom a žalovanou týkajúci sa aktív nebol sporný. Bolo zistené, že hnuteľné veci, ktoré boli počas trvania manželstva stranami nadobudnuté, si žalobca so žalovanou vyporiadali dohodou. Predmetom vyporiadania BSM tak zostala len zostatková hodnota členského podielu družstevného bytu, keďže ku dňu zániku manželstva bol tento byt v spoločnom nájme žalobcu a žalovanej. Vzhľadom k tomu, že po rozvode manželstva bol rozhodnutím súdu spoločný nájom k bytu zrušený a výlučnou nájomníčkou a členkou bytového družstva sa stala žalovaná, ktorá následne byt odkúpila do svojho výlučného vlastníctva, zásade spravodlivého usporiadania zodpovedá, aby zostatková hodnota členského podielu družstevného bytu bola prikázaná žalovanej. Výška zostatkovej hodnoty členského podielu bola v konaní medzi sporovými stranami sporná, avšak v priebehu konania došlo k jej ustáleniu na základe dohody sporových strán na 20.000 eur. Pri vyporiadaní preto súd vychádzal z tejto hodnoty. Pokiaľ žalovaná žiadala zahrnúť do vyporiadania BSM aj zostatok pôžičky vo výške 4.647,10 eur, ktorú jej počas trvania manželstva poskytol brat Ing. S. N., súd túto do vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva sporových strán nezahrnul, keď vychádzal z výpovede svedka Ing. N., ktorý pôvodne uviedol, že v čase, keď žalovanej finančné prostriedky

