Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_15Cob-162-2017.pdf
PDF · 102.74 KB
Case nature
Area
Subarea
15Cob/162/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Nitre v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Jána Bzdúška a členov senátu JUDr. Pavla Lukáča a JUDr. Martiny Balegovej, v právnej veci žalobcu: HO&PE FAMILY, s.r.o., so sídlom Priemyselná 4947, 058 01 Poprad - Matejovce, IČO: 44 360 991, zastúpený: Mgr. Maroš Ježík, advokát, so sídlom Okružná 871/65, 064 01 Stará Ľubovňa, IČO: 37 877 291, proti žalovanému: Peter Hovorka
- PENITA REŠTAURANT, s miestom podnikania Kúpeľná 4/11, 945 01 Komárno, IČO: 37 195 654, zastúpený: JUDr. Jindřich Stoszek, advokát, so sídlom Černyševského 26, 850 05 Bratislava - mestská časť Petržalka, IČO: 30 810 141, o zaplatenie 939,54 eura s príslušenstvom, o odvolaní žalovaného proti I., III. a IV. výroku rozsudku Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/194/2015-200 zo dňa 22.06.2017, takto
rozhodol:
Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Komárno č. k. 5Cb/194/2015-200 zo dňa 22.06.2017 v napadnutej časti I., III. a IV. výroku p o t v r d z u j e.
Žalobca má nárok na náhradu trov odvolacieho konania proti žalovanému v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému povinnosť zaplatiť žalobcovi 719,05 eura, ako aj 9,5 % ročný úrok z omeškania zo sumy 151,91 eura od 07.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 288,31 eura od 21.08.2013 do zaplatenia, zo sumy 278,83 eura od 21.08.2013 do zaplatenia (I. výrok), v ostatnej časti žalobný návrh žalobcu zamietol (II. výrok), protinávrh žalovaného zamietol (III. výrok) a žalovanému uložil povinnosť zaplatiť náhradu trov konania žalobcu a to jeho právnemu zástupcovi vo výške 53 % (IV. výrok).
2. Svoje rozhodnutie odôvodnil s poukazom na § 261 ods. 1, § 409 ods. 1, ods. 2, § 411, § 447, § 448, § 369 ods. 2 Obchodného zákonníka a v časti trov konania s poukazom na § 255 ods. 2, § 262 ods. 2 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
3. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa podanou žalobou domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 939,54 eura s príslušenstvom titulom nezaplatenia kúpnej ceny tovaru, ktorý žalovaný riadne prevzal a napriek uplynutiu lehoty splatnosti k jeho zaplateniu nedošlo. Súd prvej inštancie mal vykonaným dokazovaním preukázané, že návrh žalobcu je čiastočne dôvodný. V prvom rade poukázal na to, že v predmetnom prípade ide o obchodnoprávny vzťah medzi stranami konania, nakoľko obaja vystupovali v predmetnej veci v rámci svojej podnikateľskej činnosti. V ďalšej časti súd posúdil ich záväzkový vzťah podľa § 409 a nasl. Obchodného zákonníka, nakoľko strany konania si dojednali všetky podstatné náležitosti kúpnej zmluvy. Medzi stranami nebolo sporné, že žalobca dodal žalovanému tovar, ktorého cenu mu vyúčtoval faktúrou č. 130071734 zo dňa 22.07.2013 v sume 201,91 eura, č. 130080305 zo dňa 05.08.2013 v sume 288,61 eura a č. 130080306 zo dňa 05.08.2013 v sume 278,83 eura. Sporné však bolo, či žalovaný zaplatil kúpnu cenu 939,54 eura v hotovosti obchodnej zástupkyni žalobcu C. M.
dňa 17.11.2014. Sporné tiež bolo, či tovar, ktorého kúpna cena bola vyúčtovaná faktúrou č. 130080091 zo dňa 01.08.2013 v sume 220,49 eura, bol žalovanému dodaný. Kým v prvom prípade (zaplatenie kúpnej ceny v sume 939,54 eura) žalobca listinnými dôkazmi preukázal dodanie tovaru žalovanému a následné vyúčtovanie kúpnej ceny v celkovej sume 719,05 eura (okrem dodaného tovaru faktúrou č. 130080091 zo dňa 01.08.2013 v sume 220,49 eura, nakoľko dodací list o dodaní tohto tovaru nepodpísal žalovaný, ale obchodná zástupkyňa žalobcu a žalovaný prevzatie tovaru nepopieral, ale tvrdil, že zaplatil kúpnu cenu), žalovaného zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny v celkovej sume 939,54 eura. V druhom prípade žalobca tvrdil, že žalovanému dodal tovar, ktorého prevzatie potvrdila jeho obchodná zástupkyňa a nie žalovaný, ktorý popieral prevzatie tohto tovaru, žalobcu zaťažovalo dôkazné bremeno na preukázanie svojho tvrdenia. V tejto súvislosti súd prvej inštancie poznamenal, že skôr, ako súd v sporovom konaní pristúpi k vykonávaniu dôkazov, identifikuje, ktoré skutkové tvrdenia strán sú sporné a ktoré sú nesporné. Táto klasifikácia má pre ďalší procesný postup súdu zásadný význam. Ak sú skutkové tvrdenia strán sporné, je povinnosťou súdu vyhodnotiť ich pravdivosť na základe vykonaných dôkazov. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistený skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí. Z ustanovenia § 151 CSP vyplýva, že stranu sporu zaťažuje procesné bremeno popretia skutkových tvrdení protistrany. Žalovaný na preukázanie svojho skutkového tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny v sume 939,54 eura označil ako svedka svoju manželku, ktorá bola osobne prítomná pri odovzdaní finančnej hotovosti čiastočne v stravných lístkoch žalovaným obchodnej zástupkyni žalobcu v poobedňajších hodinách v reštaurácií J.. Naproti tomu žalobcom navrhnutá svedkyňa C. M. túto skutočnosť poprela a súčasne poukázala na to, že v rozhodnom období bola hospitalizovaná na chirurgickom oddelení FORLIFE n. o. Komárno s diagnózou nešpecifikovaná akútna apendicitída v období od 14.11.2014 do 18.11.2014 do 10.23 hod., kedy bola prepustená. Súd sa pri hodnotení svedeckých výpovedí spravoval § 191 ods.1 a ods. 2 CSP. V rámci hodnotenia uvedených svedeckých výpovedí súd poukázal na blízky rodinný vzťah manželky žalovaného a žalovaného podľa §116 Občianskeho zákonníka, teda na príbuzenstvo v priamom rade, kedy ujmu, ktorú utrpel jeden z nich, druhý dôvodne pociťoval ako vlastnú ujmu. Pri hodnotení výpovede svedkyne C. M. súd vychádzal zo skutočnosti, že medzi svedkyňou a žalovaným boli vzťahy narušené (boli bývalí dobrí priatelia), čo tiež môže ovplyvniť jej výpoveď. K námietke žalovaného týkajúcej sa spochybnenia dôveryhodnosti svedkyne C. M. súd uviedol, že v časti jej pôsobenia u žalobcu ako obchodnej zástupkyne jasne popísala, v akom právnom postavení vykonávala svoju činnosť „pre žalobcu pracovala tak, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení s pánom K. M. - manželom menovanej, ktorá bola následne poverená vykonávaním tejto činnosti“ a až následne bola prijatá do pracovného pomeru. Aj manželka žalovaného ako svedkyňa potvrdila, že „v prípade, ak tovar bol dodaný v skorých ranných hodinách, kedy na prevádzke ešte nikto nebol, tovar bol vyložený pred dverami na chodbe do reštaurácie a myslí si, že prevzatie tovaru prevzala C..“ Z vyššie uvedeného vyplýva, že svedkyňa C. M. pri výpovedi nezavádzala, teda jej dôveryhodnosť prostriedkami procesnej obrany žalovaného spochybnená nebola. Vzhľadom na popísaný pomer svedkýň k žalovanému súd vychádzal najmä z predloženého listinného dôkazu, a to z prepúšťacej správy o hospitalizovaní C. M. na chirurgickom oddelení FORLIFE n. o. Komárno s diagnózou nešpecifikovaná akútna apendicitída v období 14.11.2014 do 18.11.2014 do 10.23 hod., kedy bola prepustená. K námietke žalovaného týkajúcej sa nezákonného dôkazu, nakoľko z uvedenej správy nevyplýva, že by svedkyňa udelila súhlas na zverejnenie jej zdravotných údajov, a preto by naň súd nemal prihliadať, súd poznamenal, že dôkaz získaný z dôkazného prostriedku musí byť zákonný. Zákonnosťou dôkazu sa rozumie zistenie, že bol získaný z prameňa, ktorý stanovuje alebo pripúšťa zákon, že bol zabezpečený a vykonaný oprávnenou osobou a že sa tak stalo v zodpovedajúcom štádiu konania takým postupom, ktorý je v súlade s právnymi predpismi. Predmetný listinný dôkaz bol predložený žalobcom ako zamestnávateľom svedkyne spolu s jej SMS správami o vzájomnej komunikácií so žalovaným, a to po jej výpovedi. Sama svedkyňa navrhla, že pre prípad potreby ich vie súdu predložiť. Z vyššie uvedeného vyplýva, že predmetný listinný dôkaz nebol získaný bez súhlasu svedkyne, ba dokonca sama svedkyňa ho poskytla žalobcovi, ináč by ho súdu predložiť nevedel. Z prepúšťacej správy vyplýva, že C. M. bola na chirurgickom oddelení FORLIFE n. o. Komárno s diagnózou nešpecifikovaná akútna apendicitída v období od 14.11.2014 do 18.11.2014 do 10.23 hod. a prepustená bola dňa 18.11.2014 o 10.23 hod. Súd preto mal za preukázané, že svedkyňa sa nemohla zúčastniť stretnutia dňa 17.11.2014 v poobedňajších hodinách u žalovaného, kedy by bola prevzala finančnú hotovosť od žalovaného v žalovanej sume. Žalovaný tvrdil, že ide o bežný chirurgický zákrok, v dôsledku čoho sa menovaná mohla dňa 17.11.2014 dostaviť k žalovanému a prevziať finančnú hotovosť. Na vyššie uvedené tvrdenie však žalovaný žiadny dôkaz nenavrhol, preto súd túto námietku považoval iba za hypotetickú. Podľa súdu prvej inštancie bolo málo pravdepodobné, aby žalovaný ako dlhoročný podnikateľ odovzdal finančné prostriedky obchodnej zástupkyni bez potvrdenia o ich prevzatí,
a to najmä v období, keď sa priateľské vzťahy medzi nimi už narušili. Nakoľko žalovaný nesplnil svoju dôkaznú povinnosť na preukázanie svojho tvrdenia o zaplatení kúpnej ceny, súd mu uložil povinnosť zaplatiť kúpnu cenu spolu so zákonným úrokom z omeškania od nasledujúceho dňa do jeho zaplatenia v súlade s výrokom tohto rozsudku. Návrh žalobcu v časti o zaplatenie kúpnej ceny dodaného tovaru vyúčtovaného faktúrou č. 130080091 zo dňa 01.08.2013 v sume 220,49 eura súd zamietol, nakoľko dodací list o dodaní tohto tovaru nepodpísal žalovaný, ale obchodná zástupkyňa žalobcu. Z výpovedí svedkov žalobcu vyplýva, že sa stal prípad, keď prevzatie tovaru potvrdila obchodná zástupkyňa C. M., a to v prípade, ak v reštaurácií nikto nebol. Túto skutočnosť potvrdila ako svedkyňa aj manželka žalovaného. Svedkovia žalovaného však túto možnosť popreli. Poukázali tiež na to, že z tovaru čo obsahoval dodací list, nikdy nepripravovali jedlo v reštaurácii. Súd pri hodnotení svedeckých výpovedí dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie tej skutočnosti, že žalovanému dodal tovar špecifikovaný na dodacom liste a previedol na neho vlastnícke právo k tovaru. Súd protinávrh žalovaného na zaplatenie 220,49 eura s 9,5 % úrokom z omeškania od 18.11.2014 do zaplatenia zamietol z dôvodu, že žalovaný nepreukázal zaplatenie tejto sumy žalobcovi. V predmetnom prípade si žalobca svojím návrhom uplatnil celkovú istinu 939,54 eura a úspešný bol v sume 719,05 eura, preto úspech žalobcu v konaní je 76,5 % a jeho neúspech 23,5 %. Vychádzajúc zo zásad zakotvených v ustanovení § 255 ods. 2 CSP pomeru úspechu a neúspechu súd úspešnosť žalobcu ustálil v rozsahu 53 % (76,5 % - 23,5 %).
4. Proti vydanému rozsudku v časti I., III. a IV. výroku podal žalovaný v zákonnej lehote odvolanie. Uviedol, že sa súd prvej inštancie nedostatočne vysporiadal s právnym postavením údajnej obchodnej zástupkyne žalobcu C. M.. Samotný žalobca vo svojom podaní zo dňa 24.04.2015 uviedol, že „obchodná zástupkyňa C. M. pracuje pre našu spoločnosť od marca XXXX. Každú prijatú platbu od zákazníka obchodná zástupkyňa odviedla do spoločnosti...“ Svedkyňa M. svoje postavenie v spoločnosti žalobcu na pojednávaní konanom dňa 02. 02. 2016 popísala nasledovne: „Pracujem u navrhovateľa na základe dohody o vykonaní práce asi 2 - 3 roky možno aj od roku 2011...“ Z potvrdenia Sociálnej poisťovne vyplýva, že to nie je pravda, pretože svedkyňa sa stala zamestnankyňou žalobcu až v priebehu súdneho konania dňa 01. 04. 2015. Súd prvej inštancie postavenie svedkyne ustálil v rozpore s uvedenými dôkazmi v tom zmysle, že žalobca mal uzatvorenú zmluvu o obchodnom zastúpení s pánom K. M., manželom menovanej, ktorá bola následne poverená vykonávaním tejto činnosti a až následne bola prijatá do pracovného pomeru. Žalobca však žiadnu takúto dohodu súdu nepredložil, hoci žalovaný namietal svoju pasívnu legitimáciu v spore. Poukázal na ustanovenie § 13 ods. 1 Obchodného zákonníka a § 20 ods. 1 a ods. 2 Občianskeho zákonníka, z ktorých vyplýva, že fyzická osoba C. M. nebola k žalobcovi v žiadnom právnom postavení, nie je jeho členom, zástupcom a ani zamestnancom a podľa názoru žalovaného je pasívne legitimovaná v tomto spore, pretože žalovaný jej na výzvu žalobcu odovzdal finančné prostriedky za dodaný tovar pre žalobcu, čím splnil svoj záväzok založený zmluvou. C. M. nebola oprávnená vystaviť žalovanému daňový doklad o prijatí platby, toto oprávnenie mal iba žalobca, preto ho žalovaný nemohol od C. M. požadovať. Žalovaný jej peniaze a stravné lístky pre žalobcu ako kúpnu cenu za tovar odovzdal v zmysle požiadavky, resp. pokynov žalobcu a žalovaný teraz nemôže znášať následky nedostatku ošetrenia právnych vzťahov medzi žalobcom a C. M., ktoré mal povinnosť zabezpečiť žalobca. Tento záver má podstatný vplyv aj na posúdenie vierohodnosti údajov žalobcu a svedkyne C. M.. Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že tvrdenia žalobcu a svedkyne C. M. sú nepravdivé a napriek tomu súd prvej inštancie vyhodnotil svedkyňu ako vierohodnú a oprel svoje rozhodnutie o jej tvrdenia. Pritom tvrdenie žalovaného o odovzdaní finančných prostriedkov, resp. stravných lístkov svedkyni dňa 17. 11. 2014 potvrdila okrem žalovaného aj jeho manželka. Navyše, je tu ďalšia dôležitá okolnosť, ktorá spochybňuje vierohodnosť svedkyne C. M., keď tvrdí, že žalovanému dodala tovar (kuracie nugety a kurací kebab), pričom výpoveďou žalovaného a jeho bývalých zamestnancov to bolo vylúčené. Súd prvej inštancie teda časti výpovede svedkyne uveril a časti neuveril. Podľa názoru žalovaného treba osobu svedka posudzovať komplexne, buď je vierohodný alebo nie. Ak svedok v časti výpovede klame, nemožno mu niečo veriť a niečo neveriť. Ako podporný argument, prečo súd uveril tvrdeniu svedkyne C. M., je jej hospitalizácia v komárňanskej nemocnici. Dôvodom jej hospitalizácie bol akútny zápal slepého čreva vyžadujúci chirurgický zákrok. Svedkyňa mala byť hospitalizovaná od 14.11.2014 do 18.11.2014, pričom podľa tvrdení žalovaného a jeho manželky došlo k odovzdaniu kúpnej ceny za tovar dňa 17.11.2014, teda deň pred jej údajným prepustením z nemocnice. Je všeobecne známe, že charakter zdravotnej indispozície svedkyne uvedený v lekárskej správe C. M. sa rieši tzv. jednodňovou chirurgiou, kedy pacient nastúpi do zdravotníckeho zariadenia, na 2. deň sa podrobí chirurgickému zákroku a 3. deň je prepustený domov. Takisto je všeobecne známe, že zdravotnícke zariadenie (nemocnica) nie je režimové pracovisko so striktne evidovaným pohybom
osôb a že nie je problém si z nemocnice na krátky čas „odskočiť“. Motivácia na to bola - ísť pre peniaze. Napokon treba uviesť, že žalobca namietal zákonnosť listinného dôkazu - lekárskej správy C. M.. Svedkyňa nedala súhlas, aby bola táto lekárska správa použitá ako dôkaz v konaní pred súdom a podľa názoru odvolateľa nemožno akceptovať vysvetlenie súdu o zákonnosti dôkazu argumentáciou, že „predmetný listinný dôkaz bol do konania predložený žalobcom ako zamestnávateľom svedkyne spolu s jej SMS správami o vzájomnej komunikácii so žalovaným a to po jej výpovedi.“ Podľa názoru žalovaného uvedená argumentácia neobstojí, pretože skutočnosť, že C. M. poskytla žalobcovi predmetný listinný dôkaz, nesupluje jej súhlas s použitím v súdnom konaní a takýmto spôsobom nemožno prejav jej vôle vykladať. Bez výslovného súhlasu C. M. nemohol súd tento listinný dôkaz vykonať s poukazom na zákon č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Ten upravuje, čo sa rozumie zdravotnou dokumentáciou. Zdravotná dokumentácia je súbor údajov o zdravotnom stave osoby, o zdravotnej starostlivosti a o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti tejto osobe. V praktickom živote je to zdravotná karta vedená všeobecným lekárom, ale aj každý záznam vyhotovený iným ako všeobecným lekárom. Zdravotná dokumentácia musí byť chránená pred zneužitím. Prístup k informáciám majú len osoby určené zákonom a bez súhlasu pacienta alebo jeho zákonného zástupcu (rodiča) sa údaje nesmú sprístupňovať iným osobám. Súhlas pacienta alebo jeho zákonného zástupcu je v zásade potrebný vždy, okrem prípadov ustanovených zákonom. V praxi sa udeľuje tzv. informovaný súhlas, podpisom ktorého sa udeľuje oprávnenie na poskytovanie alebo sprístupňovanie údajov zo zdravotnej informácie. S poukazom na uvedené skutočnosti žalovaný navrhol odvolaciemu súdu, aby napadnutý rozsudok zmenil tak, že návrh žalobcu v celosti zamietne, vyhovie protinávrhu žalovaného a prizná žalovanému trovy konania prvoinštančného aj odvolacieho konania.
5. Žalobca vo vyjadrení k podanému odvolaniu uviedol, že sa súd prvej inštancie správne vysporiadal so všetkými skutočnosťami uvádzanými v konaní, a preto navrhol odvolaciemu súdu, aby rozhodnutie súdu prvej inštancie ako vecne správne potvrdil.
6. Krajský súd v Nitre ako súd odvolací preskúmal rozsudok súdu prvej inštancie, ako aj postup súdu, ktorý mu predchádzal v medziach odvolania podaného žalovaným (§ 379 CSP, § 380 CSP) a po preskúmaní napadnutého rozhodnutia zistil, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné. Rozhodol tak bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP).
7. Podľa § 470 ods. 1 CSP, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
8. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
9. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie správne zistil skutkový stav a vo veci správne rozhodol. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd poznamenáva, že v konaní bolo bez akýchkoľvek pochybností preukázané, že žalobca dodal žalovanému tovar vyúčtovaný faktúrou č. 130071734 zo dňa 22.07.2013 v sume 201,91 eura, č. 130080305 zo dňa 05.08.2013 v sume 288,61 eura a č. 130080306 zo dňa 05.08.2013 v sume 278,83 eura, v dôsledku čoho vznikla žalovanému povinnosť zaplatiť zaň dohodnutú kúpnu cenu v celkovej výške 769,05 eura. Berúc do úvahy sumu 50,- eur uhradenú žalovaným pred podaním žaloby, neuhradená časť kúpnej ceny tovaru vyplývajúca z vyššie uvedených faktúr predstavovala sumu 719,05 eura. Žalovaný sa jej zaplateniu bránil tvrdením, že predmetnú sumu uhradil obchodnej zástupkyni žalobcu C. M. dňa 17.11.2014 za prítomnosti svojej manželky, čo C. M. v rámci svojej svedeckej výpovede poprela argumentujúc tiež tým, že v rozhodnom období bola hospitalizovaná na chirurgickom oddelení FORLIFE n. o. Komárno s diagnózou nešpecifikovaná akútna apendicitída v období od 14.11.2014 do 18.11.2014 do 10.23 hod., kedy bola prepustená. Manželka žalovaného vypovedala v súlade s tvrdením žalovaného. Súd prvej inštancie pri hodnotení svedeckých výpovedí dospel k záveru, že svedkyňa C. M. pri výpovedi nezavádzala a jej dôveryhodnosť prostriedkami procesnej obrany žalovaného spochybnená nebola. Vzhľadom na pomer svedkýň k žalovanému súd prvej inštancie vychádzal najmä z predloženého listinného dôkazu, a to z prepúšťacej správy o hospitalizovaní C. M. na chirurgickom oddelení FORLIFE n. o. Komárno s diagnózou nešpecifikovaná akútna apendicitída v období 14.11.2014 do 18.11.2014 do 10.23 hod., kedy bola prepustená. Predmetný listinný dôkaz bol predložený žalobcom ako zamestnávateľom svedkyne
spolu s jej SMS správami o vzájomnej komunikácií so žalovaným až po jej svedeckej výpovedi. Sama svedkyňa navrhla, že pre prípad potreby ich vie súdu predložiť. K namietanej nezákonnosti tohto listinného dôkazu súd prvej inštancie uviedol, že tento nebol získaný bez súhlasu svedkyne, pretože ho sama poskytla žalobcovi, ináč by ho súdu predložiť nevedel. Žalovaný v podanom odvolaní spochybnil status C. M. ako obchodnej zástupkyne žalobcu a opakovane namietal nezákonnosť listinného dôkazu - prepúšťacej správy menovanej, keďže na vykonanie tohto dôkazu oboznámením sa s jeho obsahom nedala súhlas. V kontexte zistených skutočností odvolací súd uvádza, že jediným dôkazným prostriedkom, o ktorý žalovaný opieral svoje tvrdenie o úhrade žalovanej pohľadávky bola svedecká výpoveď jeho manželky, ktorá mala byť osobne prítomná pri odovzdaní peňazí, resp. stravných lístkov. C. M. však prevzatie peňazí vo svojej svedeckej výpovedi poprela s poukazom na svoju hospitalizáciu v rozhodnom čase, čo bola ochotná v prípade potreby preukázať súdu aj listinným dôkazom (prepúšťacou správou), ktorú následne predložil súdu žalobca. Je pravdou, že poskytnutie údajov zo zdravotnej dokumentácie svedkyne a ich následné použitie v súdnom konaní vo forme listinného dôkazu si vyžadovalo jej predchádzajúci súhlas, ktorý si súd prvej inštancie mal zabezpečiť, pokiaľ tento dôkaz mienil použiť ako podklad pre svoje rozhodnutie. Odvolací súd preto na tento dôkaz neprihliadol. Bez ohľadu na uvedenú skutočnosť sa pri existencii protichodných tvrdení vypočutých svedkýň a v záujme odstránenia akýchkoľvek pochybností javilo nevyhnutným, aby žalovaný svoje tvrdenie o úhrade žalovanej pohľadávky preukázal aj iným dôkazom, napr. písomným dokladom o prevzatí konkrétnej peňažnej sumy C. M., ktorá mala konať v mene žalobcu, a to zvlášť v situácii, kedy už nebola v priateľskom vzťahu so žalovaným a istá miera opatrnosti pri plnení zmluvných povinností tak bola účelná. Týmto však žalovaný zrejme nedisponoval, keďže žiadny ďalší dôkaz na podporu svojich tvrdení neoznačil a ani nepredložil. Zjavne sa tak ocitol v dôkaznej núdzi, ktorá mala za následok logické vyhovenie podanému návrhu v časti I. výroku napadnutého rozsudku, zamietnutie protinávrhu žalovaného v časti III. výroku a následné priznanie pomerného nároku na náhradu trov prvoinštančného konania žalobcovi v rozsahu 53 % v časti IV. výroku.
10. V intenciách vyššie uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti I., III. a IV. výroku podľa § 387 ods. 1 CSP ako vecne správny potvrdil.
11. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s § 262 ods. 1 CSP a § 255 ods. 1 CSP tak, že odvolací súd priznal plne úspešnému žalobcovi ich náhradu proti žalovanému v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník v zmysle § 262 ods. 2 CSP.
12. Rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon v § 420 až § 423 CSP pripúšťa.
Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. To neplatí, ak je dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa; ak je dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo
zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP).