Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_25CoP-24-2018.pdf
PDF · 121.69 KB
Case nature
Area
Subarea
25CoP/24/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Ľubica Spálová a sudcov: JUDr. Martina Valentová a Mgr. Lucia Mizerová, v právnej veci navrhovateľky (ďalej tiež matka): S. J., rod. T., nar. XX.X.XXXX, adresa K. D., L.. Á. E. XX/XX, zastúpenej advokátkou: JUDr. Eva Mészárosová, so sídlom Dunajská Streda, Alžbetínske nám. 1203, proti manželovi (ďalej tiež otec): G. J., nar. XX.X.XXXX, adresa K. D., L.. Á. E. XX/XX, t. č. vo výkone väzby v ÚVTOSaÚVV Leopoldov, zastúpenému advokátom: Mgr. András Marsal, so sídlom Dunajská Streda, Hlavná 5539/2C, o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov na čas po rozvode k maloletému dieťaťu: E. J., nar. XX.X.XXXX, zastúpenému procesným opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny Dunajská Streda, so sídlom Dunajská Streda, Ádorská ulica 41, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda č. k. 14P/19/2017-138 zo dňa 6.12.2017 - v časti výroku III. o výživnom pre maloletú, t a k t o
rozhodol:
I. Odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutom výroku III., ktorým bolo určené výživné pre maloletú a v závislom výroku V. o náhrade trov konania p o t v r d z u j e.
II. Žiaden z účastníkov n e m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie výrokom I. rozviedol manželstvo navrhovateľky a jej manžela; výrokom II. zveril maloleté dieťa na čas po rozvode do výchovy a starostlivosti matke s tým, že táto bude maloletú zastupovať a starať sa o jej majetok v bežných veciach; výrokom III. uložil otcovi povinnosť prispievať na výživu svojej dcéry sumou 150 Eur mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred do rúk matky; výrokom IV. rozhodol, že stretávanie otca s maloletou sa neupravuje, ponecháva sa na dohodu rodičov a napokon výrokom V. rozhodol o trovách konania tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania.
2. Rozhodnutie súd prvej inštancie odôvodnil právne aplikáciou ust. § 18, § 22, § 23 ods. 1 a 2, § 36 ods. 1, § 24 ods. 1, § 62 ods. 1 až 5, § 63 ods. 1, § 65 ods. 1, § 75 ods. 1 a 2 Zákona o rodine. Na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že v časti návrhu navrhovateľky na rozvod manželstva je tento dôvodný, pričom ako príčinu rozvratu manželstva ustálil povahové a názorové nezhody účastníkov konania, ich nezáujem o obnovenie manželského spolužitia, keď manžel opustil spoločnú domácnosť a medzi manželmi došlo aj k fyzickému stretu zo strany manžela, ktorý je trestnoprávne riešený. Súd uzavrel, že vzťahy medzi manželmi sú vážne narušené a trvalo rozvrátené, manželstvo nemôže plniť svoj účel a od manželov nemožno očakávať obnovenie manželského spolužitia.
3. V časti úpravy výkonu rodičovských práv a povinnosti k maloletému dieťaťu na čas po rozvode dospel súd na základe výsledkov vykonaného dokazovania k záveru, že je dôvodné zveriť maloletú E. do osobnej výchovy a starostlivosti matke, ktorá sa bude o ňu ďalej starať, vychovávať, zastupovať
a spravovať jej majetok v bežných veciach. Ohľadne styku otca s maloletou, súd neurčil časové vymedzenie.
4. Pokiaľ ide o vyživovaciu povinnosť otca k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, súd vychádzal zo zistení, že maloletá E. má 10,5 roka, od septembra navštevuje 5. ročník základnej školy, je zdravá, avšak pravidelne navštevuje niekoľko ambulancií - endokrinológa, špeciálneho pedagóga, očného, s čím sú spojené výdavky najmä na cestovnom, mesačne sa na špeciálnu stravu pre ňu vynaloží 200 Eur, na obuv a oblečenie 80 Eur, lieky 50 Eur, výdavky sú na ďalšie potreby do školy, na doučovanie, ZRPŠ, krúžky, kultúru a podobne. Súd ustálil, že na maloletú sú pravidelné mesačné výdavky minimálne vo výške 330 Eur. Na strane matky súd zistil, že je od 25.12.2016 práceneschopná, keď predtým mala príjem 1.000 Eur mesačne. Vlastní spoločný byt s otcom, hodnotnejšiu hnuteľnosť nemá, ani inú vyživovaciu povinnosť. Na strane otca súd zistil, že je t. č. vo väzbe z dôvodu napadnutia matky. Predtým vykonával podnikateľskú činnosť - stavebné služby, z ktorých mal príjmy vo výške 333 Eur mesačne podľa daňového priznania, okrem toho využíval telefón a služobné auto aj na osobnú potrebu. Otec dieťaťa je zdravý, nemá žiadne zdravotné problémy, pre ktoré by si nemohol zvyšovať svoju životnú úroveň. Súdu sa nejavilo, že by rodičia strádali materiálne, alebo že by im chýbali finančné prostriedky, mal za to, že rodina bola skôr na vyššej životnej úrovni. Súd vychádzal z toho, že otec je zdravý mladý muž, ktorý sa však vyhýba svojim povinnostiam, t. č. najmä z dôvodu trestného konania. Preto je aktuálne celá váha starostlivosti a výchovy na matke. Súd nezistil a otec ani netvrdil, že by mal zníženú schopnosť materiálne sa zabezpečiť. Mal za to, že otec má možnosti a schopnosti nielen zabezpečovať, ale aj zvyšovať svoju úroveň aj v majetkovej sfére. Keďže obidvaja rodičia majú znášať výdavky na dieťa, ktoré sú u maloletej vo výške 330 Eur mesačne, z čoho polovica je vo výške 165 Eur mesačne, pričom matka prispieva na výživu dieťaťa aj svojou osobnou starostlivosťou a výchovou a podľa zaužívanej súdnej prace by výživné malo predstavovať 25-30% príjmu povinného rodiča, ako aj vzhľadom na to, že t. č. nie je možné zistiť čistý priemerný príjem povinného rodiča, pretože otec je vo výkone väzby bez príjmu, hoci sa mohol prejaviť, že by mal záujem aspoň nejakú pracovnú činnosť vykonávať aj tam, vychádzal súd z predpokladaného podnikateľského príjmu otca vo výške 600 Eur mesačne a otca zaviazal na platenie výživného v sume 150 Eur mesačne, ktoré považoval za adekvátne vzhľadom na odôvodnené výdavky a potreby maloletej, ako aj na možnosti a schopnosti otca.
5. O trovách konania súd rozhodol v zmysle § 52 CMP, podľa ktorého žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania, ak tento zákon neustanovuje inak.
6. Proti tomuto rozsudku súdu prvej inštancie podal prostredníctvom svojho právneho zastúpenia odvolanie otec v rozsahu jeho výroku III., teda v časti úpravy vyživovacej povinnosti otca k maloletému dieťaťu na čas po rozvode. Dôvodil, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, následkom čoho došlo k aj k nesprávnemu právnemu posúdeniu. Poukázal na to, že matka sa návrhom domáhala určenia výživného až v sume 400 Eur mesačne, ktorú sumu nevedela zdôvodniť ani potrebami maloletej a nepreukázala na strane otca príjmy, majetok, ani možnosti a schopnosti, ktoré by platenie výživného v takejto výške umožňovali. Otec je pritom od 5.1.2017 nepretržite vo výkone väzby, v súčasnosti nemá žiaden príjem, nevlastní žiadny hnuteľný majetok významnejšej hodnoty. Byt v ktorom matka a maloletá bývajú je v bezpodielovom spoluvlastníctve účastníkov konania. Trestné stíhanie bolo zahájené na základe umele vykonštruovaného trestného oznámenia matky, obsahujúceho účelovú a tendenčnú kombináciu poloprávd a klamstiev. Do dnešného dňa súd o jeho vine/nevine nerozhodol. Preto konštatovanie súdu, že otec je zdravý mladý muž, ktorý sa však vyhýba svojim povinnostiam, najmä t. č. z dôvodu trestného konania, nielenže nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ale je bezpredmetné a v rozpore s Ústavou SR garantovanou zásadou prezumpcie neviny a zákonmi č. 160/2015 Z. z. a č. 161/2015 Z. z. zakotvenou zásadou rovnosti účastníkov konania. Ďalej je vyslovenie záveru súdu o tom, že otec nemá zníženú schopnosť materiálne sa zabezpečiť, s poukazom na skutočnosti vyplývajúce z dokazovania, neobjektívne a skresľujúce. Aj keď objektívna schopnosť otca zabezpečiť sa materiálne priamo znížená nie je, jeho možnosť zabezpečiť sa materiálne, je v dôsledku výkonu väzby v maximálnej miere obmedzená. Pri určovaní výživného sa pritom neposudzujú iba schopnosti, ale aj možnosti. Súd prvej inštancie však v rozpore s právnou úpravou, pri určení výživného pre maloletú, na možnosti otca žiadny ohľad nebral. Súd preto vychádzal z predpokladaného podnikateľského príjmu otca vo výške 600 Eur. Avšak toto zistenie súdu je v rozpore s jeho ďalším zistením, že predtým, ako bol otec vo väzbe, vykonával podnikateľskú činnosť - stavebné služby, z ktorého mal príjmy vo výške 333 Eur mesačne. Keď už súd mienil vychádzať z predchádzajúcich príjmov otca dosiahnutých v období pred jeho väzobným
stíhaním, mal vychádzať z jeho príjmov podložených dôkazmi, t. j. v danom prípade zo sumy 333 Eur mesačne, čo by pri zachovaní postupu a metód použitých súdom pri výpočte výživného, znamenalo výživné vo výške 83,25 Eur mesačne. Súd však nezdôvodnil, na základe akých právne relevantných skutočností dospel k záveru, že výška výživného sa má vypočítať z príjmu 600 Eur a nie zo sumy 333 Eur. Otec znova zdôraznil, že od 5.1.2017 je bez akéhokoľvek príjmu, preto je určenie výživného s ohľadom na príjmy otca, ktoré dosahoval pred jeho väzobným stíhaním skresľujúce a nezohľadňuje vôbec jeho možnosti. Preto otec navrhuje určiť výživné pre maloletú vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, ustanoveného osobitným predpisom. Otec preto žiadal, aby odvolací súd zmenil rozsudok súdu prvej inštancie v jeho výroku III. tak, že uloží otcovi povinnosť prispievať na výživu maloletej E. sumou 27,32 Eur mesačne, vždy do 15. dňa toho ktorého mesiaca vopred do rúk matky.
7. Matka odvolací návrh nepodala, k odvolaniu otca vo svojom písomnom vyjadrení žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť. Zásadne nesúhlasila s odvolaním otca, najmä s tou časťou, kde sa rozoberajú dôvody trestného konania, kde otec hrubo uráža a osočuje matku maloletej. Matka mala za to, že súd správne rozhodol o výške výživného pre maloletú, keď vychádzal zo zárobkových schopností otca pred jeho vzatím do väzby. Otec uviedol svoj príjem pri výsluchu dňa 10.8.2017 v ÚVTOS Leopoldov. Táto skutočnosť bola potvrdená aj výsluchom svedka G. T., ktorý je zamestnávateľom otca a bol aj vypočutý na pojednávaní dňa 13.9.2017. Súd dospel k záveru o výživnom pre maloletú na základe správnych skutkových zistení a správne aj právne posúdil vec.
8. Otec sa k doručenému vyjadreniu matky viac nevyjadril.
9. Procesný opatrovník maloletej samostatný odvolací návrh nepodal, k doručenému odvolaniu otca ani vyjadreniu matky sa nevyjadril.
10. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku účinného od 1.7.2016 - ďalej len CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávneným subjektom - účastníkom, v ktorého neprospech bolo rozhodnutie vydané (359 CSP), proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. f) a h) CSP v spojení s § 62 ods. 1 zák. č. 162/2015 Z.z. účinného od 1.7.2016 Civilného mimosporového poriadku - ďalej len CMP), preskúmal napadnuté rozhodnutie bez viazanosti rozsahom (§ 65 CMP) a dôvodmi odvolania (§ 66 CMP), s prihliadnutím na prípadné vady konania iba ak by mali za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktoré ale nezistil (§ 67 CMP), bez potreby zopakovania alebo doplnenia dokazovania (§ 68 CMP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 CSP) a dospel k záveru, že pokiaľ ide o rozhodnutie súdu prvej inštancie o výživnom pre maloletú je odvolanie otca nedôvodné, preto v tejto časti odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
11. Vzhľadom na to, že voči výrokom I., II. a IV. napadnutého rozsudku, ktorým bolo manželstvo rodičov maloletej E. rozvedené, maloletá bola zverená do osobnej starostlivosti matke a bolo rozhodnuté o styku otca s maloletou, odvolanie podané nebolo, je v týchto častiach rozhodnutie súdu prvej inštancie právoplatné.
12. Predmetom prieskumu odvolacieho súdu, ktorý v danom prípade nie je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bolo posúdiť, či súd prvej inštancie rozhodol o výške výživného otca pre maloletú E. na čas po rozvode vecne správne, keď toto výživné určil vo výške 150 Eur mesačne ako odôvodnené potrebami maloletej, ako aj možnosťami a schopnosťami otca, ako aj závislý výrok o náhrade trov konania. Preskúmaním napadnutého rozsudku ako aj obsahu spisového materiálu dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie dospel v napadnutej časti k správnym skutkovým zisteniam a vec aj správne právne posúdil.
13. V čl. 18 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa je zakotvená zásada, že obaja rodičia majú spoločnú zodpovednosť za výchovu a vývoj dieťaťa.
14. V čl. 24 Charty základných práv Európskej únie ods. 2 je zakotvené, že pri všetkých opatreniach prijatých orgánmi verejnej moci alebo súkromnými inštitúciami, ktoré sa týkajú detí, sa musia v prvom rade brať do úvahy najlepšie záujmy dieťaťa.
15. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky starostlivosť o deti a ich výchova je právom rodičov; deti majú právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť.
16. Podľa čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa záujem dieťaťa musí byť prvoradým hľadiskom akejkoľvek činnosti týkajúcej sa detí nech už uskutočňovanej verejnými alebo súkromnými zariadeniami sociálnej starostlivosti, súdmi, správnymi alebo zákonodarnými orgánmi.
17. V zmysle čl. 5 Zákona o rodine, záujem maloletého dieťaťa je prvoradým hľadiskom pri rozhodovaní vo všetkých veciach, ktoré sa ho týkajú. Pri určovaní a posudzovaní záujmu maloletého dieťaťa sa zohľadňuje najmä a) úroveň starostlivosti o dieťa, b) bezpečie dieťaťa, ako aj bezpečie a stabilita prostredia, v ktorom sa dieťa zdržiava, c) ochrana dôstojnosti, ako aj duševného, telesného a citového vývinu dieťaťa, d) okolnosti, ktoré súvisia so zdravotným stavom dieťaťa alebo so zdravotným postihnutím dieťaťa, e) ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do jeho dôstojnosti a ohrozenie vývinu dieťaťa zásahmi do duševnej, telesnej a citovej integrity osoby, ktorá je dieťaťu blízkou osobou, f) podmienky na zachovanie identity dieťaťa a na rozvoj schopností a vlôh dieťaťa, g) názor dieťaťa a jeho možné vystavenie konfliktu lojality a následnému pocitu viny, h) podmienky na vytváranie a rozvoj vzťahových väzieb s obidvomi rodičmi, súrodencami a s inými blízkymi osobami, i) využitie možných prostriedkov na zachovanie rodinného prostredia dieťaťa, ak sa zvažuje zásah do rodičovských práv a povinností.
18. Podľa § 24 ods. 1 Zákona o rodine, v rozhodnutí, ktorým sa rozvádza manželstvo rodičov maloletého dieťaťa, súd upraví výkon ich rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, najmä určí, komu maloleté dieťa zverí do osobnej starostlivosti, kto ho bude zastupovať a spravovať jeho majetok. Súčasne určí, ako má rodič, ktorému nebolo maloleté dieťa zverené do osobnej starostlivosti, prispievať na jeho výživu, alebo schváli dohodu rodičov o výške výživného.
19. Podľa § 26 Zákona o rodine, ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností.
20. Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4 a 5 Zákona o rodine, plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samy sa živiť (ods. 1). Obaja rodičia pritom prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (ods. 2). Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (ods. 3). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (ods. 4). Výživné má pritom prednosť pred inými výdavkami rodičov a pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť (ods. 5).
21. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie.
22. V zmysle § 76 ods. 1 Zákona o rodine výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu.
23. S konaním o rozvod manželstva je zo zákona (§ 100 CMP) spojené konanie o úprave výkonu rodičovských práv a povinností k maloletému dieťaťu na čas po rozvode, ktorého súčasťou je aj rozhodnutie o vyživovacej povinnosti rodiča, ktorému maloleté dieťa na čas po rozvode nebolo zverené do osobnej starostlivosti (§ 24 ods. 1 Zákona o rodine), a to v zmysle zásad určených v ustanovení § 62 a nasl. ako aj § 75 ods. 1 Zákona o rodine. Súd pri rozhodovaní o výživnom prihliada na
odôvodnené potreby oprávneného, v tomto prípade maloletého dieťaťa, ktoré môžu byť rôzne, sú závislé predovšetkým od zdravotného stavu dieťaťa, od jeho fyzickej a duševnej vyspelosti, nadania dieťaťa, spôsobu jeho prípravy na budúce povolanie a jeho uplatnenia v spoločenskom živote. Výraznou mierou sú potreby mal. dieťaťa bezprostredne ovplyvňované schopnosťami, možnosťami a majetkovými pomermi povinného, teda oboch rodičov, na ktoré súd pri rozhodovaní o výživnom tiež prihliada. Povinnosťou oboch rodičov bez ohľadu na to, či s dieťaťom žijú v spoločnej domácnosti, je venovať všetky svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy svojho dieťaťa a podieľať sa tak na všestrannom vývoji svojho dieťaťa, ktoré nie je schopné ešte samé sa živiť a ktoré je z tohto dôvodu odkázané v plnej miere na svojich rodičov. Dieťa má zásadne právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov, pričom plnenie vyživovacej povinnosti rodičov je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým dieťa nie je schopné sa samé živiť a má prednosť pred inými výdavkami rodičov.
24. Z vykonaného dokazovania a zisteného stavu veci, sledujúc v prvom rade záujem maloletého dieťa, dospel odvolací súd k rovnakému záveru ako súd prvej inštancie, že určené výživné vo výške 150 Eur mesačne pre maloletú E., plne zodpovedá potrebám maloletej, ako aj schopnostiam, možnostiam a majetkovým pomerom otca, berúc do úvahy zásadu, že životná úroveň detí a rodičov má byť rovnaká a vyživovacia povinnosť rodičov k maloletým deťom je prvoradá. Odvolacia argumentácia otca spočívala predovšetkým v tom, že od 5.1.2017 je nepretržite vo väzbe, z ktorého dôvodu, aktuálne nemá možnosti zabezpečiť si žiaden príjem, preto je schopný platiť len minimálne výživné určené zákonom ako 30% zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa, čiže sumu 27,32 Eur, maximálne, ak súd vychádzal z príjmov otca pred jeho nástupom do väzby, mal vychádzať z daňového priznania otca za rok 2016, podľa ktorého mal otec príjem 333 Eur mesačne, a teda z takého príjmu by do úvahy prichádzalo výživné v sume maximálne 83,25 Eur. Otec tiež poukazoval na to, že trestné stíhanie je proti nemu vedené na základe vykonštruovaného trestného oznámenia matky, pričom o jeho vine dosiaľ rozhodnuté nebolo, preto platí zásada prezumpcie neviny, ako aj rovnosti účastníkov konania.
25. V konaní bolo nesporné, že v čase rozhodovania súdu prvej inštancie bol otec väzobne trestne stíhaný pre skutok, ktorého sa mal dopustiť voči matke maloletej, z ktorého dôvodu objektívne nie je schopný vykonávať zárobkovú činnosť, resp. prevádzkovať svoju doterajšiu živnosť. V danom prípade však neobstojí odvolacia argumentácia otca a súd prvej inštancie správne vychádzal predovšetkým z otcových schopností, kedy ustálil jeho schopnosť dosahovať príjem z podnikania minimálne vo výške 600 Eur mesačne. Je pravda, že pokiaľ otec nebol právoplatne odsúdený a uznaný vinným zo spáchania trestného činu, hľadí sa neho ako na nevinného, preto nie je možné uzavrieť, či si otec svoju aktuálnu situáciu zavinil sám svojim neuváženým a úmyselným protiprávnym konaním, alebo je nevinný a vo väzbe je bez vlastného zavinenia. O vine alebo nevine otca za konkrétny trestný čin je oprávnený rozhodovať jedine konajúci trestný súd a civilný súd si túto otázku v predmetnej veci nemôže vyriešiť ako predbežnú. Avšak nemožno opomenúť skutočnosť, že pri rozhodovaní súdu o vzatí osoby do väzby, musia byť zásadne splnené všetky podmienky v zmysle ust. § 71 Trestného poriadku, teda okrem iného musia byť súdu osvedčené skutočnosti nasvedčujúce tomu, že skutok, pre ktorý bolo začaté trestné stíhanie, bol spáchaný, má znaky trestného činu a sú dôvody na podozrenie, že tento skutok spáchal obvinený. Trestný súd rozhodujúci o väzbe otca, teda musel mať uvedené skutočnosti minimálne za osvedčené. Napriek tomu, je potrebné na otca maloletej hľadieť ako na nevinného. Odvolací súd však má za to, že aktuálna situácia otca, ktorý je väzobne trestne stíhaný, nemôže byť za žiadnych okolností na ťarchu maloletého dieťaťa, najmä úkor jeho výživy.
26. V zmysle čl. 41 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky je garantované právo rodičov vychovávať a starať sa o svoje deti, naopak deťom sa zaručuje právo na rodičovskú výchovu a starostlivosť. Tento ústavne zaručený princíp ochrany práv zahŕňa zo strany rodičov zabezpečenie podmienok materiálnej i nemateriálnej povahy pre to, aby dieťa mohlo dostatočne rozvíjať svoje možnosti a schopnosti vedúce k jeho uplatneniu sa v spoločnosti. Pokiaľ ide o materiálne podmienky, tie sa realizujú prostredníctvom povinnosti rodičov podieľať sa na vyživovacej povinnosti k svojim deťom podľa kritérií uvedených v ust. § 62 a § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pričom je povinnosťou súdu pri stanovení rozsahu vyživovacej povinnosti prihliadnuť k tomu, v akej miere sa každý z rodičov o svoje dieťa osobne stará, pričom tento podiel osobnej starostlivosti by mal byť vždy zohľadnený pri posudzovaní rozsahu vyživovacej povinnosti pri každom z rodičov zvlášť, v závislosti na veku a vyspelosti dieťaťa. Ak sa rodič svojim neuváženým a úmyselným protiprávnym konaním, pre ktoré bol vzatý do väzby, objektívne zbavil možnosti plniť si svoju vyživovaciu povinnosť k svojmu maloletému dieťaťu, nemožno túto okolnosť pričítať na ťarchu maloletého dieťaťa, ktoré má podľa čl. 41 ods. 4 Ústavy SR základné právo na rodičovskú výchovu
a starostlivosť. Opačný záver by viedol k absurdným dôsledkom, kedy by sa rodič na základe svojho nezodpovedného konania, pre ktoré bol vzatý do väzby, mohol svojej vyživovacej povinnosti voči svojmu neplnoletému dieťaťu jednoducho zbaviť. Rodič je tou plne spôsobilou, dospelou a zodpovednou osobou, ktorá zodpovedá za výživu dieťaťa. Dieťa vo veku maloletej E. je na výživu rodiča plne odkázané. Matka zabezpečuje osobnú starostlivosť o maloletú v plnom rozsahu. Okrem toho sa vzhľadom na rozsah preukázaných výdavkov na maloletú, nevyhnutne podieľa najmenej v polovičnom, ak nie vo vyššom rozsahu, aj na finančnom plnení si tejto vyživovacej povinnosti. Je neúnosné, aby matka znášala finančné plnenie vyživovacej povinnosti k maloletej v celom či v takmer celom jej rozsahu, najmä ak je aktuálne dlhodobo práceneschopná, prípadne aby maloletá bola postihnutá aktuálnou situáciou otca tým, že tento by voči nej nemal žiadnu, alebo len minimálnu vyživovaciu povinnosť (27,32 Eur), ktorá vôbec nezodpovedá jej odôvodneným potrebám, ako ani možnostiam a schopnostiam otca v prípade, že by tento nebol väzobne stíhaný. Skutočnosť, že je otec vo väzbe, preto nemožno pričítať na ťarchu dieťaťa a toto nemôže byť sankcionované za aktuálny stav otca. Takýto výklad zodpovedá aj čl. 3 Dohovoru o právach dieťaťa a čl. 5 Zákona o rodine. Pri posudzovaní schopností a možností povinného rodiča, pritom nie sú rozhodujúce jeho skutočné zárobkové pomery (ktoré sú momentálne nulové) ale jeho reálne možnosti (ktoré by mal, ak by nebol vo väzbe), dané okrem iného jeho fyzickým stavom, nadaním, vzdelaním, množstvom získaných vedomostí a pracovných skúseností. Súd prvej inštancie teda správne v danom prípade vychádzal z možností a schopností otca, aké mal pred nástupom do väzby, teda z príjmov z jeho podnikateľskej činnosti.
27. Odvolací súd ďalej zhodne s prvoinštančným dospel k záveru, že v danom prípade je možné ustáliť, že pred nástupom do väzby dosahoval otec mesačný čistý príjem z podnikania minimálne vo výške 600 eur. Otec síce namietal, že podľa daňového priznania mal príjem iba vo výške 333 Eur mesačne, avšak pri posudzovaní zárobkových možností rodiča, ktorý je podnikateľom, na účely určenia výživného, vychádza súd nielen zo stavu príjmov, ktoré tento rodič dosiahol podľa daňového priznania, ale aj zo skutočností, ktoré vyplynuli z ďalšieho dokazovania. Otec vo svojej výpovedi uviedol, že pracoval ako živnostník v oblasti stavebníctva na zmluvu pre spoločnosť G. s. r. o., ktorej konateľom a spoločníkom je pán G. T.. Uviedol, že jeho náplň práce pre túto spoločnosť spočívala v tom, že bol stavbyvedúci, mali viacej stavieb a jeho úlohou bola koordinácia práce a komunikácia s investormi. Otec ako živnostník bol subdodávateľom pre túto spoločnosť, pričom mal hodinovú sadzbu 8 Eur. Podľa odvolacieho súdu je nemysliteľné, aby otec pri takomto druhu práce dosahoval reálny čistý príjem iba vo výške 333 Eur mesačne. Je pritom všeobecne známe, že podnikatelia, najmä živnostníci, sa snažia „optimalizovať“ svoje daňové priznania minimalizovaním príjmov a maximalizovaním výdavkov, aby daňová povinnosť bola čo najnižšia. Toto sa preukázalo aj v danom prípade, kedy nielen samotná matka tvrdila, že príjem otca z podnikania bol neporovnateľne vyšší, ako deklarovaný, ale aj v konaní vypočutý svedok pán G. T. vo výpovedi pred súdom dňa 13.9.2017 potvrdil, že otec pracoval pre jeho spoločnosť na základe živnosti a raz mesačne predkladal faktúru vo výške do 1.000 eur mesačne. V danom prípade preto nebolo možné vychádzať iba z daňového priznania otca, ale práve z výpovede tohto svedka, ktorý potvrdil príjem otca vo výške do 1.000 eur mesačne, pričom samozrejme je nevyhnutné zohľadniť aj skutočnosť, že otec mal s výkonom svojej podnikateľskej činnosti určité náklady. Preto ak súd ustálil čistý mesačný príjem otca v minimálnej výške 600 eur mesačne, postupoval správne. Navyše súd prvej inštancie správne pri ustaľovaní príjmu otca vychádzal aj zo životného štandardu rodiny, keď mal za to, že ani jeden z rodičov sa nejavil, že by materiálne strádal, že by im chýbali finančné prostriedky, čo by pri čistom príjme otca len 333 Eur mesačne nevyhnutne muselo nastať, súd mal za to, že rodina bola skôr na vyššej životnej úrovni. V danom prípade otec sám riadne nepreukázal príjmy zo svojej podnikateľskej činnosti, preto by prichádzalo do úvahy použitie ustanovenia § 63 ods. 1 Zákona o rodine, podľa ktorého sa v takýchto prípadoch predpokladá, že výška priemerného mesačného príjmu povinného rodiča predstavuje dvadsaťnásobok sumy životného minima, čo by bolo 3.989,60 Eur (20 x 199,48 Eur). Odvolací súd však mal za to, že použitie tohto ustanovenia v danom prípade by bolo vzhľadom na aktuálnu situáciu otca neprimerane prísne, najmä ak príjem otca bol preukázaný inak, teda svedeckou výpoveďou.
28. Vychádzajúc z vyššie uvedeného, posúdiac možnosti, schopnosti a majetkové pomery každého z rodičov osobitne, s prihliadnutím na odôvodnené potreby maloletého dieťaťa, ako boli preukázané v konaní pred prvoinštančným súdom, odvolací súd dospel k záveru, že prvoinštančný súd o výške výživného pre maloletú E. v sume 150 Eur mesačne rozhodol vecne správne. Odvolací súd preto rozsudok v napadnutej časti výživného - vo výroku III. - ako vecne správny, včítane závislého a správneho
výroku V. o náhrade trov konania, odvolaním osobitne nenapadnutého, s použitím § 387 ods. 1 CSP potvrdil.
29. O náhrade trov tohto odvolacieho konania bolo rozhodnuté v zmysle § 52 a § 58 CMP s použitím § 396 ods. 1 CSP tak, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov odvolacieho konania, pričom žiaden z účastníkov ani návrh na náhradu trov konania v zmysle § 57 CMP nepodal.
30. Senát krajského súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je
a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP). Oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. Exekučný poriadok, ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie. Podľa štvrtej časti CMP (§ 370 až 391) sa postupuje pri výkone rozhodnutia, ktorým bola upravená starostlivosť o maloletého, styk s maloletým alebo iná ako peňažná povinnosť vo vzťahu k maloletému. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľný exekučný titul, môže oprávnený podať návrh na nariadenie výkonu rozhodnutia (§ 376 ods. 1 CMP). Súd môže
nariadiť výkon rozhodnutia aj bez návrhu (§ 376 ods. 2 CMP). Podrobnosti výkonu rozhodnutia vo veciach maloletých upravuje vyhl. MS SR č. 207/2016 Z.z.