Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_23Co-208-2017.pdf
PDF · 136.13 KB
Case nature
Area
Subarea
23Co/208/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trnave v senáte zloženom z predsedníčky senátu: JUDr. Iveta Jankovičová a sudkýň: JUDr. Daša Kontríková a JUDr. Ľubica Bundzelová, v právnej veci žalobkyne: K. Y., nar. XX.X.XXXX, bytom X. XXX, zastúpená advokátom: JUDr. Miloš Chrenko, advokát, Hlavná 25, Trnava, proti žalovanej: L. E., nar. XX.X.XXXX, U. XXXX/XX, N., zastúpená advokátkou: JUDr. Eva Koleničová, Paulínska 20, Trnava, o zaplatenie 30.500,- € s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej aj žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Trnava zo dňa 27. februára 2017, č. k. 27C/198/2014-158, v spojení s opravným uznesením Okresného súdu Trnava zo dňa 21. marca 2017, č. k. 27C/198/2014-162, takto
rozhodol:
I. Rozsudok súdu I. inštancie sa p o t v r d z u j e .
II. Žalobkyni sa priznáva právo na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Súd I. inštancie zastavil konanie v časti istiny 21.200 eur spolu s úrokom z omeškania zo sumy 30.500 eur vo výške 5,25 % ročne od 21.1.2014 do zaplatenia. Výrokom II. rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť žalobkyni sumu 9.300 eur do 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Výrokom III. vo zvyšku žalobu zamietol. O nároku na náhradu trov konania rozhodol výrokom IV. tak, že žalobkyňa je povinná zaplatiť žalovanej náhradu trov konania od podania žaloby do 4.5.2015 v rozsahu 24,72 % a od 5.5.2015 do 24.2.2017 v rozsahu 39,54 %. Súd žiadnej zo strán nepriznal náhradu trov konania od 25.2.2017 do rozhodnutia vo veci samej. ( V.)
2. Po vykonanom dokazovaní súd dospel k záveru, že predložená zmluva nie je zmluvou o investovaní, ale podľa obsahu zmluvou o pôžičke. Úmyslom oboch zmluvných strán nebolo investovanie sumy 20.000,- € do podnikania žalovanej, ale uzatvorenie pôžičky. Vyplynulo to z výpovedí žalovanej, ktorá od počiatku tvrdila, že išlo o pôžičku i keď popiera svoju pasívnu legitimáciu. Samotná žalobkyňa potvrdila, že jej úmyslom bolo poskytnúť pôžičku, zhodnotiť svoje peniaze. Sama na pojednávaní nehovorila o investovaní, ale o pôžičke. Že išlo o pôžičku potvrdili vo svojich vyjadreniach strany sporu ale i svedok U. a U.. Zo samotnej zmluvy vyplýva, že žalobkyňa neznáša žiadne riziko spojené s investovaním, má zmluvne zaručený výnos vo výške 6 % mesačne z istiny 20.000,- €. Nakoniec k rovnakému záveru po vykonanom dokazovaní dospela i žalobkyňa, ktorá akceptovala, že podľa obsahu ide o zmluvu o pôžičke.
3. Výška pôžičky nebola od počiatku sporná, teda predmetom pôžičky bolo zaplatenie 20.000,- eur, ktorú podľa zhodného tvrdenia strán a predložených výpisov z účtu ako aj vyjadrenia svedka U. prevzala od žalobkyne žalovaná. Žalovaná neuniesla dôkazné bremeno svojho tvrdenia, že zmluvu uzatvorila žalobkyňa s treťou osobou a ona bola len sprostredkovateľom. Toto jej tvrdenie nevyplýva z písomnej zmluvy a vyvracia ho i svedok U., ktorý jednoznačne poprel, že by so žalobkyňou uzatvoril akúkoľvek zmluvu, nielen zmluvu o pôžičke. Naopak potvrdil uzatvorenie zmluvy o pôžičke so žalovanou. Aj vo
svojom čestnom prehlásení uviedol, že peniaze vo výške 20.000,- € si požičala žalovaná a následne mu ich poskytla a on splácal dohodnuté splátky žalovanej. Žalovaná sa v konaní pred Okresným súdom v Prievidzi domáhala vrátenia pôžičky na základe písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvorila so svedkom U.. Obsahom tejto pôžičky je vyššia suma 23.000,- €, ako bola dohodnutá pôžička so žalobkyňou. Boli dohodnuté aj vyššie mesačné splátky 1.380,- €. Svedok uviedol, že žalovanej vrátil celkom sumu 13.760,- €, pričom žalovaná zaplatila žalobkyni len 10.700,- €, z toho podľa jej tvrdenia len suma 7.200,- € bola od svedka. Z predložených listinných dôkazov a výpovedí svedkov i strán sporu je zrejmé, že boli uzatvorené dve zmluvy o pôžičke, pričom žalovaná si požičala sumu 20.000,- € od žalobkyne a následne uzatvorila samostatnú zmluvu o pôžičke s V. U.. Žalobkyňa Zmluvu vypovedala podaním zo dňa 5.8.2013, ktoré prevzala žalovaná dňa 8.8.2013. V zmysle uzatvorenej zmluvy výpovedná lehota 60 kalendárnych dní začala plynúť dňom doručenia žalovanej a uplynula 6.10.2013. Z požičanej sumy žalovaná vrátila žalobkyni sumu 10.700,- €, čo nebolo sporné a teda ku dňu rozhodnutia nevrátila istinu vo výške 9.300,- €. Preto súd žalobe v tejto časti vyhovel. V časti uplatneného zmluvného úroku vo výške 16,59 % ročne po pripustení zmeny petitu súd žalobu zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvne dohodnutého úroku 6 % mesačne, t.j. 72 % ročne z istiny z dôvodov uvedený v bode 25. odôvodnenia.
4. Súd o trovách konania rozhodol v zmysle ustanovení § 255 ods. 1 a § 256 ods. 2 CSP. Žalobkyňa sa v konaní celkovo domáhala zaplatenia sumy 34.000 eur, ďalej sa domáhala zaplatenia úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 30.500,- € od 21.4.2014 do 24.2.2017 vo výške 4.957 eur (zmena pripustená 4.5.2015), ďalej sa domáhala zaplatenia 16,59 % úroku zo sumy 9.300 eur od 5.7.2012 do dňa rozhodnutia vo veci 4.413 eur (zmena pripustená 27.2.2017). Spolu sa v priebehu konania ku dňu rozhodnutia domáhala zaplatenia 43.370 eur. Žalobkyňa zavinila zastavenie konania v časti istiny 21.200 eur s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 30.500,- € od 21.1.2014 do dňa 25.2.2017 vo výške 4.957,- € a teda v tejto časti vniklo právo žalovanej na náhradu trov konania. Žalovaná zavinila zastavenie konania v časti istiny 3.500 eur, nakoľko túto časť istiny zaplatila po podaní žaloby a teda v tejto časti vniklo právo žalobkyni na náhradu trov konania Žalovaná bola úspešná v časti súdom zamietnutých úrokov 16,59 % zo sumy 9.300 eur, t.j. 7.182 eur a žalobkyňa vo výške priznanej istiny 9.300 eur . Od podania žaloby do 4.5.2015 bola žalobkyňa úspešná v 37,64 % (9.300 + 3.500 = 12.800 eur z predmetu konania 34.000 eur) a žalovaná v 62,36 %. Teda celkový úspech žalovanej bol 24,72 %. V časti konania od 5.5.2015 do 24.2.2017 bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 26,23 % (9.300 eur z predmetu konania 30.500 eur istina a úroky z omeškania 4.957 eur = 35.457 eur) a žalovaná v 73,77 %, t.j. celkový úspech žalovanej bol 47,53 % (73,77 - 26,23). V časti konania od 27.2.2017 bola žalobkyňa úspešná v 56,43 % (9.300 eur istina z predmetu konania 9.300 eur a úrok 7.182 eur=16.482 eur a žalovaná 43,57 %. Vzhľadom na pomer úspechu v tejto časti konania, súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
5. Proti rozhodnutiu týmto v zákonnej lehote podala v celom rozsahu odvolanie žalovaná z dôvodov: • súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam • rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. A) Súd I. inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam žalovaná predložila na pojednávaní dňa 27.02.2017 čestné prehlásenie svedka X. U., ktorý v tomto čestnom prehlásení, naviac úradne osvedčenom, jasne uviedol, že peniaze žalobkyne boli vopred určené pre neho, o čom žalobkyňa vedela. Peniaze sa odovzdávali v obchodnom centre v Trnave a pri tomto odovzdaní bola prítomná aj žalobkyňa a teda sa aj osobne so svedkom stretla. Svedok tiež v predmetnom čestnom prehlásení jasne uviedol, že pôžičku s vopred dohodnutým úrokom sprostredkoval pán U.. Predmetné tvrdenia svedka U. potvrdil svedeckou výpoveďou aj svedok U. na pojednávaní pred Okresným súdom Trnava. Žalovaná predložila predmetné čestné prehlásenie svedka U. okamžite ako to bolo možné, skôr dôkaz nemohla predložiť nakoľko skôr ani toto čestné prehlásenie neexistovalo. Nakoľko čestné prehlásenie je úradne overené a bolo prehlásené svedkom po tom čo zaslal na súd odpovede na otázky, ktoré boli všeobecné, netýkali sa konkrétneho prípadu a ktoré zrejme ako laik svedok U. nepochopil, resp. nepochopil možno ani zmysel a význam kladených otázok, máme za to, že vlastnými slovami napísané prehlásenie, naviac úradne overené a časovo neskoršie má väčšiu dôkaznú pozíciu ako len strohé odpovede na všeobecné právne otázky. Žalovaná od počiatku tvrdila, že peniaze si ona nepožičala a ani neboli určené pre ňu. Žalobkyňa od počiatku vedela komu peniaze požičiava a za akých podmienok - pánovi X. U. za vopred dohodnutých podmienok. Čo sa týka uhrádzania pôžičky z účtu žalovanej tak z výpisov z účtu žalovanej je zrejmé, peniaze len cez jej účet prechádzali, že nesplácala pôžičku ani úroky zo svojich vlastných peňazí ale že tieto splácal svedok U.. Vzťah medzi svedkom U. a žalovanou v rámci tohto konania nemá dôkazný význam - či si žalovaná od svedka spätne vymáhala to, čo za neho uhradila alebo či mali medzi sebou iné
zmluvné vzťahy s týmto prípadom nesúvisí. Podstatné je, že sa vykonaným dokazovaním preukázalo, že nešlo o investičnú zmluvu medzi Žalobkyňou a Žalovanou ale išlo o zmluvu o pôžičke medzi žalobkyňou a svedkom U.. B) Rozhodnutie súdu I. inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci I. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval investičnú zmluvu zo dňa 4.7.2012 za zmluvu o pôžičke. Správne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného dokazovania vec aj právne posúdil, keď považoval mesačné výnosy vo výške 6 % zo sumy 20.000,00 € za zmluvne dohodnutý úrok. Avšak už nesprávne súd prvého stupňa v dôsledku vykonaného dokazovania vec právne posúdil, pretože nepovažoval investičnú zmluvu za simulovaný právny úkon. Predmetná investičná zmluva bola simulovaným právnym úkonom, keďže zmluva nebola urobená vážne, pretože v nej absentuje jeden prvok vôle (vážnosť vôle), čím sa stala v zmysle § 37 ods. l Občianskeho zákonníka absolútne neplatným úkonom. O nedostatok vážnosti vôle ide vtedy, keď sa zdanlivo prejavuje vôľa, ktorá v skutočnosti neexistuje, resp. síce existuje, avšak v inej kvalite, než to ukazuje jej prejav. Je zrejmé, že žalovaná nemala vôľu požičať si peniaze pre seba, resp. požičať si vôbec nejaké peniaze a tiež je zrejmé, že Žalobkyňa nemala vôľu požičať peniaze žalovanej ale svedkovi U.. II. V danom prípade bolo výsledkami vykonaného dokazovania preukázané. že účastníci zmluvy označenej ako investičná zmluva uzavretej dňa 04.07.2012 len predstierali uzatvorenie zmluvy o pôžičke, pretože skutočnou vôľou žalovanej a ani žalobkyne, nebolo poskytnúť peniaze ako investíciu za dohodnutý výnos priamo žalovanej ale boli to len požičané peniaze za zmluvný úrok pre svedka U.. Preto správne vyhodnotil súd prvého stupňa, že dissimulovaným právnym úkonom bola v podstate zmluva o pôžičke. Táto zmluva by mohla byť platnou, iba ak by spĺňala všetky náležitosti príslušného právneho úkonu. Súd prvého stupňa vo svetle všetkých okolností prípadu mal vyhodnotiť simulovaný právny úkon ako neplatný. III. Je dôležité uviesť, že v prejednávanej veci obe zmluvné strany vedeli, k čomu skutočne smerujú ich prejavy vôle a z akého dôvodu ich robia, to znamená, že žalovaná so zreteľom na všetky okolnosti prípadu nemohla považovať predmetný úkon za nezastretý úkon a tento simulovaný právny úkon preto nemohol voči nej vyvolať dôsledky spojené s platným právnym úkonom. Žalobkyňa namiesto investičnej zmluvy so žalovanou mohla uzavrieť zmluvu o pôžičke so svedkom U. a žalovaná mohla byť v danom prípade ručiteľom, avšak žalobkyňa zvolila nesprávnu formu zmluvy, resp. si zvolila simulovaný právny úkon a z tohto neplatného právneho úkonu si nárokuje svoju pohľadávku. IV. odvolateľka poukázala na rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 1 Cdo 96/1995 (publikovanom v časopise Zo súdnej praxe pod Č. 39/1998) keď uviedol, že absolútna neplatnosť právneho úkonu (negotium nullum) nastáva bez ďalšieho priamo zo zákona (ex lege), v dôsledku čoho sa hradí na absolútne neplatný úkon tak, ako keby nebol nikdy urobený. Súd musí na túto absolútnu neplatnosť prihliadať, resp. musí z nej vyvodzovať dôsledky aj bez návrhu z úradnej povinnosti. aj na rozhodnutie NS SR 5 M Cdo 11/2009 zo 19.10.2010. Žalovaná tiež napáda vyčíslenie nároku na náhradu trov konania žalobkyne, pričom táto žiadala sumu 30.500 eur avšak bola úspešná len v časti 9300 eur A teda žalovaná mala väčší úspech v konaní ako žalobkyňa. Spolu s rozsudkom bolo doručené aj Opravné uznesenie, ktorým okrem iného súd opravoval aj číslovanie odsekov, avšak v doručenom rozsudku nekorešponduje číslovanie s číslovaním uvedeným v Opravnom uznesení. V doručenom rozsudku sa nenachádza odsek VI., a preto nie je Žalovanej zrejmé čo sa malo opraviť odsekom l. Opravného uznesenia zo dňa 21.03.2017. Žalovaná si týmto uplatňuje aj trovy odvolacieho konania. Odvolací návrh je, aby odvolací súd zmenil napádaný rozsudok a rozhodol: I. Odvolací súd Rozsudok Okresného súdu Trnava č. k. 27C/198/2014 zo dňa 27.02.2017 mení tak, že návrh zamieta. II. Žalovaná má nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov konania rozhodne súd I. inštancie. III. Žalovaná má nárok na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne súd I. inštancie.
6. Odvolanie proti rozsudku podala žalobkyňa: Súd I. inštancie zamietnutie žaloby v časti uplatneného úroku vo výške 16,59 % ročne odôvodnil len veľmi stručne absolútnou neplatnosťou zmluvne dohodnutého úroku 6 % mesačne, t. j. 72 % ročne (bod 29 odôvodnenia). V bode 25 odôvodnenia potom ešte rovnako stručne skonštatoval, že "dohodu o výške úrokov nie je možné deliť. Preto ak je dohoda o výške úrokov neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, je neplatná v celom rozsahu dôvodu svoje nedeliteľnosti". Rozsudok je preto v napadnutej časti nepreskúmateľný pre nezrozumiteľnosť, resp. nedostatok dôvodov. Je zrejmé, že predmetom konania po zmene žaloby, ktorú súd pripustil, bolo zaplatenie sumy 9.300 eur (istiny) so 16,59 % ročným úrokom od 5.7.2012 do zaplatenia. Súd však svoje rozhodnutie o zamietnutí žaloby v časti príslušenstva nesúvisiaco odôvodňuje "neplatnosťou zmluvne dohodnutého úroku 6 % mesačne, t.j. 72 % ročne z istiny". Ja som sa ale po zmene žaloby nedomáhala zaplatenia úroku 72 % ročne, ale iba 16,59 % ročne; súd sa teda v odôvodnení vyporiadava
s nárokom, ktorý už predmetom konania nebol. Rovnako zmätočné a nejasné je odôvodnenie súdu, že "dohoda o výške úrokov ... je neplatná v celom rozsahu dôvodu svojej nedeliteľnosti". Uvedená formulácia nemá logický ani gramatický význam a ja sa môžem len domýšľať, čo tým súd prvého stupňa chcel vyjadriť. Pritom v zmysle § 220 ods. 2 CSP súd má jasne a výstižne vysvetliť, ako posúdil podstatné skutkové tvrdenia a právne argumenty strán, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, ktoré dôkazy vykonal, z ktorých dôkazov vychádzal a ako ich vyhodnotil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil a má tiež dbať, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Predmetné odôvodnenie okresného súdu nie je ani jasné, ani presvedčivé. III. Má ďalej za to, že rozsudok je v napadnutej časti nesprávny, keď súd vec nesprávne právne posúdil. Súd argumentuje, že dohoda o úrokoch vo výške 72 % ročne je neplatná pre rozpor s dobrými mravmi (hoci to jasne nevyjadril v odôvodnení); s uvedeným záverom sa stotožňujem a to bol dôvod, prečo som žalobu vzala v časti späť. Tvrdí, že ňou požadovaný úrok vo výške 16,59 % v rozpore s dobrými mravmi rozhodne nie je a súd sa s touto otázkou ani nevysporiadal. Pritom predložila dôkazy na preukázanie dôvodnosti tohto svojho nároku, keď z doloženého prehľadu úrokových sadzieb vyhotoveného Národnou bankou Slovenska jasne vyplýva, že výška odplaty za poskytovanie finančných prostriedkov komerčnými bankami v Slovenskej republike v relevantnom období bola v priemere 16,59 % ročne, teda práve tá suma, ktorú som od žalovanej požadovala ja. Ak teda požaduje od žalovanej úroky vo výške, akou úročili peňažné pôžičky, resp. úroky banky (kde nie je najmenší dôvod túto výšku považovať za nezákonnú či rozpornú s dobrými mravmi), nie je absolútne dôvod považovať za rozporný s dobrými mravmi nárok uplatnený v takejto výške. Ak okresný súd dôvodí, že dohoda o výške úrokov je neplatná ako celok, tento záver považuje za nesprávny a za rozporný so zákonom. Podľa § 41 Občianskeho zákonníka ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť; pokiaľ z povahy právneho úkonu alebo z jeho obsahu alebo z okolností, za ktorých k nemu došlo, nevyplýva, že túto časť nemožno oddeliť od ostatného obsahu. Má za to, že je možné oddeliť neplatnú časť úrokovej sadzby od platnej a som toho názoru, že ak je dohodnutý úrok vo výške, ktorá je neprimeraná, nakoľko presahuje obvyklú úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi v danom čase a mieste, niet žiadnej prekážky pre posúdenie dohody v rozsahu prevyšujúcom obvyklú úrokovú mieru ako neplatnej a ponechanie dohody o úrokoch v platnosti v tej časti, v ktorej je v súlade s úrokovou mierou poskytovanou bankami, ergo v časti, v ktorej je v súlade s dobrými mravmi. Úvahu súdu, v zmysle ktorej ak je dohodnutý úrok neprimerane vysoký, spôsobuje neplatnosť dohody v celom rozsahu, považuje za neopodstatnene rigidnú. Použijúc interpretačné pravidlo argumentum ad absurdum, ak by si dohodli so žalovanou úroky vo výške 16,60 % ročne, podľa úvahy okresného súdu by dohoda v celom rozsahu bola neplatná, nakoľko "presahuje úrokovú mieru poskytovanú peňažnými ústavmi", ktorá bola v tom čase 16,59 %. Absurdnosť takéhoto záveru je nazdávam sa zjavná. Naviac dôsledkom takéhoto postupu by mohlo byť konanie dlžníkov, ktorí by úmyselne navrhovali veriteľom, že im zaplatia za poskytnuté peňažné prostriedky úroky prevyšujúce obvyklú mieru a následne by nezaplatili úroky žiadne, poukazujúc na absolútnu neplatnosť celej dohody o úrokoch. Je zrejmé, že takáto súdna prax by mala dopady, ktoré zákonodarca rozhodne nemal na mysli a naopak neprimeranej tvrdosti dopadov neplatnosti dohôd v celosti chcel zabrániť práve ustanovením § 41 OZ o čiastočnej neplatnosti. Poukazuje aj na samotnú vôľu konajúcich a kauzu právneho úkonu, teda dôvod, pre ktorý sme so žalovanou zmluvu uzavreli. Nepochybným dôvodom uzavretia zmluvy bolo poskytnutie peňažných prostriedkov za odplatu. Tvrdí, že bez úroku by peňažné prostriedky žalovanej neposkytla, na toto som nemala žiaden dôvod, čo žalovaná dobre vedela a ako motiváciu pre poskytnutie peňažných prostriedkov mi sama ponúkla neobvykle vysoký "výnos" vo výške 6 % mesačne (návrh zmluvy obsahujúcu takúto výšku odplaty predložila sama žalovaná). Sama by sa uspokojila s oveľa nižším úrokom, ako bol zmluvne dohodnutý, prirodzene ale akceptovala štedrú ponuku žalovanej. Tvrdím, že je potrebné prihliadať na vôľu zmluvných strán a skutočnosť, že poskytnutie peňažných prostriedkov bolo odplatné. l v tomto kontexte je záver súdu o neplatnosti dohody o úrokoch v celom rozsahu, a teda nepriznanie mi absolútne žiadnej odplaty za poskytnutie pôžičky napriek zjavnej vôli strán nesprávny. Záver súdu o neplatnosti dohody o úrokoch v celom rozsahu nie je v súlade s ust. § 41 OZ, keď mám za to, že neplatnosť (z dôvodu rozporu s dobrými mravmi) sa vzťahuje len na časť úrokov presahujúcich obvyklú mieru a z povahy právneho úkonu, jeho obsahu a z okolností, za akých k nemu došlo (arg. § 41 OZ) vyplýva, že túto časť možno oddeliť od ostatného obsahu, teda od dohody o úrokoch v zákonnej výške. Bolo preto podľa môjho názoru dôvodné priznať mi uplatňovaný nárok na zaplatenie úroku vo výške 16,59 % ročne. Za nesprávny považuje rozsudok okresného súdu i v časti náhrady trov konania. Súd priznal žalovanej nárok na náhradu trov konania "od podania žaloby do 4.5.2015 v rozsahu 24,72 % a od 5.5.2015 do 24.2.2017 v rozsahu 47,53 %"; za obdobie od 25.2.2017 do rozhodnutia náhradu trov žiadnej strane nepriznal. Má za to, že ja som bola úspešná za obdobie od 5.5.2015 do 24.2.2017 v rozsahu 30,5 % (9.300 eur zo žalovanej sumy
30.500 eur) a teda žalovaná by mala mať právo na náhradu trov konania v rozsahu 39 % (jej úspech 69,5 % mínus môj úspech 30,5 %). Naopak za obdobie od 25.2.2017 do vynesenia rozsudku to bola ona, kto má mať právo na náhradu trov konania. V predmetnom období žalovala istinu 9.300 eur a rovnakú istinu aj súd priznal, teda som bola úspešná v rozsahu 100 %. Záver súdu, že obe boli úspešné približne v rovnakom rozsahu a teda nik nemá právo na náhradu trov konania, je nesprávny. Súd I. inštancie totiž do výpočtu zahrnul aj príslušenstvo pohľadávky, na čo podľa môjho názoru nebol dôvod. Aj podľa názoru Najvyššieho súdu SR (porov. rozsudok sp. zn. 60bo/243/2007 zo dňa 27.11.2008) "pre pomerné rozdelenie trov konania je rozhodujúci pomer úspechu a neúspechu v uplatnenej istine bez príslušenstva H. Je preto dôvodné napadnuté výroky o trovách konania zmeniť. S poukazom na uvedené preto navrhuje, aby odvolací súd rozsudok v napadnutej časti sám zmenil tak, že žalovaná bude zaviazaná zaplatiť mi úroky z priznanej istiny vo výške 16,59 % ročne od 5.7.2012 do zaplatenia, j a budem zaviazaná zaplatiť žalovanej náhradu trov konania za obdobie od 5.5.2015 do 24.2.2017 v rozsahu 39 % a žalovaná bude zaviazaná zaplatiť mi náhradu trov konania za obdobie od 25.2.2017 v rozsahu 100 %. Súčasne si uplatňujem nárok na náhradu trov odvolacieho konania.
7. Vyjadrenie k odvolaniu žalobkyne. Žalovaná považuje tvrdenia žalobkyne za účelové ničím nepodložené a tendenčné. Je evidentné a nesporné, že "dohoda o úrokoch" vo výške 72 % ročne je minimálne v rozpore s dobrými mravmi. V zmysle zákona sú právne úkony, ktoré sú v rozpore s dobrými mravmi, neplatné. Žalovaná má za to, že nie je možné priznať žalobkyni ani úrok 16,59 % ročne, nakoľko dohoda o úrokoch ako taká je v danom prípade neplatná a nemožno rozdeľovať či je neplatná v prevyšujúcej časti a uznať len časť, ktorú považuje žalovaná, že je v súlade s dobrými mravmi. V dôsledku takéhoto neplatného úkonu sa má za to, že dohoda o úrokoch ani neexistovala v danom prípade. Úvahy žalobkyne možno považovať za jej subjektívny názor a nemá oporu v zákone, nakoľko ide len o domnienky a špekulácie vrátane fabulácií, čo by mohlo a nemohlo takéto rozhodnutie v budúcnosti pre "dlžníkov", rozumej iné osoby ako účastníci konania, znamenať. Tvrdenie žalobkyne o tom, že sama žalovaná jej mala ponúknuť lukratívnu odmenu za poskytnutie pôžičky v podobe 6 % mesačného" výnosu "z poskytnutej sumy, sa nezakladá na pravde, v konaní nebolo žiadnym spôsobom preukázané a ani k odvolaniu nepredložila žalobkyňa žiadny dôkaz, ktorý by jej tvrdenie podporoval. V plnom rozsahu sa žalovaná pridržiava aj svojho odvolania, kde absolútne popiera, že by sa ona sama dohodla so Žalobkyňou na investičnej zmluve ako aj to, že by si konkrétne ona požičala predmetné financie.
8. Krajský súd v Trnave ako súd odvolací (§ 34 CSP), po zistení, že odvolanie bolo podané včas (§ 362 ods. 1 CSP), oprávnenou stranou, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 359 CSP), proti rozhodnutiu súdu I. inštancie, proti ktorému zákon odvolanie pripúšťa (§ 355 ods. 1 CSP), po skonštatovaní, že podané odvolanie má zákonné náležitosti (§ 127 a § 363 CSP) a že odvolateľ použil zákonom prípustné odvolacie dôvody (§ 365 ods. 1 písm. b), e) a h) CSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie v medziach daných rozsahom (§ 379 CSP) a dôvodmi odvolania (§ 380 ods. 1 CSP), postupom bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 CSP a contrario), a dospel k záveru, že rozsudok súdu I. inštancie je vo výroku vecne správne okrem výroku o trovách konania.
9. Zmluvou o pôžičke veriteľ prenecháva dlžníkovi na voľné nakladanie (zastupiteľné) veci určené podľa druhu a na druhej strane dlžník sa zaväzuje vrátiť veriteľovi po uplynutí dohodnutej doby veci toho istého druhu. (§ 657 Občianskeho zákonníka). Pre jej platnosť sa nevyžaduje osobitnú forma, môže byť uzatvorená tak písomne, ústne alebo aj konkludentným prejavom. Uzatvorením zmluvy preto vzniká medzi stranami záväzný právny vzťah, obsahom ktorého sú práva a povinnosti, avšak až odovzdaním vecí dlžníkovi sa tento vzťah stáva právnym vzťahom z pôžičky. Pri peňažnej pôžičke možno dohodnúť úroky. Výška úrokov, ktoré je možné dohodnúť, nie je limitovaná. Výška úrokov nemôže byť v rozpore s dobrými mravmi (§ 3 ods. 1). Podľa § 39 OZ je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom absolútne neplatný. Na takúto neplatnosť súd prihliada ex offo. Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, ak ju možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Dohodu o úrokoch je možné oddeliť od dohody o pôžičke. Ak je dohoda o výške úrokov neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, je neplatná v celom rozsahu dôvodu svojej nedeliteľnosti.
10. Žalobkyňa sa žalobou domáhala, aby súd uložil žalovanej povinnosť zaplatiť sumu 34.000,- € a nahradiť trovy konania z titulu uzatvorenej zmluvy zo dňa 4.7.2012. Tvrdila, že uzavreli Investičnú zmluvu
dňa 4.7.2012, na základe ktorej poskytla dočasne žalovanej sumu 20.000,- € ako investíciu. Žalovaná sa zaviazala zaplatiť žalobkyni mesačne výnos z tejto sumy 1.200,00 €. Žalovaná zaplatila výnosy vo výške po 1.200,- € mesačne do januára 2013. Žalobkyňa z dôvodu neplatenia mesačných výnosov zmluvu vypovedala s doručením výpovede žalovanej 21.11.2013, pričom výpovedná doba uplynula dňa 20.1.2014. Žalobkyňa žalovanú sumu zdôvodnila záväzkom vrátiť poskytnutú sumu 20.000,- eur a titulom nevyplatených výnosov od februára 2013 do 20.1.2014 sumu 14.000,- € (11 mesiacov x 1.200,- € a alikvotná časť 800,- € za január 2014).
11. V odpore voči platobnému rozkazu (dňa 3.6.2014 vydaný platobný rozkaz č. k. 17Ro/89/2014-13), žalovaná namietala pasívnu legitimáciu, pretože sumu 20.000,- € sprostredkovala ako pôžičku pre X. U., ktorý súrne potreboval požičať túto sumu. Tvrdila, že úrok 6 % mesačne z požičanej sumy by nebolo možné aplikovať na pôžičku, preto predložila žalobkyňa pripravenú zmluvu, ktorú podpísala žalovaná z dôvodu, že ju žalobkyňa poznala a V. U. nie. Z poskytnutej sumy 20.000,- € odovzdala V. U. čiastku 18.000,- €, nakoľko mal voči žalovanej dlh 2.000,- €. V. U. mohol poskytnutú sumu kedykoľvek vrátiť a dovtedy bol povinný platiť žalobkyni 6 % mesačný úrok. Do januára 2012 jej V. U. posielal úroky, ktoré ona preposielala žalobkyni spolu 6.000,- €. Žalovaná v snahe vyhnúť sa sporu začala z vlastných prostriedkov platiť úroky a zaplatila od 25.4.2014 do 31.7.2014 spolu 3.500,- €, celkom zaplatila žalobkyni sumu 10.700,- €. Namietla neprimeranú výšku dohodnutej mesačnej odplaty spolu 72 % ročne, čo spôsobuje ich absolútnu neplatnosť, nakoľko uplatnená výška úrokov je v rozpore s dobrými mravmi.
12. V Investičnej zmluve zo dňa 4.7.2012 je uvedené, že žalobkyňa ako investor sa dohodla so žalovanou, že jej poskytne sumu 20.000,- eur a bude sa podieľať na jej podnikaní. Žalovaná sa zaviazala žalobkyni platiť výnos mesačne 1.200,- eur, t.j. 6 % ročne z investovanej sumy a bude disponovať s čiastkou 20.000,- eur. Žalobkyňa nemôže zasahovať do podnikania žalovanej, má len právo na výnosy. Ukončenie zmluvy je písomne dohodou alebo výpoveďou pre obe zmluvné strany aj bez uvedenia dôvodu. Zmluva zaniká uplynutím výpovednej lehoty 60 dní odo dňa doručenia výpovede. Dňa 4.11.2013 žalobkyňa vypovedala Zmluvu o investovaní a žiadala o vrátenie investovanej sumy 20.000,- eur. Výpoveď bola doručená žalovanej dňa 21.11.2013. Žalobkyňa vypovedala Zmluvu o investovaní a požiadala o vrátenie investovanej sumy 20.000,- eur vrátane výnosov dňa 5.8.2013 a súd zistil, že bola doručená 8.8.2013. Z výpisu z účtu žalovanej bolo zistené, že dňa 3.7.2012 previedla na jej účet žalobkyňa sumu 5.000,- eur a dňa 4.7.2012 sumu 10.000,- eur. Dňa 3.7.2012 žalovaná v hotovosti vybrala sumu 5.000,- eur a dňa 4.7.2012 previedla na neznámy účet sumu 8.000,- eur.
13. Dňa 12.2.2015 vzala žalobkyňa žalobu späť v časti istiny 3.500,- € z dôvodu úhrady tejto sumy po podaní žaloby a požiadala o pripustenie zmeny petitu, nakoľko sa domáha zaplatenia úroku z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 30.500,- € od 21.1.2014 do zaplatenia, t.j. od nasledujúceho dňa po zániku zmluvy výpoveďou. Žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila. Prvoinštančný súd zastavil preto konanie v časti istiny 3.500,- eur uznesením č. k. 27C/198/2014-102 zo dňa 4.5.2015 a na pojednávaní dňa 4.5.2015 pripustil zmenu petitu v zmysle návrhu žalobkyne.
14. Súd I. inštancie vyhodnotil vzťah medzi účastníkmi založený „Investičnou zmluvou zo dňa 4.7.2012 nie ako zmluvou o investovaní, ale podľa obsahu zmluvou o pôžičke. Úmyslom oboch zmluvných strán nebolo investovanie sumy 20.000,- eur do podnikania žalovanej, ale uzatvorenie pôžičky. Žalobkyňa potvrdila, že jej úmyslom bolo poskytnúť pôžičku, zhodnotiť svoje peniaze. Vyplynulo to aj z výpovedí žalovanej, ktorá od počiatku tvrdila, že išlo o pôžičku i keď popiera svoju pasívnu legitimáciu. Sama na pojednávaní nehovorila o investovaní, ale o pôžičke. O tom, že uzavreli pôžičku potvrdili vo svojich vyjadreniach strany sporu, ale i svedok U. a U.. Vykonaným dokazovaním sa ustálil tento skutkový stav: Žalobkyňa uviedla, že v zmluvnom vzťahu bola len so žalovanou, ktorá ju oslovila, že potrebuje požičať peniaze, bude otvárať obchod s priateľom v Bratislave. Žalovaná jej navrhla spôsob uzatvorenia zmluvy, teda investičnú zmluvu. Pripravila ju a poslala jej ju e-mailom. Išlo o krátkodobé investovanie v rozsahu 3-4 mesiace, a preto sa dohodli na úroku 6 % z poskytnutej sumy. Pána U. videla len jedenkrát, krátko potom čo bola uzatvorená zmluva a v OC MAX odovzdávala prvú časť peňazí žalovanej. Či ona dala ďalej peniaze p. U. nevedela. Následne platila pravidelne výnosy, preto nežiadala vrátiť peniaze skôr. V lete 2013 jej výnosy prestala platiť, dozvedela sa vtedy, že žalovaná sama požičala peniaze p. U. a z výnosov, ktoré od neho dostávala vyplácala žalobkyňu a, že žaluje p. U.. Potom dala prvú písomnú výpoveď zmluvy, na ktorú žalovaná nereagovala a je jej druhú výpoveď. Dňa 10.12.2015 opätovne uviedla, že požičala peniaze žalovanej, nie U.. Pred rozhodnutím vo veci dňa 27.2.2017
žalovaná predložila čestné vyhlásenie svedka U., v ktorom uviedol, že v júni 2012 potreboval peniaze na podnikanie a I. U. mu povedal, že má známu, ktorá by mu mohla pomôcť, ak bude akceptovať jej podmienky. Neskôr mu povedal, že žalobkyňa chce úrok 6 % mesačne zo sumy 20.000,- €, teda 1.200,- € mesačne, ale pretože ho nepozná, navrhla, že peniaze požičia žalobkyni a tá mu ich následne posunie. Začiatkom júla 2012 prevzal v hotovosti sumu 10.000,- € od žalovanej a nasledujúci deň prevodom z účtu žalovanej. V nasledujúcich mesiacoch platil 1.200,- € mesačne žalovanej. Neskôr sa dostal do finančných ťažkostí a prestal platiť. Svedok X. U. sa na opakované písomné predvolanie súdu nedostavil. Žalovaná, ktorá navrhla jeho výsluch účasť svedka nezabezpečila. Súd poučil svedka a vyzval ho na zodpovedanie otázok položených žalobkyňou. Svedok v písomnom vyjadrení zo dňa 18.1.2017 uviedol, že nikdy nepožiadal žalobkyňu o poskytnutie peňažných prostriedkov. Nikdy s ňou neuzavrel žiadnu zmluvu. Žalobkyňa mu nikdy neposkytla žiadne peniaze neodovzdala v hotovosti a ani prevodom. Žalovaná bola družkou jeho obchodného partnera. Obchodné plány, ktoré mali sa neuskutočnili. So žalovanou uzatvoril zmluvu o pôžičke na otvorenie prevádzky v Bratislave, spočiatku len ústne až dodatočne ju uzatvorili písomne. Dohodli sa, že bude splácať 1.380,- € mesačne. Požičané prostriedky vrátil aj s úrokom spolu 13.760,- €. Konanie na Okresnom súde v Prievidzi bolo zastavené pre späťvzatie žaloby. V súčasnosti nemá dlh voči žalobkyni a ani žalovanej. Súd I. inštancie vo svojom rozhodnutí zdôvodnil, prečo nevykonal navrhnutý dôkaz žalovanou -výsluch svedka U.. Žalovaná jeho účasť nezabezpečila, svedok sa na predvolanie súdu nedostavil, po poučení súdu však zodpovedal na písomne položené otázky. Žalovaná však možnosť položiť otázky svedkovi nevyužila. Svedok C. U. - druh žalovanej vypovedal, že V. U. ho oslovil, že potrebuje požičať 20.000,- eur na pokrytie pohľadávok z podnikania na dobu 4-6 mesiacov. Preto oslovil žalobkyňu, o ktorej vedel, že chce požičať peniaze. Dohodli spolu so žalovanou 6 % mesačný úrok. Pretože nepoznala U. a nevedela dať žiadnu garanciu trvala na tom, že si pôžičku vezme žalovaná a dohodli sa na obsahu zmluvy a on ju dal pripraviť. Pri stretnutí v OC MAX bol prítomný, no kto odovzdal sumu 10.000,- eur U. nevidel. Z výpisu z účtu žalovanej vedel, že jej poslala žalobkyňa druhý deň peniaze, z ktorých poslala U. 8.000,- € a sumu 2.000,- € si ponechala, pretože túto sumu dlžil svedkovi. S U. neskôr uzatvorila žalovaná zmluvu o pôžičke a on jej vracal peniaze v splátkach, ktoré žalovaná posielala žalobkyni.
15. Na základe takto zisteného skutkového stavu preto sa odvolací súd stotožňuje so závermi súdu I. inštancie, pretože výška pôžičky nebola sporná, predmetom pôžičky bola suma 20.000,- eur. Túto sumu, ako zhodne potvrdili strany a bolo to zrejmé aj z predložených výpisov z účtu, vyjadrenia svedka U., prevzala od žalobkyne žalovaná. Preto sa žalovaná nepreukázala, že zmluvu uzatvorila žalobkyňa s treťou osobou a ona žalovaná bola len sprostredkovateľom. Nie je to zrejmé zo zmluvy, kde sú účastníkmi len strany sporu a sám svedok U. poprel, že by so žalobkyňou uzatvoril akúkoľvek zmluvu, nielen zmluvu o pôžičke, potvrdil uzatvorenie zmluvy o pôžičke práve so žalovanou. Peniaze vo výške 20.000,- eur si požičala žalovaná a následne mu ich poskytla a on splácal dohodnuté splátky žalovanej. Žalovaná v konaní pred Okresným súdom v Prievidzi sa domáhala vrátenia pôžičky na základe písomnej zmluvy o pôžičke, ktorú uzatvorila so svedkom U.. Obsahom tejto pôžičky je suma 23.000,- eur, teda suma vyššia ako bola dohodnutá pôžička so žalobkyňou, aj vyššie mesačné splátky 1.380,- eur. Svedok žalovanej vrátil celkom sumu 13.760,- eur, pričom žalovaná zaplatila žalobkyni len 10.700,- eur, z toho podľa jej tvrdenia len suma 7.200,- eur bola od svedka. takže boli uzatvorené dve zmluvy o pôžičke: 1. žalovaná si požičala sumu 20.000,- eur od žalobkyne a následne uzatvorila 2. samostatnú zmluvu o pôžičke s V. U.. Na výpoveď žalobkyne bolo potrebné prihliadať na tú, keď žalobkyňa Zmluvu vypovedala podaním zo dňa 5.8.2013 a prevzala žalovaná dňa 8.8.2013. Výpovedná lehota 60 kalendárnych dní začala plynúť dňom doručenia žalovanej a uplynula 6.10.2013. Z požičanej sumy žalovaná vrátila žalobkyni sumu 10.700,- a ku dňu rozhodnutia nevrátila istinu vo výške 9.300,- eur. Súd I. inštancie preto žalobe v tejto časti vyhovel.
16. V časti uplatneného zmluvného úroku vo výške 16,59 % ročne po pripustení zmeny petitu súd žalobu zamietol z dôvodu absolútnej neplatnosti zmluvne dohodnutého úroku 6 % mesačne, t.j. 72 % ročne z istiny. Žalobkyňa akceptovala, že ročný úrok 72 % je v rozpore s dobrými mravmi a preto si okrem vrátenia istiny 9.300,- € uplatnila primeraný úrok 16,59 % ročne zo sumy 9.300,- € od 5.7.2012 do zaplatenia. V tomto smere navrhla pripustiť zmenu petitu. Pôvodnú žalovanú istinu rozčlenila na istinu a úrok, ktorý predtým bol súčasťou istiny. K podaniu pripojil štatistiku NBS o výške úrokových sadzieb úverov poskytovaných v júli 2012, z ktorého súd zistil, že pri spotrebiteľských úveroch od 1 do 5 rokov bola úroková sadzba 15,54 % a RPMN 16,59 %. Podľa § 39 OZ je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom absolútne neplatný. Na takúto neplatnosť súd prihliada ex offo. Podľa § 41 OZ, ak sa dôvod neplatnosti vzťahuje len na časť
právneho úkonu, je neplatnou len táto časť, ak ju možno oddeliť od ostatného obsahu zmluvy. Dohodu o úrokoch je možné oddeliť od dohody o pôžičke. Samotnú dohodu o výške úrokov nie je možné deliť. Preto ak je dohoda o výške úrokov neplatná pre rozpor s dobrými mravmi, je neplatná v celom rozsahu dôvodu svojej nedeliteľnosti.
17. Žalovaná s čiastočným späťvzatím žaloby súhlasila. Súd konanie čiastočne zastavil, tak ako je uvedené v ods. I. výroku rozsudku.
18. Súd na pojednávaní 27.2.2017 pripustil zmenu petitu a predmetom konania zostalo zaplatenie sumy 9.300,- € spolu s úrokom 16,59 % ročne od 5.7.2012 do zaplatenia. Súd rozhodoval o trovách konania v zmysle ustanovení § 255 ods. 1 a § 256 ods. 2 CSP. Žalobkyňa sa v konaní celkovo domáhala zaplatenia sumy 34.000,- €, ďalej sa domáhala zaplatenia úroku z omeškania 5,25 % ročne zo sumy 30.500,- € od 21.4.2014 do 24.2.2017 vo výške 4.957,- € (zmena pripustená 4.5.2015), domáhala sa zaplatenia 16,59 % úroku zo sumy 9.300,- € od 5.7.2012 do dňa rozhodnutia vo veci 4.413,- € (zmena pripustená 27.2.2017). Spolu sa v priebehu konania ku dňu rozhodnutia domáhala zaplatenia 43.370,- €. Žalobkyňa zavinila zastavenie konania v časti istiny 21.200,- € s úrokom z omeškania vo výške 5,25 % ročne zo sumy 30.500,- € od 21.1.2014 do dňa 25.2.2017 vo výške 4.957,- € a teda v tejto časti vniklo právo žalovanej na náhradu trov konania. Žalovaná zavinila zastavenie konania v časti istiny 3.500,- €, nakoľko túto časť istiny zaplatila po podaní žaloby a teda v tejto časti vniklo právo žalobkyni na náhradu trov konania. Žalovaná tak bola úspešná v časti súdom zamietnutých úrokov 16,59 % zo sumy 9.300,- €, t.j. 7.182,- € a žalobkyňa vo výške priznanej istiny 9.300,- €. Od podania žaloby do 4.5.2015 bola žalobkyňa úspešná v 37,64 % (9.300 € + 3.500 € = 12.800 € z predmetu konania 34.000 €) a žalovaná v 62,36 %. Teda celkový úspech žalovanej bol 24,72 %. V časti konania od 5.5.2015 do 24.2.2017 bola žalobkyňa úspešná v rozsahu 26,23 % (9.300 € z predmetu konania 30.500 € istina a úroky z omeškania 4.957 € = 35.457 €) a žalovaná v 73,77 %, t.j. celkový úspech žalovanej bol 47,53 % (73,77 - 26,23). V časti konania od 27.2.2017 bola žalobkyňa úspešná v 56,43 % (9.300,- € istina z predmetu konania 9.300 € a úrok 7.182,- €=16.482 €) a žalovaná 43,57 %. Vzhľadom na pomer úspechu v tejto časti konania, súd žiadnej zo strán nepriznal nárok na náhradu trov konania.
19. Vzhľadom k vyššie uvedenému, keď odvolací súd je viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, napadnutý rozsudok súdu I. inštancie podľa ust. § 387 ods. 1 a 2 CSP ako vecne správny vrátane výroku o náhrade trov konania potvrdil.
20. Žalobkyňa má voči žalovanej podľa § 255 ods. 1 CSP a § 396 ods. 1 CSP nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnej výške, vzhľadom na to, že bola v odvolacom konaní v celom rozsahu úspešná. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne podľa § 262 ods. 2 CSP súd I. inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku, a to samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
21. Senát odvolacieho súdu toto rozhodnutie prijal pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces (§ 420 CSP). Dovolanie je podľa § 421 CSP prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu I. inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky,
a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne (§ 421 ods. 1 CSP). Dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n) (§ 421 ods. 2 CSP). Dovolanie podľa § 421 ods. 1 nie je prípustné, ak a) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení neprevyšuje desaťnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, b) napadnutý výrok odvolacieho súdu o peňažnom plnení v sporoch s ochranou slabšej strany neprevyšuje dvojnásobok minimálnej mzdy; na príslušenstvo sa neprihliada, c) je predmetom dovolacieho konania len príslušenstvom pohľadávky a výška príslušenstva v čase začatia dovolacieho konania neprevyšuje sumu podľa písmen a) a b) (§ 422 ods. 1 CSP). Na určenie výšky minimálnej mzdy v prípadoch uvedených v odseku 1 je rozhodujúci deň podania žaloby na súde I. inštancie (§ 422 ods. 2 CSP). Dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné (§ 423 CSP). Dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané (§ 424 CSP). Dovolanie môže podať intervenient, ak spolu so stranou, na ktorej vystupoval, tvoril nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 (§ 425 CSP). Prokurátor môže podať dovolanie, ak sa konanie začalo jeho žalobou alebo ak do konania vstúpil (§ 426 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP). Dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde (§ 427 ods. 2 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1). Povinnosť podľa ods. 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa (§ 429 ods. 2 CSP). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 430 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení (§ 431 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada (§ 431 ods. 2 CSP). Dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci (§ 432 ods. 1 CSP). Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia (§ 432 ods. 2 CSP). Dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prevej inštancie alebo pred odvolacím súdom (§ 433 CSP). Dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania (§ 434 CSP). V dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania (§ 435 CSP).