Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (3)Uznesenie_6To-36-2018.pdf
PDF · 96.78 KB
Case nature
Area
Subarea
6To/36/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave, v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Mihala a sudcov JUDr. Kataríny Batisovej a JUDr. Vladimíra Tencera, v trestnej veci obžalovaných C. V., nar. XX. U. XXXX v P. a U. V., nar. XX. U. XXXX v P., obaja trvale bytom P., t. č. obaja v ÚVV a ÚVTOS Leopoldov, pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona, o odvolaní oboch obžalovaných proti rozsudku Okresného súdu Piešťany zo dňa 07. februára 2018, č. k. 16T/1/2018-337, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29. mája 2018 takto
rozhodol:
Podľa § 319 Trestného poriadku sa odvolania obžalovaných C. V. a U. V. zamietajú.
odôvodnenie:
Okresný súd Piešťany napadnutým rozsudkom uznal obžalovaných C. V. a U. V. za vinných zo zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d) Trestného zákona s poukazom na § 139 ods. 1 písm. c) Trestného zákona spáchaného formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona na tom skutkovom základe, že
dňa 13. septembra 2017 v čase asi o 13:20 hodine v P. na ulici M. číslo X po predchádzajúcej vzájomnej dohode vošli do záložne V., kde obžalovaný U. V. pristúpil zozadu k svojmu otcovi G. V., objal ho svojimi rukami tak, že sa nemohol hýbať a nepustil ho aj napriek tomu, že začal kričať a pokúšal sa brániť, počas čoho jeho družka obžalovaná C. V. vytiahla finančnú hotovosť vo výške 890,- Eur z pravého predného vrecka nohavíc, ktoré mal G. V. oblečené na sebe a následne spolu zo záložne ušli na neznáme miesto, čím spôsobili G. V. škodu vo výške 890,- Eur.
Za to obžalovanému U. V. okresný súd uložil podľa § 188 ods. 2 a § 38 ods. 3, § 36 písm. l) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 7 rokov. Podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona bol obžalovaný na výkon trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Zároveň okresný súd obžalovanému podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou. Obžalovanej C. V. okresný súd uložil podľa § 188 ods. 2 a § 38 ods. 2, § 36 písm. l), § 37 písm. m) Trestného zákona trest odňatia slobody v trvaní 8 rokov a 6 mesiacov. Podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona bola obžalovaná na výkon trestu odňatia slobody zaradená do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. Zároveň okresný súd obžalovanej podľa § 73 ods. 2 písm. d) Trestného zákona uložil ochranné protitoxikomanické liečenie ambulantnou formou.
S poukazom na prijaté vyhlásenie o vine oboch obžalovaných vykonával okresný súd na hlavnom pojednávaní len dôkazy súvisiace s výrokom o treste, náhrade škody a ochrannom opatrení, v rámci ktorých vypočul obžalovaných, oboznámil čítaním relácie (správy) na obžalovaných a so súhlasom strán prečítal závery znaleckého posudku. Pri hodnotení pritom okresný súd prihliadol len na tie dôkazy, ktoré boli na hlavnom pojednávaní riadne vykonané.
Pri úvahách o druhu a výmere trestu postupoval okresný súd v zmysle zásad a kritérií rozhodných pre ukladanie trestov uvedených v ust. § 34 ods. 1, ods. 3 Trestného zákona, podľa ktorých trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou.
Pri určovaní druhu a výmery trestu okresný súd v súlade s ust. § 34 odsek 4 Trestného zákona prihliadol na spôsob spáchania trestného činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce a poľahčujúce okolnosti, ako aj na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosti jeho nápravy.
V prípade obžalovanej V. okresný súd zistil poľahčujúcu okolnosť, že sa k spáchaniu trestného činu priznala a jeho spáchanie úprimne oľutovala (§ 36 písm. l) Trestného zákona). Naopak priťažovalo jej, že už bola v minulosti odsúdená (§ 37 písm. m) Trestného zákona).
V prípade obžalovaného V. okresný súd zistil poľahčujúcu okolnosť, že sa k spáchaniu trestného činu priznal a jeho spáchanie úprimne oľutoval (§ 36 písm. l) Trestného zákona). Priťažujúcu okolnosť u neho okresný súd nezistil.
Poľahčujúcu okolnosť, že obaja obžalovaní napomáhali pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom (§ 36 písm. n) Trestného zákona) okresný súd ani jednému z obžalovaných nepriznal.
Okresný súd uviedol, že samotná skutočnosť, že sa obaja obžalovaní k trestnej činnosti priznali neodôvodňuje bez ďalšieho aplikáciu aj tejto poľahčujúcej okolnosti. Okresný súd sa taktiež nestotožnil s námietkou obhajoby, ktorá sa domáhala poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. n) Trestného zákona poukazujúc na rozhodnutia iných súdov, ktoré obžalovanému, ktorý urobil vyhlásenie o vine podľa § 257 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku, priznávajú pri ukladaní trestu obe poľahčujúce okolnosti, teda aj podľa § 36 písm. l) aj písm. n) Trestného zákona.
V tomto smere okresný súd poukázal na stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016, na zjednotenie v otázke možnosti/nemožnosti priznania poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. n) a písm. l) Trestného zákona v prípade prijatia vyhlásenia obžalovaného o uznaní viny podľa § 257 odsek 1 písm. b) alebo písm. c) Trestného poriadku, ktoré stanovisko bolo publikované v Zbierke stanovísk NS a rozhodnutí súdov SR číslo 5/2017 pod poradovým číslom 44. Okresný súd argumentoval, že z vyšetrovacieho spisu nijako nevyplýva, že by obžalovaní boli aktívni (nápomocní) pri objasňovaní svojej trestnej činnosti. Len sa k trestnej činnosti na hlavnom pojednávaní doznali, ktoré priznanie je ale už premietnuté v poľahčujúcej okolnosti podľa § 36 písm. l) Trestného zákona. Uviedol, že v počiatočnej fáze konania sa obžalovaná V. vyviňovala a „hádzala“ vinu na obžalovaného V., čo je evidentne zrejmé z jej písomného podania z 05. októbra 2017. Neskôr zmenila svoj postoj a vinu chcela už „zobrať len na seba“ a tým vyviniť obžalovaného V., čo je zrejmé z vyjadrenia obžalovanej V. na č. l. 226 v rámci preštudovania vyšetrovacieho spisu. Obžalovaný V. sa k trestnej činnosti v prípravnom konaní nepriznával. U oboch obžalovaných tak podľa názoru okresného súdu ani z ďaleka nejde o napomáhanie pri objasňovaní trestnej činnosti príslušným orgánom, aké má na mysli ust. § 36 písm. n) Trestného zákona.
Ako motív u oboch obžalovaných okresný súd ustálil zištnosť, teda konali s úmyslom získať peniaze s cieľom zakúpiť si drogy, prípadne ich minúť na osobnú spotrebu.
U obžalovanej V. bol pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností vyrovnaný (1:1), preto okresný súd ukladal trest v rámci celého zákonného rozpätia od 7 do 12 rokov. V rámci tohto rozpätia jej okresný súd uložil trest v dolnej tretine zákonného rozpätia, konkrétne nepodmienečný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov.
Pri určení konkrétnej výmery trestu u obžalovanej V. okresný súd poukázal najmä na jej trestnú minulosť, z ktorej je možné vyvodiť záver, že páchanie trestnej činnosti jej nie je cudzie. Dopúšťa sa jej opätovne napriek tomu, že už bola odsúdená aj na nepodmienečné tresty odňatia slobody, ktoré vykonala. Tu je evidentné, že ani výkon trestu odňatia slobody nemal na obžalovanú žiaden prevýchovný vplyv.
Súdený skutok spáchala 13. septembra 2017, teda deväť mesiacov potom, ako bola 20. decembra 2016 naposledy prepustená z výkonu trestu odňatia slobody. V uvedenom období sa mala dopustiť aj inej majetkovej trestnej činnosti, pre ktorú je aktuálne trestne stíhaná.
Práve s poukazom na jej trestnú minulosť nebolo možné podľa názoru okresného súdu obžalovanej ukladať trest na samej dolnej hranici zákonného rozpätia, ako sa domáhala obhajoba resp. ako to navrhoval aj prokurátor. Rovnako by nebolo aplikačne správne podľa názour okresného súdu, aby obžalovaná V. dostala rovnaký trest ako obžalovaný V., ktorý dosiaľ nebol súdne trestaný. Zvlášť v situácii, keď to podľa názoru okresného súdu bola práve obžalovaná V., ktorá bola ako spolupáchateľ odhodlanejšia resp. aktívnejšia, lebo ona na poškodeného G. V. začala v záložni ako prvá útočiť s cieľom získať jeho peniaze. D. V. vstúpil do deja neskôr.
Takto uložený trest považoval okresný súd vzhľadom na osobu obžalovanej V. a okolnosti skutku za dostatočný a spravodlivý, zodpovedajúci potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie, ktorý zároveň bude dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon. Len takýto trest podľa názoru okresného súdu zabráni obžalovanej V. na určitý čas páchať trestnú činnosť a zároveň po dobu výkonu trestu ochráni majetok spoluobčanov. Spolu s uloženým ochranným liečením tak prispeje k dovŕšeniu jej nápravy.
Obžalovaná V. v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu bola vo výkone trestu za úmyselný trestný čin, preto ju okresný súd na výkon trestu odňatia slobody zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona do ústavu so stredným stupňom stráženia.
U obžalovaného V. v konečnom súčte prevažoval pomer poľahčujúcich okolností (1:0), v dôsledku čoho došlo v súlade s ust. § 38 odsek 3 Trestného zákona k modifikácii základnej trestnej sadzby znížením jej hornej hranice o jednu tretinu. V prípade obžalovaného V. tak okresný súd ukladal trest odňatia slobody v rozpätí od 7 rokov do 10 rokov a 4 mesiacov.
V rámci tohto rozpätia mu okresný súd uložil nepodmienečný trest odňatia slobody na samej dolnej hranici zákonom stanovenej trestnej sadzby vo výmere 7 rokov. Okresný súd prihliadol na to, že obžalovaný dosiaľ nebol súdne trestaný. Rovnako prihliadol na to, že ako spolupáchateľ mal o niečo nižšiu mieru účasti na žalovanej trestnej činnosti ako obžalovaná V., ktorá bola aktívnejšia a útok vyprovokovala.
Okresný súd tiež ale uviedol, že bez jeho aktívneho prispenia by sama obžalovaná V. zrejme odcudziť hotovosť poškodenému G. V. nedokázala, keďže tento sa dovtedy úspešne bránil. Až prispením obžalovaného V. došlo k prekonaniu aktívneho odporu poškodeného G. V. a zmocneniu sa jeho peňazí. Z jeho peňazí následne profitovali obaja obžalovaní, časť z nich podľa vlastných slov „prefetovali“ a zvyšok prehral obžalovaný V. v automate. Z tohto pohľadu tak nebola účasť obžalovaného V. na skutku taká bezvýznamná, aby to našlo svoj odraz vo výške uloženého trestu pod zákonom stanovenú trestnú sadzbu.
Takto uložený trest považoval okresný súd vzhľadom na osobu obžalovaného V. a okolnosti spáchania skutku za dostatočný a spravodlivý, zodpovedajúci potrebám generálnej, ako aj individuálnej prevencie, ktorý zároveň bude podľa názoru okresného súdu dostatočným prostriedkom na dosiahnutie účelu trestu, ako ho má na mysli Trestný zákon. Spolu s uloženým ochranným liečením tak prispeje k dovŕšeniu jeho nápravy.
Obžalovaný V. v posledných desiatich rokoch pred spáchaním tohto trestného činu nebol vo výkone trestu za úmyselný trestný čin, preto ho súd na výkon trestu odňatia slobody zaradil podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona do ústavu s minimálnym stupňom stráženia.
Okresný súd pri možnosti aplikácie ust. § 39 Trestného zákona dospel k záveru, že v danom prípade neexistujú žiadne také mimoriadne okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali aplikáciu tohto ustanovenia a konštatoval, že aplikáciu tohto inštitútu neodôvodňujú ani pomery obžalovaného V.. Rovnako mal okresný súd za to, že nemožno pristúpiť k mimoriadnemu zníženiu trestu len preto, lebo sa obhajobe trestná sadzba 7 až 12 rokov za žalovaný skutok javí ako neprimerane prísna. Zákonodarca postavil lúpež na blízkej osobe (otcovi, bratovi, synovi, svokrovi atď.) na roveň lúpeže so zbraňou, čo je fakt,
ktorý treba akceptovať. Okresný súd zároveň vyslovil názor, že pokiaľ chcel obžalovaný V. dosiahnuť uloženie trestu pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby 7 rokov, mal zvoliť iný postoj k tejto trestnej veci už v prípravnom konaní s cieľom splniť podmienky na konanie o dohode o vine a treste, kde bolo možné uložiť trest nižší o jednu tretinu pod dolnú hranicu zákonom ustanovenej trestnej sadzby. Pre jeho negatívny postoj a následnú snahu obžalovanej „vziať vinu na seba“, sa tak obaja o túto možnosť pripravili.
K uloženému ochrannému liečeniu obom obžalovaným okresný súd uviedol, že výroky o uložených ochranných opatreniach - ochranných protitoxikomanických liečeniach ambulantnou formou - u oboch obžalovaných majú svoju oporu v záveroch znaleckých posudkov znalkyne MUDr. Ľubice Ondrisovej, o správnosti ktorých okresný súd nemal žiadne pochybnosti. Z výsluchu oboch obžalovaných je tiež zrejmé, že trestný čin bol spáchaný pod vplyvom návykovej látky (metamfetamínu - pervitínu) alebo v súvislosti s jej užívaním tak, ako to predpokladá ust. § 73 odsek 2 písmeno d) Trestného zákona.
Proti tomuto rozsudku podali po porade s obhajcami v zákonom stanovenej lehote (po vyhlásení rozsudku, priamo do zápisnice o hlavnom pojednávaní) odvolanie obaja obžalovaní, pričom pri úkone prítomný prokurátor sa voči rozsudku do zápisnice o hlavnom pojednávaní výslovne vzdal práva podať odvolanie (č. l. 335 spisu).
Obžalovaná C. V. v písomne odôvodnenom odvolaní prostredníctvom svojho obhajcu uviedla, že výšku uloženého trestu považuje za neprimerane prísnu. Spáchanie skutku ľutuje a prejavuje účinnú snahu po náprave. Trestný čin spáchala počas drogovej závislosti, ktorá je podľa znalca silne rozvinutá v psychickej zložke, pričom omamné a psychotropné látky v súčasnosti neužíva a vykoná aj protitoxikomanické liečenie. Má za to, že u nej na nápravu postačuje aj trest kratšieho trvania a preto navrhla odvolaciemu súdu, aby podľa § 321 Trestného poriadku zrušil napadnutý výrok o treste a podľa § 322 Trestného poriadku rozhodol sám rozsudkom vo veci a uložil jej trest na najnižšej možnej hranici.
Obžalovaný U. V. v písomne odôvodnenom odvolaní prostredníctvom obhajcu uviedol, že trest uložený mu okresným súdom je neprimerane prísny. Podľa neho okresný súd nezohľadnil okolnosti, za ktorých došlo k spáchaniu trestného činu, najmä to, že on nebol iniciátorom skutku a k jeho spáchaniu pristúpil neskôr, keď mal za to, že jeho družka je ohrozená. Upozornil odvolací súd, že nebol doteraz súdne trestaný, spáchanie trestného činu úprimne oľutoval a poškodený jeho ospravedlnenie prijal. Poukázal zároveň na stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. Tpj 55/2016. Navrhol odvolaciemu súdu, aby zmenil a uložil mu trest pod dolnú hranicu trestnej sadzby.
K odvolaniu obžalovaného V. sa vyjadril písomne iba poškodený, ktorý požiadal odvolací súd o zmiernenie trestu pre obžalovaného. Vie, že mu bude syn pomáhať, keď bude na slobode a že bude viesť riadny život, pretože to tak vždy bolo, keď nebol pod vplyvom družky.
Odvolací súd vo veci vykonal verejné zasadnutie, na ktoré sa dostavil prokurátor krajskej prokuratúry, obžalovaní, obhajcovia, poškodený a jeho opratovník. Prokurátor krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí navrhol odvolaciemu súdu odvolania obžalovaných ako nedôvodné zamietnuť. Obhajcovia ako i obžalovaní predniesli záverečný návrh v súlade s písomnými dôvodmi odvolania. Navyše obhajkyňa obžalovanej uviedla, že obžalovaná sa priznala v prípravnom konaní a nebolo jej umožnené uzavrieť dohodu o vine a treste. Ďalší obhajca obžalovaného V. (na súde prvého stupňa nebol obžalovaným splnomocnený) uviedol, že sú u obžalovaného splnené podmienky na aplikáciu § 39 ods. 1 Trestného zákona.
Krajský súd v Trnave, ako súd odvolací, postupom uvedeným v citovanom ustanovení § 317 ods. 1 Trestného poriadku zistil, že odvolania proti rozsudku okresného súdu podali procesné strany na to oprávnené, a to proti výroku, proti ktorému odvolanie podať mohli, pričom tak urobili v lehote ustanovenej v zákone a dospel k zisteniu, že odvolania oboch obžalovaných nie sú dôvodné.
Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že okresný súd vykonal na hlavnom pojednávaní dokazovanie vo vzťahu k výroku o treste zákonnou a procesne správnou formou v potrebnom rozsahu. V dôvodoch rozsudku súd prvého stupňa dostatočne vyhodnotil všetky okolnosti, ktoré majú vplyv na výšku trestu a rovnako správne špecifikoval, na základe akých úvah dospel k ustáleniu rozsahu poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, k následnému vyhodnoteniu vzájomnému pomeru poľahčujúcich a priťažujúcich
okolností, skúmajúc i nemožnosť aplikácie § 36 písm. n) Trestného zákona a § 39 ods. 1 Trestného zákona (u obžalovaného V.).
V zhode s postupom a závermi okresného súdu aj odvolací súd uzatvára, že pomer týchto poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je u oboch obžalovaných verifikovaný v súlade s dokazovaním vykonaným na hlavnom pojednávaní a tieto závery si v rozsahu dôvodov okresného súdu plne osvojuje.
Okresný súd pri určovaní druhu trestu a jeho výmery správne vychádzal z ustanovenia § 34 ods. 1 Trestného zákona, prihliadol najmä na okolnosti a spôsob spáchania trestnej činnosti, jej následky, zavinenie, pohnútku, ako aj na osoby obžalovaných, ich pomery a možnosti ich nápravy.
V postupe svojho konania súd I. stupňa vecne dôvodne nepriznal obom obžalovaným poľahčujúcu okolnosť v zmysle § 36 písm. n) Trestného zákona, nakoľko z vyšetrovacieho spisu nevyplýva, žeby obžalovaní boli aktívni pri objasňovaní svojej trestnej činnosti, k tejto trestnej činnosti sa len priznali (oľutovali ju) a preto im bola priznaná poľahčujúca okolnosť v zmysle § 36 písm. l) Trestného zákona.
Okresný súd tiež vecne dôvodne nekonštatoval ani prítomnosť žiadnych mimoriadnych okolností prípadu (u obžalovaného V.) podľa § 39 ods. 1 Trestného zákona, ktoré by mohli viesť k potrebe, možnosti a akejkoľvek dôvodnosti uložiť mu trest odňatia slobody pod dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby, t. j. 7 rokov. V konečnom dôsledku v súlade s ustanovením § 188 ods. 2 Trestného zákona a so správnym aplikovaním ustanovení § 36 písm. l) Trestného zákona, § 38 ods. 3 Trestného zákona okresný súd dôvodne uložil obžalovanému nepodmienečný trest odňatia slobody v zákonom stanovenej sadzbe vo výmere 7 rokov (táto výmera trestu odňatia slobody kopíruje najnižšiu dolnú hranicu zákonom stanovenej trestnej sadzby). Aj keď nebol obžalovaný súdne trestaný netreba zabúdať, že ide o osobu, ktorá má 16 záznamov v registri priestupkov a to za obdobie od 14. júna 2013 do 05. decembra 2017.
Tiež okresný súd v súlade s ustanovením § 188 ods. 2 Trestného zákona a so správnym aplikovaním ustanovení § 36 písm. l), § 37 písm. m) Trestného zákona, § 38 ods. 2 Trestného zákona dôvodne uložil obžalovanej C. V. nepodmienečný trest odňatia slobody v zákonom stanovenej sadzbe vo výmere 8 rokov a 6 mesiacov, keď prihliadol na skutočnosť, že táto bola doposiaľ šesťkrát súdne trestaná a skutok spáchala len deväť mesiacov potom ako bola naposledy prepustená z výkonu trestu odňatia slobody.
Vzhľadom na vyššie uvedené v posudzovanom prípade nie sú splnené žiadne zákonom striktne a jasne formulované podmienky pre aplikovanie ustanovenia § 39 ods. 1 Trestného zákona. Podľa názoru krajského súdu nebolo možné pristúpiť ani k aplikácii § 39 ods. 2 písm. d), ods. 4 Trestného zákona per analogiam (ako to má na mysli stanovisko Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. júna 2017, sp. zn. Tpj 55/2016), nakoľko len samotné priznanie sa k spáchaniu trestného činu a jeho úprimné oľutovanie nie je dôvodom na aplikáciu tohto ustanovenia. Trest kratšieho trvania, teda trest uložený obžalovaným pod dolnú hranicu trestnej sadzby ustanovenej trestným zákonom možno uložiť iba vtedy, ak by takýto trest bol dôvodný, primeraný, spravodlivý a zodpovedajúci tak požiadavke individuálnej a generálnej prevencie (v danom prípade sa však trest pod dolnú hranicu nejaví ako trest primeraný). Pokiaľ obžalovaná V. uvádzala, že jej nebolo možné uzavrieť dohodu o vine a treste napriek tomu, že sa k spáchaniu trestnej činnosti priznávala, k tomu treba uviesť, že toto vyjadrenie nie je pravdivé (čo vyplýva napokon i z odôvodnenia napadnutého rozsudku).
Uložené tresty obsahujú požadovaný prvok represie (zabránenie v páchaní ďalšej trestnej činnosti), prvok individuálnej prevencie (výchova k riadnemu životu) ako aj prvok generálnej prevencie (výchovné pôsobenie na ostatných členov spoločnosti) v zmysle § 34 Trestného zákona.
Správny je i ten výrok napadnutého rozsudku, ktorým bol obžalovaný U. V. podľa § 48 ods. 2 písm. a) Trestného zákona pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradený do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdenej trestnej činnosti nebol vo výkone trestu odňatia slobody za iný úmyselný trestný čin, ako výrok napadnutého rozsudku, ktorým bola obžalovaná C. V. podľa § 48 ods. 2 písm. b) Trestného zákona pre výkon uloženého trestu odňatia slobody zaradená do ústavu na výkon trestu odňatia slobody so stredným stupňom stráženia, nakoľko v posledných desiatich rokoch pred spáchaním súdenej trestnej činnosti už bola vo výkone trestu odňatia slobody za iný úmyselný trestný čin.
S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti krajský súd odvolania oboch obžalovaných podľa § 319 Trestného poriadku zamietol ako nedôvodné.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný riadny opravný prostriedok.