Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_11Co-76-2018.pdf
PDF · 134.95 KB
Case nature
Area
Subarea
11Co/76/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Žiline, ako súd odvolací, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Malíkovej a členov senátu JUDr. Romana Tichého a Mgr. Miroslava Šeptáka, v spore žalobcu: V. O., nar. XX.XX.XXXX, bytom E., I. X., právne zastúpený JUDr. Evou Krchňavou, advokátkou, s miestom výkonu činnosti Z. Z., L. H. XX, proti žalovanej: R. B., nar. XX.XX.XXXX, bytom X. N., M. K. XXXX/XX, právne zastúpenej JUDr. Jozefom Polákom, advokátom, s miestom výkonu činnosti X. N., L. XXXX, o vypratanie bytu, o odvolaní žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín č. k. 4C/23/2014-501 zo dňa 27. septembra 2017, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie vo výrokoch I. a III. p o t v r d z u j e .
Výroku II. sa n e d o t ý k a .
Žalobcovi priznáva voči žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozsudkom okresný súd výrokom I. žalovanej uložil povinnosť vypratať byt č. XX nachádzajúci sa na X. poschodí, vchod č. XX bytového domu č. súp. XXXX postaveného na pozemku parc. č. KN-C 856/20, KN-C 856/21, KN-C 856/90 na ulici K., X. N. vedeného Správou katastra Dolný Kubín na LV č. XXXX pre k.ú. X. N. a odovzdať ho žalobcovi a to v lehote do 6 mesiacov od právoplatnosti rozsudku. Výrokom II. súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol. Výrokom III. súd priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %, kde o sume tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.
2. Vzhľadom na skutočnosť, že v poslednom rozhodnutí odvolacieho súdu sa tento stotožnil so závermi prvostupňového súdu, avšak poukázal , že je potrebné sa ešte vyporiadať s existenciou právoplatného kolaudačného rozhodnutia v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy ako predpokladu platnosti jej uzavretia, súd konštatuje, že vykonaným dokazovaním po zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu bolo podľa názoru súdu prvej inštancie jednoznačne preukázané, že predmetné kolaudačné rozhodnutie č. 99/12607/ZKT/FX11/A10 zo dňa 29.11.1999 existuje a nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.1999. V danom prípade aj z vyhlásenia Ing. N. je zrejmé, aká bola prax pri preberaní kolaudačných rozhodnutí a preto, že toto sa iným subjektom okrem stavebníka nedoručovalo, pri prevzatí sa zvykla na rozhodnutí už vyznačiť aj právoplatnosť. Nielen samotná skutočnosť, že súdu bol predložený originál predmetného kolaudačného rozhodnutia, ale aj skutočnosť, že takáto listina bola známa aj s dátumom právoplatnosti aj iným subjektom (SOIC s.r.o. a W. Dolný Kubín), a to prakticky len pár dní po uvádzanej právoplatnosti, čo vyplýva z predloženého dôkazu - výzvu na úhradu zo dňa 21.12.1999, sú bezpochyby takými dôkazmi, ktoré jednoznačne preukazujú žalobou tvrdenú existenciu právoplatného kolaudačného rozhodnutia ku dňu 29.11.1999. Vzhľadom na obsiahle odôvodnenie predchádzajúceho rozsudku, dôvody uvádzané
odvolacím súdom a nutnosťou vyporiadať sa prakticky len s existenciou predmetného právoplatného kolaudačného rozhodnutia, súd musel zotrvať na vyššie uvedených právnych záveroch citovaných aj v tomto rozsudku a žalobe vyhovieť. Pokiaľ ide o námietku nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu, súd poukazuje na skutočnosť, že žalovaná v podstate len opakuje námietku, ktorej nedôvodnosť jej bola odôvodnená, avšak vo vzťahu k podanej žalobe v súvislosti s výpoveďou z nájomnej zmluvy k predmetnému bytu doručenej žalobcovi dňa 23.03.2017, kde konanie je vedené na OS Dolný Kubín pod sp. zn. 6C/17/2017 súd konštatuje, že vypovedať v zásade možno len platnú nájomnú zmluvu, a pokiaľ žalobca uplatnil neplatnosť výpovede na súde, čo sa v danom prípade stalo, tak účinky výpovede môžu nastať, až po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia súdu, ktorým sa zamietne návrh na určenie neplatnosti výpovede nájmu bytu (§ 711 ods. 6 OZ) a len nadobudnutím právoplatnosti takéhoto rozhodnutia súdu by žalobca stratil aktívnu legitimáciu v tomto spore (4C/23/2014). Pokiaľ ide o nevykonané dokazovanie výsluchmi svedkov, tak v zásade pokiaľ ide o výsluch svedka B., toto už riešil ako súd prvej inštancie, tak aj krajský súd a opätovné žiadosti súd považuje v tomto prípade len za obštrukciu. V zásade však výsluch všetkých troch svedkov, ktorých výsluch súd nevykonal, nebol potrebný vzhľadom na dostatok dôkazov k preukazovanej skutočnosti existencie predmetného kolaudačného rozhodnutia, a to v písomnej forme, ktoré súd vyššie uviedol. Taktiež prípadné znalecké dokazovanie nebolo vykonané nielen v zmysle § 253 ods. 2 CSP, ale aj pre tú skutočnosť, že existencia notársky overeného odpisu predmetného kolaudačného rozhodnutia, ako i potvrdenie jeho existencie v korešpondencii, ktoré sa našli v súdnom spise, vylučovali potrebu takéhoto znaleckého dokazovania. Pokiaľ ide o návrh na prerušenie konania do právoplatného skončenia veci OS Dolný Kubín sp. zn. 6C/17/2017, tak v danom prípade súd rozhodol v zmysle § 162 ods. 3 CSP, nakoľko nebol dôvod na prerušenie konania. S konštatovaním žalovanej o strate aktívnej legitimácie žalobcu po podaní výpovede z nájmu správkyňou konkurznej podstaty sa súd nestotožňuje, a to z dôvodov, ktoré uviedol vyššie v tomto rozsudku (vzhľadom na existenciu ustanovenia § 711 ods. 6 OZ). O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1, 2 CSP v spojení s § 262 ods. 2 CSP, a vzhľadom na pomer úspechu a neúspechu vo veci (plný úspech žalobcu) priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania vo výške 100 %.
