Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_10Co-125-2017.pdf
PDF · 94.8 KB
Case nature
Area
Subarea
10Co/125/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Gabriely Briškovej a členov senátu JUDr. Martina Holiča a Mgr. Renáty Gavalcovej v právnej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., Žilina, Hodžova 11, IČO: 31 575 951, proti žalovanej: Z. V., nar. XX. Q. XXXX, bytom C., J. G. C. XXXX/ XX, o 640,81 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava z 30. januára 2017 č. k. 14C/448/2015-30 takto
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti vo veci samej a v časti náhrady trov konania p o t v r d z u j e .
II. Žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobkyni sumu 640,81 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 640,81 eur od 1. mája 2013 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žalobkyňa má nárok na náhradu trov konania voči žalovanej v rozsahu 17,62%. Rozhodnutie odôvodnil ustanovením § 351, § 351 ods. 2, § 497, § 708 ods. 1, 2, § 709 ods. 1, § 710 ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov), § 39, § 40, § 52 ods. 1, 2, 3, 4, § 53 ods. 2, 3, § 517 ods. 2, § 544 ods. 1, 2 O. z. (Občiansky zákonník č. 40/1964 Zb. v znení neskorších predpisov). Vecne zdôvodnil uzavretou zmluvou o spolupráci pri poskytovaní bankových služieb dňa 27. januára 2010, medzi stranami konania, na základe ktorej poskytla žalobkyňa žalovanej možnosť povoleného prečerpania na účte. V dôsledku porušenia povinností dlžníka žalobkyňa od zmluvy odstúpila a súd prvej inštancie mal za preukázanú dôvodnosť uplatňovania žalovanej istiny 640,81 eur, ktorú sumu žalovaná vyčerpala ale nevrátila. Z obsahu žaloby, ako ani z jej zdôvodnenia, predložených dôkazov nevyplýva, že by žalobkyňa dodržala podmienky ustanovené zákonom č. 258/2001 Z. z., konkrétne § 3 ods. 6, teda, že riadne informovala o úverovom limite pri uzatvorení zmluvy, o ročnej úrokovej sadzbe, o postupe pri ukončovaní zmluvy. Od momentu odstúpenia od zmluvy zanikajú vzájomné práva a povinnosti zmluvných strán, pričom podľa ObZ má žalobkyňa právo na úroky dohodnuté v rámci úverovej zmluvy. Nárok žalobkyne na zaplatenie úrokov vo výške 28% vyhodnotil súd prvej inštancie ako neoprávnený, pretože takto uplatnené úroky majú vzhľadom na výšku, povahu zmluvnej pokuty. Predstavujú neprijateľnú podmienku v spotrebiteľskej zmluve podľa § 53 ods. 1 O. z., ktorá je neplatná podľa § 53 ods. 5 O. z.. Neprijateľnosť podmienky vyplýva zo skutočnosti, že spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech žalovanej ako spotrebiteľa. Predmetná zmluva obsahuje nárok na zaplatenie úrokov vo výške 28% jednostranne, iba v prospech žalovanej ako spotrebiteľky, pre prípad porušenia jej zmluvných povinností, avšak pre prípad porušenia zmluvných povinností dodávateľa neexistuje v zmluve žiadna sankcia v podobe vysokých úrokov 28%. S poukazom na zákaz ustanovení spôsobujúcich značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa, súd prvej inštancie
nepriznal žalobkyni nárok na zaplatenie úrokov v požadovanej výške 28%, považujúcich ich za neplatné, dojednané v rozpore so zákonom, ale priznal len úroky z omeškania vo výške predpisov občianskeho práva, odo dňa vzniku omeškania (odstúpenia od zmluvy). Odstúpením od zmluvy sa zmenil záväzkový vzťah tak, že pôvodný zanikol a vznikol nový, preto súd prvej inštancie priznal úroky z omeškania podľa predpisov platných v čase vzniku omeškania. Súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť, okrem žalovanej istiny, i úrok z omeškania vo výške 5,5% ročne zo sumy 640,81 eur od 1. mája 2013 do zaplatenia a v zostávajúcej časti žalobu zamietol. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil ustanovením § 255 ods. 1, 2, § 262 ods. 1 CSP, tiež článkom 4 ods. 1, čl. 17 CSP (Civilný sporový poriadok č. 160/2015 Z. z. v znení neskoršieho právneho predpisu). Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 640,81 eur, úrokov z omeškania vyčíslených ku dňu vyhlásenia rozhodnutia vo výške 673,95 eur, t. j. spolu 1.314,76 eur, pričom úspešná bola len vo výške priznanej sumy 640,81 eur a vyčíslených úrokov priznaných vo výške 132,38 eur, t. j. 773,19 eur, teda žalobkyňa bola úspešná v rozsahu 58,81%. Žalovaná bola úspešná v rozsahu 61,19%. Žalobkyni preto vznikol nárok na náhradu trov konania v rozsahu 17,62%. O výške náhrady trov konania bude rozhodnuté samostatným uznesením po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa v zamietajúcej časti vo veci samej, navrhujúc jeho zmenu vyhovením žalobe v plnom rozsahu. Odvolanie odôvodnila nesprávnym právnym posúdením veci. Dojednanie o úroku pre prípad nepovoleného debetu nie je možné považovať za dojednanie o zmluvnej pokute. Ustanovenie všeobecných obchodných podmienok žalobkyne, ktoré obsahuje dotknuté dojednanie, takmer doslovne kopíruje zákonnú úpravu, keďže ide o inštitút prekročenia v zmysle zákona o spotrebiteľských úveroch. Predmetná zmluva bola uzatvorená v súlade s ustanoveniami ObZ, upravujúcimi zmluvu o bežnom účte. Ak je v zmluve určené, že banka vykoná do určitej sumy príkazy na platby, aj keď nemá na to potrebné peňažné prostriedky na účte, spravujú sa práva a povinnosti strán pri uskutočňovaní týchto platieb zmluvou o úvere. Za vykonanie platieb je banka oprávnená požadovať úhradu nákladov s tým spojených a použiť na ich započítanie peňažné prostriedky na účte. V zmysle § 2 písm. f/ zákona o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa prekročením rozumie automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom veriteľ umožňuje spotrebiteľovi disponovať peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na platobnom účte spotrebiteľa. Banka vedie bežné účty výlučne na základe zmluvy o bežnom účte (bod 3.4 Všeobecných obchodných podmienok). Klient musí mať na bežnom účte dostatok peňažných prostriedkov, postačujúcich na vykonanie požadovaných transakcií, splátok úveru poskytnutého bankou, na poplatky v zmysle sadzobníka, akýchkoľvek ďalších finančných záväzkov voči banke (bod 3.8 Všeobecných obchodných podmienok). Nepovolené prečerpanie je automaticky prijaté prečerpanie, pri ktorom banka umožňuje majiteľovi účtu nakladať s peňažnými prostriedkami nad rámec aktuálneho zostatku na bežnom účte. Po dobu nepovoleného prečerpania je majiteľ účtu povinný platiť z prekročenej čiastky úrok, vypočítaný na základe úrokovej sadzby (úrok pri nepovolenom prečerpaní účtu). Úrok z prekročenej čiastky po dobu nepovoleného prečerpania je teda odplatou, ktorú klient platí banke za čerpanie prostriedkov poskytnutých bankou nad rámec zostatku na účet klienta (nie zmluvnú pokutu). S oprávnením banky požadovať úroky za prečerpanie účtu počíta ObZ, ako aj zákon o spotrebiteľských úveroch (§ 18 ods. 1).
3. Žalovaná sa k odvolaniu nevyjadrila.
4. Odvolací súd podľa § 34 CSP (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou osobou (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 CSP), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 CSP), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.
5. Podľa § 470 ods. 1 CSP ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
6. Odvolací súd správne kvalifikoval právny vzťah založený predmetnou zmluvou ako spotrebiteľskou zmluvou, keďže táto spĺňala definičné znaky takejto zmluvy. Žalovaná uzatvárala zmluvu ako fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní zmluvy nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Žalobkyňa vystupovala v postavení dodávateľa, teda osoby, ktorá pri uzatváraní spotrebiteľskej
zmluvy konala v rámci predmetu svojej obchodnej, prípadne inej podnikateľskej činnosti (§ 52 ods. 3, 4 O. z. v znení do 28. februára 2010). Na uvedené nemá žiaden vplyv skutočnosť, že zmluva o úvere je zmluvným typom upraveným v ObZ (Obchodný zákonník č. 513/1991 Zb. v znení neskorších predpisov).
7. Úprava spotrebiteľskej zmluvy tvorí právny základ ochrany spotrebiteľa v súkromnoprávnych vzťahoch a je základným inštitútom spotrebiteľského práva. Na ochranu spotrebiteľa boli prijaté viaceré osobitné právne normy a za týmto účelom sa viackrát novelizoval O. z. (ktorým bola dopĺňaná definícia spotrebiteľskej zmluvy), ako aj zákon o ochrane spotrebiteľa. Na úrovni komunitárneho práva bolo prijatých pomerne veľa smerníc a nariadení, ktoré sa týkajú problematiky ochrany spotrebiteľa. Ak by sa úprava obsiahnutá v smerniciach prevzala do vnútroštátneho právneho poriadku nesprávne, napr. zúžene, mohol by sa dotknutý subjekt (spotrebiteľ) domáhať ochrany svojich práv na Súdnom dvore Európskej únie a žiadať o posúdenie nesúladu národnej úpravy s príslušnou smernicou. Judikatúra Súdneho dvora Európskej únie (napr. v rozhodnutí C-106/89 Marleasing SA v. La Commercial International d Alimentation SA., C-334/92 Theodor Wagner Mired v. Fondo de Garantia Salarial alebo C-91/92 Paola Faccini Dori a Recrep SRL) dovodila povinnosť vykladať vo svetle komunitárnych noriem nielen ustanovenia národného práva implementujúceho komunitárny predpis (smernicu), ale tiež národné právo ako celok, pričom vnútroštátny súd je povolaný k výkladu národného práva v čo najväčšom možnom rozsahu vo svetle textu a účelu smerníc (tzv. nepriamy účinok smerníc). Vzhľadom na nadradenosť komunitárneho práva ako rozhodujúceho faktora pri naplnení cieľa smerníc (predovšetkým čl. 6 ods. 1 Smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách chrániaci situáciu znevýhodneného postavenia spotrebiteľa a smerujúci k nahradeniu formálnej rovnováhy, ktorú zmluva nastoľuje medzi právami a povinnosťami zmluvných strán, skutočnou rovnováhou), bolo potrebné pri výklade noriem na ochranu spotrebiteľa reflektovať obsah a účel európskej ochrany spotrebiteľa, obsiahnutý v príslušných smerniciach.
8. V posudzovanej veci súd prvej inštancie nepriznal žalobkyni uplatňované zmluvné úroky vo výške 28%, ale úrok z omeškania bol priznaný vo výške podľa ustanovení O. z., spolu s istinou od odstúpenia od zmluvy, ako odo dňa vzniku omeškania, od ktorého dátumu bol požadovaný žalobkyňou aj zmluvný úrok (výzvou z 22. apríla 2013 bola žalovaná vyzvaná na zaplatenie dlhu, v dôsledku odstúpenia od zmluvy, iná splatnosť žalovanej istiny preukázaná nebola).
9. Veriteľovi patria dohodnuté zmluvné úroky z poskytnutých prostriedkov iba do splatnosti dlhu, následne sa dlžník dostáva do omeškania a je povinný platiť už iba úroky z omeškania (porov. uznesenie NS SR sp. zn. 4Obo 143/98), pričom uvedeným názorom aj podľa Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 476/2012 nedošlo k porušeniu ústavných práv veriteľa.
10. Žalovaná bola povinná platiť zmluvný úrok do dohodnutej doby vrátenia požičaných peňazí. V prípade zmeny pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, po zosplatnení úveru, dlžník sa dostáva do omeškania s plnením dlhu a nastupuje režim platenia úrokov z omeškania (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Žiline sp. zn. 10Co/108/2014). Povinnosť uhradiť úrok do jeho vrátenia sa vzťahuje na časové obdobie od poskytnutia úveru do doby, pokiaľ veriteľ nevyvolá zmenu pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý (napr. zosplatnením úveru, v dôsledku ktorého nastupuje režim platenia úrokov z omeškania). V prípade iného záveru by na ťarchu spotrebiteľa dochádzalo k dvojnásobnému zaťaženiu, a to jednak v podobe úrokov z úveru, ako aj úrokov z omeškania, čo by spôsobovalo značnú nerovnováhu vo vzťahoch medzi účastníkmi (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 1Co/30/2012).
11. Veriteľ svojím právnym úkonom navodzuje stav, v ktorom má právo získať okamžite späť celú sumu požičaných peňažných prostriedkov, v dôsledku čoho na jeho strane odpadá obmedzenie jeho práva na dispozíciu s istinou úveru, a tým obmedzenia obchodovania s peniazmi, ktoré už dlžník nemá právo vrátiť v režime výhody splátok. Ak teda nastal stav, kedy spotrebiteľ už nemá právny titul mať peňažné prostriedky u seba a tieto užívať, niet dôvodu ani na to, aby veriteľ inkasoval úroky, ktoré by mu patrili výhradne za stavu oprávnenej držby finančných prostriedkov spotrebiteľom. V opačnom prípade by bol založený krajne nespravodlivý a ústavne nekonformný stav, kedy spotrebiteľ by bol vystavený všetkým sankčným mechanizmom vynútenia povinnosti a plnenia, pričom veriteľ by naďalej pohodlne inkasoval úroky zo sumy, ktorú by mu spotrebiteľ na výzvu nevrátil. De facto by išlo o právny stav, podľa ktorého by sa popreli účinky veriteľom vyvolanej zmeny obsahu záväzku a veriteľ by úroky inkasoval, ako keby k zmene záväzku nedošlo, zatiaľ čo spotrebiteľovi by neboli garantované nijaké práva, ktoré mu plynuli zo
zmluvy pred veriteľom vyvolanou zmenou záväzku (porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014). Odvolacia argumentácia týkajúca sa prečerpania finančných prostriedkov nemala vplyv na vyššie uvedené závery.
12. Odvolacia námietka žalobkyne o povinnosti dlžníka platiť zmluvný úrok od poskytnutia peňazí do ich reálneho vrátenia preto nemohla obstáť. Je na veriteľovi, akým spôsobom reflektuje stav porušenia zmluvných povinností dlžníka a v prípade zosplatnenia celého dlhu nesie veriteľ zodpovednosť vyplývajúcu zo zmeny pôvodných podmienok, za ktorých bol úver poskytnutý, s čím sú spojené následky. Je tiež na veriteľovi, akým spôsobom si zabezpečí splnenie dlhu. S protiprávnym stavom (porušením zmluvných podmienok) sa spájajú sankcie, keďže spotrebiteľ je v omeškaní s vrátením sumy. Preto sa s ním nemôžu spájať odplatné plnenia, ktoré súvisia so stavom oprávneného držania peňažných prostriedkov dlžníkom podľa podmienok spotrebiteľskej zmluvy (odplatné nároky patria len v právne súladnom stave, porov. rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 6Co/190/2014). Odvolacia argumentácia týkajúca sa prečerpania finančných prostriedkov nemala vplyv na vyššie uvedené závery.
13. Odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie v napadnutej zamietajúcej časti o zaplatenie úroku z úveru vo výške 28% ročne zo sumy 640,81 eur od 1. mája 2013 do zaplatenia ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, aplikujúc ustanovenie § 255 ods. 2 CSP, na základe ktorého žalovanej ako úspešnejšej strane konania prislúchala náhrada trov konania v rozsahu 17,62%, v dôsledku čoho jej v uvedenom rozsahu bola priznaná náhrada trov konania voči žalovanej v konaní menej úspešnej. Osobitné odvolacie dôvody voči výroku o náhrade trov konania vznesené neboli.
14. Vzhľadom k tomu, že žalovaná bola úspešná v odvolacom konaní, podľa § 396 ods. 1 a § 262 v spojení § 255 ods. 1 CSP, vznikol jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 CSP o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.
15. Rozsudok prijal senát odvolacieho súdu pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/.
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak
a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie.
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.
Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.