Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (4)Rozsudok_20C-44-2009.pdf
PDF · 149.03 KB
Case nature
Area
Subarea
20C/44/2009
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Poprad, pred sudcom JUDr. Petrom Komanom, v právnej veci žalobkyne Z. K., nar. XX.XX.XXXX, bytom I., I. A. XX/XX, T., zastúpená JUDr. SIDOR, s. r.o., Zdravotnícka 6, Poprad, IČO: 36 866 156, proti žalovanému B. K., nar. XX.12. XXXX, bytom O. - Z., C. XXXX/XX, zastúpený Mgr. Marekom Tauberom, so sídlom Spišská Nová Ves, Hviezdoslavova 11, IČO: 42 321 808, o určenie, že nehnuteľnosť patrí do dedičstva, takto
rozhodol:
Súd u r č u j e, že pozemok parcela registra KN-C parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere XXXXmX, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre obec a k.ú. O. patrí do dedičstva po Q. Y., rod. R., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom K., U. XX.
Žalobkyňa má voči žalovanému právo na náhradu trov konania vo rozsahu 100%, o ktorých súd rozhodne samostatným uznesením.
odôvodnenie:
1. Žalobou doručenou dňa 6.4.2009 sa žalobkyňa domáhala vydania rozhodnutia, ktorým súd určí, že pozemok parcela registra KN-C parc. č. XXXX/X, orná pôda o výmere XXXXmX, zapísaný v katastri nehnuteľností na LV č. XXXX pre obec a k.ú. Poprad patrí do dedičstva po matke žalobkyne Q. Y. (event. v slovenskom jazykovom ekvivalente Y.), rod. R., nar. X.X.XXXX, zomr. XX.X.XXXX, naposledy bytom K., U. XX. Dôvodom podania žaloby je skutočnosť, že matka žalobkyne Q. Y. bola vlastníčkou pozemku pôvodne evidovaného v pozemnoknižnej zápisnici č. XXX, pod mpč. XXXX - roľa malé polko o výmere XXXXmX a dedičstvo po tejto nebolo prejednané s tým, že v zmysle notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníckeho práva sp. zn. N XXX/XXXX NZ XXXXX/XXXX zo dňa 6.12.2007 a geometrického plánu XX/XXXX, ako vkladového titulu sp. zn. Z 3514/07, je žalobca v súčasnosti výlučným vlastníkom pozemku parc. č. XXXX/X, ktorý je časťou pôvodnej parcely č. XXXX. Zvyšok pôvodnej parcely mpč. XXXXmX bol vyvlastnený rozhodnutiami č. XXXX/XX. Nakoľko sa žalobkyňa domnieva, že právni predchodcovia žalovaného nesplnili podmienky vydržania, domáha sa vlastníckeho práva k pozemku po matke podanou žalobou. Podľa žalobkyne pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade ako právni predchodcovia súčasného žalovaného nesplnili podmienky vydržania. V čase prejednania dedičstva po neb. Alici Y. sa žalobkyňa nachádzala mimo územia Československa a v dedičskom konaní sporná parcela prejednaná nebola. V rámci výsluchu žalobkyňa uviedla, že prejednania dedičstva po svojej matke Q. Y. sa nezúčastnila, nakoľko v lete roku XXXX legálne odišla spolu s ďalšími študentmi na brigádu do T. a mali sa do Y. vrátiť XX.X.XXXX. Dňa 21.8.1968 sa dozvedeli o vpáde vojsk Z. zmluvy a rozhodli sa ostať v T.. Pri prejednaní dedičstva po Q. Y. žalobkyňu zastupoval jej otec C. Y.. Žalobkyňa nemala vedomosť o odsúdení pre nedovolené opustenie republiky ani o existencii spornej parcely. V roku 2007 ju kontaktoval O. B. a žalobkyňa prišla do O. s tým, že bola informovaná, že spornú parcelu rodina B. dostala darom od matky
žalobkyne v roku 1948, hospodárili na nej a následne im bola scudzená. Žalobkyňa o darovaní nevedela, nemala vedomosť ani o spornej parcele. Uviedla, že v čase podania žaloby bývala na adrese K., C. X a je naďalej občanom Slovenskej republiky.
2. Pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade sa k podanej žalobe písomne vyjadrili, s podanou žalobou nesúhlasili a navrhli zamietnutie žaloby s tým, že o existencii dediča nemali vedomosť, a nemal o tom vedomosť ani Mestský úrad O., Slovenský pozemkový fond ani Správa katastra O.. Uviedli, že rodina B. mala záujem o nadobudnutie vlastníckeho práva k spornej parcele vydržaním, a táto je teda oprávnená spochybňovať nadobudnutie vlastníckeho práva právnymi predchodcami žalovaného. Poukázali na ust. § 468 Obč. zákonníka, podľa ktorého na neznámeho dediča alebo na dediča, ktorého pobyt nie je známy, ktorý bol o svojom dedičskom práve upovedomený vyhláškou súdu a ktorý v určenej lehote nedal o sebe vedieť, sa pri prejednaní dedičstva neprihliada. Jeho opatrovník nemôže vyhlásenie o odmietnutí či neodmietnutí dedičstva urobiť. Z uvedeného dôvodu sa domnievajú, že pri uplatnení možného nároku na pozostalosť dedičom majú byť svedkami a nie žalovanými. Navrhli, aby súd žalobkyňu vyzval na predloženie dôkazu o tom, že jej nárok na pozostalosť žalovaní popierajú. Podľa vyjadrenia pôvodne žalovaných v 1/ až 3/ rade by mala byť žaloba podaná na príslušné štátne inštitúcie o zrušenie právneho úkonu, resp. o náhradu škody vzniknutej vyvlastnením. Poukázali na to, že Q. Y. nadobudla vlastnícke právo k spornej parcele po K. R., rod. Y. a od roku 1948 nikto z ich rodiny o parcelu neprejavil záujem. Nakoľko žalobkyňa ani jej matka úradom nenahlásili zmenu jej adresy, žalovaní predpokladali, že nežijú. Podľa pôvodne žalovaných len oni zabránili, aby si vlastnícke právo k parcele osvedčila rodina B. a žalobkyňa by mala podať žalobu proti štátu o náhradu za pozostalosť a nie domáhať sa určenia vlastníckeho práva k nevyvlastnenej časti pôvodnej parcely. Namietali tiež postup právneho zástupcu žalobkyne s tým, že v skutočnosti zastupuje záujmy rodiny B. a jeho zastupovanie žalobkyne je formálne a účelové, nakoľko v konaní ROEP zastupoval O. B. a on si uplatnil nárok na spornú parcelu rovnako ako žalovaní. V konaní ROEP sa mal O. B. vyjadriť, že pôvodná vlastníčka parcely nežije a zatajil existenciu žalobkyne ako dedičky, čím mal poškodzovať záujmy žalobkyne. Navrhli zamietnutie žaloby, nakoľko žalobkyňa nepredložila dôkaz o spochybňovaní jej dedičských nárokov zo strany žalovaných a súčasne namietali formálne vady žaloby s tým, že žalobkyňa v žalobe neuviedla jej skutočnú adresu. V priebehu konania pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade tvrdili, že sú ochotní so žalobkyňou uzavrieť dohodu o vydaní pozemku, avšak za predpokladu, že s nimi bude žalobkyňa komunikovať a nebude pri dohode zastúpená právnym zástupcom, ktorý ju zastupuje v konaní, a súčasne, že si žalobkyňa nebude uplatňovať nárok na náhradu trov konania. O. ochotu uzavrieť dohodu aj napriek tomu, že pred výsluchom žalobkyne tvrdili, že spornú parcelu nadobudli riadne.
3. Po pripustení zmeny na strane žalovaných žalovaný uviedol, že sa cíti byť jediným oprávneným vlastníkom predmetu sporu. Popieral nárok žalobkyne s tým, že sa nedomáha aj zvyšku pôvodnej parcely, ktorá bola vyvlastnená a z toho dôvodu nemá nárok na určenie, že parcela patrí do dedičstva. Trval na tom, že na pozemku hospodárili jeho starí rodičia B. a M. K. a žalovaný im v mladosti na pozemku pomáhal.
4. Rozsudkom zo dňa 15.12.2014 súd žalobe v celom rozsahu vyhovel. Po odvolaní podanom žalovanými Krajský súd Prešov ako súd druhej inštancie rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie s tým, že v zmysle pokynu mal súd prvej inštancie sa opätovne vecou zaoberať a rozhodnúť a posúdiť dôvody na strane žalobkyne i okolnosti držby spornej nehnuteľnosti.
5. Po vrátení veci súd doplnil dokazovanie výsluchom svedkov a listinnými dôkazmi založenými v spise, z čoho zistil tento skutkový stav:
6. Z výsluchu svedka M. C. súd zistil, že strany sporu nepozná. Predmet sporu vedel označiť v teréne s tým, že pracoval v Pivovare Tatran Poprad od roku 1992 asi do roku 2000 a O. B. bol jeho riaditeľom. Svedok v jesenných mesiacoch chodil na požiadanie O. B. na parcelu zbierať zemiaky.
7. Z výsluchu svedkyne Q. A. súd zistil, že predmet sporu pozná, pred niekoľkými rokmi bola podpísať u notárky, že predmet sporu užíval B. K.. Vyhlásenie svedkyňa podpísala, lebo boli susedia na C. ulici, pomáhali si. Pozemok mal šírku asi Xm, bolo to za traťou, potom ho železnice zobrali a zdevastovali. Parcelu užíval B. K. a M. K., pestovali zemiaky a jačmeň. Na dotaz právneho zástupcu žalobkyne svedkyňa identifikovala spornú parcelu ako parcelu, ktorú obhospodarovala rodina B.. Svedkyňa ďalej uvedla, že rodinu K. dobre poznala, boli susedia a M. K. sa mala vyjadriť, že slúžila v nejakej židovskej
rodine. Vravela, že „sľúbila mi židovka, že to bude moje“, ale prišla vojna a pozemky sa nestihli prepísať. Či na pozemku boli zasadené stromy svedkyňa uviesť nevedela.
8. Z výsluchu svedkyne M. M. súd zistil, že predmet sporu pozná. Na ulici G. v O. býva od roku 1974. Na druhej strane cesty oproti rodinným domom boli role, avšak nevedela uviesť, o ktorú parcelu sa jedná, nakoľko pozemky obrábali K. aj B.. Taktiež nevedela uviesť, či na pozemku boli stromy. Čo sa týka K., pozemok užíval B. a M., sadili zemiaky. Svedkyňa nevedela uviesť, či sa pozemok obrábal aj po ich smrti.
9. Súd výsluch svedka M. Z. nevykonal, a to napriek tomu, že sa na výsluch dostavil, nakoľko ešte počas výsluchu svedkyne M. komunikoval so žalovaným.
10. Z výsluchu svedkyne C. T. súd zistil, že predmet sporu pozná, identifikovala ho aj na mieste samom. Jej právni predchodcovia obhospodarovali vedľajšiu parcelu a rodina B. obhospodarovala predmet sporu. Užívali bezprostredne susediace parcely. Rodina K. taktiež užívala nejakú parcelu, avšak svedkyňa ju nevedela identifikovať. Na predmete sporu uviedla, že bola zeleninová záhradka, či boli posadené stromy uviesť nevedela. Vedľajší pozemok prestala rodiny svedkyne obhospodarovať po príchode nemeckej rodiny, ktorá o pozemok prejavila záujem.
11. Z výsluchu svedkyne K. K. súd zistil, že predmet sporu pozná, od roku XXXX býva na ulici G.. Pozemok oproti domu O. B. obhospodarovala rodina B.. Rodina K. tiež niekde v tých miestach užívala pozemok, svedkyňa ho nevedela identifikovať. Pozemok vedľa predmetu sporu užívala rodina K. (rodina svedkyne T.). Svedkyňa potvrdila, že na predmete sporu stáli stromy.
12. Z výsluchu svedka E. I. súd zistil, že predmet sporu pozná. Vyhlásenie v prospech žalovaného podpísal, lebo chodil s mamou sadiť zemiaky na nejaké pole, ale nevie ktoré, bol ešte malý chlapec. Chodil som tu v rokoch 1962, 1963. Chodili pomáhať starému pánovi K.. Na pozemku kam chodil neboli žiadne stromy. Uviedol, že na pozemku pred domom O. B. stromy boli a nevedel, že sa jedná o sporný pozemok. Uviedol, že v tom čase sa chodilo všetkým pomáhať sadiť, či už K., Z., L. alebo B.. Na dozat právneho zástupcu žalobkyne uviedol, že na čestnom prehlásení zo dňa 6.3.2017 potvrdil užívanie parcely č. XXXX K., avšak nemá vedomosť o ktorú parcelu sa jedná. Potvrdil užívanie pozemku K. pri ich dome. Na dotaz právneho zástupcu žalovaného, či bol oslovený rodinou B. na dosvedčenie užívania pre vydržanie svedok uviedol, že bol oslovený pôvodne žalovanou v 2/ rade s tým, že má dosvedčiť užívanie parcely za domom K..
13. Z výsluchu svedkyne M. A. súd zistil, že predmet sporu pozná. Na ulicu G. sa sťahovala ako posledná v roku 1973. Potvrdila užívanie parcely pred domom O. B. rodinou B. (predmet sporu) a súčasne potvrdila, že vedľajšiu parcelu užívala rodina K.. Rodina K. užívala parcelu vedľa parcely K.. Potvrdila, že na pozemku užívanom rodinou B. stáli stromy, a že B. bola s prácou na pozemku pomáhať. Pozemok užívaný pravdepodobne rodinou K. svedkyňa označila na inom mieste.
14. Z výsluchu svedka B. B. súd zistil, že predmet sporu pozná, tiež žalobkyňu pozná, stretol sa s ňou osobne na pojednávaní. Predmet sporu identifikoval ako parcelu nachádzajúcu sa oproti domu O. B. až k trati TEŽ. Parcela bola predmetom zámeny. Do zámeny ju obhospodaroval otec svedka a potom si ju vymenili s bratom. Mohlo to byť v rokoch 1948 až 1950. V tom čase ulica nebola zastavaná a končila domom B. (pozn. nejedná sa o dom stojaci oproti predmetu sporu, ale na začiatku ulice). Na spornej parcele pestovali zeleninu, zemiaky. Pomáhali im susedia s koňmi. Sporná parcela bola vo vlastníctve R., rodina svedka bývala v ich dome. S matkou žalobkyne bol svedok v kontakte po vojne, nevlastná matka svedka slúžila u rodiny R.. O jej existencii po vojne svedka a jeho rodinu informoval zamestnanec banky C., ktorý ich informoval, že Q. žije, a že by sa chcela prísť pozrieť na svoj majetok kde vyrástla. Do Popradu prišla. Časť majetku po R. kúpil otec svedka a matka žalobkyne sa mala vyjadriť, že za záchranu majetku počas vojny jej pozemok daruje. B. mali na ulici K. v O. roľu, ktorú následne rodina svedka vymenila za pozemok od R.. O. B. s rodinou na spornej parcele hospodáril až do kolektivizácie. Navštívil ho tiež niekto z rodiny K. a nárokovasl si vlastníctvo, preto svedok vyhľadal kúpno-predajnú zmluvu a zisťoval pobyt matky žalobkyne. Dozvedel sa, že zomrela a že jej dedičkou je žalobkyňa. Taktiež žalobkyňa navštívila Poprad, komunikovala so svedkom a dozvedela sa, že pozemok, ktorý patril jej matke si nárokujú pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade. Na pozemku hospodárila pôvodne rodina svedka a následne po výmene rodina O. B. a jeho deti.
15. Z výsluchu svedka Z. K. súd zistil, že jeho rodina obhospodarovala prvú parcelu nachádzajúcu sa oproti rodinným domom na ulici G., pôvodne ju obhospodarovala rodina Z.. Vlastníkmi vedľajších parciel bol K., E., na ďalšie mená si postupne u jednotlivých parciel svedok nespomenul. Potvrdil, že na predmete sporu hospodárili B. s tým, že v danej lokalite K. hospodáriť nevidel, s výnimkou pozemku za ich domom. Hospodárenie B. svedok potvrdil, nakoľko im parcelu pomáhal orať a siať na nej. Potvrdil tiež, že na jej okraji boli stromy. Vedľajšie parcely obhospodaroval K., T., I., ďalej K.. Svedok vedel identifikovať parcelu užívanú rodinou B. v teréne, uviedol, že na nej hospodáril O. a B. B..
16. Z výsluchu svedka M. Z. súd zistil, že tento so svojim otcom mali pomáhať orať rodinám hospodáriacim na pozemkoch oproti domom na ulici G.. Najskôr K., pri dome a tiež v miestach predmetu sporu. Hospodárili tu aj B., ale prví boli K., na tom istom pozemku. Ešte starý pán K., on robil na družstve vo Z.. Hospodárili na tej istej parcele. Nevie kto mal vedľajšie parcely. Potom začal pán B. sadiť a svedok sa o to viac nestaral. Keď začal B. hospodáriť, tak na tej parcele už K. nesadili. Do 1968 K. hospodárili na pozemku, potom začali hospodáriť B.. Neďaleko predmetu sporu hospodárila rodina svedka, následne si parcelu niekto vyznačil kolíkmi a svedok na nej viac nehospodári. Užívateľom susednej parcely bol K. a z druhej strany Z.. Svedok vylúčil spoločné hospodárenie K. a B..
17. Z výsluchu svedkyne I. O. súd zistil, že predmet sporu pozná. Vo svojom dome v susedstve býva od roku 1972. Pozemok oproti domu B. užívala rodina O. B., oproti domu č. XX zase užívali pozemok prastarý rodičia žalovaného B. a M. K.. E. to bolo do roku 1972, po smrti K. parcelu užíval A., mala byť vo vlastníctve rodiny E., ktorý aj svedkyňu požiadal, aby užívateľa pozemku upozornila, aby už nesial, že vlastník si to nepraje. Potvrdila, že na pozemku užívanom B. boli stromy, s prácami im pomáhali Z., K. aj M.. Svedkyňa vylúčila spoločné hospodárenie B. a K. na parcele.
18. Z výsluchu svedka B. B. súd zistil, že predmet sporu pozná, v minulosti mu parcela privodila zdravotné problémy. Do domu na ulici G. sa nasťahovali v 50-tych rokoch a asi v roku 1958 došlo k výmene pozemkov medzi O. a U. B. za pozemky na ulici K.. Parcelu, predmet sporu pôvodne užíval U. B., za ženu si vzal slúžku, čo slúžila o rodiny R.. Tá mala byžť požiadaná rodinou R. o správu majetku. Otec svedka pozemok obhospodaroval asi do roku 1986, po roku 1986 pozemok obhospodarovali súrodenci B., O., Y. a M. B.. Vedľajšiu parcelu obhospodaroval K., T., P.. Svedok uviedol, že naposledy na predmete sporu hospodáril do roku 2007, kedy po doručení predbežného opatrenia o zákaze nakladania s predmetom sporu dostal infarkt. Ako dôvod, prečo si svedok nenechal osvedčiť vlastnícke právo svedok uviedol, že si nárok uplatnil v roku 2006 v rámci konania o ROEP. Vlastníka predmetu sporu začal svedok hľadať v roku 2002 a zistil, že Q. Y. zomrela XX.X.XXXX v Bratislave. Zistil, že mala dcéru, ktorá má pobyt v Bratislave, ale odsťahovala sa T.. Svedok žije v dome postavenom oproti predmetu sporu.
19. Z výsluchu svedka Z. K. súd zistil, že jeho rodina obhospodaruje tiež pozemok na ulici G.. Potvrdil, že predmet sporu užívala rodina B., rodina K. užívala pozemok za ich domov v inej časti lokality, v susedstve pozemku svedka. Rodina svedka chodila hospodáriacim pomáhať orať a siať. Potvrdil tiež, že na spornom pozemku užívanom rodinou B. boli stromy.
20. Z výsluchu svedka Y. B. súd zistil, že je synom pôvodného užívateľa predmetu sporu. Na pozemku boli na okraji vysadené ovocné stromy, slivky. Vysadil ich otec svedka O. B. a matka M. B., rod. K.. Pozemok užívali asi od roku 1950. Pôvodný vlastník bol R. a býval vedľa kostola. Po vojne sa vrátil z U. bez ženy, len s dcérou pozemky mal darovať žene U. B.. Tento na pozemku hospodáril a následne pozemok vymenil. Niekde vedľa hospodárili K., K., Z. a K.. Z druhej strany parcely mal pozemok K.. Orať chodil Z., K., M. a A.. Na pozemku hospodáril svedok asi do roku 2007, kedy mu bolo zakázané pozemok užívať. Pozemok siahal od cesty po železnicu.
21. Z výsluchu svedka O. B. súd zistil, že predmet sporu pozná. Uviedol, že parcela užívaná rodinou B. sa nachádza oproti ich rodinného domu. Vedľajšie parcely užívali K., K., O., Z., Z.. Pozemok, ktorý užívali K. siaha od predmetu sporu pozemku až do polovice domu č. XXXX/XX. Tak isto na dĺžku siaha až ku železnici. Pozemok získala rodina svedka od otcovho brata U., ktorý na ňom hospodáril do roku 1950. V roku 1950 prišla rodina svedka bývať do O., a od roku 1951 na pozemku hospodárila. Užívaný pozemok mali po smrti O. B. rozdelený 4 súrodenci. Po vlastníkovi pozemkupátral svedok až do roku 2007, kedy zistil, že dedičkou po Q. Y. je žalobkyňa. Asi do roku 2006 na pozemku riadne svedok hospodáril. Žalobkyňa ho kontaktovala telefonicky po tom, ako ju hľadal cez židovskú náboženskú obec
v Bratislave, to aktivite svojho brata a jeho hľadaní žalobkyne svedok nevedel. Pozemky z druhej strany obhospodaroval O., I., K., K. a Buc. O. boli oddelené medzami.
22. Z výsluchu svedka B. B. súd zistil, že tento na predmete sporu so svojimi rodičmi a súrodencami hospodáril asi od roku 1960 do roku 1990, potom si to rozdelili jeho súrodenci. Svedok sa odsťahoval do C.. Otec svedka O. B. mal pozemok získať od svojho brata U. B.. O vlastníka pozemku sa svedok nezaujímal. Vedľajší pozemok užíval K., neskôr K. a Z. a z druhej strany K., O., K.. Na pozemku svedok pestoval jačmeň a zemiaky, tiež nejakú zeleninu. V 70-tych rokoch O. B. na pozemku vysadil slivky. Užívané parcely boli ohraničené medzami.
23. Z výsluchu svedka B. B. súd zistil, že na predmete sporu od detstva pomáhal pri prácach až do vydania predbežného opatrenia, ktorým súd zakázal rodine B. na pozemku hospodáriť. Spočiatku hospodáril jeho starý otec a následne rodičia a ostatná rodina. Vedľajšie pozemky užíval T., I. a O., pod mostom M., K., O.. Na kraji pozemku boli vysadené slivky. Pestovali na ňom tiež zemiaky, kapustu, aj zeleninu.
24. Z výsluchu svedka T. K. súd zistil, že predmet sporu pozná, na pozemku oproti rodinnému domu videl hospodáriť rodinu B.. K. svedok videl hospodáriť na pozemku za ich rodinným domom. Otec svedka chodil B. orať s traktorom. Na pozemku rástli stromy, pestovali tam zeleninu. Na vedľajšej parcele hospodáril Z., Z., rodina svedka a z druhej strany predmetu sporu K.. Parcela siahala od cesty až po železnicu.
25. Z výsluchu svedka B. A. súd zistil, že na ulicu Novú sa prisťahoval v roku 1965 a vtedy predmet sporu užívala rodina B.. Svedok nevedl uviesť kto užíval vedľajšie parcely. Ďalej bola parcela Z., K. v tom mieste svedok hospodáriť nevidel. O. oral Z..
26. Z výsluchu svedkyne T.. I. E. súd zistil, že v O. žije od roku 1977, bývala so svokrovcami a E. E. bol spoluvlastníkom pozemkov v danej lokalite. Ďalší spoluvlastníci boli E. E., W. E., W. K. a C.. B. ani K. svedkyňa nepozná, nevie identifikovať kto a na akej parcele hospodáril. O svoj pozemok sa začala rodina svedkyne zaujímať až po smrti pôvodného vlastníka a tento zamerali v teréne.
27. Z výsluchu svedka C. M. súd zistil, že na ulici G. býva tu od roku 1964. Keď žili rodičia svedka, pozemky oproti rodinným domom užívali K. i B.. Parcely užívané jednotlivými rodinami svedok identifikovať nevedel. Pomáhal im orať a pri prácach si pomáhali.
28. Z výsluchu svedka C. Z. súd zistil, že tento v predmetnej lokalite chodil orať na pozemkoch, pričom tieto užívali rodiny K., Z., B., K., I., A., O.. Nevedel o tom, že by na predmetných parcelách hospodárila rodina K.. Potvrdil, že na pozemku užívanom B. stáli stromy, pestovala sa tam zelenina a zemiaky. B. obhospodarovali parcelu pred ich rodinným dvojdomom, vpravo od nich hospodáril Z. K..
29. Z výsluchu svedkyne M. W. súd zistil, že predmet sporu pozná. Uviedla, že na predmet sporu chodil pán Z. kosiť. Bolo to v čase, kedy bol pozemok zapísaný vo vlastníctve právnych predchodcov žalovaného. Svedkyňa žila ako družka 17 rokov s N. K., pôvodne žalovaným v 2/ rade. Pôvodne žalovaný v 2/ rade mal mapku so vyznačením parciel. B. ani K. svedkyňa hospodáriť na parcele nevidela.
30. Z výsluchu svedkyne M. O. súd zistil, že dcérou O. B., ktorý bol svedkami označený ako užívateľ predmetu sporu od výmeny pozemkov s U. B.. Uviedla, že na pozemku ako dieťa pásla husi, jej rodičia tam pestovali žito, pšenicu, zemiaky. Parcela bola oproti ich rodinnému domu. Na okraji parcely O. B. zasadil slivky. Po O. B. pozemok užívali súrodenci svedkyne a svedkyňa, mali ju rozdelenú na štvrtiny, k rozdeleniu došlo asi pred 35 rokmi. K. užívali parcelu za svojim domom. Pozemky orali Z. a M..
31. Z výsluchu svedka C. B. súd zistil, že predmet sporu pozná. Pozemok oproti rodinnému domu obhospodaroval jeho starý otec O. B.. V roku 1971 sa svedok s rodinou nasťahovali do domu a od vtedy si pamätá užívanie parcely. Pozemok si vymenil starý otec svedka so svojim bratom. Na pozemku rástli slivky, pestovali zemiaky a obilie. Vedľa hospodárili Z., K., z druhej strany K., I., a ďalej O., K., A.. Na pozemku rodina svedka hospodárila až do roku 2007, kedy im bolo hospodárenie na parcele zakázané. K. hospodárili vzadu za svojim domom, svedok im chodil aj pomáhať. Na predmete sporu K. svedok hospodáriť nevidel.
32. Z výsluchu svedka O. B. súd zistil, že svedok má vedomosť o tom, kde sa nachádza predmet konania. Od roku 1975 si asi svedok pamätá, že na pozemku hospodáril jeho starý otec, a to od výmeny pozemku s bratom U.. K. hospodárili na parcele za svojim rodičovským domom. Vedľajšie parcely užívali K., Z., Z., K., O., K., M. a A.. Po roku 2007 pomáhal pri hľadaní dedičov pôvodnej vlastníčky, matky žalobkyne. Uviedol tiež, že mu navrhovaný svedok I. povedal, že žalovaný ho navádzal na výpoveď a že nevie, čo vlastne podpísal.
33. Z administratívneho spisu Okresného úradu O., odboru katastrálneho sp. zn. C X/XXXX súd zistil, že katastrálny odbor (pôvodne Správa katastra Poprad) rozhodol o zamietnutí návrhu na nadobudnutie vlastníctva k pozemku parcele registra C KN parc. č. XXXX/X o výmere XXXmX, orná pôda v k.ú. O. vydržaním, vo vzťahu k žiadateľom Jozefovi B. s manželkou Y., Y. B. s manželkou M., nakoľko k predmetnému pozemku sa so svojim nárokom prihlásili tiež pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade, ktorí síce následne svoj návrh vzali späť, ale podali ho opätovne.
34. Z administratívneho spisu Okresného úradu O., odboru katastrálneho sp. zn. C X/XXXX súd zistil, že katastrálny odbor (pôvodne Správa katastra O.) rozhodol o zamietnutí návrhu na nadobudnutie vlastníctva k pozemku parcele registra C KN parc. č. XXXX/X o výmere XXXmX, orná pôda v k.ú. O. vydržaním, vo vzťahu k žiadateľovi O. B., nakoľko k predmetnému pozemku sa so svojim nárokom prihlásili tiež pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade, ktorí síce následne svoj návrh vzali späť, ale podali ho opätovne.
XX. Z administratívneho spisu Okresného úradu O., odboru katastrálneho sp. zn. C XXX/XXXX súd zistil, že katastrálny odbor (pôvodne Správa katastra O.) rozhodol o zamietnutí návrhu na nadobudnutie vlastníctva k pozemku parcele registra C KN parc. č. XXXX o výmere XXXXmX, orná pôda v k.ú. O. vydržaním, vo vzťahu k žiadateľom Y. K., T.. N. K. a M. A., nakoľko k predmetnému pozemku sa so svojim nárokom prihlásili tiež Pavol B., Y. B. a B. B..
36. Z fotodokumentácie predloženej svedkom O. B. súd zistil, že dobové snímky zachytávajú stav pozemku a časť rodinných príslušníkov rodiny B. pri prácach na pozemku nachádzajúcom sa oproti ich rodinnému domu na ulici G..
37. Zistený skutkový stav súd nasledovne právne posúdil:
38. Podľa čl. 20 ods. 1) Ústavy Slovenskej republiky každý má právo vlastniť majetok. Vlastnícke právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.
39. Podľa čl. 20 ods. 3) Ústavy Slovenskej republiky vlastníctvo zaväzuje. Nemožno ho zneužiť na ujmu práv iných alebo v rozpore so všeobecnými záujmami chránenými zákonom. Výkon vlastníckeho práva nesmie poškodzovať ľudské zdravie, prírodu, kultúrne pamiatky a životné prostredie nad mieru ustanovenú zákonom.
40. Podľa čl. 20 ods. 4) Ústavy Slovenskej republiky vyvlastnenie alebo nútené obmedzenie vlastníckeho práva je možné iba v nevyhnutnej miere a vo verejnom záujme, a to na základe zákona a za primeranú náhradu.
41. Podľa § 137 písm. c) C.s.p., možno návrhom na začatie konania uplatniť, aby sa rozhodlo o určení, či tu právny vzťah alebo právo je, alebo nie je, ak je na tom naliehavý právnym záujem.
42. Podľa § 126 Občianskeho zákonníka vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje; najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba.
43. Podľa ust. § 134 Občianskeho zákonníka oprávnený držiteľ sa stáva vlastníkom veci, ak ju má nepretržite v držbe po dobu troch rokov, ak ide o hnuteľnosť, a po dobu desať rokov, ak ide o nehnuteľnosť. Takto nemožno nadobudnúť vlastníctvo k veciam, ktoré nemôžu byť predmetom vlastníctva, alebo k veciam, ktoré môžu byť len vo vlastníctve štátu alebo zákonom určených právnických
osôb. Do doby podľa odseku 1 sa započíta aj doba, po ktorú mal vec v oprávnenej držbe právny predchodca.
44. Podľa ust. § 56 zákona č. 323/1992 Zb., Notárskeho poriadku, na žiadosť účastníka notár osvedčuje skutočnosti, ktoré by mohli byť podkladom pre uplatnenie práv, alebo ktorými by mohli byť spôsobené právne následky. Vydáva najmä osvedčenia a) o správnosti odpisu alebo fotokópie (ďalej len "odpis") listiny (vidimácia), b) o pravosti podpisu na listine (legalizácia), c) o tom, že bola predložená listina a kedy sa tak stalo, d) o protestácii zmeniek, e) o priebehu valných zhromaždení a zasadaní právnických osôb, f) o tom, že je niekto nažive, g) o vyhlásení o vydržaní, h) o iných skutočnostiach. O osvedčení skutočností uvedených v odseku 1 písm. a), b) a c) pripojí notár osvedčovaciu doložku na predloženej listine alebo na listine pevne s ňou spojenej.
45. Podľa ust. § 63 zákona č. 323/1992 Zb., Notárskeho poriadku, v notárskej zápisnici o osvedčení vyhlásenia o vydržaní vlastníctva k nehnuteľnosti alebo o vydržaní práva zodpovedajúceho vecnému bremenu spíše notár vyhlásenie účastníka k zákonom ustanoveným podmienkam vydržania, najmä o okolnostiach, dobe a nepretržitosti držby nehnuteľnosti alebo práva zodpovedajúceho vecnému bremenu, prípadne vyhlásenie dotknutého vlastníka nehnuteľnosti a obecného úradu, v obvode ktorého je nehnuteľnosť, že nemajú ku vzniku uvedeného práva občana výhrady. Ďalej v nej uvedie dôkazy, ktoré mu boli predložené na potvrdenie osvedčovaných skutočností.
46. Podľa čl. 6 ods. 1 C.s.p. strany sporu majú v konaní rovné postavenie spočívajúce v rovnakej miere možností uplatňovať prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem prípadu, ak povaha prejednávanej veci vyžaduje zvýšenú ochranu strany sporu s cieľom vyvažovať prirodzene nerovnovážne postavenie strán sporu.
47. Podľa čl. 8 C.s.p. strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
48. Podľa § 137 C.s.p. žalobou možno požadovať, aby sa rozhodlo najmä o a) splnení povinnosti, b) nároku na usporiadanie práv a povinností strán, ak určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu, c) určení, či tu právo je alebo nie je, ak je na tom naliehavý právny záujem; naliehavý právny záujem nie je potrebné preukazovať, ak vyplýva z osobitného predpisu, alebo d) určení právnej skutočnosti, ak to vyplýva z osobitného predpisu.
49. Podľa ust. § 3 Občianskeho zákonníka výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
50. V súvislosti s cit. ust. § 3 Občianskeho zákonníka súd konštatuje, že dobré mravy sú síce neurčitým právnym pojmom, ktorého obsah je dopĺňaný judikatúrou a často je problematické zistiť, ktoré konkrétne okolnosti možno alebo nemožno subsumovať pod tento pojem. Vo všeobecnosti sa zvykne o dobrých mravoch hovoriť ako o mimoprávnych hodnotách, spoločných určitej spoločnosti na určitom stupni jej vývoja - chápané ako nespochybniteľné minimum slušnosti všetkých spravodlivo uvažujúcich jedincov. Súhlasiť možno aj s chápaním dobrých mravov ako súboru určitých spoločnosťou vytvorených a uznávaných pravidiel slušnosti, ktoré vedú jednotlivcov ako k rešpektovaniu sa navzájom, tak aj k nepoškodzovaniu všeobecných záujmov spoločnosti (v zmysle jej civilizačného zachovania). Hoci Občiansky zákonník priamo pojem dobré mravy nedefinuje, vo všeobecnosti však možno s použitím § 3 cit. zákona hovoriť o pravidlách morálneho charakteru všeobecne platných v demokratickej spoločnosti, v ktorých sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie.
51. Ďalšou otázkou, ktorou sa súd zaoberal bolo splnenie podmienok stanovených ust. § 137 písm. c) C.s.p.
52. Pod existenciou naliehavého právneho záujmu na požadovanom určení sa rozumie naliehavý právny záujem žalobcu. Naliehavosť právneho záujmu je charakterizovaná určitými aspektami: žalovaným je popieraná existencia (neexistencia) práva, či právneho pomeru žalobcu, teda je tu stav, že právo, resp. právny vzťah medzi stranami sporu konania je sporný. Jedná sa o existenciu aktuálneho stavu
objektívnej právnej neistoty medzi stranami; jestvuje ohrozenie práva či právneho vzťahu, resp. stav neistoty právneho postavenia žalobcu, ktorý nemožno odstrániť inak, len určovacím výrokom.
53. Určovacia žaloba podľa vyššie uvedeného § 137 písm. c) C.s.p. má preventívny charakter. Predovšetkým prichádza do úvahy vtedy, keď jej prostredníctvom možno eliminovať stav ohrozenia práva alebo neistoty v právnom vzťahu, pričom zodpovedajúcej náprave nemožno dospieť iným spôsobom. Uplatní sa tiež v prípadoch, v ktorých určovacia žaloba účinnejšie než iné právne prostriedky zodpovedá obsahu a povahe príslušného právneho vzťahu, a jej prostredníctvom možno dosiahnuť úpravu tvoriacu určitý právny rámec, ktorý je zárukou odvrátenia budúcich sporov medzi stranami. Tieto funkcie určovacej žaloby korešpondujú s predpokladom naliehavého právneho záujmu. Ak nemožno v konkrétnom prípade očakávať splnenie týchto funkcii, nie je daný naliehavý právny záujem na určení. Závery o tom sú spojené nielen so žalobou o určenie, ale aj s otázkou, akého konkrétneho určenia sa žalobca žalobou domáha.
54. Pokiaľ základnou podmienkou konania o určenie v zmysle § 137 písm. c) C.s.p. je preukázanie naliehavého právneho záujmu. Tento možno konštatovať pokiaľ existuje objektívne stav právnej neistoty, čo by mohlo byť konštatované za predpokladu, že by boli splnené ďalšie zákonné podmienky, teda že postavenie žalobkyne sa rozhodnutím zmení a súčasne rozhodnutie nevyvolá ďalšie spory. Naliehavý právny záujem žalobkyne na výsledku sporu nepochybne daný je, nakoľko vyhovujúim rozhodnutím má možnosť byť účastníčkou dedičského konania po svojej matke o novoobjavenom majetku, čím nepochybne dôjde k zmene jej postavenia z neistého na isté (nadobudnutie vlastníckeho práva). V prípade, že je žalovaný zapísaný v katastri nehnuteľností ako vlastník spornej nehnuteľnosti, žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení, že sporná parcela patrí do dedičstva po neb. právnej predchodkyni navrhovateľky, lebo len také súdne rozhodnutie môže byť aj podkladom pre vykonanie zmeny zápisu v katastri nehnuteľností. Toto stanovisko súdu plne korešponduje s platnou judikatúrou, napr. rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp.zn. 1 Cdo 56/2003.
55. Súd v sporovom konaní nemá povinnosť ani právo upozorňovať strany sporu na nedostatočné dôkazy, prípadne chýbajúce dôkazy a navrhovať im predloženie takých dôkazov, ktoré dostatočne podporia ich tvrdenia. Takýto postup súdu by bol v rozpore nielen s ustanovením citovaného čl. 8 C.s.p., ale aj so zásadou rovnosti strán sporu.
56. Súd postupom v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov, hodnotiac ich vo vzájomnej súvislosti, prihliadajúc na predmet sporu, hospodárnosť konania a ich dôležitosť pre rozhodnutie vo veci samej, uzavrel, že žalobkyňa neuniesla dôkazné bremeno, teda nepreukázali existenciu ani dôvodnosť uplatneného nároku. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť strany sporu za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia, a z toho dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej i v takých prípadoch, keď určitá skutočnosť významná podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci nebola alebo nemohla byť preukázaná. Žalobca má v prvom rade povinnosť tvrdenia. Na podporu svojho tvrdenia v zmysle ustanovenia § 132 C.s.p. je žalobca povinný označiť dôkazy, ktoré podľa jeho názoru môžu prispieť k objasneniu veci a zároveň je povinný ich k žalobe pripojiť, ak to ich povaha pripúšťa. V ustanovení § 185 C.s.p. je zavedený princíp formálnej pravdy, čo znamená, že súd pri rozhodovaní vychádza výlučne z dôkazov, ktoré mu navrhli strany sporu. Súd sa tak nemusí dostať k úplnému zisteniu pravdy, vzhľadom na to, že si o spore môže urobiť svoj obraz iba v rozsahu, v akom mu ho vykreslia strany sporu svojimi tvrdeniami a súvisiacimi dôkazmi. Dôraz sa kladie na procesnú diligenciu strán sporu, čoho dôsledkom je obmedzenie dôkaznej iniciatívy súdu a jej presun takmer bezvýhradne na strany sporu.
57. Povinnosťou súdu je v prejednávaných prípadoch postupovať v súlade so zásadou spravodlivosti. Pri rozhodovaní je nevyhnutnosťou rešpektovanie základných princípov C.s.p. o spravodlivosti ochrany porušených práv a právom chránených záujmov tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Do práva na spravodlivý súdny proces nepatrí súčasne aj právo účastníka konania, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (sp. zn. IV.ÚS 252/04) a rovnako neznamená ani to, aby účastník konania bol pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkou a právnymi názormi (sp. zn. I. ÚS 50/04).
58. S ohľadom na vykonané dokazovanie a citovanú právnu úpravu súd opätovne konštatuje, že vlastnícke právo ako tzv. absolútne právo pôsobí voči všetkým (erga omnes) a ako najzákladnejšie subjektívne právo je v podstate chránené priamo či nepriamo celým právnym poriadkom.
59. Z vykonaného rozsiahleho dokazovania mal súd za preukázané, že predmet sporu, parcela pôvodnej mpč. 3592 patrí do dedičstva po matke žalobkyne. V tomto smere súd s prihliadnutím na výsledky dokazovania konštatuje, že z jednostlivých dôkazov nevyplynulo, že by boli splnené právnymi predchodcami žalovaného podmienky § 134 Občianskeho zákonníka. Nebola preukázaná oprávnená, dobromyseľná a nerušené držby predmetu sporu. Súd má za to, že notárska zápisnica sp. zn. N 381/2007 Nz 52531/2007 zo dňa 6.12.2007 neobsahuje skutočnosti vyžadované zákonom, teda dostatok podkladov pre konštatovanie schopnosti vkladu do evidencie nehnuteľností. Neobsahuje údaj o vstupe do oprávnenej držby, údaj že sa jednalo o prídel v roku 1946 nie je pre toto konštatovanie dostatočný. Taktiež je nepravdivým tvrdenie, že právni predchodcovia žalovaných vstúpili do držby titulom prídelu od bývalého Mestského národného výboru, nakoľko v zmysle nariadenia vlády č. 104/1945 Sb. n. SNR a nariadenie SNR č. 104/1940 Sb. n. SNR národné výbory nemali kompetencie vydávať výmery o vlastníctve pôdy. Oprávneným bolo Povereníctvo poľnohospodárstva a pozemkovej reformy a týkalo sa výlučne pozemkov vo vlastníctve štátu. Je nepochybné, že sporná parcela nikdy vo vlastníctve štátu nebola. Tvrdenia žalovanej strany teda nemožno považovať za pravdivé a preukázané.
60. Čo sa týka argumentácie pôvodne žalovaných, že vlastníctvo k spornej parcele nadobudli vydržaním, v tomto smere súd konštatuje, že jedným z predpokladov vydržania ako osobitného spôsobu nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona je, že držba musí byť oprávnená. Vo všeobecnosti pod oprávnenou držbou treba rozumieť faktické ovládanie veci spojené s vôľou nakladať s ňou ako so svojou v dobrej viere, že držiteľovi táto vec patrí. Pri oprávnenej držbe musí byť teda splnená aj podmienka dobrej viery držiteľa, že mu vec patrí. Skutočnosť, či držiteľ veci je alebo nie je dobromyseľný, treba vždy hodnotiť objektívne a to nielen z hľadiska osobného presvedčenia držiteľa veci. Dobrú vieru treba totiž chápať ako presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, keď si prisvojuje určitú vec. Ide teda o psychický stav, o vnútorné presvedčenie subjektu, ktoré samo osebe nemôže byť predmetom dokazovania. Možno o nej usudzovať len z okolností, za ktorých sa tento psychický stav navonok prejavuje. Tvrdenie držiteľa o tom, že mu vec patrí, musí byť preto podložené konkrétnymi okolnosťami, z ktorých sa dá usúdiť, že toto presvedčenie držiteľa bolo, a to nielen pri jeho vstupe do držby, ale po celú vydržaciu dobu, dôvodné.
61. Teória procesného práva podmieňuje úspech účastníka konania v spore unesením dvoch bremien. Ide jednak o bremeno tvrdiť skutočnosti, ktoré môžu privodiť jeho úspech v spore, a jednak bremeno tieto skutočnosti preukázať.
62. Základnou normou upravujúcou bremeno tvrdenia a preukazovania je ustanovenie č. 8 C.s.p. (pôvodne §120 ods. 1 veta prvá O.s.p.), podľa ktorého strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu.
63. Uvedené ustanovenie stanovuje dôkaznú povinnosť účastníkov v sporovom konaní, t. j. povinnosť označiť dôkazy na svoje tvrdenia. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na stranách sporu. Strana, ktorá neoznačila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. Rovnaké následky postihujú i tú stranu, ktorá síce navrhla dôkazy o pravdivosti svojich tvrdení, no hodnotenie vykonaných dôkazov súdom vyústilo do záveru, že dokazovanie nepotvrdilo pravdivosť skutkových tvrdení strany. Zákon určuje dôkazné bremeno ako procesnú zodpovednosť strany sporu za výsledok konania, pokiaľ je určovaný výsledkom vykonaného dokazovania. Dôsledkom toho, že tvrdenie strany nie je preukázané ani na základe navrhnutých dôkazov, ani na základe dôkazov, ktoré súd vykonal bez návrhu, je pre stranu sporu nepriaznivé rozhodnutie.
64. Aby strana sporu mohla splniť svoju zákonnú povinnosť označiť potrebné dôkazy, musí predovšetkým splniť svoju povinnosť tvrdenia. Predpokladom dôkaznej povinnosti je teda tvrdenie skutočností účastníkom, tzv. bremeno tvrdenia. Medzi povinnosťou tvrdenia a dôkaznou povinnosťou
je úzka vzájomná väzba. Ak strana nesplní svoju povinnosť tvrdiť skutočnosti rozhodné z hľadiska hypotézy právnej normy, potom spravidla ani nemôže splniť dôkaznú povinnosť. Nesplnenie povinnosti tvrdenia, teda neunesenie bremena tvrdenia, má za následok, že skutočnosť, ktorú strana vôbec netvrdila a ktorá nevyšla inak v konaní najavo, spravidla nebude predmetom dokazovania. Ak ide o skutočnosť rozhodnú podľa hmotného práva, potom neunesenie bremena tvrdenia o tejto skutočnosti bude mať pre stranu väčšinou za následok pre ňu nepriaznivé rozhodnutie. Zákon stranám ukladá povinnosť tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; potrebnosť, teda okruh rozhodujúcich skutočností, je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá upravuje sporný právny pomer strán sporu. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena, t. j. okruh skutočností, ktoré musia byť ako rozhodné preukázané, jednak nositeľa dôkazného bremena. Tak napr. v spore o určenie vlastníckeho práva má žalobca bremeno tvrdenia, že je vlastníkom veci a z akých skutočností svoje vlastníctvo vyvodzuje. Z tohto bremena tvrdenia potom pre žalobcu vyplýva bremeno dôkazné, a to preukázať existenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu, resp. skutočností spôsobilých založiť takýto nadobúdací titul. Ak tieto skutočnosti budú preukázané, žalobca uniesol ako bremeno tvrdenia, tak i dôkazné bremeno. Pokiaľ sa žalovaný bráni proti žalobe tvrdením svojho vlastníckeho práva, musí tvrdiť svoj nadobúdací titul a o svojom tvrdení ponúknuť dôkazy. Ide tu o rozdelenie bremena tvrdenia a dôkazného bremena medzi stranami v spore v závislosti na tom, ako vymedzuje právna norma práva a povinnosti strán. Obvykle platí, že skutočnosti navodzujúce žalované právo musí tvrdiť žalobca, zatiaľ čo okolnosti toto právo vylučujúce (teda aj prípadné rovnaké právo žalovaného) sú záležitosťou žalovaného.
65. Bremeno tvrdenia a dôkazné bremeno vystihuje aktuálnu skutkovú a dôkaznú situáciu konania. V priebehu sporu sa môže meniť, teda môže dochádzať k jeho prerozdeľovaniu. Pri posudzovaní dôkazného bremena na strane toho - ktorého účastníka treba rešpektovať tzv. negatívnu dôkaznú teóriu, t. j. pravidlo, že neexistencia (niečoho) majúca trvajúci charakter sa zásadne nepreukazuje. Na nikom totiž nemožno spravodlivo žiadať, aby preukázal reálnu neexistenciu určitej právnej skutočnosti. Napríklad v spore o určenie vlastníckeho práva od žalobcu nemožno požadovať, aby preukazoval neexistenciu nadobúdacieho vlastníckeho titulu žalovaného. Keďže preukázanie takéhoto titulu svedčiacemu žalovanému je na prospech žalovaného, je na ňom, aby ho tvrdil a preukazoval (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 17/2010).
66. V prejednávanej veci mala žalobkyňa bremeno tvrdenia, že predmet sporu patrí do dedičstva po neb. Q., matke žalobkyne, a že tento stav stále trvá. Z tohto bremena tvrdenia mala dôkaznú povinnosť preukázať vlastnícky titul Q. Y. ku dňu jej úmrtia. Túto skutočnosť preukázala, keďže nebolo sporné, že k okamihu úmrtia Alice Y. bol predmet sporu v evidencii nehnuteľností evidovaný na jej meno a nebolo v konaní preukázané, že by počas života vlastnícke právo k predmetu sporu na iný subjekt previedla. Pokiaľ sa žalovaný či jeho právni predchodcovia proti žalobe bránili tvrdením, že nadobudli vlastnícke právo k tomu istému pozemku vydržaním, bolo jeho povinnosťou toto svoje tvrdenie preukázať, teda preukázať existenciu zákonom stanovených podmienok pre vydržanie vlastníckeho práva, t. j. oprávnenú (dobromyseľnú) držbu, trvajúcu po stanovenú dobu, a spôsobilý predmet vydržania. Ak žalovaný preukazoval nadobúdací titul svojich právnych predchodcov predložením notárskej zápisnice o osvedčení vyhlásenia o vydržaní, osvedčovala táto listina, iba pravdivosť toho, že ju spísal notár, a že právni predchodcovia žalovaného (pôvodne žalovaní v 1/ až 3/ rade) urobili pred notárom vyhlásenie. Neosvedčovala však existenciu podmienok vydržania, najmä podmienku oprávnenej držby (len vyhlásenie o týchto podmienkach). Predloženie tejto listiny, preto nemalo za následok prechod dôkazného bremena na žalobkyňu. Súd má za to, že notársku zápisnicu o osvedčení o vyhlásení o vydržaní nemožno považovať za nadobúdací titul vlastníckeho práva (napr. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 M Cdo 17/2010). Dôkazné bremeno ohľadne preukázania pravdivosti obsahu uvedenej listiny zostalo na žalovanom, ktorý z nej vyvodzoval pre seba priaznivé právne dôsledky.
Tento záver možno vyvodiť aj uplatnením spomínanej tzv. negatívnej dôkaznej teórie na danú situáciu. Žalobkyňa tvrdením, že sporná nehnuteľnosť patrí do dedičstva po jej matke popierala nadobudnutie vlastníctva k nehnuteľnostiam právnymi predchodcami žalovaného vydržaním, v podstate tvrdila neexistenciu podmienok vydržania u právnych predchodcov žalovaného. Preukázanie neexistencie týchto podmienok nebolo možné od nej spravodlivo požadovať, lebo podľa uvedenej teórie sa neexistencia určitej právnej skutočnosti majúca trvajúci charakter zásadne nepreukazuje (preukazuje sa jej existencia).
67. V konaní bolo predložených množstvo listinných dôkazov, z ktorých nepochybne vyplýva, že matka žalobkyne Q. Y. nadobudla vlastnícke právo k spornej parcele, pôvodne evidovanej pod mpč. XXXX, titulom dedičstva po K. R. rod. Y., svojej matke, uznesením okresného súdu O. č.d. V V dedičskom konaní bola Q. Y. zastúpená Q. C., prokuristom Tatra banky. Časť zdedených nehnuteľností odpredala U. a J. B. kúpnou zmluvou dňa 22.5.1948, avšak nebol v konaní produkovaný jediný dôkaz o tom, že komukoľvek darovala či odpredala spornú parcelu. Časti pôvodnej parcely mpč. XXXX boli opakovane predmetom vyvlastnenia a v rámci vyvlastňovacieho konania boli rozhodnutia doručované právnym predchodcom žalovaného, avšak v predmetných rozhodnutiach sú títo uvedení ako užívatelia, nie vlastníci. Navyše nemožno zistiť, či dôvodom účasti právnych predchodcov žalovaného vo vyvlastňovacom konaní nebolo užívanie iných pozemkov v dotknutej lokalite, nakoľko sami pôvodne žalovaní súdu predložili doklady, z ktorých vyplýva, že v rámci prídelového konania bolo B. K. a manželke M. pridelených do užívania viac pozemkov práve v lokalite, kde sa nachádza aj sporná parcela.
68. Čo sa týka tvrdení o fyzickom užívaní spornej parcely, či už rodinou B. alebo právnymi predchodcami žalovaného, v tomto smere súd poukazuje na výpovede svedkov, z ktorým prevažná väčšina potvrdila, že pozemok oproti rodinnému domu B. užívala práve táto rodina a nie právni predchodcovia žalovaného.
69. Zo žiadneho listinného dôkazu nevyplynulo, že by došlo k uzavretiu kúpnej zmluvy či darovacej zmluvy k spornej parcele, preto možno konštatovať, že sporná parcela má byť predmetom dedičstva po neb. Q. Y. a z uvedeného dôvodu súd žalobe v celom rozsahu vyhovel.
70. Podľa § 255 ods. 1 CSP súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
71. Súd priznal nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu žalobkyni, ako po procesnej stránke úspešnej strane sporu.
72. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozhodnutia na tunajšom súde. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné rozhodnutie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu vyššie uvedenú, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona; ak ide o rozhodnutie, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému, oprávnený môže podať návrh na súdny výkon rozhodnutia.