Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_4Cob-34-2021.pdf
PDF · 96.11 KB
Case nature
Area
Subarea
4Cob/34/2021
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Kúšovej a členiek senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej, v právnej veci žalobcu: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, 814 99 Bratislava, IČO: 00 603 481, proti žalovanému: Q. F., N.. XX.XX.XXXX, C. A. W. XXXX/XX, XXX XX A. (predtým Q. F. - B., W.Á. XXXX/XX, XXX XX A., IČO: 17 522 277), právne zastúpený: Consilior Iuris s.r.o., Radlinského 51, 811 07 Bratislava, IČO: 47 231 157, o zaplatenie 3.262,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti II. a IV. výroku rozsudku Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/269/2013-119 zo dňa 22. júla 2020 v spojení s opravným uznesením č.k. 10Cb/269/2013-131 zo dňa 3. augusta 2020 a s opravným uznesením č.k. 10Cb/269/2013-182 zo dňa 25. januára 2021, takto
rozhodol:
Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava IV č.k. 10Cb/269/2013-119 zo dňa 22. júla 2020, vo výroku II. a IV., v spojení s opravným uznesením č.k. 10Cb/269/2013-131 zo dňa 3. augusta 2020 a s opravným uznesením č.k. 10Cb/269/2013-182 zo dňa 25. januára 2021 potvrdzuje.
Žalobca má proti žalovanému nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania, o výške ktorých rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Odvolaním napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj „súd“) prvým výrokom zastavil konanie v časti 1.460,73 eur. Druhým výrokom zaviazal žalovaného na povinnosť zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania vo výške 427,92 eur. Tretím výrokom žalobu vo zvyšnej časti zamietol a štvrtým výrokom priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 2,36 % proti žalovanému. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na ust. § 2 ods. 3, § 39, § 41, § 151n ods. 1 až 3, § 517 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“), § 23 ods. 5, § 24 ods. 1 zákona č. 182/1993 Z. z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej len „zákon o vlastníctve bytov“), § 365 ods. 1, § 369 ods. 1 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník (ďalej len „ObZ“), § 3 nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z. (ďalej len „nariadenie“), § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“).
2. V rozhodnutí uviedol, že žalobou zo dňa 19.08.2013 sa žalobca domáhal voči žalovanému zaplatenia žalovanej sumy 3.262,24 eur s príslušenstvom z titulu neuhradeného nájomného za obdobie od septembra 2011 do júla 2013 na základe Nájomnej zmluvy č. 8-93-0-188-8 zo dňa 07.10.1993. Súd ustálil, že nájomná zmluva uzatvorená medzi stranami sporu sa obnovuje na každý ďalší rok. Je zrejmé, že žalovaný užíva nehnuteľnosť aj po skončení doby nájmu, a taktiež je nepochybné, že žalobca nepodal relevantný návrh na súd, tak, ako mu to umožňuje zákon.
Súd by teda považoval žalobu za dôvodnú, len v časti uplatneného nároku za omeškané nájomné, do výšky pôvodne dohodnutého nájomného vo výške 6,64 eur/m2/rok. Vzhľadom na skutočnosť, že žalovaný uhradil počas konania celú časť uplatneného nároku zodpovedajúcemu práve sume 6,64 eur/ m2/rok nájomného, súd v tejto časti konanie zastavil na základe späťvzatia žaloby. Uhradením časti istiny v časti, žalovaný de facto uznal čiastočnú oprávnenosť žalobcom uplatneného nároku, čo zodpovedalo aj jeho procesnej obrane, v časti výšky nájmu za nehnuteľnosť. Súd zamietol žalobu v časti uplatneného nároku v sume presahujúcej 6,64 eur/m2/rok nájomného do sumy 13,- eur/m2/rok, resp. do sumy 15,- eur/m2/rok, ktorú si žalobca žalobou uplatnil. Celkovo zamietnutá časť žaloby uplatnená titulom vyššieho nájomného predstavuje teda sumu 1.801,51 eur. Ako už súd uviedol, dôvod zamietnutia žaloby, v časti 1.801,51 eur, je daný tým, že súd má za to, že pôvodná nájomná zmluva sa obnovuje podľa § 676 ods. 2 OZ za pôvodných podmienok, teda aj ceny nájmu, pričom bola súdom konštatovaná neplatnosť v čl. 4 nájomnej zmluvy, pričom žalobcovi nevznikol nárok z bezdôvodného obohatenia. K časti procesnej obrany žalovaného, ohľadom existencie vecného bremena súd nemôže hodnotiť/ konštatovať, či vecné bremeno vzniklo alebo nevzniklo. Táto otázka je jednoznačne daná zákonom, z ktorého znenia vyplýva, že vlastníkovi domu, ktorý nie je vlastníkom pozemku, vzniká k pozemku právo zodpovedajúce vecnému bremenu, ktoré sa zapíše do katastra nehnuteľností. Napriek tomu, že predmetom tohto zákona je spôsob a podmienky nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku. Súd dospel k záveru, že zákonodarca mal okrem primárneho cieľa zákona, teda vymedzenie spôsobu a podmienok nadobudnutia vlastníctva bytov a nebytových priestorov v bytovom dome, práva a povinnosti vlastníkov týchto bytových domov, práva a povinnosti vlastníkov bytov a nebytových priestorov, ich vzájomné vzťahy a práva k pozemku v úmysle zriadiť vecné bremeno k pozemku aj k tým stavbám, ktoré nemajú charakter bytového domu. Podľa názoru súdu bolo prirodzenou snahou zákonodarcu zriadiť vecné bremeno k pozemkom pod takto postavenými stavbami, aby nedochádzalo k sporom a prípadným náročným súdnym sporom medzi vlastníkom budovy a pozemku. Bez zriadenia vecného bremena zo zákona by došlo k deštruovaniu vzťahov vlastníkov stavieb a pozemkov. V prípade, ak by sa vlastník pozemku úspešne domohol svojho práva, vyplývajúceho zo samotného vlastníctva pozemku, mohlo dôjsť k masovému odstraňovaniu stavieb, ktoré stáli a stoja na cudzích pozemkoch. Uvedený stav by bol zjavne celospoločensky nežiaduci, nakoľko by došlo k zásadnému zásahu do vlastníckeho práva vlastníkov stavieb. Ani existencia vecného bremena však, podľa názoru súdu, nevylučuje, aby sa majiteľ pozemku a stavby dohodli nájomnou zmluvou o nájme vecným bremenom zaťaženého pozemku, tak ako sa to stalo aj v prejednávanej veci. Súd priznal žalobcovi nárok na úhradu úroku z omeškania, ktorú si žalobca vyčíslil pevnou sumou vo výške 427,92 eur po uhradení časti istiny žalovaným, rovnajúcej sa výške pôvodne dohodnutého nájomného. Po súdom vykonanej kontrole takto vyčísleného úroku z omeškania dospel k záveru, že žalobca pri jeho výpočte postupoval správne, keď začiatok plynutia omeškania s jednotlivými platbami stanovil od začiatku omeškania s jednotlivými splátkami nájomného na mesačnej báze do 08.04.2016, teda do zaplatenia, správne určil výšku úroku z omeškania z jednotlivých omeškaných platieb, ako aj počet dní omeškania žalovaného. Žalobca si kapitalizované úroky z omeškania uplatnil len zo žalovaným uhradenej časti, teda časti, ktorá zodpovedala pôvodne dohodnutej cene za nájom vo výške 6,64 eur/ m2/rok. Žalobca mal čiastočný úspech v konaní, preto mu súd priznal pomernú náhradu trov konania, ktorá zodpovedá jeho čistému úspechu v konaní. K výške čistého úspechu žalobcu v konaní súd dospel odpočítaním od percentuálneho úspechu žalobcu v konaní, ktorý je 51,18 %, percentuálny úspech žalovaného, ktorý predstavuje 48,82 %. Úspech žalobcu v konaní v číselnom vyjadrení predstavuje súčet sumy 1.460,73 eur (zastavená časť z dôvodu úhrady žalovaného) a priznaná časť úrokov z omeškania vo výške 427,92 eur. Žalovaného úspech v konaní predstavuje suma 1.801,51 eur, ktorú súd ako nedôvodnú z vyššie uvedených dôvodov zamietol.
3. Proti tomuto rozhodnutiu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalovaný, ktorý uviedol, že odvolanie podáva vo výroku II. a IV., ktoré odôvodňuje dôvodmi podľa § 365 ods. 1 písm. a), d), f) a h) CSP. Je toho názoru, že žaloba žalobcu mala byť zamietnutá v celom rozsahu vzhľadom na to, že na pozemku vzniklo zákonné bremeno v prospech stavby. Má za to, že požadovanie vydania bezdôvodného obohatenia zo strany žalobcu ako aj upravenie tohto vzťahu nájomnou zmluvou nie je možné, a preto je potrebné žalobu zamietnuť.
Namietal, že z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že súd nárok žalobcu nevyhodnotil ako bezdôvodné obohatenie žalovaného, ale žalobcom žalovanú sumu súd vyhodnotil ako dlžnú sumu na plneniach z právneho titulu nájomného, nakoľko žalovaný nemohol na úkor žalobcu získať bezdôvodné obohatenie, keďže medzi žalobcom a žalovaným stále pretrvával nájomný vzťah vyplývajúci z opakovaného obnovovania nájomnej zmluvy. Z dôvodu, že žalobca si neuplatňoval priznanie nároku za prípadné neuhradené nájomné, ktoré je žalovaný povinný platiť v zmysle nájomnej zmluvy a s tým spojené prípadné úroky z omeškania, ale žiadal vydanie bezdôvodného obohatenia, má za to, že tým, že súd rozhodol o povinnosti žalovaného zaplatiť žalobcovi úrok z omeškania z neuhradeného nájomného, porušil zásadu „ne ultra petitum“ v zmysle ust. § 216 ods. 1 CSP. Predmetom žaloby nebolo nájomné a ani príslušenstvo viazané na pohľadávku z titulu neuhradeného nájomného. Vytýkal rozhodnutiu, že súd rozhodol v rozpore s ust. § 216 ods. 1 CSP, nakoľko rozhodol o nároku žalobcu, ktorého sa žalobca v konaní vedenom pod sp. zn. 10Cb/269/2013 nedomáhal. Doplnil, že ak by sa odvolací súd nestotožnil s jeho názorom, má za to, že súd pri určení pomeru úspechu vo veci opomenul skutočnosť, že zamietol žalobu žalobcu vo výške 1.801,51 eur a tým pádom v tejto sume zamietol aj časť úrokov z omeškania požadovanej žalobcom, ktoré do vyhlásenia napadnutého rozsudku boli vo výške 1.086,84 eur. Z toho dôvodu je k úspechu žalovaného potrebné pričítať aj jeho úspech v časti zamietnutých úrokov z omeškania, ktorých sa žalobca domáhal, ale bol v tejto časti neúspešný, rovnako ako v časti zamietnutej istiny. Je toho názoru, že väčší podiel na úspechu mal žalovaný, a teda nie je možné priznať náhradu trov konania žalobcovi ako menej úspešnej strane konania. Mal za to, že rozhodnutie o trovách vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil v časti II. výroku tak, že žalobu v časti úrokov z omeškania zamietne, a v časti IV. výroku tak, že žalovanému prizná náhradu trov konania v rozsahu 100 % a zároveň žalovanému prizná nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
4. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že k tvrdeniu žalovaného o existencii vecného bremena v zmysle ust. § 23 ods. 5 zákona o bytoch uviedol, že ustanovenie zákona nie je možné vykladať extenzívne tak, že v prípade akejkoľvek stavby na cudzom pozemku ex lege vznikne k pozemku vecné bremeno. Vyslovil presvedčenie, že výklad žalovaného by znamenal legalizáciu akýchkoľvek stavieb na cudzom pozemku v rozpore s čl. 20 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu. Uviedol, že žalovaný nemá za ustálené, či považuje nájomnú zmluvu za platnú alebo má za to, že mu vzniklo k pozemku zákonné vecné bremeno. Skutočnosť, že žalovaný po podaní žalobného návrhu uhradil pohľadávku vzniknutú titulom nájomného, podľa jeho názoru platnej nájomnej zmluvy, toto nie je v súlade s jeho vyjadrením o zákonnom vecnom bremene. Nesúhlasil s vyjadrením žalovaného, že súd rozhodol v rozpore s § 216 ods. 1 CSP. Záverom navrhol, aby odvolací súd rozsudok č.k. 10Cb/269/2013-119 zo dňa 22.07.2020 ako vecne správny potvrdil.
5. K vyjadreniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že nesúhlasí s názorom žalobcu, pretože znenie ust. § 24 zákona o bytoch účinnom do 30.06.2007 pojednáva, že „ustanovenia tohto zákona sa primerane vzťahujú aj na budovy, ktoré nemajú charakter bytového domu“, preto má za to, že nie je možné neaplikovať toto ustanovenie na stavbu. Podľa jeho názoru vecné bremeno vzniká priamo zo zákona, bez ohľadu na vôľu vlastníka pozemku a vlastníka stavby. Účelom citovanej právnej normy bolo v dôsledku opustenia zásady „superficies solo cedit“ upraviť právne vzťahy vlastníkov pozemkov a vlastníkov stavieb. Žalovaný v odvolaní nerozporuje právnu úpravu týkajúcu sa ustanovení upravujúcich omeškanie dlžníka. Žalovaný namieta oprávnenosť súdu rozhodnúť nad rozsah, resp. v rozpore so žalobným návrhom, nakoľko je ním súd viazaný. Mal za to, že rozhodovanie v rozpore so zásadou „ne ultra petitum“ je v rozpore s platnou právnou úpravou, ako aj princípom právneho štátu. Súd neposkytuje ochranu právnemu vzťahu, práva ani nároku na plnenie, ochranu ktorého žalobca nežiada, resp. súd nie je oprávnený rozhodovať o inom práve, či plnení, než aké je uvedené v žalobe, a nemôže priznať ani iné plnenie, ako je žiadané v žalobnom návrhu. Uviedol, že žalobca v celom konaní poukazoval na to, že žalovaný na jeho úkor získal bezdôvodné obohatenie, pričom v žalobnom návrhu žiadal, aby súd zaviazal žalovaného na zaplatenie žalovanej sumy, teda žalobcom vyčíslenej výšky bezdôvodného obohatenia a úrokov z omeškania. V priebehu
konania následne žalobca menil už len výšku žalovanej sumy, nepredniesol zmenu žaloby, a teda nedošlo k zmene žalobného návrhu. V ostatnom zotrval na svojich predošlých vyjadreniach.
6. K vyjadreniu žalovaného sa vyjadril žalobca, ktorý uviedol, že sa pridržiava svojho vyjadrenia zo dňa 19.08.2020 a opätovne poukazuje na rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 1Cob/51/2018 v identickej veci.
7. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 34 CSP) prejednal vec v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ust. § 219 ods. 3 CSP oznámený na úradnej tabuli a webovej stránke Krajského súdu v Bratislave. Po oboznámení sa s obsahom spisu, procesným postupom súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného a následnými vyjadreniami, odvolací súd dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť.
8. Odvolací súd považuje za nesporne zistené, že medzi stranami bola uzatvorená Nájomná zmluva č. 8-93-0-188-8, ktorou žalobca - ako prenajímateľ, prenechal do dočasného užívania nehnuteľnosť - pozemok zapísaný na LV XXX, parc. č. XXXX/X žalovanému, ako jednému z nájomcov s dohodnutou výškou nájomného.
9. Za sporné odvolací súd považuje ustálenie, či súd dostatočne posúdil skutkový stav a či správne rozhodol o nároku na náhradu trov konania.
10. Odvolací súd sa v zmysle § 387 ods. 2 CSP v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom. Súd sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi žalovaného, správne vyhodnotil vykonané dôkazy, a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd v celom rozsahu odkazuje.
11. Odvolací súd zaujal stanovisko len k tým dôvodom odvolania, ktoré majú vplyv na rozhodnutie vo veci.
12. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa ods. 2 citovaného ustanovenia ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.
13. Odvolací súd v celom rozsahu poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie, ktoré považuje za vecne správne a v súlade s § 220 ods. 2 CSP.
14. Podľa § 369 ods. 1 ObZ, ak je dlžník v omeškaní so splnením peňažného záväzku alebo jeho časti, je povinný platiť z nezaplatenej sumy úroky z omeškania dohodnuté v zmluve. Ak úroky z omeškania neboli dohodnuté, dlžník je povinný platiť úroky z omeškania podľa predpisov občianskeho práva.
15. Podľa § 517 ods. 1 a 2 OZ, dlžník, ktorý svoj dlh riadne a včas nesplní, je v omeškaní, ak ho nesplní ani v dodatočnej primeranej lehote poskytnutej mu veriteľom, má veriteľ právo od zmluvy odstúpiť; ak ide o deliteľné plnenie, môže sa odstúpenie veriteľa za týchto podmienok týkať aj len jednotlivých plnení. Ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.
16. Odvolací súd poznamenáva, že predmetom súdneho konania je nárok žalobcu na zaplatenie peňažnej sumy s príslušenstvom, teda s príslušným úrokom z omeškania. Právne posúdenie daného nároku prináleží súdu, a právne posúdenie strán sporu nie je pre súd záväzné. Z hľadiska priznania príslušenstva k istine nie je podstatné právne posúdenie nároku ako bezdôvodného obohatenia alebo zmluvného plnenia, podstatná je skutočnosť, že ide o peňažné plnenie, s úhradou ktorého sa dlžník dostal do omeškania. Vzhľadom na uvedené nie je možné stotožniť sa s názorom žalovaného, že v
danom prípade rozhodol súd „ultra petitum“, pretože žalobca si žalobou zo dňa 14.08.2013 uplatnil nárok na zaplatenie konkrétnej peňažnej čiastky spolu s príslušenstvom.
17. Odvolací súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, ktorý uviedol, že podľa jeho názoru rozhodnutie súdu vo výroku priznania nároku žalobcu na úhradu úroku z omeškania na náhradu trov konania vychádza zo správneho právneho a skutkového posúdenia veci, je zákonné a v plnom rozsahu preskúmateľné. Odvolací súd zastáva názor, že odvolanie nie je dôvodné, spôsobilé spochybniť správnosť záverov uvedených v odôvodnení rozhodnutia súdu prvej inštancie.
18. S poukazom na uvedené skutočnosti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti, preskúmajúc ho v rozsahu a z dôvodov uvedených v odvolaní, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil.
19. Odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní nemá (nemusí) odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní (II. ÚS78/05). Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument sporovej strany; z odôvodnenia rozhodnutia musia byť zrejmé všetky, pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).
20. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 255 ods. 1 a s § 262 ods. 1 CSP tak, že žalobcovi priznal nárok na náhradu trov odvolacieho konania vo výške 100 %, keďže bol v odvolacom konaní plne úspešný.
21. Toto rozhodnutie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 posledná veta CSP).
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).