Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/341/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v spore žalobcu: EOS KSI Slovensko, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 35 724 803, zastúpený: TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti žalovanému: C. S., nar. XX.X.XXXX, bytom E., o zaplatenie 4.036,- eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Galanta, č. k. 17C/326/2014-165 zo dňa 15. júna 2017, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e.

II. Žalovanému sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovanému náhradu trov konania nepriznal. Rozsudok súd po citácii § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách, vecne odôvodnil tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že uzavretá zmluva medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovaným o vydaní a používaní kreditnej platobnej karty je zmluvou spotrebiteľskou podľa § 52 Občianskeho zákonníka (ďalej len . Právny predchodca žalobcu konal v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti. Žalovaný vystupuje ako spotrebiteľ, keďže sa jedná o fyzickú osobu, ktorá pri uzatvorení zmluvy nekonala v rámci svojej obchodnej činnosti. Ustanovenie § 54 ods. 1 treba podľa názoru súdu vykladať tak, že v prípade dualistickej právnej úpravy inštitútov súkromného práva sa na spotrebiteľské právne vzťahy nepoužije obchodné právo (), ak aplikáciou konkrétnej zmluvnej podmienky by sa postavenie spotrebiteľa oproti občianskoprávnej úprave zhoršilo (dôsledkom transpozície čl. 8 smernice Rady 93/13 EHS). Na spotrebiteľské právny vzťahy je potrebné prednostne aplikovať ustanovenia právneho poriadku, ktoré sú súčasťou špeciálnej právnej úpravy v oblasti spotrebiteľského práva vrátane § 52 až § 54 OZ. O tom, že ide o spotrebiteľskú zmluvu, nie sú žiadne pochybnosti a v konečnom dôsledku tomu zodpovedá aj definícia spotrebiteľskej zmluvy, za ktorú sa považuje každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ak ju uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Aj Najvyšší súd SR vo svojich rozhodnutiach ustálil, že v prípade spotrebiteľských zmlúv sa na právne vzťahy uplatnia prednostne ustanovenia Občianskeho zákonníka (a to aj na vzťahy založené pred účinnosťou § 52 ods. 2 OZ, rozsudok NS SR z 21.4.2015 sp. zn. 3MCdo/14/2014). Žalovaný uzatvoril zmluvu ako spotrebiteľ, preto sa pri posúdení veci postupuje podľa zák. č. 258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch účinného k 22.8.2007, zák. č. 634/1992 Zb. o ochrane spotrebiteľa účinného k 22.8.2007, zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a zák. č. 40/1964 Občiansky zákonník účinný k 22.8.2007.

2. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách je zrejmé, že banka je oprávnená pohľadávku z omeškaného peňažného záväzku klienta postúpiť inému subjektu za predpokladu, že omeškanie trvá dlhšie ako 90 dní vrátane odovzdania dokumentácie, ktorá s postúpeným záväzkom súvisí. Vzhľadom na citované

ustanovenie súd konštatuje, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok postúpenia pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu, teda najmä, či jeho právny predchodca písomne vyzval žalovaného na plnenie povinnosti (hoci do spisu založil výzvu SLSP, a.s. na zaplatenie dlžnej sumy 202,35 eura, nie je však jasné, či a kedy bola žalovanému doručená), a teda súd nemôže posúdiť, či postúpenie pohľadávky prebehlo v súlade s § 92 ods. 8 cit. zákona a teda, či postúpenie je platné a tým, či je daná aktívna legitimácia žalobcu v konaní. Z listinných dôkazov nie je ani zrejmé, či žalovanému bolo oznámené postúpenie pohľadávky a teda nie je zrejmé, či sa postupovalo podľa § 526 (Postúpenie pohľadávky je povinný postupca bez zbytočného odkladu oznámiť dlžníkovi. Dokiaľ postúpenie pohľadávky nie je oznámené dlžníkovi, alebo dokiaľ postupník postúpenie pohľadávky dlžníkovi nepreukáže, zbaví sa dlžník záväzku plnením postupcovi.). Na uvedenom nič nemení ani to, že v Zmluve o postúpení pohľadávky č. 1633/2011/CE v bode 4.2. písm. d) sa uvádza: „Postupca výslovne potvrdzuje, že pohľadávky spĺňajú predpoklady na postúpenie podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách.“. Takéto prehlásenie banky nie je dôkazom o tom, že § 92 ods. 8 bolo naozaj dodržané. Ani predloženie platobnej histórie, kde sú zahrnuté poplatky za upomienky zo strany SLSP, a.s. nie sú dôkazom o tom, že takéto upomienky boli žalovanému naozaj doručené a doručované. Ako v prípade oznámenia o postúpení pohľadávky, tak najmä v prípade písomnej výzvy podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách (ktorú žalobca vôbec súdu nepredložil) žalobca súdu nepreukázal doručenku, ktorou by nespochybniteľne preukázal, že písomnosti pre žalovaného boli zaslané na poštovú prepravu a kedy boli žalovanému doručené.

3. Aktívnou vecnou legitimáciou sa rozumie také hmotnoprávne postavenie, z ktorého vyplýva subjektu, žalobcovi ním uplatňované právo (nárok), resp. mu vyplýva procesné právo si tento hmotnoprávny nárok uplatňovať. Preskúmavanie vecnej legitimácie, či už aktívnej (existencia tvrdeného práva na strane žalobcu), alebo pasívnej (existencia tvrdenej povinnosti na strane žalovaného) je imanentnou súčasťou súdneho konania (porovnaj rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.6.2010, sp. zn. 2Cdo 205/2009). Spôsobilým predmetom postúpenia v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách môže byť však iba pohľadávka alebo jej časť, ktoré sú už (1) splatnými, a to za predpokladu predchádzajúcej (2) písomnej výzvy po tom, čo bol klient banky nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní. Uvedené predpoklady sú zákonným predpokladom pre platné postúpenie pohľadávky banky. Musia byť splnené v čase postúpenia pohľadávky. Ak by aj súd predpokladal, že právny predchodca žalobcu postupoval podľa zákona a vyzýval žalovaného na plnenie, nie je však súdu zrejmé, kedy sa tak stalo, čo môže mať vážny dopad napríklad aj na otázku premlčania, na ktorú súd musí prihliadať ex offo v spotrebiteľských veciach. Súd však nerozhoduje na základe predpokladu, ale výlučne na základe toho, čo je v konaní preukázané.