poskytova, nechcel, aby mu tieto späť vracali. Keď však došlo k rozvodu ich manželstva a oni sa začali vyporiadavať, tak aj on chcel peniaze naspäť. V danom prípade teda nedošlo k uzavretiu zmluvy o pôžičke, keďže tu absentuje jeden zo základných predpokladov pre vznik takéhoto právneho úkonu, t. j. vôľa uzavrieť zmluvu o pôžičke. Súd uviedol, že aj keď z ust. § 150 Občianskeho zákonníka vyplýva, že podiely oboch účastníkov sú rovnaké, pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva súd výnimočne postupoval tak, že žalovanej prikázal podiel v hodnote zodpovedajúcej 60% a žalobcovi v hodnote 40% z celkovej hodnoty masy bezpodielového spoluvlastníctva. Súd zohľadnil, že žalobca asi v roku 2000 odišiel zo spoločnej domácnosti, začal bývať v detskom westernovom tábore, na domácnosť prispieval iba sporadicky, v prevažnej miere náklady spojené s bývaním znášala žalovaná. Za obdobie rokov 2000 - 2006 žalobca uhradil v súvislosti s bývaním sumu 106.873 Sk, teda 3.547,53 eur. Náklady na bývanie pritom podľa vyčíslenia žalovanej za obdobie rokov 2002 až do 31.08.2012 predstavovali sumu 28.125,58 eur. Žalovaná tiež znášala v celom rozsahu aj náklady na údržbu a čiastočnú rekonštrukciu bytu vo výške 8.037,33 eur. Pokiaľ žalobca tvrdil, že finančné prostriedky dával žalovanej z príjmu z predaja koní, v konaní bolo zistené, že žalobca súdu predložil kúpnu zmluvu, ktorú mal uzavrieť s F., ktorá však pravosť zmluvy vyvrátila. Následne žalobca súd požiadal, aby neprihliadal ani na ďalšiu kúpnu zmluvu, uzatvorenú s Z. M.. Skutočnosti, že žalobca sa podieľal na zabezpečení potrieb domácnosti maximálne v uvedenej výške a iba do roku 2006, nasvedčuje aj to, že v rozvodovom konaní žalovaná uvádzala, že žalobca jej od odchodu z domácnosti neprispieval na domácnosť alebo na deti. V rozvodovom konaní naviac žalobca požiadal o oslobodenie od súdnych poplatkov, pričom uvádzal, že od roku 2001 nikde nepracuje a nemá žiadny príjem, živí sa predajom vajíčok, za čo si kupuje základné potraviny. Z toho možno usudzovať, že žalobca nemal taký príjem, aby mohol pravidelne poskytovať žalovanej aj pôvodne uvádzanú sumu 4.500 Sk na nájomné. Od odchodu z domácnosti žalobca neprispieval ani na výživu detí, najmä na syna Z., ktorý do júna 2008 študoval na vysokej škole. Preukazuje to čestné prehlásenie Z. K. a taktiež výpoveď svedka Ing. N., ktorý uviedol, že pravidelne finančne podporoval synovca Z. počas jeho štúdia, pretože žalovaná nemala dostatočný príjem a žalobca mu peniaze nedával. Žalobca sa teda v rokoch 2000 až 2012 výrazne menšou mierou podieľal na nadobudnutí a udržaní spoločných vecí, ako aj zabezpečovaní potrieb rodiny, starostlivosti o deti a na obstarávaní spoločnej domácnosti. Žalovaná, aby dokázala uhradiť všetky výdavky, si musela hľadať viaceré zamestnania a v období mesiacov marec až máj 2007 odišla pracovať do Španielska. V súvislosti s tým súd považoval za spravodlivé, aby v danom prípade nebolo vychádzané z rovnosti podielov bývalých manželov. Súd preto prikázal do výlučného vlastníctva žalovanej zostatkovú hodnotu členského podielu družstevného bytu, ktorý žalovaná aj nepretržite užíva a stala sa jeho výlučnou nájomkyňou a aj vlastníčkou. Žalovanej tak pripadla do výlučného vlastníctva hodnota 20.000 eur a žalobca nenadobudol žiadnu hodnotu. Hodnota aktív masy bezpodielového spoluvlastníctva strán sporu teda predstavuje sumu 20.000 eur a z toho žalobcovi pripadá hodnota zodpovedajúca 40%, teda v sume 8.000 eur a žalovanej 60%, teda v hodnote 12.000 eur. Súd preto žalovanej uložil povinnosť zaplatiť žalobcovi z titulu vyrovnania podielov sumu 8.000 eur, a to v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Rozhodnutie o povinnosti strán sporu zaplatiť súdny poplatok súd odôvodnil položkou 6 písm. b) sadzobníka k zákonu č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch, keď poplatok predstavuje 3 % z hodnoty vyporiadavaného majetku (u žalovanej 3 % zo sumy 12.000 eur a u žalovaného 3 % zo sumy 8.000 eur). O nároku na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 CSP, keď každý z účastníkov mal v konaní úspech čiastočný. Žalobca v žalobe žiadal, aby bola žalovaná zaviazaná zaplatiť mu titulom vyporiadania bezpodielového spoluvlastníctva sumu 16.000 eur, priznaná mu bola suma 8.000 eur, každá zo sporových strán tak bola v konaní úspešná v rozsahu 50 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala v zákonnej lehote prostredníctvom právnej zástupkyne odvolanie žalovaná, domáhajúc sa jeho zmeny tak, že súd jej prikáže do výlučného vlastníctva zostatkovú hodnotu predmetného členského podielu bytu v uvádzanej hodnote 20.000 eur s tým, že strany sporu si nebudú povinné na vyrovnanie podielov vyplácať žiadnu sumu. Zároveň žiadala priznať nárok na náhradu trov konania. Je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f) a rozsudok súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h) . Považuje za nespravodlivé, keď súd po tom, ako mal preukázané jej tvrdenia o pasívnom prístupe žalobcu k zabezpečovaniu potrieb domácnosti a starostlivosti o deti, ju zaviazal žalobcovi vyplatiť sumu 8.000 eur. Nie je podľa nej obvyklé, aby otec, ktorý nesie zodpovednosť za zabezpečovanie potrieb rodiny, takpovediac zo dňa na deň opustil spoločnú domácnosť s dvoma maloletými deťmi a začal viesť záhaľčivý život ako dobrovoľne nezamestnaný. Tak tomu bolo aj v jeho prípade, kedy žalobca od roku 2000 opustil spoločnú domácnosť a zo svojej vôle žil v lese, bez nároku na akýkoľvek príjem. Ona bola prinútená nájsť si okrem

hlavného zamestnania, kde robila aj nadčasy, ešte ďalšie zamestnania, aby dokázala uživiť rodinu, čo nepostačovalo na pokrytie základných životných potrieb domácnosti, a preto bola nútená v roku 2007 vycestovať do Španielska na výkon sezónnych prác. Okrem toho prijímala finančnú výpomoc brata Ing. S. N., ktorý rodine poskytol výpomoc celkovo v sume 5.709,30 eur. Neskôr sa zamestnala ako predavačke v supermarkete Lidl v D., kde pracuje doposiaľ. Zdôraznila, že ust. § 150 Občianskeho zákonníka prioritne vychádza zo zásady, že podiely oboch manželov sú rovnaké, obsahovo však ďalej zakotvuje požiadavku, aby súd pri hodnotení konkrétnej veci prihliadol najmä na to, ako sa ten - ktorý z manželov podieľal na starostlivosti o deti, ktorý z manželov a v akej miere sa staral o rodinu, ako sa každý z manželov zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, ako sa ten - ktorý z manželov pričinil o obstarávanie spoločnej domácnosti. V danom prípade ona niesla celú ťarchu starostlivosti o rodinu, a pokiaľ by zo svojho príjmu nehradila nájomné a poplatky spojené s užívaním bytu, o byt už rodina bola dávno prišla. Súd v odôvodnení rozsudku uvádza svoje úvahy, z ktorých vyvodil, že je potrebné odkloniť sa od zásady rovnosti podielov, nie je však zrejmé, z akého dôvodu percentuálne vyjadrenie prikázaného podielu na vyporiadanom BSM v jej prospech je iba vo výške 60% a nie vo väčšom rozsahu. Pokiaľ žalobca v rokoch 2000 až 2006 v súvislosti s bývaním uhradil iba sumu 3.547,53 eur, čo naviac podľa nej ani nie je pravdou, keďže v tej dobe bol bez príjmu, a pritom náklady na bývanie podľa jej vyčíslenia za obdobie rokov 2002 až do 31.08.2012 predstavovali 28.128,58 eur a ona pritom znášala aj náklady na údržbu a čiastočnú rekonštrukciu bytu vo výške 8.037,33 eur, suma, ktorú mal poskytnúť žalobca, je v pomere k sume nákladov, ktoré znášala ona, iba nepatrnou čiastkou. Podľa nej je preto pri vyporiadaní BSM potrebné v oveľa väčšom rozsahu zohľadniť mieru jej pričinenia a túto vyjadriť aj vo väčšej miere odklonu od zásady rovnosti podielov na hodnote vyporiadavaného majetku tvoriaceho BSM v jej prospech. Namietala taktiež, že súd v rozsudku nijako nezohľadnil, že ona odkúpila členský podiel k bytu do svojho výlučného vlastníctva v sume 1.002,85 eur. Strany síce v priebehu konania zhodne stanovili zostatkovú hodnotu členského podielu k bytu na sumu 20.000 eur, podľa jej názoru však mala byť táto suma ponížená o sumu 1.002,85 eur, ktorú musela vynaložiť, aby sa stala výlučnou vlastníčkou predmetného bytu. Pokiaľ teda súd už uvažoval o jej zaviazaní na povinnosť výplaty v prospech žalobcu titulom vyporiadania BSM, mal vychádzať zo sumy 18.997,15 eur a nie zo sumy 20.000 eur.

3. K podanému odvolaniu žalovanej sa písomne prostredníctvom právnej zástupkyne vyjadril žalobca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a priznať aj náhradu trov odvolacieho konania. Zdôraznil, že zostatková hodnota členského podielu k bytu bola určená dohodou sporových strán vo výške 20.000 eur, a to, že žalovaná po rozvode manželstva odkúpila od bytového družstva členský podiel do svojho výlučného vlastníctva za účtovnú hodnotu 1.002,85 eur, nemá žiadny vplyv na výšku masy BSM, ani na výšku trhovej hodnoty členského podielu, keďže suma 20.000 eur vyjadruje po dohode strán cenu, za ktorú v danom mieste a čase možno nadobudnúť alebo predať členské práva a povinnosti k bytu porovnateľnej veľkosti, polohy, vybavenia a veku. Poukázal na to, že z procesného hľadiska podľa ust. § 154 prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany možno uplatniť najneskôr do vyhlásenia uznesenia, ktorým sa dokazovanie končí. V danej veci žalovaná do ukončenia dokazovania neuplatnila svoj návrh na zohľadnenie sumy 1.002,85 eur pri vyporiadavaní, odvolanie nebolo podané s poukazom na § 363 ods. 1 písm. g) CSP, preto vzhľadom na zákonnú koncentráciu konania by odvolací súd na obranu žalovanej ohľadne poníženia výplaty vyporiadacieho podielu v prospech žalobcu o sumu 1.002,85 eur nemal prihliadať. Nosným odvolacím dôvodom žalovanej je jej nesúhlas s výplatou sumy 8.000 eur v jeho prospech z titulu vyrovnania podielov, okrem iného z dôvodu, že nie je spravodlivé, aby bola zaviazaná platiť mu sumu určenú rozsudkom a za tým účelom sa zadlžila z dôvodu nutnosti vziať si hypotekárny úver. Zdôraznil, že v konaní nebolo sporné, že družstevný byt bol dňa 27.11.1990 pridelený žalovanému ako stabilizačný byt, ktorý sa za pridelenia bytu svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi (D. bane S., a.s.) zaviazal odpracovať 10 rokov, kde aj pracoval do 31.07.2001, kedy dostal výpoveď z pracovného pomeru z organizačných dôvodov. Pri vyporiadaní je potrebné vychádza z ust. § 150 a prihliadať aj na to, že o nadobudnutie bytu sa pričinil žalovaný práve tým, že za pridelenie bytu odpracoval bani viac ako 10 rokov. V konaní taktiež nebolo sporné, že pokiaľ mal stabilnú prácu v bani, o rodinu a deti sa riadne staral. Predložil súdu doklady o platbách za byt a inkaso za obdobie, počas ktorého bol nezamestnaný, ktoré nepravidelne uhrádzal do roku 2006, pričom v roku 2007 zakúpil žalovanej staršie motorové vozidlo v hodnote 35.000 Sk, ktoré žalovaná využila ako šrotovné a žalovaná nepoprela, že on odstupné, vyplatené pri ukončení pracovného pomeru, použil na deti, kúpil im váľandy, zvyšnú sumu investoval do rekonštrukcie bytu. Z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí v D. sa rozhodol organizovať detské letné tábory a za tým účelom vybudoval aj westernové mestečko, pričom tábory organizoval od roku 2002 do roku 2009. Nie je preto pravdou, že viedol záhaľčivý život, keďže celoročne sa o tábor staral, udržiaval a dobudovával ho, choval kone, psy, hydinu, zabezpečoval organizačne

a materiálne letné tábory. Samotná žalovaná na pojednávaní 13.06.2016 potvrdila, že žalobca býval v hore, musel tam stavať pre deti a svoje peniaze, ktoré mal, dával na chod a výstavbu tábora. Nie je teda pravdou, že sa nestaral o deti. Kým boli deti malé a on bol zamestnaný, finančne hlavne on zabezpečoval celú rodinu. Z. sa stal v roku 2002 plnoletým a od roku 2009 odišiel do zahraničia, R. sa stal plnoletým v roku 2003 a v roku 2005 odišiel do zahraničia, od roku 2003 v byte bývala prevažne žalovaná sama a bolo tak dôvodné, aby aj hradila náklady spojené s bývaním. On uhrádzal nepravidelne nájomné a preukázateľne prispieval na náklady spojené s bývaním až do roku 2006, hoci sa v domácnosti zdržiaval iba málo. Bol toho názoru, že na udržiavanie spoločného majetku prispieval primerane, vzhľadom k svojim zárobkovým možnostiam. Manželstvo účastníkov trvalo 30 rokov, z ktorých iba za posledné obdobie z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí na náklady spoločného nájomného bytu neprispieval, na čo súd prihliadol pri určení disparity podielov, čo on akceptoval.

4. K podanému vyjadreniu žalobcu sa písomne vyjadrila žalovaná, ktorá opakovane namietala postup súdu prvej inštancie, že nezohľadnil sumu 1.002,85 eur do poníženia zostatkovej hodnoty členského podielu bytu. Ona zaplatila uvedenú sumu ako kúpnu cenu, o čom predložila súdu dôkaz a očakávala, že súd túto sumu zohľadní aj v rozsudku. Je toho názoru, že ona tento prostriedok procesného útoku uplatnila včas, keďže predložila predmetnú zmluvu o prevode vlastníctva družstevného bytu na pojednávaní 13.06.2016 za účelom preukázania súdu, aká bola výška kúpnej ceny. Nie je jej známe, ako môže žalobca považovať za nesporné, že pokiaľ mal stabilnú prácu v bani, o rodinu a deti sa riadne staral, keď ona od počiatku tvrdila a preukazovala, že žalobca sa o domácnosť a maloleté deti nestaral už v tom čase. Už v roku 2000 žalobca odišiel zo spoločnej domácnosti, všetky finančné prostriedky poukazoval do výstavby tábora v prírode. Taktiež nie je pravdou, že žalobca mal súdu predložil doklad o platbách za byt a inkaso za obdobie, počas ktorého bol nezamestnaný, a ktoré mal nepravidelne uhrádzať do roku 2006. Predložil iba doklady - ústrižky o ojedinelých platbách, ktoré nemohol pravidelne realizovať z dôvodu, že sa úmyselne vyhýbal riadnemu zamestnaniu. Uvádzané staršie motorové vozidlo, zakúpené v roku 2007 ako dar pre ňu, bolo vo veľmi zlom technickom stave, a preto bolo zošrotované. Nie je pravdou, že peňažné prostriedky, ktoré dostal žalobca z titulu odstupného, investoval do nákupu hnuteľných vecí pre deti a zvyšné do rekonštrukcie bytu. Všetky jeho peňažné prostriedky smeroval do výstavby detského tábora, namiesto toho, aby sa snažil starať o svoje deti. Nie je taktiež pravdou, že mal uhrádzať žalobca nepravidelne nájomné a prispievať na náklady spojené s bývaním až do roku 2006, keď ako sám uvádzal vo vyjadrení, v uvedenom období nemal žiaden príjem a žil iba z toho, čo v tábore dochoval. Žalobca sa vo vyjadrení snaží navodiť dojem, že od roku 2001 bol objektívne nezamestnaný z dôvodu nedostatku pracovných príležitostí. Ona je však toho názoru, že žalobca nikdy nedisponoval pracovnými návykmi, práci sa aj v súčasnosti úmyselne vyhýba, no v konaní neváha opätovne vykresľovať seba ako osobu, ktorá je vlastne iba obeťou zlej situácie na trhu práce. O tom, akým spôsobom je potrebné pristúpiť k posúdeniu tvrdení žalobcu, svedčí aj tá skutočnosť, že v konaní pred súdom prvej inštancie neváhal predložiť ako dôkaz kúpne zmluvy na predaj koní, ktoré, ako sa napokon ukázalo, osoby kupujúcich nikdy nepodpísali.

5. Krajský súd ako súd odvolací preskúmal vec podľa § 379 a § 380 ods. 1 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 potvrdiť.

6. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce námietky, ktoré boli v odvolaní žalovanou vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými aj právnymi závermi súdu prvej inštancie. Preskúmaním veci súd zistil, že súd prvej inštancie vo veci vykonal rozsiahle dokazovanie, pričom dôkazy vo svojom rozhodnutí vyhodnotil jednotlivo, ako aj vo vzájomnej súvislosti v zmysle ust. § 191 ods. 1 CSP, v rozhodnutí výstižne a podrobne vysvetlil, ktoré skutočnosti v predmetnej veci považoval za preukázané, a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, vysvetlil ako vec právne posúdil. Súd prvej inštancie vo svojom rozhodnutí dôsledne a podrobne reagoval na námietky žalovanej, vznesené v priebehu konania pred súdom prvej inštancie. Z uvedeného dôvodu si odvolací súd osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie, na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 odkazuje a dodáva nasledovné:

7. V predmetnej veci súd prvej inštancie rozhodol o vyporiadaní BSM po zániku manželstva, pričom predmetom odvolania žalovanej bola skutočnosť, že súd prvej inštancie síce pristúpil k disparite podielov pri vyporiadaní BSM, ale podľa jej názoru v nedostatočnom pomere a s poukazom na správanie žalobcu počas manželstva by mu na vyrovnanie podielu nemala vyplácať žiadnu sumu. V prípade nevyhnutnosti

vyplácania žalobcu mala byť zostatková hodnota členského podielu k bytu ( v sume 20.000 eur) ponížená o 1.002,85 eur, ktorú ona uhradila za odkúpenie členského podielu k bytu do výlučného vlastníctva, a teda malo sa vychádzať pri výplate zo sumy 18.997,15 eur.

