Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

11Co/296/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: T. Z., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. XXX, právne zastúpený JUDr. Ladislavom Ščurym, advokátom so sídlom J. XXXX, A., proti žalovanému: Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, X. Q. X. XXXX, v konaní o zaplatenie sumy 7.000,- eur istiny s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Čadca č. k. 4C/137/2013-264 zo dňa 18.07.2017 v spojení s dopĺňacím uznesením Okresného súdu Čadca č. k. 4C/137/2013-322 zo dňa 24. októbra 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením vo výrokoch I., II. p o t v r d z u j e .

Výroku III. rozsudku súdu prvej inštancie sa n e d o t ý k a .

Žalovanému priznáva voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom okresný súd I. žalobu žalobcu proti žalovanému na zaplatenie sumy 4.000,- eur s 12 % úrokom z omeškania ročne od 05.10.2010 do zaplatenia zamietol, II. žalobcovi uložil povinnosť nahradiť žalovanému trovy konania v rozsahu 100 % vo výške, ktorá bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku VSÚ prvostupňového súdu.

2. Vychádzal zo záväzného právneho názoru v uznesení odvolacieho súdu č. k. 11Co/47/2017-212 zo dňa 28.2.2017, bod 11, v ktorom odvolací súd zhodne s prvostupňovým súdom skonštatoval, že právnym úkonom písomným zo dňa 04.10.2010 nedošlo k platnému uzavretiu zmluvy o pôžičke. Stotožnil sa so záverom prvostupňového súdu, že pôžička je reálny kontrakt a vzniká odovzdaním finančných prostriedkov (či už bezhotovostne na účet dlžníka, alebo z ruky do ruky). Žalobca v konaní potvrdil, že k odovzdaniu jednotlivých súm pôžičky v úhrne 7.000,- eur došlo v rokoch 2006 - 2010 bez bližšej časovej špecifikácie. Jednotlivé čiastkové poskytnutia súm pôžičky v konkrétnej výške žalobca nepreukázal. Tým mal súd preukázané, že primárnym právnym úkonom je zmluva o pôžičke. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie, že platným spôsobom uzavrel zmluvu o pôžičke, či už na základe písomného úkonu zo dňa 04.10.2010 č. l. 6 spisu, alebo na základe jednotlivých čiastkových úkonov - pôžičiek v rokoch 2006 - 2010. Žalobca nepreukázal platný právny úkon zmluvy o pôžičke (pôžičkách), ani reálne odovzdanie pôžičky (pôžičiek). Podmienka reálneho odovzdania a prevzatia požičanej sumy vyplýva priamo z textu zákona § 657 Občianskeho zákonníka: „Prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze.“ Reálna zmluva, zmluva o pôžičke vzniká odovzdaním požičanej veci, sumy (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 20Cdo/3334/2012). Zmluva o pôžičke teda nevzniká iba dohodu strán, ale skutočným odovzdaním požičanej sumy, predmetu pôžičky (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 14.05.2004, sp. zn. 21Cdo/2217/2003 z 11.12.2009, sp. zn. 21Cdo/4520/2007 zo dňa

29.09.2010, sp. zn. 33Cdo/4312/2008). Dôkazné bremeno a bremeno tvrdenia v spore o vrátenie pôžičky spočívalo na veriteľovi, teda na žalobcovi, ktorý mal preukázať, že došlo k uzavretiu pôžičky (jednotlivých pôžičiek), medzi kým, na akú výšku požičanej sumy, s akou dohodnutou lehotou splatnosti a s akými ostatnými obsahovými náležitosťami. Dôkazným bremenom veriteľa je aj preukázať, že predmet pôžičky (pôžičiek) odovzdal a že dlžník predmet pôžičky riadne a včas nevrátil (rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 11.12.2009, sp. zn. 21Cdo/4520/2007). Žalobca - veriteľ neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie platného právneho úkonu zmluvy o pôžičke (pôžičkách) a reálneho odovzdania požičanej sumy (súm) a jej (ich) nevrátenia. Piaty oddiel Občianskeho zákonníka má nadpis „Zabezpečenie záväzkov“. V tomto piatom oddiele „Zabezpečenie záväzkov“ je ako zabezpečovací prostriedok v ustanovení § 558 Občianskeho zákonníka uvedené aj uznanie dlhu. Z uvedeného prvostupňový súd mal preukázané, že uznanie dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka je akcesorickým zabezpečovacím právnym úkonom, ktorý zabezpečuje primárny záväzok, v tomto prípade zmluvu o pôžičke. Pri aplikácii logického výkladu potom pre platnosť akcesorického právneho úkonu sa vyžaduje preukázať platnosť primárneho právneho úkonu. V konaní žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie platného primárneho záväzku zmluvy o pôžičke (pôžičkách). Tento dôvod je prvým dôvodom v poradí, pre ktorý je neplatný aj akcesorický právny úkon uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka - zmluva o pôžičke zo dňa 04.10.2010 na č. l. 6 spisu. Úkon zo dňa 04.10.2010 na č. l. 6 spisu je neplatným úkonom uznania dlhu aj z toho dôvodu, že k uzavretiu platného právneho úkonu uznania záväzku podľa § 558 Občianskeho zákonníka možno dôjsť až po tom, čo dlh vznikol (rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 30Cdo/3840/2012). V tomto konkrétnom prípade podmienka platnosti nie je splnená, pretože nemohol poručiteľ dňa 04.10.2010 úkonom na č. l. 6 spisu platným spôsobom uznať dlh, ktorý mal vzniknúť až po uplynutí splatnosti dlhu, teda dňa 04.10.2013. Nemohol platne uznať dlh skôr, než tento dlh vznikol (než vznikol platným spôsobom záväzok plniť). Podľa § 558 Občianskeho zákonníka ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Podmienkami platnosti právneho úkonu, ktoré vyplývajú z ustanovenia § 558 Občianskeho zákonníka je a) písomnosť, b) záväzok dlžníka, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, c) pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. a) Písomnosť uznania dlhu: Právny úkon zo dňa 04.10.2010 č. l. 6 spisu spĺňa podmienku písomného právneho úkonu tak, ako to vyžaduje § 558 Občianskeho zákonníka. Podmienkou písomného právneho úkonu je však aj vlastnoručný podpis na uznávacom prejave. Ten bol zo strany žalovaného 3/ (jeho kolízneho opatrovníka a zákonného zástupcu) namietnutý ako nepravý. Tým bola spochybnená platnosť právneho úkonu z hľadiska písomnosti. Súd nenariadil znalecké dokazovanie z dôvodov uvedených pod bodom 7 odôvodenia tohto rozsudku, pretože existujú iné dôvody, pre ktoré je právny úkon uznania dlhu neplatný a dokazovanie znalcom v tomto štádiu konania by bolo nadbytočné, nehospodárne. Podľa § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka ak právny úkon nebol urobený vo forme, ktorú vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov, je neplatný. Keďže § 558 Občianskeho zákonníka vyžaduje písomnosť právneho úkonu, v nadväznosti na § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka pri nedostatku písomnej formy právneho úkonu (vlastnoručného podpisu) by právny úkon uznania záväzku bol neplatným právnym úkonom. b) Záväzok dlžníka, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky: Túto zákonnú podmienku neplatnosti, resp. platnosti právneho úkonu uznania dlhu súd vyhodnotil v nadväznosti na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR 32Odo/376/2003, ktoré sa zaoberalo otázkou určitosti čo do dôvodu uznania dlhu v prípade viacerých záväzkov. Z tohto rozhodnutia jednoznačne vyplýva, že ak chýba určitosť dôvodu dlhu a určitosť záväzku zaplatiť určitý dlh, potom je právny úkon uznania záväzku neplatný pre neurčitosť dôvodu dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne a zrozumiteľne; inak je neplatný. Z uvedeného rozhodnutia vyplýva, že ak existuje viac dlhov vo väčšom časovom rozpätí, je povinnosťou v právnom úkone uznania dlhu jednoznačne určiť, ktoré jednotlivé dlhy čo do dôvodu a výšky dlžník uznáva a ktoré jednotlivé dlhy čo do dôvodu a výšky sľubuje zaplatiť. Iba v takom prípade je splnená podmienka určitosti úkonu. Úkon zo dňa 04.10.2010 s nadpisom „Zmluva o pôžičke“ č. l. 6 spisu v nadväznosti na § 37 ods. 1 Občianskeho zákonníka a v nadväznosti na § 558 Občianskeho zákonníka je neplatným právnym úkonom pre neurčitosť záväzku dlžníka, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, pretože dlh sa skladal z viacerých dlhov a v písomnom právnom úkone zo dňa 04.10.2010 č. l. 6 spisu je uvedený jeden dlh vo výške 7.000,- eur, ktorý je medzi stranami konania sporný. Určitosť musí byť vyjadrená v písomnom právnom úkone, keďže § 558 Občianskeho zákonníka písomnosť vyžaduje pre svoju platnosť. Podmienka písomnosti úkonu nemôže byť dokazovaná ústnym spôsobom, resp. inými dôkazmi (ohliadkou, výsluchom žalobcu a podobne), pretože by nebola naplnená podmienka, že všetky

podstatné náležitosti právneho úkonu uznania podľa § 558 Občianskeho zákonníka v nadväznosti na § 40 ods. 1 Občianskeho zákonníka sú uvedené v písomnom právnom úkone uznania dlhu a že táto podmienka je podmienkou platnosti daného úkonu. Prísľub zaplatenia dlhu dlžníkom v úkone zo dňa 04.10.2010 na č. l. 6 spisu nespĺňa zákonnú podmienku určitosti tohto záväzku čo do dôvodu, čo do výšky a z tohto dôvodu je úkon uznania dlhu zo dňa 04.10.2010 č. l. 6 spisu neplatným právnym úkonom. V právnom úkone zo dňa 04.10.2010 č. l. 6 spisu je uvedené: „Zaväzuje vrátiť sumu 7 000 € do 4.10.2013.“ Pričom z obsahu úkonu zo dňa 04.10.2010 bod II. vyplýva, že suma 7.000,- eur bola odovzdaná pri podpise zmluvy dňa 04.10.2010, čo vyvrátil samotný právny zástupca žalobcu tým, kedy jednoznačne spolu so žalobcom tvrdili, že pôžičky boli poskytnuté v rokoch 2006 - 2010. Z tohto dôvodu nejde o jednoznačný záväzok dlžníka zaplatiť dlhy - pôžičky jednoznačne určené čo do dôvodu, dátumu, výšky. Táto skutočnosť spôsobuje neplatnosť právneho úkonu uznania dlhu. c) Uznaním záväzku sa nemôže meniť pôvodný záväzok, ani založiť nový záväzok, je to zabezpečovací inštitút k pôvodnému záväzku. Taktiež v nadväznosti na výkladové pravidlá súd musel chrániť vôľu zmluvnej strany, zosnulého a jeho právneho nástupcu. d) Podľa § 558 Občianskeho zákonníka pri premlčanom dlhu má uznanie záväzku právny následok (právny následok, že dlh v čase uznania trval), len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní. Dôkazné bremeno na preukázanie tvrdenia, že vzhľadom k vznesenej námietke premlčania ku dňu uznania dlhu, teda ku dňu 04.10.2010 dlh (dlhy) trval (trvali), mal veriteľ, teda žalobca. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tohto tvrdenia, že dlžník ku dňu 04.10.2010 mal vedomosť o tom, že záväzky a ktoré konkrétne sú ku dňu uznania premlčané. V tomto spore 4C/137/2013 žalobca ani jeho právny zástupca počas celého konania (po dobu 4 rokov) vôbec ani nekonkretizovali skutkovo, ku ktorým dátumom a v akej výške boli jednotlivé pôžičky poskytnuté, preto súd vychádzal zo záveru, že keď samotný žalobca nemal túto vedomosť po dobu 4 rokov počas súdneho konania, ktoré začalo žalobou dňa 05.02.2013, potom samotný veriteľ nemal o tom veriteľ ku dňu uzavretia úkonu zo dňa 04.10.2010 na č. l. 6 spisu vedomosť a pri aplikácii logického výkladu potom ani dlžník ku dňu uzavretia úkonu zo dňa 04.10.2010 nemal vedomosť o tom, kedy jednotlivé pôžičky boli poskytnuté, v akej výške a o tom, že uznáva dňa 04.10.2010 premlčané pôžičky. Z toho dôvodu nemohol nastať účinok podľa § 558 Občianskeho zákonníka - predpoklad, že dlh v čase uznania trval. Vzhľadom k tomu, že žalobca nepreukázal ani platnosť primárneho právneho úkonu zmluvy o pôžičke (pôžičkách), ani vznik právneho úkonu pôžičky (pôžičiek) reálnym odovzdaním pôžičky (pôžičiek), ani uzavretie platného akcesorického právneho úkonu uznania záväzku podľa § 558 Občianskeho zákonníka, nemohlo dôjsť k presunu dôkazného bremena na žalovaného. Predmetom konania bol nárok žalobcu podľa § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka. V konaní žalobca preukázal dedičským rozhodnutím 5D/494/2012 zo dňa 17.10.2013 č. l. 29 spisu a pripojeným dedičským spisom, že žalovaný Y. Y. je jediným dedičom po poručiteľovi R. Y., nar. XX.XX.XXXX, zomr. XX.XX.XXXX, ktorý zároveň bol aj dlžníkom na základe právneho úkonu zo dňa 04.10.2010 č. l. 6 spisu (resp. právnych úkonov pôžičiek v rokoch 2006 - 2010). Uvedenými dôkazmi taktiež žalobca preukázal čistú hodnotu dedičstva žalovaného vo výške 17.469,07 eur. Do tejto výšky by zodpovedal žalovaný za dlhy poručiteľa, ak by bol preukázal, že tieto dlhy existovali ku dňu smrti poručiteľa, teda ku dňu 07.08.2012. Bolo povinnosťou žalobcu preukázať platný záväzok poručiteľa ku dňu smrti 7.8.2012 a existujúci záväzok ku dňu smrti 07.08.2012, keďže požadoval plnenie z platného záväzku (§ 488, § 489, § 494 Občianskeho zákonníka). Platný záväzok podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvu o pôžičke zo dňa 04.10.2010 (o pôžičkách v rokoch 2006 - 2010) nepreukázal. Platný záväzok na základe uznania dlhu podľa § 558 Občianskeho zákonníka nepreukázal. V nadväznosti na § 470 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka tak nepreukázal, že ku dňu smrti poručiteľa R. Y., teda ku dňu 07.08.2012 existoval dlh, za ktorý ako jediný dedič do výšky nadobudnutého majetku zodpovedá žalovaný. Z uvedených dôvodov súd žalobu podľa § 470 ods. 1 Občianskeho zákonníka voči žalovanému v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Žalobca nepreukázal, že pôžička vo výške 7.000,- eur s príslušenstvom (resp. pôžičky poskytnuté v rokoch 2006 - 2010 bez bližšej konkretizácie) sú existujúcim dlhom, že existovali ku dňu smrti poručiteľa R. Y., teda ku dňu 07.08.2012 a že teda poručiteľovou smrťou prešli na jediného dediča - žalovaného Y. Y. a že Y. Y. do výšky nadobudnutého dedičstva za tento dlh zodpovedá. Z tohto dôvodu súd žalobu voči žalovanému v celom rozsahu zamietol ako nedôvodnú. Žalobou zo dňa 05.02.2013 žiadal žalobca od žalovaného zaplatiť pôžičku 7.000,- eur s 12 % úrokom z omeškania od 05.10.2010 do zaplatenia. Na pojednávaní dňa 18.7.2017 (po 4 rokoch) vzal žalobu späť v rozsahu povinnosti žalovaného zaplatiť pôžičku vo výške 3.000,- eur istiny s príslušenstvom. V tomto rozsahu žiadal konanie zastaviť. Keďže k späťvzatiu žaloby došlo bez preukázania dôvodnosti podanej žaloby v tomto rozsahu 3 000 € (žalobca nepreukázal, že pôžička bola zaplatená po podaní žaloby), túto časť predmetu sporu súd vyhodnotil ako neúspech žalobcu a o náhrade trov konania rozhodol podľa § 256 ods. 1 CSP. Podľa § 256 ods. 1 ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane. V tejto časti žalobca procesne

zavinil zastavenie konania, táto časť je úspechom žalovaného a v tejto časti súd priznal náhradu trov konania žalovanému. Žalovanému priznal náhradu trov konania aj v časti predmetu sporu, o ktorom súd rozhodol predmetným rozsudkom. Žalovaný bol úspešnou stranou konania v celom rozsahu predmetu sporu, teda v rozsahu 100 %. Súd mu preto priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Výška bude vyčíslená po právoplatnosti rozsudku a po právoplatnosti zastavujúceho uznesenia VSÚ prvostupňového súdu (§ 262 ods. 1, 2 CSP, § 263 ods. 1 .

3. Dopĺňacím uznesením súd vyššie uvedený rozsudok doplnil o výrok III., ktorý znie: Konanie v časti o zaplatenie 3.000,- eur istiny spolu s 12 % úrokom z omeškania od 05.10.2010 do zaplatenia zastavuje.

4. Okresný súd s poukazom na ustanovenia § 225 ods. 1, 2, 3, § 234 ods. 2 doplnil skôr vydaný rozsudok, keď opomenul rozhodnúť o čiastočnom späťvzatí žaloby zo strany žalobcu. O čiastočnom späťvzatí žaloby rozhodol v zmysle ust. § 144, § 145 ods. 1, § 146 ods. 1, 2 CSP. Žalobca prostredníctvom svojho právneho zástupcu vzal žalobu späť v časti o zaplatenie 3.000,- eur s príslušenstvom na pojednávaní dňa 18.07.2017 s poukazom na predbežný právny názor prvostupňového súdu vzhľadom k tomu, že nevedel preukázať túto sumu, žalovaný sa nevyjadril, či so zastavením konania v časti súhlasí alebo nie. Súd preto vychádzal zo zákonnej domnienky súhlasu žalovaného so zastavením konania v uvedenej časti a konanie zastavil.

5. V zákonnej lehote podal odvolanie voči rozsudku súdu prvej inštancie žalobca, ktoré odôvodňuje ust. § 365 ods. 1 písm. d/, f/, h/ CSP. Nesúhlasil so závermi súdu prvej inštancie. Poukazuje na rozhodnutie odvolacieho súdu, ktorý vo svojom zrušujúcom uznesení v bode 11. uviedol, že sa stotožňuje len s čiastkovými závermi súdu prvej inštancie, že k uzatvoreniu zmluvy o pôžičke medzi žalobcom a právnym predchodcom žalovaného nedošlo uzavretím zmluvy o pôžičke zo dňa 04.10.2010, pričom tento ďalej uviedol, že pôžička predstavuje reálny kontrakt a ako záväzkovo-právny vzťah vzniká reálnym odovzdaním finančných prostriedkov a že možno súhlasiť so súdom prvej inštancie, že ako žalobca jednotlivé čiastkové poskytnutia súm v konkrétnej výške nepreukázal. Odvolací súd teda neuviedol, že zmluva o pôžičke zo dňa 04.10.2010 je neplatným právnym úkonom. Tento písomný listinný dôkaz je platným právnym úkonom, nakoľko spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti stanovené v ust. § 34 a nasl. Občianskeho zákonníka upravujúceho vo všeobecnosti právne úkony. Uvedenú skutočnosť potvrdil i samotný odvolací súd v bode 12. zrušujúceho uznesenia, keď uviedol, že síce zmluvu o pôžičke zo dňa 04.10.2010 nemožno hodnotiť ako zmluvu o pôžičke, ale túto je potrebné ako každý právny úkon vyhodnotiť podľa jej obsahu. Pokiaľ by ju považoval odvolací súd za neplatný právny úkon, nevyslovil by svoj právny názor, že v danom prípade je potrebné túto listinu vyhodnotiť podľa jej obsahu ako dlžobný úpis. Písomné vyhotovenie zmluvy o pôžičke zo dňa 04.10.2010 je platným právnym úkonom, nakoľko vykazuje všetky zákonom predpísané náležitosti zmluvy o pôžičke podľa § 657 OZ. Formálny stav - písomné znenie zmluvy o pôžičke zo dňa 04.10.2010 nie je v rozpore s hmotnoprávnym stavom, pretože v spornej zmluve o pôžičke zo dňa 04.10.2010 sa uvádza, že dlžník svojim podpisom potvrdzuje prevzatie sumy vo výške 7.000,- eur, avšak nekonkretizuje kedy a akým spôsobom malo dôjsť k tomuto prevzatiu a skutočnosť, že k prevzatiu finančných prostriedkov nedošlo naraz, ale postupne, nemení tú skutočnosť, že došlo k požičaniu finančných prostriedkov vo výške 7.000,- eur. Tieto boli R. Y. ako dlžníkovi odovzdané a tieto si prezval, čo potvrdili vypočutí svedkovia v rámci dokazovania v predmetnom spore. Svojím podpisom potvrdil tú skutočnosť, že mu žalobca poskytol peniaze, ale neuviedol, kedy k tomuto odovzdaniu došlo, teda neexistuje žiadny rozpor, ako to uvádza súd prvej inštancie. Súd prvej inštancie po vrátení veci sa mal zaoberať predmetnou zmluvou podľa jej obsahu a mal skúmať, či túto nemožno pokladať za dlžobný úpis, resp. uznanie záväzku zo strany dlžníka. K uvedenému záveru sa súd prvej inštancie vyjadril tak, že nakoľko žalobca nepreukázal vznik primárneho záväzku medzi ním a zosnulým R. Y., tak nemohol platne vzniknúť akcesorický záväzok v podobe uznania dlhu. S takýmto záverom sa nestotožňuje. V prvom rade zmluvu o pôžičke zo dňa 04.10.2010 pokladá za platný právny úkon a z tohto dôvodu je možné, aby vznikol aj sekundárny akcesorický záväzok. Prvostupňový súd sa mal zaoberať tým, či sa jedná o dlžobný úpis, resp. uznanie dlhu a ak áno, uvedenú skutočnosť mal riadne zdôvodniť a rovnako v opačnom prípade, pokiaľ by uvedenú zmluvu nevyhodnotil ako dlžobný úpis. Súd prvej inštancie sa uvedenému záväznému právnemu názoru odvolacieho súdu nedostatočne venoval, resp. na tento neprihliadal dostatočne. Takýto postup považuje žalobca za nesprávny a nezákonný a napádané rozhodnutie rovnako je nesprávne a nezákonné. Poukazuje na výklad a stanoviská odborníkov, ako i judikatúru súdov k ust. § 657 OZ, ktorý sa vyjadrili, že v praxi sa pripúšťa aj možnosť, aby peniaze, ktoré už boli dlžníkovi odovzdané z iného dôvodu pred uzavretím zmluvy o pôžičke a ktoré je dlžník povinný vrátiť, predstavovali naďalej predmet pôžičky.

V tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutia Najvyššieho súdu ČR. Samotná zmluva o pôžičke má charakter reálnej zmluvy, to znamená, že vzniká reálnym úkonom a to odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, pričom ku skutočnému odovzdaniu predmetu pôžičky nemusí nutne dôjsť iba v čase uzavretia zmluvy o pôžičke. Nesúhlasí tiež s rozhodnutím súdu prvej inštancie o zamietnutí návrhu na doplnenie dokazovania výsluchom žalobcu k výberom z vkladnej knižky, pretože každá zo strán sporu má možnosť v priebehu celého súdneho sporu až do skončenia dokazovania navrhovať dôkazy svedčiace v jej prospech. Neboli splnené zákonné podmienky na zamietnutie návrhu na doplnenie dokazovania. Totiž jediným, kto by sa vedel relevantným spôsobom vyjadriť ku vkladnej knižke na meno žalobcu a k transakciám, je výlučne žalobca. Nevykonaním tohto dôkazu boli porušené základné procesné práva žalobcu a bola porušená zásada spravodlivého procesu. Z výberov z vkladnej knižky je jednoznačné, že sa uskutočnili dva veľké výbery, ktorým súd prvej inštancie vôbec nevenoval pozornosť. V tejto súvislosti odkazuje aj na všetky písomné podania, najmä na odvolanie voči rozsudku OS Čadca č. k. 4C/137/2013-180 zo dňa 15.11.2016 a následne odpoveď na výzvu súdu zo dňa 05.04.2017. Z dôvodu, že nesúhlasí s rozhodnutím vo veci samej, nesúhlasí ani s výrokom II. o náhrade trov konania, pretože má za to, že žaloba je dôvodná. Súd jej mal vyhovieť a zaviazať žalovaného na náhradu trov. Tiež poukazuje na ust. § 274 CSP, v zmysle ktorého mal súd vydať rozsudok pre zmeškanie, pretože takýto návrh podal, nakoľko žalovaný sa na pojednávanie nedostavil a svoju neúčasť neospravedlnil. Navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že žalovanému v rade 3/ uloží povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu vo výške 4.000,- eur spolu s 12 %-ným ročným úrokom z omeškania od 05.10.2010 do zaplatenia, a to do troch dní od právoplatnosti rozsudku a žalovaného zaviaže nahradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 100 %.

6. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

7. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalobcu v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 rozsudok súdu prvej inštancie v spojení s dopĺňacím uznesením v napadnutých výrokoch I. a II. potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.

8. Výroku III. odvolaním nenapadnutého sa rozhodnutie odvolacieho súdu nedotýka.

9. Odvolanie žalobcu nie je dôvodné. Odvolací súd v prvom rade zdôrazňuje, že súd prvej inštancie sa neodchýlil od vysloveného právneho názoru odvolacieho súdu, ktorý vyslovil v uznesení Krajského súdu v Žiline č. k. 11Co/47/2017-212 zo dňa 28. februára 2017.

10. Odvolací súd tu konštatoval, že pôžička predstavuje reálny kontrakt a ako záväzkovo-právny vzťah vzniká reálnym odovzdaním finančných prostriedkov. Samotný žalobca v konaní pred súdom potvrdil, že k odovzdaniu jednotlivých súm pôžičky súhrnne vo výške 7.000,- eur došlo v rokoch 2006 - 2010 bez bližšej časovej špecifikácie, jednotlivé čiastkové poskytnutia súm pôžičky v konkrétnej výške žalobca nepreukázal. Hoci listina, ktorá je označená ako zmluva o pôžičke, ktorú žalobca predložil na preukázanie svojho nároku, nie je zmluvou o pôžičke, je potrebné posúdiť ju podľa obsahu, keď od zmluvy o pôžičke treba odlíšiť tzv. dlžobný úpis, ktorým dlžník písomne potvrdzuje, že dlhuje veriteľovi určitú sumu. Tento úpis môže byť dlžníkom vydaný aj po uzavretí zmluvy a môžu byť s ním spojené aj účinky uznania dlhu. Jeho existencia uľahčuje veriteľovi procesnú situáciu v tom, že dôkazné bremeno ohľadne dlhu v tej výške, na akú vyznieva dlžobný úpis, prechádza z veriteľa na dlžníka (rozsudok NS SR sp.zn. 5Cdo/55/98 uverejnený v ZSP pod č. 65/1998). Odvolací súd uložil súdu prvej inštancie vyhodnotiť listinu zo dňa 04.10.2010 nazvanú ako zmluva o pôžičke z hľadiska ust. § 558 Občianskeho zákonníka, či spĺňa náležitosti uznania dlhu, čo by malo vplyv aj na premlčanie nároku za splnenia podmienok uvedených v § 558 Občianskeho zákonníka. Pokiaľ by táto listina predstavovala uznanie dlhu, dôkazné bremeno by sa presunulo na žalovaného.

11. Možno konštatovať, že uvedená listina zo dňa 04.10.2010 nepredstavuje zmluvu o pôžičke, pretože podľa samotných tvrdení žalobcu bola spísaná neskôr ako došlo k tvrdenému odovzdaniu a prevzatiu čiastkových súm v súhrnnej výške 7.000,- eur.

12. Pokiaľ však ide o vyhodnotenie obsahových náležitostí tejto listiny, odvolací súd sa stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že táto listina neobsahuje obsahové náležitosti, ktoré sa pre jej platnosť vyžadujú.

13. Podľa ust. § 558 Občianskeho zákonníka, ak niekto uzná písomne, že zaplatí svoj dlh určený čo do dôvodu aj výšky, predpokladá sa, že dlh v čase uznania trval. Pri premlčanom dlhu má také uznanie tento právny následok, len ak ten, kto dlh uznal, vedel o jeho premlčaní.

14. Okrem všeobecných náležitostí predpísaných pre právne úkony (§ 34 Občianskeho zákonníka) je k platnosti tohto právneho úkonu potrebná písomná forma, ktorá v danom prípade dodržaná bola. Z hľadiska obsahových náležitostí musí platné uznanie dlhu obsahovať vyjadrenie prísľubu dlžníka zaplatiť dlh, uvedenie dôvodu dlhu a jeho výšky. Uvedené znamená, že dlh musí byť v uznávacom prejave riadne identifikovaný, aby ho bolo možné odlíšiť od iných dlhov. V prípade, ak je predmetom uznávacieho prejavu viac dlhov, musí dlžník nepochybne určiť, ktoré jednotlivé dlhy (čo do dôvodov i výšky) uznáva a sľubuje ich zaplatiť (rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 32Odo/376/2003).

15. V danom prípade zo samotných tvrdení žalobcu vyplýva, že súhrnný dlh vo výške 7.000,- eur spočíval z viacerých samostatných poskytnutých pôžičiek, ktoré boli poskytnuté v časovom období od roku 2006 do roku 2010. Aby bolo potom uznanie dlhu platné, musela by tu byť špecifikácia uznanej sumy na jednotlivé samostatné záväzky, čo zodpovedá zistenému skutkovému stavu veci. Pokiaľ však jednotlivé samostatné dlhy neboli špecifikované čo do dôvodu a výšky, takéto uznanie nemožno považovať za platné.

16. Správne potom konštatoval súd prvej inštancie, že listinu zo 04.10.2010 nemožno považovať za platné uznanie dlhu. Z uvedeného dôvodu nenastal presun dôkazného bremena na žalovaného a žalobca mal v konaní dôkazné bremeno preukázať, že došlo k reálnemu poskytnutiu pôžičky, ako tvrdil v rokoch 2006 až 2010, v súhrnnej výške 7.000,- eur.

17. Žalobca, aby bol v konaní úspešný, má v zásade dve procesné povinnosti, a to tvrdiť skutkové okolnosti, ktoré sú rozhodné pre priznanie nároku a tieto tvrdené okolnosti preukázať predloženými alebo navrhnutými dôkazmi.

18. V tomto smere sa možno stotožniť so závermi súdu prvej inštancie, že žalobca si aj po výzvach súdu nesplnil povinnosť uviesť rozhodné skutkové tvrdenia potvrdené pre priznanie nároku, a to kedy a v akej výške boli jednotlivé čiastkové pôžičky dlžníkovi poskytnuté. Túto povinnosť mal už v čase podania samotnej žaloby, no nesplnil si ju ani po výzvach súdu do rozhodnutia súdu prvej inštancie vo veci samej.

19. Pokiaľ ide o vykonávanie dôkazov, súd zváži, ktoré dôkazy vykoná podľa toho, či sú potrebné na zistenie skutkového stavu veci. Účastník je pritom povinný uviesť, k preukázaniu akej skutočnosti má daný dôkazný prostriedok slúžiť. Pokiaľ žalobca nebol schopný uviesť, kedy a v akej výške k reálnemu poskytnutiu pôžičiek došlo, ktoré skutočnosti boli rozhodné pre priznanie nároku, neprichádzalo do úvahy dokazovanie na preukázanie „neoznačených, neuvedených skutočností“. Žalobca mal priestor na uvedenie týchto skutočností od samotného podania žaloby až do rozhodnutia súdu prvej inštancie. Pokiaľ uvedené rozhodné skutočnosti neuviedol, aj preukazovanie výberov hotovostí z jeho vkladnej knižky je irelevantné, lebo môže slúžiť iba ako nepriamy dôkaz o poskytnutí pôžičiek. To však iba pre prípad, že by si žalobca splnil povinnosť tvrdenia a uviedol, kedy a v akej výške pôžičky poskytol.

20. Okresný súd potom rozhodol vecne správne, keď konštatoval, že žalobca nepreukázal reálne odovzdanie finančnej hotovosti právnemu predchodcovi žalovaného a neuniesol dôkazné bremeno na vznik pôžičky. Keďže žalobca nepreukázal vznik dlhu na strane právneho predchodcu žalovaného, nemohol dlh prejsť na jeho dediča - žalovaného v zmysle ust. § 470 OZ.

21. Rozsudok okresného súdu je vecne správny a odvolací súd ho potvrdil, vrátane výroku o trovách konania, voči ktorému neboli vznesené žiadne relevantné odvolacie námietky.

22. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Žalovaný bol v odvolacom konaní úspešným účastníkom, vznikol mu preto nárok voči žalobcovi na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

23. V zmysle ust. § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.

24. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 .

Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2

Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2

Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429

Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430