Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/213/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom zo sudcov: JUDr. Daniel Ilavský ako predseda senátu a Mgr. Jozef Mačej a Mgr. Michal Novotný ako členovia senátu v sporovej veci žalobkyne: Prima banka Slovensko, a.s., IČO: 31 575 951, Hodžova 11, Žilina, proti žalovanému: O. E., nar. X. V. XXXX, A. XXX/ XX, Z. X., o 5.456,14 € s prísl., na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 30 C 461/2015-53 z 20. septembra 2016 takto

rozhodol:

I. Napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie sa v jeho zamietavom výroku čiastočne mení tak, že žalovaný je povinný do troch dní od právoplatnosti zaplatiť žalobkyni ďalších 1.973,72 € s 5 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 1.971,55 € od 1. mája 2015 do zaplatenia. II. V časti, ktorou bola žaloba zamietnutá aj čo do zaplatenie úroku 2,40 € a úroku z omeškania 0,79 €, sa napadnutý rozsudok zrušuje a konanie sa zastavuje. III. Vo zvyšnej časti zamietavého výroku napadnutý rozsudok potvrdzuje. IV. Žalobkyni priznáva voči žalovanému nárok na náhradu 100 % trov celého konania.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom č. k. 30 C 461/2015-53 súd prvej inštancie (I) zaviazal žalovaného zaplatiť žalobkyni 3.699,05 € s 5 % ročným úrokom z omeškania od 1. mája 2015 na základe úverovej zmluvy z 25. februára 2013, (II) zamietol žalobu vo zvyšnej časti (t. j. 1.757,09 € na istine, 252,84 € na vyčíslenom úroku, 2,96 € na vyčíslenom úroku z omeškania, 15,9 % ročný úrok z 5.456,14 € od 21. apríla 2015 a 5 % ročný úrok z omeškania z 2.009,92 € od 21. apríla 2015, ako úrok z omeškania zo sumy 5.708,98 € za obdobie 21. až 30. apríla 2015) a (III) žiadnej zo strán neprisúdil nárok na náhradu trov konania.

2. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie za dokázaný tento skutkový stav:

3. Žalobkyňa ako banka a žalovaný uzavreli 25. februára 2013 úverovú zmluvu, podľa ktorej mala žalobkyňa poskytnúť žalovanému úver 6.000 €. Úver mal byť splatený anuitnými splátkami do 15. februára 2023. Žalovaný po vyčerpaní poskytnutého úveru porušil svoje zmluvné povinnosti, preto ho žalobkyňa listom z 20. apríla 2015 vyzvala na zaplatenie celého dlhu do 30. apríla 2015. Ku dňu predčasného splatenia nárok žalobkyne predstavoval 5.771,91 €, z čoho istina bola 5.456,14 €, úroky 252,84 € a úroky z omeškania 2,96 €.

4. Právne súd prvej inštancie uzavrel, že úverová zmluva z 25. februára 2013 je spotrebiteľskou zmluvou podľa § 52 Občianskeho zákonníka, ako aj zmluvou o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ktorá musí obsahovať náležitosti uvedené v § 9 cit. zákona. Dospel k záveru, že táto zmluve neobsahuje náležitosti uvedené v § 9 ods. 2 písm. c), teda adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, ani k) cit. zákona, teda výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov. V zmluve je uvedená len adresa žalobkyne, nie je však uvedené, že

ide o adresu, kde môže spotrebiteľ podať sťažnosť. Žalobkyňa ako veriteľka tiež určila splátku jednou sumou bez jasnej a určitej špecifikácie, aká suma z toho pripadá na istinu, na úroky a iné poplatky. Táto zmluva sa tak považuje za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. a žalobkyňa má nárok len na vrátenie istiny. Žalovaný dostal od žalobkyne 6.000 €, zaplatil celkovo 2.300,94 €, má teda nárok na vrátenie rozdielu 3.699,06 €. Nárok na úrok z omeškania vyplýva z § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka a z § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Zb. v znení nariadenia č. 20/2013 Z. z.

5. Proti zamietavému výroku tohto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa s návrhom zmeniť ho tak, že sa žalobe celkom vyhovie a žalovaná sa zaviaže zaplatiť celý dlh v lehote troch dní od právoplatnosti. Nesúhlasila s názorom súdu prvej inštancie, že v texte zmluvy musia byť jednotlivé splátky rozdelené na istinu a úroky. Súčasťou zmluvy sú aj všeobecné obchodné podmienky, ktoré v čl. V odd. D upravujú tzv. anuitné splácanie. Každá anuitná splátka sa skladá z časti istiny a riadnych úrokov, pričom v priebehu splácanie sa podiel jednotlivých častí mení. Rozpis každej splátky je obsahom amortizačnej tabuľky, ktorú banka klientovi poskytne kedykoľvek a bezplatne. Tú istú informáciu obsahujú aj tzv. štandardný formulár informácií o spotrebiteľskom úvere. Presné rozdelenie každej jednotlivej splátky by spôsobil zneprehľadnenie a nižšiu zrozumiteľnosť zmluvy, keď v prerokúvanej veci by to znamenalo rozpísať 108 mesačných splátok. Žalobkyňa v tomto smere poukázala aj na navrhovanú novelu zákona č. 129/2010 Z. z. z októbra 2015, ako aj na návrhy generálnej advokátky z 9. júna 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s. c/a Klára Bíróová (ods. 58 a 59).

6. Žalovaný sa k odvolaniu doručenému postupom podľa § 111 ods. 3 C. s. p. k 615. marcu 2017 nevyjadril.

7. Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti a súvisiacom výroku o trovách konania (§ 379 C. s. p.), ako aj predchádzajúce konanie pred súdom prvej inštancie bez nariadenia pojednávania, keďže nebolo potrebné opakovať ani dopĺňať dokazovanie a nevyžaduje to ani verejný záujem (§ 385 ods. 1 C. s. p. a contrario). Po jeho preskúmaní v medziach odvolacích dôvodov a vád, na ktoré je potrebné prihliadať z úradnej povinnosti (§ 380 C. s. p.), dospel k záveru, že odvolanie je čiastočne dôvodné.

8. Podľa § 380 ods. 2 C. s. p. odvolací súd prihliada na nedostatok procesných podmienok. Jednou z procesných podmienok pre rozhodnutie súdu je aj existencia príslušného návrhu (žaloby). Súd totiž v zásade môže rozhodnúť len v rozsahu žalobného návrhu, ktorý nesmie prekročiť. Žalobným návrhom je vymedzený predmet konania, ktorý súd môže a musí vyčerpať. Ak súd rozhodne o niečom, čo nikto nežiadal alebo to počas konania prestal požadovať v dôsledku späťvzatia žaloby, ide o nedostatok procesnej podmienky, na ktorý musí odvolací súd prihliadať. V prerokúvanej veci súdu prvej inštancie celkom uniklo, že v podaní došlom súdu 23. novembra 2015 žalobkyňa znížila svoj žalobný návrh čo do príslušenstva - úrokov tak, že namiesto vyčíslených 252,84 € žiadala len 250,44 €, a úrokov z omeškania tak, že namiesto vyčíslených 2,96 € žiadala už len 2,17 €. Tento procesný úkon bol čiastočným späťvzatím žaloby v zmysle § 96 O. s. p. účinného k danému dňu, v dôsledku čoho mal súd prvej inštancie v tejto časti konanie zastaviť. Napriek tomu súd prvej inštancie meritórne rozhodoval aj o týchto sumách 2,40 € a 0,79 € (pozri sumarizáciu nárokov v ods. 5 jeho rozsudku). Pretože tak kvôli späťvzatiu žaloby vôbec robiť nemal, neboli splnené procesné podmienky na jeho meritórne rozhodnutie. Súd prvej inštancie v tejto časti žalobu zamietol, v dôsledku čoho bolo treba podľa § 389 ods. 1 písm. a) C. s. p. tento výrok v zodpovedajúcej časti zrušiť a podľa § 391 ods. 2 C. s. p. konanie zastaviť (výrok II).

9. Súdom prvej inštancie bol zistený a pre odvolací súd je podľa § 383 C. s. p. záväzný skutkový stav reprodukovaný v odseku 3 tohto rozsudku. Odvolací súd však tejto skutkový stav dopĺňa týmito skutkovými zisteniami:

Všeobecné obchodné podmienky - Prima banka Slovensko, a.s., účinné od 15. decembra 2012 (č. l. 10 až 17) obsahujú okrem iného tieto ustanovenia: „V. Úvery pre obyvateľstvo 1. Ustanovenia článku V. týchto VOP upravujú podmienky a právne vzťahy v súvislosti s poskytnutím Úveru, ktorý je spotrebiteľským úverom... 3. Nasledujúce definície a pojmy uvedené v tomto článku VOP, v Úverovej zmluve alebo inej zmluvnej dokumentácii súvisiacej s Úverovou zmluvou majú význam uvedený v tomto článku VOP...

Anuitná splátka - rovnomerná splátka Úveru zahŕňajúca splácanie príslušnej časti istiny i úroku mesačne vždy v Termíne splatnosti uvedenom v zmluve... Čerpanie Úveru - poskytnutie peňažných prostriedkov Úveru Klientovi na základe Žiadosti..., a to jednorazovo alebo postupne (v tento deň sa začína poskytnutá časť prostriedkov začína úročiť). Fixná úroková sadzba - úroková sadzba dohodnutá medzi Klientom a Bankou na celé obdobie trvania Úveru... C. Úročenie... 1. Peňažné prostriedky poskytnuté Bankou sa začínajú úročiť v deň Čerpania úveru. Výška úrokov sa vypočíta podľa uplynulých dní na základe 360-dňového roka (365/360, resp. 366/360)... D. Splácanie Úveru 1. Splácanie Úveru Klientom je vykonávané formou Anuitných splátok vo výške uvedenej v Úverovej zmluve, pričom posledná splátka - vo výške zostatku Úveru s príslušenstvom musí byť vykonaná najneskôr do dňa Splatnosti úveru... H. Omeškanie a iné porušenia povinností na strane Klienta... 2. Ak Klient poruší alebo nesplní akýkoľvek záväzok vyplývajúci z Úverovej zmluvy a vzniknutý kedykoľvek počas jej trvania..., Banka je oprávnená a) žiadať splatenie zostatku Úveru s príslušenstvom,... I. Predčasné splatenie Úveru 1. Banka je oprávnená... rozhodnúť o predčasnom zaplatení zostatku istiny Úveru s príslušenstvom z ktoréhokoľvek z nasledovných dôvodov, pokiaľ Úverová zmluva nestanoví inak: a) Klient je v omeškaní s úhradou čo i len jednej splátky podľa Úverovej zmluvy minimálne 3 mesiace,...“.

10. Skutkový stav takto zistený súdom prvej inštancie aj podľa názoru odvolacieho súdu vyplýva z nesporných skutočností (§ 151 a § 186 ods. 3 C. s. p.) a z vykonaných dôkazov hodnotených vo vzájomnej súvislosti v súlade s § 191 C. s. p. Skutkové zistenia doplnené odvolacím súdom sú v podstate len reprodukciou listinného dôkazu a boli urobené už súdom prvej inštancie, len v rozsudku neboli dostatočne jasne vyjadrené.

11. Súd prvej inštancie správne posúdil úverovú zmluvu č. ...33424 z 25. februára 2013 ako zmluvu o spotrebiteľskom úvere v právnej forme úveru v zmysle § 2 písm. d) v spojení s § 1 ods. 2 cit. zákona, ktorá musí spĺňať všetky náležitosti podľa § 9 ods. 1 a 2 cit. zákona. Podľa neho potom neobsahuje náležitosť podľa § 9 ods. 2 písm. c) ani k) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov v znení účinnom k 25. februáru 2013, v dôsledku čoho je podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. bezúročná a bez poplatkov. S týmto názorom sa odvolací súd nestotožňuje. Zákonom č. 129/2010 Z. z. bola do právneho poriadku Slovenskej republiky implementovaná smernica Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES z 23. apríla 2008 o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS. Podľa ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ sa musia vnútroštátne ustanovenia v čo najväčšej miere vykladať a uplatňovať v súlade so smernicami. Vnútroštátne súdy teda musia vnútroštátne právo v najväčšej možnej miere vykladať v zmysle znenia a účelu smernice, aby bol dosiahnutý výsledok, ku ktorému táto smernica smeruje (porov. z posledného obdobia napr. rozsudok SD EÚ z 25. apríla 2013 vo veci C-81/12, Asociaţia ACCEPT proti Consiliul Naţional pentru Combaterea Discriminării, ods. 71). Vyžaduje sa, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac ich výkladové metódy, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (porov. z posledného obdobia rozsudok SD EÚ z 24. januára 2012 vo veci C-282/10, Maribel Dominguez proti Centre informatique du Centre Ouest Atlantique a Préfet de la région Centre, ods. 27). Z citovaných zásad tak pre súdy Slovenskej republiky vyplýva povinnosť, aby pri výklade § 9 ods. 2 písm. c) a k) zákona č. 129/2010 Z. z. v znení účinnom k 25. februáru 2013 v čo najväčšej možnej miere vzali do úvahy znenie a účel tých ustanovení smernice, na ktorých implementáciu bolo toto ustanovenie do nášho právneho poriadku zavedené, aby zaručili tejto smernici úplnú účinnosť.

12. Ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bolo do právneho poriadku Slovenskej republiky zavedené na účel implementácie čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES. Okrem toho čl. 22 ods. 1 cit. smernice ustanovuje, že keďže smernica obsahuje harmonizované ustanovenia, členské štáty nesmú zachovať ani zaviesť vo svojom vnútroštátnom práve ustanovenia, ktoré sa odchyľujú od ustanovení tejto smernice. Z toho vyplýva, že táto smernica sleduje tzv. úplnú harmonizáciu úpravy zmlúv o spotrebiteľskom úvere, od ktorej sa členské štáty nesmú odchýliť ani v prospech spotrebiteľa. Tieto ustanovenia smernice boli predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý vo svojom rozsudku z 15.

novembra 2016 vyslovil, že čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere „sa majú vykladať v tom zmysle, že zmluva o úvere na dobu určitú stanovujúca amortizáciu istiny po sebe nasledujúcimi splátkami nemusí vo forme amortizačnej tabuľky spresňovať, aká časť každej splátky bude započítaná na vrátenie tejto istiny. Tieto ustanovenia v spojení s článkom 22 ods. 1 tejto smernice bránia tomu, aby členský štát stanovil takúto povinnosť vo svojej vnútroštátnej právnej úprave.“ Preto sú súdy Slovenskej republiky povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby zaručili plnú účinnosť citovaným ustanoveniam čl. 10 ods. 2 písm. h) a i) smernice 2008/48/ ES, no zároveň aby nekládli na zmluvy o spotrebiteľskom úvere prísnejšie náležitosti než ustanovuje smernica. Z toho vyplýva, že citovaným ustanoveniam smernice by odporoval taký výklad § 9 ods. 2 písm. k) cit. zák., podľa ktorého by zmluva musela „rozkľúčovať“ (rozvrhnúť) každú jednotlivú splátku na istinu, úroky a poplatky. Taký výklad by potom znamenal, že takýmto ustanovením Slovenská republika porušuje právo Európskej únie, ktoré v čl. 22 ods. 1 cit. smernice zakazuje prísnejšiu úpravu. Prípustný je teda len opačný výklad tohto ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z., teda že takéto rozvrhnutie splátok v zmluve nie je potrebné. Takýto výklad pritom nemožno považovať za výklad contra legem, ktorý by odporoval zneniu § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. V ňom zvolenú formuláciu totiž možno vyložiť aj tak, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje (porov. uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 146/2017). V zmluve tak postačuje uviesť výšku a termín splátky ako jedného balíka, v ktorom je zahrnutá istina, úrok a poplatky. Ani dôvodová správa a v nej obsiahnutá tabuľka zhody (Národná rada Slovenskej republiky, IV. volebné obdobie, tlač 1421) nenaznačujú, že by zákonodarca sledoval sprísnenie požiadavky zakotvenej v smernici 2008/48/ES (porov. aj Borkovičová, V.: Pokus o demýtizáciu rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia, a.s., proti Kláre Bíróovej. Súkromné právo, roč. III, č. 2/2017, s. 70).

13. V prerokúvanej veci zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že úverová zmluva č. ...33424 z 25. februára 2013 obsahuje jasné určenie „anuitnej splátky“ vo výške 100,51 € a dátumu splatnosti jednotlivých splátok odkazom na presný dátum prvej splátky (15. marca 2015), kalendárne určený dátum ďalších splátok (15. deň v mesiaci) a na dátum poslednej splátky (21. február 2023). Podľa odvolacieho súd tak táto zmluva ako taká spĺňa náležitosti § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. interpretovaného v zhode s rozsudkom Súdneho dvora Európskej únie z 9. novembra 2016 vo veci C-42/15, Home Credit Slovakia proti Klára Bíróová. Opačný názor súdu prvej inštancie tak nemožno považovať za správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov.

14. Odvolací súd sa nestotožňuje ani s názorom, že zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z., teda adresu veriteľa, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť. Nedostatok tejto náležitosti má podľa § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. spôsobovať, že úver je bezúročný a bez poplatkov, čo je sankcia pre veriteľa za nedodržanie jeho zákonných povinností. Aj sankcie sú však predmetom úpravy citovanej smernice 2008/48/ES, ktorá v čl. 23 ods. 1 ustanovuje, že členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice, ktoré musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Aj toto ustanovenie smernice bolo predmetom výkladu Súdneho dvora EÚ, ktorý v citovanom rozsudku vo veci C-42/15 uviedol, že „sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku“. Z ods. 72 odôvodnenia tohto rozsudku potom vyplýva, že za primerané by sa nemalo považovať, ak uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, ako je najmä názov a sídlo príslušného orgánu dohľadu uvedené v článku 10 ods. 2 písm. v) tejto smernice. Uvedenie adresy veriteľa, na ktorej možno uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, v zmluve o spotrebiteľskom úvere celkom zjavne nemá vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku, takže rovnako nemá na túto schopnosť vplyv ani jej neuvedenie. Podľa uvedeného výkladu Súdneho dvora EÚ tak následok v podobe úveru bez úrokov a poplatkov ustanovený pre tento prípad v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. nemožno považovať za primeraný, v dôsledku čoho toto ustanovenie odporuje čl. 23 ods. 1 v spojení s čl. 22 ods. 1.

15. Súdy sú teda podľa citovanej judikatúry povinné vykladať ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) a § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. takým spôsobom, aby bol v zhode so smernicou 2008/48/ES tak, ako ju vyložil Súdny dvor EÚ v citovanom rozsudku. V tomto prípade to však neznamená, že sa bude § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák. vykladať tak, že ak zmluva neobsahuje náležitosť uvedenú v § 9 ods. 2 písm. c), úver sa nepovažuje za bezúročný a bez poplatkov. Znenie § 11 ods. 1 písm. b) je totiž celkom jednoznačné a celkom zjavne a nepochybne odkazuje aj na nedostatok náležitosti uvedenej v § 9 ods. 2 písm. c) cit. zák. Takýto výklad by potom bol výkladom contra legem, aký je neprípustný aj podľa judikatúry Súdneho dvora EÚ (porov. rozsudok zo 4. júna 2006 vo veci C-212/04, Adeneler, ods. 110). Zásada konformného výkladu však predsa len vyžaduje, aby vnútroštátne súdy urobili všetko, čo je v ich právomoci, berúc do úvahy celé vnútroštátne právo a uplatniac výkladové metódy ním uznané, s cieľom zaručiť úplnú účinnosť predmetnej smernice a dospieť k riešeniu, ktoré je v súlade s účelom sledovaným smernicou (cit. rozsudok C-212/04, ods. 111). Vnútroštátny súd je teda povinný hľadať, či by prípadne iný výklad viacerých ustanovení vnútroštátneho práva neumožnil dospieť k záveru, ktorý by zaručil úplnú účinnosť smernici. V prerokúvanej veci sa síce výklad Súdneho dvora EÚ týka následkov (sankcií), ktoré sú upravené v § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. Toto ustanovenie nemožno vyložiť tak, že sankcia spočívajúca v bezúročnosti a bezpoplatkovosti úveru sa nebude uplatňovať pri nedostatku náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. Je však možné uvažovať nad tým, ako vykladať samotný § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. tak, aby sankcia v podobe úveru bez úrokov a poplatkov vôbec nebola aplikovateľná.

16. Súd prvej inštancie toto ustanovenie vyložil tak, že v zmluve nestačí uvedenie adresy veriteľa, ale musí obsahovať aj výslovné označenie, že na tejto adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Taký výklad však vedie k následku, že aplikácia zákona č. 129/2010 Z. z. je v rozpore so smernicou 2008/48/ ES. Už preto treba ustanovenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. vykladať tak, že v zmluve o spotrebiteľskom úvere postačí uviesť adresu veriteľa v takej podobe, aby na nej bolo zmysluplne možné podať adresu alebo sťažnosť. Musí ísť teda o adresu, na ktorej môže pošta veriteľovi doručiť zásielku alebo na ktorej možno veriteľa osobne navštíviť s cieľom podať tam reklamáciu alebo sťažnosť. Zmluvu by potom bolo možné považovať za bezúročnú a bez poplatkov podľa § 11 ods. 1 písm. b) cit. zák., ak by zmluva vôbec neobsahovala takúto adresu alebo by obsahovala len adresu, ktorá týmto požiadavkám nevyhovuje (napr. uvedenie len obce). Takýto výklad nielenže rešpektuje vyššie vyložené požiadavky vyplývajúce z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15, ale zároveň aj vernejšie rešpektuje znenie citovaného ustanovenia. Doslovné znenie § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. totiž nevyžaduje to, čo tvrdí súd prvej inštancie, teda nevyžaduje, aby pri adrese bolo uvedené, že na nej možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Inými slovami, zákon nevyžaduje poučenie pre spotrebiteľa, že na určitej adrese možno podať reklamáciu alebo sťažnosť. Vyžaduje len uvedenie adresy, na ktorej spotrebiteľ toto svoje právo objektívne dokáže realizovať. Z obsahu úverovej zmluvy č. ...33424 z 25. februára 2013 je zrejmé, že je v nej uvedená presná adresa žalobkyne - veriteľa a je k nej dokonca pripojené aj adresa jej webstránky. Takéto uvedenie zodpovedá požiadavke § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. a opačný názor súdu prvej inštancie nie je správny. V dôsledku toho nemožno za správny považovať ani jeho názor, že poskytnutý úver je pre nedostatok náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. c) zákona č. 129/2010 Z. z. bezúročný a bez poplatkov.

17. Na základe toho tak treba uzavrieť, že nemožno podľa § 11 ods. 1 písm. a) zákona č. 129/2010 Z. z. dospieť k názoru, že žalobkyni nevznikol nárok na úroky ani poplatky. Súčasťou úverovej zmluvy z 25. februára 2013 sa podľa jednoznačného znenia jej ods. 1.1 stali aj všeobecné obchodné. Zo znenia čl. V ods. 3 (definícia anuitnej splátky), ale aj čl. V odd. C ods. 1 a odd. D ods. 1 všeobecných obchodných podmienok, zreteľne vyplýva, že sa nimi spláca tak časť istiny, ako aj úrok z istiny. Pri anuitnom splácaní sa postupuje tak, že sa najskôr vypočíta úrok z istiny za obdobie od dátumu poskytnutia úveru, resp. poslednej splátky do splatnosti bežnej splátky a z tejto bežnej splátky sa najskôr uhradí takto vypočítaný úrok. Zvyšok splátky sa použije na zníženie (amortizáciu) istiny a ďalšie úroky sa počítajú rovnakým spôsobom z takto zníženej istiny. Zo zisteného skutkového stavu vyplýva, že žalobkyňa poskytla žalovanému dohodnutých 6.000 € ihneď 25. februára 2013 a od tohto dňa sa podľa čl. V odd. C ods. 1 všeobecných obchodných podmienok začalo úročenie istiny dohodnutou sadzbou 15,9 % ročne. Žalovaný postupne uhrádzal splátky až do septembra 2014 načas, následne s oneskorením. Zo splátky za január 2015 uhradil len časť, počnúc februárom 2015 neuhradil nič. Žalobkyňa sa v rámci svojho nároku do zosplatnenia úveru (do 20. apríla 2015) domáhala po čiastočnom späťvzatí zaplatenia istiny 5.456,14 €, úroku 250,44 €, ako aj úroku z omeškania 2,17 €. Takto uplatnené sumy sú výsledkom započítania jednotlivých splátok uhradených žalovanou počas trvania zmluvy a tiež

výsledkom dohodnutého úročenia a ako také zodpovedajú výsledkom cit. ustanoveniam všeobecných obchodných podmienok. Pretože žalovaný neuhradil tri splátky úveru, žalobkyňa v súlade s § 565 v spojení s § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka a s dohodou obsiahnutou v čl. V odd. H ods. 1 písm. a) a odd. I ods. 1 písm. a) všeobecných obchodných podmienok po predošlom bezvýslednom upozornení vyzvala 20. apríla 2015 žalovaného na predčasné splatenie všetkých uvedených nárokov.

18. Zo zisteného skutkového stavu je však zrejmé, že časť uhradených súm vo výške 5,97 € (1,99 € mesačne) bola započítaná na tzv. poplatok za správu úverového účtu v zmysle základných ustanovení úverovej zmluvy. Odvolací súd s poukazom na rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-143/13, Matei proti SC Volksbank Romania SA, považuje ustanovenie zmluvy o tomto poplatku za neprijateľnú zmluvnú podmienky v zmysle § 53 ods. 1 Občianskeho zákonníka. Ide totiž o podmienku, ktorou sa dlžníkovi ukladá poplatok, za ktorý zo strany veriteľa nedostáva žiadne relevantné protiplnenie. Vedenie „úverového účtu“ totiž nemá pre dlžníka žiaden praktický význam. Veriteľ vedie úverový účet pre svoje potreby, nie pre potreby dlžníka. Z ustanovení zmluvy ani všeobecných podmienok pritom nie je ani zrejmé, v čom má takéto „vedenie účtu“ spočívať, teda aké úkony veriteľa majú byť týmto poplatkom odmeňované. Podľa názoru súdu tak v prípade tohto poplatku ide o skrytý a pre dlžníka (spotrebiteľa) neprehľadný spôsob zvýšenia úrokového výnosu inak než priamym vyjadrením vo výške úrokovej sadzbe. Takéto ustanovenie tak celkom jednoznačne zakladá pre veriteľa nárok na ďalšiu peňažnú výhodu voči dlžníkovi, teda spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom. Ide teda o neprijateľnú zmluvnú podmienku, ktorá je podľa § 53 ods. 5 Obč. zák. neplatná.

19. Ďalších 30 € z uhradených súm bolo započítaných na tzv. poplatky za zaslanie upomienky. Podľa § 53 ods. 4 písm. k) Obč. zák. je však ustanovenie, podľa ktorého má spotrebiteľ platiť neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s omeškaním neprijateľnou zmluvnou podmienkou. Z citovaného ustanovenia zmluvy vyplýva, že rozhodnutie o zaslaní upomienky je výlučne na žalobcovi. Podľa názoru súdu má zvolená výška poplatku za upomienku jednoznačne sankčný charakter, pretože suma 15 € zrejme presahuje administratívne náklady, ktoré banka s upomienkou má. Svojou podstatou tak u poplatku za upomienku nejde o paušalizáciu nákladov spojených s uplatňovaním pohľadávky v zmysle § 121 ods. 3 Obč. zák., ale skôr o zmluvnú pokutu v zmysle § 544 ods. 1 Občianskeho zákonníka za omeškanie dlžníka spojené so zaslaním upomienky veriteľa. Takto dohodnutá sankcia je podľa názoru súdu neprimeraná, pretože rozhodnutie o jej výške je v konečnom dôsledku celkom na vôli žalobkyne, keďže len ona rozhodne, či a koľko upomienok zašle. Z týchto dôvodov tak súd dospel k záveru, že zmluvné ustanovenie o poplatku za upomienku je neprijateľnou zmluvnou podmienkou, v dôsledku čoho je neplatné (§ 53 ods. 5 Obč. zák.).

20. Žalobkyňa si ďalej uplatňovala nárok na zmluvný (dohodnutý) úrok vo výške 15,9 % aj po zosplatnení, a to až do úplného splatenia. Podľa názoru odvolacieho súdu mu však takýto úrok nepatrí. Podľa § 658 ods. 1 Občianskeho zákonníka, ktorým sa zmluva medzi žalobkyňou a žalovanou spravuje podľa § 52 ods. 2 druhej vety Občianskeho zákonníka, možno pri peňažnej pôžičke dohodnúť úroky. Citované ustanovenie podľa názoru odvolacieho súdu vychádzajú zo zásady, že veriteľ má nárok na úroky ako zmluvnú odplatu za užívanie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o pôžičke. Inak povedané, zmluvná odplata patrí veriteľovi len za čas, počas ktorého dlžník užíva peňažné prostriedky v súlade so zmluvou. V momente, kedy užívanie peňažných prostriedkov zo strany dlžníka je v rozpore so zmluvou (lebo ich nevrátil v lehote splatnosti, či už dohodnutej v zmluve alebo v dôsledku predčasného zosplatnenia), ide o omeškanie upravené osobitnými predpismi, na ktoré sa viažu iné (zákonné) nároky, a tieto možno zmluvne upraviť (modifikovať) len v tom rozsahu, v akom to zákon pripúšťa. Opak nemožno vyvodiť ani zo znenia § 517 ods. 2 Obč. zák., podľa ktorého patrí úrok z omeškania popri plnení. Z tohto ustanovenia totiž nevyplýva, čo má byť týmto plnením, pričom z úpravy omeškania možno súdiť, že ide práve o to plnenie, s ktorým je dlžník v omeškaní. Neznamená to však, že by aj na dobu omeškania patrilo veriteľovi ďalej narastajúce zmluvné plnenie, ktoré je dohodnuté práve na obdobie omeškania Takýto výklad by podľa názoru súdu viedol k neprimeranému a nedôvodnému zvýhodneniu veriteľov poskytujúcich peňažné prostriedky na základe zmluvy o pôžičke (§ 657 a nasl. Občianskeho zákonníka) oproti všetkým iným veriteľom peňažných prostriedkov. Podľa § 517 ods. 2 Obč. zák. je totiž maximálna sadzba úrokov z omeškania v občianskoprávnych vzťahoch kogentná a nemožno sa od nej dohodou odchýliť (porov. judikát R 5/2000). Tým, že by sa veriteľovi dovolilo žiadať za dobu omeškania popri úrokoch z omeškania aj zmluvné úroky, by sa táto kogentnosť v podstate obchádzala. Takáto možnosť by bola pritom dostupná len veriteľom úverov a pôžičiek, keďže len tieto umožňujú dohodu o úroku

na dobu užívania peňažných prostriedkov. Žalobkyni tak od 21. apríla 2015 patrí len nárok na úrok z omeškania podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády č. 87/1995 Z. z. v znení účinnom od 1. februára 2013 v sadzbe o 5 % vyššej ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky, ktorá k 21. aprílu 2015 bola vo výške 0 %.

20. Z uvedených dôvodov odvolací súd dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie nie je vo výroku vecne správny. Žalobkyňa mala podľa uvedeného k 20. aprílu 2015 nárok na zaplatenie istiny 5.456,14 €, úroku 250,44 € a úroku z omeškania 2,17 €, ako aj pokračujúceho úroku z omeškania zo sumy 5.706,58 € (istiny a úroku) od 1. mája 2015, kedy uplynula lehota na splatenie celej sumy určená vo výzve z 20. apríla 2015. Pretože niektoré úhrady žalovaného počas trvania zmluvy boli započítané na účel poplatkov, ktoré súd vyhlásil za neprijateľné zmluvné podmienky (pozri ods. 18 a 19 tohto rozsudku), treba o tieto sumy znížiť žalobkyňou uplatnené nároky na istinu (§ 566 ods. 2 Obč. zák.). V dôsledku toho tak žalobkyňa má nárok na istinu len vo výške (5.456,14 - 5,97 - 30 =) 5.420,17 €. Súd prvej inštancie jej však priznal len nárok na zaplatenie istiny 3.699,06 €, teda o 1.721,11 € menej, a nárok na vyčíslený úrok a úrok z omeškania jej nepriznal vôbec. Žalobkyňa však má ešte aj nárok na zaplatenie zvyšku istiny, ako aj vyčísleného úroku a úroku z omeškania do 20. apríla 2015 v celkovej výške (1.721,11 + 250,44 + 2,17 =) 1.973,72 €, ako aj pokračujúceho 5 % ročného úroku z omeškania zo sumy (1.721,11 + 250,44 =) 1.971,55 € od 1. mája 2015. Preto odvolací súd napadnutý rozsudok v jeho zamietajúcej časti podľa § 388 C. s. p. čiastočne zmenil a žalobe žalobkyne vyhovel aj čo do uvedených súm (výrok I). Vo zvyšnej napadnutej časti, v ktorej sa žalobkyňa domáhala zaplatenia riadneho úroku po zosplatnení, ako aj úroku z omeškania za obdobie od 21. do 30. apríla 2015, však žaloba žalobkyne nie je dôvodná. Preto súd prvej inštancie vo výsledku rozhodol správne, keď ju zamietol, a odvolací súd tak rozsudok súdu prvej inštancie v tejto časti ako vo výroku vecne správny podľa § 387 ods. 1 C. s. p. potvrdil (výrok III).

17. Výrok napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie o trovách konania vôbec nezodpovedá ustanoveniu § 262 ods. 1 C. s. p., čo by inak opodstatňovalo aj jeho zrušenie. Zmenou napadnutého rozsudku však podľa § 369 ods. 2 C. s. p. vznikla odvolaciemu súdu povinnosť rozhodnúť o celom nároku na náhradu trov prvoinštančného aj odvolacieho konania. Pretože žalobkyňa bola vo výsledku takmer plne úspešná (okrem nároku na úrok po zosplatnení a časť úroku z omeškania), odvolací súd jej podľa § 255 ods. 1 v spojení s § 369 ods. 1 C. s. p. priznal nárok na náhradu všetkých trov konania (výrok IV).

18. Toto rozhodnutie prijal senát jednomyseľne (3 : 0).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku je prípustné dovolanie za podmienok ustanovených v § 420 a § 421 C. s. p. Dovolanie možno podať v lehote dvoch mesiacov od doručenia tohto rozsudku na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom, ak nejde o prípady § 429 ods. 2 C. s. p. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.