Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (5)Uznesenie_25Co-23-2018.pdf
PDF · 101.79 KB
Case nature
Subarea
25Co/23/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Martina Valentová a sudcov: JUDr. Ľubica Spálová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci žalobkyne: I. I., nar. XX.X.XXXX, adresa A. I., R. C. XXXX/XX, tiež Nemecko, XX XXX I., H. X, proti žalovaným: 1. K. U., nar. X.X.XXXX, adresa A. I., W. N. XXXX/XX a 2. N. U., nar. XX.X.XXXX, adresa A. I., W. N. XXXX/XX, obom zastúpeným splnomocnencom: Advokátska kancelária Legal Cases, s. r. o., so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske námestie 328, o zaplatenie 17.500,- Eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaných 1. a 2. proti uzneseniu Okresného súdu Dunajská Streda č.k. 8C/191/2010-528 zo dňa 13.10.2017 v časti výroku o náhrade trov konania, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie vo výroku o náhrade trov konania m e n í tak, že žalovaným 1. a 2. priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu.
II. Žalovaným 1. a 2. p r i z n á v a voči žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. konanie vo veci zastavil a výrokom II. rozhodol o náhrade trov konania tak, že žalovaným sa nepriznáva náhrada trov konania.
2. Rozhodnutie súd odôvodnil právne aplikáciou ust. § 144, § 145 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“) a vecne tým, že žalobkyňa sa žalobou zo dňa 4.9.2009 domáhala voči žalovaným zaplatenia sumy 17.500,- Eur spolu s úrokom z omeškania 6% ročne od 1.8.2005 do zaplatenia. Písomným podaním zo dňa 2.10.2017 vzala žalobu späť, konanie žiadala zastaviť a nepriznať žiadnej zo strán náhradu trov konania. Vzhľadom na dispozičný úkon žalobkyne, súd konanie zastavil.
3. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 262 ods. 1 a § 257 CSP, keď uviedol, že právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní dňa 6.10.2016 uviedla, že ak by žalobkyňa vzala žalobu späť, konzultovala by s klientmi to, aby si neuplatňovali náhradu trov konania. Na pojednávaní dňa 5.10.2017 potom uviedla, že spočiatku si trovy nechceli uplatniť, ale ak dôjde k späťvzatiu, tak si ich budú uplatňovať, lebo žalobkyňa robí vo veci obštrukcie. Súd uviedol, že k zastaveniu konania došlo z dôvodu, že žalobkyňa vzala žalobu späť, dôvod späťvzatia neuviedla. Z toho vyplýva, že zastavenie konania zapríčinila žalobkyňa a preto by mala byť žalovaným priznaná náhrada trov konania. Súd však výnimočne v tomto konaní žalovaným náhradu trov konania nepriznal, keď dôvod hodný osobitného zreteľa videl v tom, že na pojednávaní dňa 6.10.2016 právna zástupkyňa žalovaných uviedla, že ak by žalobkyňa vzala žalobu späť, konzultovala by so žalovanými, že by si neuplatnili náhradu trov konania, preto by bolo v rozpore s dobrými mravmi priznať náhradu trov konania žalovaným, ak pôvodne deklarovali vôľu náhradu trov konania nežiadať.
4. Proti tomuto uzneseniu v rozsahu jeho druhého výroku, ktorým súd rozhodol o náhrade trov konania podali prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie žalovaní 1. a 2., ktorým sa domáhali, aby odvolací súd napadnuté uznesenie v časti výroku II. zmenil a žalovaným priznal plnú náhradu trov konania vrátane odvolacieho konania. Ako odvolacie dôvody uviedli, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 365 ods. 1 písm. f/ CSP) a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 365 ods. 1 písm. h/ CSP). Dôvodili, že žalobkyňa sa žalovanej sumy s príslušenstvom domáhala proti žalovaným na tom základe, že požičala spolu s manželom žalovaným uvedenú sumu, ktorú včas nevrátili. Pretože jej manžel zomrel, uvedenú sumu si voči nim uplatňuje ako dedička po nebohom. Žalovaní s jej nárokom nesúhlasili, od začiatku jeho oprávnenosť spochybňovali. Finančný záväzok mali žalovaní iba voči manželovi žalobkyne, ktorá v tom čase už nežila v usporiadanom vzťahu s manželom a nemala vedomosti o uvedených vzťahoch jej manžela so žalovanými. Žalovaní uvedený finančný záväzok riadne nebohému zaplatili. S manželom žalobkyne sa pravidelne stýkali, mali blízke priateľské vzťahy a ich vzájomné finančné vzťahy boli riadne vysporiadané. V prípade, že by žalovaní svoj záväzok voči manželovi žalobkyne neboli bývali splatili, bol by si túto svoju pohľadávku voči nim, vzhľadom na uplynulý čas, už dávno pred svojou smrťou uplatnil. Žalobcovia poukázali na začiatku súdneho konania na to, že o zániku ich záväzku jeho splnením v plnom rozsahu vedia aj tretie osoby, ktoré boli s nebohým manželom žalobkyne i so žalovanými v kontakte. Skutočnosť, že žalobkyňa našla po smrti manžela uznávací prejav žalovaných nezaložil bez ďalšieho oprávnenosť nároku a žalovaní boli pripravení túto skutočnosť potvrdiť. Ako sa v ďalšom ukázalo, žalobkyňa sa nestala dedičkou žalovaného. Žalovaní preto namietli jej aktívnu legitimáciu v konaní. V samotnom dedičskom konaní tiež nebol takýto majetok nebohého predmetom konania. Napriek tomu žalobkyňa svoju žalobu nezobrala späť a naďalej trvala na svojich nárokoch. Listom z 19.11.2014 právny zástupca žalobkyne uviedol, že vyzval žalovaných na to, že žalobkyňa svoj návrh zoberie späť, avšak žiadal žalovaných o neuplatnenie nárokov na náhradu trov konania a právneho zastúpenia. Žalovaní s uvedeným návrhom mimosúdnej dohody, že v prípade späťvzatia návrhu žalobkyňou si nebudú uplatňovať náhradu trov konania, nesúhlasili. Žalobkyňa na svojej žalobe zotrvala a uskutočňovala ďalšie procesné úkony, ku ktorým sa žalovaní v priebehu konania vyjadrovali vrátane prítomnosti právneho zástupcu žalovaných na nariadených pojednávaniach. Na pojednávaní dňa 6.10.2016 bola žalobkyňa oboznámená v rámci procesného postupu súdu o priebehu konania vrátane jej návrhu prostredníctvom jej právneho zástupcu z 19.11.2014 o možnosti späťvzatia žaloby s tým, že si žalovaní nebudú uplatňovať náhradu trov konania. S týmto návrhom však žalovaní v roku 2014 nesúhlasili. Právna zástupkyňa žalovaných k tomu uviedla, že uvedené musí konzultovať so svojimi klientmi. Žalobkyňa tiež uviedla, že uvedený postup si premyslí a písomne sa vyjadrí. Súd na nariadil ďalšie pojednávanie na deň 10.4.2017. Žalobkyňa sa v zmysle záverov pojednávania k veci nevyjadrila a podaním zo dňa 6.4.2017 (6 mesiacov po poslednom pojednávaní) požiadala o odročenie pojednávania, nakoľko vo veci splnomocnila nového právneho zástupcu, ktorý sa nevie dostaviť na pojednávanie. Súd konanie odročil. Z tohto postupu žalobkyne sa stalo zrejmým, že na ďalšom súdnom konaní trvá a nemá záujem svoju žalobu zobrať späť. Ďalšie pojednávanie sa uskutočnilo dňa 5.10.2017, teda ďalších 6 mesiacov od pojednávania, ktoré žiadala žalobkyňa odročiť. Žalobkyňa mala od októbra 2016 dostatok času rozhodnúť sa, či na žalobe trvá, alebo nie. Žalobkyňa však súdu neoznámila, že berie svoju žalobu späť, ale oznámila, že má právneho zástupcu a svojim správaním prejavila záujem na ďalšom trvaní sporu. Právny zástupca žalovaných sa riadne na pojednávanie dostavil, žalobkyňa sa však nedostavila, svoj návrh zobrala e-mailom v nedostatočnom časovom predstihu späť, v dôsledku čoho bol súd nútený odročiť pojednávanie. Žalobkyňa svojim správaním procesne zavinila vedenie súdneho konania, o jej úmysle zobrať žalobu späť oboznamovala súd i žalovaných od roku 2014, avšak tak neučinila, ale uskutočňovala ďalšie podania. Od pojednávania v októbri 2016 kedy sa vyjadrila, že písomne oznámi, či na žalobe trvá alebo nie, tak neučinila, v dôsledku čoho dochádzalo k nariaďovaniu ďalších pojednávaní. Napokon svoj návrh zobrala pár dní pred ostatným pojednávaním späť mailom, ktoré podanie nemalo právne účinky v čase pojednávania, kvôli čomu bolo pojednávanie odročené. Právna zástupkyňa žalovaných jednoznačne na pojednávaní dňa 5.10.2017 súdu oznámila, že v prípade skutočného späťvzatia žaloby, žalovaní na náhrade trov konania budú trvať, nakoľko žalobkyňa napriek jednoznačne preukázanej nedostatočnej aktívnej legitimácie k späťvzatiu svojej žaloby nepristúpila bez zbytočného odkladu, uskutočňovala ďalšie právne úkony, pri ktorých žalovaným vznikali ďalšie trovy právneho zastúpenia. Súd preto dospel k nesprávnemu záveru, že sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa a ich priznanie by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Práve ich nepriznanie žalovaným je v rozpore s dobrými mravmi, pretože od roku 2014, odkedy žalobkyňa uvádzala, že by žalobu zobrala späť, tak neučinila, čím zapríčinila vznik ďalších trov konania žalovaným a jej podanie o späťvzatí žaloby v dôsledku nedostatočného časového predstihu malo za následok jej neospravedlnenú neúčasť
na ostatnom pojednávaní, ďalší právny úkon žalovaných spočívajúci v zbytočnej účasti ich právneho zástupcu na pojednávaní a nutnosť odročenia pojednávania. Vyjadrenie právneho zástupcu žalovaných na pojednávaní dňa 6.10.2016 smerovalo k potrebe konzultovať otázku náhrady trov konania so žalovanými v prípade späťvzatia žaloby žalobkyňou - už aj vzhľadom na ich negatívny postoj v roku 2014, v žiadnom prípade neznamenalo bez ďalšieho súhlas s ich nepriznaním pre žalovaných. Preto závery súdu o nepriznaní trov konania žalovaným nemajú oporu ani v skutkových zisteniach, ani v právnom posúdení veci. Práve procesné správanie žalobkyne možno hodnotiť ako správanie, ktoré nemôže požívať právnu ochranu a za zastavenie konania a vznik trov žalovaným zodpovedá jednoznačne žalobkyňa, preto nepriznanie trov konania žalovaným je vzhľadom na okolnosti prejednávaného prípadu v rozpore s dobrými mravmi a nesprávnym právnym posúdením veci súdom prvej inštancie.
5. Žalobkyňa odvolací návrh nepodala. K doručenému odvolaniu žalovaných 1. a 2. sa nevyjadrila.
6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 357 písm. m) CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f/, h/ CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 CSP), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) a po oboznámení sa s obsahom spisového materiálu dospel k záveru, že odvolanie žalovaných 1. a 2. je dôvodné, preto je potrebné napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie podľa § 388 CSP zmeniť.
7. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, s poukazom obsah preskúmavaného rozhodnutia, jeho odôvodnenie a žalovanými uplatnenú odvolaciu argumentáciu bolo posúdiť, či súd prvej inštancie dospel k správnym skutkovým a právnym záverom odôvodňujúcim nepriznanie žalovaným nároku na náhradu trov konania.
8. Podľa § 262 ods. 1 a 2 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (ods. 1). O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (ods. 2).
9. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.
10. Podľa § 257 CSP, výnimočne súd neprizná náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa.
11. Vo všeobecnosti platí, že náhradu trov konania ovláda zásada úspechu vo veci (§ 255 ods. 1 a 2 CSP), ktorá je doplnená zásadou procesnej zodpovednosti za zavinenie (§ 256 ods. 1 CSP). Citované ustanovenie § 256 ods. 1 CSP vyžaduje zodpovednosť za zavinenie účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Zavinenie v danom prípade je možné posudzovať len z procesného hľadiska, nie však podľa hmotného práva, lebo potom by išlo o posudzovanie dôvodnosti nároku vo veci samej tak, že by po zastavení konania súd neprípustne ďalej skúmal dôvodnosť uplatneného nároku. Pretože nárok na náhradu trov konania je nárokom vyplývajúcim nie z hmotného, ale z procesného práva, otázku, či išlo o dôvodne podanú žalobu je nevyhnutné posudzovať z procesného hľadiska, t.j. z hľadiska vzťahu výsledku chovania žalovaného k požiadavkám žalobcu. Ide teda o to, či sa žalobca domohol uplatneného nároku alebo nie, pričom súd neskúma, či by bol v meritórnom konaní úspešný alebo nie. Preto ak v danom prípade žalobkyňa zobrala žalobu späť bez uvedenia dôvodu, z procesného hľadiska platí, že žalobkyňa zavinila zastavenie konania. K rovnakému záveru dospel aj súd prvej inštancie v napadnutom uznesení, avšak napriek tomu, že zastavenie konania zavinila žalobkyňa, z ktorého dôvodu by žalovaným v zásade mal byť priznaný nárok na náhradu trov konania, súd im tento nárok s poukazom na ust. § 257 CSP nepriznal.
12. Ustanovenie § 257 CSP predstavuje odchýlku od zásady zodpovednosti za výsledok (§ 255 CSP) a od zásady zodpovednosti za zavinenie (§ 256 CSP). V jeho zmysle súd výnimočne neprizná náhradu trov konania, ak sú tu dôvody hodné osobitného zreteľa. Vtedy súd nemusí zaviazať neúspešnú stranu sporu na náhradu trov konania, resp. nemusí zaviazať stranu, ktorá spôsobila vznik trov svojim zavinením, aby tieto trovy nahradila protistrane. Nakoľko použitie ust. § 257 CSP negatívne dopadá na stranu sporu, ktorá by inak mala právo na náhradu trov konania, musí aplikácia tohto ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať výnimočný charakter.
13. Zákon pre rozhodnutie o nepriznaní náhrady trov konania podľa § 257 CSP vyžaduje kumulatívne splnenie dvoch podmienok, a to 1. dôvody hodné osobitného zreteľa a 2. výnimočné okolnosti, ktoré pojmy však bližšie nešpecifikuje, ich výklad ponecháva na súdnu prax. Ust. § 257 CSP však nemožno považovať za ustanovenie, ktoré by zakladalo voľnú možnosť jeho aplikácie, ale ide o ustanovenie, podľa ktorého je súd povinný skúmať, či v prejednávanej veci neexistujú zvláštne okolnosti hodné osobitného zreteľa, na ktoré je potrebné pri stanovení povinnosti nahradiť trovy konania výnimočne prihliadnuť. K dôvodom hodným osobitného zreteľa môže dôjsť vo vzťahu k určitým druhom konania alebo určitej procesnej situácii, kde sa tieto často vyskytujú, a tento dôvod je daný charakterom tohto konania alebo tejto procesnej situácie. Súd pri aplikácii tohto ustanovenia skúma aj dôvody, ktoré žalobcu viedli k podaniu žaloby, postoj strán v konaní, plnenie si ich procesných povinností. Ust. § 257 CSP teda slúži na to, aby bolo možné postihnúť situácie, kedy je nespravodlivé, aby ten, kto dôvodne bránil svoje porušené alebo ohrozené práva alebo právom chránené záujmy, dostal náhradu trov, ktoré pri tejto činnosti účelne vynaložil. Ustanovenie má slúžiť na odstránenie neprimeranej tvrdosti, teda na dosiahnutie spravodlivosti pre strany sporu, pokiaľ ide o vedenie súdneho konania a jeho výsledok.
14. V predmetnej veci súd prvej inštancie žalovaným 1. a 2. nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože mal za to, že je daný dôvod hodný osobitného zreteľa spočívajúci v tom, že právna zástupkyňa žalovaných na pojednávaní dňa 6.10.2016 uviedla, že ak by žalobkyňa vzala žalobu späť, konzultovala by so žalovanými, že by si neuplatnili náhradu trov konania, preto podľa súdu ak žalovaní pôvodne deklarovali vôľu náhradu trov konania nežiadať, bolo by v rozpore s dobrými mravmi im ju priznať. S týmto záverom súdu prvej inštancie sa odvolací súd nestotožňuje, naopak má za to, že v danom prípade nie sú dané dôvody hodné osobitného zreteľa, ani výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by aplikáciu ust. § 257 CSP umožňovali.
15. Z obsahu spisového materiálu odvolací súd zistil, že žalobkyňa sa podanou žalobou doručenou súdu dňa 4.9.2009 domáhala voči žalovaným zaplatenia sumy 17.500,- Eur s príslušenstvom, pričom v priebehu konania už vo svojom písomnom podaní zo dňa 19.11.2014 (č. l. 404 spisu) uviedla, že žalovaným navrhla uzavretie mimosúdnej dohody tak, že by ona vzala žalobu späť s tým, že žiadnej zo strán by nebola priznaná náhrada trov konania a trov právneho zastúpenia. K mimosúdnemu urovnaniu sporu vtedy nedošlo. Na ďalšom pojednávaní dňa 6.10.2016 predniesla právna zástupkyňa žalovaných svoje stanovisko, že nárok žalobkyne nie je dôvodný a ak by došlo k späťvzatiu žaloby, v takom prípade by konzultovala s klientmi, že by si neuplatňovali náhradu trov konania, vrátane trov právneho zastúpenia. Toto vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaných však nemožno brať ako deklaráciu vôle žalovaných v prípade späťvzatia žaloby žalobkyňou náhradu trov konania nežiadať, ako uviedol vo svojom rozhodnutí prvoinštančný súd, pretože právna zástupkyňa ohľadom náhrady trov konania na pojednávaní iba uviedla, že záležitosť bude s klientmi ešte konzultovať. Z výroku právnej zástupkyne vyplýva, že takéto riešenie je síce možné, ale zatiaľ nie je určité, či by s ním žalovaní súhlasili. Nešlo teda o konečné stanovisko žalovaných ohľadne nároku na náhradu trov konania. Na tomto pojednávaní vzhľadom na vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaných žalobkyňa uviedla, že si späťvzatie žaloby premyslí a písomne sa k tejto otázke vyjadrí. Dňa 6.4.2017 žalobkyňa telefonicky súdu oznámila, že žiada vo veci ďalej konať (úradný záznam na č. l. 443 spisu). Z uvedeného vyplýva, že žalobkyňa si v tom čase možnosť mimosúdneho vyriešenia veci spävzatím žaloby, zastavením konania a nepriznaním náhrady trov konania žiadnej zo strán premyslela, svoju žalobu nevzala späť, uviedla, že chce v konaní pokračovať. Následne boli vo veci nariaďované pojednávania na deň 10.4.2017 (odročené pre neprítomnosť strán), na deň 11.5.2017 (odročené pre neprítomnosť strán), na deň 22.6.2017 (odročené pre neprítomnosť strán), na deň 10.8.2017 (odročené pre neprítomnosť strán) a napokon na deň 5.10.2017. Dňa 2.10.2017 žalobkyňa doručila súdu e-mailom späťvzatie žaloby a žiadala, aby pojednávanie bolo zrušené, konanie zastavené a o trovách súd rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania. Súd dňa 4.10.2017 obratom žalobkyni oznámil, že späťvzatie žaloby (ktoré podanie je podaním vo veci samej), je potrebné podať buď elektronicky so zaručeným
elektronickým podpisom, alebo písomne poštou. Na pojednávanie dňa 5.10.2017 sa dostavil právny zástupca žalovaných, pojednávanie bolo vzhľadom na späťvzatie žaloby odročené, pričom právny zástupca žalovaných uviedol, že žalobkyňa mala na tento úkon dostatok času, vo veci robí obštrukcie, preto ak dôjde k spävzatiu žaloby, budú si žalovaní trovy konania uplatňovať. Dňa 12.10.2017 žalobkyňa súdu doručila riadne písomné (vlastnoručne podpísané) späťvzatie žaloby, bez uvedenia dôvodu, pričom žiadala, aby žiadnej zo strán nebol priznaný nárok na náhradu trov konania. Prvoinštančný súd potom napadnutým uznesením konanie zastavil a žalovaným nárok na náhradu trov konania nepriznal s poukazom na ust. § 257 CSP.
16. Avšak nemožno považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie nároku na náhradu trov konania strane, ktorá zastavenie konania procesne nezavinila situáciu, kedy sa právna zástupkyňa procesnej strany iba predbežne vyjadrí, že bude s klientom konzultovať možnosť neuplatňovať si náhradu trov konania pre prípad späťvzatia žaloby, keď napokon vzhľadom na postoj žalobkyne v konaní, ktorá svoju žalobu zo dňa 4.9.2009, vzala späť bez uvedenia dôvodu po 8-mich rokoch (podanie z 2.10.2017) a ak od vyjadrenia právnej zástupkyne na pojednávaní dňa 6.10.2016 po späťvzatie žaloby žalobkyňou uplynul celý rok. Strana sporu sa vopred nemôže vzdať svojich procesných práv. Až po príslušnom dispozitívnom úkone protistrany, má právo zvážiť všetky okolnosti prípadu a rozhodnúť sa, či si náhradu trov konania uplatňovať bude alebo nebude. Predbežné vyjadrenie právnej zástupkyne žalovaných na pojednávaní dňa 6.10.2016 nemožno chápať ani ako manipuláciu zo strany žalovaných, aby žalobkyňa zobrala svoju žalobu späť, pretože právna zástupkyňa na danom pojednávaní neprisľúbila, že v prípade späťvzatia žaloby si žalovaní určite náhradu trov konania uplatňovať nebudú, uviedla len toľko, že s nimi túto možnosť bude konzultovať. Žalovaní sa po príslušnom dispozitívnom úkone žalobkyne rozhodli, že na svojom nároku na náhradu trov konania trvajú, čo je ich procesné právo a nemôže im byť dané na ujmu. Odvolací súd nezistil ani iné dôvody hodné osobitného zreteľa, či výnimočné okolnosti prípadu, ktoré by odôvodňovali nepriznanie nároku na náhradu trov konania žalovaným a ktoré by boli dané špecifickosťou predmetu konania, procesnou situáciou, či sociálnou situáciou niektorej z procesných strán.
17. S poukazom na vyššie uvedené zdôvodnenie, odvolací súd v súlade s ustanovením § 388 Civilného sporového poriadku napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie v časti náhrady trov konania zmenil tak, že žalovaným 1. a 2. priznal voči žalobkyni nárok na náhradu trov prvoinštančného konania v plnom rozsahu.
18. O náhrade trov odvolacieho konania, s použitím § 262 ods. 1 CSP v zmysle § 396 ods. 1 a 2 CSP rozhodol odvolací súd ex offo podľa § 255 ods. 1 CSP a v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešným žalovaným 1. a 2. priznal plnú náhradu trov odvolacieho konania proti neúspešnej žalobkyni (keď dôvod postupu podľa § 257 CSP nezistil). O výške náhrady trov odvolacieho konania v zmysle § 262 ods. 2 CSP rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
19. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).