Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-58-2018.pdf
PDF · 139.66 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/58/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky JUDr. Jany Urbanovej a členov JUDr. Yvetty Dzugasovej a Mgr. Anny Mihálikovej, v právnej veci žalobcu: Prima banka Slovensko, a.s., so sídlom Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. Q. XXX/XX, XXX XX O., o zaplatenie sumy 2.046,65 Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Csp/80/2017-173 zo dňa 30.11.2017, takto
rozhodol:
Rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Csp/80/2017-173 zo dňa 30. 11. 2017 vo výroku I., v časti, v ktorej súd povolil žalovanej splácať žalobcovi priznanú sumu 2.046,65 Eur v splátkach vo výške 40,00 Eur mesačne splatných do 20. dňa v kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť až do úplného zaplatenia dlžnej sumy pod sankciou straty výhody splátok, vo výroku II., ktorým súd žalobu v ostatnej časti zamietol a vo výroku III. o trovách konania p o t v r d z u j e .
Žalovaná n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
Vo zvyšnej časti výroku I., ktorým súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 2.046,65 Eur z o s t á v a rozsudok Okresného súdu Ružomberok č.k. 3Csp/80/2017-173 zo dňa 30. 11. 2017 n e d o t k n u t ý .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 2.046,65 Eur, a to v splátkach vo výške 40,00 Eur mesačne splatných vždy do 20. dňa v kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť, až do úplného zaplatenia dlžnej sumy, pod sankciou straty výhody splátok (výrok I.). V ostatnej časti žalobu zamietol (výrok II.). O trovách konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na ich náhradu v rozsahu 100 % s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku uznesením vydaným súdnym úradníkom (výrok III.). 2. V odôvodnení svojho rozhodnutia súd prvej inštancie citoval ust. § 261 ods. 6 písm. d/, § 269 ods. 2, § 708 ods. 1, 2, § 710, § 497, § 351 ods. 1 vety prvej Obchodného zákonníka, § 1 ods. 2, § 2 písm. a/, b/ zákona č. 129/2010 o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom ku dňu 20.11.2012, § 52 ods. 1, 3, 4 a § 53 ods. 1, 2, 3 a 5 Občianskeho zákonníka a konštatoval, že v konaní bola preukázaná existencia zmluvného vzťahu medzi stranami sporu na základe uzavretej zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb uzavretej medzi žalobcom - bankou a žalovanou - majiteľom účtu, súčasťou ktorej bola zmluva o zriadení osobného účtu žalobcom pre žalovanú, zmluva o vydaní a používaní platobnej karty, zmluva o poskytovaní služieb elektronického bankovníctva a tiež žiadosť o špecifikáciu služby SMS notifikácie. Žalovaná sa pred podpisom zmluvy tiež oboznámila
so všeobecnými obchodnými podmienkami žalobcu, ktoré sú súčasťou tejto zmluvy a zaviazala sa ich dodržiavať. Súd tiež z uzavretej zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 11.11.2013 a výpisov z účtu žalovanej zistil, že označené zmluvné strany dojednali povolené prečerpanie účtu s limitom povoleného prečerpania 780,00 Eur, úrokovou sadzbou 19,9 % ročne, ktorú skutočnosť žalovaná v spore nenamietala. Žalovaná sa dostala na svojom osobnom účte do nepovoleného prečerpania v celkovej výške 2.046,65 Eur, nakoľko porušila svoju povinnosť mať na účte dostatok finančných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií splátok úveru, poplatkov, v zmysle sadzobníka akýchkoľvek finančných záväzkov voči banke (bod 3.15 VOP). Rovnako v zmluve o povolenom prečerpaní na účte v bode 2. bola žalovaná výrazne upozornená na povinnosť dodržiavať výšku limitu povoleného prečerpania, keď prekročenie limitu povoleného prečerpania bude nepovoleným prečerpaním a bude mať za následok vznik povinnosti platiť popri dohodnutom úroku tiež úrok z omeškania z prekročenej časti limitu povoleného prečerpania a prípadne tiež zrušenie limitu stanovenie okamžitej splatnosti povoleného prečerpania a následné splácanie. Z tohto dôvodu žalobca pristúpil k zatvoreniu účtu a ešte predtým dňa 12.06.2017 vykonal internú účtovnú transakciu (prevod dlhu klienta), kedy debetný zostatok na účte žalovanej previedol na svoj vnútorný pohľadávkový účet a teda až následne došlo k zatvoreniu účtu. V prípade nepovoleného prečerpania bolo povinnosťou žalovanej platiť z prekročenej čiastky úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu, ktorý v zmysle vývesky úrokových sadzieb produktov žalobcu bol vo výške 28 % ročne. Pokiaľ teda žalobca v spore uplatňoval nárok na zaplatenie sumy istiny vo výške 2.046,65 Eur, súd okresný súd konštatoval, že táto suma nepochybne zahŕňa aj úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu. Ako vyplýva z jednotlivých mesačných výpisov z účtu, je zrejmé, že nejde o úrok dojednaný pri povolenom prečerpaní účtu, keďže povolené prečerpanie bolo ukončené ku dňu 29.05.2015. Z uvedených dôvodov tento nárok