Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

23Co/209/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Daša Kontríková a sudkýň: JUDr. Iveta Jankovičová a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: P. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom Q. A. Q. č. XXX, zastúpená: JUDr. Martin Kubovič, advokát so sídlom M.R.Štefánika 3080/14, Sereď, proti žalovaným: 1) F. W., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. A. Q. č. XXX, 2) E. W., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. A. Q. č. XXX, 3) Q. Q., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. A. Q. č. XXX, žalovaní 1) a 3) zastúpení: JUDr. Gabriela Zelemová, advokátka so sídlom Heydukova 16, Bratislava, 4) F. M., nar. XX.X.XXXX, bytom Q. A. Q. č. XXX, o určenie, že nehnuteľnosti patria do majetku po poručiteľovi T. Q., o odvolaní žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Galanta č. k. 23C/239/2011-332 zo dňa 17.októbra 2016, takto

rozhodol:

I. Rozsudok súdu prvej inštancie sa p o t v r d z u j e .

II. Žalovaní 1) a 3) majú voči žalobkyni právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške.

III. Žalovaným 2) a 4) sa náhrada trov odvolacieho konania nepriznáva.

odôvodnenie:

1. Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie žalobu zamietol a žalovaným 1) až 4) priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. Rozsudok súd prvej inštancie po citovaní § 123, § 126 Občianskeho zákonníka (ďalej len , § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 2, § 137 Civilného sporového poriadku (ďalej len vecne odôvodnil tým, že po vydaní zrušujúceho uznesenia odvolacím súdom zo dňa 13.11.2013 č.k. 23Co/54/2013-107 vzala žalobkyňa žalobu v časti späť, na základe čoho súd uznesením zo 7.4.2014 č.k. 13C/239/2011 - 124 súd konanie v časti týkajúcej sa spoluvlastníckeho podielu vo výške 2/128-iny k celku zastavil. Uznesením č. k. 23C/239/2011- 314 z 9.3.2016 súd pripustil, aby do konania na strane žalovaných vstúpil F. M. ako žalovaný 4) a súd zároveň pripustil zmenu žaloby tak, že predmetom konania bolo určenie, že nehnuteľnosti nachádzajúce sa v obci Q. nad Q., k. ú. Q. nad Q., okres L., vedené Okresným úradom Galanta, odborom katastrálnym na LV č. XXXX zapísané ako: parcela registra C číslo 371/6 o výmere 88m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra C číslo 373/4 o výmere 661 m2, záhrady, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 15/128 k celku; nachádzajúce sa v obci Q. nad Q., k. ú. Q. nad Q., okres L., vedené Okresným Úradom Galanta, odborom katastrálnym na LV č. XXXX zapísané ako: parcela registra C číslo 371/3 o výmere 447m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra C číslo 371/4 o výmere 64m2, zastavané plochy a nádvoria. parcela registra C číslo 371/5 o výmere 30m2, zastavané plochy a nádvoria, o veľkosti spoluvlastníckeho podielu 15/128 k celku; nachádzajúce sa v obci Q. nad Q., kat. úz. Q. nad Q., okres L., vedené Okresným úradom Galanta, odborom katastrálnym na LV č. XXXX zapísané ako: parcela registra C číslo 373/5 o výmere 1483m2, záhrady, parcela registra C číslo 374/3 o výmere 572m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra C číslo 374/4 o výmere 17m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra C číslo 374/5 o výmere 150m2, zastavané plochy a nádvoria, parcela registra C číslo 375 o výmere 506m2, orná pôda, o veľkosti

spoluvlastníckeho podielu 15/128 k celku; patria do majetku po poručiteľovi T. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. nad Q. XXX.

2. Súd na základe pokynu odvolacieho súdu doplnil dokazovanie zamerané na zistenie, či právny predchodca žalobkyne T. Q. nadobudol v dvoch dedičských konaniach spoluvlastnícke podiely na sporných nehnuteľnostiach tak, ako to tvrdí žalobkyňa. Súd sa oboznámil s obsahom kúpnopredajnej zmluvy z 18.9.1950, výťahu zo zápisnice o prejednaní pozostalosti číslo poz. 168/50, č. D 177/50 zo 4.10.1950, pozemnoknižnej vložky č. 927 pre k.ú. Q., Uznesenia Štátneho notárstva v Trnave z 16.6.1952, č.k. D/not. 184/52 - 17, Rozhodnutia Štátneho notárstva v Galante z 27.01.1981, č.k. D 80/81

- 12 v znení opravného uznesenia 30.05.1995, Uznesenia Štátneho notárstva v Galante z 3.6.1987, č.k. D 629/87, Osvedčenia D 260/94 vydaného na Notárskom úrade v Seredi pred JUDr. Oľgou Melišíkovou, PhD., Obsahom pripojeného spisu OS Galanta 5D/43/2010.

