Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

26Co/59/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Jozefa Mačeja a sudcov JUDr. Daniela Ilavského a Mgr. Michala Novotného v právnej veci žalobcu: Bytový podnik Petržalka, s.r.o., Haanova 10, Bratislava, IČO: 36 821 012, zast. advokátom: JUDr. Maroš Palík, Bratislava, Muchovo nám. 12, proti žalovanej: MUDr. B. Z., nar. XX. B. lXXX, bytom K., G. XX, zast. advokátom: Mgr. Juraj Veverka, Bratislava, Moskovská 13, o 4.579,24 eur a príslušenstvo, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Dunajská Streda zo 4. októbra 2016 č. k. 5C/102/2011-337, takto

rozhodol:

I/ Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

II/ Žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom napadnutým odvolaním súd prvej inštancie I/ žalobu zamietol, II/ žalobcovi uložil povinnosť zaplatiť žalovanej trovy konania v plnej výške a III/ konštatoval, že o výške trov konania rozhodne po právoplatnosti tohto rozsudku v samostatnom uznesení. Rozhodnutie odôvodnil právne poukazom na ust. § 61, § 186 a § 205 C.s.p., § 3, § 100 ods.1, § 101, § 111, § 125 ods.1, § 451, § 457, § 460 a § 470 O.z. (zák. č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník v znení neskorších predpisov), § 5 a § 28 zák. č. 162/1995 Z.z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv - stav k 30.9.2013, § 4 ods.1, § 8a a § 10 zák. č. 182/1993 Zb. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Vecne ho odôvodnil tým, že žalobca si pôvodne uplatnil nárok voči žalovaným 1/ a 2/, odvolávajúc sa na zmluvu o výkone správy číslo 075/2007. Žalovaný 1/ bol zapísaný ako vlastník nehnuteľnosti dňa 6.12.2006 pod číslom D - 7489/2006 k dátumu 7.12.2006. Žalovaný 2/ bol zapísaný ako vlastník predmetného bytu číslo XX, vkladom vlastníckeho práva pod číslom V5984/2007. Rozsudkom Okresného súdu Bratislava 5, zmenené rozsudkom Krajského súdu Bratislava, súd vyslovil absolútnu neplatnosť zmluvy o prevode vlastníckeho práva, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť 21.6.2010. Kúpnu zmluvu poručiteľka uzavrela dňa 7.8.2006. Vzhľadom na túto skutočnosti v čase smrti poručiteľky de facto nebola vlastníčkou predmetnej nehnuteľnosti a preto uvedená vec nemohla byť ani predmetom prejednania dedičstva. Žalobca v čase podania žaloby z 21.12.2009 si pripojil k žalobe výpis z internetovej stránky katastrálneho portálu k predmetnej nehnuteľnosti vyhotovený dňa 12.12.2009, z ktorého dokladu už mal možnosť zistiť, že prebieha konanie predmetom, ktorého je spor o vlastníctvo k uvedenej nehnuteľnosti a vzhľadom na identifikačné údaje spisových značiek súdu zistiť, kto sú účastníkmi konania, zákonom dané právo nahliadať do spisu v zmysle § 44 ods. 1 O.s.p. platné v čase prebiehajúceho konania, čo svedčí o tom, že už v tom čase vedel, že vlastníctvo žalovaných 1/ a 2/ je sporné. Najneskôr to mohol zistiť v čase nadobudnutia právoplatnosti rozsudku vyznačené ku dňu 21.6.2010, aj to kto je vlastníkom nehnuteľnosti a uplatniť si nárok voči povinnej osobe. Žalovaná svoje právne nástupníctvo odvodzovala od poručiteľky, ktorá zomrela dňa 23.10.2006. Právne nástupníctvo medzi osobami pôvodne označenými žalovanými 1/ a 2/, z ktorých žalovaný 1/ vedený

ako vlastník nehnuteľnosti, ktorému svedčala povinnosť uhrádzať náklady, vyplývajúce zo zmluvy o výkone správy, ku ktorej bol povinný pristúpiť. Tvrdenie žalobcu, že žalovaná bola od momentu smrti poručiteľky vlastníčkou nehnuteľnosti a jej vznikla aj povinnosť uhrádzať náklady do fondu opráv je síce pravdou, avšak žalobca nároky voči dedičke súdnou cestou do uplynutia premlčacej trojročnej doby neuplatnil hoci tak urobiť mohol. Žalobca nikdy netvrdil, že žalovaná je právnym nástupcom žalovaných 1/ a 2/, len uvádzal, že sa stala vlastníčkou dedením a ako vlastníčka je povinná zaplatiť vzniknutý nedoplatok po smrti poručiteľky. Keďže žalovaná nemohla byť právnym nástupcom žalovaných 1/ a 2/ a žalobu voči pôvodnej vlastníčke, právnej predchodkyni žalovanej žalobca neuplatnil, keď návrh na pribratie účastníka do konania, ktorú mylne označil ako zmenu, hoci išlo o zámenu, kde nejde o klasické procesné nástupníctvo v tom zmysle, že právne účinky podaného návrhu zostávajú zachované aj pre procesného nástupcu. Pri zámene účastníkov nový žalovaný nie je viazaný úkonmi svojho právneho predchodcu a celé konanie sa začína od znova. Tu dochádza len k výmene subjektov. Žalovaní 1/ a 2/ sa nikdy nestali vlastníkmi predmetnej nehnuteľnosti, keď kúpna zmluva, ktorou mal nadobudnúť žalovaný 1/ nehnuteľnosť, bola od počiatku neplatná. Žalovaná ak by bola procesným nástupcom žalovaných, nemohla prevziať viac práv než ako im svedčalo ako nevlastníkom. Žalobca žiadnym spôsobom nevysvetlil, prečo trvá na zachovaní právnych účinkov podaného návrhu vo vzťahu k osobe žalovanej. Žalobca podal návrh na zmenu účastníkov na strane žalovaných dňa 23.11.2012 (podané na poštu), hoci nešlo o klasické procesné nástupníctvo. Pohľadávka, ktorá bola predmetom sporu vznikla za obdobie od mája 2007 do júla 2009. Premlčacia doba úhrady nedoplatku na odvodoch do fondu opráv počítaná od splatnosti prvej neuhradenej platby dňa 15.5.2007 a poslednej dňa 15.07.2009 premlčacia doba troch rokov uplynula najneskôr dňom 15.7.2012. V čase podaného návrhu voči žalovanej bola pohľadávka žalobcu premlčaná, v dôsledku čoho súd žalobcovi nárok nemohol priznať. Dobré mravy možno stotožniť so všeobecne spoločensky uznávanými zásadami konania v právnom styku (poctivosť, nezneužívame výkonu práv, nešikanózny spôsob výkonu práva, rešpektovanie rovnosti účastníkov občianskoprávnych vzťahov). Vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/137/2003 (Zo súdnej praxe č. 62/2004) Najvyšší súd SR už uviedol, že za právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 O.z. treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na oboch stranách sporu (nielen osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto úkonom dotknutej), s prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia) toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V tejto súvislosti možno súhlasiť aj s názorom vysloveným Najvyšším súdom SR v rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/96 (Zo súdnej praxe č. 38/1997), že ustanovenie § 3 ods. 1 O.z. nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob aplikácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy, a to na základe všeobecných pravidiel morálnych, elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich. Žalovaná žiadala posúdiť nárok žalobcu s prihliadnutím na dobré mravy, považujúc povinnosť zaplatiť pohľadávku, ktorá vznikla v dôsledku protiprávneho konania neoprávnených vlastníkov, ktoré by mala znášať, za ktoré nenesie žiadnu zodpovednosť, keď nemohla plniť svoje práva a povinnosti vyplývajúce jej ako vlastníčky nehnuteľnosti v období, za ktorého pohľadávka vznikla. Žalovaná vypovedala a vyplynulo to i z prebiehajúceho konania o určenie vlastníckeho práva právnej predchodkyne k predmetnému bytu, že vedela o protiprávnom nadobudnutí bytu neoprávnenou osobou. Žalobca jej potvrdil, že nemá žiadne dlhy ako vlastníčka, napriek tomu požadovali od nej zaplatenie pohľadávky, ktorú ona nezavinila, pričom nemohla ovplyvniť ani trvanie konania, ktoré skončilo po štyroch rokoch od úmrtia poručiteľky. Byt za ten čas nemohla užívať. Ako bolo uvedené v odseku 20, žalobca musel byť informovaný o spore o vlastnícke právo už v roku 2009, napriek tomu pred Okresným súdom Bratislava V, sp. zn. 11C/1/2010, zástupca žalobcu na pojednávaní dňa 29.10.2012 v obdobnej veci si sám priznal a považoval za morálne požadovať nárok od skutočných užívateľov tohto bytu, pôvodne označených žalovaných. Pôvodne žalovaný 1/ dohnal žalovanú v tomto konaní do sporu o predmet dedičstva, ktorý spor žalovaná vyhrala a opäť pre protiprávne konanie tej istej osoby by znášala náklady, ktoré ona nezavinila. Nárok preto nebolo možné priznať ani z morálneho hľadiska.

2. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie žalobca, ktorým sa domáhal, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, aby vo veci sám rozhodol vyhovením žalobe v celom rozsahu. Poukázal na to, že uznesením zo dňa 3.4.2013 sp. zn. 5C/102/2011-150 prvoinštančný súd pripustil zmenu účastníkov konania na strane žalovaného 1/ v zmysle § 92 ods. 2 a 3, ktoré rozhodnutie prvoinštančný súd nespochybňuje, ale spochybňuje samotný pôvodný procesný návrh žalobcu na zmenu účastníkov. Uviedol, že ak by neboli splnené zákonné

podmienky na vydanie rozhodnutia o zmene účastníkov podľa § 92 ods. 2 a 3 O.s.p., tak by zmenu nepripustil. Žalobca má preto za to, že pohľadávka premlčaná nie je, keďže žaloba bola podaná včas a jej účinky zotrvávajú aj vo vzťahu k žalovanej, a to s ohľadom na znenie § 92 ods. 3 O.s.p.. Nesúhlasil ani s argumentáciou o nemožnosti priznania žalobného nároku z morálneho hľadiska, keď mal za to, že žalovaná je v ďaleko výhodnejšom postavení ako žalobca.

3. K odvolaniu žalobcu sa písomne prostredníctvom zástupcu vyjadrila žalovaná, ktorá navrhla potvrdiť rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne a priznať jej náhradu trov odvolacieho konania.

4. Odvolací súd podľa § 34 C.s.p. (Civilný sporový poriadok zákon č. 160/2015 Z. z.) po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.), proti rozhodnutiu, proti ktorému je možné podať odvolanie (§ 355 ods. 2 C.s.p.), po skonštatovaní, že odvolanie obsahuje zákonom stanovené náležitosti (§ 363 C.s.p.), preskúmal napadnutý rozsudok v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 379 a § 380 C.s.p.), postupom bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.

5. Podľa § 470 ods. 1 C.s.p. ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

6. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil, rozhodol vecne správne.

7. Pretože odvolací súd preberá v celom rozsahu súdom prvej inštancie zistený skutkový stav, ktorý vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na rozhodnutie v danej veci, výsledky dokazovania správne vyhodnotil a dospel i k správnym skutkovým záverom pokiaľ ide o skutočnosti právne rozhodné pre posúdenie žalobcami uplatneného nároku a pretože odvolací súd zároveň v celom rozsahu zdieľa i právne závery súdu prvej inštancie vo veci, s poukazom na ustanovenie § 387 ods. 2 C.s.p. odkazuje na správne a presvedčivé odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku. Odvolací súd nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedol už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal.

8. Odvolací súd v zmysle § 385 ods. 1 C.s.p. nepovažoval za potrebné a účelné nariadiť vo veci pojednávanie, nakoľko vychádzal zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovať či doplniť dokazovanie, pričom predmetom odvolacieho prieskumu bolo právne posúdenie otázok, ku ktorým sa všetky sporové strany už vyčerpávajúco a dostatočne vyjadrili. Nariadenie pojednávania si nevyžadoval ani žiaden dôležitý verejný záujem.

9. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia s poukazom na odvolacie dôvody sa žiada dodať iba nasledovné:

10. Súd prvej inštancie postupoval správne ak sa počas konania čo premietol aj do rozhodnutia vo veci samej zaoberal otázkou, či tvrdené právo alebo povinnosť, ktoré mali byť prevedené existujú alebo či naozaj boli prevedené na iný subjekt, t. j. dospel k záveru, že nenastala právna skutočnosť, s ktorou zákon spája prevod alebo prechod práva na iný subjekt, ktorá by sa týkala dovtedajšieho účastníka, t. j. žalovaného 1/ a nastala po začatí konania. Nemožno preto považovať za relevantné námietky žalobu, týkajúce sa vecnej opodstatnenosti práva, uplatneného v predmetnom konaní voči žalovanej už od podania žaloby, ale až od jeho procesného úkonu ako konštatoval prvoinštančný súd, ktorým žalobca uplatnil žalobný nárok voči žalovanej a to bez ohľadu na súdom vydané uznesenie o zmene účastníkov konania, ktoré z hľadiska relevancie posudzovania hmotnoprávnych účinkov nemôže zakladať žiadne hmotnoprávne nároky.

11. Odvolací súd má za to, že tu nie je na mieste ani aplikácia ustanovenie § 3 O.z., ktoré je všeobecným ustanovením hmotnoprávnej povahy, ktoré dáva súdu možnosť posúdiť, či výkon subjektívneho práva je v súlade s dobrými mravmi a v prípade, že tomu tak nie je, požadovanú ochranu odoprieť. Pokiaľ ide o výkon práva, ktoré účastníkovi dáva priamo právny predpis, prichádza do úvahy aplikácia tohoto

ustanovenia len vo výnimočných prípadoch. Týmto normám zásadne neodporuje, ak namieta niekto premlčanie práva uplatňovaného voči nemu, nakoľko inštitút premlčania prispievajúci k istote v právnych vzťahoch je inštitútom zákonným a teda použiteľným vo vzťahu k akémukoľvek právu, ktoré sa podľa zákona premlčuje. Výkon práva namietať premlčanie uplatneného nároku môže byť považovaný v rozpore s ustanovením § 3 ods. 1 O.z., len ak bol prostriedkom umožňujúcim poškodiť iného účastníka právneho vzťahu, zatiaľ čo dosiahnutie vlastného zmyslu a účelu sledovaného právnou normou by zostalo vedľajšie a z hľadiska konajúceho by bolo bez významu. Jednalo by sa tak síce o výkon práva, ktorý je formálne so zákonom v súlade, avšak išlo by o výraz zneužitia tohoto subjektívneho práva (označované rovnako ako šikana) na úkor druhého účastníka, a teda o výkon v rozpore s dobrými mravmi. V danej veci však takéto okolnosti neboli naplnené, aby bol odôvodnený tak významný zásah do princípu právnej istoty, akým je odoprenie práva uplatniť námietku premlčania.

12. Odvolací súd podľa § 387 ods. 1 C.s.p. napadnuté rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil. Týkalo sa to aj rozhodnutia o náhrade trov konania, keďže žalovaná bola v spore v celom rozsahu úspešná, vznikol jej nárok na náhradu trov konania v plnom rozsahu (§ 255 ods. 1 C.s.p.) voči žalobcovi, v konaní neúspešnému.

13. Vzhľadom k tomu, že žalovaná bola úspešná aj v odvolacom konaní podľa § 396 ods. 1 v spojení s § 255 ods. 1 C.s.p. vznikol jej nárok na náhradu trov odvolacieho konania. Odvolací súd preto rozhodol tak, že žalovaná má voči žalobcovi nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Podľa § 262 ods. 2 C.s.p. o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí.

14. Tento rozsudok bol prijatý pomerom hlasov 3 : 0, čiže jednomyseľne (§ 3 ods. 9 posledná veta zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch v znení neskorších zmien a doplnení).

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a/ až n/. Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a/ a b/. Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.