Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_7Co-308-2017.pdf
PDF · 123.29 KB
Case nature
Area
Subarea
7Co/308/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako odvolací súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kataríny Beniačovej a členov senátu Mgr. Márie Kašíkovej a Mgr. Františka Dulačku, v právnej veci žalobcov : 1/ S. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, B., 2/ J. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, B., 3/ E. T., nar. XX.XX.XXXX, bytom P. XXX/XX, B., všetci právne zastúpení: JUDr. Eva Borovská - advokátka so sídlom L. X, P., proti žalovaným: 1/ ARRIVA Liorbus, a.s., so sídlom Bystrická cesta 62, Ružomberok, IČO: 31 403 431, právne zastúpený: JUDr. Ladislav Janči, s.r.o., so sídlom Dončova 1451/21, Ružomberok, IČO: 36 862 304, 2/ KOOPERATÍVA poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom Štefanovičova 4, Bratislava, IČO: 00 585 441, právne zastúpený: JUDr. Baltazár Mucska, advokát so sídlom X. A. X, P., o zaplatenie 13.292,17 Eur a 33,19 eur mesačne od 01.09.2007 s príslušenstvom, na odvolanie žalobcov 1/ až 3/ a žalovaného 1/ proti rozsudku Okresného súdu Ružomberok, č.k. 4C/103/2007-965 zo dňa 23. júna 2016, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I., ktorým bola žalovanému 1/ uložená povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 3.319,40 Eur m e n í tak, že žalobu žalobcov 1/ až 3/ v tejto časti z a m i e t a . Výrok II., ktorým vo zvyšnej časti súd prvej inštancie návrh zamietol, p o t v r d z u j e .
Žalovaným 1/ a 2/, každému samostatne, p r i z n á v a proti žalobcom 1/ až 3/ nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd uložil žalovanému 1/ povinnosť zaplatiť každému zo žalobcov sumu 3.319,40 Eur titulom nemajetkovej ujmy, ktorá im vznikla v súvislosti s usmrtením F. T., manžela žalobkyne 1/ a otca žalobcov 2/ až 4/ pri dopravnej nehode, ktorú spôsobil vodič autobusu, zamestnanec žalovaného 1/ (výrok I.). Vo zvyšnej časti, v ktorej sa žalobcovia domáhali náhrady škody voči žalovanému 1/ z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, žalobu ako nedôvodnú zamietol. Rovnako zamietol žalobu na zaplatenie nemajetkovej ujmy a náhrady škody voči žalovanému 2/ v celom rozsahu (výrok II.). Konštatoval, že o trovách konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej (výrok III.).
2. Napadnutý rozsudok je v poradí tretím rozsudkom vydaným v prejednávanej veci, predchádzajúce dva rozsudky okresného súdu boli na základe podaných odvolaní zrušené krajským súdom. Okresný súd vec opätovne prejednal a dospel k záveru, že nárok žalobcov na náhradu škody z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla nie je daný. Mal za to, že existovali liberačné dôvody v zmysle § 428 Občianskeho zákonníka, ktoré zbavujú zodpovednosti žalovaného 1/ a tým aj povinnosti žalovaného 2/ uhradiť túto škodu titulom povinného zmluvného poistenia žalobcom za žalovaného 1/. Na základe vykonaného dokazovania, najmä z obsahu znaleckých posudkov znalcov z
odboru dopravy, ustálil, že pri zrážke poškodeného F. T. so zamestnancom žalovaného 1/ - vodičom autobusu, si vodič autobusu počínal tak, že objektívne nemohol škode zabrániť ani pri vynaložení všetkého kvalifikovaného úsilia. Technika a spôsob jazdy cyklistu - F. T. boli v čase nehody nesprávne. F. T. vošiel s bicyklom do protismerného jazdného pruhu v okamihu, keď v ňom prichádzal autobus vedený zamestnancom žalovaného 1/. Zo znaleckého dokazovania vyplynulo, že vodič autobusu reagoval na cyklistu včas, dokonca ešte skôr, než sa bicykel dostal za stredovú čiaru do pozície, kedy už malo byť vodičovi autobusu jasné, že cyklista mu vytvoril náhlu prekážku v jazdnom pruhu. Napriek včasnej reakcii vodiča autobusu nebolo možné autobus zastaviť, pretože cyklista vytvoril autobusu náhlu prekážku na vzdialenosť kratšiu, ako bola vzdialenosť na zastavenie autobusu. Cyklista bol neosvetlený, čo malo za následok ťažkú rozpoznateľnosť jeho osoby, navyše, nebola zaznamenaná žiadna reakcia z jeho strany. Okresný súd ustálil, že škodu zavinil výlučne cyklista - poškodený, preto v časti uplatneného nároku na náhradu škody žalobu ako nedôvodnú zamietol.
3. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy voči žalovaným 1/ a 2/ posudzoval návrh žalobcov v zmysle ustanovení § 11 Občianskeho zákonníka. Žalovaného 1/ považoval za vecne pasívne legitimovaného, vychádzajúc z analogickej aplikácie ustanovenia § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 853 ods. 1 Občianskeho zákonníka. K zásahu do osobnostného, súkromného a rodinného života žalobcov 1/ až 3/ došlo usmrtením im blízkej osoby v dôsledku dopravnej nehody, čím došlo k zásahu do ich osobnostných práv. Za primeranú považoval výšku uplatnenej nemajetkovej ujmy na každú osobu zo žalobcov v sume 3.319,40 Eur vychádzajúc z obdobia prvých piatich rokov, ktoré považoval za jednoznačne najťažšie pre rodinu ako nedeliteľný celok, do ktorého bolo zasiahnuté stratou blízkej osoby. Na obdobie každého kalendárneho roka, t.j. 60 mesiacov, vychádzala suma na každého zo žalobcov na 1 mesiac vo výške 55,32 Eur, teda 663,88 Eur ročne x 5 rokov výška priznanej ujmy predstavuje 3.319,40 Eur. Okresný súd prihliadal na závažnosť vzniknutej nemajetkovej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo. Uviedol, že v konaní nebolo možné vylúčiť manipuláciu s telom, prípadne predmetov nachádzajúcich sa v blízkosti poškodeného, čo mohlo mať vplyv na výsledok znaleckých posudkov, čo mohlo zásadne ovplyvniť vyhodnotenie priebehového deja dopravnej nehody znalcami v prospech žalovaného 1/. Znalci mohli vychádzať len z konečnej polohy tela, bicykla, autobusu a predmetov, nakoľko vzhľadom na adhézne podmienky brzdná dráha zachytená nebola. Tieto okolnosti podľa názoru súdu prvej inštancie nemôžu byť na ujmu žalobcov, keď aktuálne už nie je možná riadna rekonštrukcia priebehu nehodového deja od prvotných vyšetrovacích úkonov.
4. Pri posudzovaní pasívnej legitimácie žalovaného 2/ v časti uplatňovanej náhrady nemajetkovej ujmy konštatoval, že žalovaný 2/ nie je pasívne legitimovaný na jej plnenie, nakoľko sa na náhradu nemajetkovej ujmy nevzťahuje povinné zmluvné poistenie podľa zákona č. 381/2001 Z.z..
5. Žalobcovia si uplatnili okrem náhrady nemajetkovej ujmy aj úroky z omeškania, z tejto náhrady v tejto časti okresný súd žalobu zamietol. Konštatoval, že právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa § 13 Občianskeho zákonníka nie je právom veriteľa na plnenie od dlžníka a uspokojenie tohto práva nie je plnením peňažného dlhu, s ktorým by sa mohli žalovaní dostať do omeškania v zmysle § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Námietku premlčania vznesenú žalovanými nepovažoval za dôvodnú.
6. Rozhodnutie o trovách konania ponechal v zmysle § 151 ods. 3 OSP na čas po právoplatnom skončení veci.
7. Proti tomuto rozsudku podali v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobcovia 1/ až 3/ do výroku II., ktorým bola žaloba zamietnutá a žalovaný 1/ do výroku I., ktorým bolo žalobe vyhovené.