3. Voči citovanému rozsudku v zákonnej lehote podala odvolanie žalovaná, a to v celom rozsahu. Nestotožňuje sa so závermi súdu prvého stupňa, považuje ich v celom rozsahu za nesprávne a arbitrárne. Pre vydanie napadnutého rozhodnutia neboli splnené procesné podmienky. Odvolanie odôvodňuje ust. § 365 ods. 1 písm. a/, b/, d/, e/, f/, h/ CSP. Namieta, že súd nesprávnym procesným postupom znemožnil žalovanej, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, nakoľko nevykonal dôkazy, ktoré navrhla strana žalovanej. Súd prvej inštancie zamietol návrh právneho zástupcu žalobkyne na vykonanie dokazovania výsluchom svedkov Ing. N., V. Z. a JUDr. V. B.. Neskúmal existenciu právoplatného kolaudačného rozhodnutia v dokumentácii príslušného stavebného úradu, pričom žalovaná má za to, že tieto dôkazy boli spôsobilé preukázať dôvodnosť ich procesnej obrany v celom rozsahu. Pokiaľ súd zamietol návrh na vykonanie výsluchu svedka JUDr. V. B. s odôvodnením, že spoločnosť Náš domov, s. r. o. ho doposiaľ nezbavila povinnosti mlčanlivosti, tak takýto záver nemôže obstáť vo svetle výpovede svedka Ing. H., ktorý pri svojej výpovedi v rozpore so skutočnosťou účelovo tvrdil, že nájomnú zmluvu so žalobcom v čase jej uzatvorenia pripravovala JUDr. N.. Ak teda účastník spornej nájomnej zmluvy na strane prenajímateľa tvrdí, že obsah nájomnej zmluvy mala pripravovať osoba odlišná od JUDr. V. B., potom nie je možné zamietnuť návrh na vypočutie svedka s odôvodnením, že vo vzťahu k nemu existuje povinnosť mlčanlivosti. Otázka hodnotenia hodnovernosti výpovede svedka môže a musí byť riešená až potom, čo je v rámci konania zákonom predpísaným spôsobom svedok vypočutý. Tiež bolo porušením práva žalovanej na spravodlivý súdny proces, keď súd prvého stupňa na jednej strane svoj rozsudok odôvodnil s poukazom na písomné vyjadrenie Ing. N., ktoré menovaný svedok poskytol na vyžiadanie žalobcovi, ale na druhej strane súd prvej inštancie zamietol návrh žalovanej na výsluch menovaného svedka, napriek námietkam žalovanej o pravdivosti obsahu tohto písomného vyjadrenia. Poukazuje na čl. 6 ods. 1, čl. 9 CSP, ako aj judikatúru ESĽP. Pokiaľ súd prijal záver, podľa ktorého predmetné kolaudačné rozhodnutie č. 99/12607/ZKT/FX11/A10 zo dňa 29.11.1999 existuje a nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.1999 bez toho, aby mal preukázané, že rovnopis takéhoto kolaudačného rozhodnutia existuje aj v spise príslušného stavebného úradu, potom je dokazovanie v rozhodujúcej otázke právoplatnosti predmetného kolaudačného rozhodnutia vykonané nedostatočne a súd dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Vyznačenie doložky právoplatnosti nie je jedinou relevantnou skutočnosťou na preukázanie skutočnej právoplatnosti rozhodnutia. Právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia nastáva priamo zo zákona, t. j. splnením procesných podmienok pre nadobudnutie právoplatnosti a vykonateľnosti. Právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia nenastáva
vyznačením doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, nakoľko táto doložka nekonštituuje právoplatnosť a vykonateľnosť. Súd prvej inštancie mal podľa názoru žalovanej povinnosť posudzovať právoplatnosť a vykonateľnosť rozhodnutia po materiálnej stránke, zvlášť keď bola spochybňovaná zo strany žalovanej. Jeho povinnosťou bolo skúmať, či sa vôbec originál kolaudačného rozhodnutia nachádza v administratívnom spise príslušného správneho úradu, či je rozhodnutie priamo zo zákona právoplatné a vykonateľné, porovnaním obsahu spisu s tvrdeniami žalobcu. Prednosť má totiž materiálne posúdenie právoplatnosti a vykonateľnosti v zmysle procesných ustanovení pred formálnym vyznačením doložky spočívajúcim v administratívno-technickom úkone zamestnanca správneho orgánu. Súd však existenciu právoplatného kolaudačného rozhodnutia z vyššie uvedených hľadísk vôbec neskúmal, pričom skutočnosť, že sa spis z akýchkoľvek objektívnych príčin nenachádza na príslušnom správnom orgáne ani v archíve, nemôže byť na ťarchu žalovanej, ale žalobcu, ktorého zaťažovala dôkazná povinnosť. Súd nevykonal dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností a dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pokiaľ súd prvej inštancie na pojednávaní dňa 27.09.2017 uviedol, že žalovaná mala za účelom preukázania svojho tvrdenia o tom, že kolaudačné rozhodnutie sa nenachádza v spise príslušného stavebného úradu a že doložka právoplatnosti a vykonateľnosti bola vyznačená nesprávne, navrhnúť dokazovanie a uviesť, kde sa nachádza administratívny spis, takéto konštatovanie je v rozpore so zásadou negatívnej dôkaznej teórie. Takáto požiadavka súdu prvej inštancie je neuskutočniteľná. Nemožno preukázať negatívnu skutočnosť. Zároveň, pokiaľ súd existenciu právoplatného kolaudačného rozhodnutia vyvodzoval z obsahu listu subjektu SOIC, s. r. o., Dolný Kubín zo dňa 21.12.1999, tak takýto listinný doklad nemôže preukazovať skutočnosť, či sa kolaudačné rozhodnutie nachádza v spise príslušného stavebného úradu. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu prvej inštancie, že žalovanej nesvedčí právo nájmu k predmetnému bytu a naopak, že žalobcovi svedčí existencia platného nájomného vzťahu, s právnymi závermi súdu prvej inštancie sa nemožno stotožniť. Súd prvého stupňa vôbec nezisťoval skutočnosti rozhodujúce pre posúdenie veci a napriek tomu, že boli tvrdené a na ich preukázanie navrhnuté dôkazy, porušil ustanovenia CSP o vykonávaní jednotlivých dôkazných prostriedkov, keď nevykonal dôkazy navrhnuté zo strany žalovanej na preukázanie ňou tvrdenej rozhodujúcej skutočnosti o neplatnosti nájomnej zmluvy. Následne dospel k záveru, že žalovaná neuniesla dôkazné bremeno. Zároveň má za to, že prvostupňový súd vydal napadnutý rozsudok v rozpore s ust. § 391 ods. 2 CSP (viazanosť právnym názorom odvolacieho súdu). Podľa záveru odvolacieho súdu v zrušujúcom uznesení č. k. 11Co/200/2016-373 zo dňa 28.06.2016 mal súd v súčinnosti s účastníkmi konania, a to predovšetkým so žalobcom, zabezpečiť autentické kolaudačné rozhodnutie alebo jeho overenú kópiu s doložkou právoplatnosti, resp. spis stavebného úradu, aj keď sa súd pokúšal tento spis zabezpečiť aj prostredníctvom stavebného úradu, aj prostredníctvom archívu. Bude potrebné dôsledne od dotknutých štátnych orgánov vyžadovať si splnenie ich povinnosti predložiť súdu predmetný spis alebo rozhodnutie. Napriek nezabezpečeniu spisu prvostupňový súd prijal záver o tom, že žalobca preukázal existenciu právoplatného kolaudačného rozhodnutia, čo je v príkrom rozpore s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. V tejto súvislosti poukazuje aj na právny názor Najvyššieho súdu SR, ktorý vyslovil vo svojom uznesení sp. zn. 3Nc 13/2009 zo dňa 30. apríla 2009, podľa ktorého súčasťou vecného prístupu sudcu k prejednávanej veci a účastníkom konania je tiež jeho schopnosť vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov v priebehu konania a s eventuálnou kritikou jeho konania. Prvostupňový súd neposkytol žalovanej ochranu jej práv a oprávnených záujmov, keď v rozpore s princípom spravodlivosti bez toho, aby bola otázka platnosti, resp. neplatnosti zmluvy o nájme uzatvorenej dňa 01.12.1999 meritórne posudzovaná v súdnom konaní, túto považoval za platnú, odmietal vykonať dokazovanie na preukázanie právnej argumentácie žalovanej a vo veci arbitrárne rozhodol. Je nemysliteľné a v rozpore s princípmi právneho štátu, aby súd poskytol ochranu právnym vzťahom, ktoré vyplývajú z absolútne neplatnej antidatovanej zmluvy, ktorú žalovaná považuje za falzum. Súd prvého stupňa s poukazom na údajné vyriešenie prejudiciálnej otázky v inom konaní vyhovel žalobe, je to prejavom alibizmu a neprípustným rozšírením účinku právoplatnosti výroku rozsudku Okresného súdu Dolný Kubín sp. zn. 8C 3/2008 zo dňa 24.02.2009 aj na riešenie hmotnoprávnych otázok, ktoré s predmetom súdnej ochrany v tomto konaní nijako nesúvisia. Žalovaná má za to, že prvostupňový súd sa nesprávne vyporiadal s otázkou existencie nedostatku aktívnej vecnej legitimácie zo strany žalobcu, keď prijal záver, že žalobca je aktívne vecne legitimovaný vo vzťahu k uplatnenému nároku. Poukazuje na to, že nájomná zmluva, o ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu vecnú legitimáciu, je absolútne neplatným právnym úkonom s poukazom na § 39 Občianskeho zákonníka. Na absolútnu neplatnosť právneho úkonu je súd povinný prihliadať ex offo. Žalobca nie je ani nikdy nebol vlastníkom bytu, a pokiaľ ide o nájomný vzťah, účelom uzavretia nájomnej zmluvy bolo len zmariť speňaženie majetku patriaceho do konkurznej podstaty. O uvedenom tvrdení svedčí aj fakt, že žalobca v byte reálne nebýval a rovnako neplatil predpísané
platby, z ktorého dôvodu mu vzniklo vysoké dlžné nájomné. Neplatnosť nájomnej zmluvy vidí žalovaná z dôvodu nesúladu vôle zmluvných strán s prejavom a má za to, že uzatvorením nájomnej zmluvy došlo k obchádzaniu zákona. Nájomnú zmluvu na dobu 99 rokov uzatvoril žalobca ako fyzická osoba, a preto je zjavné, že sa ako nájomca zaviazal na dobu presahujúcu jeho život. Zmluvné strany už pri uzatváraní nájomnej zmluvy na dobu 99 rokov vytvorili vzťah, ktorý zaväzuje nielen nájomcu a prenajímateľa, ale aj ich právnych nástupcov. Zároveň nájomnú zmluvu na dobu určitú nemožno ukončiť výpoveďou. Vyvstáva otázka, či skutočnou vôľou strán pri uzatváraní takejto zmluvy je vytvorenie záväzkového vzťahu alebo naopak, či strany nesledujú kauzu, ktorej by zodpovedalo zriadenie vecného bremena alebo prevod vlastníckeho práva. Uvedené skutočnosti prvostupňový súd vôbec nezohľadnil a neskúmal. Podľa právnej teórie dochádza k obchádzaniu zákona v prípade, keď síce právny úkon nie je v priamom rozpore so zákonom, ale svojimi účinkami a najmä svojím účelom jeho ciele a zmysel obchádzajú. Nájomná zmluva uzatvorená na dobu 99 rokov podľa názoru žalovanej obchádza cieľ a zmysel zákonnej úpravy nájomnej zmluvy. Poukazuje pritom na dočasnosť ako pojmový znak nájomnej zmluvy. Nájomná zmluva na 99 rokov obchádza ustanovenia Občianskeho zákonníka o dispozícii s vecnými právami. V praxi je vysoko neštandardné, aby nájomca zaplatil nájomné za prenájom nehnuteľnosti na obdobie 99 rokov dopredu tak, ako sa to malo podľa tvrdení žalobcu udiať. Tiež žalovaná poukazuje na výpoveď žalobcu, ktorý uviedol, že nájomné vo výške 300.000,- Sk neuhrádzal on, ale jeho rodičia. Suma 300.000,- Sk ktorá bola vyplatená spoločnosti NÁŠ DOMOV, totiž nepredstavovala zálohu na nájomné, ale zálohu na zaplatenie kúpnej ceny. Žaloba je nedôvodná, zmätočná, nároky žalobcu v nej uplatnené nemajú oporu vo všeobecne záväzných právnych predpisoch. Napadnutý rozsudok vykazuje znaky arbitrárneho rozhodnutia, nakoľko súd nevyhodnotil dokazovanie v zmysle zásady rovnosti účastníkov konania a v súlade s ust. § 191 ods. 1 CSP. Na vyhovenie žalobe neexistoval žiadny zákonný predpoklad. Rozhodnutie súdu prvého stupňa napriek jeho obsiahlosti nie je riadne odôvodnené a je nepreskúmateľné. Poukazuje na ust. § 220 ods. 2 CSP, ako aj judikatúru Ústavného súdu SR dotýkajúcu sa odôvodňovania súdnych rozhodnutí. V tejto súvislosti má za to, že prvostupňový súd porušil základné právo žalovanej na súdnu ochranu odvíjajúce sa predovšetkým od Ústavy SR a Listiny základných práv a slobôd. Vzhľadom na uvedené žalovaná navrhuje, aby odvolací súd napadnutý rozsudok v celom rozsahu zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na nové konanie a rozhodnutie.
4. Žalobca vo vyjadrení poukazuje na ust. § 185 ods. 1 CSP, § 220 ods. 2 CSP. Súd v plnej miere postupoval v zmysle citovaných ustanovení, keď na pojednávaní dňa 27.09.2017 uznesením rozhodol, ktoré dôkazy nevykoná a následne to v odôvodnení rozsudku pod bodom 44 dostatočne a zrozumiteľne zdôvodnil. Pokiaľ ide o pochybnosti žalovanej o právoplatnosti kolaudačného rozhodnutia, počas konania pred súdom prvej inštancie vyšlo najavo, že administratívny spis týkajúci sa kolaudačného konania predmetného bytového domu je nedosiahnuteľný. Žalobca usudzuje, že je tomu tak z dôvodu veľkého časového odstupu, ako aj z dôvodu presunu kompetencií stavebného úradu z Okresného úradu Dolný Kubín na Mesto Dolný Kubín. Po tomto zistení žalobca, na ktorom ležalo dôkazné bremeno preukázania platnosti nájomnej zmluvy, vykonal všetky dostupné právne kroky k tomu, aby súdu moment nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia preukázal. Predovšetkým sa mu podarilo zabezpečiť samotný originál kolaudačného rozhodnutia s vyznačenou právoplatnosťou. Tento originál žalobca predložil do spisu. V tejto súvislosti poukazuje na ust. § 205 CSP. Nakoľko žalovaná len spochybňovala skutočnosť, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.1999, avšak nijakým spôsobom a žiadnym dôkazom svoje tvrdenie nepodporila, neuniesla v tomto smere dôkazné bremeno. Na dôvažok žalobca, aby predišiel akýmkoľvek pochybnostiam o pravdivosti údaja nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia, produkoval množstvo ďalších dôkazov, ktoré túto pravdivosť bezpochyby preukazujú, a to výpoveď svedka Ing. F. H., ktorý potvrdil, že bol osobne rozhodnutie na stavebnom úrade prevziať a hneď sa za jediného účastníka kolaudačného konania, ktorým bola spoločnosť NÁŠ DOMOV, s. r. o., ako konateľ vzdal odvolania a originál aj s vyznačenou právoplatnosťou prevzal a uložil do dokladov spoločnosti, čestné vyhlásenie Ing. T. N., ktorý ako zamestnanec okresného úradu právoplatnosť vyznačoval, pričom v čestnom vyhlásení potvrdil právoplatnosť svojho písma i podpisu pri vyznačení právoplatnosti a zhodnosť pečiatky používanej v tom čase okresným úradom. Ďalej tiež potvrdil zaužívaný postup stavebného úradu, že pokiaľ bol účastníkom kolaudačného rozhodnutia len jeden účastník - stavebník, pri odovzdávaní kolaudačného rozhodnutia sa hneď vyznačovala aj jeho právoplatnosť, nakoľko rozhodnutie sa už nedoručovalo žiadnym ďalším účastníkom. Ďalej predložil kópie listín z niekoľkých ďalších spisov vedených v iných súdnych sporoch vedených na Okresnom súde Dolný Kubín, z ktorých obsahu vyplýva, že predmetné rozhodnutie s vyznačenou právoplatnosťou bolo v týchto sporoch predkladané s dátumom nadobudnutia právoplatnosti 29.11.1999. Súd bol povinný predložené dôkazy vyhodnotiť každý samostatne a všetky v ich vzájomnej súvislosti
a aj takýmto postupom dospel nepochybne k správnemu záveru, že kolaudačné rozhodnutie skutočne nadobudlo právoplatnosť práve dňa 29.11.1999 pred uzatvorením nájomnej zmluvy so žalobcom. Nesúhlasí, že by súd prvej inštancie postupoval v rozpore s vysloveným názorom odvolacieho súdu. Žalobca má za to, že predloženie originálu kolaudačného rozhodnutia s vyznačenou právoplatnosťou v plnom rozsahu korešponduje s vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu. Skutočnosť, že sa nepodarilo zabezpečiť administratívny spis stavebného úradu, sa vzhľadom na zabezpečenie originálneho vyhotovenia verejnej listiny stáva bezpredmetnou. Nedosiahnuteľnosť tohto spisu nemôže ísť na ťarchu žalobcu. Ostatné tvrdenia uvádzané v odvolaní žalovanej boli podľa názoru žalobcu v doterajšom priebehu dostatočne prejednané. Čo sa týka odvolacieho návrhu žalovanej, žalobca žiada rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdiť.
5. Žalovaná vo vyjadrení k vyjadreniu žalobcu uvádza, že sa nestotožňuje s tvrdením žalobcu o vecnej správnosti napadnutého rozsudku a že v konaní bolo preukázané, že kolaudačné rozhodnutie existuje a nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.1999. Tvrdenia a skutočnosti uvádzané zo strany žalobcu vo vyjadrení zo dňa 11.01.2018 sú v celom rozsahu účelové, zavádzajúce a nepravdivé. Je tiež nepravdivé tvrdenie, že žalovaná svoje tvrdenie, že predmetné kolaudačné rozhodnutie nenadobudlo právoplatnosť, nepodporila a neuniesla dôkazné bremeno. Žalovaná od počiatku namieta absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy, od ktorej žalobca odvodzuje svoju aktívnu legitimáciu. Kvalifikovaným spôsobom vzniesla námietku aj ohľadom pravosti a úplnosti doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, ktorou je opatrené predmetné kolaudačné rozhodnutie. Skutočnosť, či bola doložka právoplatnosti a vykonateľnosti na akomkoľvek úradnom rozhodnutí vyznačená správne, je možné zistiť len a výlučne z obsahu administratívneho spisu. V rámci konania však táto skutočnosť nebola preukázaná. Žalobca mal dôkaznú povinnosť, ktorú si nesplnil. Nemôže obstáť tvrdenie, že administratívny spis stavebného úradu sa nepodarilo zabezpečiť z dôvodu časového odstupu. Táto skutočnosť nemôže ísť na škodu žalovanej. V tejto súvislosti poukazuje na § 132 ods. 1 Stavebného zákona. Pokiaľ žalobca tvrdí, že administratívny spis sa stratil, táto skutočnosť nemôže ísť na ťarchu žalovanej. Táto okolnosť musí ísť na ťarchu žalobcu, nakoľko iba žalobca má vytvorenú zákonnú možnosť domáhať sa voči stavebnému úradu náhrady škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom. Žalovaná vo svojom odvolaní predostrela závažné skutkové a právne okolnosti, ktoré existenciu aktívnej vecnej legitimácie na strane žalobcu vylučujú. V celom rozsahu zotrváva na svojich odvolacích dôvodoch.
6. Žalobca vo vyjadrení k vyjadreniu žalovanej poukazuje, že počas celého konania pred súdom prvej inštancie zostali prednesy žalovanej v rovine dohadov a spochybňovaní konkrétneho dátumu nadobudnutia právoplatnosti predmetného kolaudačného rozhodnutia. Na namietanie určitých skutočností bez toho, že by tieto námietky mali podporu vo vykonanom dokazovaní, potom súd nemohol prihliadnuť ako na zistený skutkový stav. Žalovaná sa vo svojom vyjadrení nijako nevysporiadala s poukazom žalobcu na ust. § 205 CSP. Nakoľko je to práve žalobca, ktorý predloženým originálom verejnej listiny preukazuje svoju aktívnu legitimáciu, dôkazné bremeno, že na tejto verejnej listine sú uvedené nesprávne údaje, zaťažuje žalovanú. Na základe celého vykonaného dokazovania je možné konštatovať, že aktívna legitimácia žalobcu je nepochybne daná.
7. Žalovaná sa k vyjadreniu žalobcu nevyjadrila.
8. Krajský súd, ako súd odvolací, preskúmal napadnutý rozsudok na základe odvolania žalovanej v rozsahu a z dôvodov daných ustanoveniami § 379, § 380 CSP a bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario) postupom v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP rozsudok súdu prvej inštancie v odvolaním napadnutých výrokoch I. (o povinnosti žalovanej vypratať byt č. 26) a III. (o trovách konania) potvrdil v zmysle ust. § 387 ods. 1, 2 CSP.
9. Výrok II. rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd považuje za odvolaním nedotknutý. Jeho rozhodnutie sa preto tohto výroku, ktorým súd návrh žalovanej na prerušenie konania zamietol, nedotýka. Hoci žalovaná uviedla, že rozsudok súdu prvej inštancie napáda v celom rozsahu, z obsahu odvolania nevyplýva, že by namietala aj nesprávnosť výroku II, vo vzťahu k výroku II. neboli uvedené žiadne odvolacie dôvody (okrem uvedeného, odvolanie proti uzneseniu o zamietnutí návrhu na prerušenie konania nie je prípustné).
10. Odvolací súd považuje rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutých výrokoch I., III. za vecne správny. Okresný súd v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil.
Odvolací súd sa stotožňuje so závermi súdu prvej inštancie, na ktoré v zmysle ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje.
11. Odvolanie žalovanej odvolací súd nepovažuje za dôvodné.
12. Pokiaľ žalovaná namieta arbitrárnosť napadnutého rozsudku a porušenie jej práva na spravodlivý súdny proces, odvolací súd konštatuje, že rozsudok súdu prvej inštancie spĺňa podmienky stanovené ust. § 220 ods. 2 CSP pre odôvodňovanie súdnych rozhodnutí. Súd prvej inštancie v súlade s citovaným ustanovením zákona jasne a zrozumiteľne uviedol svoje skutkové a právne závery, ktoré vyvodil z vykonaného dokazovania, pričom z jeho odôvodnenia logicky a zrozumiteľne vyplývajú úvahy, ktorými sa pritom spravoval. Nie je porušením práva žalovanej na spravodlivý súdny proces, keď súd prvej inštancie poukázal aj na skôr vydané rozhodnutia okresného, ako aj odvolacieho súdu, kde sa riešili čiastkové skutkové a právne otázky. Pokiaľ ide o skoršie rozhodnutia okresného súdu, tie síce boli zrušené, ale pokiaľ sa okresný súd stotožnil s ich odôvodnením a prevzal ich do svojho rozsudku, nemožno mu to vytknúť. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na to, že aj keď predchádzajúce rozsudky okresného súdu zrušil, vo svojich rozhodnutiach odobril vyriešenie niektorých parciálnych otázok, pričom vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu bol okresný súd pri ďalšom rozhodovaní viazaný.
13. Odvolací súd zdôrazňuje, že z práva na spravodlivý súdny proces pre procesnú stranu nevyplýva jej právo na to, aby sa všeobecný súd stotožnil s jej právnymi názormi a predstavami, preberal a riadil sa ňou predkladaným výkladom všeobecne záväzných predpisov, rozhodol v súlade s jej vôľou a požiadavkami, ale ani právo vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ňou navrhnutých dôkazov súdom a dožadovať sa ňou navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (pozri napr. rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. IV. ÚS 252/04, I. ÚS 50/4, II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03).
14. Pokiaľ ide o námietku absolútnej neplatnosti zmluvy, a to nájomnej zmluvy, ktorá bola uzatvorená medzi žalobcom ako nájomcom a spoločnosťou NÁŠ DOMOV, s. r. o. dňa 01.12.1999, hodnotením tejto otázky sa zaoberal odvolací súd už vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom uznesení vydanom pod č. k. 11Co/200/2016-373 zo dňa 28.06.2016. Už v tomto rozhodnutí odvolací súd konštatoval, že okresný súd vykonal dokazovanie, z ktorého vyvodil skutkové a právne závery, na základe ktorých vlastnou úvahou posúdil prejudiciálnu otázku platnosti nájomnej zmluvy. To, že pritom okresný súd poukázal na posúdenie tejto prejudiciálnej otázky v inom konaní (v konaní OS Dolný Kubín sp. zn. 8C/3/2008), neznamená, že túto prejudiciálnu otázku samostatne neposúdil. Pokiaľ žalovaná namietala neplatnosť uzatvorenej nájomnej zmluvy pre rozpor s ust. § 39 Občianskeho zákonníka, a to pre samotný rozpor so zákonom, ako aj z dôvodu obchádzania zákona, tým, že v zmluve bola dohodnutá doba nájmu na 99 rokov, odvolací súd došiel k záveru, že samotná táto okolnosť nespôsobuje absolútnu neplatnosť nájomnej zmluvy, ale má za následok, že zmluva sa považuje z hľadiska doby nájmu za zmluvu uzatvorenú na dobu neurčitú. Takýto záver sa opiera o rozhodovaciu prax, od ktorej sa súd prvej inštancie ani druhostupňový súd nemal dôvod odchýliť (pozri napr. rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo 2747/2004, 29Cdo 60/2012). Pokiaľ by teda nebol zistený iný dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy, dojednanie nájmu presahujúceho čas obvyklej dĺžky ľudského života nie je dôvodom spôsobujúcim absolútnu neplatnosť zmluvy. Uvedené spôsobuje síce čiastočnú neplatnosť nájomnej zmluvy v náležitosti doba nájmu, pre prípad tohto nedostatku je namieste aplikovať ust. § 686 ods.2 Občianskeho zákonníka (ak doba nájmu nie je dohodnutá, predpokladá sa, že zmluva o nájme sa uzavrela na dobu neurčitú).
15. Už v predchádzajúcom citovanom rozsudku sa odvolací súd vyjadroval aj k okolnosti tvrdenej žalovanou, že nájomná zmluva bola antidatovaná. Už aj tu odvolací súd konštatoval, na ktorom vyjadrení zotrváva, že ani samotné antidatovanie zmluvy nemôže byť dôvodom absolútnej neplatnosti zmluvy, to by mohlo byť relevantné iba v spojení s inými skutočnosťami. Z vykonaného dokazovania však nevyplynul záver, že došlo k antidatovaniu zmluvy.
16. Práve v tejto súvislosti žalovaná namieta nevypočutie ako svedka jej právneho zástupcu JUDr. Jozefa Poláka, ktorého výpoveď mohla preukázať antidatovanie zmluvy. Odvolací súd už v predchádzajúcom zrušujúcom uznesení sa zhodol so záverom súdu prvej inštancie, že výsluch JUDr. Jozefa Poláka, advokáta žalovanej, nie je v konaní vhodným prostriedkom procesného útoku.
17. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje, že je právom a povinnosťou súdu rozhodnúť, ktorý z navrhnutých dôkazov vykoná. Takáto jeho úvaha nemôže byť arbitrárna, súd musí zvážiť, do akej miery môže vykonanie dôkazu prispieť k zisteniu skutkového stavu veci. Pri tejto úvahe ale súd vychádza zo skutočností, ktoré uviedla strana, ktorá navrhuje jeho výsluch.
18. Samotná žalovaná uviedla, že JUDr. V. B. mal pripravovať spornú nájomnú zmluvu uzatvorenú medzi žalobcom a spoločnosťou NÁŠ DOMOV, s. r. o. Potom správne súd prvej inštancie sa zaoberal existenciou povinnosti mlčanlivosti, ktorá vyplýva z § 23 zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii v prospech klienta, ktorým klientom podľa samotného tvrdenia žalovanej mala byť spoločnosť NÁŠ DOMOV, s. r. o., hoci medzičasom bol vypočutý svedok H., ktorý spochybnil, že by JUDr. B. vyhotovoval predmetnú nájomnú zmluvu. Pri úvahe, či navrhovaný dôkaz bude vykonaný, musel súd vychádzať z tvrdení žalovanej ohľadom skutočností, na ktoré má byť svedok vypočutý. Samotná táto povinnosť mlčanlivosti však nebola jedinou skutočnosťou, pre ktorú k výsluchu nedošlo. Odvolací súd už vo svojom zrušujúcom uznesení poukázal na pochybnosť vierohodnosti takejto výpovede. Vzhľadom na to, že JUDr. Jozef Polák zastupuje ako advokát žalovanú, zastupuje teda jej záujmy. Na výsledku sporu je materiálne zainteresovaný. Potom takáto výpoveď by nemohla byť považovaná za vierohodnú a do popredia vystupuje aj etická rovina pôsobenia advokáta. Nemožno prehliadnuť, že JUDr. Jozef Polák sa zúčastnil celého priebehu konania a dokazovania, čo ho tiež diskvalifikuje z úlohy svedka. Pokiaľ tu potom existuje takáto kumulácia dôvodov, pre ktoré je výpoveď JUDr. Jozefa Poláka ako svedka neprijateľná, nie je vôbec vhodné tento dôkaz vykonať. Pripustenie takého dôkazu nezodpovedá ani zásade spravodlivosti ochrany ohrozených alebo porušených práv, ktorá je zakotvená v čl. 2 ods. 1 základných princípov CSP.
19. Vylúčiac iné dôvody absolútnej dôvody neplatnosti nájomnej zmluvy, odvolací súd vo svojom vyššie citovanom zrušujúcom uznesení reagoval na tvrdený dôvod absolútnej neplatnosti zmluvy tvrdený žalovanou, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy neexistovalo právoplatné kolaudačné rozhodnutie na predmet nájmu. Odvolací súd konštatoval, že podstatnou skutočnosťou pre konštatovanie platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a spoločnosťou NÁŠ DOMOV, s. r. o. je, či v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy, teda dňa 01.12.1999, bolo právoplatné kolaudačné rozhodnutie. Vychádzal pritom zo záveru, že pojmovým znakom bytu ako predmetu občianskoprávnych vzťahov v zmysle § 118 ods. 2 Občianskeho zákonníka je účelové určenie miestností, ktoré byt tvoria na trvalé bývanie dané právoplatným rozhodnutím stavebného úradu (kolaudačné rozhodnutie). Aby mohlo dôjsť k uzatvoreniu platnej nájomnej zmluvy, musí tu byť spôsobilý predmet nájmu. Bez ohľadu na faktickú existenciu určitého súboru miestností, predmetom občianskoprávnych vzťahov sa byt stáva až právoplatnosťou kolaudačného rozhodnutia. Za týmto účelom odvolací súd súdu prvej inštancie v súčinnosti s účastníkmi konania (a to predovšetkým žalobcom, ktorý od platnosti nájomnej zmluvy odvíja svoju aktívnu legitimáciu), uložil zabezpečiť autentické kolaudačné rozhodnutie alebo jeho overenú kópiu s doložkou právoplatnosti, resp. spis stavebného úradu týkajúci sa predmetného stavebného konania, v ktorom bolo kolaudačné rozhodnutie vydané. Nemožno konštatovať, že by sa súd prvej inštancie od tohto záveru odvolacieho súdu odchýlil.
20. Z obsahu spisu možno konštatovať, že súd prvej inštancie v súlade s uvedeným záverom odvolacieho súdu uskutočnil všetko, čo uskutočniť mohol, aby zabezpečil administratívny spis stavebného úradu. Tento spis žiadal od Okresného úradu Dolný Kubín, ktorý bol v čase vydania rozhodnutia stavebným úradom, žiadal ho od Mesta Dolný Kubín, na ktoré prešli kompetencie stavebného úradu a s tým spojená delimitácia spisov a žiadal ho od Štátneho archívu v Bytči. Všetky dotknuté inštitúcie súdu oznámili, že uvedeným spisom nedisponujú. Objektívne teda súd prvej inštancie nemohol administratívny spis zabezpečiť.
21. Možno súhlasiť so žalovanou, že bolo dôkazným bremenom žalobcu preukázať, že v čase uzatvorenia predmetnej nájomnej zmluvy bol byt, ktorý bol predmetom nájmu, právoplatne skolaudovaný. Odvolací súd sa však stotožňuje so skutkovými a právnymi závermi súdu prvej inštancie, keď dospel k záveru, že žalobca v tomto smere dôkazné bremeno uniesol a preukázal, že v čase uzatvorenia nájomnej zmluvy existovalo právoplatné rozhodnutie o predmete nájmu.
22. Žalobca na pojednávaní pred Okresným súdom Dolný Kubín v prejednávanej veci dňa 13.02.2017 predložil originál kolaudačného rozhodnutia vydaného Okresným súdom Dolný Kubín dňa 29.11.1999 pod č. 99/12607/ZKT/FX11/A10 na predmet nájmu. Súčasťou tohto rozhodnutia je doložka právoplatnosti, z ktorej vyplýva, že rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť dňa 29.11.1999. Žalobca
zároveň uviedol, že originál rozhodnutia mu poskytol konateľ spoločnosti NÁŠ DOMOV, s. r. o. Ing. Cingel, ktorý potvrdil autentickosť tohto rozhodnutia. Uviedol, že rozhodnutie mu bolo osobne doručené, odovzdával mu ho Ing. N.. Pokiaľ ide o vzdanie sa odvolania voči uvedenému rozhodnutiu, podľa neho sa vzdávali písomne, asi priamo na rozhodnutí to aj podpisoval.
23. V prípade kolaudačného rozhodnutia ide o verejnú listinu vydanú orgánom verejnej moci v medziach jeho právomoci, pričom platí vyvrátiteľná právna fikcia, že táto listina potvrdzuje pravdivosť toho, čo sa v nej osvedčuje alebo potvrdzuje, ak nie je dokázaný opak. Uvedené platí aj o doložke právoplatnosti a vykonateľnosti.
24. Možno konštatovať, že žalovaná žiadnym predloženým alebo navrhnutým dôkazom opak nepreukázala. Žalovaná neuviedla žiadne skutočnosti, ktoré by spochybnili obsah uvedeného rozhodnutia, vrátane doložky právoplatnosti a vykonateľnosti, pričom v tomto prípade nemožno konštatovať, že by sa na preukázanie dôkazu opaku vzťahovala negatívna dôkazná teória.
25. Pokiaľ ide o výsluch svedka Ing. N., ktorý vystavil čestné prehlásenie, výsluch tohto svedka sa v konaní nejavil potrebný. Bola predložená verejná listina, ktorej obsah nebol žiadnou skutočnosťou spochybnený. Obsah čestného vyhlásenia Ing. N. sa nedostal do rozporu s touto verejnou listinou a s údajmi, ktoré na nej boli uvedené. Žalovaná neuviedla také skutočnosti, na ktoré by mal byť tento svedok vypočutý, ktoré by mohli spochybniť autentickosť tejto verejnej listiny, preto nebol dôvod na vykonanie tohto dôkazu.
26. Správne súd poukazoval aj na iné nepriame dôkazy, ktoré autentickosť kolaudačného rozhodnutia potvrdzujú. Rovnakým kolaudačným rozhodnutím s rovnakým dátumom právoplatnosti a vykonateľnosti disponovalo aj Mesto Dolný Kubín, ktorému toto rozhodnutie bolo doručované na vedomie. Rovnako sa kópia kolaudačného rozhodnutia objavila aj v inom súdnom konaní, v korešpondencii, ktorej účastníkom bola spoločnosť SOIC, s. r. o., Dolný Kubín.
27. Súd prvej inštancie mal dostatočný skutkový podklad, aby mohol dôjsť k záveru, že predmet nájmu bol právoplatne skolaudovaný ku dňu 29.11.1999 a týmto dňom sa stal spôsobilým predmetom nájmu.
28. Odvolací súd, rovnako ako súd prvej inštancie, nezistil žiadny dôvod absolútnej neplatnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej dňa 01.12.1999 medzi žalobcom a spoločnosťou NÁŠ DOMOV, s. r. o., ktorá bola v tomto čase vlastníkom predmetu nájmu. Žalobca ako nájomca bytu je vecne legitimovaný domáhať sa jeho vypratania, ktoré mu zakladá ust. § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka (obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba) s poukazom na ust. § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka (vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje).
29. Naopak, žalovaná nepreukázala existenciu takého práva k bytu, ktorý sa má vypratať, ktoré by ju oprávňovalo predmetný byt užívať.
30. Rozsudok okresného súdu je vecne správny, vrátane súvisiaceho výroku III. o trovách konania, ktorý výrok nebol spochybnený žiadnymi odvolacími námietkami. Odvolací súd preto napadnutý rozsudok vo výrokoch I. a III. potvrdil.
31. Výrok o trovách odvolacieho konania sa opiera o ust. § 396 ods. 1 CSP s poukazom na ust. § 255 ods. 1 CSP. Úspešným účastníkom odvolacieho konania bol žalobca, preto mu patrí voči neúspešnej žalovanej nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.
32. O výške náhrady trov rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 CSP).
33. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Žiline pomerom hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa. (§ 419 CSP)
Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP).
Dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne. Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n). (§ 421 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvo pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie. (§ 422 ods. 1 a 2 CSP)
Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné. (§ 423 CSP)
Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde. (§ 427 ods. 1 a 2 CSP)
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania ustanovených v § 127 ods. 1 CSP (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje a podpísania) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). (§ 428 CSP)
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou
a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. (§ 429 CSP)
Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. (§ 430 CSP)