4. Banka je štátom autorizovaná inštitúcia, ktorej činnosť v zmysle § 2 ods. 3 zákona o bankách podlieha bankovému povoleniu a nad činnosťou bánk zároveň vykonáva dohľad Národná banka Slovenska. Bez bankového povolenia nemôže nikto prijímať vklady, vydávať bankové platobné karty, poskytovať z vkladov úroky alebo iné odplaty, ktoré sú daňovým výdavkom podľa osobitného predpisu, poskytovať úvery a pôžičky v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti, z návratných peňažných prostriedkov získaných od iných osôb na základe verejnej výzvy, vykonávať platobný styk a zúčtovanie pre iného v rámci predmetu svojho podnikania alebo predmetu inej svojej činnosti (§ 3 Zákona o bankách). Z predložených listinných dôkazov vyplýva, že žalobca v konaní nepreukázal doručenie písomnej výzvy zo strany banky podľa § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zároveň žalovaná suma je nepreskúmateľná zo strany súdu, nakoľko žalobca nenaplnil v žalobe ustanovenie § 150 CSP, keď skutkovo nezdôvodnil túto sumu, len sa zameral na konštatovanie celkovej dlžnej sumy pravdepodobne získanej z interného počítačového programu, čím neuniesol bremeno tvrdenia.

5. Na postúpenie pohľadávky vo všeobecnosti je potrebné aplikovať § 524 a nasl. OZ, avšak pri bankových úveroch je potrebné rešpektovať § 92 ods. 8 zákona o bankách v súvislosti s identifikáciou predmetu zmluvy o postúpení pohľadávky. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách poskytuje dlžníkom zákonnú ochranu pred zhoršením ich situácie v záväzkovom právnom vzťahu z bankového úveru, lebo vyžaduje písomnú výzvu banky klientovi, ktorý nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní je v omeškaní so splnením, čo i len časti svojho peňažného záväzku. Žalobca nepreukázal, že žalovanému bola zo strany banky skutočne doručená písomná výzva a napriek doručeniu tejto výzvy bol žalovaný nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splatením čo i len časti svojho peňažného záväzku. Citované § 92 ods. 8 zákona o bankách umožňuje banke postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou, za predpokladu doručenia písomnej výzvy klientovi banky a

po tom, čo je dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku. Výzva banky musí byť konkrétna, vecná, musí z nej vyplývať, ktoré splátky neboli uhradené, v akej výške, kedy sa tieto splátky stali splatnými. Ide o základný a prvý predpoklad pre cesiu bankovej pohľadávky alebo jej časti na inú osobu. Nepreukázaním tejto rozhodnej skutočnosti nemohlo dôjsť k platnému postúpeniu pohľadávky, a ani nemohlo dôjsť k naplneniu § 92 ods. 8 zákona o bankách. V dôsledku toho nemožno považovať za dokázané, že toto postúpenie je platné a že žalobca je oprávnený pohľadávku voči žalovanému uplatňovať pred súdom. Súd na podporu svojich tvrdení poukazuje napríklad na rozsudky Okresného súdu Považská Bystrica spisová značka 3C/195/2014 zo dňa 5.3.2015, rozsudok Okresného súdu Banská Bystrica pod spisovou značkou 7C/209/2014 zo dňa 4.3.2015, rozsudok Okresného súdu Nitra spisová značka 9C/261/2013 zo dňa 17.2.2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka 26C/261/2014 zo dňa 27.1.2015, rozsudok Okresného súdu Galanta spisová značka 15C/33/2014 zo dňa 27.1.2015, rozsudok Okresného súdu Prešov spisová značka 9C/153/2014 zo dňa 12.3.2015, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 29.5.2014 spisová značka 6Co/119/2013, rozsudok Krajského súdu v Prešove spisová značka 4Co/145/2014 zo dňa 11.3.2015, rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 24.2.2015 na spisová značka 19Co/177/2014, uznesenie Krajského súdu v Bratislave spisová značka 6Co/203/2015 zo dňa 19.5.2015.

6. Súd zdôrazňuje, že žiadnym spôsobom nespochybňuje právo banky postúpiť aj pohľadávku z celého úverového vzťahu, avšak pre takéto postúpenie je nevyhnutné pristúpiť v súlade so zákonom a obchodnými podmienkami k vyhláseniu predčasnej mimoriadnej splatnosti celého úveru. Vyhlásiť predčasnú splatnosť bankového úveru je však výlučným oprávnením banky, pričom toto oprávnenie musí banka realizovať ešte pred postúpením pohľadávky. Žalobca v konaní predložil súdu dôkaz o vyhlásení predčasnej splatnosti úveru zo dňa 25.10.2011 (č. l. 23 spisu), je však nutné skonštatovať, že túto listinu vyhotovil žalobca a nie banka.

7. O nároku žalovaného na náhradu trov konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 1 CSP. V sporových konaniach sa ohľadom náhrady trov konania uplatňuje tzv. zásada úspechu, t.j. strane, ktorá mala vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov proti neúspešnej strane. V danom prípade žalovaný mal v plnej miere nárok na náhradu trov konania, avšak žiadne mu nevznikli, preto mu ich náhradu súd nepriznal.

8. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podal odvolanie žalobca prostredníctvom právneho zástupcu z dôvodu, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Žalobca si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.1.2011 do 20.8.2017 v počte 80 a celkovej výške 4.036 eura (80 x 50,45 eura = 4.036 eura). Ani jedna zo strán sporu v konaní netvrdila, že by tieto splátky boli žalovaným čo i len čiastočne uhradené. Na podklade uvedeného považuje žalobca záver súdu o nepreskúmateľnosti žalovanej sumy a konštatovanie súdu o tom, že žalobca uviedol len dlžnú sumu získanú z interného počítačového programu za nesprávny a súd preto dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Dlh žalovaného bol preukázaný prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, z ktorej vyplýva, že postupca postúpil na žalobcu pohľadávku v celkovej výške 5.438,38 eura. Žalobca si však od žalovaného neuplatnil celú postúpenú sumu, ale len sumu pozostávajúcu z nepremlčaných splátok úveru, ktoré žalovaným neboli uhradené ani len čiastočne. Výška nároku, ktorý si žalobca od žalovaného uplatňuje, tak bola v konaní nesporne preukázaná. Žalobca okrem iného v konaní predložil platobnú históriou úveru, z ktorej vyplýva, že žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 523,50 eura (dňa 22.8.2007 - 2.000,-Sk, 14.9.2007 - 403,10 Sk, 20.9.2007 - 1.520,-Sk, 20.10.2007 - 1.520,-Sk, 12.12.2007 - 1.520,-Sk, 22.12.2007 - 1.520,- Sk, 23.1.2008 - 1.520,-Sk, 18.3.2008 -1.520,-Sk, 9.6.2008 - 3.048,-Sk, 12.11.2008 - 1.200,-Sk). Aj na základe uvedeného je potrebné uzavrieť, že v konaní bolo preukázané, že splátky splatné od 20.1.2011 do 20.8.2017, ktoré sú predmetom konania, neboli žalovaným uhradené ani len čiastočne a žalobcov nárok je tak dôvodný v celom rozsahu.

9. Súd v napadnutom rozhodnutí zastal názor, že spôsobilým predmetom postúpenia pohľadávky zo strany banky na inú osobu môže byť v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách len pohľadávka, alebo jej časť, ktorá je už splatnou. K uvedenému žalobca uvádza, že ak by aj pripustil, že § 92 ods. 8 zákona o bankách upravuje podmienky platnosti postúpenia pohľadávky banky na inú osobu (čo, ako je uvedené ďalej, žalobca nepripúšťa), tak má za to, že súd vec nesprávne právne posúdil, ak posúdil, že „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku" (resp. ako je uvedené v dôvodovej správe

k § 92 ods. 8 zákona o bankách „pohľadávka zodpovedajúca nesplácanému dlhu") predstavuje len splatné splátky úveru a len tieto tvoria pohľadávku zodpovedajúcu nesplácanému dlhu žalovaných zo zmluvy o úvere. Žalobca poukazuje na skutočnosť, že na základe uzavretej zmluvy vznikol medzi postupcom, ako bankou, a žalovaným, ako jej klientom, obchodnoprávny záväzkový vzťah, ktorého obsahom bol záväzok postupcu na požiadanie žalovaného poskytnúť v jeho prospech dohodnutú sumu peňažných prostriedkov a záväzok žalovaného poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky. Vrátenie týchto peňažných prostriedkov s úrokmi si postupca a žalovaný dojednali v pravidelných mesačných splátkach. Žalobca považuje za nesporné, že peňažný záväzok (dlh) žalovaného vznikol už splnením záväzku postupcu, t. j. peňažný záväzok žalovaného vznikol už poskytnutím dohodnutej sumy peňažných prostriedkov v prospech žalovaného. Dohoda zmluvných strán o vrátení poskytnutých peňažných prostriedkov s úrokmi v pravidelných mesačných splátkach nemá žiadny vplyv na výšku alebo existenciu záväzku dlžníka, týka sa výlučne spôsobu zaplatenia jeho záväzku a závisí výlučne od vôle veriteľa. Žalobca na základe uvedeného považuje za absurdné, ak súd pod pojmom „pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku" rozumie v prípade vracania poskytnutých peňažných prostriedkov zo zmluvy o úvere v splátkach len tie mesačné splátky úveru, ktoré sa už stali splatnými. Pohľadávka zodpovedajúca peňažnému záväzku (dlhu) zo zmluvy o úvere podľa názoru žalobcu predstavuje zostatok dlhu žalovaného, ktorý vznikol poskytnutím peňažných prostriedkov v prospech žalovaného, t. j. takúto pohľadávku tvoria nielen nezaplatené a splatné splátky úveru, ale aj nezaplatené a doposiaľ nesplatné splátky úveru. V nadväznosti na uvedené žalobca zastáva názor, že vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru postupcom nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky.

10. Žalobca pre úplnosť ďalej uvádza, že ani zo samotného znenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevyplýva, že predmetom postúpenia môže byť iba pohľadávka alebo jej časť, ktorá je už splatná. Z gramatického výkladu nielen prvej, ale aj druhej vety tohto ustanovenia je zrejmé, že zákonodarca rozlišuje dva pojmy, pojem peňažný záväzok ako celok a pojem časť peňažného záväzku. Ak sa v prvej vete súvetia použil pojem peňažný záväzok ako celok s tým, že zákonodarca jednoznačne identifikoval súčasne aj pojem časť peňažného záväzku, je potom zrejmé, že ak v druhej vete súvetia použije pojem z prvej vety súvetia, bude ho chápať v tom istom význame. Správnosť záveru o tom, že banka môže postúpiť aj nezosplatnenú pohľadávku, možno tiež potvrdiť posúdením druhej vety citovaného ustanovenia. V ňom sa uvádza nasledovné: „Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky (zákonodarca opäť cielene použil pojem pohľadávka, nie jej časť) uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok." Toto ustanovenie nadväzuje na predchádzajúcu, teda prvú vetu ustanovenia. Jeho zmyslom je vyjadrenie podmienky, že pokiaľ dlžník uhradil banke tú časť záväzku, s plnením ktorej bol v omeškaní, a to v čase pred postúpením pohľadávky, právo banky postúpiť celú pohľadávku, najmä jej nezaplatený zostatok zaniká. Predmetné ustanovenie je teda potrebné vykladať tak, že pokiaľ je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, môže banka postúpiť pohľadávku zodpovedajúcu celej výške peňažného záväzku, nie len časť, s ktorou je dlžník v omeškaní. Pokiaľ by predmetné ustanovenie malo na mysli postúpenie len časti peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, bolo by to v predmetnom ustanovení výslovne uvedené. Uvedený názor je zrejmý aj zo samotného logického znenia daného ustanovenia, inak by nebolo formulované vtom zmysle, že ak je dlžník v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku, ale bolo by formulované vtom zmysle, že časť peňažného záväzku, s ktorou je dlžník v omeškaní, môže byť predmetom postúpenia. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje aj na to, že ak by zákonodarca v predmetnom ustanovení mienil upraviť oprávnenie banky postúpiť na inú osobu len peňažný záväzok, ktorý je už splatný, potom by druhá veta § 92 ods. 8 zákona o bankách (toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva) bola v praxi neaplikovateľná a nadbytočná, nakoľko v prípade, ak by dlžník pred postúpením pohľadávky uhradil banke omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane príslušenstva, tak by už banka nemala čo postupovať (nakoľko predmet postúpenia bol dlžníkom uhradený ešte pred postúpením) a teda banka by ani nemala aké právo uplatňovať.

11. Žalobca ďalej poukazuje aj na to, že § 92 ods. 8 zákona o bankách ukladá banke podmienky, ktoré je zo strany banky potrebné splniť, aby sa banka voči svojmu klientovi nedopustila porušenia bankového tajomstva. Konkrétne toto ustanovenie vyžaduje, aby bol dlžník pred postúpením pohľadávky v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke nepretržite dlhšie ako

90 kalendárnych dní (čo bolo v danom prípade v konaní preukázané jednak prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, ako aj predloženou platobnou históriou úveru, pričom posledná platba žalovaného titulom úveru bola realizovaná dňa 12.11.2008 a k postúpeniu pohľadávky došlo zmluvou o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011) a aby bol bankou kedykoľvek za trvania omeškania vyzvaný na zaplatenie aspoň častí svojho peňažného záväzku (toto bolo v konaní preukázané predloženou výzvou zo dňa 25.9.2008). Ak sú uvedené podmienky splnené, postúpením pohľadávky zo strany banky na inú osobu nedošlo k porušeniu bankového tajomstva. Žalobca poukazuje na to, že v konaní opakovane tvrdil, že žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi dlhšie ako 90 kalendárnych dní (najneskôr od 13.11.2008) a zároveň bol postupcom opakovane vyzvaný na úhradu omeškaných splátok.

12. Keďže tieto skutkové tvrdenia neboli protistranou rozporované, v zmysle § 151 ods. 1 ich bolo potrebné považovať za tzv. nesporné skutkové tvrdenia, na základe čoho bolo potrebné uzavrieť, že je nesporným skutkovým tvrdením (ktoré nie je potrebné preukázať ďalšími listinnými, prípadne inými dôkazmi), že žalovaný bol v nepretržitom omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní (najneskôr od 13.11.2008) a zároveň bol postupcom vyzvaný na úhradu omeškaných splátok. Na základe uvedeného považuje žalobca za nesporné, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, nakoľko v konaní bolo nespornými skutkovými tvrdeniami a tiež predloženými listinnými dôkazmi preukázané, že žalovaný bol v čase postúpenia pohľadávky napriek písomnej vyzve postupcu v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči postupcovi nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dnu a teda bolo preukázané, že zo strany postupcu nedošlo k porušeniu § 92 ods. 8 zákona o bankách a porušeniu bankového tajomstva.

13. Žalobca v súvislosti s platným postúpením pohľadávky taktiež poukazuje na bod 18.14 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého: „Klient výslovne súhlasí s tým, že Banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje Pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či Banka vzniesla v súvislosti s takouto Pohľadávkou akúkoľvek požiadavku, alebo nie, voči Klientovi na tretiu osobu, alebo previesť akékoľvek svoje záväzky na tretiu osobu. Klient je oprávnený postúpiť svoje pohľadávky voči Banke alebo previesť svoje záväzky voči nej na tretiu osobu výlučne s predchádzajúcim písomným súhlasom banky.“

14. Nakoľko § 89 ods. 1 zákona o bankách pripúšťa úpravu vzťahov medzi bankou a klientom odchylne od ustanovení zákona o bankách, pričom ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nevylučuje odchylnú úpravu vzájomných vzťahov, zmluvné strany si dohodli otázku postúpenia odchylne od predmetného zákona, a to v bode 18.14 všeobecných obchodných podmienok. Na podporu svojich tvrdení poukazuje žalobca aj na nasledovné rozhodnutia Krajských súdov Slovenskej republiky:

15. Podľa uznesenia Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 10Co/76/20I6 zo dňa 7.12.2016: „Pokiaľ sa týka odvolacích námietok, treba povedať, že námietka neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky zo Slovenskej sporiteľne, a.s. na žalobcu nie je dôvodná, nakoľko vo všeobecných obchodných podmienkach (bod 18.16), ktoré boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy o úvere, žalovaný ako klient výslovne súhlasil s tým, že banka je oprávnená kedykoľvek postúpiť akékoľvek svoje pohľadávky, a to bez ohľadu na to, či sú budúce alebo súčasné, podmienené alebo nepodmienené, bez ohľadu na právny vzťah, z ktorého vyplývajú, ako aj bez ohľadu na to, či banka vzniesla v súvislosti s takouto pohľadávkou akékoľvek požiadavky, alebo nie, voči klientovi na tretiu osobu, alebo previesť svoje akékoľvek záväzky na tretiu osobu. Súčasne s poukazom na § 89 ods. 1 zákona o bankách je takáto dohoda medzi bankou a žalovanými možná a v súlade so zákonom." V uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 9Co/145/2015 zo dňa 5.10.2016 je konštatovaný nesprávny záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej aktívnej legitimácie žalobcu z dôvodu, že pri postúpení pohľadávky neboli splnené podmienky uvedené v § 92 ods. 8 zákona o bankách. Právny názory vyjadrené v prospech žalobcu sú aj v uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 19Co/2/2016 zo dňa 2.5.2017, v uznesení Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/206/2015 zo dňa 5.10.2016 a v rozsudku Krajského súdu v Prešove, sp. zn. 11Co/11/2015 zo dňa 25.8.2016.

16. Žalobca v súvislosti s aktívnou legitimáciou v konaní ďalej poukazuje na skutočnosť, že v konaní predložil relevantné oznámenie postupcu žalovanému o postúpení pohľadávky, ktoré bez ďalšieho

zakladá aktívnu legitimáciu postupníka (žalobcu) na vymáhanie postúpenej pohľadávky a súd má povinnosť z tohto oznámenia vychádzať bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník (v súdenom prípade žalovaný) sa vtákom prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, ani jej prípadne neexistencie. Podľa Rozsudku NS SR zo dňa 11.6.2003, sp. zn. 4Obo/210/01, relevantné oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka na vymáhanie postúpenej pohľadávky. Súd z takéhoto oznámenia vychádza bez toho, aby ako prejudiciálnu otázku skúmal existenciu a platnosť zmluvy o postúpení. Dlžník sa v takomto prípade nemôže úspešne dovolať neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky alebo jej neexistencie. To by mohol len vtedy, ak by postúpenie pohľadávky preukazoval zmluvou o postúpení postupník. Vzhľadom k uvedenému je možné právne uzavrieť, že súd pochybil a vec nesprávne právne posúdil, ak napriek predloženým oznámeniam o postúpení pohľadávky skúmal platnosť zmluvy o postúpení.

17. Ako je uvedené vyššie, žalobca zastáva názor, že aktívnu legitimáciu v konaní preukázal oznámením postupcu o postúpení pohľadávky. Pre úplnosť však v súvislosti s platnosťou postúpenia pohľadávky a § 92 ods. 8 zákona o bankách žalobca uvádza, že toto ustanovenie nemožno spájať s aktívnou legitimáciou žalobcu ako postupníka pohľadávky. Zo systematického zaradenia tohto ustanovenia je zrejmé, že účelom predmetného ustanovenia je úprava výnimiek z bankového tajomstva a nehovorí o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávok, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Aj podľa dôvodovej správy bol hlavným účelom predmetného ustanovenia prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Zo zákona nevyplýva, že by podmienky uvedené v predmetnom ustanovení podmieňovali platnosť právneho úkonu postúpenia pohľadávky. Uvedené vyplýva aj z § 4 ods. 6 zák. č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej aj ZoSÚ) v znení účinnom ku dňu uzavretia zmluvy, v zmysle ktorého: „Veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. Ak dôjde k postúpeniu pohľadávky z veriteľa na tretiu osobu, postupuje sa podľa osobitného predpisu.

18. Zákonodarca v uvedenom ustanovení jednoznačne definoval, že veriteľ môže postúpiť pohľadávku, len ak to pripúšťa osobitný predpis. V poznámke pod čiarou zákonodarca tento osobitný právny predpis zároveň definoval odkazom na § 524 OZ. Ak by teda zákonodarca mienil v § 92 ods. 8 zákona o bankách upraviť podmienky, ktorých splnenie je potrebné na platné postúpenie pohľadávky veriteľa, tak by to zároveň premietol do poznámky pod čiarou k § 4 ods. 6 ZoSÚ (ktoré pojednáva o postupovaní pohľadávok veriteľa) a to jednoznačným odkazom na § 92 ods. 8 zákona o bankách. Zákonodarca však pri postupovaní pohľadávok neodkazuje na § 92 ods. 8, ale na § 524 OZ. Aj z uvedeného vyplýva, že § 92 ods. 8 upravuje podmienky, ktorých splnenie je potrebné na prelomenie bankového tajomstva, pričom ho nemožno spájať s platnosťou postúpenia pohľadávok. Žalobca zastáva názor, že aj prípadné porušenie povinnosti vyplývajúcej z § 92 ods. 8 nemožno spojiť s občianskoprávnym následkom neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávky, keďže norma obsiahnutá v § 92 ods. 8 nezakladá občianskoprávnu povinnosť vo vzťahu ku klientovi banky, v tomto prípade žalovanému, ale administratívnu zodpovednosť postihnuteľnú Národnou bankou Slovenska podľa § 50 ods. 1 zákona o bankách. V tejto súvislostí žalobca poukazuje na názor doc. JUDr. Krístiána Csacha, PhD., LL.M. publikovanom v časopise Súkromné právo č. 1/2015, ktorý uvádza, že účelom § 92 zákona o bankách je úprava výnimiek z bankového tajomstva. Ustanovenie § 92 ods. 8 zákona o bankách nehovorí nič o podmienkach platnosti postúpenia pohľadávky, ale iba o podmienkach, za splnenia ktorých nedochádza k porušeniu bankového tajomstva. Hlavný účel § 92 zákona o bankách bol aj podľa dôvodovej správy prelomenie bankového tajomstva a nie obmedzenie možnosti postúpiť pohľadávku. Vzhľadom na uvedené navrhuje vykladať vzťah medzi bankovým tajomstvom a platnosťou postúpenia pohľadávky tak, ako to urobil český najvyšší súd, resp. nemecký Spolkový súdny dvor, a to, že porušenie bankového tajomstva vrátane porušenia § 92 ods. 8 zákona o bankách nevedie k súkromnoprávnej sankcii v podobe neplatnosti postúpenia, ale k sankciám, predpokladaným zákonom o bankách. Uvedený právny názoru potvrdzuje aj uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.5.2017, sp. zn. 9Co/20/20l6, uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.5.2017, sp. zn. 5Co/122/2016, a ďalších. Z vyššie uvedeného vyplýva, že splnenie podmienok v zmysle § 92 ods. 8 zákona o bankách nie je podmienkou pre platné postúpenie pohľadávky. To znamená, že ak banka pred postúpením pohľadávky písomne nevyzvala dlžníka na plnenie, nemá to vplyv na platnosť postúpenia pohľadávky v zmysle § 524 OZ. S nedoručením takejto výzvy teda nemôže byť spojená sankcia v podobe neplatnosti zmluvy o postúpení pohľadávok, ale len sankcie vyplývajúce zo zákona o bankách, konkrétne zodpovednosť banky v zmysle § 50 ods. 1 zákona o bankách. Odhliadnuc od uvedeného žalobca upriamuje pozornosť súdu na skutočnosť, že

v súlade s prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok bol žalovaný ku dňu postúpenia pohľadávky v omeškaní po dobu 1226 dní (žalovaný bol v nepretržitom omeškaní od 13.11.2008 a k postúpeniu pohľadávky došlo dňa 28.9.2011), teda súčet všetkých omeškaní žalovaného so splnením čo len častí toho istého peňažného záväzku voči banke presiahol jeden rok. Vzhľadom k dikcií § 92 ods. 8 s poukazom na to, že omeškanie žalovaného trvalo nepochybne viac ako rok zastáva žalobca názor, že postupca by konal v súlade § 92 ods. 8 ZoB (a teda by neporušil bankové tajomstvo) aj v takom prípade, ak by písomnú výzvu žalovanému nezasielal. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Prešove zo dňa 16.3.2016, sp. zn. 12Co/223/2015. Žalobca podporne poukazuje aj na rozhodnutie Krajského súdu v Prešove zo dňa 2.5.2017 , sp. zn. 19Co/2/2016. Dôsledkami porušenia § 38 ods. 9 zák. č. 21/1992 Zb. sa zaoberal NS ČR v rozsudku sp. zn. 29Odo/1613/2005 z 29.4.2008.

19. Vzhľadom na uvedené žalobca zastáva názor, že mu vznikol nárok na úhradu uplatnených splátok, spolu s príslušným úrokom z omeškania. Pokiaľ ide o otázku aktívnej legitimácie žalobcu, predmetnú skutočnosť žalobca preukázal predloženým oznámením o postúpení pohľadávky zo strany postupcu, ako aj zmluvou o postúpení pohľadávok spolu s príslušnou časťou prílohy k zmluve o postúpení pohľadávok.

20. Na základe vyššie uvedeného žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudok preskúmal a v zmysle ustanovenia § 388 ho zmenil tak, že vyhovie žalobe žalobcu, resp. v zmysle ustanovenia § 389 ods. 1 ho zrušil a vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Zároveň si žalobca uplatnil a vyčíslil trovy odvolacieho konania.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou stranou sporu, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 , proti rozhodnutiu súdu prvej inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario), keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na verejnej tabuli a na webovej stránke súdu minimálne 5 dní pred jeho vyhlásením (§ 219 ods. 3 a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné.

22. Predmetom nároku žalobcu je zaplatenie istiny vo výške 4.036 eur s úrokom z omeškania 19,90 eura (za obdobie od 21.1.2011 do 31.11.2011) a s 9% úrokom z omeškania od 14.11.2011 do zaplatenia, pričom žalobca svoj nárok odvodzuje zo zmluvy o splátkovom úvere č. 0233710812 zo dňa 22.8.2007, pôvodne uzavretej medzi Slovenskou sporiteľňou a.s a žalovaným ako veriteľom. V zmysle úverovej zmluvy bol žalovanému poskytnutý úver vo výške 100.000,-Sk, ktorý mal splácať do 20.8.2017, mesačnými splátkami vo výške 1.520,- Sk. Žalobca nadobudol pohľadávku voči žalovaným na základe zmluvy o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011, v čase postúpenia pohľadávky banka evidovala voči žalovanému pohľadávku vo výške 5.438,38 eura.

23. Medzi stranami sporu nebolo sporné, že ide o zmluvu spotrebiteľskú, aj keď uzavretú podľa ustanovení Obchodného zákonníka. Preto, že ide o nárok zo spotrebiteľskej zmluvy, súd je oprávnený a povinný preskúmavať právne úkony (zmluvy a ich súčasti) z hľadiska ich platnosti (resp. skúmať neprijateľné zmluvné podmienky v zmluvách a nároky žalobcov) ex offo. Súd je povinný ex offo skúmať, či došlo k platnému postúpeniu pohľadávky v zmysle § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách a či je žalobca aktívne legitimovaný na podanie žaloby.

24. Z obsahu spisu je zrejmé, že listom zo dňa 28.9.2011 oznámila Slovenská sporiteľna a.s. (č.l.22), žalovanému, že na základe zmluvy o postúpení pohľadávok uzatvorenej dňa 28.9.2011 postúpila svoju pohľadávku voči žalovanému spoločnosti EOS KSI Slovensko, s.r.o. Zo zmluvy o postúpení pohľadávok č. 1285/2011CE zo dňa 28.9.2011 vyplýva, že medzi postupcom Slovenskou sporiteľňou a.s. a postupníkom EOS KSI Slovensko, s.r.o., došlo podľa § 524 a nasl. k postúpeniu pohľadávok špecifikovaných v prílohe č. 1 k zmluve. V zmysle prílohy č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok zo dňa 28.9.2011 predmetom postúpenia bola pohľadávka voči žalovanému v celkovej výške ku dňu postúpenia 5.438,38 eura, z čoho istina po splatnosti bola 5.104,75 eura, úroky boli celkom 327,65 eura.

25. Výzvou k úhrade a oznámenia o vyhlásení mimoriadnej splatnosti úveru zo dňa 15.10.2011 (č.l. 23) oznámil žalobca žalovanému, že podľa podmienok dohodnutých v zmluve o úvere mal byť poskytnutý úver splácaný formou splátok riadne a včas. Vzhľadom na to, že táto zmluvná povinnosť bola porušená, ako nový veriteľ mu oznamuje vyhlásenie mimoriadnej splatnosti úveru ku dňu 25.10.2011. Touto cestou žiada o okamžité uhradenie dlžnej čiastky 5.622,92 eura na jeho účet najneskôr do 5.11.2011.

26. Podľa § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách ak je napriek písomnej výzve banky alebo pobočky zahraničnej banky jej klient nepretržite dlhšie ako 90 kalendárnych dní v omeškaní so splnením čo len časti svojho peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky, môže banka alebo pobočka zahraničnej banky svoju pohľadávku zodpovedajúcu tomuto peňažnému záväzku postúpiť písomnou zmluvou inej osobe, a to aj osobe, ktorá nie je bankou (ďalej len „postupník“), aj bez súhlasu klienta. Toto právo banka alebo pobočka zahraničnej banky nemôže uplatniť, ak klient ešte pred postúpením pohľadávky uhradil banke alebo pobočke zahraničnej banky omeškaný peňažný záväzok v celom rozsahu vrátane jeho príslušenstva; to neplatí, ak súčet všetkých omeškaní klienta so splnením čo len časti toho istého peňažného záväzku voči banke alebo pobočke zahraničnej banky presiahol jeden rok. Pri postúpení pohľadávky je banka alebo pobočka zahraničnej banky povinná odovzdať postupníkovi aj dokumentáciu o záväzkovom vzťahu, na ktorého základe vznikla postúpená pohľadávka; banka alebo pobočka zahraničnej banky môže postupníkovi poskytnúť informáciu o jednotlivých iných záväzkových vzťahoch medzi bankou alebo pobočkou zahraničnej banky a klientom len za podmienok a v rozsahu ustanovených týmto zákonom.

27. Banka je v prípade porušenia zmluvnej povinnosti dlžníka splácať úver riadne a včas oprávnená vyhlásiť mimoriadnu splatnosť úveru, po doručení výzvy dlžníkovi, za podmienok stanovených v zákone o bankách, alebo zmluvu o úvere vypovedať, prípadne od nej odstúpiť, v súlade so všeobecnými obchodnými podmienkami. Banka túto možnosť v danom prípade nevyužila a žalobcovi postúpila pohľadávku bez toho, aby úver nadobudol mimoriadnu splatnosť, resp. aby zmluvný vzťah zanikol inak (výpoveďou, odstúpením). Pokiaľ ale nebola vyhlásená mimoriadna splatnosť úveru, resp. pokiaľ zmluvný vzťah nezanikol výpoveďou alebo odstúpením od zmluvy, nie je možné urobiť záver o tom, že by predmetný úver bol ku dňu postúpenia splatný. Splatnými do tej doby sa mohli stať len jednotlivé splátky úveru, so zaplatením ktorých bola žalovaná v omeškaní.

28. Z § 92 ods. 8 zákona o bankách vyplýva, že banka môže postúpiť inému subjektu iba tú časť pohľadávky, ktorá zodpovedá nesplácanému dlhu. Dôvodová správa k tomuto ustanoveniu (pôvodne išlo o § 92 ods. 7) doslova uvádza: „V ods. 7 sa upravuje možnosť použiť inštitút postúpenia svojej pohľadávky zodpovedajúcej nesplácanému dlhu a to aj osobe, ktorá nie je bankou.“ Pokiaľ teda banka postúpila predmetnú pohľadávku z úveru v celom rozsahu žalobcovi, postupovala v rozpore s § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z.z. o bankách. Totiž, keďže ku dňu postúpenia pohľadávky nebol splatným celý úver (nedošlo k vyhláseniu mimoriadnej splatnosti), banka nebola oprávnená postúpiť svoju pohľadávku z úveru, vrátane úrokov z neho v celosti inému subjektu. Zmluva o postúpení pohľadávok z 28.9.2011 je preto neplatným právnym úkonom v zmysle § 39 (pre rozpor so zákonom).

29. Podľa názoru odvolacieho súdu úpravou § 92 ods. 8 (predtým 7) mal zákonodarca na mysli oprávnenie banky postúpiť časť peňažného záväzku, s ktorým je dlžník po stanovenú dobu napriek písomnej výzve banky v omeškaní. Uvedené ustanovenie by banku malo motivovať k tomu, aby podnikla určité kroky smerujúce k ukončeniu záväzkového vzťahu pri dlhodobom nesplácaní úveru dlžníkom a nemala by len počas celého trvania zmluvy každý mesiac pripisovať na účet dlžníka úroky, poplatky, úroky z omeškania a rôzne iné sankcie, aby sa dlh neustále zvyšoval. Takéto správanie banky nespĺňa požiadavku prístupu s odbornou starostlivosťou, ako to vyplýva zo zákona o ochrane spotrebiteľa. Nie je v záujme spotrebiteľa, aby po uzavretí úverovej zmluvy s bankou táto kedykoľvek, počas trvania záväzkového vzťahu postupovala pohľadávku voči spotrebiteľovi tretej osobe, ktorá napríklad nepodlieha dozoru a dohľadu NBS. Takéto konanie banky by sa priečilo účelu a zmyslu zákona o bankách, keďže poskytovanie úverov a ich správa je špecifickou, osobitne právnym predpisom upravenou činnosťou.

30. Ustanovenie § 525 ods. 1 zakazuje postúpiť okrem iného také pohľadávky, ktorých obsah by sa zmenou veriteľa zmenil. Pohľadávky banky voči svojim klientom treba považovať práve za takýto druh pohľadávok. S každou pohľadávkou banky voči klientovi sú totiž neoddeliteľne spojené špecifické povinnosti a požiadavky kladené na podnikanie bánk v zmysle § 27 a nasl. zák. č. 483/2001 Z. z. o

bankách, ako aj obsiahle bankové tajomstvo (§ 91 a nasl. cit. zákona). Tieto požiadavky a povinnosti nevyplývajú pre banku zo zmluvy s klientom, ale priamo zo zákona. Postúpením pohľadávky z banky na inú osobu, ktorá týmto požiadavkám nepodlieha, sa tak podstatným spôsobom mení obsah právneho vzťahu medzi veriteľom - postupníkom a dlžníkom v porovnaní so vzťahom medzi veriteľom - postupcom (bankou) a dlžníkom. Preto treba principiálne vychádzať z toho, že ustanovenie § 525 ods. 1 bráni postupovaniu pohľadávok z takých právnych vzťahov, v ktorých je veriteľ povinný zo zákona zachovávať mlčanlivosť o záležitostiach dlžníka. Vzhľadom na uvedenú zákonnú výluku ustanovenie § 92 ods. 8 zák. č. 483/2001 Z. z. dovoľuje banke postúpiť jej pohľadávky voči klientovi za splnenia určitých podmienok. V zmysle citovaného ustanovenia tak predpokladom postupiteľnosti pohľadávky banky na inú osobu je, aby bol ohľadom tejto pohľadávky klient v omeškaní aspoň 90 dní a aby ho banka na jej splnenie písomne vyzvala. Ak tieto predpoklady nie sú splnené, pohľadávka banky nie je postupiteľná, pretože tomu bráni už citované ust. § 525 ods. 1 OZ. Ak určitá pohľadávka nie je postupiteľná (teda jej postúpenie je objektívne neprípustné, zakázané), potom jej „postúpenie“ je svojím obsahom a účelom v priamom rozpore so zákonom a ako také je neplatné v zmysle § 39 a to nielen medzi stranami zmluvy o postúpení, ale aj navonok, voči dlžníkovi.

31. Z uvedeného potom vyplýva, že na rozpor postúpenia s § 525 a § 92 ods. 8 zákona o bankách, ktoré má za následok absolútnu neplatnosť postúpenia, prihliada súd aj bez námietky, z úradnej povinnosti. Ďalej z toho vyplýva, že ak je pre platnosť postúpenia v týchto prípadoch potrebné splniť určité podmienky, ako napr. tie uvedené v § 92 ods. 8 zákona č. 483/2001 Z. z., je postupca v súdnom konaní, v ktorom takto postúpenú pohľadávku uplatňuje, povinný v zmysle § 132 ods. 1 tvrdiť a dokázať predpoklady svojej aktívnej legitimácie, teda okrem iného aj splnenie podmienok platného postúpenia. Postupník, ktorému bola pohľadávka postúpená bankou, je tak v zmysle uvedeného povinný tvrdiť a dokázať, že pred postúpením pohľadávky banka klienta (dlžníka) písomne vyzvala na splnenie jeho záväzku a klient napriek tomu zostal v omeškaní so splatením svojho záväzku aspoň 90 dní. Nepreukázanie týchto skutočností má za následok nedokázanie aktívnej legitimácie postupníka.

32. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie tiež správne konštatoval, že žalovaná suma je nepreskúmateľná zo strany súdu, pretože ju žalobca riadne nezdôvodnil. Podanou žalobou žalobca vymedzuje aj rozhodujúce skutočnosti (relevantný skutkový dej), ktoré predstavujú údaje nutné k tomu, aby bolo zrejmé, o čom a na akom podklade má súd rozhodnúť a preto sa ukladá žalobcovi uviesť v žalobe také skutočnosti, ktorými opíše skutok (skutkový dej), na ktorého základe uplatňuje v žalobnom petite svoj nárok, a to v takom rozsahu a kvalite, ktorá umožňuje jeho individualizáciu a nezameniteľnosť s iným skutkom. Popisom rozhodujúcich skutočností sa vymedzuje predmet konania po skutkovej stránke. Samotný žalobný petit musí logicky vychádzať z opisu rozhodujúcich skutočností, a v prípade, ak vychádza z iných, v žalobe neuvedených okolností (a kedy preto nemožno vyvodiť, na základe čoho má súd o žalobnom návrhu rozhodnúť), je tiež žalobný petit nesprávny, i keď sám o sebe je presne, určite a zrozumiteľne formulovaný. Medzi opísaním rozhodujúcich skutočností v žalobe a petitom žaloby musí byť logická zhoda. Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a opísanie rozhodujúcich skutočností, čo logicky vyústi do petitu žaloby.

33. V danom prípade žalobca tvrdí, že si v tomto konaní uplatňuje splátky úveru splatné od 20.1.2011 do 20.8.2017 v počte 80 a celkovej výške 4.036 eura (80 x 50,45 eura = 4.036 eura) z úverovej zmluvy uzavretej medzi SLSP a.s. a žalovaným, na základe ktorej poskytla banka žalovanému úver 3.319 eur (100.000,- Sk). Dlh žalovaného bol preukázaný prílohou č. 1 k zmluve o postúpení pohľadávok, z ktorej vyplýva, že postupca postúpil na žalobcu pohľadávku v celkovej výške 5.438,38 eura. Žalobca si od žalovaného neuplatnil celú postúpenú sumu, ale len sumu pozostávajúcu z nepremlčaných splátok úveru, ktoré žalovaným neboli uhradené ani len čiastočne. Žalovaný z poskytnutého úveru uhradil sumu v celkovej výške 523,50 eura. Žalobca zároveň poukazuje na zosplatnenie úveru listom zo dňa 25.10.2011, v ktorom vyzval na zaplatenie dlhu vo výške 5.622,92 eura najneskôr do 5.11.2011.

34. Z tvrdení žalobcu a vykonaných dôkazov vyplýva, že právny predchodca žalobcu (SLSP a.s.), po nesplácaní úveru žalovaným pripisovali k istine rôzne príslušenstvo, resp. sankcie. Sumy, na ktoré bol žalovaný vyzývaný sa rôznia, preto bol súd prvej inštancie oprávnený a povinný skúmať výšku dlhu žalovaného ako spotrebiteľa s poukazom na § 290 a nasledujúce CSP. Za istinu je potrebné považovať sumu 3.319 eur, ktorú SLSP a.s. poskytla žalovanému ako úver. Z uvedenej istiny zaplatil žalovaný 523,50 eura, rozdiel súm tvorí 2.795,50 eura. Žalobca sa domáha zaplatenia 4.036 eur s úrokom z omeškania, bolo preto povinnosťou žalobcu opísať rozhodujúce skutočnosti tak, aby bolo zo

žaloby zrejmé, ako dospel k rozdielu uvedených súm 1.240,50 eura (4.036 -2.795,50) a čo táto suma predstavuje, či ide o úrok, z akej sumy bol vypočítaný a za aké obdobie (žalobca mal napríklad nárok na úrok do zosplatnenia dlhu, t.j. do 5.11.2011 a po tomto dátume mal len nárok na úrok z omeškania, porovnaj napr. rozsudok Krajského súdu v Prešove z 30.6.2015 sp. zn. 6Co/190/2014, ale aj uznesenie Ústavného súdu IV. ÚS 476/2012-14), či prípadne ide o iné nároky, ako rôzne poplatky, prípadne zmluvnú pokutu tak, aby boli súdom preskúmateľné čo do dôvodu a výšky. Žaloba žalobcu takéto opísanie rozhodujúcich skutočností neobsahuje.

35. Odvolaciemu súdu je z jeho rozhodovacej praxe známe, že SLSP a.s. kapitalizovala istinu v prípade, ak dlžník svoj dlh riadne nesplácal, čo znamenalo, že banka po určitom čase, (rôzne časové obdobia) k istine (k sume poskytnutého úveru) pripočítavala vyčíslený úrok, úrok z omeškania a poplatky. Takáto kapitalizácia istiny ale podľa názoru odvolacieho súdu nekorešpondovala s uzavretou zmluvou o splátkovom úvere. Podľa zmluvy sa banka mohla domáhať dohodnutého úroku vo výške 12,35% ročne len z poskytnutého úveru vo výške 3.319 eur a nie z poplatkov, ani z úrokov z omeškania. Ak však banka vyčíslený úrok, úrok z omeškania a poplatky pripočítavala po ňou určenom čase k sume poskytnutého úveru a celú sumu nazvala istinou, možno mať pochybnosti o výške postúpenej pohľadávky a nemožno vychádzať zo žalobcom tvrdenej skutočnosti, že oznámenie postupcu dlžníkovi o postúpení pohľadávky bez ďalšieho zakladá aktívnu legitimáciu postupníka v prípade postúpenia pohľadávky zo spotrebiteľskej zmluvy o úvere. Preto ak žalobca nadobudol pohľadávku banky a následne odvodzuje svoje práva z výšky sumy, ktorá je pochybnou, nároku žalobcu nebolo možné vyhovieť. Možno preto uzavrieť, že v sporovom konaní stíha žalobcu zodpovednosť za voľbu žaloby, za jej obsah a za formuláciu žalobného petitu. Súd nemôže za žalobcu vykonať priamu vecnú formuláciu návrhu výroku rozsudku a vymedziť za neho relevantný skutkový dej, či poučiť ho o vhodnosti voľby tej ktorej žaloby v konkrétnom prípade. Súd nie je oprávnený prekročiť rozsah tvrdení žalobcu uvedených v žalobe.

36. Ďalšie odvolacie argumenty žalobcu odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadať. Záver súdu prvej inštancie o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní bol správny a ostatné argumenty žalobcu vo vzťahu k jeho nároku sú už potom po právnej stránke irelevantné, pretože nie sú spôsobilé zmeniť fakt o nedostatku aktívnej legitimácie žalobcu v konaní. Podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

37. Vzhľadom na uvedenú argumentáciu odvolací súd v súlade s ustanovením § 387 ods. 1 a 2 rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil.

38. Žalovaný má voči žalobcovi podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaný bol v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešný. Žalovanému trovy odvolacieho konania nevznikli, preto mu ich odvolací súd nepriznal.

39. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník,

d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 .

Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 . V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .