Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (6)Rozsudok_5Co-343-2017.pdf
PDF · 109.55 KB
No categories available
5Co/343/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dagmar Cabadajovej a členov senátu JUDr. Miroslava Jamricha a JUDr. Gabriely Veselovej, v právnej veci žalobcu: Ing. H. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom O. XXX, zast. Mgr. Karolína Marusová, advokátka so sídlom v O., Ul. M. XX, proti žalovanej: UniCredit Bank Czech Republik and Slovakia, a.s., pobočka zahraničnej banky, so sídlom Bratislava, Ul. Šancová 1/A , IČO: 47 251 336, v konaní o zaplatenie 2.033,94 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Martin č.k. 7Csp/118/2016-134 zo dňa 05.06.2017, takto
rozhodol:
Krajský súd rozsudok okresného súdu m e n í takto:
Žalovaný j e p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi sumu 2.033,94 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne od 13.04.2016 do zaplatenia, na účet SK XX XXXX XXXX XXXX XXXX XXXX, SWIFT kód: UNCRSKBX, do 3 dní od právoplatnosti rozsudku.
Žalobcovi p r i z n á v a nárok na náhradu trov konania pred súdom prvej inštancie a odvolacích trov v plnom rozsahu.
O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd ako súd prvej inštancie o žalobe žalobcu v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia rozhodol tak, že návrh žalobcu zamietol a žalobcovi uložil povinnosť uhradiť žalovanému trovy konania v celom rozsahu. V dôvodoch svojho rozhodnutia vychádzajúc z rozsiahleho dokazovania, z rozsiahlych vyjadrení strán sporu a predložených listín dospel k záveru, že návrh žalobcu nie je dôvodný. Mal za to, že neboli porušené podmienky zákona č. 129/2010 Z.z. Zmluva obsahuje všetky náležitosti vyžadované zákonom. Žalovaný bol dostatočne informovaný o podmienkach úverovej zmluvy jednak zo štandardného európskeho formulára o spotrebiteľskom úvere, ako aj pripojenie zmlúv a zmluvných podmienok, ako aj všeobecných obchodných podmienok. Mal dostatočný prehľad o splácaní, mal prístup k úverovému účtu, mal prehľad o tom, čo sa spláca, koľko sa má splatiť ešte aj na úrokoch. Tieto náležitosti nenamietal, začal ich namietať až po predčasnom splatení úveru. Aby sa súd stotožnil s názorom žalobcu, viedlo by to až k prehnanému formalizmu. V takomto prípade by snáď ani neprichádzala do úvahy úverová zmluva, ktorá by bola úročená. Žalobca nepreukázal, že by na strane žalovaného vzniklo bezdôvodné obohatenie, a to z toho dôvodu, že by porušil svoje povinnosti pri uzatváraní úverovej zmluvy, čo by spôsobilo, že úverová zmluva by bola bez poplatkov a bez úrokov.
2. V zákonom stanovenej lehote proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu zrušiť a vec vrátiť okresnému súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Vo svojom odvolaní poukazoval na to, že sa nestotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu uvádzanými v odôvodnení napadnutého rozsudku. V konaní tvrdil a preukazoval, že predmetná zmluva neobsahuje náležitosti vyžadované zákonom č. 129/2010 Z.z., v dôsledku čoho je potrebné ju považovať za bezúročnú a bez poplatkov, nakoľko sa jedná o spotrebiteľskú zmluvu. Konkrétne sa jedná o preukázateľne absentujúce nasledovné údaje: doba trvania zmluvy o spotrebiteľskom úvere a termín konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, ďalej neobsahuje výšku, počet a termíny splátok istiny úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku absolútne nevyplýva, z čoho vychádzal súd prvej inštancie, keď konštatoval, že neboli porušené podmienky zákona č. 129/2010 Z.z. Súd sa bez odôvodnenia stotožnil s tvrdením žalovaného, že údaje, ktorých absenciu v zmluve žalobca namietal, obsahujú obchodné podmienky žalovaného a štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere. Takýto postup súdu porušuje okrem iného i princíp právnej istoty, ktorý je imanentnou súčasťou každého demokratického právneho zriadenia, nakoľko súdy rôznych stupňov v SR opakovane v obdobných otázkach rozhodujú tak, že uvedené údaje musia byť súčasťou zmluvy a ich absenciu nemožno sanovať odkazom na obchodné podmienky banky, navyše, ak štandardné európske informácie o spotrebiteľskom úvere sú rovnaké pre viacero úverových produktov poskytovaných žalovaným, a teda informácie v nich sú rámcové a nie individuálne dojednané pre tú ktorú úverovú zmluvu. S princípom právnej istoty sa neoddeliteľne spájajú aj legitímne očakávania strán sporu, že na určitú právne relevantnú otázku sa pri opakovaní v rovnakých podmienkach dáva rovnaká odpoveď (I. ÚS 87/93, PL.ÚS 16/95, II. ÚS 80/99). Diametrálne odlišná rozhodovacia činnosť všeobecného súdu o tej istej právnej otázke za rovnakej alebo analogickej skutkovej situácie, pokiaľ ju možno objektívne a rozumne odôvodniť, je ústavne neudržateľná (IV. ˇUS 209/2010, III. ÚS 328/05). V tejto súvislosti žalobca opakovane poukázal na skutočnosť, že spotrebiteľské zmluvy o úvere, v ktorých absentujú údaje, tak ako to je aj v predloženej zmluve, možno na základe zákona i všeobecnej rozhodovacej praxe súdov považovať za bezúročné a bez poplatkov. Žalobca v konaní preukázal, že v zmluve nie je napr. uvedený údaj o konečnej splatnosti úveru, ktorý je samostatnou obsahovou náležitosťou popri dobe trvania zmluvy. Údaj o konečnej splatnosti úveru musí byť uvedený presne, jasne a určito, aby priemerný spotrebiteľ mal uvedenú informáciu k dispozícii v čase dojednania zmluvy, povinnosť uviesť uvedené údaje, zákonom stanoveným spôsobom zaťažuje veriteľa, nie je prípustné, aby podstatná a obsahová náležitosť zmluvy o spotrebiteľskom úvere bola ponechaná odhadu spotrebiteľa, prípadne jeho následným výpočtom. Rovnako tak nie je súčasťou zmluvy údaj o celkovej čiastke, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť, hoci aj tento je zákonom ustanovený ako jedna z náležitosti zmluvy. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov a rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9.11.2016 vo veci C-42/15. Súd v napadnutom rozhodnutí ďalej konštatuje, že žalovaný (zrejmá nesprávnosť - žalobca) bol dostatočne informovaný o podmienkach úverovej zmluvy, pričom nie je zrejmé, z čoho tak súd prvého stupňa usudzuje. Napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie považuje za arbitrárne, nerešpektujúce kogentné ustanovenia zák. č. 129/2010 Z.z. Súd sa odklonil od ustálenej judikatúry bez toho, aby boli dostatočne odôvodnené dôvody, na základe ktorých tak urobil.
3. K odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu sa písomne vyjadril žalovaný. Navrhoval odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok okresného súdu potvrdiť ako právne správny. Vo svojom vyjadrení uviedol, že napadnutý rozsudok bol vydaný po rozsiahlom dokazovaní a posúdení predložených dôkazov, ako aj písomných, tak aj ústnych vyjadreniach na pojednávaní s vysokou odbornosťou. Predmetným rozsudkom okresný súd zamietol návrh žalobcu ako nedôvodný, pretože zo všetkých predložených dokladov mal za to, že zmluva o úvere obsahuje všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 zák. č. 129/2010 Z.z., ktoré žalobca namietal. Žalobca bol dostatočne informovaný o podmienkach úverovej zmluvy so štandardného európskeho formulára o spotrebiteľskom úvere, zmluvy o úvere a obchodných podmienok. Žalobca mal po celú dobu splácania úveru prístup k internetovému bankovníctvu, a tak mal mesačný prehľad o výške splátok istiny, platbe úrokov a prípadných poplatkov. Žalobca mal v zmysle zákona nárok požadovať u žalovaného aj amortizačnú tabuľku, ak mal pocit, že nemá dostatok informácii o splátkach istiny úveru, platbách úrokov a poplatkov. Doba trvania zmluvy o úvere je uvedená v čl. X. bode 1 zmluvy. Termín konečnej splatnosti, výška, počet a termíny splátok istiny, úrokov a poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným
zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splácania sú uvedené v čl. II. zmluvy a príslušných ustanoveniach obchodných podmienok, ktoré sú súčasťou zmluvy o úvere. Poukázal vo svojich vyjadreniach v odvolaní na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, výklad čl. 10 ods. 2 písm. h) smernice 2008/48 a čl. 23 smernice 2008/48. Taktiež poukázal na rozhodnutia všeobecných súdov.
4. K vyjadreniu žalovaného k odvolaniu žalobcu proti rozsudku okresného súdu podal písomné vyjadrenie žalobca prostredníctvom svojej právnej zástupkyne. Opätovne poukázal na znenie zák. č. 129/2010 Z.z. a aké náležitosti musí zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovať. Má za to, že už v kontraktačnej fáze mal disponovať dostatočnou informovanosťou nielen o výšky poskytnutého úveru, ale aj o tom, akú výšku istiny, úroku a poplatkov v rámci splátky bude uhradzovať, aby mohol vyhodnotiť, či predmetný úverový produkt z hľadiska nákladovosti a budúcej ekonomickej perspektívy je alebo nie je pre neho prijateľný a vôbec po poznaní týchto údajov vyhodnotiť, či pristúpi k uzatvoreniu zmluvy alebo nie. Uvedenie výšky istiny, úrokov a poplatkov vo svojej podstate slúži aj na sprehľadnenie plnenia zo strany dlžníka, ktorý tak získa konkrétnu vedomosť o tom, že ku konkrétnemu dňu, v akej výške v rámci jednotlivých splátok zaplatil istinu, v akej výške úrok a v akej výške poplatky.
5. Krajský súd ako súd funkčne príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 CSP) po zistení, že odvolanie bolo podané oprávneným subjektom, ktorým je žalobca, v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok okresného súdu v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ust. § 385 ods. 1 CSP a contrario napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v súlade s ust. § 388 CSP zmenil.
6. V zmysle ust. § 388 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie zmení, ak nie sú splnené podmienky na jeho potvrdenie ani na jeho zrušenie.
7. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku a prislúchajúceho spisového materiálu dospel k záveru, že prvoinštančný súd vykonal vo veci dostatočné dokazovanie, avšak dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vyvodil nesprávny právny záver.
8. Hlavnou odvolacou námietkou žalobcu je posúdenie poskytnutého úveru za bezúročný a bezpoplatkový z dôvodu absencie podstatnej náležitosti zmluvy uvedenej v ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z.
9. V zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch- zákona platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy - zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti : výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia.
10. V zmysle ust. § 11 ods. 1 cit. zákona platného v čase uzatvorenia predmetnej zmluvy poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1 písm. b) je v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvedená nesprávna ročná percentuálna miera nákladov v neprospech spotrebiteľa.
11. V tejto súvislosti považoval za potrebné odvolací súd vzhľadom na obsah rozhodnutia Súdneho dvora EÚ C-42/15 venovať pozornosť argumentácii tejto súdnej autority, a to v kontexte naznačeného výkladu ust. § 9 ods. 2 písm. k) zák. č. 129/2010 Z.z. Predovšetkým bolo nevyhnutné posúdiť, či závery prijaté Súdnym dvorom EÚ vo vzťahu k otázke štruktúry splátok v zmluve o spotrebiteľskom úvere možno aplikovať na predmetnú vec.
12. Súdny dvor na základe prejudiciálnych otázok položených Okresným súdom Dunajská Streda okrem iného v rozhodnutí uviedol, že čl. 10 ods. 2 písm. a) a i) Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť z každej splátky
bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s § čl. 22 ods. 1 tejto Smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave. Čl. 23 Smernice sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úpravy stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v čl. 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.
13. Odvolací súd však zdôrazňuje, že Súdny dvor EÚ poskytuje výlučne výklad európskej legislatívy, nie vnútroštátneho práva, teda v danom prípade nevykladal zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a jeho relevantné ustanovenia (§ 9), ale Smernicu Európskeho parlamentu a Rady č. 2008/48/ ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS.
14. Niet žiadnych pochybností o tom, že slovenský zákon ide nad rámec Smernice č. 2008/48/ES a celkom jednoznačne požaduje, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere definovala tak splátky istiny ako aj splátky úrokov a splátky iných poplatkov. Ak by slovenský zákonodarca chcel vyjadriť to isté, čo požaduje Smernica č. 2008/48/ES (ktorá navyše obsahuje požiadavku tzv. úplnej harmonizácie, teda zákaz odchýlenia od ustanovení smernice vo vnútroštátnom práve), je zrejmé, že by použil takú istú terminológiu, akú používa smernica. Slovenský zákonodarca však takúto terminológiu nepoužil, ale k termínu „splátky“ pridal slová „istiny, úrokov a iných poplatkov“ (§ 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona). K výkladu tohto ustanovenia zákona existuje konštantná judikatúra slovenských súdov, v zmysle ktorej sa má toto ustanovenie vykladať tak, že zmluva musí obsahovať vyjadrenie splátok istiny, splátok úrokov a splátok poplatkov, inak sa úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. a) cit. zákona považuje za bezúročný a bez poplatkov.
15. Odvolací súd má za to, že tak explicitne presné ustanovenie akým je ust. § 9 ods. 1 písm. k) cit. zákona cez prizmu eurokomformného výkladu, nemožno ignorovať a tolerovať absenciu údajov o výške, počte a termíne splátok istiny, úrokov a iných poplatkov v žiadnej zmluve o úvere. Zákonodarca v citovanom ustanovení jasne deklaroval, aké následky sú spojené s absenciou obligatórnych náležitostí uvedených pod písm. k) § 9 ods. 1 cit. zákona. Smernica EÚ, ktorá bola zjavne implementovaná do nášho právneho poriadku nad jej rámec a v rozpore s ustanovením o úplnej harmonizácii nemôže mať priamy účinok, teda zakladať práva a povinnosti priamo sporovým stranám - pôsobiť horizontálne. Teória a prax Súdneho dvora EÚ vychádza z premisy, že takáto situácia môže následne viesť k použitiu tzv. eurokomformného výkladu vnútroštátnej normy (tzv. nepriamy účinok smernice), ktorý má však svoje medze, už judikované rovnako Súdnym dvorom EÚ.
16. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je rozsah nepriameho účinku smernice spočívajúci v eurokomformnom výklade vnútroštátnej regulácie vyjadrený jednak právom EÚ, jednak právom vnútroštátnym. Spolupôsobenie týchto dvoch právnych poriadkov sa prejavuje nasledovne : musí ísť o výklad v čo najväčšej možnej miere, v zmysle znenia a účelu/cieľa smernice, musí ísť o výklad za použitia vnútroštátnym poriadkom aprobovaných výkladových metód (jazykový, logicky, systematicky, historicky, teologicky výklad). Nesmie sa jednak o výklad contra legem a nesmú byť porušené všeobecné právne zásady.
17. Súdny dvor medzi nepriame účinky smernice prehľadne zhrnul vo veci Adeneler, C-212/04 zo dňa 04. júla 2006, keď uviedol : „povinnosť vnútroštátneho sudcu odvolávať sa na obsah smernice pri výklade a uplatňovaní relevantných ustanovení vnútroštátneho práva je obmedzená všeobecnými zásadami práva, najmä právnou istotou a zákazom retroaktivity a nemôže slúžiť ako základ pre výklad contra legem vnútroštátneho práva.
18. Vzhľadom na explicitné znenie zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v časti povinnosti členenia splátok na splátky istiny, splátky úrokov a splátky poplatkov, ak by vnútroštátny súd po rozsudku Súdneho dvora EÚ C-42/15 vyložil toto ustanovenie eurokomformne tak, že zmluva nemusí obsahovať členenie splátok na splátky istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadne v otázke, kedy je zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov doslova by „zlomil“ vnútroštátne právo a toto vnútroštátne právo by nahradil smernicou EÚ (čo je postup typický pre priamy účinok). Nakoľko sa ale jedná o spory medzi jednotlivcami, priamy účinok smernice je vylúčený (teda môžeme uvažovať o účinku nepriamom) a naznačený postup nebude možný, pretože by sa jednalo o výklad práva contra legem.
19. Otázka priameho účinku smernice sa vo všeobecnosti v podstate týka vymedzenia podmienok, za ktorých vnútroštátne orgány môžu určitú normu práva únie aplikovať priamo, bezprostredne na prípad, ktorý riešia. Vzhľadom na existenciu ustálenej judikatúry SD EÚ na otázku priameho účinku smerníc v spore medzi jednotlivcami (v tomto konkrétnom prípade veriteľ verzus spotrebiteľ) v zásade platí zákaz horizontálneho priameho účinku spočívajúci v tom, že žiadne ustanovenie smernice, zaručujúce jednotlivcovi práva alebo ukladajúce povinnosti ako také sa nemôže použiť v rámci sporu, v ktorom stoja proti sebe výhradne jednotlivci. Z uvedeného vyplýva, že priamy účinok je tak v zásade možný len v spore medzi jednotlivcom a štátom, kedy sa jednotlivec dovolá svojho práva vyplývajúceho zo smernice priamo voči štátu ako subjektu zodpovednému za nesprávne implementovanie smernice (rozsudok Súdneho dvora z 26. februára 1986, Marshall 152/84, vo veci Faccin Dori C-91/92, Pfeiffer, C-397/01 a C-403/01).
20. Odvolací súd ešte zdôrazňuje, že výklad zákona č. 129/2010 Z.z. platného v čase uzatvorenia predmetnej spotrebiteľskej zmluvy nemôže narúšať všeobecné právne zásady najmä zásadu právnej istoty. Pojem právnej istoty je v slovenskom Civilnom sporovom poriadku vyjadrený v čl. 2 ods. 2 ako „stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav, v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo“. Ustálená judikatúra slovenských súdov podala aj podáva stabilný výklad ustanovenia zákona ohľadom potreby štruktúrovania splátok spotrebiteľského úveru a na jej prelomenie niet žiadneho dôvodu.
21. Pokiaľ existujú rozhodnutia Najvyššieho súdu SR (v počte 2), ktoré predstavujú odklon od zaužívanej praxe a zaužívaného riešenia predmetných sporov v súlade so zásadami, ktoré sú uvedené vyššie, odvolací súd uvedené rozhodnutia nepovažoval za ustálenú rozhodovaciu prax v zmysle vyššie citovaného čl. 2 ods. 2 Civilného sporového poriadku.
22. So zreteľom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, odvolací súd zotrváva na stanovisku, že v prípade zmluvy, ktorá je predmetom tohto sporu, je legitímny záver o bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru poskytnutého žalobcovi žalovaným, a to v súlade s vyššie citovanými zákonnými ustanoveniami.
23. S poukazom na vyššie uvedené závery, na vykonané dokazovanie pred okresným súdom, listinné dôkazné prostriedky, odvolací súd uznal opodstatnenosť argumentácii odvolateľa, na ktorých založil svoje odvolacie dôvody, a preto napadnutý rozsudok okresného súdu zmenil a žalobe žalobcu v celom rozsahu vyhovel.
24. Vzhľadom na uplatnený nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle ust. § 451 a nasl. Občianskeho zákonníka odvolací súd venoval pozornosť jednotlivým ustanoveniam spornej úverovej zmluvy, uzavretej medzi právnym predchodcom žalovaného a žalobcom, a to najmä v kontexte ust. § 11 ods. 1 zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, ktoré nesplnenie presne vymenovaných náležitostí zmluvy sankcionuje bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou úveru.
25. Je zrejmé, že strany sporu, resp. právny predchodca žalovaného a žalobca uzavreli úverovú zmluvu, ktorú bolo možné kvalifikovať v zmysle ustanovení zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch ako spotrebiteľskú. Vzhľadom na vznesené námietky hodnotil odvolací súd splnenie náležitosti zmluvy v zmysle § 9 citovaného predpisu a dospel k záveru, že úver je treba považovať za bezúročný a bez poplatkov, pretože neobsahuje náležitosti v zmysle ust. § 9 ods. 2 písm. k) citovaného zákona.
26. Konštatujúc bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru rozhodol odvolací súd o priznaní nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia v zmysle § 451 Občianskeho zákonníka v sume 2.033,94 eur, ktorá suma predstavuje sumu, o ktorú sa žalovaný na úkor žalobcu obohatil titulom bezdôvodného obohatenia. Žalobca z titulu zmluvy o úvere vykonal úhradu spolu vo výške 10.239,18 eur, úver skutočne poskytnutý predstavoval sumu 7.800,- eur. Žalovaný žalobcovi vrátil časť nespotrebovaného poistného vo výške 405,23 eur. Rozdiel sumy poskytnutých peňažných prostriedkov a sumy uhradených finančných prostriedkov je výsledná suma vo výške 2.033,94 eur, ktorá predstavuje tak, ako bolo vyššie uvedené, bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného a v tejto sume odvolací súd mal za to, že nárok žalobcu je dôvodný, a preto mu tento nárok priznal aj s príslušenstvom, a to s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne z dlžnej sumy od 13.04.2016 do zaplatenia, t.j. odo dňa zosplatnenia úveru až do zaplatenia. Výška úroku z omeškania je v súlade s ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ust. § 3 Nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z.z.
27. Pri rozhodovaní o náhrade trov odvolacieho konania, odvolací súd aplikoval ust. § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. V predmetnom odvolacom konaní mala plný úspech strana žalobcu, a preto odvolací súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. O výške náhrady trov konania rozhodne v zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP súd prvej inštancie samostatným rozhodnutím, ktoré vydá súdny úradník.
28. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.
Poučenie o dovolaní: Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 Civilného sporového poriadku, v ďalšom texte už len „CSP“)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie nie je prípustné proti rozsudku, ktorým sa vyslovilo, že sa manželstvo rozvádza, že je neplatné alebo že nie je a proti uzneseniu v konaní o návrat maloletého do cudziny vo veciach neoprávneného premiestnenia alebo zadržania (§ 76 Civilného mimosporového poriadku, v ďalšom texte už len „CMP“).
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP) V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 Ods. 1 C. s. p. (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)