súd vyhodnotil ako oprávnený, vychádzajúc z ustanovení zmluvy a všeobecných obchodných podmienok v súlade so zákonom. Pokiaľ však osobitne uplatnil žalobca nárok na zaplatenie úroku vo výške 28 % ročne zo sumy 2.046,65 Eur dňom nasledujúcim po zatvorení účtu, t.j. dňom 13.06.2017 do zaplatenia, tento nárok považoval prvoinštančný súd za nedôvodný, nakoľko zatvorením účtu došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovanou, a to zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb - zmluvy o zriadení účtu, jednostranným prejavom vôle žalobcu. S poukazom na ust. bod 3.36 druhá pomlčka všeobecných obchodných podmienok žalobcu účinných ku dňu 15.01.2017 banka môže odstúpiť od zmluvy o bežnom účte v prípade, ak klient podstatne poruší zmluvné povinnosti alebo povinnosti ustanovené platnými právnymi predpismi. Zmluva o bežnom účte zanikne ku dňu doručenia odstúpenia (doručenie výpisu za obdobie od 01.06.2017 do 12.06.2017, z ktorého vyplýva skutočnosť zatvorenia účtu a prevodu dlhu klienta na vnútorný pohľadávkový účet žalobcu). Vzájomné záväzky z nej vyplývajúce sú klient a banka povinní vysporiadať bez zbytočného odkladu po zániku zmluvy. Odstúpením končí platnosť všetkých súvisiacich bankových produktov a služieb viažucich sa k bežnému účtu. Za podstatné porušenie zmluvných povinností sa považujú najmä nasledovné skutočnosti: b) bežný účet je v nepovolenom prečerpaní a klient v lehote stanovenej bankou nepovolené prečerpanie nevyrovnal. Odstúpením od zmluvy táto sa zrušuje momentom odstúpenia s poukazom na ust. § 351 ods.1 Obchodného zákonníka a teda je povinnosťou žalovanej uhradiť žalobcovi len záväzky ku dňu 12.06.2017 a ďalšie úročenie dlžnej sumy úrokom pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 28 % ročne po tomto dátume už nie je dôvodné. Keďže účet bol uzavretý, nemôže dôjsť k jeho prečerpaniu ani povolenému, ani nepovolenému. 3. Rozhodnutie o trovách konania okresný súd odôvodnil aplikáciou ust. § 255 ods.1 CSP tak, že priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100%, keďže žalobca bol v spore úspešný v rozsahu 100 % (z hľadiska uplatnenej vyčíslenej sumy vo výške 2.046,65 Eur) na rozdiel od žalovaného, ktorý v spore úspešný nebol (z hľadiska uplatnenej vyčíslenej sumy 2.046,65 Eur). 4. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, ktorý sa domáhal jeho zmeny vo výroku II. o zamietnutí žaloby v zostávajúcej časti a vyhovenia žalobe v celom rozsahu a tiež zmeny vo vyhovujúcom výroku I. tak, že žalovanej nebude umožnené splácať dlžnú sumu v splátkach. 5. Uviedol, že súd prvej inštancie vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. Konštatoval, že z úvodných ustanovení zmluvy uzavretej medzi stranami sporu vyplýva, že táto bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami Obchodného zákonníka upravujúcich zmluvu o bežnom účte (§ 708 a nasl. Obchodného zákonníka). V zmysle § 710 Obchodného zákonníka, ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy a platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočnení týchto platieb zmluvou o úvere (§ 497 a nasl.). Podľa § 711 ods. 1 Obchodného zákonníka za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. Zároveň citoval ust. § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov
a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v zmysle ktorého sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa, alebo nad rámec dohodnutého povoleného prečerpania. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na všeobecné obchodné podmienky (ďalej aj „VOP“) žalobcu, v zmysle ktorých (bod 3.4) banka vedie bežné účty výlučne na základe zmluvy o bežnom účte uzatvorenej medzi bankou a klientom. Zo zmluvy o bežnom účte vzniká banke záväzok viesť pre majiteľa bežný účet, avšak výlučne za podmienok v nej uvedených. Podľa bodu 3.8 VOP klient musí mať na bežnom účte dostatok peňažných prostriedkov postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky v zmysle sadzobníka a akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke. Z ust. § 3.12 VOP vyplýva, že pri zúčtovaní úrokov, poplatkov, operácií prostredníctvom platobných kariet, opravnom zúčtovaní, uplatnení zrážkovej dane, v prípadoch dohodnutých medzi bankou a klientom, ako aj v iných prípadoch môže dôjsť k nepovolenému prečerpaniu bežného účtu. Prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Ak nepovolené prečerpanie nastane, musí ho majiteľ účtu bez zbytočného odkladu vyrovnať. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky vypočítaný na základe úrokovej sadzby „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“. Ustanovenia odseku 8.8 (ustanovenia upravujúce úročenie prostriedkov poskytnutých formou úveru) sa použijú primerane. Nepovolené prečerpanie je prekročením v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch a ako vyplýva z vyššie uvedeného, dotknuté ustanovenie bodu 3.12 Všeobecných obchodných podmienok žalobcu iba reflektuje ustanovenia relevantných právnych predpisov upravujúcich vedenie bežného účtu bankou a vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán zo zmluvy o bežnom účte. Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účte klienta. S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ako Obchodný zákonník, tak aj zákon o spotrebiteľských úveroch vo svojom ust. § 18 ods. 1, z ktorého vyplýva, že ak ide o zmluvu o otvorení bežného účtu a existuje možnosť, že sa spotrebiteľovi umožní prekročenie, veriteľ je povinný informovať spotrebiteľa pravidelne v listinnej podobe alebo na inom trvanlivom médiu, ktoré je dostupné spotrebiteľovi, o úrokovej sadzbe spotrebiteľského úveru, podmienkach, ktoré upravujú jej uplatňovanie, indexe alebo referenčnej sadzbe, ktorá sa vzťahuje na pôvodnú úrokovú sadzbu spotrebiteľského úveru, sankciách, úrokoch z omeškania a poplatkoch za toto prekročenie a podmienkach, za ktorých sa tieto poplatky môžu meniť. Postačuje teda, aby veriteľ informoval spotrebiteľa na trvanlivom médiu o úrokovej sadzbe. Žalobca zverejňuje výšku úrokových sadzieb v úrokovej výveske na web stránke, a to nielen aktuálne vývesky, ale i historické. Žalobca má za to, že zverejnením vývesiek úrokových sadzieb na webovom sídle žalobcu a v pobočkách je splnená jeho povinnosť v zmysle § 18 ods. 1 zákona o spotrebiteľských úveroch. Zákon nevyžaduje uvedenie úrokovej sadzby v zmluve o účte, preto odvolateľ považuje zamietnutie nároku na úrok okresným súdom za nedôvodné. Zároveň ani zákon 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch nestanovuje, že všetky náležitosti zmluvy musia byť uvedené v jednom dokumente. Tento výklad potvrdil aj rozsudok Súdneho dvora z 09.11.2016 vo veci C-42/15 (Home Credit vs. Biróová), ktorý ustálil, že zmluva o úvere nemusí byť nevyhnutne vyhotovená ako jediný dokument, ale všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 uvedenej smernice musia byť vyhotovené písomne, alebo na inom trvalom nosiči a ďalej sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil na jednej strane, že zmluva o úvere, ktorá patrí do pôsobnosti smernice 2008/48 a ktorá je vypracovaná písomne, musí byť podpísaná zmluvnými stranami, a na druhej strane, že táto požiadavka podpísania sa vzťahuje na všetky náležitosti tejto zmluvy uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice. Z toho vyplýva, že náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere v zmysle § 9 ods. 2 zákona o spotrebiteľských úveroch sú povinnou náležitosťou úverovej zmluvy, avšak nemusia byť nevyhnutne v samotnom texte zmluvy, ale časť z nich môže byť obsiahnutá aj v obchodných podmienkach alebo sadzobníku, ktoré tvoria neoddeliteľnú súčasť zmluvy. Táto povinnosť by mala byť ustanovená v zákone o spotrebiteľských úveroch a nepostačuje, že tak ustáli súd vo svojom rozhodnutí. VOP/OP/sadzobník sú teda súčasťou zmluvy a sú pre klienta záväzné. Žalobca je toho názoru, že uvedený rozsudok sa analogicky týka aj iných spotrebiteľských zmlúv, a teda aj zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb. Naviac odvolateľ prezentoval názor, že zatvorením účtu nezaniká povinnosť žalovaného platiť úrok, pretože dlh žalovaný neuhradil, a teda naďalej trvá právo veriteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi. Sadzba úroku 19,9 % ročne je platná počas trvania povoleného prečerpania a vyplýva zo zmluvy o povolenom prečerpaní (čl. 1). Úrok z omeškania 8 % z čiastky, ktorou žalovaná prekročila limit povoleného prečerpania, ktorý je účtovaný počas trvania
nepovoleného prekročenia limitu povoleného prečerpania do vyrovnania prečerpania a je uvedený vo Výveske úrokových sadzieb a tiež vo výpisoch z účtu žalovaného. Sadzba úroku 28 % ročne je platná pre nepovolené prečerpanie a vyplýva z Vývesky úrokových sadzieb (účinné ku dňu zníženia limitu PP na 0,-EUR) časť „Úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu“ a v spojení s ustanoveniami zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (§ 2 písm. f/ a § 18). V danej súvislosti odvolateľ poukázal na rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, ktorý konštatoval, že keďže zmluva neobsahuje dohodu o úroku odlišnú od zákona, platí ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka. Obsahom záväzku dlžníka nie je vrátiť len poskytnuté peňažné prostriedky, ale aj úroky, ktoré nemožno stotožňovať s úrokmi z omeškania. Úroky sú odplatou za poskytnutie peňažných prostriedkov, predstavujú cenu úveru, dlžník ich je povinný platiť od okamihu ich reálneho poskytnutia až do okamihu ich reálneho vrátenia, a to či už v lehote alebo v omeškaní. Úrok z úveru je nárokom, na ktorý nemá vplyv omeškanie dlžníka, ktoré je skutočnosťou, ktorá zakladá vznik nových sankčných záväzkov dlžníka, samotný vznik nároku na úrok z úveru neovplyvňuje. Pokiaľ sa jedná o aplikáciu ust. § 506 Obchodného zákonníka, toto ustanovenie upravuje špecifický prípad odstúpenia od zmluvy veriteľom pri omeškaní dlžníka, ktoré môže veriteľ využiť, ak je dlžník v omeškaní s vrátením viac než dvoch splátok alebo jednej splátky po dobu dlhšiu ako tri mesiace. Toto odstúpenie však nespôsobuje zánik záväzku ex tunc. Ako to vyplýva priamo z dikcie uvedeného zákonného ustanovenia, naďalej trvá právo veliteľa, aby dlžník vrátil dlžnú sumu s úrokmi, táto povinnosť odstúpením od zmluvy nezaniká. Ide o právny inštitút určený na ochranu veriteľa a jeho využitím sa veriteľ nemôže dostať do horšieho právneho postavenia, v akom bol pred odstúpením od zmluvy. Situácia totiž nastala pre neplnenie si povinnosti dlžníka. Povinnosť dlžníka vrátiť dlžnú sumu spolu s úrokmi z úveru zostala tak zachovaná. Tým nie je dotknutý nárok veriteľa na zákonný úrok z omeškania. 6. Vo vzťahu k časti výroku I., v ktorom súd povolil žalovanej splácať ho v splátkach po 40,00 Eur mesačne, žalobca namietal nedostatok jeho odôvodnenia. Okresný súd svoj názor súd nepodložil náležitou právnou argumentáciou ani vykonaným dokazovaním. Hoci žalovaná nepredložila do spisu dôkazy preukazujúce svoje majetkové a sociálne pomery, ktoré by potvrdzovali a odôvodňovali možnosť pripustenia splátok, súd jej umožnil splácať dlh v splátkach po 40,00 Eur mesačne. Je teda zrejmé, že konajúci súd nedostatočne zistil skutkový stav týkajúci sa možností žalovanej uhradiť dlžnú pohľadávku a jeho rozhodnutie je v tejto časti preto nepreskúmateľné. Posúdenie finančných možností žalovanej pre účely úhrady pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky a voľbu vhodného spôsobu jej vymoženia by mali byť rozhodujúce celkové majetkové pomery žalovaného. Nakoľko okresný súd v danom prípade nedostatočne zistil skutkový stav, nebola splnená podmienka, aby mohol žalovanej v rozsudku určiť dlhšiu lehotu na plnenie. Výrazne tak zvýhodnil jednu zo strán sporu na úkor druhej. Samotnú istinu bude tak žalovaná splácať viac než štyri roky. Takýto výkon práva podľa názoru žalobcu motivuje k neplneniu si zmluvných povinností a nie je v súlade so spravodlivou ochranou porušených práv zakotvenou Civilným sporovým poriadkom. V danej súvislosti odvolateľ poukázal na viaceré rozhodnutia odvolacích súdov (rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 01.03.2017; rozsudok Krajského súdu v Nitre č.k. 8Co/135/2017-86 zo dňa 25.05.2017 i uznesenie Krajského súdu v Prešove č.k. 17Co/17/2017-63 z 27.07.2017).
7. Žalovaná vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhla napadnutý rozsudok ako vecne správny potvrdiť. 8. Nesúhlasila s tvrdením odvolateľa, že v prvoinštančnom konaní nepreukázala svoje sociálne a finančné pomery. Z uvedeného dôvodu opätovne priložila do spisu podpísané čestné vyhlásenie o tom, že nevlastní ani nedisponuje žiadnym majetkom. Uviedla, že je slobodná matka, ktorá nemá nárok na materskú a poberá iba štátne sociálne dávky (rodičovský príspevok 213,58 Eur, prídavky na dve deti 47,10 Eur, výživné na jedno z detí vo výške 80,00 Eur, keď s otcom druhého dieťaťa žije v spoločnej domácnosti). Obidve deti sú neplnoleté (prvé dieťa má tri roky a druhé dieťa má 11 mesiacov). Žalovaná žije spoločne so svojou matkou v podnájme v jednoizbovom byte, kde platí nájomné vo výške 302,00 Eur mesačne, o čom predložila do spisu v konaní pred okresným súdom nájomnú zmluvu. Jej priateľ nemá vlastné bývanie. Finančne jej vypomáha priateľ. Dlh, ktorý má žalovaná voči žalobcovi nie je na základe popísaných finančných pomerov schopná splácať vo vyšších splátkach. Príjmy žalovanej sú totiž menšie ako výdavky, (aj bez splátok, ktoré by mala splácať žalobcovi). V dôsledku toho žalobkyňa nie je schopná istinu priznanú žalobcovi okresným súdom zaplatiť inak ako v splátkach, a už vôbec nie je schopná platiť mu úroky. Žalovaná opakovane uviedla svoje príjmy: rodičovský príspevok v sume 213,58 Eur, prídavky na dve deti v sume 47,10 Eur, výživné na trojročnú dcéru v sume 80,00 Eur a príležitostná brigáda (nepravidelná) v sume 60,00 Eur, pomoc od priateľa v sume 100,00 Eur mesačne na plienky,
mlieko, lieky, oblečenie, stravu. Zároveň žalovaná zdôraznila, že so nežije v spoločnej domácnosti svojím priateľom. Výdavky žalovanej predstavujú nájomné v sume 302,00 Eur mesačne, televízia a internet v sume 28,00 Eur mesačne, strava a základné potreby pre deti (plienky, mlieko, lieky, hygiena) v sume 300,00 Eur mesačne, prvý úver z Prima banky v sume 70,00 Eur mesačne a druhý úver od Prima banky vymáhaný exekučne v sume 30,00 Eur mesačne. Tieto úvery spláca sestra žalovanej D. T.. Aktuálna dlžná suma zo zmluvy, ktorá je predmetom tohto konania, predstavuje 2.046,65 Eur s príslušenstvom. K tomu prináleží aj jednorazová ročná suma za komunálny odpad cca 85,00 Eur, ktorú uhrádza žalovaná aj za svoju matku, ktorá je nemajetná a na jej vlastné potreby jej neostávajú žiadne finančné prostriedky.
9. Žalobca vo svojej odvolacej replike uviedol, že zotrváva na podanom prostriedku v celom rozsahu. 10. Konštatoval, že žalovaná vo svojom podaní nepopiera svoj záväzok voči žalobcovi a odvoláva sa na svoju finančnú situáciu. Jej vyjadrenie označil žalobca za bezpredmetné, keďže označená strana v ňom neuvádza žiadne konkrétne právne ani skutkové tvrdenia spochybňujúce opodstatnenosť uloženej povinnosti splatiť dlh.
11. Žalovaná vo svojej odvolacej replike zopakovala svoju argumentáciu uvedenú vo vyjadrení k odvolaniu i v priebehu prvoinštančného konania. Doplnila, že aktuálne je tehotná, ale potvrdenie o tejto skutočnosti jej bude vystavené až 02.03.2018. Snažila sa uzatvoriť so žalovaným zmier. Opätovne požiadala o možnosť splácať dlh žalobcovi v splátkach. Pokiaľ by bola možnosť splácať sumu vyššou splátkou, určite by tak urobila, pokiaľ by nastúpila do zamestnania po rodičovskej dovolenke. Predpokladá, že v tom čase už bude dlžná suma splatená. Aktuálne má však neplnoleté deti v nízkom veku.
12. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolacej replike zopakoval svoje predchádzajúce tvrdenia prezentované v odvolacom konaní k vyjadreniam žalovanej. S návrhom žalovanej na uzatvorenie súdneho zmieru bez uvedenia mesačnej splátky vyslovil nesúhlas. Vzhľadom na čas od podania žaloby na súd mala žalovaná možnosť prejaviť svoju snahu a záujem dlh uhrádzať a tým preukázať, že mohla priebežne peňažný dlh splácať aspoň v takej výške, ktorá by bola primeraná jej finančným možnostiam. Žalovaná tak neuskutočnila, keďže od zatvorenia účtu v mesiaci 06/2017 doposiaľ nevykonala žiadnu úhradu. Žalovaná vo svojich písomných podaniach ničím nespochybnila a ani nepreukázala nedôvodnosť odvolania žalobcu, na ktorom odvolateľ v celom rozsahu zotrval.
13. K tomuto podaniu žalovaná nepodala ďalšie vyjadrenie.
14. Krajský súd ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP, viazaný odvolacími dôvodmi podľa § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania (postupom podľa § 219 ods. 3 CSP v spojení s § 378 CSP a § 385 ods. 1 CSP a contrario) rozsudok okresného súdu podľa § 387 ods. 1 CSP vo veci samej vo výroku I. v časti, v ktorej súd povolil žalovanej splácať dlh v splátkach, vo výške 40,00 Eur mesačne, pod sankciou straty výhody splátok, vo výroku II. o zamietnutí žaloby vo zvyšnej časti, ako aj v závislom výroku III. o trovách prvoinštančného konania ako vecne správny potvrdil. 15. Odvolací súd podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a až na výnimku uvedenú ďalej sa v plnom rozsahu sa stotožnil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie danej veci, pre rozhodnutie o žalobe žalobcu, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s ust. § 220 až § 222 CSP. Odôvodnenie rozhodnutia okresného súdu je vecne správne, pričom v jednotlivostiach naň poukazuje aj odvolací súd. Z uvedených dôvodov sa krajský súd v odvolacom konaní obmedzil iba na konštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia (§ 387 ods. 2 CSP). S prihliadnutím na obsah dokazovania vykonaného okresným súdom popísaný v bode 7. odôvodnenia jeho rozsudku vo vzťahu k napadnutej časti výroku I., krajský súd doplnil dôvody napadnutého rozhodnutia. Uvedený postup odvolacieho súdu je v súlade s uznesením Ústavného súdu SR sp.zn. IV. 350/2009 zo dňa 08.10.2009, podľa ktorého „....odôvodnenia rozhodnutí prvostupňového súdu a odvolacieho súdu nemožno posudzovať izolovane, pretože prvostupňové a odvolacie konanie z hľadiska predmetu konania tvoria jeden celok (II. ÚS 78/2005, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/2008).Tento právny názor zahŕňa aj požiadavku komplexného posudzovania všetkých rozhodnutí všetkých všeobecných súdov (tak prvostupňového súdu, ako aj odvolacieho súdu a prípadne aj dovolacieho súdu), ktoré boli vydané v priebehu príslušného súdneho konania“.
16. Na doplnenie považoval odvolací súd za nevyhnutné reagovať na odvolacie námietky žalobcu formulované v podanom opravnom prostriedku, pričom sa v zmysle princípu neúplnej apelácie nezaoberal inými prípadnými pochybeniami okresného súdu.
17. Žalobca odvodzoval žalobou uplatnený nárok zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb zo dňa 20.11.2012. V rámci skutkových tvrdení poukázal na fakt, že zriadil účet v prospech žalovanej, ktorý sa dostal do tzv. nepovoleného prečerpania a svoj dlh nevyrovnal. K žalobe bola pripojená spomínaná zmluva, ktorá založila právny vzťah sporových strán, výpis z dotknutého účtu, všeobecné obchodné podmienky, ako aj doklady o úrokových sadzbách a poplatkoch za úverové produkty. V podaní zo dňa 03.08.2017 žalobca navyše tvrdil, že žalovanému bolo poskytnuté povolené prečerpanie v sume 780,00 Eur, ktoré bolo prekročené a následne sa navyšovalo nasledujúcimi debetnými obratmi na príslušnom účte (poplatok za vedenie účtu, poplatky, upomienka, výzva, výbery, vklady klienta z/na účet, úroky, atď.). Porušenie povinností žalovaným viedlo k odstúpeniu od zmluvy v súlade s ustanoveniami všeobecných obchodných podmienok. Žalobca zároveň predložil (okrem iného kópiu zmluvy o povolenom prečerpaní na účte zo dňa 11.11.2013. 18. Je nepochybné, že vzťah medzi žalobcom a žalovaným spĺňa znaky právneho vzťahu podľa § 708 a § 710 Obchodného zákonníka. Strany totiž uzavreli zmluvu o bežnom účte, vo vzťahu ku ktorej sa následne dohodli o možnosti povoleného prečerpania účtu (zmluva zo dňa 11.11.2013). Na daný právny vzťah bolo možné použiť ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch citované v napadnutom rozhodnutí. 19. Z obsahu napadnutého rozhodnutia vyplýva, že finančné prostriedky vo výške istiny 2.046,65 Eur nepochybne zahŕňajú aj úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu, tak ako to správne konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí. Parametre dohody medzi stranami sporu mal povinnosť v konaní preukázať dôkaznými prostriedkami žalobca. Aj pri zníženej formálnosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme prekročenia, je nevyhnutné, aby náležitosti zmluvy, z ktorých žalobca odvodzuje svoje práva, boli preukázané jasným a zrozumiteľným spôsobom. Jednoduché predloženie výpisov z účtov, všeobecných obchodných podmienok a sadzobníka úrokových sadzieb, neboli postačujúcimi dôkazmi, ktoré by mohli viesť súd k zásahu do majetkovej sféry žalovanej, pretože len deklarujú jednostrannú vôľu žalobcu ako silnejšej zmluvnej strany bez toho, aby preukazovali aj prejav vôle žalovanej. Je potrebné zdôrazniť, že uvedený názor nie je negovaný žiadnym z ustanovení zákona o platobných službách, či obsahom rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/2015 (Home Credit vs Bíroová). Forma zakotvenia jednotlivých zmluvných ustanovení môže byť stranami určená rôzne, avšak deklarácia prejavu vôle byť viazaný zmluvou z nich musí nepochybne vyplývať, čo v spornom prípade nebolo splnené. V prejednávanej veci jednoznačne došlo k uzavretiu spotrebiteľského kontraktu, v prípade ktorého nemožno pripustiť postup veriteľa určujúceho podstatné zmluvné povinnosti jednostranne, v jeho prospech a bez negociácie s protistranou. K námietke žalobcu, že mu mali byť v konaní priznané aj úroky po odstúpení od zmluvy, krajský súd uvádza, že splácanie úveru v splátkach na strane veriteľa má za následok absenciu požičanej sumy istiny, ktorá sa iba postupne (v splátkach) vracia a spláca a za tento stav nedostatku a úverovania patrí veriteľovi úrok. Úrok preto predstavuje jednoducho povedané cenu peňazí v zmysle ceny obetovanej príležitosti veriteľa, ktorý tým, že nemá istinu úveru k dispozícii, nemôže s touto nakladať a produkovať zisk. Po odstúpení od zmluvy (t.j. zatvorení účtu) veriteľom právny vzťah medzi veriteľom a dlžníkom zaniká. Veriteľovi tak vzniká nárok na vrátenie požičanej sumy, vrátane úrokov kapitalizovaných ku dňu odstúpenia od zmluvy. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba (pretože veriteľ odstúpil od zmluvy a právny vzťah medzi nimi zanikol) a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kde spotrebiteľ by bol vystavený sankčným mechanizmom vynútenia povinností a plnenia a veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ po zániku právneho vzťahu na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolaného zániku záväzku a veriteľ by úroky inkasoval ako keby k zániku záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo zmluvy pred veriteľom vyvolaným zánikom záväzku. Takýto stav súd nemôže pripustiť, nakoľko by toleroval založenie hrubej nadvlády dodávateľa voči spotrebiteľovi, a to navyše za situácie, že veriteľ si môže nárokovať a môže sa domôcť jednorazového vrátenia peňažných prostriedkov z majetku spotrebiteľa a nemusí trpieť nijaké obmedzenia užívania svojho majetku podľa uzavretej zmluvy o spotrebiteľskom úvere. 20. Odvolací súd teda nepopiera právo banky na odplatu za úver formou prekročenia v podobe dohodnutých zmluvných úrokov, tieto musia byť riadne (dvojstranným právnym úkonom) dohodnuté
a predpokladom na ich priznanie je samozrejme aj existencia zmluvy medzi veriteľom a dlžníkom. Z obsahu vykonaného dokazovania však vyplýva, že žalobca dňom 12.06.2017 pristúpil k zatvoreniu účtu, čím došlo k ukončeniu zmluvného vzťahu medzi žalobcom a žalovaným zo zmluvy o spolupráci pri poskytovaní bankových produktov a služieb - zmluvy o zriadení účtu práve jednostranným prejavom vôle žalobcu. Správne preto konštatoval okresný súd v napadnutom rozhodnutí, že v zmysle ust. § 351 ods. 1 Obchodného zákonníka bolo povinnosťou žalovaného uhradiť žalobcovi len záväzky ku dňu 12.06.2017 a ďalšie úročenie dlžnej sumy úrokom pri nepovolenom prečerpaní účtu vo výške 28 % už nie je dôvodné. 21. Pokiaľ žalobca v odvolaní poukazoval na rozhodnutie Krajského súdu Žilina č.k. 11Co/12/2017-90 zo dňa 31.01.2017, jedná sa o ojedinelé rozhodnutie tohto senátu, ktorý nemožno označovať všeobecne za aktuálnu rozhodovaciu prax súdov. Naviac označené rozhodnutie nie je takým, ktorým je súd v civilnom sporovom konaní viazaný (pozri § 193 CSP).