8. Podľa § 150 Občianskeho zákonníka, pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba tiež vziať zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

9. Z citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že pri vyporiadaní bezpodielového spoluvlastníctva manželov má súd vychádzať z hľadísk vyjadrených v ust. § 150 Občianskeho zákonníka, teda v zásade z toho, že podiely oboch manželov by mali byť rovnaké. Z uvedeného ustanovenia zároveň vyplýva, že táto zásada neplatí bezpodmienečne a že je potrebné prihliadať tiež na potreby maloletých detí, na skutočnosť, ako sa každý z manželov staral o rodinu, vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti.

10. V predmetnej veci bolo vykonaným dokazovaním preukázané, že žalobcovi a žalovanej (ako manželke žalobcu) bol dňa 27.11.1990 pridelený družstevný (stabilizačný) byt, pričom žalobca sa zaviazal svojmu vtedajšiemu zamestnávateľovi (HNB S., a.s.) odpracovať 10 rokov a u tohto zamestnávateľa aj zotrval do 31.07.2001, kedy podľa vyjadrenia žalobcu bol s ním skončený pracovný pomer pre nadbytočnosť; do apríla 2002 mal mať žalobca príjem z podpory v nezamestnanosti. Od roku 2001 (podľa tvrdenia žalobkyne ešte skôr) nebýval žalobca v predmetnom byte, budoval detský tábor a podľa predložených dokladov sa podieľal na úhradách za byt v období rokov 2000 až 2006 nepravidelne. Žalobca neprispieval pravidelne na výživu detí, hoci aspoň počas prázdnin ich brával do uvádzaného tábora, ktorý bol definitívne zatvorený v roku 2009, kedy už boli synovia dávno plnoletí.

11. Súd prvej inštancie v danej veci správne konštatoval, že žalobca sa v rokoch 2001 do roku 2012 (do rozvodu manželstva strán sporu) výrazne menšou mierou podieľal na nadobudnutí a udržaní spoločných vecí. Zohľadniac aj skutočnosť, že bol to práve žalobca, ktorý sa pričinil o nadobudnutie predmetného bytu so záväzkom zotrvať u vtedajšieho zamestnávateľa po dobu 10 rokov, čo aj dodržal, odvolací súd považoval záver súdu, že v danom prípade je potrebné vychádzať z disparity podielov, a to v pomere 60% ku 40% v prospech žalovanej, za správny. Súd prvej inštancie v danej veci správne vychádzal pri vyporiadaní BSM zo zostatkovej hodnoty členského podielu bytu v sume 20.000 eur, keď na tejto sume sa zhodli obe strany sporu a túto sumu nebolo dôvodné ponižovať o sumu 1.002, 85 eur ako namieta žalovaná, keďže v priebehu sporu, ani do vyhlásenia dokazovania za skončené, sa žalovaná žiadnym svojim prednesom nedomáhala tohto poníženia a zohľadnenia tejto sumy.

12. Pokiaľ teda súd prvej inštancie stanovil podiely oboch bývalých manželov na zaniknutom bezpodielovom spoluvlastníctve v pomere 60% ku 40% v prospech žalovanej, a žalovanej bola prikázaná do výlučného vlastníctva zostatková hodnota členského podielu predmetného bytu v hodnote 20.000 eur, súd prvej inštancie správne z titulu vyrovnania podielov z BSM uložil žalovanej povinnosť vyplatiť žalobcovi sumu 8.000 eur, v lehote 2 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. 13. Nakoľko súd prvej inštancie nepochybil ani pri rozhodovaní o povinnosti strán sporu zaplatiť súdny poplatok, ani pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny v celom rozsahu potvrdil, pričom v zmysle ust. § 387 ods. 2 sa odvolací súd aj v tejto časti stotožňuje s dôvodmi napadnutého rozsudku, na ktoré v podrobnostiach odkazuje.

14. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 tak, že žalobcovi, ktorý bol v odvolacom konaní plne úspešný, priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100%. V zmysle ust. § 262 ods. 2 o výške týchto trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozhodnutia.

15. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é . Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .