Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

25Co/343/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Malíkovej a členiek senátu JUDr. Lýdie Gálisovej a JUDr. Sone Vackovej, v právnej veci žalobcov: 1/ MUDr. Z. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. K., B. XX, 2/ U.. F. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. K., B. XX, 3/ V. M., nar. XX. XX. XXXX, bytom O. K., B. XX, všetci zastúpení Mgr. Slavomírom Slávikom, advokátom, so sídlom Bratislava, Karloveské rameno 8, IČO: 42 137 489, proti žalovanému: SATUR TRAVEL, a.s., so sídlom Bratislava, Miletičova 1, IČO: 35787201, zastúpený: Advokátska kancelária Melničák a Semančíková, s.r.o., Bratislava, Miletičova 1, IČO: 36 860 891, o zaplatenie 3 540 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 26. mája 2017 č.k. 9C/168/2010-343, takto

rozhodol:

Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti a v časti náhrady trov konania m e n í tak, že žalobu žalobcov v prvom až treťom rade zamieta.

Žalovanému vznikol nárok na náhradu trov konania voči žalobcom v prvom až treťom rade na súde prvej inštancie, ako aj na odvolacom súde v plnom rozsahu, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcom v prvom, druhom a treťom rade spoločne a nerozdielne sumu 2 771,84 eura s 9 % ročným úrokom z omeškania od 01. 07. 2010 do zaplatenia a to do troch dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozsudku, vo zvyšku žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalovaný je povinný zaplatiť žalobcom v prvom, druhom a treťom rade spoločne a nerozdielne náhradu trov konania s tým, že o výške náhrady trov konania rozhodne súd samostatným uznesením po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí. 1.2.Za preukázaný mal skutkový stav, z ktorého zistil, že žalobcovia a žalovaný uzavreli zmluvu o obstaraní zájazdu podľa zákona číslo 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zájazdoch“), za cenu 2 360,42 eura s tým, že termín zájazdu bol od 21. 07. 2009 do 31. 07. 2009 s ubytovaním v hoteli Le N. v M. v Z.. V dohodnutom ubytovacom zariadení bola hygienicky závadná voda od 22. 07. 2009, ktorá bola následne dňa 24. 07. 2017 vypnutá. Žalobcovia a ostatní turisti boli dňa 25. 07. 2009 prevezení do hotela T. E.. Dňa 27. 07. 2009 boli žalobcovia letecky prepravení na Slovensko, keďže vzhľadom na ich zdravotný stav odmietli pokračovať v zájazde. V dôsledku hygienicky závadnej vody mali zdravotné problémy a museli vyhľadať lekárske ošetrenie. Žalobcovia nemali prístup k pitnej vode do 25. 07. 2009, keď boli v recepcii hotela zabezpečené fľaše s pitnou vodou, pričom bungalov žalobcov bol vzdialený od recepcii hotela asi 300 metrov. Žalovaný si nesplnil povinnosti vyplývajúce zo zmluvy o obstaraní zájazdu, preto sa žalobcovia žalobou domáhajú náhrady nemajetkovej ujmy ako i náhrady škody. Podaním zo dňa 04.

08. 2011 žalobcovia upresnili, že žalovaná suma 3 540 eur predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy. Najskôr sa žalobou domáhali zaplatenia sumy 411,42 eura ako náhrady škody a sumy 3 128,58 eura ako nemajetkovej ujmy. 1.3. Po právnej stránke napadnutý rozsudok odôvodnil ustanoveniami § 488, § 489, § 491 ods. 1 § 52, § 741i (v odôvodnení rozsudku nesprávne uvedený § 471i), § 741j (opätovne nesprávne uvedený § 471j), § 741k, § 11, § 13, § 121 ods. 3, § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka (zákon číslo 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov), § 3 ods. 5 zákona číslo 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). 1.4.Súd prvej inštancie pri rozhodovaní vychádzal z uvedeného skutkového stavu, ako i z dôsledkov nesplnenia povinnosti zo strany žalovaného na zdravotnom stave žalobcov, v dôsledku čoho došlo k predčasnému ukončeniu zájazdu dňa 27. 07. 2009 návratom na Slovensko leteckou dopravou. Dospel k záveru, že vadným poskytnutím služieb spojených s ubytovaním, ktoré boli súčasťou zmluvy o zájazde uzatvorenej stranami, došlo k poškodeniu zdravia žalobcov a ohrozeniu ich zdravia chorobou hepatitídou typu „A“ tým, že používali hygienicky závadnú a kontaminovanú vodu, v dôsledku čoho mali zdravotné problémy prejavujúce sa zvracaním a hnačkami. Primerané zadosťučinenie žalobcom v danom prípade zo strany žalovaného nebolo poskytnuté, a preto sa žalobcovia domáhali náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch. Súd prvej inštancie mal za to, že vzhľadom na uvedené skutočnosti, najmä zdravotné problémy žalobcov, ktorými došlo k poškodeniu ich zdravia a možné ďalšie následky na ich zdravie, (napr. hepatitída typu „A“), ktoré mohli nastať používaním hygienicky závadnej vody, s prihliadnutím na to, že žalobcovia nemohli vzhľadom na zdravotné problémy od 22. 07. 2009 riadne využiť dovolenku tak, ako to predpokladali a s poukazom na predčasné ukončenie dovolenky dňa 27. 07. 2009 a ich návrat na Slovensko, dospel k záveru, že sú splnené podmienky pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy tak, ako to uviedol vo výroku rozsudku. Vychádzal aj z ustanovenia § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka a priznal žalobcom v prvom až treťom rade nespotrebovanú časť zájazdu v sume 411,42 eura, hodnotu celého zájazdu, ktorá predstavovala sumu 2 360,42 eura, spolu 2 771,84 eura. Prihliadol tiež na skutočnosť, že žalovaný sa nezbavil svojej objektívnej zodpovedností, ktorá vyplýva z ustanovenia § 741j Občianskeho zákonníka a obranu v tomto smere ani neuviedol. Sumu 411,42 eura, predstavujúcu nespotrebovanú časť zájazdu priznal žalobcom aj napriek tomu, že zo strany poisťovne bolo žalobcom poskytnuté poistné plnenie v uvedenom rozsahu, keďže právny poriadok nevylučuje, aby došlo k plneniu aj zo strany zodpovedného subjektu, aj zo strany poisťovne. Žalobu vo zvyšnej časti zamietol. Priznal žalobcom aj úrok z omeškania. 1.5.O náhrade trov konania rozhodol podľa § 255 ods. 1 a žalobcom priznal náhradu trov konania, o výške ktorých rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej. 2. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol vo vyhovujúcej časti odvolaním žalovaný. Dôvodil, že súd prvej inštancie nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ďalej, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočnosti, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. 2.1. Rozsudok súdu prvej inštancie napadol odvolaním vo vyhovujúcej časti, v ktorej zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcom v prvom až treťom rade spoločne a nerozdielne sumu 2 771,84 eura s úrokom z omeškania vo výške 9% ročne od 01. 07. 2010 do zaplatenia a v časti náhrady trov konania. 2.2. Nesprávnosť zistenia skutkového stavu videl žalovaný v tom, že súd prvej inštancie prijal záver o poškodení zdravia žalobcov bez akéhokoľvek dôkazu, iba na základe tvrdenia žalobcov. Žalovaný sa v priebehu celého konania domáhal predloženia akéhokoľvek dôkazu o zdravotných problémoch žalobcov. Poukázal, že zdravotné problémy žalobcov nepredstavujú skutočnosť, ktorá by nebola preukázateľná overiteľným spôsobom (nevyhnutná realizácia postupu podľa zákona číslo 437/2004 Z.z. o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia), ktorý zákon upravuje a rieši aj náhradu nemajetkovej ujmy súvisiace so zásahom do zdravia, ktorého základom je prísne odborný postup bodovania poškodenia zdravia. Napriek zákonnej požiadavke tohto postupu je zrejmé, že tento postup nebol žalobcami realizovaný a poškodenie zdravia nebolo preukázané ani žiadnym iným spôsobom. Je preto neakceptovateľné, aby súd prijal záver, že došlo k poškodeniu zdravia žalobcov. Absencia posúdenia zásahu do zdravia spôsobom súladným so zákonom o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia (č. 437/2004 Z.z.), je zároveň prekážkou pre priznanie akýchkoľvek ďalších nárokov súvisiacich so zásahom do zdravia. Za situácie, kedy zásah do zdravia nebol preukázaný žiadnym dôkazným prostriedkom, či zákonom určeným spôsobom, je konštatovanie poškodenia zdravia súdom prvej inštancie zjavným nesprávnym skutkovým posúdením veci.

2.3. Nesprávnosť právneho posúdenia veci videl žalovaný predovšetkým v právnej argumentácii súdu prvej inštancie, ktorý uplatnenému nároku vyhovel s poukazom na ustanovenie § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka v spojení s ustanovením § 52 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na komplexnosť úpravy § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka a tiež na rozsudok Krajského súdu Nitra sp.zn. 9Co/189/2011-149 z 01. 12. 2011, v ktorom bol prijatý záver, že náhradu nemajetkovej ujmy a stratu pôžitku z dovolenky podľa § 741k ods. 2 a § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ako aj náhradu na primerané zadosťučinenie v peniazoch, nemožno priznať. Rovnako sa k prejednávanej veci vyjadril aj dovolací súd v rozsudku sp.zn. 4Cdo 468/2014 z 24. 08. 2015, ktorý hodnotil postup odvolacieho súdu v súvislosti s možnosťou uplatnenia nemajetkovej ujmy, za správny. Na rovnaké a obsahovo citované odôvodnenie rozsudkom odvolacieho i dovolacieho súdu reagoval aj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 228/2016-14 zo dňa 19. 04. 2016, ktorý sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi súdov. Žalovaný preto zotrváva na svojej argumentácii, že nárok žalobcov v žiadnom prípade nie je možné dosiahnuť prostredníctvom ustanovení Smernice č. 90/314/EHS Rady zo dňa 13. 06. 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb (ďalej len „Smernica EU), pretože tieto nemajú v žiadnom prípade priamy účinok, nakoľko neboli do právnej úpravy Slovenskej republiky dostatočne implementované. 2.3.1. Nesprávnosť právneho posúdenia videl žalovaný tiež v nenaplnení podmienok ustanovenia § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Zotrváva na svojej argumentácii, že žalobcovia nepreukázali naplnenie podmienok priznania nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do všeobecných osobnostných práv a to práva na život a zdravie a občianskej cti a ľudskej dôstojnosti. Napriek tomu, že súd priznal len zásah do práva na zdravie, ostatné zásahy do osobnosti žalobcov považoval za bezvýznamné, keďže sa k týmto v rozsudku vôbec nevenoval, sumu uplatneného nároku korigoval iba v miernom rozsahu. Opätovne poukázal na to, že zásah do zdravia nebol preukázaný žiadnym dôkazným prostriedkom, žalobcovia vo vzťahu k údajnému poškodeniu zdravia nerealizovali postup podľa zákona o náhrade za bolesť a sťaženie spoločenského uplatnenia. Za tejto situácie neboli potom splnené ani podmienky na aplikovanie ustanovenia § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka, nakoľko priznanie náhrady nemajetkovej ujmy nie je možné ani v prípade, že zásah hrozí, ale vo veci musia vzniknúť následky (súdom tvrdené ohrozenie hepatitídou A - ničím nepreukázané). Súd prvej inštancie na existujúcu skutkovú situáciu aplikoval nesprávne zákonné ustanovenie a navyše predmetné zákonné ustanovenie vykladal spôsobom, ktorý nemá oporu v jeho znení. 2.4. Ďalej žalovaný namietal nerešpektovanie zásady rovnosti sporových strán súdom prvej inštancie, keď súd v plnom rozsahu prevzal argumentáciu žalobcov v prvom až treťom rade, avšak argumentáciou žalovaného sa vôbec nezaoberal a túto úplne ignoroval. Iba na tvrdeniach žalobcov súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, keď úplne ignoroval návrhy žalovaného na identifikáciu svedkov, účastníkov zájazdu, delegátky zájazdu, t.j. svedkov, ktorí mohli ozrejmiť rozhodujúce skutočnosti, ktoré sa stali na mieste. Úplne ignoroval tiež názor odvolacieho súdu v rozhodnutí, ktorým rozhodoval o návrhu na prerušenie konania, keď uviedol, že: „súd nemôže mať za preukázané skutkové zistenia uvádzané v návrhu na začatie konania iba jednou stranou bez toho, že budú verifikované nejakým pripojeným listinným dôkazom alebo dokazovaním vykonaným súdom (napr. výsluch odporcu ako druhej strany a zároveň účastníka konania)“. Výsluch žalovaného tvrdenia žalobcov nepreukázal a žalovaný ich označil ako nepravdivé a to počas celého priebehu súdneho konania, žalobcovia svoje tvrdenia nepreukázali žiadnymi inými dôkaznými prostriedkami a navyše súd prvej inštancie tejto skutočnosti sa vôbec nevenoval. 2.5. Súdu prvej inštancie vytýkal tiež pochybenia procesného charakteru, keď žalovanému nedoručil žalobu spoločne so všetkými jej prílohami, v dôsledku čoho mu bolo odopreté riadne uplatnenie jeho práv v súdnom konaní. Ďalej súd prvej inštancie porušil princíp právnej istoty, keď úplne odignoroval argumentáciu žalovaného podloženú rozhodnutím Krajského súdu v Nitre sp.zn. 9Co 189/2011 zo dňa 01. 12. 2011 v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4Cdo/468/2014 zo dňa 24. 08. 2015 a Ústavného súdu SR sp.zn. III.ÚS 228/2016 zo dňa 19. 04. 2016, ktorý hodnotil otázku možnosti využitia § 11 a § 13 pri riešení vecí vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu spôsobom zhodným s názorom žalovaného. Napriek týmto rozhodnutiam súd prvej inštancie sa od uvedeného názoru odklonil a úplne ignoroval a iný právny názor neodôvodnil ani jediným argumentom. 2.6. Žalovaný ďalej poukazuje na nepravdivosť argumentácie súdu prvej inštancie, ktorý konštatoval, že žalovaný sa nezbavil svojej objektívnej zodpovednosti vyplývajúcej z ustanovenia § 741j Občianskeho zákonníka a obranu v tomto smere ani neuviedol. Žalovaný v písomných podaniach zo dňa 27. 04. 2011, 08. 08. 2011 a 21. 06. 2012 sa argumentácii aplikácie tohto ustanovenia Občianskeho zákonníka podrobne a v značnom rozsahu venoval. Svoju argumentáciu podložil aj úradnými dokumentmi o začatí trestného stíhania v Z. a v zmysle pravidiel o medzinárodnej pomoci označil uvedené ako dôkaz a

navrhoval, aby súd zabezpečil vo veci kompletnú dokumentáciu. Uvedené dokumentuje nepravdivosť argumentácie súdu prvej inštancie. Táto je umocnená ešte tým, že práve z uvedeného dôvodu súd vo veci niekoľko rokov nekonal, keď deklaroval, že zabezpečuje uvedené úradné dokumenty. O konečnom výsledku ich zabezpečenia žalovaného neinformoval, iba konštatoval absenciu produkcie obrany zo strany žalovaného. 2.7. Žalovaný ďalej namietal nemožnosť priznania úroku z omeškania, keď v priebehu celého konania argumentoval týmto tvrdením. Súd prvej inštancie však toto tvrdenie, ako aj záver Najvyššieho súdu SR zo dňa 14. marca 2012 sp.zn. 6Cdo 185/2011 úplne ignoroval a odlišné stanovisko žiadnym spôsobom nezdôvodnil. Ďalej vytýka súdu prvej inštancie rozpor priznaného nároku so zákonom, keď sporná je nielen výška uplatneného nároku, ale aj skutočnosť, že pre priznanie solidárnosti nároku neexistujú zákonné predpoklady, keď nemajetková ujma vo vzťahu k viacerým účastníkom nemôže mať povahu solidárneho záväzku. Za situácie, kedy je časť sumy uplatňovaná ako škoda, nie je možné túto priznať ako nemajetkovú ujmu, a to navyše, ak má byť súdom priznaný nárok krytý rovnakým nárokom, ktorý bol už v minulosti uhradený poisťovňou, ktorá skutočnosť bola potvrdená priamo žalovanou v druhom rade. Za tejto situácie nie je možné argumentovať ani tvrdením, že právny poriadok nevylučuje, aby došlo k plneniu aj zo strany poisťovne, aj zo strany zodpovedného subjektu, keď práve plnenie jedného vylučuje plnenie druhého. Vytýka tiež súdu prvej inštancie neumožnenie záverečných vyjadrení a teda porušenie práva na spravodlivý súdny proces. Taktiež napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie trpí nedostatkom riadneho a presvedčivého odôvodnenia, v dôsledku čoho je nezrozumiteľným, nepreskúmateľným a arbitrárnym. Konanie na súde prvej inštancie malo osobitný priebeh, spočívajúci v neobvyklom dokazovaní, voľnom hodnotení dôkazov pri popretí rovnosti strán sporu a v rozpore so súdnou praxou. Žalovaný zastáva názor, že pri konaní pred súdom prvej inštancie došlo k masívnemu porušeniu jeho práv strany sporu odňatím mu možnosti konať pred súdom. Namieta tiež výrok o náhrade trov konania. 2.8. Navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti zrušil a vec mu vrátil na opätovné prejednanie. 3. Žalobcovia v prvom až treťom rade v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalovaného opätovne poukazovali na nevyhnutnosť eurokonformného výkladu článku 5 Smernice, poukazovali na rozhodnutia Súdneho dvora a napr. C-168/00, C-42/15, ako aj rozhodnutia Najvyššieho súdu Českej republiky sp.zn. 33Cdo 747/2015. Podľa ich názoru je rozhodnutie Krajského súdu v Nitre, na ktoré poukazuje právny zástupca žalovaného, vývojom prekonané. Žalobcovia si uplatnili nárok z dôvodu straty radosti z dovolenky tak, ako ho priznal Súdny dvor EU vo veci C-168/00, pričom právne je možné uplatnený nárok zdôvodňovať potrebou eurokonformného výkladu škody v zmluve o obstaraní zájazdu alebo uplatnením náhrady z dôvodu zásahu do ochrany osobnosti. V konaní bolo preukázané, že počas dovolenky, došlo k ujme na zdraví žalobcov, čo viedlo aj k zníženiu ich ľudskej dôstojnosti, keď časť dovolenky strávili nepríjemnými zdravotnými ťažkosťami. Naplnenie liberačných dôvodov podľa § 741j ods. 1 Občianskeho zákonníka leží na žalovanom, ktorý nepredložil doklad svedčiaci o spáchaní trestného činu osobou, ktorá nie je spojená s poskytovaním zájazdu. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a žalobcom v prvom až treťom rade priznať nárok na náhradu trov konania. 4. Krajský súd v Nitre, ako súd odvolací (§ 34 Civilného sporového poriadku, zákon číslo 160/2015 Z.z., účinný od 01. 07. 2016, ďalej len „CSP“), po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania, ktoré mu predchádzalo a odvolania žalovaného podľa § 363 a § 365 ods. 1 CSP, súc viazaný dôvodmi a rozsahom tohto odvolania (§ 379, § 380 ods. 1 , skutkovým stavom zisteným súdom prvej inštancie podľa § 383 CSP, po nariadení odvolacieho pojednávania podľa § 385 ods. 1 CSP, dospel k záveru, že odvolanie žalovaného je opodstatnené a dôvodné, preto rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej vyhovujúcej časti podľa § 388 zmenil tak, že žalobu žalobcov v prvom až treťom rade zamietol. 5. Podľa ustanovenia § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany. 6.Predmetom konania v danej veci bola žaloba žalobcov v prvom až treťom rade, ktorou sa domáhali náhrady škody v sume 411,42 eura z titulu nespotrebovanej ceny poskytnutého zájazdu a sumy 3 128,58 eura z titulu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do ich práva na zdravie a ľudskú dôstojnosť podľa § 13 ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka. Žalobcovia písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 05. 08. 2011 upresnili, že sumu vo výške 411,42 eura, ktorú pôvodne odôvodňovali ako náhradu škody, odôvodňujú ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnosti

žalobcov v prvom až treťom rade. Predmetnej náhrady nemajetkovej ujmy sa žalobcovia domáhajú dôvodiac, že žalovaný, ako obstarávateľ zájazdu nesplnil hneď po príchode podmienky dohodnuté v zmluve, keď napriek ich reklamácii zapáchajúcej pitnej vody, ktorú nebolo možné konzumovať a používať na osobnú hygienu, tento závadný stav neodstránil a ponechal bez riešenia až do odstavenia pitnej vody v celom areáli hotela dňa 25. 07. 2009. V dôsledku následných zdravotných problémov, žalobca v treťom rade bol vo večerných hodinách dňa 24. 07. 2009 odborne vyšetrený lekárom a následne bola v celom hoteli odstavená voda. Z dôvodu zdravotných problémov museli zájazd ukončiť o štyri dni skôr, ako mali v zmluve dohodnutý. 6.1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom žalobe žalobcov v prvom až treťom rade vyhovel v časti o zaplatenie sumy 2 771,84 eura s 9% ročným úrokom z omeškania od 01. 07. 2010 do zaplatenia a v tomto rozsahu uložil žalovanému povinnosť plnenie žalobcom a to spoločne a nerozdielne. Dôvodil, že vadným poskytnutím služieb spojených s ubytovaním došlo k poškodeniu zdravia žalobcov a ohrozeniu ich zdravia chorobou hepatitídou typu „A“. Predmetná suma 2 771,84 eura pozostáva zo sumy 411,42 eura ako nespotrebovaná časť zájazdu za 4 dni a suma 2 360,42 eura ako hodnota celého zájazdu. Vo zvyšnej časti žalobu zamietol. 6.2. S rozsudkom súdu prvej inštancie sa nestotožnil žalovaný a podal proti nemu odvolanie, namietajúc akceptovanie iba argumentácie žalobcov bez preukázania ich tvrdení jediným dôkazným prostriedkom, neozrejmenie z akých dôkazov vychádzal pri konštatovaní poškodenia zdravia žalobcov, ignorovanie dôkazných prostriedkov navrhnutých žalovaným, odklonením od judikatúry, nepravdivosťou tvrdenia, že obrana žalovaného vo vzťahu k § 741j Občianskeho zákonníka nebola produkovaná, neumožnenie realizácie záverečných rečí, neodôvodnenie priznania úroku z omeškania a solidárneho nároku. 7.Podľa § 388 odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie, ani na jeho zrušenie. 8. Po preskúmaní spisového materiálu, rozsudku súdu prvej inštancie, odvolania žalovaného, konania, ktoré predchádzalo rozhodnutiu, odvolací súd dospel k záveru, že je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zmeniť. Na nariadenom odvolacom pojednávaní zopakoval dokazovanie oboznámením sa zmluvou o obstaraní zájazdu (č.l. 12 spisu), uplatnením náhrady (č.l. 17), vyjadreniami žalovaného (č.l. 71-72, 83-85, 287-288), vyjadreniami žalobcov (č.l. 308-311), prekladom listín súvisiacich s trestným konaním vedeným v Z. (č.l. 173-183, 191-193), zápisnicou z pojednávania vo veci účastníkov zájazdu z Okresného súdu Levice sp.zn. 12C 181/2010 č.l. 100-117). 8.1. Odvolací súd na odvolacom pojednávaní po zopakovaní dokazovania na, ktorom sa zúčastnili právni zástupcovia strán sporu, dospel k záveru, že súd prvej inštancie v danej veci síce vykonal dostatočné a úplné dokazovanie, čiastočne aj správne aplikoval právne predpisy, a to ustanovenia o zmluve o obstaraní zájazdu podľa § 741a a nasledujúce Občianskeho zákonníka (aj keď v odôvodnení rozsudku nesprávne uviedol § 471), avšak skutkový stav, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil, nesprávne vyhodnotil. 8.1.1. Právny zástupca žalovaného na odvolacom pojednávaní zotrval na podanom odvolaní a taktiež na svojich doterajších písomných a ústnych vyjadreniach. Namieta nesprávnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vyhovujúcej časti, v solidárnom zaviazaní plnenia a tiež v priznaných úrokoch z omeškania. Poukázal, že právna úprava ani vzhľadom na eurokonformný výklad Smernice Európskej únie neumožňuje priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu radosti z dovolenky. Žalobcovia si uplatnili nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu zásahu do zdravia, cti a ľudskej dôstojnosti, pričom súd prvej inštancie svoje rozhodnutie postavil iba na zásahu do zdravia, ktorý zásah a poškodenie zdravia žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali. Súd prvej inštancie vychádzal iba z vyjadrení žalobcov. Potvrdil, že postup reklamácie predmetného zájazdu zo strany žalobcov nebol podľa Občianskeho zákonníka dodržaný. Pred uskutočnením zájazdu nedisponoval žalovaný informáciami o možnej kontaminácii vody v danom hoteli. Namieta, že žalobcovia sú povinní presne označiť titul žaloby a nie je možné odvolávať sa iba na článok smernice. Predmetná smernica bola transformovaná do nášho právneho poriadku tak, že náhrada za stratu ujmy z radosti z dovolenky, nebola upravená. Bez preukázania poškodenia zdravia nie je možné akceptovať iba samotné tvrdenie žalobcov, nakoľko žalovaný tieto tvrdenia poprel. Sami žalobcovia uviedli, že nie všetci účastníci zájazdu ochoreli z kontaminovanej vody. V danej veci absentuje právny titul uplatnenej náhrady, absentujú dôkazy, preto navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 8.1.2. Právny zástupca žalobcov v prvom až treťom rade na odvolacom pojednávaní zotrval na svojich doterajších prednesoch. Podľa jeho názoru právny dôvod na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcov spočíva v článku 5 Smernice EÚ číslo 90/2014/EHS (ďalej len „Smernica“) a eurokonformným výkladom tohto ustanovenia, ktoré bolo nesprávne prenesené do nášho právneho poriadku. Počas celého konania žalobcovia uplatňovali svoj nárok tak z dôvodu eurokonformného výkladu Smernice, ako aj zásahom do zdravia podľa Občianskeho zákonníka. Zásah do zdravia bol preukázaný výpoveďami žalobcov.

Taktiež došlo k zásahu do dôstojnosti žalobcov, ktorý zásah spočíval v tom, že žalobcovia si neboli istí tým, čím mohli byť nakazení a ktorý zásah bol preukázaný ich výpoveďami. Uviedol, že predmetný hotel vznikol spojením viacerých hotelov do jedného komplexu a neznamená to, že všetci účastníci museli používať kontaminovanú vodu. Zmluvné podmienky boli porušené tým, že žalovaný sa zaviazal poskytovať riadne služby spojené s touto dovolenkou a tým, že došlo ku kontaminácii vody zo strany zmluvného partnera žalovaného, došlo k zhoršeniu zdravia žalobcov. Až do presunutia do iného rezortu, museli strpieť nedôstojné podmienky. V danom prípade pochybil nie priamo žalovaný, ale zmluvný partner žalovaného. Žalobcovia utrpeli ujmu radosti z dovolenky, keďže nedošlo k naplneniu pôžitku z tejto dovolenky. Navrhuje rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. 9. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby mu bolo dané primerané zadosťučinenie. Podľa ods. 2 tohto ustanovenia, pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa odseku 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby alebo jeho vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Podľa ods. 3 tohto ustanovenia, výšku náhrady podľa odseku 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo. 9.1.Podľa § 741k ods. 1 Občianskeho zákonníka, ak po začatí zájazdu cestovná kancelária neposkytne objednávateľovi služby alebo ich podstatnú časť riadne a včas, alebo zistí, že mu ich nebude môcť poskytnúť, aj keď ju k tomu zmluva zaviazala, je povinná bezodkladne urobiť také opatrenia, aby mohol zájazd pokračovať. Podľa § 741k ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak pokračovanie zájazdu nemožno zabezpečiť inak ako prostredníctvom služieb nižšej kvality, než sú uvedené v zmluve, je cestovná kancelária povinná vrátiť objednávateľovi rozdiel ceny medzi ponúkanými a poskytnutými službami. Podľa § 741k ods. 3 Občianskeho zákonníka, ak služby podľa odseku 2 nemožno zabezpečiť alebo ich objednávateľ neprijme, je cestovná kancelária povinná bezodkladne vrátiť objednávateľovi rozdiel ceny zájazdu. V prípade, že súčasťou zájazdu je aj doprava, je cestovná kancelária povinná poskytnúť objednávateľovi dopravu späť na miesto odchodu alebo na iné miesto návratu, s ktorým objednávateľ súhlasí, vrátane nevyhnutného náhradného ubytovania a stravovania. Ak je doprava uskutočnená iným dopravným prostriedkom, než ktorý bol dohodnutý v zmluve, je cestovná kancelária povinná: a) vrátiť rozdiel ceny, ak je doprava uskutočnená za nižšie náklady, b) rozdiel ceny uhradiť z vlastných prostriedkov, ak je doprava uskutočnená za vyššie náklady. Podľa § 741i ods. 1 Občianskeho zákonníka, cestovná kancelária zodpovedá objednávateľovi za porušenie záväzkov vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy bez ohľadu na to, či tieto záväzky má splniť cestovná kancelária, alebo iní dodávatelia služieb, ktoré sa poskytujú v rámci zájazdu. Objednávateľ uplatní právo na odstránenie chybne poskytnutej služby bezodkladne, a to u dodávateľa služby alebo u povereného zástupcu cestovnej kancelárie. O uplatnení tohto práva je potrebné urobiť písomný záznam v spolupráci so zástupcom cestovnej kancelárie. Podľa § 741i ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak nesplní cestovná kancelária povinnosti vyplývajúce zo zmluvy alebo z tohto zákona riadne a včas, musí objednávateľ uplatniť svoje právo písomne v cestovnej kancelárii bezodkladne, najneskôr však do troch mesiacov od skončenia zájazdu, alebo v prípade, že sa zájazd neuskutočnil, odo dňa, keď sa mal zájazd skončiť podľa zmluvy, inak právo zaniká. Na uznanie nárokov pri chybne poskytnutej službe objednávateľ predloží písomný záznam urobený podľa odseku 1. 9.2. Podľa § 8 ods. 1 zákona č. 281/2001 Z. z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr a o zmene a doplnení Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (účinného do 31. 05. 2010), cestovná kancelária je povinná pred uzatvorením zmluvy o zájazde v katalógu, prípadne inou písomnou formou (ďalej len "katalóg") presne, jasne, pravdivo, zrozumiteľne, úplne a riadne informovať o všetkých skutočnostiach, ktoré sú jej známe a ktoré môžu mať vplyv na rozhodnutie záujemcu o kúpu zájazdu, najmä však o: a) termíne začatia a skončenia zájazdu, b) cene zájazdu vrátane časového rozvrhu platieb a výške preddavku, c) prípadoch, keď je objednávateľ povinný zaplatiť cestovnej kancelárii zmluvnú pokutu pri odstúpení od zmluvy o zájazde a o výške tejto zmluvnej pokuty ustanovenej v závislosti od času odstúpenia, d) cieľovom mieste a mieste pobytu a o mieste plánovaného skončenia zájazdu, e) druhu dopravného prostriedku, úrovni jeho vybavenosti, kvality a triedy, f) ubytovacom zariadení, jeho polohe, kategórii, stupni vybavenosti a o hlavných charakteristických znakoch, g) rozsahu stravovania a o jeho forme, h) trase cesty, predpokladaných časoch a o predpokladaných miestach zastávok, i) všeobecných údajoch týkajúcich sa

pasových a vízových požiadaviek pre občanov Slovenskej republiky a o zdravotných formalitách, ktoré sú nevyhnutné na cestu a pobyt, ako aj o zvyčajných cenách a lehotách na ich vybavenie, j) tom, či sa pre zájazd požaduje minimálny počet účastníkov zájazdu vrátane termínu, kedy najneskôr pred odchodom sa musí objednávateľovi oznámiť, že sa nedosiahol minimálny počet účastníkov zájazdu a cestovná kancelária zájazd zrušuje, k) rozsahu a podmienkach poistenia zájazdu (§ 9 až § 11), o rozsahu poistného plnenia, o podmienkach na plnenie nároku objednávateľa, o poistiteľovi, s ktorým má cestovná kancelária uzatvorené poistenie zájazdu, l) programe v mieste pobytu, m) lehote, v ktorej môže objednávateľ oznámiť, že sa zájazdu namiesto neho zúčastní iná osoba, ak sú dôvody na jej určenie, a o podmienkach, ktoré musí účastník poskytovaného zájazdu spĺňať, ak sú dôvody na ich ustanovenie, n) možnosti uzatvoriť individuálne poistenie objednávateľa na cestu a pobyt vrátane poistenia pre prípad, že objednávateľovi vzniknú náklady v súvislosti s jeho odstúpením od zmluvy o zájazde v prípade nehody alebo ochorenia, o) rozsahu a kvalite všetkých ostatných plnení, ktoré sú obsahom zájazdu. Podľa § 8 ods. 3 citovaného zákona, katalóg alebo iná písomná forma ponuky alebo dopĺňajúcej informácie o zájazde sa považuje za súčasť zmluvy o zájazde, ak si zmluvné strany písomne nedohodli iné podmienky. 10. Po vykonanom dokazovaní na súde prvej inštancie, zopakovanom dokazovaní na odvolacom pojednávaní, odvolací súd vyhodnotil ako nespornú skutočnosť, že strany sporu uzavreli dňa 18. 07. 2009 Zmluvu o obstaraní zájazdu v hoteli LE N. v Z., M. v dňoch 21. 07. 2009 až 31. 07. 2009. Predmetná zmluva obsahuje všetky podstatné náležitosti, ktoré ustanovenie § 741a Občianskeho zákonníka pre platnosť vyžaduje, pričom platnosť zmluvy sporná medzi stranami sporu nebola. Zmluva o obstaraní zájazdu je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka, ktoré skutočnosti medzi stranami sporu neboli sporné. Taktiež nebolo sporné, že prvý deň zájazdu bolo všetko v poriadku, až na druhý deň večer zistili, že voda z vodovodu na hoteli zapácha. Túto skutočnosť potvrdili tak žalobca v prvom rade vo svojom výsluchu na pojednávaní dňa 22. 07. 2011, ako aj žalovaný. Žalobca v treťom rade v noci zo dňa 23. 07. 2009 na 24. 07. 2009 mal zdravotné problémy, o ktorých informovali delegátku dňa 24. 07. 2009. Žalobcom a aj ostatným účastníkom zájazdu bola zabezpečená lekárska starostlivosť, bola k dispozícii balená voda. Dňa 25. 07. 2009 boli všetci účastníci zájazdu premiestnení do iného hotelového rezortu. Žalobcovia v prvom až treťom rade sa domáhali odchodu na Slovensko, ktorej žiadosti žalovaný vyhovel a dňa 27. 07. 2009 odleteli na Slovensko. Reklamačný protokol spísaný nebol. Žalovaný však danú situáciu nespochybnil. Taktiež je nesporné, že v súvislosti s kontamináciou vody v predmetnom hoteli bolo v Z. vedené trestné konanie proti trom osobám. Žalobcom v prvom až treťom rade bola poisťovňou R. uhradená suma vo výške 411,42 eura z titulu nespotrebovanej hodnoty zájazdu za 4 dni, od 27. 07. 2009 do 31. 07. 2009. 10.1. Žalobcovia si žalobou uplatnili jednak nárok na náhradu majetkovej škody vo výške 411,42 eura z titulu nespotrebovanej ceny zájazdu a tiež nárok na náhradu nemajetkovej ujmy z dôvodu zásahu do osobnostných práv žalobcov v prvom až treťom rade, a to práva na zdravie a ľudskej dôstojnosti v sume 3 540 eur. Po tom, ako žalobkyňa v druhom rade na pojednávaní dňa 22. 07. 2011 uviedla, že zo strany poisťovne R. im bolo poskytnuté poistné plnenie vo výške 411,42 eura za nespotrebovanú cenu zájazdu, žalobcovia písomným podaním doručeným súdu prvej inštancie dňa 05. 08. 2011 upresnili, že sumu vo výške 411,42 eura, ktorú pôvodne odôvodňovali ako náhradu škody, odôvodňujú ako náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej neoprávneným zásahom do osobnosti žalobcov v prvom až treťom rade. K žiadnemu zhoršeniu postavenia a ani zdravia žalobcov však za túto dobu nedošlo. 11. V prejednávanej veci bola medzi stranami sporu nespochybniteľne uzavretá platná zmluva o obstaraní zájazdu podľa § 741a a nasl. a v spojení aj s ustanoveniami § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka. V súvislosti s hodnotením zmluvy o obstaraní zájazdu, uzavretej medzi stranami sporu, je potrebné poukázať na skutočnosť, že okrem právnej úpravy zmluvy v ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, je potrebné pri aplikácii na vzťahy vznikajúce pri obstaraní zájazdu, zobrať do úvahy aj ďalšie právne úpravy, a to nielen vnútroštátnu právnu úpravu, ale v súvislosti s výkladom práv a povinností vyplývajúcich zo zmluvy o obstaraní zájazdu, nie je možné obísť ani komunitárnu právnu úpravu v Smernici Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990 o balíku cestovných, dovolenkových a výletných služieb, uverejnenej v Úradnom vestníku ES L 158, 23. 06. 1990. Predmetná Smernica bola do vnútroštátnej úpravy čiastočne transponovaná práve zákonom číslo 281/2001 Z.z., ktorý nadobudol účinnosť dňa 01. októbra 2001. 11.1.Zodpovednosť za riadne plnenie vyplývajúce zo zmluvy o obstaraní zájazdu je uvedená tak v ustanoveniach § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, ako aj v článku 5 Smernice. Tieto právne úpravy predstavujú všeobecnú úpravu zodpovednosti obstarávateľa alebo sprostredkovateľa pri obstaraní a realizácii zájazdu. Obsahuje tiež kompenzácie pri vadnom plnení služieb. Rozšírený výklad čl. 5 Smernice vykonal Súdny dvor Európskej únie v rozsudku zo dňa 12. marca 2002 sp.zn. C-168/00 vo

veci Simone Leitner c/a TUI Deutschland GmbH & Co.KG, t.j. v dobe, keď predmetná Smernica už bola do právneho poriadku Slovenskej republiky (§ 741 a nasl. Občianskeho zákonníka), trasformovaná (01. 10. 2001). Súdny dvor rozhodol v odpovedi na otázku, tak, že článok 5 smernice Rady 90/314/EHS z 13. júna 1990, o balíku cestovných, dovolenkových a výletných sa má vykladať tak, že v zásade udeľuje spotrebiteľom právo na náhradu nemajetkovej ujmy vyplývajúcej z neplnenia alebo nedostatočného plnenia služieb, ktoré predstavujú balíky služieb. 11.2. S poukazom na vyššie uvedené rozhodnutie Súdneho dvora, článok 5 uvedenej Smernice je potrebné vykladať tak, že zásadne zaručuje spotrebiteľovi nárok na náhradu aj imateriálnej (nemajetkovej) ujmy, ktorú utrpel ako následok nesplnenia alebo vadného plnenia povinnosti. Škodou sa rozumie zásah tak do telesnej alebo majetkovej sféry človeka, ako aj zásah do jeho psychickej integrity. Smernica nevylúčila imateriálny aspekt škody a jej cieľom bolo vytvoriť pojem, ktorý by kryl aj imateriálnu stránku. Členské štáty mali podľa smernice zabezpečiť, aby predajca služieb zabezpečil spotrebiteľovi utrpenú škodu v príčinnej súvislosti s nesplnením alebo vadným plnením zmluvy. Jednotlivé členské štáty Európskej únie implementovali smernicu rôznymi spôsobmi, pričom Slovenská republika v súvislosti s jej implementáciou právo na imateriálnu ujmu v Občianskom zákonníku výslovne neupravila. Z tohto dôvodu naša súčasná právna úprava priamo v ustanoveniach zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, ani v zákone číslo 281/2001 Z.z.) právo na náhradu nemajetkovej ujmy pri vadnom plnení poskytovaných služieb (napr. strata radosti z dovolenky), neupravuje. 11.3. Vzhľadom k tomu, že Slovenská republika, ako členský štát Európskej únie, je viazaný aj právnymi aktami prijatými orgánmi Európskej únie a právny poriadok Slovenskej republiky neupravuje nárok na náhradu nemajetkovej ujmy za stratu radosti z dovolenky, je nevyhnutné prejednávanú vec posudzovať tak podľa vnútroštátnych predpisov, t.j. Občianskeho zákonníka, ako aj článku 5 Smernice, či judikatúry Súdneho dvora EU (C-168/00). Odvolací súd eurokonformným výkladom týchto právnych aktov následne dospel k záveru, že nárok na náhradu nemajetkovej ujmy, za splnenia všetkých podmienok, je daný. Vzhľadom na absenciu úpravy náhrady nemajetkovej ujmy v komplexnej úprave zmluvy o obstaraní zájazdu (§ 741a a nasl. Občianskeho zákonníka), je nevyhnutné použiť ustanovenia, ktoré náhradu nemajetkovej ujmy upravujú. Analogicky je potom jednou z možností uplatnenia práva na náhradu nemajetkovej ujmy objednávateľom zájazdu z dôvodu vadného poskytnutia služieb, pri súčasnom právnom stave, uplatnenie práva na náhradu nemajetkovej ujmy voči cestovnej kancelárii z dôvodu zásahu do súkromia podľa ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, ako dôsledok zásahu do osobnostných práv. 11.4. Osobnostné a osobné práva fyzickej osoby a ich ochranu upravuje v ustanoveniach § 11 a nasl. Občiansky zákonník. Predmetom ochrany je osobnosť človeka vo svojej celistvosti ako nehmotný statok, ktorý prislúcha fyzickej osobe. Obsahom právnej úpravy ochrany osobnosti je zákaz akéhokoľvek zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo porušenie práv, ktoré sú uvedené príkladom v § 11 Občianskeho zákonníka. Nevyžaduje sa vyvolanie následkov; stačí zásah, ktorý je spôsobilý vyvolať ohrozenie alebo narušenie chránených práv. Fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. 11.5.Ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka poskytuje ochranu osobnosti len v prípade takého porušenia, ktoré predstavuje zásah do osobnosti občana, pričom tento zásah musí byť objektívne spôsobilý spôsobiť takúto ujmu. Na vznik občianskoprávnej sankcie za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené zákonné predpoklady, ktorými sú: a/ existencia zásahu, ktorý vyvolal alebo bol spôsobilý vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnostných práv chránených ustanovením § 11 Občianskeho zákonníka, b/ neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu, c/ existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a vzniknutou ujmou. Podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Za závažnú ujmu treba považovať ujmu, ktorú fyzická osoba vzhľadom na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo, intenzitu zásahu, jeho trvanie alebo dopad a dôsledky, považuje za ujmu značnú; pritom nie sú rozhodujúce jej subjektívne pocity, ale objektívne hľadisko, teda to, či by predmetnú ujmu takto v danom mieste a čase (v tej istej situácii, prípadne spoločenskom postavení a pod.) vnímala aj každá iná fyzická osoba (Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Cdo 81/2011, 13/2013) 11.6.Nárok na náhradu sankcie za nemajetkovú ujmu musí smerovať voči osobe, ktorá je pôvodcom tohto zásahu. Voči tejto osobe sa dotknutá osoba (poškodený) môže domáhať, aby jej bolo poskytnuté primerané zadosťučinenie. Fyzická či právnická osoba môže byť vzatá na zodpovednosť za nemajetkovú ujmu na osobnosti inej fyzickej osoby iba vtedy, ak skutočne vyvolala neoprávnený zásah spočívajúci v porušení alebo len v ohrození osobnosti fyzickej osoby. Povinnosť tvrdenia, bremeno tvrdenia, dôkaznú

povinnosť a dôkazné bremeno ohľadne príčinnej súvislosti zaťažuje dotknutú fyzickú osobu (rozsudok NS ČR z 8. 4. 2009, sp.zn. 30Cdo 3577/2007) . 11.7. V prejednávanej veci súd prvej inštancie predmetný nárok žalobcov posúdil a odôvodnil (aj to nedostatočne) iba podľa ustanovení § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, aj keď v právnom zdôvodnení citoval ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka o zmluve o obstaraní zájazdu. Konštatoval však iba všeobecne a nedostatočne, že vadným poskytnutím služieb spojených s ubytovaním, došlo k poškodeniu zdravia žalobcov a ohrozeniu ich zdravia chorobou hepatitídou typu „A“ tým, že používali hygienicky závadnú a kontaminovanú vodu. Súd prvej inštancie však v prvom rade neuviedol, ako za túto vzniknutú situáciu (kontaminovanú vodu), v priebehu zájazdu zodpovedá žalovaný a akým konaním žalovaný túto situáciu zavinil, nezdôvodnil aké ustanovenia zmluvy o obstaraní zájazdu porušil a príčinnou súvislosťou sa vôbec nezaoberal. 12. Odvolací súd, aplikujúc v danej veci ustanovenia § 741a a nasl. Občianskeho zákonníka, zákon číslo 281/2001 Z.z. o zájazdoch, podmienkach podnikania cestovných kancelárií a cestovných agentúr, eurokonformný výklad článku 5 Smernice Rady 90/374/EHS v spojení s rozhodnutím Súdneho dvora sp.zn. C-168/2000, analógiou použijúc ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka, dospel k záveru, že žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vznikol. Následne preto skúmal splnenie podmienok ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka pre náhradu nemajetkovej ujmy. Z tohto ustanovenia, ako aj z ustálenej judikatúry jednoznačne vyplýva, že podmienkou priznania náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 ods. 2 Občianskeho zákonníka je vždy, v závislosti na individuálnych okolnostiach daného prípadu, existencia závažnej ujmy. Dôkazné bremeno preukázania existencie tejto ujmy je na dotknutej osobe, teda osobe, ktorá sa náhrady nemajetkovej ujmy domáha, v danom prípade žalobcovia v prvom až treťom rade. 12.1. Odvolací súd po preskúmaní spisového materiálu a zopakovaní dokazovania sa stotožnil s tvrdením žalovaného, že žalobcovia zásah do ich zdravia žiadnym relevantným listinným dôkazom nepreukázali. V spise sa totiž nenachádza ani jedna lekárska správa, či už z ošetrenia v Z., resp. po ich návrate na Slovensko. Odvolací súd nespochybňuje, že žalobca v prvom rade je lekár a preto vzhľadom na jeho odborné vedomosti vedel posúdiť prípadné poškodenie zdravia, avšak pre konštatovanie, že došlo k zásahu do zdravia žalobcov, bolo nevyhnutné túto skutočnosť preukázať. Pri úspešnom uplatnení nároku na náhradu nemajetkovej ujmy je nevyhnutné, aby žalobcovia preukázali akú ujmu utrpeli (t.j. existenciu ujmy), pričom iba ich subjektívne tvrdenie a hodnotenie, bez preukázania ďalšími dôkazmi (napr. lekárskymi správami s uvedením rozsahu poškodenia), nemôže byť podkladom pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, a ani žalobcovia to jednoznačne (okrem ich výpovedí) nepreukázali, akú konkrétnu ujmu na zdraví, či dôstojnosti, na predmetnom zájazde utrpeli, aké mala táto ujma následky, aký intenzívny bol zásah do osobnostných práv. Za situácie, že táto ujma zo strany žalobcov preukázaná žiadnym relevantným dôkazom nebola, žalobcovia nespísali ani písomný záznam (reklamačný protokol) tak, ako to vyžaduje ustanovenie § 741i ods. 1 Občianskeho zákonníka, neuviedli a nezdokladovali, v čom boli žalovaným poskytnuté, tak pôvodné ako aj náhradné služby a ubytovanie v inom hotelovom rezorte (§ 741k ods. 1, ods. 2 Občianskeho zákonníka) nevyhovujúce, nachádza sa ich tvrdenie o strate pôžičku a radosti z dovolenky, iba v rovine subjektívnych pocitov a tvrdení a to aj napriek tomu, že sa predčasne vrátili z predmetnej dovolenky domov. S poukazom na zásadu občianskoprávneho konania, týkajúcu sa preukázania tvrdených skutočností, t.j. zásadu dôkazného bremena, kedy každá strana sporu je povinná svoje tvrdenie jednoznačne a nepochybne preukázať, nepredloženie žiadnych dôkazov o rozsahu a intenzite zásahu zo strany žalovaného do ich súkromia, a teda aj zdravia a dôstojnosti, je potrebné danú situáciu vyhodnotiť ako dôkaznú núdzu, do ktorej sa žalobcovia dostali. Preukázanie existencie zásahu a jeho intenzity, je prvým predpokladom pre úspešné priznanie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy. Žalobcovia v prvom až treťom rade túto existenciu nepreukázali, z čoho vyplýva, že podmienka pre priznanie tohto nároku splnená nebola. 12.2. Druhým základným predpokladom pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (strany radosti z dovolenky) je neoprávnený (protiprávny) charakter tohto zásahu. Cestovná kancelária v zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení zodpovedá za porušenie záväzkov z cestovnej zmluvy, a to objektívnou zodpovednosťou. Predovšetkým ide o zodpovednosť za vadné poskytnutie služby, teda o plnenie, ktoré nebolo poskytnuté riadne, t.j. plnenie nezodpovedá podmienkam dojednaným v cestovnej zmluve. Za porušenie záväzkov z cestovnej zmluvy zodpovedá cestovná kancelária bez ohľadu na to, či tieto záväzky majú byť splnené cestovnou kanceláriou alebo inými dodávateľmi služieb cestovného ruchu. Aj keď ide o objektívny charakter zodpovednosti za škodu, to ale neznamená, že by táto zodpovednosť nastupovala automaticky. Vždy sa musí preukázať existencia protiprávneho úkonu, vznik škody a príčinná súvislosť medzi vzniknutou škodou a protiprávnym úkonom žalovaného

(rozsudok NS ČR sp.zn. 33Odo 852/2005). Svojej zodpovednosti za škodu spôsobenú porušením právnej povinnosti sa cestovná kancelária môže zbaviť len vtedy, ak preukáže, že: a/ škodu nezavinila ona ani iní dodávatelia služieb cestovného ruchu poskytovaných v rámci zájazdu, b/ škoda bola spôsobená objednávateľom, resp. treťou osobou, ktorá nie je spojená s poskytovaním zájazdu, pokiaľ túto skutočnosť nebolo možné predpokladať alebo bola nevyhnutná, c/ škoda bola spôsobená neodvrátiteľnou udalosťou, ktorej nebolo možné zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať (§ 741j Občianskeho zákonníka). 12.2.1. V danej veci z vykonaného dokazovania, ako aj z výpovedí samotných žalobcov vyplynulo, že kontaminácia vody v žalobcami objednanom hoteli bola zistená v priebehu druhého dňa ich dovolenky. Už z tejto skutočnosti je zrejmé, že žalovaný pred uskutočnením dovolenky žalobcov, nevedel a ani nemohol vedieť, že v objednanom hoteli došlo, resp. dôjde ku kontaminácii vody, pričom okamžite, ako táto situácia vznikla, začal konať, keď delegátka zájazdu spolu s hotelom zabezpečila pitnú balenú vodu, zabezpečila lekársku starostlivosť. Žalovaný následne zabezpečil všetkým klientom náhradné ubytovanie v inom rezorte a na žiadosť žalobcov, aj náhradný, skorší let na Slovensko. Súd prvej inštancie však tieto skutočnosti nebral do úvahy a vôbec sa nezaoberal takto postavenou obranou žalovaného, ktorý v priebehu celého konania tieto skutočnosti tvrdil, pričom ich potvrdili aj samotní žalobcovia a vypočutí svedkovia. Súd prvej inštancie aplikáciu ustanovenia § 741j Občianskeho zákonníka vôbec nepoužil napriek tomu, že toto ustanovenie v právnom zdôvodnení rozsudku uviedol. 12.2.2. Odvolací súd, zaoberajúc sa obranou žalovaného v priebehu celého konania, dospel k záveru, že v danom prípade je dôvod na aplikáciu ustanovenia§ 741j ods. 1 písm. c/ Občianskeho zákonníka, t.j. že predmetná udalosť a teda ujma žalobcom bola spôsobená v dôsledku neobvyklej a nepredvídanej okolnosti. Ide o tzv. „vyššiu moc“, pri ktorej musí byť splnená podmienka, že cestovná kancelária o okolnosti, ktorá spôsobila ujmu žalobcov nevedela pred predajom konkrétneho zájazdu a ani nebola taká skutočnosť vopred predvídateľná. Skutočnosť, že žalovaný o možnej budúcej kontaminácii vody v danom hoteli nevedel a ani nemohol vedieť dopredu, je zrejmá tak z obrany žalovaného v priebehu konania na súde prvej inštancie, ako aj z vyjadrenia oboch právnych zástupcov, t.j. tak žalobcov (ktorý uviedol, že sa nevie k tomu vyjadriť), tak žalovaného (ktorý uviedol, že nemal žiadne indície a ani informácie o takejto možnej komplikácii, pričom na predmetnom zájazde boli blízki rodinní príslušníci predsedu a podpredsedu predstavenstva žalovaného). Odvolací súd iba poznamenáva, že za prípady „vyššej moci“ sa podľa judikatúry nemeckých súdov považujú úradné zásahy napr. zákaz vstupu do krajiny z dôvodu nepokojov, úradné zavretie hotela z hygienických dôvodov, hygienická karanténa, úradný zákaz kúpania, prírodná katastrofa a pod. Vzhľadom na skutočnosť, že v danom prípade došlo k uzavretiu hotela v priebehu ubytovania žalobcov z hygienických dôvodov, a tiež s poukazom na skutočnosť, že z tohto dôvodu bolo vedené aj trestné konanie v Z. proti konkrétnym osobám (vyplýva to zo správy č.l. 192 spisu), nemohol žalovaný túto skutočnosť predvídať a ani jej nemohol zabrániť, a to ani vynaložením všetkého úsilia, ktoré bolo možné požadovať. Na druhej strane, cestovná kancelária, žalovaný, poskytla žalobcom bezodkladnú pomoc, spočívajúcu v zabezpečení pitnej vody, lekárskej starostlivosti, náhradného ubytovania a na žiadosť žalobcov aj náhradného letu na Slovensko. Splnila tým podmienku uvedenú v ustanovení § 741j ods. 2 Občianskeho zákonníka. Z uvedeného dôvodu preto nie je možné konštatovať ani splnenie druhej podmienky, protiprávneho konania žalovaného. 12.3. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti, keďže v konaní nebolo jednoznačne preukázané splnenie dvoch základných podmienok pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy (straty radosti z dovolenky), a to existencia ujmy (žalobcovia ju nepreukázali), či protiprávneho konania žalovaného, resp. jeho dodávateľa služieb, nemôže byť splnená ani tretia podmienka, a to existencia príčinnej súvislosti medzi spôsobenou ujmou a protiprávnym konaním žalovaného. 12.4. Za tejto situácie potom odvolací súd iba konštatuje, že v danej veci síce nárok na náhradu nemajetkovej ujmy žalobcom vznikol, avšak z ich strany neboli splnené základné predpoklady pre uplatnenie tejto náhrady podľa § 13 Občianskeho zákonníka. 12.5. Odvolací súd, zaoberajúc sa dôvodmi odvolania žalovaného (§ 387 ods. 3 , sa v plnom rozsahu stotožnil s jeho tvrdením, že neexistujú zákonné predpoklady pre priznanie solidárnosti nároku tak, ako to rozhodol súd prvej inštancie, ktorý v napadnutom rozsudku priznal žalobcom v prvom až treťom rade spoločne a nerozdielne sumu 2771,84 eura. Žalobcovia sa domáhali nemajetkovej ujmy z titulu ochrany osobnosti, zásahu do ich základného práva, osobnej integrity a zdravia, ktoré právo je výlučne osobnostné právo, pričom sankcia za porušenie tohto práva sa týka iba konkrétnej dotknutej osoby a nie je možné ho v žiadnom prípade solidárne priznať viacerým poškodeným. Navyše súd prvej inštancie toto rozhodnutie vôbec v napadnutom rozsudku nezdôvodnil. 12.6. Taktiež odvolací súd, zhodne s odvolateľom poukazuje na nesprávnosť priznania úrokov z omeškania. Žalobcovia v prvom až treťom rade sa domáhali zaplatenia sumy aj s úrokom z omeškania.

Súd prvej inštancie aj v tejto časti žalobe vyhovel. Odvolací súd na odvolanie žalovanej rozsudok súdu prvej inštancie zmenil tak, že žalobu zamietol. V tejto časti iba poznamenáva, že povinnosť zaplatiť náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch vzniká až na základe súdneho rozhodnutia, v ktorom je určená doba splnenia; až uplynutím tejto lehoty splnenia sa dlžník dostáva do omeškania. Tento záver vychádza z ustálenej súdnej praxe a judikatúry , keď Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudkom z 24. júna 1998 sp.zn. 1Co 15/97, uverejnený v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky, zošit 3, pod por. Č. 45/2000 už judikoval vyššie uvedený záver (viď aj Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Cdo 185/2011 zo dňa 14. marca 2012). 12.7. Za absolútne nesprávne považuje odvolací súd priznanie sumy 411,42 eura, ktorú sumu žalobcovia pôvodne žalovali ako náhradu skutočnej škody za nespotrebovanú časť dovolenky a následne po tom, čo žalobkyňa v druhom rade na pojednávaní uviedla, že predmetná suma im bola zo strany poisťovne Allianz uhradená, upresnili žalobu v tom smere, že i táto suma predstavuje náhradu nemajetkovej ujmy. Zdôvodnenie priznania tejto sumy súdom prvej inštancie v tom smere, že žiadny právny predpis to nevylučuje, je nedôvodné. Na jednej strane žalobcovia žiadnym spôsobom nepreukázali, ako sa zmenili pomery (na odvolacom pojednávaní uviedli, že k zhoršeniu ich zdravia, postavenia, nedošlo), pre ktoré navýšili žiadanú náhradu nemajetkovej ujmy, na druhej strane súd prvej inštancie zrejme opomenul, že ak došlo zo strany poisťovne k plneniu, toto plnenie vylučuje plnenie druhého subjektu, v tomto prípade žalovaného. 13. Odvolací súd záverom dodáva, že sa nepochybne odklonil od rozhodnutia vydaného Krajským súdom v Nitre sp.zn. 9Co 189/2011-149 zo dňa 01. 12. 2011, v ktorom konštatoval, že: „...v súčasnosti nie je možné v takýchto zmluvných vzťahoch medzi občanmi a právnickými osobami aplikovať právo na ochranu osobnosti so všetkými dôsledkami, nakoľko tomu bráni špeciálne zákonné ustanovenie, ktoré nemožno zlučovať s ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka“ a následne aj od naň nadväzujúceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 4Cdo 468/2014 zo dňa 24. 08. 2015, ktorý hodnotil postup odvolacieho súdu v súvislosti s možnosťou uplatnenia nemajetkovej ujmy za opodstatnený. Na rovnaké a obsahovo citované odôvodnenie rozsudkom krajského súdu i najvyššieho súdu, reagoval aj nález Ústavného súdu SR III. ÚS sp.zn. 228/2016-14 zo dňa 19. 04. 2016, v ktorom konštatuje, že: „.... oba súdy dali jasnú a zrozumiteľnú odpoveď na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany. Krajský súd vysvetlil, ako dospel k záveru o tom, že hoci porušenie povinnosti žalovaného zo zmluvy o obstaraní zájazdu bolo preukázané, sťažovateľom náhradu nemajetkovej ujmy nepriznal“. Odklon od týchto rozhodnutí odvolací súd zdôvodňuje tou skutočnosťou, že predmetné rozhodnutia súdov boli vydané iba v jednej konkrétnej veci, bez ich zovšeobecnenia, pričom tak najvyšší súd, ako aj ústavný súd sa hmotnoprávnou stránkou veci nezaoberal. Z tohto dôvodu tieto rozhodnutia nie je možné považovať za ustálenú súdu prax. Naopak, opačné rozhodnutie bolo vydané Krajským súdom v Bratislave sp.zn. 6Co/848/2014 a Najvyšším súdom Českej republiky sp.zn. 33Cdo 747/2015 zo dňa 28. 04. 2016, 33 cdo 3661/2013 zo dňa 11. 12. 2013, 30Cdo 3577/2006 zo dňa 31. 01. 2007. 13.1. Správnosti záveru odvolacieho súdu v prejednávanej veci o eurokonformnom výklade čl. 5 Smernice v spojení s rozsudkom Súdneho dvora EU C-168/00 a o nárokoch na náhradu nemajetkovej ujmy pri vadnom plnení záväzkov zo zmluvy o obstaraní zájazdu, nasvedčuje i súčasný legislatívny proces, keď v Národnej rade Slovenskej republiky je v druhom čítaní vládny návrh zákona o zájazdoch, spojených službách cestovného ruchu, niektorých podmienkach podnikania v cestovnom ruchu a o zmene a doplnení niektorých zákonov, v ktorom je už zakotvené i právo na primeranú náhradu majetkovej škody a právo na nemajetkovú ujmu, ktorá vznikla v dôsledku podstatného porušenia zmluvy o zájazde, za ktoré zodpovedá cestovná kancelária. 14. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 388 zmenil tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

15. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací podľa ustanovení § 396 a § 255 ods. 1 CSP, úspešnému žalovanému vzniklo právo na náhradu trov konania tak na súde prvej inštancie, ako aj odvolacieho konania. O výške trov konania rozhodne podľa § 262 ods. 1 súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

Rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov v senáte 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 , to neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 .