Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

6Co/36/2018

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Jany Urbanovej a členov senátu JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: S. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom XXX XX D. E. XXX, o zaplatenie sumy 1.080,75 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Csp/72/2017-156 zo dňa 19. 10. 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Csp/72/2017-156 zo dňa 19. 10. 2017 vo výrokoch II. a III. p o t v r d z u j e .

Žalovaný n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.

Vo zvyšnej časti (výrok I.) zostáva rozsudok Okresného súdu Ružomberok č. k. 3Csp/72/2017-156 zo dňa 19. 10. 2017 n e d o t k n u t ý .

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.080,75 Eur do 3 dní od právoplatnosti výroku tohto rozsudku (výrok I.). V ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 tak, že priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie citoval ust. § 261 ods. 6 písm. d/, § 269 ods. 2, § 708 ods. 1 a 2, § 710, § 497 a § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 12. 07. 2017 (kedy bola medzi stranami sporu uzavretá zmluva), ako aj ust. § 52 ods. 1, 3, 4 a § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že v konaní bola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu na základe uzavretej zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb medzi žalobcom - bankou a žalovaným - majiteľom účtu, súčasťou ktorej bola zmluva o zriadení osobného účtu žalobcom pre žalovaného, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a tiež žiadosť o špecifikáciu služby SMS notifikácie. Žalovaný sa pred podpisom zmluvy tiež oboznámil so všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy a zaviazal sa ich dodržiavať. Súd tiež z výpisov z účtu žalovaného za obdobie od 01.05.2013 do 19.05.2017 a predovšetkým zo samotnej zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 12.07.2013 zistil, že zmluvné strany dojednali aj povolené prečerpanie účtu s limitom povoleného prečerpania 230,00 Eur, variabilnou úrokovou sadzbou 19,90% ročne. Žalovaný sa dostal na svojom osobnom účte do nepovoleného prečerpania v celkovej výške 1.080,75 Eur, nakoľko porušil svoju povinnosť mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných

transakcií splátok úveru, poplatkov v zmysle sadzobníka, akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke (bod 3.8 VOP). Z tohto dôvodu žalobca pristúpil k zatvoreniu účtu a ešte predtým dňa 19.05.2017 vykonal internú účtovnú transakciu (prevod dlhu klienta), kedy debetný zostatok na účte žalovaného previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet a teda až následne došlo k zatvoreniu účtu. V prípade nepovoleného prečerpania bolo povinnosťou žalovaného platiť z prekročenej čiastky úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu, ktorý v zmysle vývesky úrokových sadzieb produktov žalobcu platnej od 01.09.2014, 01.04.2017 bol vo výške 28% ročne. Pokiaľ žalobca v spore uplatňoval nárok na zaplatenie sumy istiny vo výške 1.080,75 Eur, okresný súd konštatoval, že táto suma nepochybne zahŕňa aj úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu. Ako vyplýva z jednotlivých mesačných výpisov z účtu, je zrejmé, že nejde o úrok dojednaný pri povolenom prečerpaní účtu, keďže povolené prečerpanie bolo ukončené v septembri 2014. Z uvedených dôvodov tento nárok súd vyhodnotil ako oprávnený, vychádzajúci z ustanovení zmluvy a všeobecných obchodných podmienok. Pokiaľ však osobitne uplatnil žalobca nárok na zaplatenie úroku vo výške 28% ročne zo sumy 1.080,75 Eur dňom nasledujúcim po zatvorení účtu, t.j. dňom 20.05.2017 do zaplatenia, tento nárok považoval prvoinštančný súd nedôvodný, nakoľko zatvorením účtu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, a to zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb - zmluvy o zriadení účtu, jednostranným prejavom vôle žalobcu. S poukazom na ust. bodu 3.11.5 všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných ku dňu 15.01.2017 banka môže odstúpiť od zmluvy o bežnom účte v prípade, ak klient podstatne poruší zmluvné povinnosti alebo povinnosti ustanovené platnými právnymi predpismi. Zmluva o bežnom účte zanikne ku dňu doručenia odstúpenia (doručenie výpisu za obdobie od 29.04.2017 do 19.05.2017, z ktorého vyplýva skutočnosť zatvorenia účtu a prevodu dlhu klienta na vnútorný pohľadávkový účet žalobcu). Vzájomné záväzky z nej vyplývajúce sú klient a banka povinní vysporiadať bez zbytočného odkladu po zániku zmluvy. Odstúpením končí platnosť všetkých súvisiacich bankových produktov a služieb viažucich sa k bežnému účtu. Za podstatné porušenie zmluvných povinností sa považujú najmä nasledovné skutočnosti: b) bežný účet je v nepovolenom prečerpaní a klient v lehote stanovenej bankou nepovolené prečerpanie nevyrovnal. Odstúpením od zmluvy táto sa zrušuje momentom odstúpenia s poukazom na ust. § 351 ods.1 Obchodného zákonníka a teda je povinnosťou žalovaného uhradiť žalobcovi len záväzky ku dňu 19.05.2017 a ďalšie úročenie dlžnej sumy úrokom pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 28% ročne po tomto dátume už nie je dôvodné. Keďže účet bol uzavretý, nemôže dôjsť k jeho prečerpaniu ani povolenému, ani nepovolenému. 3. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods.1 tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 100 % (z hľadiska uplatnenej vyčíslenej sumy vo výške 1.080,75 Eur) na rozdiel od žalovaného, ktorý v spore úspešný nebol (z hľadiska uplatnenej vyčíslenej sumy 1.080,75 Eur).

4. Proti tomuto rozsudku, v zákonom stanovenej lehote, podal odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a vyhovenia žalobe v celom rozsahu. 5. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Poukázal na ust. § 48 Občianskeho zákonníka, ktoré umožňuje zmluvnej strane od zmluvy odstúpiť v zmysle všeobecných obchodných podmienok bod 3.13.115 písm. b/ dôvodom pre odstúpenie od zmluvy zo strany banky je podstatné porušenie zmluvných povinností, za ktoré sa považuje aj skutočnosť, že bežný účet je v nepovolenom prečerpaní a klient v lehote stanovenej bankou nepovolené prečerpanie nevyrovnal. Zmluva o bežnom účte zanikne ku dňu doručenia odstúpenia. Odstúpením končí platnosť všetkých súvisiacich bankových produktov a služieb viažucich sa k bežnému účtu. Zároveň sa rušia všetky platobné prostriedky vydané k bežnému účtu. Podľa bodu 3.11.6 pred zánikom zmluvy o bežnom účte sú klient a banka povinný vysporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Týmto nie je dotknuté právo banky na úhradu pohľadávok vzniknutých za trvania zmluvného vzťahu, o ktorých sa banka dozvedela po zániku zmluvy o bežnom účte. Banka zruší všetky služby súvisiace s bežným účtom. Z vyššie uvedených zákonných ustanovení a všeobecných obchodných podmienok vyplýva, že ani odstúpenie od zmluvy o bežnom účte v prípade, že sa tento dostane do nepovoleného prečerpania, nie je dôvodom na to, aby súdy banke odmietali priznať akékoľvek ďalšie plnenie nad rámec istiny. Občiansky zákonník umožňuje zmluvne dohodnúť, že zmluva sa odstúpením nezrušuje od počiatku. To reflektujú aj všeobecné obchodné podmienky žalobcu, ktoré stanovujú, že zmluva sa v prípade odstúpenia zrušuje odo dňa doručenia odstúpenia a zároveň, že klient a banka si navzájom pred zánikom zmluvy musia vyporiadať svoje vzájomné záväzky z nej vyplývajúce. Pokiaľ klient uvedené záväzky nevyrovná, banka je oprávnená pristúpiť k ich vymáhaniu. Žalobca tiež poukázal napr. na ust. § 6 ods. 1 zákona č. 266/2005 Z. z. o ochrane spotrebiteľa pri finančných službách na diaľku a o zmene a doplnení niektorých zákonov, z ktorého vyplýva, že právo veriteľa

na odmenu v prípade zrušenia zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy nie je v rozpore s ochranou spotrebiteľa a nie je ani špecifickou zmluvnou podmienkou, ktorú by žalobca uplatňoval z dôvodu zvýhodnenia svojho postavenia na úkor spotrebiteľa. Je teda zrejmé, že aj v prípade zániku zmluvy na základe odstúpenia od zmluvy jednou zo zmluvných strán má banka nárok na odplatu za poskytnuté služby. V podmienkach odstúpenia od zmluvy o bežnom účte je finančnou službou, ktorú banka klientovi poskytovala, vedenie platobného účtu a služba umožnenia prekročenia. Za poskytnuté služby má veriteľ nárok na odplatu, ktorá je tvorená poplatkom za vedenie účtu a poplatkom za prostriedky poskytnuté formou prekročenia. Odplatou za úver formou prekročenia sú práve dohodnuté zmluvné úroky. V zmysle § 18 ods. 3 zákona o spotrebiteľských úveroch sa na prekročenie vzťahujú ustanovenia o najvyššej prípustnej výške odplaty podľa Občianskeho zákonníka. V zmysle § 53 ods. 6 Občianskeho zákonníka, ak predmetom spotrebiteľskej zmluvy je poskytnutie peňažných prostriedkov, nesmie odplata prevyšovať najvyššiu prípustnú odplatu, ktorú možno od spotrebiteľa pri poskytnutí peňažných prostriedkov požadovať. Odplatu, podrobnosti o stanovení odplaty, kritériách jej stanovenia a najvyššiu prípustnú výšku odplaty ustanovuje vykonávací predpis. V zmysle § 1 ods. 1 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. odplatu pri poskytnutí peňažných prostriedkov spotrebiteľovi tvoria úrok, poplatky a akékoľvek iné odplatné plnenia alebo iné náklady, ktoré sú dohodnuté pri podpise spotrebiteľskej zmluvy a ktoré sú spojené s poskytnutím finančných prostriedkov alebo vyžadované pri poskytnutí peňažných prostriedkov. Pri výpočte odplaty sa vychádza z predpokladu, že spotrebiteľská zmluva zostane platná dohodnutý čas a že dodávateľ a spotrebiteľ si budú plniť svoje povinnosti za podmienok a v lehotách dohodnutých v spotrebiteľskej zmluve. Zmluva o bežnom účte je zmluvným typom upraveným v Obchodnom zákonníku, v zmysle ktorého účinky odstúpenia od zmluvy nastávajú ex nunc, t. j. zmluva zanikne doručením odstúpenia druhej zmluvnej strane. V zmysle § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených. V zmysle § 33 ods. 4 zákona o platobných službách, ak ide o pravidelne účtované poplatky za platobné služby, používateľ platobných služieb je povinný uhradiť poskytovateľovi platobných služieb len ich pomernú časť prislúchajúcu do skončenia platnosti rámcovej zmluvy. V zmysle § 714 ods. 1 Obchodného zákonníka zo zostatku účtu platí banka úrok. Všetky uvedené ustanovenia slúžia na zachovanie právnej istoty v právnych vzťahoch pri vedení bežného účtu a poskytovaní platobných služieb viazaných na tento účet. V prípade, že by sme pri odstúpení od zmluvy pripustili zánik zmluvy od počiatku, došlo by k absurdnej situácii, kedy by nebolo možné vysporiadať platobné operácie vykonané na danom účte, banka by nemala nárok na zaplatené poplatky spojené s vedením platobného účtu a poskytovaním služieb viazaných na tento účet a klient by bol povinný vrátiť úroky pripísané na účet z jeho zostatku, a to v zmysle § 47 Občianskeho zákonníka. V zmysle § 2 ods. 1 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Úrok za užívanie prostriedkov z prekročenia nie je sankčným úrokom z omeškania, ale odplatou za poskytnutie finančných prostriedkov, teda cenou poskytnutého úveru. Výšku 28 % ročne odvodzuje žalobca od všeobecných obchodných podmienok a odkazom na sadzobník poplatkov. Zmluva o účte pre prípad prekročenia nemusí ako obligatórnu náležitosť obsahovať údaj o výške úroku. Naopak podľa § 18 ods. 1 citovaného zákona postačuje, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale aj historické.

6. Žalovaný sa k podanému odvolaniu nevyjadril.

7. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 , preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 v spojení s § 378 a § 385 ods. 1 a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 vo veci samej vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, ako aj v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil.

8. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a až na výnimku uvedenú ďalej sa v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade

s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 .

9. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.

10. Žalobca odvodzoval žalobou uplatnený nárok zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 28.03.2013. V rámci skutkových tvrdení poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech žalovaného, ktorý sa dostal do tzv. nepovoleného prečerpania a svoj dlh nevyrovnal. K žalobe bola pripojená spomínaná zmluva, ktorá založila právny vzťah sporových strán, výpis z dotknutého účtu, všeobecné obchodné podmienky, ako aj doklady o úrokových sadzbách a poplatkoch za úverové produkty. V podaní zo dňa 02.08.2017 žalobca navyše tvrdil, že žalovanému bolo poskytnuté povolené prečerpanie v sume 230,00 Eur, ktoré bolo prekročené a následne sa navyšovalo nasledujúcimi debetnými obratmi na príslušnom účte (poplatok za vedenie účtu, poplatky, upomienka, výzva, výbery, vklady klienta z/na účet, úroky, atď.). Porušenie povinností žalovaným viedlo k odstúpeniu od zmluvy v súlade s ustanoveniami všeobecných obchodných podmienok. Žalobca zároveň predložil (okrem iného kópiu zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 12.07.2013.

11. Je nepochybné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňa znaky právneho vzťahu podľa § 708 a § 710 Obchodného zákonníka. Strany totiž uzavreli zmluvu o bežnom účte, vo vzťahu ku ktorej sa následne dohodli o možnosti povoleného prečerpania účtu (zmluva zo dňa 12.07.2013). Na daný právny vzťah bolo možné použiť ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch citované v napadnutom rozhodnutí.

12. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že finančné prostriedky vo výške istiny 1.080,75 Eur nepochybne zahŕňajú aj úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu, tak ako to správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Parametre dohody medzi stranami sporu mal povinnosť v konaní preukázať dôkaznými prostriedkami žalobca. Aj pri zníženej formálnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia, je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným a zrozumiteľným spôsobom. Jednoduché predloženie výpisov z účtov, všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka úrokových sadzieb, neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovaného, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovaného. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený názor nie je negovaný žiadnym z ustanovení zákona o platobných službách, či obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 (Home Credit vs Bíroová). Forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu spotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné zmluvné povinnosti jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou. K námietke žalobcu, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky po odstúpení od zmluvy, krajský súd uvádza, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po odstúpení od zmluvy (t.j. zatvorení účtu) veriteľom právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zaniká. Veriteľovi tak vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu odstúpenia od zmluvy. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože veriteľ odstúpil od zmluvy a právny vzťah medzi nimi zanikol) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený sankčným mechanizmom vynútenia povinností a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ po zániku právneho vzťahu na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolaného zániku záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zániku záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolaným zánikom záväzku. Takýto stav súd nemôže pripustiť,

nakoľko by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za situácie, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere.

13. Odvolací súd teda nepopiera právo banky na odplatu za úver formou prekročenia v podobe dohodnutých zmluvných úrokov, tieto musia byť riadne (dvojstranným právnym úkonom) dohodnuté a predpokladom na ich priznanie je samozrejme aj existencia zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom. Z obsahu vykonaného dokazovania však vyplýva, že žalobca dňom 20.05.2017 pristúpil k zatvoreniu účtu, čím došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb - zmluvy o zriadení účtu práve jednostranným prejavom vôle žalobcu. Správne preto konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, že v zmysle ust. § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka bolo povinnosťou žalovaného uhradiť žalobcovi len záväzky ku dňu 19.05.2017 a ďalšie úročenie dlžnej sumy úrokom pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 28 % už nie je dôvodné.

14. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej (t. j. vo výroku II.) ako vecne správny potvrdil.

15. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.

16. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (výrok I.) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.

17. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 tak, že žalovanému ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu.

18. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanému v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.

19. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,

c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 .

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 .

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 .

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 .

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 .