3. Žalobkyňa sa v konaní domáha, aby súd určil, že poručiteľ T. Q., ktorý zomrel XX.XX.XXXX bol čase smrti vlastníkom nehnuteľností pôvodne zapísaných na pozemnoknižnej vložke č. 927 pre katastrálne územie Q. ako parc. č. 5511 a 5512 v podiele 15/128, v súčasnosti v zapísaných tak, ako to vyplýva zo zmeny žalobného návrhu pripustenej v uznesením Okresného súdu Galanta, č.k. 23C/239/2011 - 314 z 9.3.2016.

4. V konaní nebolo sporné, že v pôvodnom dedičskom konaní vedenom po poručiteľovi T. Q. pod sp. zn. D 80/81 bolo dňa 27.1.1981 vydané rozhodnutie štátneho notárstva, ktoré bolo dňa 30.5.1995 opravené opravným uznesením, v zmysle ktorého bol ako majetok poručiteľa prejednaný podiel na nehnuteľnostiach v k. ú. Q. evidovaných vo vložke č. 927 parc. č. 5511, 5512 v 10/32-inách. Žalobkyňa sa v tomto konaní domáha určenia, že jej predok T. Q. bol v čase smrti vlastníkom uvedených nehnuteľností nad rámec už prejednaného podielu 10/32-ín, a to v ďalšom podiele 15/128-ín.

5. Po oboznámení sa s listinnými dôkazmi dospel súd k záveru, že návrh žalobkyne nie je dôvodný. Všeobecne k zápisom do pozemkovej knihy súd uvádza, že tieto boli realizované tak, že v časti A. bola uvedená majetková podstata a do časti B. sa zaznamenávalo vlastníctvom konkrétnych osôb, pričom každému vlastníkovi bolo priradené číslo, v prípade neskorších záznamov sa používalo označenie zápisu vlastníka číslom a malým písmenom. V prípade zmeny vlastníckych vzťahov sa do vložky vykonal nový zápis pod novým číslom, ktorý musel obsahovať odkaz na číslo zápisu pôvodného vlastníka, vo vzťahu ku ktorému k zmene vlastníckych pomerov došlo (poznámka ad. a uvedenie čísla pôvodného zápisu, prípade neskôr texte vypísaný odkaz na pôvodný záznam - napr. „Na 8/32-ín H. Q. pod B 17, 21/b“). Zároveň sa pri čísle pôvodného vlastníka uviedla poznámka, pod akým novým číslom je zmena vlastníckeho práva zaznamenaná (používalo sa označenie v. a uvedenie čísla nového zápisu).

6. Podľa pozemnoknižnej vložky č. 927 a predložených dedičských rozhodnutí nadobudol T. Q. vlastnícke právo k uvedeným nehnuteľnostiam nasledovne: - pod B. 17 je zapísaný ako vlastník podielu 2/32- iny; - pod B. 21 je zapísaný ako nový vlastník podielu 6/32-ín (pôvodne bol uvedený záznam 9/32- ín, tento bol opravený), pričom tento podiel mal nadobudnúť od pôvodného vlastníka zapísaného pod B. 9 - P. Q.. Podľa zápisnice o prejednaní pozostalosti číslo poz. 168/50, č. D 177/50 zo 4.10.1950 v konaní po zomrelom P. Q., zomr. XX.X.XXXX bola prejednaná aj 1/2-ica nehnuteľnosti zapísanej vo vložke č. 927 pod A. I r.č. 1-2 parc. č. 5511, 5512. Ohľadne týchto nehnuteľností bola medzi dedičmi uzavretá dohoda, na základe ktorej nehnuteľnosti zapísané pod B.9 mali obdržať do spoločného vlastníctva a) B. O., r. Q. v 1/16-ine, b) P. Q. v 1/16-ine, c) T. Q. v 3/16-inách (t.j. v 6/32-inách, d) H. Q. slobodný, v 3/16-inách. Obsah dedičského rozhodnutia teda zodpovedá zápisu pod B. 21, podľa ktorého T. Q. dedením po P. Q. nadobudol podiel 6/32-ín. Pod B. 24 je zapísaný ako nový vlastník podielu 1/16-ina (2/32-iny), pričom tento podiel mal nadobudnúť od pôvodného vlastníka zapísaného pod B. 17 a B. 21/ b - H. Q.. H. Q. bol vlastníkom podielu na nehnuteľnostiach v 2/32-inách (B. 17) a v 6/32 - inách (B. 21/ b). Podiel 6/32-ín zapísaný pod B. 21/b H. Q. nadobudol rovnako ako T. Q. v dedičskom konaní po P. Q., pôvodne zapísanému pod B. 9. H. Q. bol preto v čase smrti vlastníkom podielu v 8/32-inách, pričom z uznesenia Štátneho notárstva v Trnave z 16.6.1952, č. D/not. 184/52 - 17 vyplýva, že takýto podiel bol aj v dedičskom konaní po H. Q. prejednaný a to tak, že Y. Q. nadobudol podiel 6/32-ín a T. Q. podiel 2/32-iny. Obsah dedičského rozhodnutia teda zodpovedá zápisu pod B. 24, podľa ktorého T. Q. dedením po H. Q. nadobudol podiel 2/32-ín.

7. Súčet uvedených podielov, ktoré poručiteľ T. Q. vlastnil v čase smrti, predstavoval 10/32-ín (2/32 + 6/32 + 2/32), pričom tento podiel bol prejednaný v pôvodnom dedičskom konaní po T. Q., vedenom pod sp. zn. D 80/81 na základe rozhodnutia z 27.1.1981 v znení opravného uznesenia z 30.5.1995.

8. Z obsahu kúpnopredajných zmlúv z 18.9.1950 súd zistil, že na ich základe malo dôjsť k prevodu vlastníckeho práva vlastníkov zapísaných v PK vložke č. 927 pod B. 12 - P. T. v podiele 2/32, pod B. 14

- Y. Q. v podiele 2/32-ín a pod B. 15 - P. Q. (Q.) v podiele 2/32-ín, na kupujúcich T. Q. a H. Q., pričom T. Q. mal nadobudnúť podiel 3/32 - iny a H. Q. 3/32-iny. Uvedené skutočnosti sú zaznamenané aj vo výťahu zo zápisnice o prejednaní pozostalosti po P. Q.. Po vyhodnotení obsahu týchto listín dospel súd k záveru, že ak by došlo k prevodu vlastníckeho práva na základe uvedených kúpnopredajných zmlúv, T. Q. by sa stal vlastníkom podielu 3/32-ín (t.j. 12/128-ín). Ak by rovnaký podiel nadobudol aj H. Q., a ten by bol následne prejednaný v dedičskom konaní po ňom, pri zachovaní pomeru nadobúdania, aký je uvedený v dedičskom rozhodnutí po H. Q., by Y. Q. nadobudol po H. Q. naviac podiel 9/128-ín a T. Q. 3/128 - iny. Takýmto spôsobom by bolo možné dopracovať sa k podielu T. Q. vo výške 15/128-ín (12/128-ín + 3/128-iny), ktorý je predmetom tohto konania.

9. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že po H. Q. bol prejednaný len jeho podiel 8/32-ín. Podiel, ktorý mal H. Q. nadobudnúť na základe kúpnej zmluvy, doposiaľ predmetom dedičského konania nebol a preto záver o tom, že T. Q. bol titulom dedenia po H. Q. vlastníkom podielu 3/128-ín, je predčasný.

10. Súd však predovšetkým vychádzal zo záveru, že ani H. Q. ani T. Q. vlastnícke právo k nehnuteľnostiam na základe kúpnopredajných zmlúv riadne nenadobudli. Do 31.12.1950 (do účinnosti tzv. stredného Občianskeho zákonníka), teda aj v čase podpisu kúpnopredajnej zmluvy z 18.9.1950 a vydania rozhodnutia v dedičskom konaní po P. Q., sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo do pozemkovej knihy. Právny poriadok (uhorské obyčajové právo), ktorý bol účinný v tom čase, poznal dva druhy pozemno-knižných zápisov, a to a) vklad (intabulácia) a b) záznam (prenotácia). Vklad do pozemkovej knihy mal konštitutívny - právotvorný význam a účinok. Vkladom totiž právo vznikalo alebo zanikalo. Vlastníkom nehnuteľností zapísaných do pozemkovej knihy mohol byť spravidla len ten, kto bol v pozemkovej knihe ako vlastník zapísaný. Z tohto všeobecného pravidla existovali len určité výnimky (pri vydržaní, dedení, dražbe, nadobudnutí nehnuteľnosti mocenským aktom štátu). Dedič právo vlastníctva na zdedenú nehnuteľnosť nadobudol aj bez pozemnoknižného zápisu v momente, keď poručiteľ zomrel. Zo zisteného skutkového stavu mal súd preukázané, že kúpnopredajné zmluvy neboli intabulové do pozemkovej knihy. V dôsledku toho bol vo vložke č. 927 zachovaný zápis vlastníckeho práva pod B. 12 v prospech P. T. v podiele 2/32, pod B. 14 v prospech Y. Q. v podiele 2/32-ín a pod B. 15 v prospech P. Q. (Q.) v podiele 2/32-ín. Skutočnosť, že v pozemnoknižnej vložke je pri zázname pod B. 21 uvedené, že sa vkladá vlastnícke právo aj podľa kúpnopredajných zmlúv súd nemôže považovať za riadny záznam, účinkom ktorého by bola zmena vlastníckych práv zapísaných pod B. 12, B. 14. a B.15, keďže tento záznam nezodpovedá zápisom zmien vlastníckeho práva, ako boli do pozemkovej knihy v tom čase vykonávané a ako ich súd všeobecne popísal vyššie. Zároveň je zrejmé, že tento zápis a jeho žalobkyňou tvrdené účinky neuznali ani súd a štátne notárstva v dedičských konaniach vedených po H. Q., T. Q. či Y. Q..

11. Napriek tomu, že súd je v zmysle § 391 ods. 2 viazaný vysloveným právnym názorom odvolacieho súdu v rozhodnutí, ktorým pôvodné rozhodnutie zrušil a vec vrátil, vzhľadom na opätovne vznesené námietky zo strany právnej zástupkyne žalovaných 1) a 3) pre nedostatok vecnej legitimácie ako aj rozhodnutia súdov vyššej inštancie v obdobných veciach zverejnené po vydaní rozhodnutia krajského súdu, súd na odôvodnenia týchto rozhodnutí poukazuje ako na podporný dôvod pre zamietnutie žaloby. Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku sp. zn. 22Cdo 585/2012 zo 7.5.2013 v obdobnej veci uviedol, že žalobca sa podľa konštantnej judikatúry môže domáhať určenia, že jeho právny predchodca bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľností a na základe takéhoto určenia je potom možné žiadať o prejednanie nehnuteľností v dedičskom konaní. Ak zákon neustanovuje inak, je výrok právoplatného rozsudku záväzný len pre účastníkov konania; z toho vyplýva, že výrok rozsudku o tom, že poručiteľ bol ku dňu svojho úmrtia vlastníkom nehnuteľností, je záväzný len pre účastníkov konania a nie pre tých dedičov, ktorí sa tohto konania nezúčastnili. Potom však nemôže byť plne záväzný ani pre súd v dedičskom konaní; ostatní dedičia by totiž mohli vlastnícke právo poručiteľa spochybňovať a nebolo by voči nim možné vyjsť z toho, že o ňom už bolo rozhodnuté. Preto účastníkmi konania o tom, že poručiteľ bol ku dňu svojej smrti vlastníkom nehnuteľnosti, musia byť známi dedičia. Ak účastníkmi nie sú, nemá žalobca na určení naliehavý právny záujem, nakoľko také rozhodnutie neodstráni stav neistoty

v právnom vzťahu a nemôže byť spoľahlivým základom pre prejednania veci v dedičskom konaní. Pokiaľ sa ostatní dedičia nechcú k žalobe pripojiť, bolo potrebné označiť ich ako žalovaných. Krajský súd v Trnave sa v rozsudku vydanom v konaní sp. zn. 23Co/134/2013 z 28.4.2014 tiež zaoberal otázkou vecnej legitimácie, pričom konštatoval, že vo všeobecnosti sú aktívne legitimovaní na podanie žaloby o určenie, že poručiteľ bol ku dňu smrti vlastníkom nehnuteľnosti, všetci dedičia a pasívne legitimovaní všetci vlastníci nehnuteľnosti zapísaní v katastri nehnuteľností. Vo všeobecnosti tiež platí, že ak je podaná žaloba preto, aby bola riešená otázka významná pre iné konanie (v tomto prípade dedičské) je potrebné, aby účastníkmi súdneho konania boli všetky osoby, ktoré nimi budú v tomto ďalšom dedičskom konaní a pre ktorých je posúdenie predbežnej otázky významné. Je tomu tak preto, lebo v následnom dedičskom konaní by mohli mať záujem odlišný od záujmu žalobcu.

12. Aj s prihliadnutím na uvedené rozhodnutia súd zotrváva na pôvodne vyslovenom stanovisku, že stranami sporu v konaní o určenie, že poručiteľ bol v čase smrti vlastníkom nehnuteľností, musia byť všetci dedičia, ktorí tvoria nútené spoločenstvo podľa § 78 vyplývajúce z hmotného práva, bez zreteľa na ich vôľu. Pokiaľ títo dedičia nevystupujú na strane žalobcov, je žalobca povinný označiť ich ako žalovaných, v opačnom prípade je daný dôvod pre zamietnutie žaloby z dôvodu nedostatku vecnej legitimácie.

13. Vzhľadom k uvedeným zisteniam dospel súd k záveru, že žalobu je nutné ako nedôvodnú zamietnuť. Súd nevykonal stranami navrhnuté dokazovanie oboznámením sa svedeckými výpoveďami realizovanými v konaní 8C/105/2006, keďže svedkovia sa v tomto konaní vyjadrovali k otázke vydržania, ktorú súd v tomto konaní ďalej neriešil. Ďalšie dokazovanie súd považoval vzhľadom na závery, ku ktorým dospel, za nadbytočné.

14. Žalovaným ako strane, ktorá mala v konaní plný úspech, súd priznal právo na náhradu trov konania v rozsahu 100%. O výške náhrady trov konania rozhodne súd po právoplatnosti tohto rozhodnutia samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (262 ods. 2 .

15. Proti rozsudku súdu prvej inštancie podala odvolanie žalobkyňa prostredníctvom právneho nástupcu. Odvolanie odôvodnila tým, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené; rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

16. Súd prvej inštancie vo svojom odôvodnení poukazuje na uhorské obyčajové právo, avšak neuviedol, na základe akého ustanovenia právneho predpisu právny poriadok vychádzal z uhorského obyčajového práva. Odôvodnenie rozsudku je jeho významnou časťou, musí byť jasné určité, zrozumiteľné a presvedčivé, pričom z neho musí byť zrejmé akými ustanoveniami zákona sa súd riadil pri aplikácii svojho právneho názoru, čím porušil základné právo žalobkyne na súdnu ochranu a právo na spravodlivý súdny proces. Rozsudok súdu je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov, resp. pre ich nezrozumiteľnosť, čo je dôvodom na zrušenie rozsudku v odvolacom konaní.

17. Podľa názoru žalobkyne v pozemkovoknižnej vložke č. 927 pod B21 a, b, c, d sa zapísalo dedičské rozhodnutie po P. Q. súčasne naraz s kúpnopredajnou zmluvou zo dňa 18.9.1950 (č.d.2505), podľa ktorej vlastníci pod B12 - P. T. v 1/16 - ine, B 14 - Y. Q. v 1/16 - ine, B15 - P. Q., rod. Q. v 1/16- ine svoje podiely predali vlastníkom pod B21a - T. Q. v 3/32 - inách a pod B21b - H. Q. v 3/32 - inách / táto kúpna zmluva sa zapísala súčasne s dedičským konaním po P. Q., pričom v pk. vložke títo predávajúci zrušení neboli. Následne pri zápise dedičského konania č. D not 184/52-17, č.d. 349/60 po H. Q. napriek tomu, že v dedičskom konaní boli uvedené všetky podiely H. Q. z pk. vložky č. 927, pri zápise nebol prevedený na dedičov podiel H. Q. z pk. vložky č. 927, pri zápise nebol prevedený na dedičov podiel H. Q. pod B 21b v 3/32 - inách, ktoré nadobudol kúpou od súrodencov. V dedičskom konaní č. D 80/81 a v opravnom uznesení č. D 80/81 vz 7/96 po T. Q. 1B17, B21a, B 24b / nebol prededený podiel v čiastke 15/128-tiny. Súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou navrhnutý dôkaz a to výsluch JUDr. Oľgy Melišíkovej, PhD. Ak už súd prvej inštancie rozhodol, tak v časti náhrady trov konania mal súd aplikovať dôvody hodné osobitného zreteľa, pretože otec žalobkyne sporný spoluvlastnícky podiel reálne kúpil a zdedil. Taktiež nemožno všetkým žalovaným priznať 100 % právo na náhradu trov konania, nakoľko v tejto právnej veci

ide z dôvodu hospodárnosti konania o spojenie vecí. Vzhľadom na vyššie uvedené, žalobkyňa navrhla, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

18. K odvolaniu žalobkyne sa vyjadrili žalovaní 1) a 3) prostredníctvom právnej zástupkyne. Vo vyjadrení uviedli, že žalobkyňa vlastne odôvodnila svoje odvolanie len tým, že súd prvého stupňa napadnutý rozsudok v časti odôvodnil uhorským obyčajovým právom, rozsudok riadne neodôvodnil, súd nevykonal žalobcom navrhnutý dôkaz a v časti o trovách konania mal súd aplikovať dôvody hodné osobitého zreteľa.

19. Žalovaní 1) a 3) s názorom žalobkyne nesúhlasia, rozsudok napadnutý odvolaním prvostupňový súd riadne a dostatočne odôvodnil nielen citovaním paragrafových znení zákona ale aj ako ich súd pre danú vec aplikoval. Súd nemusí poukázať na terajšie právne predpisy pri posudzovaní právneho úkonu a právnych skutočností, ku ktorým došlo v dávnej minulosti. Súd prvého stupňa určito a správne odôvodnil svoj postup o posudzovaní právnych úkonov a právnych skutočností z roku 1950, keď uvedené posudzoval podľa vtedy platných predpisov na ktoré poukázal. Podstatné pri posudzovaní veci, keď súd žalobu zamietol je to, že v danej veci nebola splnená podmienka účasti všetkých subjektov podľa § 78 ods. 1 CSP, keďže v tejto veci žalobca neoznačil všetkých dedičov (po nebohom T. Q.) ako strany sporu. Podľa § 78 ods. 2 súd žalobu zamietne, ak nie je splnená podmienka účasti všetkých subjektov právneho vzťahu. Súd prvého stupňa v bode 30., 31. odôvodnenia odvolaním napadnutého rozsudku dostatočne a zrozumiteľne vysvetlil dôvod zamietnutia žaloby.

20. K navrhnutým a nevykonaným dôkazom sa súd taktiež jednoznačne vyjadril v bode 32. odôvodnenia rozsudku. Stanoviská vyslovené žalobcom ohľadne rozhodnutia súdu v časti o trovách konania sú právne irelevantné. Dôvody hodné osobitného zreteľa na ktoré žalobca poukazuje až v odvolaní nie sú hodné osobitného zreteľa. Pokiaľ ide o priznanie práva na náhradu trov konania v rozsahu 100% ide o rozhodnutie v zmysle platných právnych predpisov berúc v úvahu plný úspech v konaní. Tvrdenia žalobcu o dôvode hospodárnosti a spojenie veci sú neurčité a nejasné a nie je zrejmé, čo týmto chcela žalobkyňa povedať. Z uvedených dôvodov, s prihliadnutím na všetky prednesy a písomné vyjadrenia v tomto konaní žalovaní 1) až 3) navrhli rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť a uplatnili si náhradu trov odvolacieho konania.

21. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 , po zistení, že odvolanie proti rozsudku bolo podané včas (§ 362 ods. 1 , oprávnenou stranou, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 359 , proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 355 ods. 1 , po skonštatovaní, že odvolanie má zákonom predpísané náležitosti (§ 363 a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 , preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 367 ods. 3 , vychádzajúc zo skutkového stavu zisteného súdom prvej inštancie bez potreby zopakovania či doplnenia dokazovania (§ 383 a § 384 , postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobkyne nie je dôvodné.

22. Odvolací súd po preskúmaní napadnutého rozsudku, konania jemu predchádzajúceho, ako aj celého obsahu spisového materiálu dospel k záveru, že súd prvej inštancie zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre vyhlásenie rozsudku, na základe vykonaných dôkazov dospel k správnym skutkovým zisteniam a vec i správne právne posúdil. S poukazom na § 387 ods. 2 odvolací súd odkazuje na správne odôvodnenie písomného vyhotovenia rozsudku a nenachádza dôvod, pre ktorý by sa mal od záverov súdu prvej inštancie odchýliť a nemôže preto dať za pravdu odvolateľovi, ktorý vo svojom odvolaní neuvádza žiadne nové podstatné skutkové či právne argumenty než tie, ktoré uviedla už pred súdom prvej inštancie, ktorý sa s nimi náležite vysporiadal. K veci sa považuje za potrebné dodať nasledovné:

23. Predmetom sporu po čiastočnom späťvzatí žaloby (uznesenie zo 7.4.2014 č. k. 13C/239/2011 - 124), pripustení žalovaného 4) do konania a po pripustení zmeny žaloby (uznesenie č. k. 23C/239/2011- 314 z 9.3.2016) bolo určenie, že sporné nehnuteľnosti tak, ako boli vyššie špecifikované patria do majetku po poručiteľovi T. Q., nar. XX.XX.XXXX, zomrelom XX.XX.XXXX, naposledy bytom Q. nad Q. XXX.

24. Súd prvej inštancie žalobu zamietol z dvoch dôvodov. Prvým dôvodom bola skutočnosť, že po smrti T. Q. prebehlo dedičské konanie, v ktorom dedičia nadobudli všetok majetok, ktorý patril do dedičstva, o

čom svedčí dedičské rozhodnutie sp. zn. D/80/81 z 27.1.1981 v znení opravného uznesenia z 30.5.1995. Dedičkou po T. Q. bola okrem iných dedičov aj jeho dcéra, žalobkyňa. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že T. Q. nenadobudol ďalšie nehnuteľnosti na základe kúpnopredajnej zmluvy z 18.9.1950, v zmysle vtedy platných predpisov, nestal sa ich spoluvlastníkom, preto sa nepreukázali tvrdenia žalobkyne, že by existoval ďalší majetok, ktorý by nebol po zomrelom T. Q. prejednaný a prededený. Druhým dôvodom pre zamietnutie žaloby žalobkyne bol nedostatok vecnej legitimácie. Súd poukázal na to, že stranami sporu v takomto konaní musia byť všetci dedičia po T. Q.. Ak s návrhom žalobkyne súhlasili, mali byť na strane žalobkyne, ak nesúhlasili, mali byť na strane žalovaných, pretože rozsudok je záväzný pre všetkých dedičov, ktorí by následne boli účastníkmi dedičského konania.

25. Žalobkyňa v odvolaní poukazovala na nesprávnosť odôvodnenia rozsudku súdu prvej inštancie len vo vzťahu k prvému z dôvodov zamietnutia žaloby, druhý z dôvodov nenamietala a nespochybňovala ho. Vykonaným dokazovaním však bolo preukázané, že stranami sporu v tomto konaní nie sú všetci dedičia po zomrelom T. Q. uvedenú skutočnosť žalobkyňa nepopierala a nebola sporná. Uvedený záver súdu prvej inštancie o nedostatku vecnej legitimácie, pre ktorý žalobu zamietol je správny. Táto otázka bola už v minulosti riešená NS SR v uznesení z 28.9.2006 sp. zn. 3Cdo/178/2006, v ktorom je konštatované, že žaloba na určenie predmetu dedičstva je rozhodovacou praxou súdov považovaná za prípustný prostriedok riešenia sporov, či určitá vec (právo) patria do dedičstva. V právnej vete k rozsudku Najvyššieho súdu SR zo dňa 27.7.2000 sp. zn. 3Cdo/131/99 (R 65/2003) sa uvádza, že pre sporové konanie v zmysle § 175k ods. 2 OSP (v súčasnosti § 192, § 193 treba považovať všetkých účastníkov konania o dedičstve za nerozlučných spoločníkov podľa § 91 ods. 2 OSP (v súčasnosti § 78 ako na to poukázal súd prvej inštancie) a to ako na strane žalobcov, tak i na strane žalovaných. Na rovnakých právnych záveroch spočívajú aj ďalšie rozsudky NS SR, sp. zn. 4Cdo/120/2009 z 30.5.2011, 1Cdo/183/2009 z 31.7.2012. Ak v minulosti odvolací súd vo veci vyjadril iný právny názor, tento bol nesprávny.

26. Odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam je v súdnej praxi vykladaný tak, že musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu a teda sa týka tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci a na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil po právnej stránke. Skutkovým zistením sa rozumie súhrn skutočností, ktorými má súd prvej inštancie skutkový stav preukázaný. Ide o výsledok hodnotenia vykonaných dôkazov z hľadísk uvedených v § 191 ods. 1 o voľnom hodnotení dôkazov. Skutkové zistenie súdu prvej inštancie nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, ak zobral do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov nevyplynuli alebo inak počas konania nevyšli najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo je v hodnotení dôkazov logický rozpor, alebo napokon ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z postupu, ktorý je súdu predpísaný v ustanoveniach § 191 až 194 CSP, § 205 CSP. Odvolací súd nezistil žiadnu z uvedených vád pri hodnotení dôkazov, potom nemohol dospieť k záveru, že existuje odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) CSP.

27. Odvolací súd konštatuje, že ani dôvod odvolania podľa § 365 ods. 1 písm. h) , že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z neprávneho právneho posúdenia, nie je naplnený. Nesprávne právne posúdenie veci predstavuje právnu vadu rozhodnutia. Tento odvolací dôvod je naplnený v prípade, ak na zistený skutkový stav súd neaplikoval príslušnú právnu normu (t.j. opomenul aplikovať príslušnú právnu normu), aplikoval nesprávnu právnu normu (t.j. namiesto príslušnej právnej normy aplikoval normu inú), obsah právnej normy nesprávne interpretoval alebo správne zvolenú a správne interpretovanú právnu normu nesprávne aplikoval. Pri posudzovaní veci samej súd prvej inštancie vychádzal z § 123 a § 126 Občianskeho zákonníka, § 75 ods. 1, § 78 ods. 1, 2 a uviedol, že v čase uzavretia kúpnopredajnej zmluvy z 18.9.1950 (na základe ktorej mal T. Q. nadobudnúť ďalšie nehnuteľnosti, ktoré neboli predmetom dedenia) platil tzv. stredný Občiansky zákonník, uhorské obyčajové právo, podľa ktorého sa vlastníctvo nehnuteľností zapisovalo do dvoch druhov pozemkovo - knižných zápisov a to vklad (intabulácia) a záznam (prenotácia) a zápis mal konštitutívny účinok. Žiaden zo zápisov v prospech T. Q. nesvedčil, kúpnopredajné zmluvy do evidencie nehnuteľností zapísané neboli. Súd prvej inštancie uvedené ustanovenia zákonov správne vyložil a aplikoval, s jeho argumentáciou sa odvolací súd stotožňuje. Žalobkyňa v odvolaní nepoukazuje na žiadne iné ustanovenia zákonov, ktoré by súd nevzal do úvahy, resp. žalobkyňa nekonkretizuje, ktoré ustanovenie zákona súd prvej inštancie nesprávne vyložil a nesprávne aplikoval.

28. V prejednávanej veci nie je opodstatnený ani ďalší z odvolacích dôvodov, že súd nevykonal všetky navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, podľa § 365 ods. 1 písm. e) CSP. Žalobkyňa v odvolaní namietala, že súd prvej inštancie nevykonal žalobkyňou navrhnutý dôkaz a to výsluch JUDr. Oľgy Melišíkovej, PhD. Súd prvej inštancie v rozsudku správne vyhodnotil (odvolací súd sa s hodnotením stotožňuje), že ďalšie vykonávanie dôkazov, zamerané na preukázanie vydržania nehnuteľností bolo po právnej stránke bezvýznamné, pretože vykonanie týchto dôkazov by nemali vplyv na vyššie uvedené závery súdu prvej inštancie o nutnosti žalobu zamietnuť.

29. Odvolací súd sa nestotožňuje s právnym názorom žalobkyne, že súd prvej inštancie mal pri rozhodovaní o náhrade trov konania aplikovať dôvody hodné osobitného zreteľa. Žalobkyňa za dôvody hodné osobitného zreteľa považovala skutočnosť, že otec žalobkyne sporný spoluvlastnícky podiel reálne kúpil a zdedil. Žalobkyňa namietala, že nemožno všetkým žalovaným priznať 100 % právo na náhradu trov konania, nakoľko v tejto právnej veci ide z dôvodu hospodárnosti konania o spojenie vecí. Ustanovenie § 257 umožňuje výnimočne nepriznať náhradu trov konania, ak existujú dôvody hodné osobitného zreteľa. Súdna prax ustálila, ktoré dôvody pre nepriznanie náhrady trov konania je možné považovať za dôvody hodné osobitného zreteľa. Podľa ustálenej súdnej praxe tie dôvody, ktoré uvádza žalobkyňa, pre ktoré by súd nemal žalovaným náhradu trov konania priznať, sa za dôvody hodné osobitného zreteľa nepovažujú.

30. Ďalšie odvolacie argumenty žalobkyne odvolací súd považoval pre rozhodnutie vo veci samej už za nerozhodné, bez potreby sa nimi osobitne vysporiadavať. I podľa už konštantnej judikatúry súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Odôvodnenie rozhodnutia tak nemusí dať odpoveď na každú jednu poznámku, či pripomienku účastníka konania, ktorý ju nastolil. Je však nevyhnutné, aby bolo reagované na podstatné a relevantné argumenty účastníkov konania (porovnaj napríklad rozhodnutia Ústavného súdu SR sp. zn. II.ÚS 251/04, III.ÚS 209/04, II.ÚS 200/09 a podobne). Preto na ostatnú odvolaciu argumentáciu žalobcu odvolací súd nepovažoval za potrebné reagovať špecifickou odpoveďou.

31. S poukazom na vyššie uvedenú argumentáciu, odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie, vrátane odvolaním napadnutého závislého výroku o náhrade trov konania, v súlade s § 387 ods. 1 ako vecne správny potvrdil.

32. Žalovaní 1) a 3) majú voči žalobkyni podľa § 255 ods. 1 a § 396 ods. 1 nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že žalovaní 1) a 3) boli v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešní a neboli tu dané žiadne dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré by odôvodňovali výnimočne im náhradu trov odvolacieho konania nepriznať (§ 257 . O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Žalovaným 2) a 4) vznikol nárok na náhradu trov odvolacieho konania podľa uvedených ustanovení Civilného sporového poriadku, ale v odvolacom konaní im trovy konania nevznikli, k podanému odvolaniu žalobkyne sa nevyjadrili, preto im náhrada trov odvolacieho konania nebola priznaná.

33. Senát odvolacieho súdu tento rozsudok prijal pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 . Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie,

e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 . Dovolanie je podľa § 421 prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 . Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 . Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 . Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde prvej inštancie (§ 422 ods. 2 . Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 . Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 . Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 . Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 . Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 . Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 . Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 . Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 . Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 . Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 . Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 .

V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 .