Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_26Co-209-2017.pdf
PDF · 98.01 KB
Case nature
Area
Subarea
26Co/209/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: O. T., nar. XX. C. XXXX, U. XXXX/XX, V., o 1.896,70 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Skalica č. k. 7 C 27/2016-65 zo 4. júla 2017 takto
rozhodol:
I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie v jeho zamietavom výroku sa čiastočne mení tak, že žalovaný je povinný do 15 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť žalobkyni ďalších 223,88 € s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 220,26 € od 24. novembra 2015 do zaplatenia. II. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje. III. Žalobkyni sa priznáva voči žalovanej nárok na náhradu 100 % trov celého konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom č. k. 7 C 27/2016-65 súd prvej inštancie (I) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 1.896,70 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 24. novembra 2015 na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere č. ...201089 - pôžička z 9. apríla 2015, (II) zamietol žalobu vo zvyšnej časti (t. j. 2,48 € na poplatku za poistenie, 104,54 € na vyčíslenom úroku, 1,14 € na vyčíslenom úroku z omeškania, 17,9 % ročný úrok z 1.896,70 € od 24. novembra 2015 a 5 % ročný úrok z omeškania z 104,54 € od 24. novembra 2015) a (III) priznal žalobkyni voči žalovanému nárok na 89 % trov konania.
2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:
3.1 Žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 9. apríla 2015 zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 0000000000201089 - pôžička, podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému úver 2.000 € s dohodnutou úrokovou sadzbou 17,9 %. Úver mal byť splatený 60 anuitnými splátkami po 50,51 €, pričom prvá mala byť splatná 20. apríla 2015, ďalšie vždy do 20. dňa kalendárneho mesiaca a posledná mala byť splatná 20. marca 2020. Okrem toho bola určená ročná percentuálna miera nákladov (RPMN), priemerná RPMN, Poplatok za poskytnutie úveru bol 60 €. Súčasne bol dohodnutý súbor poistenia A s mesačným poplatkom 1,24 €.
3.2 Úver bol žalovanému poskytnutý, ten však splátky riadne a včas nesplácal. Preto ho žalobkyňa 24. septembra 2015 vyzvala na zaplatenie nedoplatku do 29. septembra 2015. Žalovaný nedoplatok nezaplatil ani tak, preto ho žalobkyňa vyzvala na zaplatenie celého dlhu 2.064,86 € do 23. novembra 2015. Dlh ku dňu podania žaloby pozostával z istiny 1.896,70 €, úrokov 104,54 €, úrokov z omeškania 1,14 € a poplatku za poistenie 2,48 €.
4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že zmluva o spotrebiteľskom úvere z 9. apríla 2015 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto zmluve neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Citovanému ustanoveniu nevyhovuje zmluva, ktoré neobsahuje vyčíslenie splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. Táto zmluva sa tak považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobkyňa má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaný dostal od žalobkyne 2.000 €, zaplatil 103,30 €, má teda nárok na vrátenie rozdielu 1.896,70 €, ktoré žalobkyňa oprávnene zosplatnila. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení nariadenia č. 20/2013 Z. z.
5. Proti zamietavej časti tohto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho tak, že sa žalobe celkom vyhovie. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky rozdelené na istinu a úroky. Súčasťou zmluvy sú aj obchodné podmienky pre úvery občanom, ktoré v ods. 2.5.3 upravujú tzv. anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu splácania sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky, ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahujú aj tzv. štandardný formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobil zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy. Žalobkyňa v tomto smere poukázala aj rozsudok Súdneho dvora EÚ z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová, ako aj viaceré rozhodnutia odvolacích súdov, ktoré ho aplikovali, a stanovisko odboru ochrany spotrebiteľov Národnej banky Slovenska.
6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému 15. augusta 2017 nevyjadrila.
7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v napadnutej zamietajúcej časti (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.
8. Obchodné podmienky pre úvery občanom - Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 30. mája 2015 ustanovujú okrem iného, že klient musí vrátiť (splatiť) banke všetky peňažné prostriedky, ktoré mu poskytla v súlade s podmienkami zmluvy o úvere. Pokiaľ nie je dohodnuté inak, spláca sa istina úveru anuitným spôsobom (formou konštantnej anuity, ods. 2.5.1), splácanie anuitným spôsobom znamená, že úver je splácaný v pravidelných mesačných splátkach. Výška každej splátky úveru (anuita) je rovnaká (s výnimkou poslednej splátky) a skladá sa z časti splátky istiny úveru (amortizácia úveru) a časti pripadajúcej na platbu riadnych úrokov z úveru. Pomer výšky istiny a riadnych úrokov sa v priebehu splácania úveru mení. Poslednou splátkou úveru sa splatí zostatok úveru aj so zvyšným príslušenstvom (ods. 2.5.3).
9. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom vyplývajú z tvrdení žalobkyne prednesených v jej podaní došlom 17. marca 2016. Aj v spotrebiteľských sporoch, akým je aj prerokúvaná vec (porov. § 290 C. s. p.), sa podľa § 300 C. s. p. podporne použijú všeobecné ustanovenia o konaní. Medzi takéto ustanovenia patrí aj § 151 C. s. p. o popretí skutkových tvrdení strany. Použiteľnosť tohto ustanovenia nie je obmedzená ani ustanovením § 295 C. s. p. Z neho totiž vyplýva len možnosť súdu prvej inštancie vykonať dôkaz nevyhnutný na rozhodnutie vo veci, aj keď ho spotrebiteľ nenavrhol. Nevyplýva z neho, že by súd mohol namiesto spotrebiteľa uplatňovať iné prostriedky procesného útoku alebo procesnej obrany, napríklad, že by za spotrebiteľa mohol popierať skutkové tvrdenia protistrany. Podľa dôvodovej správy k dnešnému § 295 C. s. p. (porov. Národná rada Slovenskej republiky, VI. volebné obdobie, tlač 1333) je jeho účelom nahradiť nedostatok dôkaznej aktivity spotrebiteľa, nie nedostatok jeho procesnej aktivity vôbec. Preto súd môže bez návrhu nariadiť dôkaz na preukázanie tvrdení spotrebiteľa, nemôže však považovať tvrdenia žalobkyne za sporné, ak ich sám spotrebiteľ nepoprel. Nepopreté skutkové tvrdenia sa potom považujú za nesporné a ako také sa považujú za „zhodné tvrdenia“ strán v zmysle § 186 ods. 2 C. s. p., z ktorých je povinný pri
rozhodovaní vychádzať, ak neexistuje dôvodná pochybnosť o ich pravdivosti. Tvrdenia žalobkyne o obsahu ustanovení obchodných podmienok pre úvery občanom obsiahnuté v jej podaní došlom 17. marca 2016 treba považovať za skutkové tvrdenie, ktoré žalovaný počas celého konania nepoprel v súlade s § 151 C. s. p. Pretože odvolací súd nemá pochybnosti o ich pravdivosti (obsah obchodných podmienok mu je známy z iných prerokúvaných vecí), podľa § 186 ods. 2 C. s. p. je povinný z týchto tvrdení vychádzať.
10. Súd prvej inštancie správne posúdil zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. ...201089 z 9. apríla 2015 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z., v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č. 129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 9. aprílu 2015 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.
11. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj X., V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).
12. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že zmluva o spotrebiteľskom úvere z 9. apríla 2015 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 50,51 € a dátumu splatnosti jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (20. apríl 2015), kalendárne určený dátum ďalších splátok (20. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (20. marec 2020). Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov.
13. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. dospieť k názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj obchodné podmienky pre úvery občanom. Z ods. 2.5.1 a 2.5.3 týchto obchodných podmienok, zreteľne vyplýva, že sa anuitnými splátkami spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa pri úročení postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poslednej splátky do splatnosti príslušnej splátky a z tejto splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému dohodnutých 2.000 € ihneď 9. apríla 2015 a od tohto dňa sa začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 17,9 % ročne. Žalovaný postupne uhradil prvé štyri splátky. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 23. novembra 2015) domáhala zaplatenia istiny 1.896,70 €, úroku 220,26 €, ako aj úroku z omeškania 2,46 €. Takto uplatnené sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovaným počas trvania zmluvy a tiež výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam obchodných podmienok. V konaní potom nebolo sporné, že pre porušenie povinnosť splácať splátky žalobkyňa k 23. novembru 2015 celý úver zosplatnila v súlade s § 53 ods. 9 Obč. zák. Nárok na poplatok za poistenie 1,24 € mesačne jasne vyplýva zo základných ustanovení úverovej zmluvy.
14. Žalobkyňa si však ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 17,9 % aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa zmluva medzi žalobkyňou a žalovanou spravuje podľa § 52 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Citované ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého patrí úrok z omeškania popri plnení. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve na obdobie omeškania Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 17. novembra 2015 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5 % vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá k 24. novembru 2015 bola vo výške 0 %. Vzhľadom na dátum uzavretia zmluvy o spotrebiteľskom úvere v prerokúvanej veci (9. apríl 2015) sa súdom prvej inštancie citované znenie nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. účinné do 31. januára 2013 v prerokúvanej veci vôbec nemôže použiť.
15. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 23. novembru 2015 nárok na zaplatenie istiny 1.896,70 €, úroku 220,26 €, poplatku za poistenie 2,48 € a úroku z omeškania 1,14 €, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 2.001,24 € (istiny a úroku) od 24. novembra 2015. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 1.896,70 €, nárok na poplatok za poistenie, úrok a úrok z omeškania jej nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie poplatku za poistenie, ako aj vyčísleného úroku a úroku z omeškania do 23. novembra 2015 v celkovej výške (220,26 + 2,48 + 1,14 =) 223,88 €, ako aj pokračujúceho 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy 220,26 € od 24. novembra 2015. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobca domáhal zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok II).
16. Zmenou napadnutého rozsudku vznikla podľa § 369 ods. 2 C. s. p. odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa bola vo výsledku plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení), odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok III).
17. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. v znení neskorších zmien a doplnení).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne /dovolacie dôvody/ a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.