Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21Co-139-2017.pdf
PDF · 110.88 KB
Case nature
Area
Subarea
21Co/139/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu Prima banka Slovensko, a.s., Hodžova 11, 010 11 Žilina, IČO: 31 575 951, proti žalovanému: P. M., nar. XX.XX.XXXX, bytom Y. XX, o zaplatenie 1.873,24 eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov č.k. 15C/267/2015-72 zo dňa 25.05.2017, jednohlasne takto
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení splátok a vo výroku o trovách konania.
II. Nepriznáva stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
Obsah napadnutého rozhodnutia
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi sumu 1.481,87 eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5 % zo sumy 1.481,87 eur splatným od 03.04.2015 do zaplatenia v mesačných splátkach po 20 eur splatných vždy k 25-temu dňu v mesiaci počnúc právoplatnosťou rozsudku, opakovane do budúcna pod následkom straty výhody splátok, do vyrovnania dlhu a žiadnej zo strán nepriznal právo na náhradu trov konania, v prevyšujúcej časti žalobu zamietol a uložil žalovanému povinnosť uhradiť žalobcovi trovy konania v rozsahu 58 %.
2. Súd prvej inštancie vychádzal z ustanovenia § 497 Obchodného zákonníka, ustanovení § 1 ods. 2, § 2 písm. a) a b), § 7, § 9 ods. 1 a 2, § 11 ods. 1 a 2 zákona č.128/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov a ustanovení § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1,2,3 a 5, § 54 a § 517 ods. 1 a 2 Občianskeho zákonníka.
3. Vykonaným dokazovaním súd prvej inštancie dospel k záveru, že žaloba žalobcu je dôvodná len čiastočne. Po kontrole Úverovej zmluvy č. 87382 súdom tento dospel k záveru, že dodávateľ nekonal s odbornou starostlivosťou a dôsledne nerešpektoval zák. č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. Vytkol žalobcovi, že zo zmluvy nevyplýva postup podľa ust. § 7 ZoSÚ, teda skúmanie bonity klienta. Žalobca neposúdil s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver. Tento nedostatok má za následok, že veriteľ jednak nemôže vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru a v prípade hrubého porušenia sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na skutočnosť, že v zmluve absentuje akákoľvek informácia o spotrebiteľovi z hľadiska jeho bonity, súd prvej inštancie vyhodnotil poskytnutý úver ako bezúročný a bez poplatkov. Vzhľadom na uvedené priznal žalobcovi len nesplatenú istinu úveru, ktorá predstavuje sumu 1.481,87 eur (úver
poskytnutý v reálnej výške 1.900 eur - žalovaným uhradených celkom 418,13 eur). Ďalej súd prvej inštancie poukázal na ďalší vážny nedostatok, keď zo zmluvy nie je možné vyvodiť výpočet RPMN. Zákon výslovne uvádza v ust. § 9 ods. 2 písm. j/, že okrem uvedenia ročnej percentuálnej miery nákladov aj celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť je potrebné uviesť predpoklady použité na výpočet tejto RPMN. Aj uvedený nedostatok by aplikujúc zákonnú sankciu v ust. § 11 ods. 1 písm. b/ znamenal, že poskytnutý úver je bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie povolil dlžníkovi uhradiť v splátkach v ním požadovanej výške 20 eur aj preto, že veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou a bonita dlžníka je natoľko nízka, že neumožňuje mu uhradiť dlžnú sumu iným spôsobom ako v splátkach po 20 eur mesačne, avšak so zohľadnením, že splátky sú pre dlžníka výhoda, teda ak nebude tieto uhrádzať riadne a včas, nastúpi zákonná sankcia straty výhody splátok.
4. O trovách konania súd prvej inštancie rozhodol podľa ustanovení § 251, § 255 a § 262 Civilného sporového poriadku. O nároku na náhradu trov konania rozhodol súd podľa pomeru úspechu, keď prevažne neúspešného žalovaného zaviazal na náhradu trov konania žalobcovi v rozsahu 58 %.
Obsah odvolania
5. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca z dôvodu nesprávneho právneho posúdenia. Mal za to, že povinnosti v zmysle § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z o spotrebiteľských úveroch splnil. Pri posudzovaní schopnosti žalovaného splácať úver posúdil jeho príjmy a výdavky na základe údajov uvedených v žiadosti o spotrebný úver a taktiež na základe údajov o výške príjmu žalovaného z reportu zo Sociálnej poisťovne a na základe údajov z reportu zo spoločného registra bankových informácii (SRBI). Na to aby bolo možné úver vyhlásiť za bezúročný a bezpoplatkový, je potrebné skúmať, či veriteľ hrubo porušil svoje povinnosti vyplývajúce § 7 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z.z. V zmysle § 11 ods. 2 sa hrubé porušenie uvedených povinnosti považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úverov. Z dôkazov predložených súdu je však zrejme, že podmienka hrubého porušenia povinnosti nebola naplnená, nakoľko žalobca v žiadnom prípade neposudzoval schopnosť žalovaného splácať úver ani bez akýchkoľvek údajov o jeho príjmoch, výdavkoch, či rodinnom stave (ako dôkaz k tomu prikladá report so Sociálnej poisťovne) a ani bez nahliadnutia do príslušnej databázy ( ako dôkaz report SRBI). K tvrdeniu súdu, že v zmluve chýba náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. j) uviedol, že v zmluve sú všetky predpoklady použite na výpočet RPMN. Ide o : výška úveru, dátum prvej splátky, dátum poslednej splátky, termín splatnosti splátky, úroková sadzba, anuitná splátka, poplatok za poskytnutie úveru a dátum zmluvy. V zmysle prílohy č. 2 zákona č. 129/2010 Z.z základnou rovnicou, ktorá vyjadruje RPMN, kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok a platieb splátok na strane druhej. Zákon nepožadoval a ani v súčasnosti nepožaduje uvádzať v zmluve konkrétny matematický výpočet RPMN a nepožadoval ani predpoklady pre výpočet RPMN špeciálne v zmluve označovať, ako predpoklady pre výpočet RPMN. Podotkol, že účelom zákona nie bezúčelný formalizmus alebo vynucovanie náležitosti zmluvy bez akéhokoľvek konkrétneho účelu. Poukázal, že žalovanému bol odovzdaný Formulár so štandardnými európskymi informáciami o spotrebiteľskom úvere, ktorého prevzatie žalovaný potvrdil svojím podpisom a ktorý taktiež obsahoval všetky predpoklady použite pre výpočet. Ďalej žalobca namietal, že rozhodnutím o priznaní možnosti splácať dlh po splátkach, postupoval súd v rozpore zo zákonom. Rozhodnutie súdu musí byť spravodlivé a nemôže výrazne zvýhodňovať iba záujmy jedného z účastníkov. Výška povolenej splátky je takmer rovnaká, resp. nižšia (20 eur) ako výška podľa zmluvy (29 eur). V tejto súvislosti poukázal na rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 24Co/322/2016-85 zo dňa 01.03.2017, rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 23Co/498/2016-72 zo dňa 15.05.2017, uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 7Co/33/2017-62 zo dňa 22.02.2017 a rozsudok Krajského súdu v Žiline č.k. 11Co/91/2017-138 zo dňa 16.05.2017. Uviedol, že vzhľadom na čas od podania žaloby mal súd možnosť prejaviť snahu záujem dlh uhrádzať. Žalovaný po zosplatnení nevykonal žiadnu úhradu, posledná úhrada bola z jeho strany vykonaná dňa 20.01.2015. Poznamenal, že posúdenie finančných možnosti žalovaného pre účely úhrady dlžnej pohľadávky by malo byť súčasťou aktivít v procese prípadného núteného výkonu súdneho rozhodnutia, kedy dôjde jednak k dôslednému zisteniu majetku žalovaného a jednak k voľbe najvhodnejšieho spôsobu výkonu rozhodnutia. Pre posúdenie vymožiteľnosti pohľadávky sú dôležite celkové majetkové pomery. Navrhol zmeniť napadnutý rozsudok tak, že vyhovie žalobe v plnom rozsahu a priznať mu náhradu trov prvoinstančného a odvolacieho konania.
Hodnotenie odvolacieho súdu
6. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je opodstatnené.
7. Žalobca namieta, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery.
8. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
9. Z obsahu spisu vyplýva, že medzi žalobcom ako veriteľom a žalovaným ako dlžníkom bola dňa 15.11.2013 uzatvorená Úverová zmluva č. 0000000000087382 (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 2000 eur, ktorý sa zaviazal vrátiť žalovaný formou 120 anuitných mesačných splátok do 25.10.2023.
10. Odvolací súd má za to, že súd prvej inštancie správne zhodnotil, že uzatvorená Zmluva o úvere je zmluvou spotrebiteľskou vychádzajúc z postavenia žalovaného ako dlžníka z úverovej zmluvy a že je namieste aplikovať zákon č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch.
11. Podľa § 7 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 15.11.2013, veriteľ je pred uzavretím zmluvy o spotrebiteľskom úvere alebo pred zmenou tejto zmluvy spočívajúcej v navýšení spotrebiteľského úveru povinný posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa.
12. Podľa § 11 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 15.11.2013, ak veriteľ nekonal s odbornou starostlivosťou podľa § 7 ods.1, nie je oprávnený vyžadovať od spotrebiteľa jednorazové splatenie spotrebiteľského úveru. V prípade hrubého porušenia povinností podľa § 7 ods. 1 sa úver považuje za bezúročný a bez poplatkov. Za hrubé porušenie povinností podľa § 7 ods. 1 sa považuje posudzovanie schopnosti splácať úver veriteľom bez akýchkoľvek údajov o príjmoch, výdavkoch a rodinnom stave spotrebiteľa alebo bez nahliadnutia do príslušnej databázy údajov o spotrebiteľoch na účely posudzovania ich schopnosti splácania úveru
13. Podľa čl. 8 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení Smernice Rady 87/102/EHS, členské štáty zabezpečia, že veriteľ pred uzavretím zmluvy o úvere posúdi úverovú bonitu spotrebiteľa na základe dostatočných informácií získaných, ak je to vhodné, od spotrebiteľa a v prípade potreby na základe nahliadnutia do príslušnej databázy. Členské štáty, ktorých právne predpisy ukladajú veriteľovi povinnosť posúdiť úverovú bonitu spotrebiteľa na základe nahliadnutia do príslušnej databázy, si môžu túto povinnosť zachovať.
14. V zmysle čl. 26 preambuly smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS členské štáty by mali prijať vhodné opatrenia na podporu zodpovedajúcich postupov počas všetkých fáz úverového vzťahu, berúc do úvahy osobitný charakter svojho trhu s úvermi. Tieto opatrenia môžu napríklad zahŕňať poskytovanie informácií a vzdelávanie spotrebiteľov vrátane upozornení o rizikách spojených s neplnením zmluvných ustanovení týkajúcich sa splátok a s nadmernou zadlženosťou. Najmä na rozvíjajúcom sa trhu s úvermi je dôležité, aby veritelia neposkytovali úvery nezodpovedne alebo bez predchádzajúceho posúdenia
úverovej bonity, a aby členské štáty vykonávali potrebný dohľad na vyvarovanie sa takému správaniu a aby stanovili potrebné opatrenia na sankcionovanie veriteľov v takýchto prípadoch. Bez toho, aby boli dotknuté ustanovenia o kreditnom riziku uvedené v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2006/48/ ES zo 14.6.2006 o začatí a vykonávaní činností úverových inštitúcií, veritelia by mali byť zodpovední za individuálne kontroly úverovej bonity spotrebiteľa. Na tento účel by mali mať možnosť využiť informácie, ktoré im poskytol spotrebiteľ nielen počas prípravy príslušnej zmluvy o úvere, ale aj počas dlhodobého obchodného vzťahu. Orgány členských štátov by tiež mohli veriteľom poskytnúť vhodné pokyny a usmernenia. Aj spotrebitelia by mali konať obozretne a dodržiavať svoje zmluvné povinnosti.
15. Ustanovenie § 7 odsek 1 zakotvuje povinnosť veriteľa posúdiť s odbornou starostlivosťou schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver na základe relevantných a aktuálnych informácií. Toto ustanovenie by malo zabezpečiť záujem veriteľov správne odhadnúť schopnosť spotrebiteľa splácať a správať sa tak obozretne jednak z pohľadu návratnosti úveru a jednak z pohľadu dôsledkov nezodpovedného požičiavania na strane spotrebiteľov.
16. Veriteľ v zmysle ustanovení § 7 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. je pri posúdení úverovej schopnosti klienta povinný brať na zreteľ ako existujúcu situáciu klienta, najmä jeho príjmy a výdavky, tak i skutočnosti, ktoré možno na základe informácií dostupných pred uzavretím zmluvy s vysokou mierou pravdepodobnosti očakávať (napr. predpokladaný príjem z prejednávaného dedičského konania, predaja nehnuteľnosti, poistného plnenia a pod.). Dôraz pri posúdení úverovej schopnosti je pritom kladený na pomer medzi príjmami a výdavkami spotrebiteľa a na posúdenie toho, či spotrebiteľovi zostane po vynaložení bežných výdavkov mesačne taká čiastka, aká bude potrebná pre splácanie úveru. Pri posudzovaní budúcej schopnosti spotrebiteľa splácať úver sa vychádza z existujúceho stavu a prezumpcie jeho zachovania do budúcna. Nejde pritom o získanie stopercentnej istoty, že úver bude v budúcnosti splatený, pretože nie je napr. možné s istotou vylúčiť, že spotrebiteľ dostane výpoveď z pracovného pomeru, dlhodobo ochorie a pod. Cieľom zákonodarcu bolo efektívne zamedziť predlžovaniu spotrebiteľov, ktorí nie sú schopní svoje záväzky riadne splácať. Z textu zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľskom úvere vyplýva, že informácie pre rozhodnutie dodávateľa o tom, či zmluvu uzavrie alebo nie, si má veriteľ zabezpečiť sám a to aj v spolupráci so žiadateľom o úver. Pri získavaní relevantných informácií za účelom posúdenia úverovej schopnosti spotrebiteľa tak veriteľ vychádza ako z informácií dodaných spotrebiteľom a samozrejme ním aj preukázaných, tak z informácií, ktoré získava z iných dostupných zdrojov. Je povinnosťou veriteľa takto získané informácie zhromaždiť, vyhodnotiť ich dostatočnosť a rozhodnúť, či a ktoré informácie je nevyhnutné ďalej overovať.Za dostatočné sa považujú iba také informácie o príjmoch a výdavkoch, z ktorých je veriteľ schopný získať objektívny obraz o žiadateľovej finančnej situácii. Spotrebiteľ je povinný poskytnúť veriteľovi na jeho žiadosť úplné, presné a pravdivé údaje. Táto povinnosť však nezbavuje veriteľa konať s odbornou starostlivosťou, teda vyžiadať si od spotrebiteľa potrebné informácie, aktívne si zabezpečovať ďalšie primerané a objektívne zistiteľné informácie o spotrebiteľovi a takto získané informácie riadne vyhodnotiť. Schopnosť spotrebiteľa splácať spotrebiteľský úver tak treba chápať ako situáciu, keď v závislosti na frekvencii splácania zostane spotrebiteľovi v jeho osobnom a domácom rozpočte dostatok finančných prostriedkov, aby mohol bez akýchkoľvek problémov a obmedzení splácať splátku v predpokladanej výške. Preto dodávateľ musí okrem iného analyzovať spotrebiteľov osobný a domáci rozpočet a to ako stranu príjmov, tak stranu výdavkov, a to vždy vo vzťahu ku konkrétnemu žiadateľovi o úver. Analýza iba niektorej zo strán rozpočtu sama o sebe k posúdeniu úverovej schopnosti nepostačuje.
17. V prejednávanej veci bolo nepochybne preukázané, že nekonaním žalobcu došlo k naplneniu skutkovej podstaty uvedenej v § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení, v nadväznosti na ustanovenie § 7 ods. 1 citovaného zákona, pretože žalobca si nepočínal s odbornou starostlivosťou, pokiaľ ide o zistenie tzv. bonity dlžníka - žalovaného, teda jeho schopnosti splácať predmetný úver, ktorý mu bol poskytnutý zmluvou z 15.11.2013, uzavretou pod č. XXXXXXXXXXXXXXXX. V tomto smere nemožno súhlasiť s odvolacími námietkami žalobcu, ktoré sa odvolávajú na to, že do databázy príslušných informácií nahliadol (databáza Sociálnej poisťovne a report zo Spoločného registra bankových informácií), pretože túto okolnosť nahliadnutia do príslušných databáz nemožno stotožniť s tým, že bola naplnená povinnosť konať pri uzavretí zmluvy o spotrebiteľskom úvere s odbornou starostlivosťou, nestačí len púhe nahliadnutie do príslušných databáz, ale je potrebné, aby boli v tomto smere zadovážené a vyhodnotené adekvátne informácie, ktoré sú predpokladom preskúmania tzv. bonity klienta, teda jeho schopnosti poskytnutý úver splácať. Z reportu Sociálnej poisťovne vyplynulo,
že žalovaný by mal byť poberateľom starobného dôchodku, aj keď ide o osobu narodenú 13.5.1990. Súčasne sa však uvádza, že žalovaný je zamestnaný aspoň 89 dni, nie je známy jeho vymeriavací základ u zamestnávateľa aspoň 390 SKK, ale je známy je vymeriavací základ za predposledný mesiac a predpredposledný mesiac a to aspoň vo výške 390 SKK (bod 2 až 7 reportu). Ide teda o údaje, ktorési odporujú a ich výpovedná hodnota nie je dostatočná pre posúdenie schopnosti žalovaného splácať predmetný úver. Z predloženého reportu zo Spoločného registra bankových informácií podľa súdu nevyplýva nič, čo by svedčilo o ne/bonite klienta. Týmto reportom zistené informácie sú pre splnenie povinnosti veriteľa overovať s odbornou spôsobilosťou bonitu dlžníka úplne nepostačujúce.
18. Ako bolo vyššie naznačené § 11 zákona č. 129/2010 Z. z. vyžaduje zistenie konkrétnych a hodnoverných údajov, ktoré dávajú obraz o klientovi banky a o jeho schopnosti splácať úver, pričom táto podmienka uvedená v tomto zákonom ustanovení sa nemôže zamieňať s formálnym nahliadnutím do príslušných databáz informácií a oboznámením prípadne nesprávnym vyhodnotením bezobsažných alebo vzájomne si odporujúcich informácií. Zo strany žalobcu v súvislosti s poskytnutím úveru žalovanému postačilo zisťovanie príjmov žalovaného a jeho výdavky skúmané neboli. Zároveň ani zo samotnej Zmluvy o úvere nevyplývajú žiadne informácie o pomeroch žalovaného, resp. preverovaní jeho bonity. Preto možno konštatovať, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil, že v prejednávanej veci došlo zo strany žalobcu k hrubému porušeniu povinností v zmysle § 7 ods. 1 a § 11 zákona č. 129/2010 Z.z. v platnom znení, pretože evidentne predmetný úver bol žalovanému poskytnutý bez náležitého zistenia jeho schopností tento úver splácať, a preto je správny záver súdu prvej inštancie o tom, že takýto úver treba vyhodnotiť ako úver, ktorý je bezúročný a bezpoplatkov.
19. Podľa § 9 ods. 1 prvej vety zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 15.11.2013 zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu. Obligatórne náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere sú vymenované v § 9 ods. 2 citovaného zákona. Medzi nimi pod písm. j) je uvedená ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítaná na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov.
20. Podľa ustanovenia § 11 odsek 1 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch v znení platnom k 15.11.2013 poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak a) zmluva o spotrebiteľskom úvere nemá písomnú formu podľa § 9 ods. 1 a neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y) a § 10 ods. 1.
21. Súdu prvej inštancie nemožno vytknúť, pokiaľ dôvod bezúročnosti a bezpoplatkovosti, ktorý predpokladá ustanovenie § 11 odsek 1 písm. b/ Zákona o spotrebiteľských úveroch videl v absencii náležitostí uvedených v ustanovení § 9 odsek 2 písm. j/ zákona č. 129/2010 Z.z. K údaju o RPMN (ročnej percentuálnej miere nákladov) odvolací súd zdôrazňuje, že ide o jeden z najdôležitejších údajov pre spotrebiteľa, pretože zohľadňuje všetky náklady, ktoré musí spotrebiteľ za úver uhradiť, a preto je najlepším indikátorom posúdenia výhodnosti či nevýhodnosti úveru. Pri údaji o RPMN sa musia uviesť všetky predpoklady použité na jeho výpočet, teda nestačí len uvedenie jeho výšky. Zákonodarca jasne stanovil, že nepostačuje uvedenie len výšky RPMN, ale v zmluve je potrebné uviesť aj všetky predpoklady, ktoré boli použité pre výpočet RPMN. Odvolací súd preto zastáva názor, že týmito predpokladmi je uvedenie výšky úveru, výšky splátky, jej intervalu, počtu splátok, uvedenie výšky úrokovej sadzby a prípadných poplatkov. Je nepochybné, že v predmetnej úverovej zmluve tento údaj chýba, nie je uvedené aké predpoklady boli použité pre výpočet RPMN, a preto správne skonštatoval súd prvej inštancie, že je potrebné považovať úver za bezúročný a bez poplatkov. Pokiaľ žalobca namieta formalistický výklad súdu, tak odvolací súd dáva do pozornosti, že obligatórnou náležitosťou zmluvy o spotrebiteľskom úvere je uvedenie predpokladov použitých pre výpočet RPMN aj podľa transponovanej smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23.4.2008, a to v článku 10 odsek 2 písm. g/ cit.: „Zmluva o úvere zrozumiteľne a stručne uvádza: ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané v čase uzavretia zmluvy o úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto miery“.
22. Ak zákon vyžaduje v zmluve o spotrebiteľskom úvere uvádzať všetky predpoklady použité na výpočet RPMN, je podľa názoru odvolacieho súdu nepochybné, že do kategórie týchto predpokladov je potrebné zaradiť i matematický výpočet, na základe ktorého veriteľ dospel k určitej výške RPMN. Ako inak by spotrebiteľ mohol preveriť správnosť takéhoto výpočtu RPMN, ako jednej z podstatných náležitostí
zmluvy o spotrebiteľskom úvere umožňujúcej posúdiť výhodnosť úveru, čo nepochybne má zásadný vplyv na jeho rozhodnutie vstúpiť do úverového vzťahu s veriteľom.
23. Podľa § 232 ods. 3 C.s.p., lehota na plnenie je 3 dni a plynie od právoplatnosti rozsudku. Súd môže v odôvodnených prípadoch určiť dlhšiu lehotu.
24. Podľa § 232 ods. 4 C.s.p., ak súd uložil povinnosť plniť opakujúce sa a v budúcnosti splatné dávky a splátky, vykonateľnosť týchto dávok a splátok sa spravuje poradím ich splatnosti, ak súd nerozhodne inak; súd môže rozhodnúť, že omeškanie s plnením jednej dávky alebo splátky má za následok splatnosť celého plnenia.
25. Z citovaných ustanovení C.s.p. vyplýva, že ak súd pristupuje k autoritatívnemu rozhodnutiu(rozsudkom) o žalobe na peňažné plnenie (o aký prípad ide aj v prejednávanej veci), zákonnou lehotou plnenia a zároveň pravidlom je lehota troch dní, počítaná od právoplatnosti rozsudku. Štandardne preto súd ukladá splnenie povinnosti v takejto lehote. Na každú jednu výnimku z pravidla musia potom existovať dôvody, ktoré je potrebné riadne odôvodniť, čo platí aj pri odôvodňovaní rozhodnutia, a to či už pre dlhšiu než trojdňovú lehotu, alebo pre povolenie splátok a určenie ich výšky a podmienok splatnosti.
26. Aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo vhodné vzhľadom na pomery žalovaného, ktoré ozrejmil na pojednávaní dňa 25.05.2017, umožniť žalovanému zaplatiť dlh v splátkach vo výške 20 eur mesačne. Žalovaný na pojednávaní poukázal na svoju nepriaznivú finančnú situáciu, ktorá mu neumožňuje splniť dlžnú sumu jednorazovo, a preto žiadal o možnosť splatiť dlžnú sumu v pravidelných mesačných splátkach. Uviedol, že splácal predmetný úver, kým v roku 2014 nestratil zamestnanie. Začiatkom roka 2017 bol evidovaný na úrade práce s príjmom vo výške 125 eur mesačne. Z jeho vyjadrenia na pojednávaní je zrejmé, že si je vedomý svojho dlhu, jeho existenciu nepopieral. Súd rozhodujúci o čase plnenia nie je viazaný pôvodne dojednanými splátkami, ale môže zohľadniť pri stanovení splátok situáciu existujúcu v čase jeho rozhodovania. Povolením nižších mesačných splátok (než zmluvných splátok 29 eur) bude žalobcovi splatená celá dlžná suma priznaná rozsudkom, vrátane úrokov z omeškania, len v dlhšom časovom horizonte.
27. V prípade, že žalovaný svoj dlh nebude plniť spôsobom určeným rozsudkom, omeškanie jednej zo splátok bude mať za následok zročnosť celého dlhu. To dáva určitú istotu pre žalobcu, že hrozba bude dostatočnou motiváciou pre žalovaného, aby svoju povinnosť uloženú rozhodnutím súdu plnil riadne a včas. Plynutie času nemá na postavenie žalobcu negatívny dopad, keďže mu patrí nárok na úroky z omeškania z dlžnej sumy až do času úplného splnenia dlhu. Žalobca je obchodnou spoločnosťou so stabilným zázemím na trhu, preto možnosť postupnej úhrady dlhu splátkami v súdom určenej výške nemožno vnímať ako zásah do pomerov žalobcu, ktorý by bol spôsobilý ohroziť ďalšiu činnosť žalobcu, neprimerane zhoršiť jeho majetkovú situáciu.
28. Vo vzťahu k rozhodnutiu súdu prvej inštancie o nepriznaní náhrady trov konania stranám sporu v zmysle § 255 ods. 2 C.s.p. vo vzťahu k tomuto neboli zo strany odvolateľa podané námietky nad rámec odvolacích dôvodov týkajúcich sa veci samej, preto odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, nemal dôvod výrok rozsudku, ktorým súd nepriznal stranám náhradu trov konania bližšie preskúmavať.
29. S prihliadnutím na vyššie uvedené odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v vo výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti, vo výroku o povolení splátok a v súvisiacom výroku o trovách konania ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. potvrdil.
30. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa ustanovenia § 396 ods. 1 C.s.p. v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p. Dôvodom takéhoto rozhodnutia bola skutočnosť, že žalobca v odvolacom konaní úspech nemal a úspešnému žalovanému žiadne preukázateľné trovy nevznikli.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom odvolacieho súdu v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).