Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-49-2018.pdf
PDF · 103.71 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/49/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Yvetty Dzugasovej a členov JUDr. Jany Urbanovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: F. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom XXX XX F. F. XXX, zastúpený JUDr. Evou Dorociakovou, advokátkou, so sídlom C. XXX/X, XXX XX F. Z., proti žalovanej: Z. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom U. E. X/XXX, XXX XX F. D., zastúpená JUDr. Petrom Várošim, advokátom, so sídlom T. X, XXX XX C., v konaní o zaplatenie 3.238,83 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20C/48/2016-82 zo dňa 04. apríla 2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20C/48/2016-123 zo dňa 17. októbra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20C/48/2016-82 zo dňa 04. apríla 2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20C/48/2016-123 zo dňa 17. októbra 2017 vo výroku, ktorým uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.238,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.238,83 Eur od 25.07.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.000,00 Eur od 25.07.2016 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku a vo výroku o trovách prvoinštančného konania, p o t v r d z u j e .
Žalobca m á voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
Vo zvyšnej časti (výrok I.) z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20C/48/2016-82 zo dňa 04. apríla 2017 v spojení s dopĺňacím rozsudkom Okresného súdu Liptovský Mikuláš č.k. 20C/48/2016-123 zo dňa 17. októbra 2017 n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
1. Okresný súd napadnutým rozsudkom č.k. 20C/48/2016-82 zo dňa 04. apríla 2017 zamietol návrh na spojenie vecí vedených na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 20C/24/2016 a 20C/48/2016 zo dňa 02.08.2016 (výrok I.). S poukazom na ustanovenia § 144, § 454, § 451 a § 657 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.238,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.238,83 Eur od 25.07.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.000,00 Eur od 25.07.2016 do zaplatenia, to všetko v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku (výrok II.) a žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 21.06.2016 domáhal, aby súd zaviazal žalovanú zaplatiť žalobcovi sumu 3.238,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.238,83 Eur od 21.06.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania zo sumy 1.000 Eur vo výške 5 % ročne od 21.06.2016 do zaplatenia.
3. Na základe zhodných tvrdení strán súd považoval za nesporné skutkové tvrdenia strán sporu o tom, že žalobca mal so žalovanou do právoplatnosti rozvodu manželstva v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov byt č. XX, vo vchode č. XX, na X. poschodí, zapísaný na liste vlastníctva č. XXX, katastrálne územie F. D., obec F. D., okres F. Z.. V čase od novembra 2014 do júna 2016 zaplatil žalobca náklady týkajúce sa uvedeného bytu pozostávajúce z úhrad na základe zálohového predpisu od správcu bytového domu, úhrad za plyn a preddavkových platieb za úhradu spotreby elektrickej energie v celkovej výške 4.477,66 Eur. V uvedenom období užívala predmetný byt prevažne žalovaná; žalobca ho užíval len sporadicky. Dňa 05.10.2015 žalobca poslal na účet žalovanej sumu 1.000 Eur, pričom toho istého dňa medzi stranami prebehla SMS komunikácia, v ktorej žalovaná predmetnú sumu označila ako „pôžička“.
4. Z fotokópie rozsudku Okresného súdu Liptovský Mikuláš sp. zn.: 5P/41/2014 zo dňa 02.10.2014 (právoplatného dňa 06.11.2014) mal okresný súd preukázané, že manželstvo žalobcu a žalovanej bolo dňom XX.XX.XXXX . právoplatne rozvedené. Z odpovede žalobcu k návrhu na vyporiadanie BSM dohodou zo dňa 08.03.2016 okresný súd zistil, že žalobca od žalovanej požadoval polovicu nákladov spojených s užívaním predmetného bytu, ktoré uhradil po právoplatnosti rozsudku o rozvode; jednalo sa konkrétne o platby do fondu opráv, úhrady za služby spojené s užívaním bytu, elektrickej energie, plynu, pričom žalobca poznamenal, že uhrádzal uvedené náklady v plnej výške - súd tak nemal preukázanú existenciu dohody žalobcu a žalovanej o úhrade nákladov spôsobom „pol na pol“. Z obsahu emailovej komunikácie medzi zástupcami strán sporu zo dňa 23.03.2016 a emailovej komunikácie zo dňa 09.05.2016 mal súd preukázané, že právny zástupca žalovanej akceptoval tvrdenia právneho zástupcu žalobcu o tom, že náklady spojené s užívaním bytu hradil výlučne žalobca. Za preukázanú mal okresný súd aj existenciu prevodu sumy 1.000 Eur z účtu žalobcu na účet žalovanej, ktorú žalovaná v SMS komunikácii so žalobcom označila za pôžičku; súd však nezistil dohodu o strán o konkrétnom dátume splatnosti pôžičky. Nakoľko nemal súd preukázanú zmluvnú úpravu manželov ohľadne uhrádzania nákladov týkajúcich sa spoločného bytu, považoval žalobcom uplatnený nárok na uhradenie polovice sumy, ktorú žalobca v období od novembra 2014 do júna 2016 vynaložil na byt, teda sumy vo výške 2.238,83 Eur, v zmysle § 454 v spojení s § 451 Občianskeho zákonníka za dôvodný. Na strane žalovanej totiž došlo k bezdôvodnému obohateniu podľa § 454 Občianskeho zákonníka, keď žalobca plnil za žalovanú to, čo mala podľa práva plniť sama, na základe čoho vznikla žalovanej v zmysle § 451 ods. 1 Občianskeho zákonníka povinnosť žalobcovi obohatenie (v danom prípade sumu 2.238,83 Eur) vydať. Okresný súd priznal žalobcovi aj uplatnený nárok vo výške 1.000 Eur titulom pôžičky poskytnutej žalovanej, keď mal preukázané, že medzi žalobcom a žalovanou došlo k uzatvoreniu ústnej zmluvy o pôžičke vo výške 1.000 Eur, ktorú žalovaná do času rozhodovania okresného súdu nevrátila. Návrh žalovanej na započítanie sumy 1.832 Eur, ktorá suma zahŕňa nájomné a výdavky na plyn a elektrinu a ktoré uhrádzala za obdobie od septembra 2016 do apríla 2017 žalovaná, súd uviedol, že sa nejedná o vzájomnú žalobu v zmysle § 147 ods. 2 CSP, ale uvedené považoval za prostriedok procesnej obrany žalovanej - konkrétne ako kompenzačnú námietku. K predmetnej námietke uviedol, že úhrady žalovanej spojené s užívaním bytu po právoplatnosti vyporiadania BSM, na základe ktorého spoločný byt pripadol do výlučného vlastníctva žalobcu, ale žalovaná ho naďalej užíva a platí uvedené výdavky spojené s užívaním a udržiavaním bytu, je povinná platiť práve žalovaná, ktorá nemôže požadovať ich náhradu od žalobcu ako vlastníka bytu, ktorý byt neužíva. Súd zároveň priznal žalobcovi v zmysle § 517 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z. voči žalovanej úrok z omeškania z priznanej sumy odo dňa 25.07.2016 do zaplatenia. Návrh žalovanej na spojenie prejednávanej právnej veci s vecou vedenou na Okresnom súde Liptovský Mikuláš pod sp. zn. 20C/24/2016 doručený súdu dňa 10.8.2016 zamietol, keďže konanie vedené pod sp. zn. 20C/24/2016 je už od 26.01.2017 právoplatne skončené, a tiež preto, že podľa § 166 CSP na vydanie rozhodnutia o spojení veci bol oprávnený sudca vo veci vedenej pod sp. zn. 20C/24/2016. 5. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 255 ods. 1 CSP v spojení s § 262 CSP tak, že žalobcovi priznal voči žalovanej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu, nakoľko porovnaním žalobcom uplatnenej a súdom priznanej sumy dospel k záveru, že žalobca bol v konaní plne úspešný.
6. Dopĺňacím rozsudkom č.k. 20C/48/2016-123 zo dňa 17. októbra 2017 súd žalobu vo zvyšnom rozsahu, t.j. v rozsahu uplatnených úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.238,83 Eur od 21.06.2016 do 25.07.2016 a úrokov z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.000 Eur od 21.06.2016 do 25.07.2016 zamietol (výrok I.).
7. Proti rozsudku okresného súdu č.k. 20C/48/2016-123 zo dňa 17. októbra 2017, a to proti výroku II. a III. podala v zákonnej lehote odvolanie žalovaná, ktorá sa domáhala jeho zmeny tak, že odvolací súd rozsudok prvoinštančného súdu v odvolaním napadnutej časti zruší a vec vráti prvoinštančnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 8. Odvolateľka sa nestotožnila so záverom okresného súdu, že žalovaná nerozporovala výšku ani právny dôvod žalobou uplatneného nároku, a teda nie je možné aplikovať § 151 ods. 1 CSP a považovať skutkové tvrdenia žalobcu za nesporné, nakoľko žalovaná na predbežnom pojednávaní sporu dňa 26.05.2016,vo vyjadrení k žalobe zo dňa 17.08.2016 a ani v návrhu na spojenie veci zo dňa 02.08.2016 nevyjadrila súhlas s uplatneným nárokom zo strany žalobcu. Žalovaná v duplike doručenej súdu dňa 12.10.2016 uviedla, že nárok uplatnený žalobcom v predmetnom konaní neuznáva v celom rozsahu, t.j. čo sa týka jeho výšky ako aj právneho dôvodu jeho vzniku. K právu spoločného užívania veci a k nemu zodpovedajúcej povinnosti spoločného uhrádzania nákladov uviedla, že uvedené právo vyjadruje rovnaké postavenie oboch manželov k veciam patriacim do bezpodielového spoluvlastníctva. Pokiaľ zákon ustanovuje, že veci v bezpodielovom spoluvlastníctve užívajú obaja manželia spoločne, je tým vyjadrené ich právo, avšak nie povinnosť veci užívať. Vyjadrila sa aj k zmluve o pôžičke uzatvorenej medzi sporovými stranami v ústnej forme, vo vzťahu ku ktorej uviedla, že sa jedná o dvojstranný právny úkon, ktorého uzatvorenia si musia byť vedomé obe zmluvné strany. Žalovaná v tomto prípade neevidovala existenciu dlhu voči žalobcovi a ku dňu uzatvorenia zmluvy o pôžičke (05.10.2015) nebolo bezpodielové spoluvlastníctvo manželov vyporiadané. Odvolateľka poukázala aj na svoj návrh na vykonanie dokazovania výpisom z účtu žalovanej, ktorým malo byť preukázané, že žalobca na účet žalovanej poukazoval aj iné platby, ktoré nežiadal vrátiť späť, a zároveň ním malo byť preukázané, že popis transakcie nebol označený ako pôžička, ktorý návrh okresný súd zamietol. Žalobca žalovanú nikdy nepožiadal o vrátenie predmetnej pôžičky a k jej splatnosti uviedla, že žalobca nepreukázal nielen existenciu zmluvy, ale ani jej splatnosť, čím žalobca neuniesol dôkazné bremeno svojich tvrdení.
9. K odvolaniu žalovanej sa podaním doručeným súdu dňa 07.07.2017 vyjadril žalobca, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdu prvej inštancie uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Žalobca v predmetnom konaní uniesol dôkazné bremeno a označil dôkazy na podporu svojich tvrdení, pričom poukazoval na judikované rozhodnutia súdov. Žalobca po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva hradil všetky náklady spojené s užívaním bytu, ktorý užívala výlučne žalovaná (žalobca, ktorý býval v čase po rozvode manželstva u svojich rodičov, byt užíval len sporadicky). Vo vzťahu k zmluve o pôžičke uviedol, že uzatvorenie predmetnej zmluvy vyplynulo aj z prepisu SMS komunikácie medzi sporovými stranami zo dňa 05.10.2015. Žiadal preto napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť.
10. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu, ktoré jej bolo doručené dňa 26.06.2017, ďalej nevyjadrila.
11. Krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ustanovenia § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania podľa ustanovenia § 385 ods. 1 CSP a contrario v spojení s § 219 ods. 3 CSP toto rozhodnutie vo výroku, ktorým okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 3.238,83 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 2.238,83 Eur od 25.07.2016 do zaplatenia a úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 1.000,00 Eur od 25.07.2016 do zaplatenia (výrok II.) a vo výroku o trovách konania (výrok III.) podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správne potvrdil. V nenapadnutej časti zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý.
12. Krajský súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj krajský súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP).
13. Okresný súd vykonal v prejednávanej veci dokazovanie náležitým spôsobom a v potrebnom rozsahu, vykonané dôkazy vyhodnotil v súlade so zásadami uvedenými v ustanovení § 191 ods. 1 CSP, súčasne spôsobom plne zodpovedajúcim kontradiktórnosti sporového konania umožnil stranám sporu realizáciu ich procesných práv a nadväzne zákonným spôsobom vyhodnotil tak procesnú aktivitu strán, ako aj meritum veci. Po vykonaní a vyhodnotení dokazovania zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu
vydal vecne správne rozhodnutie, ktoré zodpovedajúcim spôsobom v zmysle § 220 až § 222 CSP aj správne a presvedčivo odôvodnil.
14. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalovanej formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.
15. Žalovaná v rámci podaného opravného prostriedku vo vzťahu k skutkovým zisteniam len zopakovala svoju argumentáciu prezentovanú v prvoinštančnom konaní. Vyplýva z nej, že sa nestotožnila so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu tak, ako boli prezentované v odôvodnení napadnutého rozhodnutia a prezentovala súdu vlastné právne závery, ku ktorým mal prvoinštančný súd pri svojom rozhodovaní dospieť. Odvolací súd však zdôrazňuje, že do práva na spravodlivý proces nepatrí právo strany v konaní, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi, návrhmi a hodnotením dôkazov. Právo na spravodlivý proces neznamená ani právo na to, aby bola strana konania pred všeobecným súdom úspešná, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Súd neporuší žiadne práva strany v konaní, ak si neosvojí ňou navrhnutý spôsob hodnotenia vykonaných dôkazov a ak sa neriadi jej výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov (bližšie napr. nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 339/08, II. ÚS 197/07, II. ÚS 78/05, IV. ÚS 252/04).
16. Navrhovanie dôkazov v civilnom sporovom konaní má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia (§ 132 ods. 1, § 150 ods. 1 CSP). Povinnosť tvrdenia a dôkaznú povinnosť môže strana plniť od začiatku konania, v žalobe, vo vyjadrení k nej, mimo týchto procesných úkonov, v rámci prípravy pojednávania, pri odročovaní pojednávaní. Povinnosť označiť dôkazy sa vzťahuje na všetky tvrdenia, ktoré sa uviedli v žalobe a vo vyjadrení žalovaného. Poslednou procesnou možnosťou splnenia dôkaznej povinnosti je okamih vyhlásenia uznesenia o skončení dokazovania (§ 154 CSP). Cieľom povinnosti tvrdenia a dôkaznej povinnosti je unesenie dôkazného bremena v rozsahu, v ktorom dôkazné bremeno spočíva na strane konania, bez ohľadu na jej procesné postavenie. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých stranou v opačnom procesnom postavení než je ten, kto nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť.
17. Rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi strany v spore závisí na tom, ako vymedzuje právna norma ich práva a povinnosti. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce sú záležitosťou žalovaného. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu.
18. Z ustanovenia § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Na popretie skutkových tvrdení sa však kladú určité kvalitatívne nároky. Za podmienok uvedených v ustanovení § 151 ods. 2 CSP musí totiž popierajúca strana uviesť vlastné tvrdenia, ktoré popretie skutkových tvrdení protistrany objektivizujú. Pre kvalitu popretia skutkových tvrdení žalovanej strany sporu platia rovnaké požiadavky ako na predkladanie skutkových tvrdení žalobnej sporovej strany (§ 150 CSP). Rovnako ako skutkové tvrdenie žalobcu, tak aj ich popretie žalovanou stranou sporu musí byť substancované.
19. Žalovaná v podanom odvolaní namietala tú časť odôvodnenia napadnutého rozsudku, v ktorej bolo konštatované, že žalobca v replike poukázal na to, že žalovaná v priebehu konania nerozporovala výšku ani právny dôvod žalobou uplatneného nároku, a teda mal za to, že podľa § 151 ods. 1 CSP možno skutkové tvrdenia žalobcu považovať za nesporné. Odvolací súd však dáva do pozornosti, že v odseku 5. napadnutého rozsudku, z ktorého žalovaná pri svojej odvolacej argumentácii vychádzala, prvoinštančný súd „len“ reprodukoval tvrdenia žalobcu; nejednalo sa teda o konštatovanie súdu o nespornosti právneho dôvodu a výšky žalobcom uplatneného nároku a jeho záväzný právny záver. Skutkové tvrdenia strán sporu, ktoré považoval okresný súd za nesporné (§ 186 ods. 2 CSP), sú podrobne opísané v odseku 10. a 11. napadnutého rozsudku, pričom tvrdenie o zhodnosti strán sporu v otázke právneho dôvodu a výšky žalobou uplatneného nároku súd v predmetných odsekoch neuvádza.
20. Odvolateľka v podanom odvolaní poukázala na právny názor týkajúci sa práva spoločného užívania veci v BSM a tomu zodpovedajúcej povinnosti spoločného uhrádzania nákladov, pričom z postavenia
oboch manželov vyplýva možnosť, nie však povinnosť užívania vecí, ktoré sú v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov. Uvedenú právnu argumentáciu však v prebiehajúcom konaní nemožno považovať za dôvodnú. Okresný súd svoje rozhodnutie vo vzťahu k žalobcom uplatnenému nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia spojeného s užívaním bytu žalovanou založil na pomerne jednotnej aplikačnej praxi súdov Slovenskej republiky v obdobných právnych otázkach (bližšie napr. rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1 Cdo 210/2005), s ktorou argumentáciou sa stotožnil aj odvolací súd.
21. Za nedôvodnú považoval krajský súd odvolaciu argumentáciu žalovanej týkajúcu sa (ne)existencie zmluvy o pôžičke. V odvolaní žalovaná zotrvávala na svojich tvrdeniach produkovaných už počas konania na súde prvej inštancie, s ktorou argumentáciou sa prvoinštančný súd náležitým spôsobom vysporiadal. Žalovaná zároveň svoje tvrdenia nijakým relevantným spôsobom nepreukázala, na základe čoho zostala jej argumentácia len v rovine ničím nepodložených subjektívnych tvrdení, ktoré neboli spôsobilé privodiť zmenu či modifikáciu správnych právnych záverov prvoinštančného súdu.
22. K námietke žalovanej o zamietnutí návrhu na vykonanie dokazovania odvolací súd uvádza, že prvoinštančný súd postupoval správne a v súlade so základnými princípmi civilného sporového konania a zároveň v súlade s procesnými možnosťami súdu pri vykonávaní dokazovania v zmysle § 185 ods. 1 CSP. Posúdenie návrhu na vykonanie dokazovania, rozhodnutie, ktoré z dôkazov budú v rámci dokazovania vykonané, je vždy vecou súdu a nie strán sporu. Aj podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nebol dôvod na vykonanie žalovanou navrhovaného dôkazu výpisom z jej účtu, ktorým chcela preukázať, že žalobca poukazoval na jej účet okrem sumy 1.000 Eur aj rôzne iné sumy, ktoré od nej nežiadal späť. Vykonanie tohto dôkazu by bolo nielen v rozpore s princípom hospodárnosti konania (článok 17 Základných princípov Civilného sporového poriadku), ale jednalo by sa aj o zistenie irelevantné vo vzťahu k posúdeniu žalobcom uplatneného nároku na zaplatenie 1.000 Eur titulom zmluvnej pôžičky. Uvedenú odvolaciu námietku žalovanej tak odvolací súd nepovažoval za dôvodnú.
23. Za nedôvodné považoval odvolací súd aj konštatovanie žalovanej o neunesení dôkazného bremena žalobcom, keď mal po preskúmaní predloženého spisového materiálu v spojení s napadnutým rozsudkom preukázané, že žalobca svoj uplatnený nárok v rozsahu, v ktorom mu bol prvoinštančným súdom priznaný, objektívnym spôsobom preukázal.
24. Nakoľko odvolanie žalovanej v danom prípade nemalo opodstatnenie a neboli zistené ani nedostatky v postupe súdu prvej inštancie, na ktoré odvolací súd prihliada z úradnej povinnosti, tento potvrdil rozsudok okresného súdu v odvolaním napadnutej časti výroku II. ako vecne správny v zmysle ust. § 387 ods. 1 CSP, ako aj od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania, ktorý plne zodpovedá pomeru úspechu strán v spore a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným (bližšie odseky 32. až 34. napadnutého rozsudku).
25. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
26. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi ako úspešnej strane odvolacieho konania, ktorého úspech zodpovedá plnému neúspechu žalovanej v tomto odvolacom konaní, priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške prípadne vzniknutých trov rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením vydaným súdnym úradníkom (§ 262 ods. 2 CSP).
27. Rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 za, 0 proti.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu,
c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).