8. Žalobcovia navrhli rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku zmeniť tak, že v tejto časti bude žalobe vyhovené. Namietali vnútornú rozpornosť rozsudku súdu prvej inštancie. Ten na jednej strane priznal nárok na nemajetkovú ujmu v peniazoch z dôvodu, že došlo k neoprávnenému zásahu do ich súkromia, na druhej strane však nárok na náhradu škody zamietol, hoci si ho uplatnili z tej istej dopravnej nehody, ktorú skutočnosť odôvodnil tým, že zodpovednosť prevádzkovateľa nie je daná z dôvodu výlučného zavinenia poškodeného. Uviedli, že okresný súd v prípade nemajetkovej ujmy pripustil, že priebehový dej dopravnej nehody mohla ovplyvniť výpoveď vodiča - zamestnanca žalovaného 1/, pričom práve z jeho výpovede znalci vychádzali pri ustálení pohybu a spôsobu jazdy cyklistu. Ďalej poukázali na to, že znalec Ing. Benko uviedol, že situáciu simuloval tak, ako to tvrdil vodič autobusu, ktorý však nekonštatoval, že by cyklista k nemu prichádzal z ľavej strany. Ten vo svojej výpovedi uviedol, že
zrazu zbadal vo vzdialenosti asi 3 metre čiernu siluetu, ktorá sa rútila smerom na neho, a to šikmo cez jeho jazdný pruh. Znalec si tak nedôvodnene dopĺňal a dokresľoval situáciu tak, aby mu to „vyšlo“. Mal však vychádzať z dôkazov, ktoré boli jednoznačné a nespochybniteľné, a to sú poranenie cyklistu a rýchlosť autobusu. Je vnútorné rozporné, aby okresný súd pri vyhodnotení skutkového deja pri uplatňovaní rôznych nárokov z tej istej dopravnej nehody raz považoval výpoveď vodiča za pochybnú a zaujatú, nakoľko ide o zamestnanca žalovaného 1/ a na druhej strane sa opiera o znalecké posudky, ktoré pri vyhodnotení spôsobu jazdy cyklistu vychádzajú výlučne z výpovede vodiča. Práve vodičom popísaný spôsob jazdy súd považuje za rozhodujúci, pričom zranenia nebohého nezodpovedajú popisu spôsobu jeho jazdy vodičom ani znalcami. Pohyb cyklistu nebol zistený, a preto nie je možné, aby bol zamietnutý nárok na náhradu škody z dôvodu nesprávneho spôsobu jazdy nebohého T., ktorého pohyb vychádza zo subjektívnej výpovede vodiča. Okresný súd pri svojom rozhodovaní dôsledne nevychádzal zo záverov zrušujúceho uznesenia krajského súdu - č.k. 7Co/445/2014-717 zo dňa 11.02.2014, nakoľko vôbec nepovažoval za zásadné a rozporuplné, že znalci z odboru doprava pri vypracovaní znaleckých posudkov nevychádzali zo znaleckých posudkov vypracovaných znalcami z odboru zdravotníctva, teda nebrali do úvahy zranenia poškodeného a ustálili priebeh nehodového deja bez ohľadu na tieto zranenia. Žalobcovia poukázali na závery znaleckého posudku znalcov z odboru zdravotníctva, v ktorom sa uvádza, že vylučujú možnosť kontaktu cyklistu s autobusom pravou stranou tela. Poranenia, ktoré našli na ľavej bočnej ploche tela, nemohli vzniknúť iba pádom ľudského jedinca na vozovku. V momente zrážky bol cyklista prinavrátený k autobusu ľavou bočnou časťou tela. Tento záver znalcov z odboru zdravotníctva je v rozpore so závermi oboch znaleckých posudkov z odboru dopravy.
9. Žalobcovia ďalej namietali, že okresný súd opomenul rozhodujúcu skutočnosť, a to, že v čase dopravnej nehody boli sťažené poveternostné podmienky, preto mal vodič autobusu v zmysle § 15 ods. 1 zákona č. 315/1996 jazdiť len takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad. Okresný súd sa nezaoberal tým, či vodič takto postupoval. Z rozhodnutia súdu prvej inštancie nie je zrejmé, prečo sa nezaoberal možnosťou, ako by prebiehal nehodový dej v prípade, ak by vodič autobusu išiel primeranou rýchlosťou, prípadne rýchlosťou, ktorú určil znalec, t.j. 37 km/h. Ďalej okresný súd opomenul , že znalci uviedli, že zrážke bolo možné zabrániť včasnou reakciou, aj keď túto možnosť uviedol Ing. Benko len ako teoretickú, bolo potrebné sa s ňou vysporiadať. Čo sa týka porušenia povinností cyklistu, byť osvetlený, uvedená skutočnosť nemala vplyv na vznik dopravnej nehody. Napriek tomu, že cyklista nebol osvetlený, vytvoril prekážku, ktorá bola identifikovateľná. Okresný súd tak nesprávne zistil skutkový stav a tento aj nesprávne právne posúdil. Znalec jednoznačne potvrdil, že nehode bolo možné zabrániť a súčasne potvrdil, že cyklista nevytvoril vodičovi autobusu náhlu prekážku, ale prekážku identifikovateľnú. K zrážke došlo v blízkosti prechodu pre chodcov, pričom vzhľadom na nebezpečnosť úseku bola na danom mieste i vodorovná dopravná značka, ktorá má upozorňovať vodičov motorových vozidiel na to, aby zvýšili opatrnosť pri prejazde daného úseku. Podľa názoru žalobcov sa žalovaným nepodarilo zbaviť objektívnej zodpovednosti vyplývajúcej z § 427 Občianskeho zákonníka.