22. Napokon reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo riadili sa výkladom všeobecne záväzných právnych predpisov, ktoré predkladá účastník konania, resp. strana sporu (napr. rozhodnutie Ústavného súdu SR IV.ÚS 340/2004).
23. Krajský súd zároveň zdôrazňuje, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v rozhodnutí C-42/2015 (Home Credit vs Bíroová) nevykladal zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia, ale smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS.
24. Pokiaľ odvolateľ podal námietky proti rozsudku okresného súdu, ktorý v jeho výroku I. v súlade s § 232 ods. 3 vety druhej CSP povolil žalovanej splácať žalobcovi priznanú sumu 2.046,65 Eur v splátkach vo výške 40,00 Eur mesačne splatných do 20. dňa v kalendárnom mesiaci počnúc mesiacom nasledujúcim po mesiaci, v ktorom tento rozsudok nadobudne právoplatnosť až do úplného zaplatenia dlžnej sumy pod sankciou straty výhody splátok, odvolací súd uvádza, že vo všeobecnosti je náležitou východisková úvaha odvolateľa o nevyhnutnosti riadneho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva, že právu na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (ako súčasti základného práva na súdnu ochranu) zodpovedá povinnosť dotknutého súdu dať odpoveď nielen na skutkové a právne otázky daného prípadu, ale i na relevantné argumenty strán. V súdenej veci však okresný súd svoje rozhodnutie (i keď len stručne) odôvodnil. Právo na súdnu ochranu však nemožno zamieňať s „právom“ strany sporu byť pred súdom úspešnou; prípadne s „právom“ na vydanie rozhodnutia v súlade s jej požiadavkami a právnymi názormi. Preto nie je porušením daného základného práva, ak súd nerozhodne podľa predstáv strany sporu; vrátane predstáv o obsahu odôvodnenia. 25. Krajský súd opätovne zdôrazňuje, že konanie na súde prvej inštancie a na odvolacom súde tvorí jeden celok. Z daného faktu vychádza tak Európsky súd pre ľudské práva, ako aj Ústavný súd SR pri zaujímaní stanoviska, či postupom súdu v konkrétnej veci došlo k odňatiu možnosti účastníkovi konať pred súdom/bolo mu odopreté právo na súdnu ochranu. Inými slovami, odvolací súd je oprávnený korigovať určité nedôslednosti v postupe a v rozhodnutí súdu prvej inštancie bez toho, aby prvoinštančné rozhodnutie muselo byť zrušené. Uvedené zodpovedá i právnej konštrukcii civilného sporového odvolacieho konania, ktoré nie je budované na kasačnom princípe (na rozdiel napríklad od konania v správnom súdnictve). 25. Intenzitu zásahu spôsobilú privodiť porušenie ústavných/základných práv dosahuje len odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré neuvádza žiadnu argumentáciu, prípadne také, ktorého dôvody sú zjavne protirečivé alebo popierajú pravidlá formálnej a právnej logiky, alebo ak sú tieto dôvody zjavne jednostranné a v extrémnom rozpore s princípmi spravodlivosti (I. ÚS 344/10, III. ÚS 305/08). Odôvodnenie napadnutého uznesenia takúto charakteristiku nespĺňa; trpí „len“ neprimeranou stručnosťou (pozri bod 7. odôvodnenia napadnutého rozsudku). Vzhľadom na aktuálne štádium konania, kedy už odvolací súd rozhodol i vo veci samej, bolo primeraným procesným postupom odstránenie predmetnej nedôslednosti „doplnením“ odôvodnenia v rámci rozhodnutia odvolacieho súdu. 26. Žalovaná v prvoinštančnom konaní prezentovala svoju ťažkú sociálnu situáciu a žalobca tieto skutkové tvrdenia strany na pojednávaní konanom dňa 30.11.2017, (na ktorom sa nezúčastnil), nepoprel. Za daných okolností sa skutkové tvrdenia žalovanej o jej nepriaznivej finančnej situácii, z ktorých súd vychádzal pri svojom rozhodnutí o povolení splácať priznanú istinu v splátkach po 40,00 Eur,
považujú za nesporné (§ 151 ods. 1 CSP). Okresný súd teda nemusel vykonávať dokazovanie ohľadne skutočností, ktoré medzi stranami neboli sporné a mohol ich bez dokazovania zobrať za základ svojho rozhodnutia. Ide o prejav zásady formálnej pravdy v civilnom procese, v zmysle ktorej súd nemá povinnosť skúmať, či tieto tvrdenia korešpondujú so skutočným stavom, alebo nie. Odvolateľ ani vo svojom opravnom prostriedku pritom nerozporoval skutočnosti, z ktorých súd vychádzal pri svojom rozhodnutí. Tým, že tvrdenia žalovanej o jej osobných, majetkových a zárobkových pomeroch neboli žalobcom v prvoinštančnom konaní popreté, (žalobca tak neučinil ani v opravnom prostriedku), keďže namietal len ich nepreukázanie v konaní, okresný súd postupoval správne, keď žalovanej povolil splácať žalovanú istinu v ním stanovenej výške. Vychádzajúc z uvedeného je zrejmé, že postup konajúceho súdu v danom prípade reflektoval zmysel § 232 ods. 3 vety druhej CSP. Krajský súd preto nevidel dôvod tento postup súdu prvej inštancie modifikovať. Ako už bolo uvedené vyššie, pri posudzovaní pomerov žalovanej postačovalo vychádzať z jej vyjadrení na pojednávaní (pozri bod 7. odôvodnenia napadnutého rozsudku), na ktorom prejavila ochotu splatiť určenú sumu v mesačných splátkach po 40,00 Eur a deklarovaný sociálny status. Žalovaná je osamelá matka s dvomi maloletými deťmi, ktorá je znovu tehotná a jej mesačné príjmy (rodičovský príspevok v sume 260,00 Eur, prídavky na dve deti v sume 47,10 Eur, výživné na trojročnú dcéru v sume 80,00 Eur) a výdavky (nájomné v sume 302,00 Eur mesačne, televízia a internet v sume 28,00 Eur mesačne, strava a základné potreby pre deti - plienky, mlieko, lieky, hygiena, na ktoré jej prispieva priateľ, poplatok za doposielanie zásielok poštou v sume 4,00 Eur ako aj splácanie iného úveru žalobcu v sume 70,00 Eur mesačne) preukazujú, že procesný postup súdu prvej inštancie pri určení lehoty splatnosti dlžnej sumy bol správny. Napokon žiada sa dodať, že s prihliadnutím na fakt, že žalobca je peňažný ústav, takto určený splátkový harmonogram, nemôže ani byť na jeho ujmu a zabezpečí mu postupné splácanie dlhu žalovanou, ktorá je pre prípad jeho porušenia sankcionovaná stratou výhody povolených splátok. Zároveň odvolací súd uvádza, že v súlade s ust. § 373 ods. 4 CSP pri svojom rozhodovaní prihliadol len na argumentáciu obidvoch procesných strán prezentovanú len v prvoištančnom konaní, keďže v danom prípade ich prostriedky procesnej obrany a procesného útoku uvádzané v rámci odvolacieho konania nespĺňali definíciu novoty v zmysle § 366 CSP.
27. Na základe vyššie uvedených skutočností a dôvodov odvolací súd rozsudok okresného súdu vo veci samej (t.j. vo výrokoch II. a I. v časti presne špecifikovanej vo výrokovej časti tohto rozhodnutia) ako vecne správny potvrdil.
28. Odvolací súd ako vecne správny potvrdil aj odvolaním výslovne nenapadnutý, ale od rozhodnutia vo veci samej závislý výrok o trovách prvoinštančného konania (výrok III.), ktorý plne zodpovedá procesnému úspechu strán v konaní a zákonným ustanoveniam v ňom uvedeným.
29. Vo zvyšnej časti nenapadnutej odvolaním (časť výroku I. presne špecifikovaná vo výrokovej časti tohto rozhodnutia) zostal rozsudok okresného súdu nedotknutý týmto rozhodnutím odvolacieho súdu.
30. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania rozhodol krajský súd podľa § 262 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP tak, že žalovanej ako úspešnej procesnej strane nepriznal nárok na ich náhradu.
31. Z obsahu spisového materiálu totiž vyplýva, že žalovanej v aktuálnom odvolacom konaní preukázateľne žiadne trovy (majúce sa nahradiť) nevznikli. Práve to bol dôvod, pre ktorý súd povolaný k vydaniu rozhodnutia, ktorým sa konanie končí (odvolací súd), mal rozhodnúť nielen o nároku na náhradu, ale už aj o nepriznaní náhrady (napriek tomu, že pri striktnom riadení sa textom rozhodnej právnej úpravy by sa mohlo zdať, že tomu tak nie je). Dvojfázové rozhodovanie o trovách konania, predpokladajúce prvé rozhodnutie súdu povolaného skončiť konanie vo veci len o nároku na náhradu a druhé až následné rozhodnutie prvoinštančného súdu o výške náhrady (porovnaj § 262 ods. 1 a 2 CSP) má totiž zmysel len pri pozitívnom vyriešení otázky nároku na náhradu, a naopak taký zmysel postráda, ak výsledkom uvažovania o nároku na náhradu je záver o neexistencii takéhoto nároku u žiadnej zo strán sporu (prvej preto, že ju na to neoprávňuje pre ňu nepriaznivý, či ňou zavinený výsledok konania a u druhej preto, že tu buď niet trov majúcich sa nahradiť, alebo že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa, odôvodňujúce nepriznanie náhrady). Prezentovaný právny názor vyplýva i z uznesenia NS SR sp. zn. 6 Cdo 166/2016 zo dňa 26.10.2016.
32. Toto rozhodnutie senátu odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 1 a 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa
predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 CSP).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP).