Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Cb/51/2020

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Bratislava II v Bratislave, v konaní pred sudcom JUDr. Milanom Hupkom, v sporovej veci žalobcu: BTL PLUS s.r.o., so sídlom Selyeho ulica 2986/7, 945 01 Komárno, IČO: 52 280 292, zast.: JUDr. Gergely Pšenák - advokát, so sídlom M.R. Štefánika 30, 940 01 Nové Zámky, proti žalovanému: EX-IN SPEED s.r.o., so sídlom Pribinova 20, 811 09 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, IČO: 44 532 733, zast. advokátskou kanceláriou: Advokátska kancelária Prachová & Partners, s.r.o., so sídlom Miletičova 21, 821 08 Bratislava, IČO: 50 491 300, o zaplatenie 4.239,00 EUR s príslušenstvom, takto

rozhodol:

I. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 1.500,- EUR, do troch dní od právoplatnosti rozsudku.

II. Vo zvyšku súd žalobu z a m i e t a .

III. Žalovanému súd p r i z n á v a proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 30%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Žalobou doručenou súdu dňa 10.03.2020, sa žalobca voči žalovanému domáhal zaplatenia sumy 4.239,00 EUR s príslušenstvom. Svoju žalobu odôvodnil tým, že pre žalovaného sprostredkoval služby (prácu), za ktorú aj vystavoval faktúry, ktoré žalovanému doručil. Z celkovej dlžnej sumy 5.239,- EUR uhradil žalovaný 1.000,- EUR. Na úhradu dlžnej sumy vyzval žalobca žalovaného viackrát, no ten svoj dlh neuhradil.

2. Žalovaný vo svojom vyjadrení k podanej žalobe (odpor voči platobnému rozkazu), uviedol, že s podaným návrhom nesúhlasí a rozporuje ho v celom rozsahu. Medzi žalobcom a žalovaným nie je uzatvorená žiadna písomná zmluva a vzťah fungoval len na základe vzájomných operatívnych dohôd a objednávok. Je pravdou, že žalovaný už uhradil časť pohľadávky, pričom považuje svoj záväzok voči žalovanému za vyrovnaný. Žalovaný totiž uhradil FA 19/0011 sumou 1.000,- EUR, pričom táto suma bola sprostredkovateľským honorárom za to, že žalobca dodal pre žalovaného šoférov. Dohoda medzi žalobcom a žalovaným však bola taká, že zamestnanci u žalovaného odpracujú minimálne pol roka, čo sa však nestalo. Žalovaný tak požiadal žalobcu aby faktúru dobropisoval a žalovaný ju preto nepovažuje za relevantnú, keďže žalobca nedodržal stanovené podmienky. Žalobca okrem toho, že požadoval províziu od žalovaného, rovnako tak ju žiadal aj od zamestnancov, čo sa nezhodovalo s ich predchádzajúcou dohodou, pričom pre žalovaného to znamenalo to, že jeho zamestnanci nechceli ďalej pracovať, keďže pre nich to nebolo výhodné. Žalovaný vystavené faktúry neeviduje v účtovníctve, na čo žalobcu viackrát upozornil. Žalobca si tiež uplatňuje sadzbu DPH, napriek tomu, že nie je platcom DPH.

3. Žalobca vo svojom vyjadrení doručenom súdu 10.03.2020 uviedol, že žalovaný poukazuje, že spornú faktúru neeviduje v účtovníctve, avšak žalobcovi nie je známe prečo uhradil sumu 1.000,- EUR bez relevantného dokladu. Žalovaný sa k uvedeným tvrdeniam nevyjadril. Žalovaný poukazuje na nejaké dohody o platnosti záväzku a tiež na sprostredkovateľský honorár, ale nepredložil žiadny dôkaz.

4. Dňa 01.06.2020 doručil súdu svoju dupliku žalovaný. Nie je mu zrejmé, aké dôkazy mal do súdneho konania predložiť, keďže medzi stranami nebola uzatvorená žiadna písomná dohoda. Žalovaný uviedol z akého dôvodu uhradil 1.000,- EUR. Vzájomný vzťah strán fungoval len na základe dohôd a objednávok. Svoj záväzok považuje za vyrovnaný.

5. Na pojednávanie dňa 07.04.2022 sa dostavil iba právny zástupca žalobcu. Žalovaný sa nedostavil. Doručenie predvolania mal riadne vykázané, z neúčasti sa mailom zo dňa 06.04.2022 ospravedlnil a zároveň dal súhlas s pojednávaním v jeho neprítomnosti. Žalobca na pojednávaní prezentoval vyjadrenia, ktoré korešpondovali s jeho už skôr predloženými písomnými podaniami.

6. Súd sa oboznámil s tvrdeniami strán sporu ako aj nimi predloženými listinnými dôkazmi a vykonaným dokazovaním zistil nasledovný skutkový stav veci:

7. Žalobca ako dodávateľ vystavil žalovanému ako odberateľovi faktúry za poskytnuté služby podľa dohody nasledovne: Dňa 26.09.2019 fa. č. 19/0011, splatná 11.10.2019 na sumu 2.500,- EUR, z ktorej žalovaný splatil dňa 23.10.2019 sumu 1.000,- EUR. Dňa 17.10.2019 fa č. 19/0013, splatná 31.10.2019 na sumu 807,- EUR, Dňa 03.12.2019 fa č. 19/0016, splatná 17.12.2019 na sumu 750,- EUR, Dňa 18.12.2019 fa č. 19/0018, splatná 31.12.2019 na sumu 738,- EUR, Dňa 10.01.2020 fa č. 20/0001, splatná 24.01.2020 na sumu 444,- EUR.

8. Mailovou správou zo dňa 25.04.2019 vyzval žalobca žalovaného na úhradu faktúr č. 190010 a č. 190011. V prílohe zároveň zaslal faktúru č. 190012. Následne mailom z 22.01.2020 žiadal žalovaného o úhradu faktúr 19/0018, 19/0016, 19/0013, 19/0011

- z tejto malo byť uhradené len 1.000,- EUR, no faktúra bola vystavená na 2.500,- EUR. Dňa 03.03.2020 žalobca opätovne vyzval žalovaného na úhradu faktúr 19/0018, 19/0016, 19/0013 a časti 19/0011.

9. Po právnej stránke posúdil súd vec nasledovne:

10. Podľa , táto časť zákona upravuje záväzkové vzťahy medzi podnikateľmi, ak pri ich vzniku je zrejmé s prihliadnutím na všetky okolnosti, že sa týkajú ich podnikateľskej činnosti.

11. Podľa , strany sa môžu odchýliť od ustanovení tejto časti zákona alebo jej jednotlivé ustanovenia vylúčiť s výnimkou ustanovení a , až 272, , až 289, , , , a , , , , , , , a, b, , , až 369d, , , , , , až 408, a, , , , , , , , , , , , , , , , , , až 4, , , , a, a, , ods. 1 a , , , , , a c.

12. Podľa , ak niekto písomne uzná svoj určitý záväzok, predpokladá sa, že v uznanom rozsahu tento záväzok trvá v čase uznania. Tieto účinky nastávajú aj v prípade, keď pohľadávka veriteľa bola v čase uznania už premlčaná.

13. Podľa , za uznanie nepremlčaného záväzku sa považujú aj právne úkony uvedené v a .

14. Podľa , ak dlžník plní čiastočne svoj záväzok, má toto plnenie účinky uznania zvyšku dlhu, ak možno usudzovať na to, že plnením dlžník uznáva aj zvyšok záväzku.

15. Podľa , zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).

16. Na základe vykonaného dokazovania a citovaných zákonných ustanovení dospel súd k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná iba čiastočne.

17. V danom prípade jestvoval medzi stranami sporu obchodnoprávny záväzkový vzťah, na základe ktorého žalobca pre žalovaného v súlade s neformálnymi - ústnymi objednávkami sprostredkovával pre žalovaného určitých zamestnancov (vodičov), za čo mu žalovaný platil odplatu. Uvedený zmluvný vzťah medzi stranami mal charakter zmluvy o sprostredkovaní upravenej v a nasl. , a vznikal vždy osobitne, na základe konkrétnych objednávok. Sprostredkovateľský zmluvný vzťah v zmysle zákona nevyžaduje pre svoje platné uzatvorenie obligatórnu písomnú formu právneho úkonu. Na jej platné vzniknutie postačuje ústna dohoda zmluvných strán o jej podstatných náležitostiach (ako tomu bolo aj v tomto prípade). Možno teda konštatovať, že takýto zmluvný vzťah medzi stranami platne vznikol a v rozhodnom čase existoval. Sporným medzi stranami zostala oprávnenosť vystavených faktúr zo strany žalobcu, nakoľko žalobcom vystavené faktúry žalovaný neevidoval v účtovníctve a neboli v danom prípade splnené ani podmienky dohodnuté medzi stranami, podľa ktorých by mal mať žalobca právo na vyplatenie vystavených faktúr.

18. Žalobca v konaní predložil jednotlivé faktúry, z ktorých žalovaný uhradil čiastočne len faktúru č. 19/0011 vystavenú na sumu 2.500,- EUR, a to v sume 1.000,- EUR. Ostatné faktúry žalovaný neuhradil ani z časti a popiera, že by mu vôbec boli zo strany žalobcu doručené. Zo strany žalobcu nebolo podľa názoru súdu v konaní dostatočným spôsobom preukázané, že by predložené faktúry zodpovedali dodaniu akýchkoľvek služieb pre žalovaného, ani to, že by tieto faktúry žalovanému vôbec doručil. Samotné mailové urgencie a výzvy na zaplatenie faktúr súd nepovažuje za dostatočne preukázanie toho, že by na ich základe existoval zmluvný vzťah. Vystavená faktúra sama o sebe nepreukazuje existenciu zmluvného vzťahu. Uvedené je preto aj dôvodom, prečo súd v tejto časti podanú žalobu zamietol.

19. Vychádzajúc z vykonaného dokazovania mal súd za preukázané, že pre každú sprostredkovateľskú činnosť žalobcu pre žalovaného sa mal ad hoc zakladať samostatný zmluvný vzťah. Uvedené vyplýva aj zo zhodných tvrdení strán sporu, keď v danom prípade nebola uzatvorená jedna zmluva, na základe ktorej by žalobca následne vystavoval faktúry, ale každej samostatne vystavenej faktúre mala predchádzať samostatná dohoda medzi stranami sporu o tom, čo je v tom ktorom konkrétnom prípade potrebné pre žalovaného sprostredkovať (teda čo faktúra, to samostatná zmluva).

20. Pokiaľ ide o faktúru č. 19/0011, na sumu 2.500,- EUR, ktorá bola čiastočne uhradená zo strany žalovaného, čo v konaní potvrdil aj žalovaný, v danom prípade podľa názoru súdu žalovaný svojim plnením potvrdil, že mu na základe tejto faktúry boli poskytnuté služby zo strany žalobcu, avšak svoje tvrdenia o tom, že neboli poskytnuté vo vyfakturovanom rozsahu, už súdu nepreukázal. Preto súd túto pohľadávku žalobcu uznal aj v jej zostávajúcom rozsahu. Podľa názoru súdu, pokiaľ žalovaný uhradil čiastočne faktúru žalobcu bez toho, aby uviedol ktoré časti plnenia považuje za neuskutočnené a úhrada ani neuhradený zvyšok nesúhlasia so žiadnou z čiastkových fakturovaných cien, je možné v takomto prípade uplatniť vyvrátiteľnú domnienku upravenú v . Takýmto čiastkovým plnením sa dôkazné bremeno presúva na stranu, ktorej bolo plnenie poskytnuté, čo bol v danom prípade žalovaný, ktorý toto dôkazné bremeno v konaní neuniesol. Súd preto v tejto časti považoval žalobu žalobcu za dôvodnú a žalovaného zaviazal na doplatenie vystavenej faktúry č. 19/0011 v jej neuhradenej časti, teda 1.500,- EUR.

21. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, keď žalobca preukázal dôvodnosť podanej žaloby len v časti, pričom v jej zostávajúcom rozsahu neuniesol dôkazné bremeno, súd rozhodol tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia a žalobe žalobcu vyhovel v uvedenom rozsahu.

22. V nadväznosti na čiastočnú úhradu zo strany žalovaného, súd záverom poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR v obdobných veciach, nakoľko úprava inštitútu uznania záväzku je s ohľadom na jednotnú právnu tradíciu rovnaká podľa slovenského a českého právneho poriadku, sú tieto rozhodnutia primerane použiteľné aj pri aplikácii slovenských právnych predpisov.

23. „Skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právna domnienka, nie je predmetom procesného dokazovania a ak domnienka existencie uznaného záväzku nebola v konaní vyvrátená, súd musí mať podľa skutočnosť za preukázanú. V konaní teda môžu nastať len dve situácie - buď sa skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná domnienka, považuje za preukázanú, alebo v konaní vyšiel najavo opak (obsah domnienky bol vyvrátený dôkazom opaku, t.j. dôkazom, že skutočnosť je v konkrétnom prípade práve opačná, než ako ju uvádza domnienka). V žiadnom prípade však nemožno za situácie platného uznania záväzku robiť záver, že oprávnený veriteľ neuniesol, pokiaľ ide o skutočnosť, ktorej svedčí vyvrátiteľná právne domnienka, dôkazné bremeno, a to ani vtedy, ak povinný (dlžník) popiera takúto skutočnosť negatívnymi tvrdeniami.“ (rozsudok z 26. augusta 2004).

24. „Aj keď sa zdá byť na prvý pohľad logické, že účastníci môžu platne robiť právne úkony smerujúce k zmene alebo zániku ich práv či povinností alebo sa inak dotýkajúce ich právneho vzťahu, len za predpokladu, že medzi nimi takýto vzťah právne existuje, napriek tomu nemožno toto tvrdenie vzťahovať bez ďalšieho na akýkoľvek právny úkon bez toho, aby sa súčasne prihliadalo na to, či tu je, alebo nie je zákonom ustanovený dôvod neplatnosti takéhoto úkonu. V niektorých prípadoch existenciu pohľadávky zákon neustanovuje ako podmienku (predpoklad) právneho úkonu, ktorý sa k nej vzťahuje. Tak to je aj v prípade neexistencie uznaného dlhu (záväzku), ktorá nespôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu (záväzku), keďže v dôsledku konštrukcie vyvrátiteľnej právnej domnienky ( , ) dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, spočíva na dlžníkovi. V opačnom prípade, teda ak by platilo, že nemožno platne uznať neexistujúci dlh, by účinky uznania dlhu vôbec nenastali (vrátane vyvrátiteľnej právnej domnienky), čo by znamenalo, že dôkazné bremeno, pokiaľ ide o neexistenciu dlhu, by nikdy neniesol dlžník, naopak, veriteľ by musel vždy, dovolávajúc sa uznania dlhu, preukazovať existenciu uznaného dlhu ako podmienku platnosti uznania dlhu, a teda aj ako predpoklad na uplatnenie jeho účinkov.“ (rozsudok z 9. decembra 2004, rozsudok z 21. júna 2004).

25. „Pokiaľ žalovaný čiastočne uhradil faktúru žalobcu bez toho, že by označil, ktoré časti plnenia považuje za neuskutočnené, a úhrada (ani neuhradený zvyšok) nesúhlasí ani so žiadnou z čiastkových fakturovaných cien, uplatní sa vyvrátiteľná domnienka upravená v ustanovení .“ (uznesenie zo 17. júla 2006).

26. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd v zmysle v spojení s . Žalobca bol v konaní úspešný v časti o zaplatenie sumy 1.500,- EUR, žalovaný bol v konaní úspešný v zamietnutej časti o zaplatenie 2.739,- EUR. Žalobca mal v konaní úspech v rozsahu 35,00 % a vo zvyšku bol neúspešný. Žalovaný mal v konaní úspech v rozsahu 65,00 % a vo zvyšku bol neúspešný. Rozdiel medzi úspechom žalobcu a úspechom žalovaného tak predstavuje čistý úspech žalovaného v rozsahu 30,00 % (65,00 % - 35,00 % = 30,00 %). Súd preto rozhodol tak, že žalovanému priznal nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi v rozsahu 30,00 %.

27. O výške trov konania súd rozhodne v zmysle samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že

a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Exekúciu možno vykonať na návrh toho, kto je oprávnený požadovať splnenie nároku z exekučného titulu preto, že povinný dobrovoľne nesplnil to, čo mu exekučný titul ukladá. Z dôvodov podľa osobitného predpisu môže návrh podať aj Justičná pokladnica. (§ 48 ods. 2 Exekučného poriadku).