Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/127/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobkyne: Home Credit Slovakia, a.s., so sídlom Teplická 7434/147, Piešťany, IČO: 36 234 176, zastúpenej: Advokátska kancelária GOLIÁŠOVÁ GABRIELA, s.r.o., so sídlom 1. mája 173/11, Trenčín, proti žalovanému: V. S., nar. X. B. XXXX, bytom F. XXX/X, M., o 6.185,06 eur a príslušenstva, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta z 26. januára 2017 č. k. 17C/750/2015-70, takto

rozhodol:

I. Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II. Žalovanému sa priznáva voči žalobkyni nárok na náhradu 100 % trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu žalobkyne zamietol a žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie súd prvej inštancie právne odôvodnil aplikáciou ust. § 150 a § 255 C.s.p. (zákon č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v znení účinnom od 1. júla 2016, ďalej len „C.s.p.“), § 35 ods. 2, § 37 ods. 1, § 40 ods. 1, § 43, § 52a ods. 1 a ods. 2, § 100 ods. 1, §107 ods. 1 a ods. 2, § 451 ods. 1 a ods. 2, § 457, § 458 ods. 1 O.z. (zákon č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy, ďalej len „O.z.“), § 9 ods. 1 ZoSÚ2010 (zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov účinný v čase uzatvorenia zmluvy) a § 52 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom do 1. mája 2014.

2. Vecne mal preukázané, že dňa 26. apríla 2013 uzatvorili strany Úverovú zmluvu číslo SUA13/002123 (ďalej len ÚZ) na poskytnutie účelového úveru, a to úhrady ceny predmetu financovania a nákladov spojených s poskytnutím úveru - kúpa osobného motorového vozidla Škoda Octavia Diesel II 1.9 TDI Ambiente, VIN: TMBBS61Z058029123, v hodnote 8.000 eur, pričom žalovaný v hotovosti zaplatil 1.600 eur. Zostatok kúpnej ceny vo výške 6.400 eur mal byť zaplatený prostredníctvom ÚZ. Celková výška úveru 8.857,60 eura, ročná úroková sadzba 15,989375 %, RPMN 17,19 %, celková čiastka splatná spotrebiteľom 13.816,08 eura, konečná splatnosť úveru 24.4.2019, mesačná splátka 191,89 eura, prvá splátka splatná 24. mája 2013, počet splátok 72. V danom prípade sa jedná o spotrebiteľský vzťah, nakoľko žalobca plnil v rámci svojej podnikateľskej činnosti, žalovaný vystupuje ako fyzická osoba nepodnikateľ. Úver bol údajne zabezpečený Zmluvou o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, tento listinný dôkaz však žalobkyňa súdu nepredložila. Z protokolu o prevzatí predmetu financovania vyplýva, že žalovaný prevzal motorové vozidlo v uvedený deň v Šamoríne, jeho kúpna cena bola stanovená na 8.000 eur. V protokole však chýbajú údaje o tom, či žalovaný prevzal spolu s autom aj osvedčenie o evidencii a kľúče od auta). Súd prvej inštancie zistil, že z ÚZ nie je jasné, či žalobkyňa poskytla žalovanému dva úvery, a to vo výške 6.400 eur na zostávajúcu časť kúpnej ceny vozidla a vo výške 2.457,60 eura na náklady s poskytnutím úveru (zároveň nevyplýva, že sa jedná o

províziu predajcovi, ktorú skutočnosť súd pozná z iných rovnakých súdnych sporov, napr. pod sp. zn. 17C/429/2015). Nie je ani jasné, prečo bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 8.857,60 eura na doplatenie kúpnej ceny vozidla, keď vozidlo bolo predané za 8.000 eur, pričom žalovaný v hotovosti uhradil 1.600 eur, teda zostávalo zaplatiť titulom kúpnej ceny už „len“ 6.400 eur. V bode 2.4 a v čl. 4 ÚZ je tak ÚZ neurčitá, pričom sa jedná o podstatné náležitosti ÚZ. Vzhľadom na vyššie uvedené súd uzavrel, že ÚZ je absolútne neplatným právnym úkonom pre jej neurčitosť (§ 37 , nedodržanie písomnej formy (§ 9 ods. 1 veta prvá zák. č. 129/2010 Z.z.), nakoľko nie je určité, v akej výške a koľko úverov bolo žalovanému poskytnuté, čím sa zmluva stáva neurčitou. Žiadnym výkladom nemožno dospieť k jednoznačnému záveru o výške úveru, pričom ani prípadné ďalšie dodatočné vyjadrenia žalobkyne k zmluve na tejto skutočnosti nič nezmenia. Jednou zmluvou môže žalobca poskytnúť spotrebiteľovi aj viac úverov, každý úver však musí byť jasne, zrozumiteľne a určito definovaný, musia byť k nemu uvedené všetky náležitosti podľa § 9 ods. 2 ZoSÚ, aby mal spotrebiteľ jednoznačný prehľad o svojich povinnostiach a o splácaní úveru. K plneniu žalobkyne v prospech žalovaného potom došlo jedine z titulu bezdôvodného obohatenia. Žalobkyňa plnila žalovanému pravdepodobne vo výške 8.857,60 eura (minimálne vo výške 6.400 eur ako kúpnu cenu vozidla, pretože inak by vozilo nebolo žalovanému odovzdané dňa 26. apríla 2013) z titulu bezdôvodného obohatenia (o výške plnenia však súdu neposkytol žiaden dôkaz!!!, predložený prehľad čerpaní a splátok na č. l. 3 spisu je neúplný a žalobca poskytol súdu len jeho poslednú stranu!), potom žalovaný je povinný bezdôvodné obohatenie vrátiť v uvedenej výške. K plneniu bezdôvodného obohatenia zo strany žalobkyne došlo dňa 26. apríla 2013. V tento deň žalobkyňa vedela komu a v akej výške plní. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu vzniká od samého vzniku právneho úkonu (t. j. dňom 26. apríla 2013). Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu (t. j. v danom prípade 26. apríla 2013). V prejedávanom prípade subjektívna premlčacia doba začala plynúť dňom 26. apríla 2013 a uplynula dňa 26. apríla 2015, pričom žaloba bola podaná na súd až dňa 1. decembra 2015, t. j. po uplynutí premlčacej doby. Vzhľadom k tomu súd nemôže (aj s poukazom na § 5b zák. č. 250/2007 Z.z.) priznať žalobkyni právo na pnenie z bezdôvodného obohatenia. S poukazom na § 457 a § 458 O.z. súd nemohol žalobkyni priznať ani plnenie vyplývajúce z odobratia vozidla a následných nákladov, ktorá žalobkyňa vynaložila, pretože súdu nepreukázala oprávnenosť týchto nákladov, navyše ak aj bola uzatvorená Zmluva o zabezpečovacom prevode vlastníckeho práva, táto je neplatná, nakoľko sa viazala na ÚZ, ktorá je absolútne neplatným právnym úkonom a teda aj táto „závislá“ zmluva nasleduje osud ÚZ. Ak žalobkyni vznikli nejaké náklady na odobratie vozidla a jeho následný predaj tretej osobe, bolo to bez zmluvného základu. Ako však súd uviedol, žalobkyňa nepreukázala oprávnenosť výdavkov vo výške 423,20 eura (znalecký posudok, odhlásenie vozidla, odmena 8 % pre F., s.r.o. - za čo? - uvedené vydokladovala v celkovej výške 402,20 eura, čo tvorí zvyšok nákladov, súdu nie je zrejmé). Navyše, žalobkyňa ako osoba podnikajúca v tejto sfére dlhé roky si musela byť vedomá absolútnej neplatnosť ÚZ a teda vzniku práva na vydanie bezdôvodného obohatenia, preto ak by postupovala s odbornou starostlivosťou k dodatočným výdavkom za odobratie vozidla ani nemalo dôjsť a vozidlo ani nemalo byť žalovanému vydané. O trovách konania súd rozhodol súd v súlade s ustanovením § 255 ods. 1 C.s.p.. V danom prípade žalovaný bol v konaní plne úspešný a teda by mal právo na plnú náhradu trov konania, žiadne trovy konania mu však nevnikli, a preto mu ich náhradu súd nepriznal.

3. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala v zákonnej lehote odvolanie žalobkyňa s návrhom na jeho zmenu tak, že zaviaže žalovaného na zaplatenie sumy vo výške 6.185,06 eur, úroku z omeškania vo výške 864,59 eur, úroku z omeškania vo výške 8,25 % ročne zo sumy 6.185,06 eur od 14.11.2015 do zaplatenia, ako aj trovy právneho zastúpenia a trovy konania, alternatívne, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konania a nové rozhodnutie. Odvolanie odôvodnila poukazom na ust. § 365 ods. 1 písm. b), d), h), f) a e) C.s.p.. Žalobkyňa tvrdí, že suma 6.400 eur predstavuje zostávajúcu časť kúpnej ceny za predmet financovania. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobkyni vznikli s poskytnutím úveru určité náklady, žalovaný sa v bode 2.1 zmluvy zaviazal ich nahradiť, a preto žalobkyňa poskytla žalovanému aj úver na úhradu nákladov spojených s poskytnutím úveru vo výške 2.457,60 eur. V súlade s vyššie uvedeným bol teda žalovanému poskytnutý úver vo výške 8.857,60 eur. Žalobkyňa uvádza, že žiadny platný právny predpis nezakazuje možnosť, aby na základe jednej písomnej úverovej zmluvy bolo dojednaných viacero úverov. Podstatné je, aby zmluva spĺňala zákonom stanovené formálne ako i obsahové náležitosti, čo zmluva v danom prípade spĺňa. Pokiaľ ide o náklady spojené s poskytnutím úveru, tieto nie sú samostatným

príjmom žalobkyne, ale je to náklad, ktorý žalobkyňa vynakladá na udržanie distribučnej siete (provízia poskytnutá predajcovi). Náklady žalobkyne podľa názoru žalobkyne možno zahrnúť pod cenu plnenia v zmysle výluky z posudzovania primeranosti podľa § 53 ods. 1 O.z.. Podľa názoru žalobkyne je výška úveru v zmluve uvedená jasne, určite a zrozumiteľne, preto nemôžu byť pochybnosti o jej platnosti. Pokiaľ ide o premlčaciu lehotu podľa názoru žalobkyne súd nesprávne na vec aplikoval dvojročnú premlčaciu, keďže žalobkyňa sa o skutočnosti, že došlo k bezdôvodnému obohateniu dozvedela až doručením napadnutého rozsudku, a to dňa 17.2.2017. Súd mal v konaní aplikovať trojročnú premlčaciu dobu, žalovaný sa obohatil na úkon žalobkyne dňa 26. apríla 2013, keď si prevzal motorové vozidlo. Žaloba bola podaná na súd dňa 1. decembra 2015, teda nedošlo k uplynutiu premlčacej doby. Pokiaľ súd prijal záver o neplatnosti úverovej zmluvy, mal žalobkyni priznať nárok z titulu bezdôvodného obohatenia žalovaného, potom výška bezdôvodného obohatenia predstavovala sumu 4.812,35 eur. Pokiaľ ide o súdu nezdokladovanú sumu 423,20 eur, ide o náklady spojené s predajom vozidla, ktoré sú účelne vynaloženými nákladmi v súvislosti s výkonom zabezpečovacieho prevodu práva v súlade s ustanovením 553c O.z.. Zabezpečenie poskytnutého úveru zmluvou o zabezpečovacom prevode práva nepochybne vyplýva z bodu 5 písm. a) zmluvy, žalovaný znenie zmluvy nijakým spôsobom nerozporoval. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobkyňa má za to, že úverová zmluva je platným právnym úkonom v dôsledku čoho je platným právnym úkonom i zmluva o zabezpečovacom prevode práva. Záverom namieta i to, že súd prvej inštancie pochybil aj v tom, keď najprv vydal Platobný rozkaz, ktorým vyhovel žalobe žalobkyne a následne prijal záver o absolútnej neplatnosti úverovej zmluvy.

4. Žalovaný sa k odvolaniu žalobkyne nevyjadril.

5. Dňa 1. júla 2016 nadobudol účinnosť Civilný sporový poriadok (zákon č. 160/2015 Z.z., ďalej C.s.p.), ktorý nahradil a zrušil do 30. júna 2016 účinný zák. č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (ďalej O.s.p.). Odvolací súd pristupujúci k rozhodovaniu v tejto veci po 1. júli 2016, postupoval na základe prechodného ustanovenia § 470 ods. 1 C.s.p. (podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti) už podľa C.s.p..

6. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávneným subjektom - stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie v čase jeho podania pripúšťal (§ 355 ods. 1 C.s.p.), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 365 C.s.p.) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody, preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 C.s.p.) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 C.s.p.), s prihliadnutím ex offo na prípadné vady týkajúce sa procesných podmienok, ktoré nezistil (§ 380 ods. 2 C.s.p.), súc pritom viazaný skutkovým stavom ako ho zistil súd prvej inštancie bez potreby zopakovať alebo doplniť dokazovanie (§ 383 C.s.p.), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 C.s.p.) a dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné priznať úspech, keďže napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je v odvolaním napadnutej zamietajúcej časti ako aj v časti rozhodnutia o trovách konania vo výroku vecne správny, v dôsledku čoho boli splnené podmienky pre jeho potvrdenie v zmysle § 387 ods. 1 a 2 C.s.p..

7. Rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 29. mája 2018 (§ 219 ods. 1, 3 C.s.p. v spojení s § 378 ods. 1 C.s.p.).

8. Pretože odvolací súd v plnom rozsahu preberá súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre posúdenie žalobou uplatneného nároku, jeho výsledky jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach správne vyhodnotil a napokon dospel k správnym skutkovým záverom, pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobou uplatnených nárokov a pretože odvolací súd v celom rozsahu zdieľa i právne závery prvoinštančného súdu vo veci, ktorý na vec aplikoval správne hmotnoprávne ustanovenia a tieto v súvislosti s danou vecou i správne vyložil, s poukazom na ust. § 387 ods. 2 C.s.p. odvolací súd už iba odkazuje na správne a presvedčivé písomné vyhotovenie rozsudku. Odvolací súd ani s prihliadnutím na odvolacie argumenty nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov prvoinštančného súdu odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu sa potom žiada dodať už len nasledovné:

9. Predmetom konania vedeného pred súdom prvej inštancie pod sp. zn. 17C/750/2015 je zaplatenie sumy 6.185,06 eur (istina, úrok z omeškania vo výške 8,25 % ročne od 14.11.2015 až do zaplatenia a úrok z omeškania 864,59 eur od 21.2.2014 do 13.11.2015). Predmetom odvolacieho konania je preskúmanie správnosti rozsudku súdu prvej inštancie, ktorým bola žaloba žalobkyne v celom rozsahu zamietnutá a žalobkyni nebola priznaná náhrada trov konania.

10. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu žalobkyne, odvolací súd považuje za podstatné uviesť nasledovné:

11. Podľa ust. § 132 ods. 1 C. s. p. v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh.

12. S poukazom na vyššie citované zákonné ustanovenia je zrejmé, že navrhovanie dôkazov má priamu spojitosť s povinnosťou tvrdenia. Nesplnenie dôkaznej povinnosti prináša so sebou také rozhodnutie súdu, ktoré vychádza zo skutkového základu zisteného z dôkazov navrhnutých účastníkmi v opačnom procesnom postavení, než je účastník, ktorý nesplnil alebo nedostatočne splnil svoju dôkaznú povinnosť. Splnenie dôkaznej povinnosti neznamená automaticky unesenie dôkazného bremena. Dôkazným bremenom je zodpovednosť účastníka za výsledok konania, ktorý závisí od zistení z navrhnutých alebo z vykonaných dôkazov. Zmysel uplatňovania dôkazného bremena spočíva v zabezpečení reálneho uplatnenia základného práva na súdnu ochranu aj v prípadoch, v ktorých sa vykonávajú všetky navrhnuté dôkazy, prípadne aj iné, než navrhnuté a súd napriek tomu nemá jednoznačný skutkový základ pre svoje rozhodnutie. V tomto prípade musí rozhodnúť v situácii dôkaznej núdze, ktorej dopad (neúspech v konaní) pričíta tomu účastníkovi, na ktorom predovšetkým podľa predpisov hmotného práva leží dôkazné bremeno, t. j. zodpovednosť za preukázanie skutočností významných z hľadiska hmotného práva.

13. Žalobkyňa v žalobnom návrhu zo dňa 13. novembra 2015 doručenému súdu prvej inštancie dňa 1. decembra 2015 a ani v priebehu prvoinštančného konania nešpecifikovala a nekonkretizovala žalovanú pohľadávku spôsobom, ktorý by bolo možné považovať za spôsob jasný, zrozumiteľný a určitý. Nebolo úlohou a povinnosťou súdu prvej inštancie z predložených listín vyvodzovať, z čoho pozostáva žalovaná istina a ako sa žalobkyňa k predloženému vyčísleniu žalovanej pohľadávky dopracovala. Naopak, bola to práve žalobkyňa, ktorá mala povinnosť presne vymedziť a určiť z čoho pozostáva žalovaná suma, predniesť skutočnosti, od preukázania ktorých záviselo uloženie povinnosti žalovanému zaplatiť žalobkyni žalovanú pohľadávku. Z listín, ktoré pripojila k žalobe tak, ako to už správne uzavrel súd prvej inštancie nie je možné zistiť koľko úverov a v akej výške bolo žalovanému poskytnutých.

14. Je pravdou, ako to uviedla žalobkyňa v odvolaní, že žiaden platný právny predpis nezakazuje možnosť, aby na základe jednej písomnej úverovej zmluvy bolo dojednaných viacero úverov, podstatným je, aby zmluva spĺňala zákonom stanovené formálne ako i obsahové náležitosti, čo zmluva v danom prípade nespĺňa. V úverovej zmluve na č.l. 32 spisu v bode 2 čl. 2.4 je uvedené celková výška úveru 8.857,60 eur. Pokiaľ je žalobkyňa toho názoru, že ide o dve samostatné zmluvy, bolo jej povinnosťou konkretizovať túto skutočnosť tak, aby o tom mal vedomosť, tak žalovaný, ako i súd a to spôsobom, z ktorého by bolo možné vyvodiť skutočnosti, ktoré predostrela až v odvolaní, a to výšku každého z úverov a z akých položiek jednotlivé sumy pozostávajú a v akých výškach, čo však neurobila, preto súd správne vyhodnotil úverovú zmluvu ako neplatný právny úkon. Nestačí len tvrdiť, že žalovaný niečo dlhuje. Nutné je každé tvrdenie, teda aj tvrdenie o existencii dlhu preukázať.

15. Pokiaľ ide o údajnú zmluvu o zabezpečovacom prevode práva, ktorú žalobkyňa predložila spolu s odvolaním, odvolací súd zastáva názor, že zákon pripúšťa skutočnosti alebo dôkazy v odvolacom konaní, v ktorom sa napáda rozhodnutie vynesené v sporovom prvoinštančnom konaní, iba v obmedzenom rozsahu. Účastník zásadne nemôže uplatniť v odvolacom konaní tie dôkazy a skutočnosti, ktoré mohol uplatniť, ale neurobil tak v základnom konaní pred súdom prvej inštancie. Tieto dôkazy a skutočnosti nemôže vziať do úvahy ani odvolací súd. Tento prístup je základom neúplného apelačného systému, ktorý nahradil v sporovom konaní predošlý úplný apelačný systém, v ktorom sa bez obmedzenia pripúšťali tzv. nóva. V sporovom konaní sa považuje súd prvej inštancie za súd, ktorý zisťuje skutkový stav. Tento súd vedie účastníkov k tomu, aby sa pred ním vykonali všetky navrhnuté dôkazy potrebné na preukázanie sporných, právne závažných a významných skutkových tvrdení. Žalobkyni nič nebránilo, aby túto zmluvu predložila (práve naopak, bola povinná ju predložiť) spolu s podanou žalobou,

prípadne na nariadenom pojednávaní, na ktoré sa bez ospravedlniteľného dôvodu nedostavila. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov tak bola zásadne na žalobkyni. Keďže, nepredložila dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, musí niesť nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe dôkazov, ktoré mu boli k dispozícií, tak ako to bolo i v tejto veci.

16. Napokon žalobkyňa mala možnosť predostrieť dôkazy aj na pojednávaní dňa 26. januára 2017, na ktoré bola riadne predvolaná, predvolanie prevzala, svoju účasť bez uvedenia dôvodu ospravedlnila a súhlasila, aby sa pojednávalo v jej neprítomnosti. Takýmto konaním sa sama pripravila o realizáciu svojich procesných práv v rámci súdneho pojednávania.

17. Pokiaľ ide o namietané nesprávne aplikovanie premlčacej doby, odvolací súd dodáva:

18. Podľa § 107 ods. 1 a ods. 2 O.z. právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za 2 roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil (1). Najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za 3 roky, ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za 10 rokov odo dňa, keď k nemu došlo (2).

19. Ak ide o bezdôvodné obohatenie získané plnením z neplatného právneho úkonu (§ 452), treba rozlišovať prípady relatívnej a absolútnej neplatnosti právneho úkonu, z ktorého sa plnilo. V prípade relatívne neplatného právneho úkonu o bezdôvodnom obohatení možno hovoriť len od okamihu úspešného dovolania sa relatívnej neplatnosti, t.j. keď prejav oprávneného (dotknutého) došiel druhému účastníkovi (účastníkom) právneho úkonu. Tento deň treba zásadne považovať za rozhodujúci okamih na určenie začiatku plynutia subjektívnej premlčacej doby. Úspešným dovolaním sa relatívnej neplatnosti právneho úkonu začína súčasne plynúť aj objektívna premlčacia doba. Do času dovolania sa neplatnosti takéhoto právneho úkonu, treba právny úkon považovať za platný (§ 40a). Na tom nič nemení skutočnosť, že účinky neplatnosti právneho úkonu nastávajú od jeho vzniku (ex tunc).

20. Bezdôvodné obohatenie získané z absolútne neplatného právneho úkonu (tak ako to bolo i v tomto prípade) vzniká spravidla od samého vzniku právneho úkonu. Objektívna premlčacia doba začne teda plynúť už od vzniku takéhoto právneho úkonu, resp. od poskytnutia plnenia na základe absolútne neplatného právneho úkonu. Subjektívna premlčacia doba začne plynúť odvtedy, keď sa oprávnený dozvie, že bolo získané bezdôvodné obohatenie a kto ho získal. Tieto okolnosti sa oprávnený obvykle dozvie už v čase vzniku absolútne neplatného právneho úkonu resp. vtedy, keď na základe takéhoto úkonu poskytol plnenie (napr. ÚS sp. zn. III. ÚS 158/99: „Ak je právny úkon neplatný od samého počiatku / absolútna neplatnosť/, tak akékoľvek plnenie na jeho základe poskytnuté je od tohto okamihu plnením z neplatného právneho úkonu, t.j. bezdôvodným obohatením a týmto okamžikom začína plynúť objektívna lehota na jeho vydanie.“)

21. Vychádzajúc z ustanovenia § 5b zákona č. 102/2014 Z.z., ktorým bol zavedený zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa s účinnosťou od 1. mája 2014, bolo potrebné v prejednávanej veci, v ktorej súd koná o nárokoch zo spotrebiteľského právneho vzťahu, z úverovej zmluvy, ktorá bola súdom vyhlásená za neplatnú ex officio aplikovať ust. § 5b. V prejednávanej veci ide o vydanie bezdôvodného obohatenia z absolútne neplatnej zmluvy. Takáto zmluva je neplatná od počiatku (ex nunc), t.j. akoby vôbec nevznikla. Bezdôvodné obohatenie získané z takéhoto právneho úkonu teda vzniká od samého vzniku právneho úkonu, v danom prípade dňom 26. apríla 2013, kedy bola úverová zmluva medzi žalobkyňou a žalovaným uzatvorená.

22. Premlčacia doba na uplatnenie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia je dvojročná subjektívna, ktorá začína plynúť odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že k bezdôvodnému obohateniu došlo a kto sa na jeho úkor obohatil. Súčasne podľa § 107 ods. 2 platí aj objektívna trojročná premlčacia doba, ktorá plynie odo dňa, keď k bezdôvodnému obohateniu došlo, teda v tejto objektívnej lehote je potrebné právo uplatniť na súde.

23. V prejednávanej veci došlo k bezdôvodnému obohateniu dňa 26. apríla 2013, žalobkyňa podala návrh na súd dňa 1. decembra 2015, teda po uplynutí dvojročnej subjektívnej lehoty na podanie žaloby, tak ako to opäť správne skonštatoval súd prvej inštancie v napadnutom rozhodnutí.

24. Súd prvej inštancie teda správne posúdil uplatnený nárok ako premlčaný a správne preto žalobu s odkazom na § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. zamietol. Odvolaciemu súdu je známe, že Ústavný súd SR 7. februára 2018 vyhlásil nález, ktorým vyslovil nesúlad citovaného ustanovenia s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR. Podľa čl. 125 ods. 3 v spojení s ods. 6 Ústavy SR totiž napadnuté ustanovenie stráca účinnosť až vyhlásením nálezu Ústavného súdu SR v Zbierke zákonov SR. Ku dňu vyhlásenia rozsudku odvolacieho súdu (§ 217 ods. 1 C. s. p.) však k takému vyhláseniu nedošlo, v dôsledku čoho musel odvolací súd toto ustanovenie aplikovať ako platnú a účinnú súčasť právneho poriadku.

25. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade súd prvej inštancie v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery, ktoré primerane vysvetlil. Z pohľadu logiky a argumentačnej súdržnosti nebolo možné odôvodneniu napadnutého rozhodnutia súdu prvej inštancie vytknúť nedostatky.

26. Keďže v prejednávanej veci ako už bolo uvedené súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a aplikoval správne zákonné ustanovenia, odvolací súd preto podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil, keď tento správne rozhodol aj o trovách konania.

27. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 C.s.p., § 262 ods. 1 C.s.p. v spojení s § 396 ods. 1 C.s.p. tak, že procesne plne úspešnému žalovanému priznal právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, a to z dôvodu, že strana, ktorá mala plný úspech vo veci, má nárok na náhradu všetkých účelne vynaložených trov proti strane, ktorá vo veci úspech nemala.

28. K prijatiu tohto rozsudku došlo pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (čl. I § 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení a § 393 ods. 2 posledná veta C.s.p.).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 C.s.p.). Dovolanie je podľa § 421 C.s.p. prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada,

c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 C.s.p.). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 C.s.p.). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 C.s.p.). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 C.s.p.). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 C.s.p.). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 C.s.p.). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 C.s.p.). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 C.s.p.). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 C.s.p.). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 C.s.p.). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 C.s.p.). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 C.s.p.).