10. Žalovaný 1/ podaným odvolaním žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku, ktorým bolo žalobe vyhovené, zmeniť tak, že v tejto časti bude nárok v celom rozsahu zamietnutý, prípadne rozsudok okresného súdu bude zrušený a vec mu bude vrátená na ďalšie konanie. Rovnako ako žalobcovia namietal vnútornú rozpornosť napadnutého rozsudku a s ňou súvisiacu nepreskúmateľnosť. Poukázal na to, že okresný súd na jednej strane prijal záver o zavinení dopravnej nehody výlučne nebohým F. T., avšak napriek tomu priznal žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy. Navyše, ignoroval usmernenie odvolacieho súdu, ktorý mu dal jasný spôsob na posudzovanie veci, aj keď v tomto prípade nejde o objektívnu zodpovednosť, ale je nutné ustáliť, porušením akej povinnosti došlo do zásahu práv na ochranu osobnosti žalobcov. Žalovaný 1/ poukázal na to, že cyklista vytvoril náhlu a nepredvídanú prekážku vodičovi autobusu, ktorý potom dopravnej nehode nemohol zabrániť. Reakcia vodiča autobusu podľa znaleckých posudkov bola adekvátna danej situácii. Na základe vykonaného dokazovania je zrejmé, že cyklista F. T. nesie plnú a výlučnú zodpovednosť za spôsobenú škodu pri dopravnej nehode. Nebol preukázaný protiprávny zásah žalovaného 1/, na základe ktorého by žalobcovia mali nárok na náhradu nemajetkovej ujmy voči jeho osobe.
11. Žalovaný 2/ vo vyjadrení k odvolaniu žalobcov a žalovaného 1/ žiadal rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku II. ako vecne správny potvrdiť. Uviedol, že zákon o povinnom zmluvnom poistení kryje nároky z titulu zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla, nie však iné nároky vzniknuté z iného titulu, t.j. ani nároky z titulu náhrady nemajetkovej ujmy. Je zrejmé, že k
tomu, aby bol povinný nahradiť škodu podľa zákona o povinnom zmluvnom poistení, musí byť najprv preukázané, že za škodu zodpovedá žalovaný 1/, ktorý je na účely zákona o povinnom zmluvnom poistení v zmluvnom vzťahu s jeho osobou. Táto zodpovednosť však preukázaná nebola, preto mu povinnosť plniť nárok na náhradu škody nevznikol.
12. Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací (§ 34 CSP), preskúmal vec v rozsahu a z dôvodov podaného odvolania (§ 379, § 380 CSP) a po nariadení odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP) a zopakovaní a doplnení dokazovania rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku I. zmenil podľa § 388 CSP tak, že v tejto časti žalobu zamietol a výrok rozsudku II. v zmysle § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
13. Odvolací súd vo veci zopakoval dokazovanie, ktoré bolo vykonané súdom prvej inštancie. Zo zápisnice o ohliadke miesta cestnej dopravnej nehody, ktorá sa nachádza v pripojenom vyšetrovacom spise ORPZ v Dolnom Kubíne, ODI Dolný Kubín zistil, že dňa 30.09.2005 o 06:05 hod. došlo k dopravnej nehode, ktorej účastníkmi boli B. K., vodič autobusu zn. Karosa C954 (zamestnanec žalovaného 1/) a F. T. (poškodený). V protokole z obhliadky miesta dopravnej nehody sa konštatovalo, že povrch vozovky bol v čase nehody mokrý, bez výtlkov a výmoľov, asfaltový. Prehľadnosť v uvedenom úseku bola dobrá, neznížená. Po ľavej strane cesty boli stĺpy verejného osvetlenia, nebolo však zistené, či tieto boli funkčné. K poveternostnej situácii v čase nehody bolo uvedené, že husto pršalo, bolo zamračené, viditeľnosť do diaľky bola znížená vplyvom poveternostných podmienok. Autobus jazdil na stretávacích svetlách. Bicykel bol neosvetlený, na prednom kolese bicykla sa nachádzalo jedno oranžové odrazové svetlo. Z pripojenej fotodokumentácie o oblečení cyklistu vyplynulo, že tento mal na sebe tmavé zelené pracovné nohavice a tmavomodrú zateplenú vestu. Na nohách mal obuté čierne pracovné topánky.
14. Ďalej sa krajský súd oboznámil s obsahom znaleckého posudku č. 1/2006, ktorý pre potreby vyšetrovania dopravnej nehody vyhotovil Ing. Miroslav Benko, znalec z odboru cestná doprava a znaleckého posudku Ústavu súdneho inžinierstva Žilinskej univerzity č. 320/2010 vypracovanému v prejednávanej veci . Vyplynulo z nich, že na mieste nehody po pohybe autobusu a bicykla neboli zistené žiadne stopy, preto ich stopy bolo možné simulovať len na základe poškodenia autobusu a bicykla, poranení zistených na tele cyklistu, konečných polôh autobusu, bicykla a cyklistu a výpovede vodiča autobusu. Ustálili, že bezprostrednou príčinou dopravnej nehody z technického hľadiska bolo to, že cyklista z pravého jazdného pruhu v smere svojej jazdy do ľavého jazdného pruhu prechádzal bez toho, aby dal prednosť v jazde oproti idúcemu autobusu.
