Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_14Co-104-2017.pdf
PDF · 111.49 KB
Case nature
Area
Subarea
14Co/104/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Podhorovej a členov senátu JUDr. Evy Dzúrikovej a JUDr. Jaroslava Galla, v právnej veci žalobcu: Platiť sa oplatí, s.r.o., so sídlom 821 08 Bratislava, Košická 56, IČO: 45 684 618, zastúpený Jakubčák, advokátska kancelária, s.r.o., so sídlom 811 03 Bratislava, Michalská 14, IČO: 47 255 706, proti žalovanej: L. S., narodená XX.XX.XXXX, bytom XXX XX N. N., S. X/XXXX, o zaplatenie sumy 96,54 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 8Csp/55/2016-41 zo dňa 11.01.2017, takto
rozhodol:
I. Rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica číslo konania 8Csp/55/2016-41 zo dňa 11.01.2017 p o t v r d z u j e .
II. Žalovanej náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a .
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu, nakoľko tento nepreukázal, že by mu bola platným spôsobom v súlade so zákonom postúpená predmetná pohľadávka od pôvodného veriteľa. V odôvodnení rozsudku súd uviedol, že žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia 96,54 Eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19,98 Eur od 19.09.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 19,98 Eur od 19.11.2013 do zaplatenia, s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 16,80 Eur od 19.12.2013 do zaplatenia a s úrokom z omeškania vo výške 5 % ročne zo sumy 39,78 Eur od 21.10.2013 do zaplatenia a náhrady trov konania. V žalobe uviedol, že nadobudol pohľadávku od pôvodného veriteľa obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a. s., so sídlom Bajkalská 28, Bratislava, IČO: 35 763 469 na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.08.2015 a Odovzdávacieho protokolu o postúpení pohľadávok zo dňa 03.09.2015. Postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na žalobcu bolo žalovanej oznámené listom zo dňa 04.09.2015. Súd pred samotným vecným skúmaním oprávnenosti uplatneného nároku sa zameral na skúmanie vecnej legitimácie žalobcu. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca síce v žalobe tvrdil, že mu zo strany právneho predchodcu bola postúpená pohľadávka na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.08.2015, ktorú však v konaní ani napriek výzve súdu nepredložil. K návrhu priložil len oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré malo byť žalovanej doručované, k čomu však taktiež nepredložil žiadny listinný dôkaz preukazujúci doručenie tohto oznámenie žalovanej. Súd konštatoval, že právne účinky postúpenia aj voči dlžníkovi nastanú až okamihom, keď bol dlžník upovedomený o postúpení pohľadávky. V prejednávanej veci žalobca ako postupník nepredložil zmluvu o postúpení pohľadávok, z ktorej by vyplývala jeho aktívna vecná legitimácia a z listinných dôkazov vôbec nie je zrejmé, aká pohľadávka voči žalovanému bola na žalobcu postúpená, pretože v oznámení o postúpení postúpená suma nie je totožná so sumou, zaplatenia ktorej sa žalobca v konaní domáha. Nie je potom vôbec možné zistiť, či voči žalovanej - dlžníčke mohli
nastať účinky postúpenia pohľadávky. Súd poznamenal, že nespochybňuje, že dlžníkovi nie je potrebné predložiť zmluvu o postúpení pohľadávok, pretože ani nie je účastníkom takéhoto právneho úkonu, avšak následky tohto úkonu sa ho týkajú (týkajú sa jeho postavenia) a preto aj samotný zákon vyžaduje, aby bol o postúpení pohľadávky upovedomený postupcom v akejkoľvek forme. Podľa názoru súdu prvej inštancie sa však upovedomenie o postúpení pohľadávky musí dostať k dlžníkovi takým spôsobom, aby si bol vedomý toho, že došlo k zmene v osobe veriteľa a svoju pohľadávku má plniť niekomu inému. V predmetnej veci však žalobca nepreukázal, že by bola žalovaná upovedomená o postúpení pohľadávok takým spôsobom, aby vedela, komu má plniť. Žalobca nepreukázal, že upovedomenie o postúpení pohľadávky bolo žalovanému skutočne doručené, pretože takéto jeho tvrdenia nevyplývajú ani zo žaloby a ani z listín predložených súdu. Vzhľadom na uvedené potom súd prvej inštancie konštatoval, že má pochybnosti o tom, kto je veriteľom žalovanej, pretože žalobca súdu nepredložil zmluvu o postúpení pohľadávok, z ktorej by vyplývalo, čo bolo jej predmetom a či skutočne na základe zmluvy o postúpení pohľadávok došlo k postúpeniu pohľadávky voči žalovanej. Keďže žalobca nepreukázal, že je veriteľom a nositeľom hmotno - právnych oprávnení v právnom vzťahu, z ktorého je vyvodzovaný návrhom uplatnený nárok, súd pre nedostatok aktívnej legitimácie žalobcu žalobu v celom rozsahu zamietol. O trovách konania súd rozhodol podľa ustanovenia § 255 ods. 1 CSP a priznal žalovanému, ako procesne plne úspešnej strane, nárok na náhradu trov konania voči žalobcovi vo výške 100 %.
2. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal žalobca v zákonom stanovenej lehote odvolanie. Súd podľa jeho názoru nesprávne vec právne posúdil. S poukazom na obsah žaloby opätovne uviedol, že nadobudol pohľadávku uplatňovanú v konaní od pôvodného veriteľa - obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a.s. Bratislava a to na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.08.2015 a Odovzdávacieho protokolu o postúpení pohľadávok zo dňa 03.09.2015. Postúpenie pohľadávky z právneho predchodcu žalobcu na súčasného žalobcu bolo žalovanému oznamované listom zo dňa 04.09.2015. Žalobca poukázal v odvolaní na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné. Porušenie povinnosti tvrdenia sa považuje za procesnú pasivitu strany sporu, ktorá má za následok procesnú sankciu vo forme buď nespornosti nepopretých skutkových tvrdení protistrany, alebo neúčinnosti nekvalifikovaného popretia skutkového tvrdenia protistrany. Odvolateľ potom zdôraznil, že uvedené skutkové tvrdenia žalobcu neboli žalovaným nijakým spôsobom popreté. Tvrdenia obsiahnuté v žalobe preto žalobca považuje za nesporné. Vzhľadom na to potom namieta, že rozhodnutie súdu prvej inštancie bez ohľadu na ostatné vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, kedy súd prvej inštancie rozhodol v rozpore s ustanovením § 151 ods. 1 CSP a s ohľadom na jeho obsah je tak rozhodnutie nesprávne. Ďalej odvolateľ namieta, že záver súdu je v rozpore s judikátom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky R 119/2003, sp. zn. 4Obo 210/2001. Súd prvej inštancie podľa názoru odvolateľa bez ďalšieho rozšíril podmienky stanovené v tomto rozhodnutí o skutočnosť, že by sa požadovalo, aby sa oznámenie o postúpení pohľadávky dostalo do súdom definovanej dispozície žalovaného. Účinnosť postúpenia pohľadávky nie je závislá od toho, či sa oznámenie o postúpení pohľadávky dostalo/dostane do dispozície žalovaného. Opätovne žalobca zdôraznil, že pravdivé tvrdenia žalobcu neboli žalovaným nijakým spôsobom popreté. Nad rámec uvedeného žalobca upozornil aj na to, že ani súd prvej inštancie neuvádza žiadny iný záver, ktorý by nejako zistil, avšak odvolateľ sa domnieva, že priestor na akékoľvek ďalšie zisťovanie súdom pri aplikácii ustanovenia § 151 ods. 1 CSP ani daný nie je, lebo týmto ustanovením sa tvrdenie žalobcu považuje za nesporné a súd už nemá čo zisťovať, respektíve dokazovať. Žalobca taktiež namietal, že eviduje minimálne 18 už právoplatných rozhodnutí tamojšieho súdu, v ktorých si uplatnil nárok na zaplatenie pohľadávok taktiež nadobudnutých od spoločnosti Slovak Telekom, a.s. so sídlom v Bratislave, kedy predloženie listinného dôkazu o postúpení pohľadávok súd nežiadal a žalobcu na to ani nevyzýval. Z tohto pohľadu je tak napadnuté rozhodnutie pre žalobcu nepredvídateľné a okrem toho považuje žalobca napadnuté rozhodnutie aj za nepreskúmateľné a namieta taktiež nedostatočné odôvodnenie rozhodnutia, najmä vzhľadom na odklon od zákonného ustanovenia § 151 ods. 1 Civilného sporového poriadku, ako aj odklon od judikátu R 119/2003 a od rozhodovacej činnosti toho istého súdu v obdobných konaniach toho istého žalobcu. Následne v ďalšom texte odvolania žalobca poukázal a citoval z viacerých rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a zdôraznil, že súd musí v rámci odôvodnenia svojho rozhodnutia dbať na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby premisy zvolené v rozhodnutí, rovnako ako závery obsiahnuté v ňom, ku ktorým na základe týchto premís súd dospel, boli pre účastníkov konania, ale aj pre verejnosť prijateľné, racionálne, ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. V danom prípade podľa názoru odvolateľa záver súdu nespĺňa takéto podmienky a podľa neho absentuje popis myšlienkového postupu, ktorým k nim súd dospel a rozhodnutie sa tak javí ako nepreskúmateľné. Vzhľadom na uvedené preto odvolateľ považuje
rozhodnutie vydané v rozpore s princípom právnej istoty. Následne odvolateľ poukázal na početné rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých rozhodnutí podľa jeho názoru je možné vyvodiť, že „vyrovnať sa“ s argumentom účastníka konania znamená uviesť dôvody pre prijatie alebo odmietnutie týchto argumentov a ak súd odmietne nejaký argument účastníka konania, musí ho v odôvodnení rozhodnutia vyvrátiť, respektíve aspoň spochybniť, alebo vysvetliť, prečo ho považuje za irelevantný. S poukazom na uvedené dôvody odvolateľ navrhuje, aby odvolací súd napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie zmenil tak, že vyhovie žalobe v celom rozsahu a žalovaného zaviaže zaplatiť žalobcovi nárok tak, ako ho žalobca v žalobnom návrhu požaduje, vrátane trov súdneho konania v plnom rozsahu, alternatívne navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
3. Vyjadrenie k odvolaniu žalobcu podané nebolo.
4. V dôsledku odvolania krajský súd, ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku - ďalej „CSP“), vec preskúmal v medziach daných ustanovením § 379 a § 380 CSP a bez nariadenia pojednávania v súlade s ustanovením § 385 ods. 1 CSP a contrario rozsudok okresného súdu podľa ustanovenia podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
5. Žalobca si žalobou datovanou dňa 14.09.2016 uplatnil voči žalovanej nárok na zaplatenie sumy 96,54 eur s príslušenstvom. Žalobca v žalobe uviedol, že predmetnú pohľadávku nadobudol od svojho právneho predchodcov - obchodnej spoločnosti Slovak Telekom, a.s. so sídlom v Bratislave na základe Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávok uzavretej dňa 27.08.2015 a Odovzdávacieho protokolu o postúpení pohľadávok zo dňa 03.09.2015. Svoje tvrdenie preukázal Oznámením o postúpení pohľadávky zo dňa 04.09.2015, ktorým Slovak Telekom, a.s. so sídlom v Bratislave, ako postupca, oznámil postúpenie pohľadávky v sume 336,51 eur dlžníčke, ktoré zaslal súdu žalobca po podaní žaloby s oznámením, že vzhľadom na rozsiahlosť zmluvy o postúpení pohľadávok, preberacieho protokolu a prílohy zasiela len tento listinný dôkaz - oznámenie o postúpení pohľadávky. (č.l. 10-11 spisu). Z obsahu spisu mal odvolací súd taktiež preukázané, že súd prvej inštancie písomne vyzval žalobcu, aby v súdom stanovenej lehote predložil Rámcovú zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 27.08.2015 za účelom preukázania aktívnej legitimácie v spore (č.l. 27 spisu), na ktoré žalobca reagoval písomným vyjadrením datovaným dňa 10.11.2016, v ktorom s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/01 (judikát R 119/2003) a s poukazom na čl. 2 ods. 1 a 2 Civilného sporového poriadku opätovne súdu predložil len Oznámenie o postúpení pohľadávok zo dňa 04.09.2015 (č.l. 29-30 spisu).
6. Aktívnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva žalobcovi ním uplatnené právo, respektíve mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok v súdnom konaní uplatňovať. Preskúmanie vecnej legitimácie, či už aktívnej existencie tvrdeného práva na strane žalobcu, alebo pasívnej existencie tvrdenej povinnosti na strane žalovaného, je imanentnou súčasťou súdneho konania (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Cdo/205/2009). Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že nie je možné vzhľadom na uvedené považovať za dôvodný odvolací argument žalobcu, ktorý s poukazom na ustanovenie § 151 ods. 1 CSP namieta, že za predpokladu procesnej pasivity protistrany, respektíve za absencie popretia skutkových tvrdení strany, sa tieto tvrdenia považujú za nesporné. Predovšetkým, je nutné rozlišovať skutkové tvrdenia strany sporu od procesných podmienok konania, ktoré je súd oprávnený i povinný skúmať a to v ktoromkoľvek štádiu konania (s poukazom na ustanovenie § 161 ods. 1 CSP) a to ex offo, bez akejkoľvek procesnej aktivity ktorejkoľvek zo strán sporu. Súd musí mať v konaní ozrejmené, či aktívne a pasívne označený subjekt je správne legitimovaný v spore vzhľadom na hmotné i procesné právo; teda, že súd koná s tým, komu takéto procesné postavenie náleží a je nositeľom hmotnoprávneho i procesného práva či povinnosti. Súd prvej inštancie sa tak správne v konaní zameral predovšetkým na skúmanie vecnej a procesnej legitimácie strán sporu, predovšetkým na skúmanie aktívnej vecnej legitimácie žalobcu, teda vysporiadanie sa s otázkou platnosti postúpenia pohľadávky z pôvodného nositeľa práva na žalobcu, na základe ktorého by súd mohol konštatovať, že žalobca je skutočným nositeľom práva, ktorého sa v spore voči žalovanej domáha.
7. Podľa ustanovenia § 524 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, veriteľ môže svoju pohľadávku aj bez súhlasu dlžníka postúpiť písomnou zmluvou inému. S postúpenou pohľadávkou prechádza aj jej príslušenstvo a všetky práva s ňou spojené.
8. Podľa ustanovenia § 526 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka, postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení.
9. Odvolací súd po preskúmaní veci konštatuje, že sa v plnom rozsahu stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie a konštatuje správnosť dôvodov a právnych úvah súdu prvej inštancie. Pokiaľ žalobca v odvolaní namieta údajnú nepreskúmateľnosť a nedostatočné zdôvodnenie svojho rozhodnutia, odvolací súd s poukazom na konkrétne dôvody obsiahnuté v odôvodňujúcej časti rozsudku súdu prvej inštancie nepovažuje ani tieto odvolacie argumenty žalobcu za opodstatnené. Odôvodnenie rozsudku je po právnej a argumentačnej stránke dostatočne a presvedčivo zdôvodnené tak, aby bol zrejmý logický a právny sled úvah súdu, ktoré viedli súd k rozhodnutiu obsiahnutému vo výroku rozsudku. Pokiaľ žalobca namieta, že sa súd nevysporiadal v odôvodnení rozhodnutia s (údajným) odklonom od záverov, obsiahnutých v rozhodnutí Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Obo 210/2001 (judikát R 119/2003), odvolací súd konštatuje, že takéto tvrdenie odvolateľa nezodpovedá obsahu odôvodnenia napadnutého rozsudku, pretože súd v bode 14. odôvodnenia rozsudku uviedol dôvody, pre ktoré uvedené rozhodnutie nie je spôsobilé konvalidovať procesnú neochotu, respektíve pasivitu žalobcu predložiť súdu ním požadované listinné dôkazy preukazujúce bez akýchkoľvek pochybností platné a relevantné postúpenie uplatňovanej pohľadávky v spore. Súd pritom zdôraznil, že aj tento názor NS SR vyžaduje ako podmienku preukázania nadobudnutia aktívnej vecnej i procesnej legitimácie v konaní relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi, pričom súd uviedol, že relevantným oznámením môže byť len také oznámenie, ktoré sa dostalo do dispozície žalovaného - dlžníka a s ktorým sa mal možnosť oboznámiť.
10. Taktiež pokiaľ odvolateľ namieta nepreskúmateľnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie z dôvodu jeho odklonu od iných rozhodnutá toho istého súdu za totožných skutkových a právnych okolností, opätovne odvolací súd poukazuje na obsah odôvodnenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie. Predovšetkým, odvolací súd zdôrazňuje, že rozhodnutia súdu totožného stupňa nie sú pre súd právne záväzné, takáto je pre súd prvej inštancie len ustálená judikatúra súdov vyššieho stupňa; no čo je podstatné, súd prvej inštancie na podporu svojho záveru v bode 18. odôvodnenia rozsudku poukázal na zhodné právne názory v otázke skúmania aktívnej legitimácie žalobcu v spore v obdobných veciach s poukazom na konkrétne rozhodnutia odvolacieho súdu, ako súdu vyššej inštancie. Odvolací súd opätovne v tejto súvislosti poznamenáva, že súd sa s právnymi závermi vyjadrenými v judikáte R 119/2003 argumentačne presvedčivo vysporiadal v bode 14. rozsudku. Rozhodnutie súdu preto nie je možné považovať za nepreskúmateľné a nedostatočne zdôvodnené. Odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že žalobca do rozhodnutia súdu prvej inštancie nepreukázal svoju aktívnu vecnú legitimáciu na podanie žaloby v prejednávanej veci a odvolacie námietky žalobcu nemôžu privodiť obsahovú zmenu napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie.
11. Podľa § 526 ods. 1, 2 Občianskeho zákonníka <., postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi. Ak postúpenie pohľadávky oznámi dlžníkovi postupca, nie je dlžník oprávnený sa dožadovať preukázania zmluvy o postúpení. Z predmetného konštatovania tak vyplýva záver, že aj keď na platnosť zmluvy o postúpení pohľadávok nie je potrebný súhlas dlžníka, avšak dlžník musí byť - a to relevantným - teda preukázateľným spôsobom o postúpení pohľadávky upovedomený a to buď oznámením postupcu, prípadne ak postupca neoznámi dlžníkovi cesiu, môže sám postupník preukázať dlžníkovi postúpenie pohľadávky. V takomto prípade sa však už vyžaduje od postupníka preukázanie právneho titulu nadobudnutia postúpenej pohľadávky dlžníkovi, naproti tomu pokiaľ postúpenie pohľadávky dlžníkovi oznamuje samotný postupca, už len takéto oznámenie má pre dlžníka samo osebe relevantné právne následky (povinnosť plniť už postupníkovi) a nie je dlžník oprávnený od postupcu požadovať preukázanie postúpenia pohľadávky.
12. Súdna prax dospela k záveru, že relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky; súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení; dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o
postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie; to by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník (porovnaj uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Obo/210/2001 <. zo dňa 11.06.2003 uverejnené v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 119/2003). V súvislosti s predmetným judikátom odvolací súd však zdôrazňuje, že zo skutkových okolností veci, v ktorej bolo vydané rozhodnutie 4Obo/210/2001 <. vyplýva, že riadne doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky zo strany postupcu dlžníkovi bolo v predmetnom konaní nepochybne preukázané.
13. Neskoršia súdna prax sa odklonila od uvedeného názoru v tom zmysle, že dlžník je oprávnený domáhať sa skúmania platnosti postúpenia, ak zmluva o postúpení pohľadávok bola uzavretá v rozpore so zákonom, kedy nie je rozhodujúce, či mu postúpenie oznámil postupca alebo preukázal postupník (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Obo/49/2008 <. zo dňa 14.05.2008 ale najmä rozsudok sp. zn. 1Cdo/76/2007 <. zo dňa 28.01.2009 uverejnený v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky pod č. R 46/2009); túto súdnu prax odobril aj ústavný súd (porovnaj uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV.ÚS/337/2012 zo dňa 03.07.2012).
14. Názor, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky, však zostal vo všeobecnosti nedotknutý (porovnaj nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS/409/2013 zo dňa 11.09.2014, ktorý odmietol názor súdov prvej a druhej inštancie, že bolo nevyhnutnosťou a ich zákonnou povinnosťou z vlastnej iniciatívy skúmať platnosť zmlúv o postúpení pohľadávok, ktorými mal postupník uplatňované pohľadávky nadobudnúť, aj keď to dlžník nenamietal, pretože podľa ústavného súdu to nezodpovedá zákonnej úprave ani ustálenej súdnej praxi, keď podľa ustanovenia § 526 ods. 2 Občianskeho zákonníka <. platí, že oznámenie postúpenia doterajším veriteľom zbavuje dlžníka práva požadovať predloženie zmluvy o postúpení; dlžník tak nemá právo ani zisťovať, či vôbec nejaká zmluva bola uzatvorená a nemôže namietať ani nedostatky jej platnosti, ibaže by k postúpeniu pohľadávky došlo v rozpore so zákonom; inak je vo vzťahu k dlžníkovi postúpenie založené len na oznámení veriteľa o tom, že došlo k postúpeniu, t.j. zmene veriteľa podľa § 526 ods. 1 Občianskeho zákonníka <.; podľa ústavného súdu je nerozhodné, či je toto oznámenie kryté aj kauzálnym vzťahom (titulom) medzi postupcom a postupníkom, teda zmluvou o postúpení pohľadávky, ktorej existencia je relevantná len vo vzťahu postupcu a postupníka, ktorí sa prípadne môžu navzájom voči sebe domáhať vydania bezdôvodného obohatenia; na základe uvedeného ústavný súd zjednodušený záver okresného súdu i krajského súdu, že skúmanie platnosti zmlúv o postúpení pohľadávok je akoby automaticky a bez ďalšieho súčasťou kompetencie súdu v každom konaní, v ktorom sa daná pohľadávka uplatňuje, považoval na pozadí existujúcej zákonnej úpravy za arbitrárny a nezodpovedajúci požiadavkám práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky).
15. Odvolací súd sa po vyššie uvedenom zhodnotení právnej úpravy a relevantnej súdnej praxe vzhľadom na konkrétne skutkové okolnosti prejednávanej veci stotožňuje s právnym názorom súdu prvej inštancie, že len samotné predložené oznámenie o postúpení pohľadávky zo dňa 04.09.2015 dlžníkovi (žalovanej) bez ďalšieho nepreukazuje aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu na uplatnenie pohľadávky v danom súdnom konaní. Pre nastúpenie zamýšľaných právnych účinkov oznámenia o postúpení pohľadávky vo vzťahu k žalovanej a vo vzťahu k posudzovanej právnej otázke aktívnej vecnej legitimácie žalobcu na podanie žaloby v prejednávanej veci, bolo nepochybne nevyhnutné preukázanť odoslanie a najmä doručenie oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanej, a to minimálne v rozsahu, že toto oznámenie sa dostalo do jej dispozičnej sféry (§ 45 ods. 1 Občianskeho zákonníka <.). Zo spisu súdu prvej inštancie takýto záver nevyplýva, respektíve zo žiadnej okolnosti takýto záver nemožno dôvodne a preukázateľne vyvodiť. Okrem textu písomnosti zo dňa 04.09.2015 žalobca nepredložil súdu žiadny dôkaz o tom, že skutočne postupca uvedené oznámenie žalovanej preukázateľne aj odoslal (napr. predložením podacieho hárku preukazujúceho odoslanie konkrétnej zásielky adresovanej žalovanej, no najmä doručenku potvrdzujúci prevzatie písomnosti postupcu žalovanou, prípadne aspoň vrátenie neprevzatej písomnosti adresovanej žalovanej postupcom a podobne...). Nie je tak v konaní žiadnou preukázateľnou skutočnosťou podporovaný názor a tvrdenie žalobcu, že postupca oznámil žalovanej, ako svojej dlžníčke, že došlo k postúpeniu jeho pohľadávky na žalobcu, ako postupníka; ďalej že bolo oznámené žalovanej postúpenie práve tejto konkrétnej pohľadávky (ako súd prvej inštancie správne v odôvodnení rozsudku poznamenal, suma uvádzaná ako postúpená pohľadávka sa nezhoduje s uplatneným nárokom žalobcu v konaní, pričom žalobca tento rozdiel nijako nevysvetlil) a teda, že sa
postúpenie oznámilo dlžníčke relevantným spôsobom, t. j. sa aj skutočne dostalo do dispozičnej sféry žalovanej. Dôkazné bremeno preukázania doručenia oznámenia o postúpení pohľadávky žalovanej pritom v konaní zaťažovalo žalobcu, ktorý z preukázania tejto skutočnosti vyvodzoval pre seba priaznivé právne následky (preukázanie aktívnej vecnej legitimácie v konaní). Dôkazné bremeno ohľadom postúpenia pohľadávky mohol teda žalobca uniesť buď preukázaním doručenia oznámenia postupcu o postúpení pohľadávky voči žalovanej, alebo predložením tvrdenej Rámcovej zmluvy o postúpení pohľadávky zo dňa 27.08.2015 a Odovzdávacieho protokolu o postúpení pohľadávok zo dňa 03.09.2015, čo sa však ani v jednom prípade nestalo (§ 516 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka <.). Na predloženie tvrdenej zmluvy o postúpení pohľadávok súd prvej inštancie žalobcu aj v konaní neúspešne vyzýval, preto právny názor súdu prvej inštancie bol/mohol/musel byť žalobcovi dostatočne a najmä vopred pred jeho rozhodnutím známy a neobstojí ani odvolací argument o údajnej nepredvídateľnosti rozhodnutia súdu a prekvapivosti jeho záveru. Už z obsahu výzvu súdu zo dňa 25.10.2016 musel mať žalobca vedomosť, že súd má pochybnosti o jeho aktívnej legitimácii. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku nepreukázania doručenia oznámenia o postúpení uplatnenej pohľadávky zo strany postupcu žalovanej, bol súd prvej inštancie oprávnený skúmať aktívnu vecnú legitimáciu žalobcu v konaní a vyžadovať od neho predloženie tvrdenej zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 27.08.2015; keďže tak žalobca ani napriek výslovnej výzve súdu neurobil, súd prvej inštancie jeho žalobu správne zamietol v dôsledku nepreukázania aktívnej vecnej legitimácie žalobcu v konaní, pretože bez preukázania postúpenia pohľadávky z postupcu na žalobcu, nemožno žalobcu považovať za oprávneného vymáhať od žalovanej akýkoľvek nárok.
16. Možno potom zhrnúť, že právne a skutkové závery, na základe ktorých súd prvej inštancie meritórne rozhodol, boli vecne správne a odvolací súd preto z uvedených dôvodov rozsudok súdu prvej inštancie podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny potvrdil.
17. V nadväznosti na vecnú správnosť meritórneho výroku odvolaním napadnutého rozsudku potom odvolací súd konštatuje vecnú správnosť aj závislého výroku rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania a pokiaľ súd prvej inštancie priznal žalovanému, ako procesne plne úspešnej strane, nárok na náhradu trov konania voči procesne neúspešnému žalobcovi vo výške 100%, postupoval zákonne v súlade so zásadou upravenou v ustanovení § 255 ods. 1 CSP a odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie i v tejto časti potvrdil ako správny.
18. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa ustanovenia § 262 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 396 ods. 1 CSP podľa pomeru úspechu strán v konaní (§ 255 ods. 1 CSP) a vyslovil, že žalovanej, ktorej by ako procesne plne úspešnej strane v odvolacom konaní inak vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania, náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva, nakoľko jej celkom zjavne žiadne trovy v odvolacom konaní nevznikli.
19. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Banskej Bystrici pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a/ sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b/ ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c/ strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d/ v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e/ rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f/ súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a/ pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b/ ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c/ je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 písm. a/ až c/ CSP).
Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) CSP (§ 421 ods. 2 CSP).
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b/ napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c/ je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/.
Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 1 a 2 CSP).
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a/ dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b/ dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c/ dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).