Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_17C-280-2008.pdf
PDF · 106.78 KB
Case nature
Area
Subarea
17C/280/2008
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Bratislava II v Bratislave v konaní pred samosudkyňou JUDr. Michaelou Pacherovou, PhD., v sporovej veci žalobcu: O.. P. P., nar. XX.XX.XXXX, E. XX, Q.Š. <https://maps.google.com/? q=Mlynsk%C3%A1+18,+Tom%C3%A1%C5%A1ov&entry=gmail&source=g>, zastúpený advokátskou kanceláriou JUDr. Gabriel Almáši, s.r.o., Niťová 3, Bratislava <https://maps.google.com/? q=Ni%C5%A5ov%C3%A1+3,+Bratislava&entry=gmail&source=g>, proti žalovanému : SLOVNAFT MONTÁŽE A OPRAVY a.s., Vlčie hrdlo, Bratislava, IČO: 31 356 915, zastúpený advokátskou kanceláriou Ružička Csekes s. r. o., Vysoká 2/B, Bratislava <https://maps.google.com/?q=Vysok%C3%A1+2/B, +Bratislava&entry=gmail&source=g> o náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru takto
rozhodol:
I. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 20 632,68 euro do troch dní od právoplatnosti rozsudku.
II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta.
III. Súd určuje, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával.
IV. Súd priznáva žalobcovi voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.
V. Súd priznáva žalovanému v časti o vzájomnú žalobu voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %.
odôvodnenie:
1/ Žalobca sa žalobou podanou na tunajší súd dňa X. XX. XXXX domáhal, aby súd určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou z dôvodu organizačných zmien podľa § -2- 17C/280/2008
63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, dané listom žalovaného zo dňa 28. 7. 2008 je neplatné, zároveň žiadal priznať náhradu mzdy odo dňa 01. 11. 2008 do dňa, kedy mu začne žalovaný prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy. Svoj návrh zdôvodnil tým, že pracovný pomer s právnym predchodcom žalovaného vznikol na základe pracovnej zmluvy účinnej od XX. XX. XXXX. Počas pracovného pomeru prešiel žalobca viacerými pracovnými pozíciami, pričom naposledy zastával funkciu vedúceho strediska v organizačnom útvare s názvom ". C., na ktorej pozícii pracoval od roku 1984. Žalovaný žalobcovi oznámil, že s účinnosťou od 01. 08. 2008 sa v rámci realizácii organizačných zmien zrušili niektoré pracovné miesta, medzi inými aj pracovné miesto, ktoré zastával žalobca. Žalovaný predložil žalobcovi návrh na skončenie pracovného pomeru dohodou, podľa ktorej sa mal pracovný pomer skončiť dňom 01. 08. 2008. S návrhom dohody však žalobca nesúhlasil. Následne listom zo dňa 28. 07. 2008
žalovaný ako zamestnávateľ skončil pracovný pomer so žalobcom ako zamestnancom výpoveďou z dôvodu organizačných zmien. Zamestnanec nesúhlasil s výpoveďou, mal za to, že u zamestnávateľa k organizačnej zmene vôbec nedošlo, organizačný útvar a funkcia, ktorú zastával zmenila iba svoj názov. Funkcia "Vedúci strediska" sa premenovala na "Vedúci údržby a opravy strojných zariadení". Popis úloh premenovaného miesta zostal nezmenený.
2/ Rozsudkom zo dňa XX. XX. XXXX tunajší súd vo veci rozhodol podľa § 152 ods. 2 O. s. p. medzitýmnym rozsudkom a určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX. XX. XXXX je neplatné. Súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že miesto vedúceho v útvare ". C. bolo prenesené aj do novej organizačnej štruktúry po organizačnej zmene. Útvar ". C. bol premenovaný na útvar ". I. Z. J. W., pod ktorý útvar patrila aj "dielňa a opravy rotačných strojov" a "dielňa špeciálnych činností ". Ďalším útvarom podľa novej organizačnej schémy bol "Útvar údržby a opravy KS (komplexný servis)". Podľa novej organizačnej štruktúry po organizačnej zmene existovalo miesto "vedúceho útvaru údržby a opravy strojných zariadení". Z dôvodu, že žalovaný v konaní nepreukázal existenciu rozhodnutia zamestnávateľa o organizačnej zmene a doklady, ktoré do spisu založené boli nepreukázali že by u neho došlo k organizačnej zmene ale iba k premenovaniu existujúceho útvaru, v ktorom žalobca pôvodne pracoval dospel súd k záveru, že zamestnávateľ nesplnil hmotnoprávne predpoklady výpovede podľa § 63 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce, preto žalobe v celom rozsahu vyhovel a určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa 28.07.2008 je neplatné. Na odvolanie žalovaného Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa XX. X. XXXX, č.k. XCoXXX/XXXX-XXX rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Po doplnení dokazovanie súd prvej inštancie vyhlásil dňa XX.XX.XXXX rozsudok, č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX, ktorým žalobu zamietol. Na odvolanie žalobcu Krajský súd v Bratislave rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. XCo/XXX/XXXX-XXX napadnutý rozsudok zmenil a určil, že skončenie pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX zo strany žalovaného je neplatné. V časti o náhradu mzdy rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Proti tomuto rozsudku odvolacieho súdu podal dovolanie žalovaný. Najvyšší súd SR rozsudkom zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. XCdo/XXX/XXXX-XXX podané dovolanie zamietol. Súčasný právny stav je teda taký, že súdy právoplatne rozhodli o tom, že skončenie pracovného pomeru žalobcu, listom žalovaného zo dňa XX.XX.XXXX je neplatné.
3/ Vzhľadom na to, že v konaní bolo právoplatne určené, že pracovný pomer žalobcu u žalovaného bol skončený neplatne, súd sa v ďalšom konaní zaoberal mzdovými nárokmi žalobcu, ktoré si v konaní uplatnil. V tejto súvislosti súd vypočul právnych zástupcov -3- 17C/280/2008
sporových strán ako i žalobcu, oboznámil sa s obsahom mzdových listov žalobcu, výpisu z účtu žalovaného, oznámeniami Sociálnej poisťovne zo dňa XX.XX.XXXX, potvrdeniami Sociálnej poisťovne zo dňa XX.XX.XXXX, rozhodnutiami Sociálnej poisťovne zo dňa XX.XX.XXXX ako i ďalším obsahom spisového materiálu.
4/ Žalobca sa podanou žalobou na súd domáhal voči žalovanému „náhrady mzdy vo výške priemerného zárobku odo dňa, keď sa mal pracovný pomer skončiť, t.j. od 01.11.2018 do dňa, od ktorého mu začne prideľovať prácu podľa pracovnej zmluvy a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. Podaním doručeným súdu dňa 23.02.2017 špecifikoval svoje mzdové nároky žalobca nasledovne: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi z titulu náhrady mzdy v dôsledku neplatného skončenia pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX sumu 171 938,95 € do troch dní od právoplatnosti rozsudku“. V podaní žalobca poukázal ma to, že dňa 09.09.2008 oznámil žalovanému, že trvá na pokračovaní pracovného pomeru. Priemerný zárobok sa preto zisťuje za obdobie štvrťroku júl, august, september 2008 a rozhodujúcim štvrťrokom je kalendárny štvrťrok apríl, máj, jún 2008. Čistá mzda žalobcu za mesiac apríl 2008 predstavovala 41 272 Sk, za mesiac máj 2008 - 55 763 Sk a za mesiac jún 2008 - 58 360 Sk. Spolu 155 395 Sk. Na jeden mesiac pripadá v priemere 51 798,33 Sk. Pracovný pomer žalobcu u zamestnávateľa sa skončil uplynutím výpovednej doby dňa 01.11.2008. Do uvedeného dňa žalovaný vyplácal žalobcovi mzdu. Žalovaný mu však do dnešného dňa neumožnil pokračovať v práci, preto náhradu mzdy požadoval za obdobie od 01.11.2008 do 28.02.2017, t.j. za 100 mesiacov. Výsledná suma náhrady mzdy za uvedené obdobie potom prestavuje 5 179 833 Sk/171 938,95 €. Podaním doručeným súdu na pojednávaní dňa 08.02.2018 žalobca vyčíslil náhradu mzdy ku dňu pojednávania sumou 191 343,49 €. Žalovaný zároveň navrhol aby súd podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce náhradu mzdy
presahujúcu 12 mesiacov nepriznal, resp. ju primerane znížil. Poukázal na to, že žalobca po skončení pracovného pomeru u žalovaného ihneď nastúpil do starobného dôchodku, bol mu vyplatený dôchodok za dva roky spätne celkovo vo výške 609 690 Sk/20 238 € a priznaný dôchodok v sume 800 € mesačne, zamestnávateľ mu tiež po skončení pracovného pomeru vyplatil odstupné a odchodné v celkovej výške 233 088 Sk/ 7 737,10 €, ktoré doposiaľ žalovanému nevrátil, hoci tvrdil, že skončenie pracovného pomeru je neplatné. Z uvedeného vyplýva, že žalobca po neplatnom skončení pracovného pomeru žiadnym spôsobom ekonomicky netrpel, prejavil záujem trvalo zotrvať na dôchodku a ďalej sa do práce nezapojiť. Po skončení pracovného pomeru u žalovaného v žiadnom prípade nedošlo k zhoršeniu jeho životnej situácie.
5/ Právny zástupca žalobcu s využitím moderačného oprávnenia nesúhlasil, poukázal na celkovú dobu trvania súdneho konania, ktoré sa práve pre nečinnosť žalovaného museli odročovať, boli podávané opravné prostriedky, čím sa konanie predĺžilo. Žalobca pred súdom uviedol, že po skončení pracovného pomeru u žalovaného sa viac nezamestnal ani na základe pracovnej zmluvy, ani na dohody o vykonaní práce, nepracoval ani brigádnicky, nepodnikal, nebol spoločníkom žiadnej obchodnej spoločnosti. Jeho jediným zdrojom príjmu bol a stále je starobný dôchodok. Po skončení pracovného pomeru sa prihlásil do Sociálnej poisťovne na poberanie starobného dôchodku a tento mu bol vyplatený spätne za obdobie od 09.07.2006 do 13.11.2008 jednorazovo.
6/ Žalovaný sa vzájomnou žalobou domáhal, aby súd podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce určil, že od žalovaného nemožno spravodlivo požadovať aby žalobcu naďalej zamestnával. Ako dôvod uviedol práve dôchodkový vek žalobcu a fakt, že od skončenia
-4-
17C/280/2008
pracovného pomeru sa do pracovného pomeru nezapojil, v súčasnosti je vo veku 73 rokov a je poberateľom starobného dôchodku.
7/ Uznesením zo dňa XX.XX.XXXX, č.k. XXC/XXX/XXXX- XXX súd pripustil zmenu petitu žaloby v nasledovnom znení: „žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi 197 618,86 euro do troch dní od právoplatnosti rozsudku“ a zároveň pripustil vzájomnú žalobu žalovaného v nasledovnom znení: „súd určuje, že nemožno od žalovaného ako zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby žalobcu ako zamestnanca naďalej zamestnával“.
8/ Žaloba na súd bola podaná dňa 04.12.2008, od uvedenej doby bol Zákonník práce č. 311/2001Z.z. novelizovaný viacerými zákonmi. Podľa jednotlivých prechodných a záverečných ustanovení zákonov, ktorými bol novelizovaný Zákonník práce účinný ku dňu podania žaloby súd t.j. ku dňu 28.07.2008
- zák. č. 311/2001 Z.z. v znení zák. č. 165/2002 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2002-165>, 408/2002 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2002-408>, 413/2002 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2002-413>, 210/2003 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2003-210>, 461/2003 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2003-461>, 5/2004 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2004-5>, 365/2004 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2004-365>, 82/2005 Z. z. <http:// www.epi.sk/zz/2005-82>, 131/2005 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2005-131>, 244/2005 Z. z. <http:// www.epi.sk/zz/2005-244>, 570/2005 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2005-570>, 124/2006 Z. z. <http:// www.epi.sk/zz/2006-124>, 231/2006 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2006-231>, 348/2007 Z. z. <http:// www.epi.sk/zz/2007-348>, 200/2008 Z. z. <http://www.epi.sk/zz/2008-200> súd posudzoval nároky z neplatného skončenia pracovného pomeru podľa doterajších predpisov t.j. podľa právneho predpisu účinného ku dňu výpovede (ďalej len „ Zákonník práce“).
9/ Podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce, ak zamestnávateľ dal zamestnancovi neplatnú výpoveď, alebo ak s ním neplatne skončil pracovný pomer okamžite alebo v skúšobnej dobe a ak zamestnanec oznámil zamestnávateľovi, že trvá na tom, aby ho naďalej zamestnával, jeho pracovný pomer sa nekončí, s výnimkou, ak súd rozhodne, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával. Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu mzdy. Táto na rada patrí zamestnancovi v sume jeho priemerného zárobku odo dňa, keď oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní, až do času, keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci alebo, ak súd rozhodne o skončení pracovného pomeru.
Podľa § 134 ods. 1, 2, 3, 4 Zákonníka práce, priemerný zárobok na pracovnoprávne účely zisťuje zamestnávateľ zo mzdy zúčtovanej zamestnancovi na výplatu v rozhodujúcom období a z obdobia odpracovaného zamestnancom v rozhodujúcom období. Do zúčtovanej mzdy podľa prvej vety sa nezahŕňa mzda za neaktívnu časť pracovnej pohotovosti na pracovisku (§ 96 ods. 3) a do obdobia odpracovaného zamestnancom sa nezahŕňa čas neaktívnej časti pracovnej pohotovosti na pracovisku. Rozhodujúcim obdobím je kalendárny štvrťrok predchádzajúci štvrťroku, v ktorom sa zisťuje priemerný zárobok. Priemerný zárobok sa zisťuje vždy k 1. dňu kalendárneho mesiaca nasledujúceho po rozhodujúcom období a používa sa počas celého štvrťroka, ak tento zákon neustanovuje inak. Ak zamestnanec v rozhodujúcom období neodpracoval aspoň 22 dní alebo 170 hodín, používa sa namiesto priemerného zárobku pravdepodobný zárobok. Pravdepodobný zárobok sa zistí zo mzdy, ktorú zamestnanec dosiahol od začiatku rozhodujúceho obdobia, alebo zo mzdy, ktorú by zrejme dosiahol. Priemerný zárobok sa zisťuje ako priemerný hodinový zárobok. Priemerný hodinový zárobok sa zaokrúhľuje na 4 desatinné miesta. Ak sa podľa pracovnoprávnych predpisov má použiť priemerný mesačný zárobok, postupuje sa tak, že priemerný hodinový zárobok sa vynásobí priemerným počtom pracovných hodín pripadajúcich v roku na 1 mesiac podľa týždenného pracovného času zamestnanca. Priemerný mesačný zárobok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.
-5-
17C/280/2008
Podľa § 79 ods. 2 Zákonníka práce, ak celkový čas, za ktorý by sa mala zamestnancovi poskytnúť náhrada mzdy presahuje 12 mesiacov, môže súd na žiadosť zamestnávateľa jeho povinnosť nahradiť mzdu za čas presahujúci 12 mesiacov primerane znížiť, prípadne náhradu mzdy zamestnancovi vôbec nepriznať.
10/ V prejednávanej veci bolo právoplatne rozhodnuté o neplatnosti skončenia pracovného pomeru žalobcu, preto mu v zmysle ustanovenie § 79 a nasledovných Zákonníka práce vznikol nárok na náhradu mzdy. Náhrada mzdy prislúcha zamestnancovi od doby, kedy zamestnávateľovi oznámil, že trvá na ďalšom zamestnávaní a to až do doby keď mu zamestnávateľ umožní pokračovať v práci, alebo ak dôjde k platnému skončeniu pracovného pomeru. Z výnimočných dôvodov súd môže náhradu mzdy presahujúcu 12 mesiacov priberanie znížiť, prípadne ju zamestnancovi vôbec nepriznať. Strany sporu na pojednávaní konanom dňa 08.02.2018 odsúhlasili výšku priemernej mesačnej mzdy 1 719,39 € netto určenej na účely náhrady mzdy z dôvodu neplatnosti skončenia pracovného pomeru, s ktorou výškou sa súd stotožnil.
11/ Z obsahu spisu súd zistil, že žalobca sa domáha priznania náhrady mzdy za obdobie od 01.11.2008, napriek tomu, že podľa § 79 ods. 1 Zákonníka práce mu vznikol nárok na náhradu mzdy odo dňa, kedy oznámil zamestnávateľovi, že trvá na ďalšom zamestnávaní. Keďže žalobca bol v konaní zastúpený advokátom a súd nemôže strane sporu prisúdiť viac, než čoho sa domáha, súd priznal žalobcovi nárok na náhradu mzdy odo dňa 01.11.2018, kedy malo dôjsť ku skončeniu pracovného pomeru výpoveďou zo dňa XX.XX.XXXX. Žalobca sa domáhal priznať náhradu mzdy do dňa rozhodnutia súdu o jeho nároku. Žalovaný žiadal, aby súd využil moderačné oprávnenie a priznal žalobcovi náhradu mzdy iba za obdobie 12 mesiacov.
12/ Podľa ustálenej judikatúry základným hľadiskom pri rozhodovaní súdu o zníženie, respektíve nepriznanie náhrady mzdy za dobu presahujúcu 12 mesiacov, je skutočnosť, či zamestnanec bol po neplatnom rozviazaní pracovného pomeru zamestnaný u iného zamestnávateľa, poprípade či sa do práce nezapojil z vážneho dôvodu. Významné pritom je predovšetkým to, či sa zamestnanec zapojil alebo mohol zapojiť do práce v mieste dojednanom pracovnou zmluvou, či zamestnanec vykonával alebo mohol vykonávať prácu, ktorá zodpovedá druhu práce dohodnutej v pracovnej zmluve, ktorá je dohodnutému druhu práce rovnocenná alebo práci, ktorej výkon je pre zamestnanca výhodnejší, než v pracovnej zmluve dohodnutý druh práce a akú mzdu za vykonanú prácu obdržal. Rovnako musí byť brané do úvahy aj to, či sa aktívne i sám podieľal na hľadaní si zamestnania. Pri rozhodovaní o náhrade mzdy na obdobie 12 mesiacov potom súd spravidla zisťuje aj okolnosti (subjektívne a objektívne), ktoré súvisia so zabezpečením sa zamestnanca a nie okolnosti týkajúce sa pomerov zamestnávateľa. Po uplynutí lehoty uvedenej v ustanovení § 79 ods. 2 Zákonníka práce tak ustupuje do pozadia sankčná a satisfakčná povaha náhrady mzdy a zvýrazňuje sa jej sociálna funkcia. V tomto prípade ide o to, či chovanie zamestnanca pri zabezpečovaní si ďalšieho zárobku (iného príjmu) je korektné; krátenie alebo
nepriznanie prichádza do úvahy, ak zamestnanec vlastnou vinou zanedbal možnosť zarobiť si a tak si aspoň čiastočne nahradiť ušlý príjem, alebo naopak, ak niekde zarábal toľko, že žiadnu ujmu neutrpel. Z listinných dôkazov, ktoré založil do spisu žalobca mal súd za preukázané, že v čase neplatného skončenia pracovného pomeru bol už dva roky v dôchodkovom veku. Po doručení výpovede sa prihlásil do Sociálnej poisťovne na poberanie starobného dôchodku a tento mu bol za uvedené dva roky vyplatený spätne jednorázovou sumou 609 390 Sk/ 20 238 €, zároveň mu bol priznaný starobný dôchodok vo výške 800 € mesačne. Tak ako -6- 17C/280/2008
z obsahu listinných dokladov založených žalovaným vyplýva, po daní výpovede zo dňa XX.XX.XXXX vyplatil žalobcovi odstupné a odchodné v celkovej výške 7 737,10 € a hoci sa sám žalobca domáhal určenia neplatnosti výpovede túto sumu žalovanému do dnešného dňa nevrátil. Od roku 2008 je žalobca doposiaľ na starobnom dôchodku, po skončení pracovného pomeru u žalovaného sa nesnažil opätovne sa zapojiť do pracovného pomeru, pretože bol v dôchodkovom veku a na dôchodku je doposiaľ. Súd konštatuje, že výkon práva uplatniť si náhradu mzdy z neplatného skončenia pracovného pomeru spôsobom, ktorý priamo vyplýva zo zákona, pri rešpektovaní zákonom predpokladaného postupu, nemôže v žiadnom prípade byť zneužitím práva. Avšak na druhej strane, kedy nad priznanú náhradu mzdy za dvanásť mesiacov, nastupuje už len jej sociálna funkcia, je potrebné uzavrieť, že žalobca bol v ďalšom období sociálne zabezpečený práve starobným dôchodkom ako aj odstupným a odchodným, ktoré mu boli vyplatené zamestnávateľom, ktorú sumu mu žalobca doposiaľ nevrátil a ktorú sumu od neho žalovaný ani nevymáha. Priznaná suma náhrady mzdy za 12 mesiacov vo výške 20 632,68 € (1 719,39 x 12) predstavuje podľa názoru súdu dostatočnú satisfakciu a sociálnu ochranu pre žalobcu a zároveň je i dostatočnou sankciou pre žalovaného za jeho nezákonný postup, ktorý zvolil pri skončení pracovného pomeru. Ďalšia priznaná náhrada by tak už sociálnu funkciu neplnila, preto súd vo zvyšnej časti žalobu zamietol.
13/ V súvislosti so vzájomnou žalobou žalovaného, ktorou sa domáhal, aby súd určil, že nemožno od zamestnávateľa spravodlivo požadovať, aby naďalej žalobcu zamestnával súd uvádza nasledovné: Ustanovenie § 79 ods. 1 Zákonníka práce vo svojej druhej časti prvej vety, z ktorej vyplýva výnimka z neskončenia pracovného pomeru pri jeho neplatnom skončení zamestnávateľom, pokiaľ zamestnanec trvá na ďalšom zamestnávaní, kedy súd môže na návrh zamestnávateľa rozhodnúť, že nemožno od neho spravodlivo požadovať, aby zamestnanca naďalej zamestnával, patrí k právnym normám s relatívne neurčitou hypotézou, t.j. k právnym normám, ktorých hypotéza nie je určená priamo právnym predpisom a ktoré tak prenechávajú súdu, aby podľa svojho uváženia v každom jednotlivom prípade vymedzil sám hypotézu právnej normy zo širokého, dopredu neobmedzeného okruhu okolností. Nejde však o úvahu úplne neobmedzenú, lebo právny predpis tým, že taxatívne určuje dôvody, pre ktoré zamestnávateľ môže so zamestnancom jednostranne rozviazať pracovný pomer, určuje zároveň hľadiská, ku ktorým je potrebné prihliadať a ktorými je táto úvaha usmerňovaná. Súd môže prihliadnuť zároveň k akýmkoľvek ďalším skutočnostiam, ktoré majú vzťah k výkonu práce dotknutého zamestnanca, predovšetkým k jeho osobe, k jeho doterajším pracovným výsledkom, ku schopnostiam spolupráce a pod. Spravodlivosťou tu treba rozumieť niečo, čo by za takéto mohli považovať obe strany sporu. Z uvádzaného potom nepochybne vyplýva a to bez potreby zaoberať sa prípadnými ďalšími dôvodmi, že ak žalobca pred neplatným skončením pracovného pomeru už dva roky pracoval u zamestnávateľa po dosiahnutí dôchodkového veku, po doručení výpovede nastúpil do starobného dôchodku, prácu si nehľadal a doposiaľ je jeho jediným zdrojom príjmu starobný dôchodok, pričom medzičasom dosiahol vek 73 rokov považuje súd za spravodlivé určiť, že nemožno od žalovaného žiadať, aby žalobcu naďalej zamestnával. Žalobu, ktorou sa žalobca domáhal, aby súdu určil, že jeho pracovný pomer u žalovaného trvá preto súd zamietol a vyhovel vzájomnej žalobe žalovaného.
14/ O trovách konania žalobcu rozhodol súd podľa § 251 CSP v spojení s § 255 ods. 1 CSP a priznal mu voči žalovanému nárok na náhradu trov konania v pomere 100 %. Žalobca bol úspešný v merite veci o neplatnosť skončenia pracovného pomeru. V časti -7- 17C/280/2008
o náhrade mzdy bolo na úvahe súdu, či využije moderačné oprávnenie, teda rozhodnutie v tejto časti záviselo od úvahy súdu. V dôvodovej práve k ustanoveniu § 255 CSP sa uvádza, že v sporovom
konaní je kritérium procesného úspechu prvoradým kritériom posudzovania náhrady trov konania, čomu zodpovedná aj systematické začlenenie tohto ustanovenia. Podľa tohto kritéria môže súd priznať náhradu trov konania v plnej výške aj v prípade, ak súd priznal nárok úspešnej strane, nie však v požadovanej výške. Ide o prípady, i keď výška nároku závisí od úvahy súdu.
15/ Podľa § 251 CSP v spojení s § 255 CSP súd priznal žalovanému voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v pomere 100 % v časti o vzájomnej žalobe, keďže bol plne úspešný.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní odo dňa doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné. V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. -8- 17C/280/2008
Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Exekúciu vykoná ten exekútor, ktorého v návrhu na vykonanie exekúcie označí oprávnený (§ 38 zák. č. 233/1995 Z.z.) a ktorého jej vykonaním poverí súd, ak osobitný predpis alebo tento zákon neustanovuje inak (§ 29 zákona č. 233/1995 Z.z.).
V Bratislave dňa 29.05.2018