15. V znaleckom posudku č. 255/2005 vyhotovenom znalcami v odbore zdravotníctvo MUDr. Františkom Štullerom, PhD. a MUDr. Ľubomírom Strakom, bolo konštatované, že v momente primárneho kontaktu bol cyklista k ľavej prednej časti autobusu natočený ľavou bočnou až zadobočnou plochou hrudníka a hlavy, uvedené anatomické oblasti jeho tela boli miestami primárneho kontaktu s exteriérom karosérie autobusu. Miestom kontaktu na autobuse bola oblasť predného ľavého rohu, predná maska a oblasť okolo ľavého stierača.
16. V súvislosti s týmito závermi bol vo veci vypočutý ako svedok Ing. R. P.. Ten vo svojej výpovedi uviedol, že z pohľadu záverov znalcov z odboru zdravotníctva by mal prichádzať cyklista z pravej strany autobusu z pohľadu vodiča. K týmto záverom však vzhľadom na konečnú polohu bicykla a konečnú polohu tela poškodeného cyklistu z fyzikálneho hľadiska dôjsť nemohlo. Poukázal na to, že z poškodenia bicykla, kde bolo zistené poškodenie pravej strany vidlice predného kolesa a konečnej polohy cyklistu a bicykla, nie je možné predpokladať takýto pohyb cyklistu. Uviedol, že cyklista sa mohol vyporiadať so situáciou, ktorá v čase zrážky nastala, svojou reakciou, snahou vyhnúť sa nárazu a snažiť sa otočiť svojou ľavou stranou k autobusu a zabrániť nárazu.
17. Právna zástupkyňa žalobcov vo svojom vyjadrení pred odvolacím súdom poukazovala na skutočnosť, že konečná poloha bicykla, ako aj konečná poloha cyklistu po dopravnej nehode, ktorá bola zaznamenaná v protokole o dopravnej nehode a vo fotodokumentácii, nemusela zodpovedať skutočným polohám po zrážke. Zdôrazňovala možnosť manipulácie, či už s bicyklom alebo telom, najmä vzhľadom na riešenie dopravnej nehody a snahe poskytovania prvej pomoci poškodenému, prípadne odstránenia následkov dopravnej nehody tak, aby nebola úplne obmedzená možnosť prechodu ďalších motorových vozidiel po ceste, na ktorej došlo k dopravnej nehode. Tieto tvrdenia právnej zástupkyne žalobcov však nevyplývali zo žiadnych vykonaných dôkazov. Znalec zdôraznil, že pri ustálení možného
priebehu dopravnej nehody aplikoval metódu tzv. spätného odvíjania deja, t.j. vychádzal z koncových polôh zistených z protokolu o dopravnej nehode a snažil sa simulovať s prihliadnutím na fyzikálno - matematické zákony možný priebeh dopravnej nehody.
18. Konštatoval, že autobus pri vychádzaní z vedľajšej cesty na hlavnú išiel rýchlosťou 45 km/h, ktorá rýchlosť bola optimálna vzhľadom na veľkosť autobusu. Tá nútila autobus v takejto zákrute pridať, aby sa mohol z vedľajšej cesty dostať na hlavnú. Znalec sa ďalej vyjadroval k včasnej reakcii vodiča autobusu na neosvetleného cyklistu. Konštatoval, že vodič reagoval, teda rozoznal neosvetleného cyklistu keď bol 24,7 m od miesta zrážky. V tom čase bol aj cyklista od miesta zrážky cca 9 metrov, teda vodič si začal uvedomovať, že po ceste ide cyklista v čase, keď bol od neho vzdialený cca 33,7 metra. Poukázal na závery odbornej literatúry, podľa ktorých na mokrej vozovke a pri tlmených svetlách je možné chodca, cyklistu oblečeného v tmavom nereflexnom oblečení rozoznať na vzdialenosť okolo 17 metrov. Skutočnosť, že vodič autobusu spozoroval cyklistu na vzdialenosť 33,7 metra, spojil znalec s tým, že v mieste dopravnej nehody sa nachádza verejné osvetlenie a v jeho svetlách pravdepodobne vodič cyklistu spozoroval. Autobus v tom čase smeroval z ľavého jazdného pruhu do pravého a jeho svetlá osvetľovali vozovku na pravej strane vedľa vozovky v smere jazdy autobusu. Znalec uviedol, že ak by mal vodič autobusu zabrzdiť aby nedošlo k zrážke s takýmto neosvetleným a neoznačeným cyklistom, musel by ísť minimálnou rýchlosťou, t.j. skoro krokom.
19. Krajský súd mal z predmetného vyšetrovacieho spisu preukázané, že uznesením zo dňa 13.01.2006 bolo zastavené trestné stíhanie, pretože skutok nie je trestným činom a nie je dôvod pre postúpenie veci. V závere odôvodnenia tohto uznesenia sa konštatuje, že dopravnú nehodu zavinil F. T. porušením ustanovení § 18 ods. 4 a § 56 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. o premávke na pozemných komunikáciách tým, že pri odbočovaní doľava nedal prednosť autobusu zn. Karosa, následkom čoho došlo k ich zrážke, pri ktorej F. T. zomrel.
20. Podľa § 56 ods. 1 zákona č. 315/1996 Z.z. posledná veta, pri zníženej viditeľnosti cyklisti nesmú jazdiť bez osvetlenia bicykla.
21. Podľa § 18 ods. 4 veta prvá citovaného zákona, vodič odbočujúci vľavo je povinný dať prednosť v jazde protiidúcim motorovým vozidlám i nemotorovým vozidlám a električkám v oboch smeroch.
22. Podľa § 15 ods. 1 citovaného zákona, vodič je povinný rýchlosť jazdy prispôsobiť hlavne svojim schopnostiam, vlastnostiam vozidla a nákladu, poveternostným podmienkam a iným okolnostiam, ktoré možno predvídať. Vodič smie jazdiť len takou rýchlosťou, aby bol schopný zastaviť vozidlo na vzdialenosť, na ktorú má rozhľad.
23. Podľa § 2 písm. ar) citovaného zákona, zastavením vozidla sa rozumie prerušenie jazdy z dôvodu nezávislého od vôle vodiča.
24. Podľa § 2 písm. as) citovaného zákona, zníženou viditeľnosťou sa rozumie taká viditeľnosť, keď sa účastníci cestnej premávky dostatočne zreteľne navzájom nevidia, ani keď nevidia predmety na ceste, najmä od súmraku do svitania, za hmly, sneženia, hustého dažďa a v tuneli.
25. Podľa § 2 písm. ak) citovaného zákona, vodičom sa rozumie osoba, ktorá vedie motorové vozidlo alebo nemotorové vozidlo, alebo električku.
26. Podľa § 427 ods. 1 Občianskeho zákonníka, fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
27. Podľa § 428 Občianskeho zákonníka, svojej zodpovednosti sa nemôže prevádzateľ zbaviť, ak bola škoda spôsobená okolnosťami, ktoré majú pôvod v prevádzke. Inak sa zodpovednosti zbaví, len ak preukáže, že sa škode nemohlo zabrániť ani pri vynaložení všetkého úsilia, ktoré možno požadovať.
28. Podľa § 441 Občianskeho zákonníka, ak bola škoda spôsobená aj zavinením poškodeného, znáša škodu pomerne; ak bola škoda spôsobená výlučne jeho zavinením, znáša ju sám.
29. Podľa § 415 Občianskeho zákonníka, každý je povinný počínať si tak, aby nedochádzalo ku škodám na zdraví, na majetku, na prírode a životnom prostredí.
30. V prejednávanej veci išlo o posúdenie, či spôsob jazdy cyklistu a skutočnosť, že nebol riadne označený reflexnými prvkami, sú okolnosťami zakladajúcimi jeho spoluzavinenie, resp. výlučné zavinenie na vzniku škody v zmysle § 441 Občianskeho zákonníka.
31. Okolnosť, že v trestnom konaní nebol za vinníka nehody určený cyklista a že v odôvodnení uznesenia o zastavení trestného stíhania bolo konštatované, že cyklista zavinil vznik škody, nevylučuje záver o tom, že sa aj vodič autobusu mohol na vzniku škody podieľať, prípadne túto škodu zaviniť. Súd je v občianskom súdnom konaní totiž v zmysle § 193 CSP viazaný rozhodnutím príslušných orgánov o tom, že bol spáchaný trestný čin, priestupok alebo iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitného predpisu. Otázka zodpovednosti ďalších osôb na vzniku škody je však otázkou, ktorú je súd oprávnený riešiť v konaní samostatne.
32. Osobitný právny predpis, zákon č. 315/1996 Z.z. platný a účinný v čase dopravnej nehody priamo v § 56 upravuje povinnosť cyklistu pri zníženej viditeľnosti byť osvetlený, je tam explicitne vyjadrený zákaz jazdenia bez osvetlenia na bicykli. V súdenej veci bolo jednoznačne preukázané, že poškodený F. T. používal bicykel, ktorý takéto osvetlenie nemal, a to napriek tomu, že išlo o čas zníženej viditeľnosti. Okrem toho, z výsledkov znaleckého dokazovania znalcami z odboru dopravy bolo preukázané, že nesprávnou technikou jazdy vošiel do jazdnej dráhy vodiča autobusu, čím došlo k ich vzájomnému stretu a dopravnej nehode, pri ktorej F. T. zomrel.
33. Právna zástupkyňa žalobcov poukazovala na objektívnu zodpovednosť žalovaného 1/ za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla v zmysle ustanovenia § 427 Občianskeho zákonníka a na jeho dôkaznú povinnosť preukázať existenciu liberačných dôvodov, ktoré by ho objektívnej zodpovednosti mohli zbaviť. S týmto právnym záverom sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje. Zároveň však konštatuje, že sa žalovaným podarilo uniesť dôkazné bremeno, na základe ktorého možno konštatovať, že škodu, ktorej náhrady sa žalobcovia domáhali, zavinil poškodený.
34. Krajský súd na základe zopakovaného dokazovania dospel k záveru, že „rozpory“ medzi znaleckými posudkami znalcov z odboru dopravy a odboru zdravotníctva boli v rámci opakovaného dokazovania odstránené. Vypočutý svedok Ing. Benko riadne ozrejmil okolnosti vyhotovenia znaleckého posudku a z toho vyplývajúce závery o tom, že cyklista spôsobil náhlu, nepredvídateľnú technickú prekážku vodičovi žalovaného 1/, na základe ktorej nemohol stretu s cyklistom zabrániť. Znalci z odboru zdravotníctva uviedli, že poranenia cyklistu, ktoré spôsobili jeho smrť, boli na jeho ľavej strane a ľavo zadnej strane tela, čo ich viedlo k záveru, že cyklista musel ísť z pravej strany z pohľadu vodiča a následne došlo k stretu cyklistu s autobusom. Na druhej strane, znalci z odboru dopravy rovnako vychádzali z objektívne zistiteľného poškodenia bicykla, zaznamenanej konečnej polohy bicykla a tela poškodeného a pri použití exaktných matematických a fyzikálnych metód a výpočtov dospeli k opačnému záveru, a to, že musel cyklista prichádzať z ľavej strany k autobusu žalovaného 1/. Pre vysvetlenie rozdielov týchto znaleckých záverov právna zástupkyňa žalobcov poukazovala na možnosti prípadnej manipulácie s telom, ako aj bicyklom, ktoré mohli mať vplyv na vyhodnotenie priebehu nehodového deja. Takáto manipulácia však zistená, resp. preukázaná v konaní nebola.
35. Rovnako nebolo preukázané porušenie pravidiel cestnej premávky na strane vodiča žalovaného 1/. Skutočnosť, že ten vchádzal do križovatky rýchlosťou 45 km/h, napriek tomu, že podľa tvrdenia právnej zástupkyne žalobcov, ako aj popisu dopravného značenia v mieste dopravnej nehody, mal vychádzať z vedľajšej cesty, kde bola stanovená rýchlosť 40 km/h, nepreukazuje porušenie právnej povinnosti vodiča žalovaného 1/. Krajský súd vychádzal najmä z tvrdení Ing. Benku, že pri vychádzaní z vedľajšej cesty na hlavnú musel autobus musel zvýšiť rýchlosť, aby sa mohol z vedľajšej cesty dostať na hlavnú cestu. Skutočnosť, že v čase odbočovacieho manévru mal takto zvýšenú rýchlosť, však neindikuje záver, že aj do tejto križovatky touto rýchlosťou vchádzal. Je to len záver o tom, že v čase rozbehu pre potreby odbočenia musel takúto rýchlosť vynaložiť, aby odbočovací manéver mohol vykonať.
36. Naproti tomu, F. T. - poškodený išiel na neosvetlenom bicykli bez reflexných prvkov, skrížil jazdnú dráhu autobusu, následkom čoho došlo k zrážke a dopravnej nehode. Krajský súd ustálil, že výlučne pre takéto protiprávne správanie cyklistu došlo k stretu a k vzniku škody, ktorej náhrady sa žalobcovia v
konaní domáhajú. V tejto súvislosti okrem dodržiavania povinností vyplývajúcich z osobitného právneho predpisu, - zákona o cestnej premávke, mal F. T. aj prevenčnú povinnosť týkajúcu sa predchádzania vzniku možných škôd. Tým, že išiel na neosvetlenom bicykli bez toho, že by on sám mal nejaký reflexný prvok v čase, keď bola znížená viditeľnosť spojená s nepriaznivým počasím, ako aj vzhľadom na skorú rannú hodinu v jesennom období sa porušení týchto pravidiel nemohol dopustiť iba z nedbanlivosti, ale z jeho strany išlo o úmyselné porušenie zákona. Oproti tomu, záver, že vodič autobusu nevenoval dostatočnú pozornosť dopravnej situácii iba z faktu, že doňho poškodený cyklista narazil, nemá oporu vo vykonanom dokazovaní.
37. Na základe zistených skutkových okolností preto nie je možné podľa krajského súdu dospieť k záveru, že by vodič žalovaného 1/ mohol predvídať stret autobusu s cyklistom. Keby aj však na základe spomalenia mohol predvídať, že pôjde cyklista do jeho jazdného pruhu a bol si pritom vedomý, že môže dôjsť k dopravnej nehode, mal podľa názoru krajského súdu primeraný dôvod spoliehať sa na to, že cyklista takéto porušenie nespôsobí. Nemožno totiž považovať za neprimerané, ak sa vodič žalovaného 1/ spoliehal na to, že nepôjde cyklista zo svojho do jeho jazdného pruhu a že nebude osvetlený, keď tejto okolnosti nič nenasvedčovalo. Mohol sa spoliehať na dopravnú disciplínu aj ostatných účastníkov cestnej premávky, teda brať do úvahy tzv. princíp obmedzenej dôvery v doprave, ktorého podstatou je to, že vodič pri prevádzke na pozemných komunikáciách sa môže spoliehať na to, že aj ostatní účastníci budú dodržiavať pravidlá prevádzky na pozemných komunikáciách, čo zo strany cyklistu v tomto prípade dodržané nebolo.
38. Na základe uvedených skutočností krajský súd dospel k záveru, že žalobcom nevznikol nárok na náhradu škody, ktorej sa voči žalovaným 1/ a 2/ domáhali. V tomto prípade, keďže žalovaný 1/ ako prevádzkovateľ motorového vozidla nie je povinný nahradiť žalobcom škodu, táto povinnosť nevzniká ani z titulu povinného zmluvného poistenia žalovanému 2/, s ktorým má žalovaný 1/ uzatvorenú poistnú zmluvu.
39. Čo sa týka nároku žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy, okresný súd správne vychádzal z ustanovení § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka. Dôsledne prihliadal aj na závery predchádzajúcich zrušujúcich uznesení krajského súdu v súvislosti s posúdením pasívnej vecnej legitimácie žalovaného 1/, keď analogicky aplikoval ustanovenie § 420 ods. 2 Občianskeho zákonníka. S týmito právnymi závermi súdu prvej inštancie sa krajský súd stotožňuje. Avšak, vzhľadom na svoje predchádzajúce závery o spoluzavinení poškodeného na vzniku škody, dospel k záveru, že nie je daný nárok žalobcov na náhradu nemajetkovej ujmy. V prípade nároku na náhradu nemajetkovej ujmy z titulu práva na ochranu osobnosti musí byť rovnako preukázaná existencia porušenia právnej povinnosti. V tomto prípade malo byť preukázané porušenie právnej povinnosti vodiča autobusu. Z vykonaného dokazovania porušenie žiadnej zákonnej povinnosti vodiča autobusu zistené nebolo. Z tohto titulu preto žalobcom nárok na náhradu nemajetkovej ujmy nevznikol. Potom je nadbytočné zaoberať sa existenciou povinnosti žalovaného 2/ plniť náhradu nemajetkovej ujmy z titulu povinného zmluvného poistenia žalobcom. Len pre doplnenie však odvolací súd považuje za potrebné poukázať na závery uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky zo dňa 11. októbra 2016, sp.zn. III. ÚS 666/2016, podľa ktorého pojem „škoda“ použitý v zákona č. 381/2001 Z.z. o povinnom zmluvnom poistení zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla je ústavne konformným spôsobom interpretovateľný extenzívne tak, že zahŕňa aj nemajetkovú (imateriálnu) ujmu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka o ochrane osobnosti, s cieľom maximálnej možnej miery rešpektovania cieľov relevantnej únijnej regulácie. Zo záverov tohto uznesenia Ústavného súdu SR vychádza aj rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 31. núla 2017 sp.zn. 6Mcdo/1/2016.
40. Odvolací súd v zmysle § 396 ods. 2 CSP rozhodoval o trovách celého konania. Žalobcovia neboli v konaní úspešní, preto žalovaným voči nim priznal nárok na náhradu trov konania v zmysle § 255 ods. 1 CSP.
41. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. (§ 420 CSP) Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP) Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP) Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP) Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)