Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozhodnutie_15C-213-2013.pdf
PDF · 196.8 KB
Case nature
Area
Subarea
15C/213/2013
Rozhodnutie
Okresný súd Martin sudkyňou JUDr. Máriou Gazdačkovou v právnej veci žalobcov: v rade 1/ Y. R., A.. Č., U.. XX.X.XXXX, F. R. C. XX, O. G., v rade 2/ G. R., U.. XX.X.XXXX, F. R. C. XX, O. G., zastúpeného procesnou opatrovníčkou Y. R., žalobkyňou v rade 1/, v rade 3/ G. R., A.. R., U.. X.X.XXXX, R. C. XX, O. G., žalobcovia v rade 1/, 2/, 3/ právne zastúpení AK JUDr. Repáň a partneri, s.r.o., so sídlom M.R. Štefánika 25, 036 01, Martin, IČO: 50 711 776, proti žalovaným: v rade 1/ G. E., U.. XX.X.XXXX, F. R. Š., H. XXXX, O. R., právne zastúpenému JUDr. Jozefom Plačkom, advokátom so sídlom v Považskej Bystrici, Námestie A. Hlinku 29/34, v rade 2/ Š. Č., R. XXX XX, Š. XXXX, právne zastúpenému JUDr. Branislavom Bellanom, advokátom so sídlom v Martine, Jilemnického 30, v konaní o náhradu škody a nemajetkovej ujmy, takto
rozhodol:
Žalovaný v rade 1/ a žalovaný v rade 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobkyni v rade 1/ náhradu škody v sume 6.933,88 € spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy a to žalovaný v rade 1/ od 16.8.2012 do zaplatenia a žalovaný v rade 2/ od 19.8.2012 do zaplatenia, všetko do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
Žalovaný v rade 1/ a žalovaný v rade 2/ sú povinní spoločne a nerozdielne zaplatiť titulom náhrady nemajetkovej ujmy žalobkyni v rade 1/ sumu 23.000 €, žalobcovi v rade 2/ sumu 23.000 € a žalobkyni v rade 3/ sumu 15.000 € do 6 mesiacov od právoplatnosti tohto rozsudku.
Vo zvyšku uplatnených nárokov sa žaloba žalobkyne v rade 1/, žaloba žalobcu v rade 2/ a žaloba žalobkyne v rade 3/ vo vzťahu k žalovaným v rade 1/ a 2/ zamieta.
Žiadna zo strán nemá právo na náhradu trov konania.
odôvodnenie:
Žalobou podanou na tunajšom súde 23.7.2012 sa žalobcovia v rade 1/ - 3/, z toho žalobkyňa v rade 1/, manželka po nebohom W. R. a žalobcovia v rade 2/ a 3/, deti nebohého W. R., domáhali proti žalovaným v rade 1/ a 2/ zaplatenia sumy - žalobkyňa v rade 1/ sumy 51.678,50 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 11.6.2012 do zaplatenia, žalobca v rade 2/ sumy 35.000 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 11.6.2012 do zaplatenia, žalobkyňa v rade 3/ sumy 25.000 € spolu s 9 % úrokom z omeškania ročne od 11.6.2012 do zaplatenia. Naviac žiadali, aby boli žalovaní povinní doplácať žalobkyni v rade 1/ pozostalostnú mesačnú úrazovú rentu vo výške 97 €, žalobcovi v rade 2/ pozostalostnú mesačnú úrazovú rentu vo výške 114,50 € a žalobkyni v rade 3/ pozostalostnú mesačnú úrazovú rentu vo výške 114,50 € od 26.7.2010 do budúcich období, vždy do 20. dňa príslušného mesiaca k ich rukám. Súčasne požadovali priznať náhradu trov konania.
Žalobu žalobcovia odôvodnili tou skutočnosťou, že 26.7.2010 žalovaný v rade 1/ pracujúci ako vodič u žalovaného v rade 2/, okolo 18.00 hod. spôsobil dopravnú nehodu, pri ktorej zahynul manžel žalobkyne v rade 1/ a otec žalobcov v rade 2/ a 3/ - W. R., dňa XX.X.XXXX. Žalovaný v rade 1/ ako vodič
predmetného motorového vozidla bol rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/27/2011 zo dňa 5.8.2011 uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1 a ods. 2, písm. a/ Tr. zák., za čo mu bol uložený podmienečný trest odňatia slobody vo výmere 2 roky so skúšobnou dobou vo výmere 4 roky a trest zákazu činnosti vedenia motorových vozidiel vo výmere 4 roky. Súčasne mu súd uložil povinnosť nahradiť poškodenej Y. R., teda žalobkyni v rade 1/, škodu vo výške 1.802,41 €. Žalovaný v rade 1/ zodpovedá za konanie, ktorým bola spôsobená škoda v zmysle ust. § 420 Obč. zákonníka a žalovaný v rade 2/ zodpovedá ako prevádzkovateľ motorového vozidla, keďže v čase dopravnej nehody bol vlastníkom motorového vozidla a žalovaný v rade 1/ bol u neho zamestnaný. Teda žalovaný v rade 2/ zodpovedá podľa ust. § 427 Obč. zákonníka. Škoda, ktorá vznikla, bola škoda na osobnom motorovom vozidle Škoda Octavia 1,9, výrobné č. F., Y.: XAXXXXX, s dátumom výroby 25.8.2003, na ktorom vznikla škoda vo výške 5.900 €. Tú žiadala nahradiť žalobkyňa v rade 1/. Následne vznikli pohrebné náklady a to za pohrebné služby náklady vo výške 933,20 €, za zemné výkopové práce vo výške 90 €, za pomník, kamenárske práce v sume 2.300 €, za kar, pohostenie v celkovej sume 779,21 € a za smútočné ošatenie, ktoré hradila žalobkyňa v rade 1/, spolu v sume 370 €. Z toho žalobkyňa v tomto konaní žiada len náklady na zhotovenie pomníka a na smútočné ošatenie v celkovej výške 2.670 €.
Pokiaľ ide o náklady na výživu pozostalým, tieto zdôvodňovali žalobcovia tým, že W. R. žil so žalobcami v spoločnej domácnosti a zabezpečoval výživu jej, ako manželky a jej dvoch maloletých detí, žalobcov v rade 2/ a 3/, z ktorých žalobca v rade 2/ trpí vážnou chorobou a je ťažko zdravotne postihnutý. Príjem žalobkyne nie je postačujúci na pokrytie všetkých nákladových položiek súvisiacich s úhradami nákladov na bývanie. Manžel žalobkyne bol spoločníkom a konateľom spoločnosti Brimont, s.r.o. a zároveň podnikal ako živnostník v Českej republike pod obchodným menom W. R.. Náklady na výživu pozostalých sa uplatňujú, pokiaľ ide o žalobcov v rade 2/ a 3/, vo výške výživného na každé dieťa po 250 € mesačne a na manželku 300 € mesačne. Od 26.7.2010 bol žalobkyni priznaný vdovský dôchodok v sume 203,10 € mesačne a sirotský dôchodok na nezaopatrené dieťa v sume 135,50 € mesačne. Preto žalobcovia žiadali, aby bol žalovaný zaviazaný k úhrade k pozostalostnej úrazovej rente pre žalobkyňu v rade 1/ vo výške 97 €, pre žalobcov rade 2/ a 3/ po 114,50 €, od 26.7.2010 do budúcnosti. Žalobkyňa v rade 1/ uplatnila aj náklady spojené so zmenou údajov o jej nebohom manželovi v obchodnom a živnostenskom registri a to náklady za poplatky a kolky v celkovej sume 108,50 € a ďalej žalobcovia uplatňovali nárok na ušlý zisk v sume 30.000 €, keďže nebohý W. R. podnikal v spoločnosti Brimont, s.r.o. a v Českej republike ako živnostník podnikajúci pod obchodným menom W. R., vznikla škoda, ušlý zisk vo výške 30.000 € ako následok nemožnosti rozvíjať dovtedy uzavreté zmluvné kontrakty na vykonávanie klampiarskych a pokrývačských prác, ktoré bolo nutné minimalizovať. Žalobcovia v rade 1, 2/, 3/ uplatnili aj nárok na odškodnenie nemajetkovej ujmy a to žalobkyňa v rade 1/ Y. R. vo výške 33.000 €, žalobca v rade 2/ vo výške 25.000 € a G. R. vo výške 15.000 €. Tento nárok uplatňovali v zmysle ust. § 11 a nasl. Obč. zákonníka s odôvodnením, že protiprávnym konaním žalovaných došlo k nenávratnej deštrukcii interpersonálnych väzieb tvoriacich základ a rámec súkromného života žalobcov. Právo na ochranu bolo porušené protiprávnym zásahom, ktorého následky nie je možné úplne odstrániť len morálnou satisfakciou. Nečakaným šokujúcim úmrtím manžela a otca žalobcov došlo k závažnému zásahu do práva na ochranu osobnosti a žalobcovia stratili najbližšieho príbuzného, jeho lásku, radosť s ním prežívanú, nakoľko žili v harmonickom zväzku. Okrem citového vzťahu medzi manželmi a deťmi bol zomrelý nápomocný pri domácich prácach, vykonával opravárenské a rekonštrukčné práce na chalupe a tieto musí žalobkyňa v rade 1/ zabezpečovať iným spôsobom.
K pôvodne podanej žalobe žalobcovia pripojili listinné dôkazy a to rodné listy a technický preukaz predmetného motorového vozidla, internetovú inzerciu týkajúcu sa cenových ponúk za obdobné motorové vozidlá ako bolo motorové vozidlo uvedené v žalobe, predfaktúru za kamenárske práce na pomníku, čestné prehlásenie Y. R. o vzniknutých nákladoch smútočného ošatenia, rozhodnutie Sociálnej poisťovne o priznaní vdovských, sirotských dôchodkov, listinné dôkazy preukazujúce vznik nákladov za zmeny v obchodnom registri a živnostenskom registri.
Žalovaní sa k žalobe vyjadrili prvýkrát podaním svojho spoločného právneho zástupcu (č.l. 34), kde spochybnili samotný priebeh dopravnej nehody a konštatovali, že aj keď nespochybňujú, že došlo k dopravnej nehode s tragickým následkom, poukazujú však na skutočnosť, že v čase dopravnej nehody bolo vozidlo vedené žalovaným v rade 1/, ktorého prevádzkovateľom bol žalovaný v rade 2/, riadne poistené pre prípad zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla na základe tam uvedenej poistnej zmluvy medzi samostatne podnikajúcou fyzickou osobou Š. Č., B. XX XXX XXX, s miestom podnikania R., Š. XXXX ako poistencom a poisťovateľom, spoločnosťou
Kooperatíva poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, Štefanovičova 4, Bratislava. Preto žalovaní spočiatku navrhovali, aby žalobcovia likvidovali aspoň časť svojich nárokov cez poisťovňu a navrhli, aby súd pripustil vstup do konania poisťovne ako vedľajšieho účastníka.
Na výzvu súdu Kooperatíva poisťovňa, a.s., Vienna Insurance Group, so sídlom v Bratislave, listom zo dňa 7.1.2013 (č.l. 47) oznámila, že vstupuje do predmetného konania ako vedľajší účastník, avšak po zmene procesných predpisov vstupom Civilného sporového poriadku do účinnosti k 1.7.2016 na výzvy súdu, či mieni ďalej pôsobiť ako intervenient v konaní, už nereagovala a svoj vstup nezahlásila. Preto súd s poisťovňou v konaní ďalej nepokračoval.
Na pojednávaní dňa 14.10.2015 právny zástupca žalobcov rozšíril nárok na náhradu škody za zhotovenie pomníka na sumu 3.753 € a obmedzil žalobný nárok o náhradu nákladov za pohrebné služby vo výške 933,20 €, za výkopové práce vo výške 90 € a za kar vo výške 779,21 €, teda celkovo sumu 1.802,41 €, ktorá bola priznaná v trestnom konaní proti žalovanému v rade 1/. V rámci príloh podania zo dňa 16.5.2016 žalujúca strana do spisu pripojila ďalšie listinné dôkazy, ktoré sú žurnalizované na č.l. 134 - 204 a to faktúry za pohrebné služby a príjmové pokladničné doklady na zemné a výkopové práce a pohostenie na kare, faktúru za zhotovenie pomník, úmrtný list nebohého W. R., list o prehliadke mŕtveho, rodné listy žalobcov, daňové priznanie obchodnej spoločnosti Brimont, s.r.o. za roky 2009, 2010, 2011 a priznanie k dani z príjmu fyzických osôb, ktoré podával nebohý W. R. za rok 2009 v Českej republike. Neskôr boli pripojené aj ďalšie rozhodnutia o vdovskom a sirotskom dôchodku detí nebohého W. R., teda žalobcov v rade 1/ - 3/, potvrdenie o návšteve školy žalobkyne v rade 3/, výpis z obchodného registra obchodnej spoločnosti Brimont, s.r.o.
Na pojednávaní dňa 18.5.2016 právny zástupca žalobcov uviedol, že sumu pohrebných nákladov uplatňuje vo výške 4.123 €, ktorá suma predstavuje súčet sumy 3.753 € za zhotovenie pomníka a sumy 370 €, čo je suma, ktorá vznikla ako škoda žalobkyni v rade 1/ nákupom pohrebného ošatenia. Uviedol, že nárok vo výške 1.802,41 € spolu s príslušným úrokom z omeškania ročne, ktorý bol priznaný žalobkyni v rade 1/ v trestnom konaní, berie späť, keďže žaloba v tejto časti bola nedôvodná už v čase jej podania.
Na pojednávaní dňa 8.9.2016 právny zástupca žalobcov v rade 1/ - 3/ k ušlému zisku spoločnosti Brimont, s.r.o. v dôsledku smrti W. R. a k nárokom žalobcov uviedol, že dnes je konateľkou a spoločníčkou tejto obchodnej spoločnosti žalobkyňa v rade 1/. Ušlý zisk ako pohľadávka obchodnej spoločnosti Brimont, s.r.o. sa podľa neho premieta do dedičstva ako pohľadávka jednotlivých pozostalých vo vzťahu k žalovaným.
V dôsledku tejto skutočnosti bolo potom súdu zrejmé, že každý zo žalobcov z ušlého zisku, ktorý pod bodom 5 žaloby vyčísľujú vo výške 30.000 €, uplatňuje ako svoju pohľadávku každý vo výške 10.000 €.
Žalovaní prostredníctvom spoločného právneho zástupcu na vyššie uvádzaných pojednávaniach spochybňovali všetky uplatnené nároky mimo nákladov, ktoré vznikli v súvislosti so zmenami v živnostenskom registri.
Na ďalšom pojednávaní dňa 2.3.2017 žalujúca strana znova precizovala žalobný nárok s tým, že pokiaľ ide o náhradu ušlého zisku, ide o nárok všetkých troch žalobcov v rovnakom pomere po 10.000 €, ako to vyplýva z petitu.
Žalovaní v rade 1/ a 2/ a to žalovaný v rade 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu a žalovaný v rade 2/ v tom čase bez právneho zastúpenia, uznali výšku nároku na smútočné ošatenie vo výške 370 €, ktoré smútočné ošatenie zakúpila žalobkyňa v rade 1/ a tiež uviedli, že nemajú námietky k dôvodu a výške nároku na náhradu škody vzniknutej žalobkyni v rade 1/ poškodením motorového vozidla vo výške 5.900 €, z ktorého polovica patrila do BSM bývalých manželov a druhá polovica žalobkyni pripadla v rámci vyporiadania dedičstva po nebohom, čiže ide o nárok žalobkyne v rade 1/.
Súd po opätovnom prepočítaní nárokov žalobkyne v rade 1/ a porovnaním nároku uvedeného v žalobnom petite, kde žalobkyňa uplatňovala titulom pohrebných nákladov za smútočné ošatenie vo výške 370 € a zhotovenie pomníka v celkovej výške 3.753 € zistil, že žalobkyňa neuplatňovala nárok na sumu 1.802,41 €, ktorá jej bola priznaná v trestnom konaní. Preto nárok žalobkyne v rade 1/ na náhradu nákladov, ktoré jej vznikli s pohrebom nebohého manžela, predstavoval len sumu 4.123 € a pozostával z
nákladov na zhotovenie pomníka vo výške 3.753 €, ktoré žalovaní v priebehu celého konania neuznávali poukazujúc na rozpor so zákonnými limitmi u tohto nároku a zo sumy 370 €, ktorú ale obaja na tomto pojednávaní uznali ako nespornú.
Právny zástupca žalovaného v rade 1/ a následne aj žalovaný v rade 2/ na tomto pojednávaní uviedli, že pokiaľ žalujúca strana uplatnila nárok na náklady na výživu pozostalých, uplatňovala tieto náklady akoby podľa právnej úpravy, ktorá existovala do roku 2004. Po roku 2004 mohli pozostalí uplatniť dva nároky a to jednorazové odškodnenie, alebo nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Nárok na pozostalostnú úrazovú rentu je ale striktne viazaný na existenciu rozsudku, ktorým je určená vyživovacia povinnosť nebohého voči oprávneným osobám, ktoré sú pozostalé a zatiaľ žalujúca strana nepredložila rozsudok, ktorým bola určená vyživovacia povinnosť W. R. voči manželke a deťom.
Žalovaný v rade 2/ na tomto pojednávaní zvolil iný spôsob obrany a žiadal, aby súd zohľadnil tú skutočnosť, že on síce kúpil predmetné motorové vozidlo, ktoré viedol v čase dopravnej nehody žalovaný v rade 1/, ale v tom čase žalovaný v rade 2/ pracoval pre firmu L a M, avšak táto firma manažovala prevádzku motorového vozidla a ona ho vlastne obsadila žalovaným v rade 1/. Chcel tým povedať, že nemal dosah na to, komu bude vozidlo, kúpené od firmy L a M, zverené. Do spisu súčasne pripojil aj kúpnu zmluvu o predaji nákladného motorového vozidla, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, uzavretú medzi firmou L a M, autocentrum, s.r.o., so sídlom v Žiline dňa 25.1.2010 (č.l. 400 - 403) a jej prílohu.
V priebehu konania a to na prvom pojednávaní, na ktorom súd mal možnosť konať priamo so žalobcom v rade 2/, súd zistil, že žalobca v rade 2/ nie je schopný vnímať priebeh pojednávania a po vyjadrení jeho ošetrujúcej lekárky a klinickej psychologičky, súd dospel k presvedčeniu, že žalobca v rade 2/ nie je schopný samostatne konať pred súdom vzhľadom na svoje znížené rozumové schopnosti. Preto súd uznesením sp. zn. 15C/213/2013 zo dňa 10.10.2017 žalobcovi v rade 2/ ustanovil procesnú opatrovníčku v osobe jeho matky, žalobkyne v rade 1/, ktorá následne na ďalších pojednávaniach schválila všetky procesné úkony, ktoré za žalobcu v rade 2/ uskutočnil jeho pôvodný právny zástupca JUDr. Ján Repáň.
Na poslednom meritórnom pojednávaní vo veci samej žalujúca strana zotrvala na svojich prednesoch.
Právny zástupca žalovaného v rade 1/ konštatoval v záverečnom návrhu, že žalobcovia neuniesli dôkazné bremeno, či a v akej výške dedili právo na náhradu škody ako majetkové právo mimo osobného motorového vozidla. Podľa názoru právneho zástupu žalovaného v rade 1/ konaním žalovaného v rade 1/ autonehoda nevznikla, pretože ju subjektívne nezavinil a bola spôsobená zlým technickým stavom motorového vozidla, o ktorom žalovaný v rade 1/ nevedel a vedieť nemohol. Preto ide o objektívnu zodpovednosť prevádzateľa motorového vozidla. Poukázal na ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého škoda je spôsobená právnickou osobou, alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá. Z uvedeného vyplýva, že za škodu je zodpovedný je len prevádzkovateľ motorového vozidla a nie žalovaný v rade 1/, ktorý vykonával činnosť pre žalovaného v rade 2/. Žalovaný v rade 1/ totiž vykonával činnosť pre žalovaného v rade 2/ titulom živnostenského oprávnenia na poskytovanie služby vedenia cudzieho motorového vozidla a žalovaný v rade 2/ vykonával činnosť na základe živnostenského oprávnenia Vnútroštátna, nákladná, cestná doprava. Pre posúdenie, či žalovaný v rade 2/ bol prevádzkovateľom, je bez významu, či vlastnil, alebo nevlastnil vozidlo, nakoľko podmienkou na prevádzkovanie cestnej nákladnej dopravy nie je vlastníctvo vozidla. Zodpovednosť žalovaného v rade 1/ za technický stav nevyplýva zo zákona, ani z prípadnej dohody. Z opatrnosti žalovaný v rade 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa ale vyjadril k všetkým uplatneným nárokom. Ohľadne nároku na náhradu škody spôsobenej na motorovom vozidle, kde obaja žalovaní uznali škodu vo výške 5.900 €, poukázal ešte na skutočnosť, že podľa zistení žalovaných vozidlo zatiaľ nebolo vyradené z prevádzky a teda je možné, že škoda nebola totálna, ale nižšia a je predpoklad, že niekto stále platí aj povinné zmluvné poistenie a vozidlo sa stále používa. Preto priznanie nároku ponecháva na úvahu súdu. Žalovaný v rade 1/ neuznával náklady priznané v trestnom konaní a pokiaľ išlo o náklady za pomník, uviedol, že obvyklá suma je upravená príslušným právnym predpisom a to Nariadením vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktoré limituje v ust. § 2 ods. 2 náklady na zriadenie pomníka, alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu do výšky 663,88 €. Pokiaľ šlo o smútočné ošatenie vo výške 370 €, priznanie nároku ponechal na úvahu súdu. Dal však do pozornosti ust. § 101 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom
poistení, kde nárok sa priznáva vo výške 1/3-iny maximálne v sume 99,60 € na jednu osobu. Pokiaľ šlo o pozostalostnú úrazovú rentu, teda náklady na výživu pozostalých, poukázal na ust. § 448 Obč. zákonníka v spojení s ust. § 92 zákona č. 461/2003 Z.z. o sociálnom poistení. Uviedol, že žalobcovia v konaní nepreukázali majetkové a osobné pomery a sú im už vyplácané dávky dôchodkového zabezpečenia. Naviac žalobkyňa v rade 3/ je schopná živiť sa sama. Následne neuznal žalovaný v rade 1/ ani nárok na náklady spojené so zmenou údajov zapísaných v obchodnom registri a živnostenskom registri Slovenskej republiky, nakoľko tento náklad znáša samotná obchodná spoločnosť ako tretí subjekt a tá tento nárok nezažalovala. Rovnako neuznával ani nárok na nároky uplatnené žalobcami na ušlý zisk, nakoľko ušlý zisk znáša samotná obchodná spoločnosť ako tretí subjekt a táto nárok nezažalovala. Dedenie obchodného podielu nezakladá vznik nároku, nakoľko nemožno uskutočniť právne relevantnú prezumpciu, že ak by aj vznik vznikol, že by bol uskutočnený na rozhodnutie o jeho rozdelení v prospech spoločníkov. Obchodná spoločnosť tento náklad ako tretí subjekt nežalovala a okrem toho ani nepreukázala a ani neuplatnila v dedičskom konaní. Pokiaľ šlo o odškodnenie nemajetkovej ujmy, uviedol, že poškodený sa síce staral o domácnosť a mal citové väzby na všetkých žalobcov, ale jeho strata je zmiernená tým, že všetci žalobcovia ostali žiť v spoločnej domácnosti. Nebolo preukázané, že smrť W. R. mala nepriaznivé následky na ich zdravotný stav a nič sa nezmenilo na spoločenskom, pracovnom, alebo inom postavení žalobcov. V osobe matky majú žalobcovia v rade 2/ a 3/ a stále majú oporu aj hmotné zabezpečenie. Preto matkou požadovaná náhrada vo výške 33.000 € nie je v tejto veci primeranou. Žalovaný v rade 1/ na rozdiel od žalovaného v rade 2/ vzhľadom na okolnosti prípadu nemohol vzniku dopravnej nehody zabrániť a splnil si všetky povinnosti, ktoré mal uložené platnými právnymi predpismi. Žalovaný v rade 2/ má objektívnu zodpovednosť titulom prevádzkovateľa, teda prepravcu. Žalobcovia v rade 1/ a 3/ sa zapojili do bežného života, žalobca v rade 2/ v ňom zapojený nebol rovnako pred nehodou, ako aj po nej a vzhľadom na ich stav po nehode a strate manžela a otca nedošlo u nich k závažným poruchám na psychike. Preto navrhoval súdu, aby nárok v časti priznania nemajetkovej ujmy zamietol vo vzťahu k žalobkyni a žalobcovi v rade 2/, ale aj vo vzťahu k žalobkyni v rade 3/ a to s poukazom na výpovede svedkov ohľadne duševného stavu žalobcu v rade 2/. Aj on potom poukázal na rozhodnutia českých súdov a súdov Slovenskej republiky pri rozhodovaní o odškodnení nemajetkovej ujmy. Z opatrnosti však pre prípad, že by súd žalovaného v rade 1/ predsa len zaviazal k zaplateniu nárokov žalobcov na náhradu škody a nemajetkovej ujmy, poukázal na skutočnosť, že žalovaný v rade 1/ nemá ukončené štúdium, po nehode nie je schopný vykonávať povolanie vodiča, živia ho rodičia a jeho príjem zo živnosti je na minimálnej úrovni. Žalobcom navrhované sumy sú príliš vysoké a preto požiadal o možnosť splátok aj s poukazom, že žalovaní nelikvidovali svoje nároky cez poisťovňu. Samotný žalovaný v rade 1/ uviedol, že pracuje za minimálnu mzdu vo výške 460 € ako stavebný robotník, nie je ženatý a nemá deti.
Žalovaný v rade 2/ na poslednom pojednávaní bol už zastúpený novým právnym zástupcom, ktorý uviedol, že v trestnom konaní bola preukázaná vina žalovaného v rade 1/, avšak neboli tam produkované dôkazy, ktoré by nepochybne preukázali, že žalovaný v rade 2/ je prevádzateľom sporného motorového vozidla a ktoré sú produkované v tomto konaní. Z týchto dôvodov žalovaný v rade 2/ namietol svoju vecnú legitimáciu a poprel skutočnosť, že by bol prevádzateľom predmetného motorového vozidla. Poukázal na skutočnosť, že k motorovému vozidla bola uzavretá riadna zmluva o povinnom zmluvnom poistení a žalujúca strana si mohla svoje nároky uplatniť aj vo vzťahu k poisťovni Kooperatíva. Vzťah medzi žalovaným v rade 2/ a žalovaným v rade 1/ nebol vzťahom pracovno - právnym, ale vzťahom obchodným, keď žalovaný v rade 1/ pracoval pre žalovaného v rade 2/ na živnosť, fakturoval mu práce vodiča, preto sa strana žalovaného v rade 2/ domnieva, že riadnym prevádzkovateľom motorového vozidla by mala byť firma L a M, autocentrum, s.r.o., pričom žalovaný v rade 2/ v čase dopravnej neho nebol ešte vlastníkom sporného motorového vozidla, nakoľko vlastníctvo malo na neho prejsť až zaplatením plnej kúpnej ceny. Z denného výkazu jázd, ktorý bol pripojený do súdneho spisu pred posledným pojednávaním, bolo zrejmé, že žalovaný v rade 2/ vykonával svoju činnosť pre spoločnosť L a M, autocentrum, s.r.o., ktorá má na výkaze jázd svoju hlavičku, aj pečiatku. Preto žiadal žalobu zamietnuť a pre prípad úspechu v spore si žalovaný v rade 2/ uplatnil rovnako, ako žalovaný v rade 1/, aj nárok na náhradu trov konania.
Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom žalobkyne v rade 1/, žalobkyne v rade 3/, oboch žalovaných, ale aj čítaním znaleckých posudkov predložených procesnými stranami, výsluchom svedkyne C. D. K. H. T. a čítaním listín pripojených do súdneho spisu ako aj čítaním podstatného obsahu spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/27/2011 a čítaním spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17D/692/2010. Takto vykonaným dokazovaním súd zistil tento skutkový stav veci:
Rozsudkom Okresného súdu Martin sp. zn. 23T/27/2011 zo dňa 5.8.2011 bol žalovaný v rade 1/ uznaný za vinného z prečinu usmrtenia podľa § 149 ods. 1, ods. 2, písm. a/ Tr. zák. na tom skutkovom základe, že dňa XX.X.XXXX v čase okolo 18.00 hod. viedol po ceste v smere od Koštian nad Turcom do Martina nákladné motorové vozidlo (ťahač) zn. Renault Premium, Y.: R.-XXX K. s návesom zn. Langendorf, Y.: R.-XXX J., pričom po prejdení pravotočivej zákruty v dôsledku rýchlosti jazdy vyššej ako 90 km za hodinu, ktorá bola technicky neprimeraná vlastnostiam vozidla a nákladu, vzhľadom na celkovú hmotnosť jazdnej súpravy 39.800 kg a tiež povahe vozovky vzhľadom na jej pozdĺžny profil, sa nákladné motorové vozidlo, ktoré viedol obvinený aj s návesom, dostal do nedotáčavého šmyku, následkom ktorého prešlo do protismerného jazdného pruhu, v ktorom ľavou prednou časťou narazilo do ľavej prednej časti protiidúceho osobného motorového vozidla zn. Škoda Octavia Combi, Y.: XAXXXXX, ktoré viedol vodič W. R., nar. XX.X.XXXX, ktorý v dôsledku utrpených zranení v ten istý deň v čase o 18.45 hod. v Martinskej fakultnej nemocnici v Martine zomrel.
Z predmetného vyšetrovacieho spisu, v ktorom sú pripojené znalecké posudky, ale aj výpovede oboch žalovaných súd ďalej zistil, že žalovaný v rade 1/ v prípravnom konaní uviedol, že na nákladnom motorovom vozidle jazdí pre žalovaného v rade 2/ na základe živnosti. Vo svojej výpovedi žalovaný 1/ prisudzoval zavinenie dopravnej nehody zlému technickému stavu motorového vozidla, ktoré viedol.
V prípravnom konaní bol vypočutý aj svedok G. K., splnomocnený zástupca firmy L a M, autocentrum, s.r.o., so sídlom v Žiline, z ktorého výpovede bolo zistené, že motorové vozidlo vyššie uvedené, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda spolu s návesom, bolo 25.1.2010 v zmysle kúpno - predajnej zmluvy odovzdané žalovanému v rade 2/, ktorý vyhlásil v čl. IV. kúpnej zmluvy, že technický stav motorového vozidla mu je známy. So žalovaným v rade 2/ firma L a M, autocentrum, s.r.o., so sídlom v Žiline mala dohodnutý splátkový kalendár s tým, že po uhradení všetkých splátok malo byť vozidlo v technickom preukaze prepísané na žalovaného v rade 2/. Z toho dôvodu boli v technickom preukaze od vozidla aj od návesu vedení ako vlastníci vozidla oni, teda L a M, autocentrum, s.r.o.. Povinné zmluvné poistenie vozidla si riešil žalovaný v rade 2/ sám. V predmetnom spise sa nachádzala rovnaká kúpna zmluva, akú do spisu pripojil žalovaný v rade 2/, z ktorej vyplynulo, že v trestnom rozsudku uvedené motorové vozidlo, ale aj ťahač, odpredala firma L a M, autocentrum, s.r.o., so sídlom v Žiline, IČO 316 26 998 žalovanému v rade 2/, ktorý bol v kúpnej zmluve identifikovaný ako podnikateľ - živnostník, IČO 431 16 795 za kúpnu cenu 22.000 €, ktorá mala byť splácaná v období podľa prílohy k zmluve od 30.3.2010 do 30.12.2010 s tým, že vlastnícke právo k predmetu kúpy prechádzalo na kupujúceho až v deň zaplatenia kúpnej ceny. Avšak kupujúci sa zaviazal, že okamihom podpísania zmluvy uzavrie zákonnú a havarijnú poistku na vozidlo uvedené v čl. II.. Neoddeliteľnou účasťou zmluvy bola zmluva o preprave veci, ktorá zaväzovala kupujúceho, že vozidlo počas doby splátkového kalendára bude používať výlučne pre predávajúceho a to až do okamihu zmeny vlastníckeho práva na kupujúceho. Súčasťou trestného spisu bol aj preberací protokol k predmetnému motorovému vozidlu. V spise sa nachádza aj výpoveď žalovaného v rade 2/, ktorý uviedol, že žalovaný v rade 1/ pracuje pre jeho firmu a jazdil zatiaľ iba na motorovom vozidle s ťahačom, ktorý bola spôsobená dopravná nehoda. Uviedol, že je síce držiteľom motorového vozidla, ale vlastníkom je spoločnosť L a M, autocentrum, s.r.o., od ktorej vozidlo odkúpil. V trestnom spise je pripojené aj osvedčenie o evidencii predmetného motorového vozidla, ale aj ťahača, z ktorého vyplýva, že vlastníkom vozidla a ťahača bola v tom čase firma L a M, autocentrum, s.r.o., avšak držiteľom osvedčenia bol žalovaný v rade 2/ identifikovaný svojím identifikačným číslom organizácie.
V rámci svojej obrany žalovaný v rade 2/ ešte do spisu pripojil na pojednávaní 15.3.2018 denný záznam predmetného motorového vozidla z dňa dopravnej nehody, teda z 26.7.2010, ktorý je predtlačenom tlačive firmy L a M, autocentrum, s.r.o., ktorá je identifikovaná ako dopravca a žalovaný v rade 1/ je na tomto dennom zázname podpísaný ako vodič. Na pojednávaní dňa 15.3.2018 žalovaný v rade 1/ ohľadne svojho vzťahu voči žalovanému v rade 2/ uviedol, že pracoval pre žalovaného v rade 2/ na základe živnosti, žalovaný v rade 2/ mu aj odovzdal motorové vozidlo, avšak zákazky priamo dostával od firmy L a M, s ktorou ale nemal žiadny vzťah. Vozidlo parkovalo buď v Bytči u žalovaného v rade 2/, alebo u firmy, pre ktorú jazdil v prospech firmy L a M. Žalovaný v rade 2/ tvrdil, že vozidlo neservisoval, odkedy ho kúpil, väčšinou jeho prácu organizovala firma L a M, napr. tankovala pohonné hmoty do predmetného motorového vozidla. Firma L a M mu aj schvaľovala opravy na predmetnom motorovom vozidle. Ak opravu firma L a M zaplatila, tak si stiahla náklady na opravu z toho, čo by mali žalovanému v rade 2/ zaplatiť za jazdy, ktoré on pre nich vykonával na motorovom vozidle a im ich fakturoval. Žalovaný v rade 2/ uviedol, že v súlade s kúpnou zmluvou pre iné firmy dopravu neuskutočňoval.
Zodpovednosť žalovaných súd posudzoval podľa ust. § 420 Obč. zákonníka a § 427 Obč. zákonníka.
Podľa § 420 ods. 1 Obč. zákonníka každý zodpovedá za škodu, ktorú spôsobil porušením právnej povinnosti.
Podľa § 420 ods. 2 Obč. zákonníka škoda je spôsobená právnickou osobou, alebo fyzickou osobou, keď bola spôsobená pri ich činnosti tými, ktorých na túto činnosť použili. Tieto osoby samy za škodu takto spôsobenú podľa tohto zákona nezodpovedajú; ich zodpovednosť podľa pracovnoprávnych predpisov nie je tým dotknutá.
Podľa § 420 ods. 3 Obč. zákonníka zodpovednosti sa zbaví ten, kto preukáže, že škodu nezavinil.
Žalovaný v rade 1/ v záverečnej fáze konania sa bránil práve tým, že uskutočňoval práce pre žalovaného v rade 2/ a preto podľa ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka vyššie citovaného on za vznik škody žalobcom a nemajetkovej ujmy nezodpovedá.
Občiansky zákonník v ust. § 420 ods. 2 vychádza zo zásady, že fyzická a právnická osoba zodpovedá za výber osôb, ktoré použila pri svojej činnosti a za škodu nimi spôsobenú pri tejto činnosti. Zodpovednosť fyzickej, alebo právnickej osoby podnikateľa za škodu podľa ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka sa uplatní nielen v prípadoch, keď bola škoda spôsobená jej zamestnancami, členmi spoločníkmi, ale aj vtedy, ak bola spôsobená inými osobami, ktoré použil podnikateľský subjekt na svoju činnosť. Nie je podmienkou, aby ten, kto spôsobil škodu, škodca, bol v priamom právnom zmluvnom vzťahu voči podnikateľovi, ale je rozhodujúce, či škodu spôsobil pri činnosti, ktorá je vykonávaná pre fyzickú, alebo právnickú osobu podnikateľa a ktorá spadá do pôsobnosti tejto osoby. Do rámca činnosti právnickej, alebo aj fyzickej osoby spadá totiž nielen výkon zamestnania v pracovnom pomere, ale aj taká ďalšia činnosti, ktorej nechýba miestny, priestorový, časový a vecný vnútorný a účelový vzťah k činnosti tejto osoby.
Je samozrejmé, že ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka sa najčastejšie aplikuje na zodpovednosť podnikateľov pri škode, ktorá bola spôsobená ich zamestnancami. V tomto prípade ale žalovaný v rade 1/ a táto skutočnosť bola medzi stranami sporu nesporná, vykonával činnosť pre žalovaného v rade 2/ na základe živnostenského oprávnenia, teda bol vo vzťahu k žalovanému v rade 2/ v obchodno - právnom vzťahu ako živnostník voči živnostníkovi a svoje výkony mu aj fakturoval. V rámci svojho živnostenského oprávnenia poskytoval služby vedenia cudzieho motorového vozidla v čase do 30.6.2012 od 12.3.2010.
Je zrejmé, že teda obaja žalovaní podnikali, pričom podnikaním v zmysle ust. § 2 ods. 1 Obch. zákonníka (zákon č. 513/1991 Zb.) sa rozumie sústavná činnosť vykonávaná samostatne podnikateľom vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť za účelom dosiahnutia zisku. Z toho vyplýva, že žalovaný v rade 1/ uskutočňoval podnikateľskú činnosť pre žalovaného v rade 2/ vo vlastnom mene a na vlastnú zodpovednosť a za jeho konanie žalovaný v rade 2/ nemohol niesť zodpovednosť v zmysle ust. § 420 ods. 2 Obč. zákonníka, pretože bol (žalovaný v rade 1/) obchodným partnerom žalovaného v rade 2/. Preto je súd toho názoru, že zodpovednosť žalovaného v rade 1/ ako vodiča sporného motorového vozidla je tu daná podľa ust. § 420 Obč. zákonníka, teda žalovaný v rade 1/ zodpovedá za škodu vzniknutú žalobcom v dôsledku jeho protiprávneho konania, ktoré bolo kvalifikované ako trestný čin. Bez ohľadu na obranu žalovaného v rade 1/ súd musí vychádzať zo skutkovej vety vyššie citovaného trestného rozsudku, z ktorého je zrejmé, že k dopravnej nehode došlo v dôsledku zavineného porušenia povinnosti žalovaným v rade 1/ ako vodiča sporného motorového vozidla. Preto súd ustálil, že žalovaný v rade 1/ zodpovedá za škodu, ktorá žalobcom vznikla.
Pokiaľ išlo o zodpovednosť žalovaného v rade 2/, žalujúca strana vychádzala z konštatácie, že žalovaný v rade 2/ bol prevádzateľom predmetného motorového vozidla a teda jeho zodpovednosť je daná podľa ust. § 427 Obč. zákonníka.
Podľa § 427 ods. 1 Obč. zákonníka fyzické a právnické osoby vykonávajúce dopravu zodpovedajú za škodu vyvolanú osobitnou povahou tejto prevádzky.
Podľa § 427 ods. 2 Obč. zákonníka rovnako zodpovedá aj iný prevádzateľ motorového vozidla, motorového plavidla, ako aj prevádzateľ lietadla.
Podľa § 427 Obč. zákonníka subjektom zodpovednosti za škodu je osoba vykonávajúca dopravu a iný prevádzateľ dopravného prostriedku. Dopravcom je osoba, ktorej predmetom podnikateľskej činnosti je organizovanie a uskutočňovanie cestnej, vzdušnej, železničnej a vodnej, riečnej, alebo námornej dopravy, napr. SAD, Slovenské železnice, lodná spoločnosť, letecká spoločnosť, taxi služba. Vykonávanie dopravy môže, ale nemusí byť jediným predmetom podnikateľskej činnosti fyzickej, alebo právnickej osoby. Pre vznik zodpovednosti podľa § 427 Obč. zákonníka nie je rozhodujúce, akým spôsobom bol dopravný prostriedok poháňaný a tiež nie je rozhodujúce, či doprava bola vykonávaná hromadne, alebo jednotlivo. Pre vznik zodpovednosti týchto subjektov nie je rozhodujúce ani to, či ku škodovej udalosti došlo pri poskytovaní prepravy pre iné osoby, alebo išlo o dopravu v rámci iných úloh dopravnej organizácie. Takéto organizácie vždy zodpovedajú za škodu spôsobenú prevádzkou ich dopravných prostriedkov všetkého druhu bez ohľadu na to, či v súvislosti so vznikom škody išlo o dopravu, ktorá bola v poskytovaní prepravných služieb iným organizáciám, alebo občanom, alebo o dopravu v rámci plnenia iných úloh tejto organizácie. Ustanovenie § 420 ods. 2 Obč. zákonníka postihuje zodpovednosť iného prevádzateľa len za predpokladu, že nejde o fyzickú a právnickú osobu vykonávajúcu dopravu. Za takéhoto prevádzateľa v zmysle ust. § 427 ods. 2 Obč. zákonníka možno považovať osobu fyzickú, alebo právnickú, ktorá má právnu a súčasne i faktickú možnosť disponovať s dopravným prostriedkom a organizovane ho užívať. Ide pritom o organizované a dlhodobejšie používanie dopravného prostriedku na účel, na ktorý je dopravný prostriedok určený, pričom užívajúca osoba je oprávnená dopravný prostriedok na tento účel používať. K takýmto prevádzateľom patrí vlastník dopravného prostriedku, jeho oprávnený držiteľ, alebo nájomca.
Vzhľadom na citované ustanovenia a výklad k týmto ustanoveniam bolo potom pre súd zrejmé, že žalovaný v rade 1/ zodpovedá ako prevádzateľ dopravného prostriedku, ktorým bola spôsobená dopravná nehoda, nakoľko v čase dopravnej nehody bol podľa výpisu zo živnostenského registra oprávnený podnikať v oblasti vnútroštátnej, nákladnej, cestnej dopravy (č.l. 109). Z jeho výsluchu, ale aj dôkazov, ktoré boli zhromaždené v konaní, vyplynulo, že v čase dopravnej nehody na základe kúpnej zmluvy síce ešte nebol vlastníkom sporného motorového vozidla a ťahača, ale mal ho k dispozícii a vykonával vnútroštátnu, nákladnú, cestnú dopravu pre firmu L a M, autocentrum, s.r.o., so sídlom v Žiline, teda bol dopravnou organizáciou a preto jeho zodpovednosť podľa presvedčenia súdu je daná podľa ust. § 427 ods. 1 Obč. zákonníka.
Pokiaľ ide o skutočnosť, že žalobcovia žiadali, aby boli žalovaní v rade 1/ a 2/ zaviazaní k náhrade škody a nemajetkovej ujmy žalobcov zaviazaných spoločne a nerozdielne, tak potom takýto nárok vo vzťahu k žalovaným v rade 1/ a 2/ nachádza právnu oporu v ust. § 438 ods. 1 Obč. zákonníka, podľa ktorého ak škodu spôsobí viac škodcov, zodpovedajú za ňu spoločne a nerozdielne.
Súd nezistil také okolnosti prípadu, pre ktoré by postupoval podľa ust. § 438 ods. 2 Obč. zákonníka, podľa ktorého v odôvodnených prípadoch môže súd rozhodnúť, že tí, ktorí škodu spôsobili, zodpovedajú za ňu podľa svojej účasti na spôsobení škody.
Súd preto ustálil, že obaja žalovaní zodpovedajú za škodu vzniknutú žalobcom a to žalovaný v rade 1/ podľa ust. § 420 Obč. zákonníka a žalovaný v rade 2/ podľa ust. § 427 ods. 1 Obč. zákonníka.
K jednotlivým nárokom na náhradu škody súd zistil tieto skutočnosti:
Žalobkyňa v rade 1/ uplatnila nárok na náhradu škody na osobnom motorovom vozidle Škoda Octavia 1,9, výrobného čísla uvedeného v žalobe, Y.: XAXXXXX, vo výške 5.900 €. Na dôkaz výšky škody prekladala najskôr z internetu siahnutú inzerciu o cenách, za aké sa predávali v danom čase obdobné motorové vozidlá, neskôr predložila do spisu aj súkromný znalecký posudok č. 398/2016 vypracovaný B.. G. G., znalcom v odbore cestná doprava, odvetvie technický stav cestných vozidiel, nehody v cestnej doprave, odhad hodnoty cestných vozidiel. Znalec v závere svojho posudku určil, že všeobecná hodnota tohto motorového vozidla vrátane DPH predstavuje sumu 7.039 € a reprodukčná obstarávacia hodnota vozidla predstavuje ku dňu 26.7.2010 bez DPH sumu 5.949 €. Reprodukčná obstarávacia hodnota vozidla vrátane 20 % DPH predstavuje sumu 7.139 €. Na pojednávaní dňa 2.3.2017 žalovaný uviedli, že výšku nároku na náhradu škody nerozporujú a námietky voči tomuto nároku nemajú.
Zo spisu Okresného súdu Martin sp. zn. 17D/692/2010 súd zistil, že v dedičskom konaní po nebohom W. R. Okresný súd Martin uznesením rovnakej sp. značky zo dňa 31.3.2011 rozhodol, že polovicu
tohto osobného motorového vozidla ako dedičstvo prevezme pozostalá manželka Y. R., pričom jedna polovica tohto motorového vozidla patriaceho do BSM, patrí priamo žalobkyni Y. R.. Je teda zrejmé, že žalobkyňa v rade 1/ uplatnila nárok na náhradu škody spôsobenú pri dopravnej nehode vo výške 5.900 € titulom svojho spoluvlastníctva s nebohým manželom, keďže vozidlo patrilo (a táto skutočnosť nebola vyvrátená) do BSM bývalých manželov, ale aj ako dedička po nebohom poškodenom manželovi.
Nárok na náhradu tejto vecnej škody, ktorý uplatnila žalobkyňa v rade 1/, nachádza právnu oporu v ust. § 442 Obč. zákonníka.
Podľa § 442 ods. 1 Obč. zákonníka uhrádza sa skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk).
Podľa § 442 ods. 3 Obč. zákonníka škoda sa uhrádza v peniazoch; ak o to poškodený požiada a ak je to možné a účelné, uhrádza sa škoda uvedením do predošlého stavu.
Podľa § 443 Obč. zákonníka pri určení výšky škody na veci sa vychádza z ceny v čase poškodenia.
Vzhľadom na uznávací prejav žalovaných v rade 1/ a 2/, podaný znalecký posudok, súd nemal pochybnosti o výške nároku žalobkyne v rade 1/, pokiaľ šlo o nárok na náhradu škody spôsobnej pri dopravnej nehode na motorovom vozidle patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva W. R. K. Y. R. a preto v tejto časti žalobe vyhovel a žalobkyni v rade 1/ nárok na náhradu škody vo výške 5.900 € proti žalovaným v rade 1/ a 2/ priznal.
Pokiaľ šlo o pohrebné náklady, žalobkyňa v rade 1/ pôvodnou žalobou uplatňovala celkovo len náklady vo výške 2 670,- € aj keď konštatovala ich výšku v tom čase vo výške 4 472.41,- €, z čoho ale suma 1 802.47,- € za pohrebné služby spoločnosti Silencia za zemné výkopové práce a za pohostenie na kare jej bolo priznané trestným rozkazom, okrem v spomínanom trestnom rozsudku, preto aj keď v priebehu konania zo strany právneho zástupcu žalobcu odznelo, že v tejto časti berie žalobu späť, keďže ide o náklady už raz priznané v adhéznom konaní, súd konanie nezastavoval, nakoľko po prepočítaní nárokov žalobkyne dospel k presvedčeniu, že žalobkyňa v rade 1/ skutočne pôvodnou žalobou žiadala len priznanie sumy 2.670,- € (370 € za ošatenie + 2.300 € za pomník). Následne ale v priebehu konania sumu za pomník zvýšila na sumu 3.753,- €, pričom náklady na zhotovenie pomníka preukázala faktúrou č. 2014054 vyhotovenou dodávateľom D. E., L.-E., so sídlom v Tomčanoch, okres Martin, IČO: XXXXXXXX zo dňa 04.07.2014 a aj príjmovým pokladničným dokladom zo dňa 04.07.2014 preukazujúcim zaplatenie tejto sumy (č.l. 137). Keďže titulom zhotovenia pomníka žiadala žalobkyňa viac, súd zmenu žaloby v tomto smere pripustil až na pojednávaní, na ktorom vyhlásil rozsudok vo veci samej. Žalovaná strana stále poukazovala na rozpor takéhoto nároku z ustanovením § 2 odsek 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. v znení účinnom ku dňu vzniku škody. Tento nárok žalobkyne v rade 1/ nachádza oporu v ustanovení § 449 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka.
Podľa § 449 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pri usmrtení sa uhradzuje aj primerané náklady spojené s pohrebom, pokiaľ neboli uhradené pohrebným poskytnutým podľa predpisov o nemocenskom poistení.
Podľa § 449 ods. 3 Občianskeho zákonníka, náklady liečenia, náklady pohrebu sa uhrádzajú k tomu, kto ich vynaložil.
Náklady pohrebu v tomto prípade zhotovenia pomníka si uplatnila žalobkyňa v rade 1/, ktorá vo svojej výpovedi v priebehu konania uviedla, že pohrebné vypletené nebolo.
Keďže ide o primerané náklady s pohrebom, výšku týchto nákladov upravuje ustanovenie § 2 ods. 1 a 2 Nariadenia Vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z. .
Podľa § 2 ods. 1 citovaného vládneho nariadenia, primerané náklady spojené s pohrebom sa určia podľa pracovno-právnych predpisov upravujúcich zodpovednosť za škodu pri pracovných úrazoch a chorobách z povolania.
Podľa § 2 ods. 2 citovaného vládneho Nariadenia, náklady na zriadenie pomníka alebo náhrobnej dosky a na úpravu hrobu sa uhrádzajú do výšky 663.88,- €.
Je nutné konštatovať, že žalovaní neuznali a rozporovali výšku uplatneného nároku na zhotovenie pomníka a súd tieto námietky považoval za dôvodné. Právne predpisy upravujúce tento nárok expressis verbis stanovujú jeho maximálnu výšku. Za takýchto okolností súd rešpektoval zákon a žalobkyni v rade 1/ titulom nákladov na zhotovenie pomníka priznal len sumu 663.88,- € v zmysle ustanovenia § 449 ods. 2 a 3 Občianskeho zákonníka a vo zvyšku uplatneného nároku, žalobu zamietol.
Svojím ďalším nárokom, ktorý žalobkyňa v rade 1/ uplatnila proti žalovaným v rade 1/ a 2/ bol nárok na náhradu škody, ktorý jej vznikol nákupom primeraného smútočného ošatenia na pohreb.
Tieto náklady žalobkyňa nepreukázala reálnymi dokladmi o nákupe smútočného ošatenia, priložila však čestné prehlásenie, že na pohreb svojho manžela W. R., jemu zakúpila oblek, košeľu, kravatu a topánky v sume 150,- €, pre seba kúpila blúzku, nohavice a sako v sume 70,- € pre žalobcu v rade 2/ kúpila ošatenie v hodnote 90,- € (oblek, košeľu a obuv) a pre žalobkyňu v rade 3/ kúpila nohavice, blúzku a obuv cca za 60,- € (č. l . 241).
Aj keď žalovaný v rade 1/ prostredníctvom svojho právneho zástupcu v záverečnom návrhu odkázal na ustanovenie § 101 zákona č. 461/2003 z. z. o sociálnom poistení je nutné konštatovať, že žalovaný v rade 1/ a 2/ na pojednávaní dňa 02.03.2017 (č. l. 394) uznali nárok na náhradu škody vzniknutú nákupom smútočného ošatenia vo výške 370,- €. Konštatovali, že ich nebudú rozporovať a z toho dôvodu, keďže došlo k uznaniu tohto nároku súd ho v tejto výške ako nesporný žalobkyne v rade 1/ priznal.
Pokiaľ žalobcovia v rade 1/ až 3/ požadovali nárok na výživu pozostalým, súd v priebehu konania prehodnotil právny názor a upozornil žalobcov na úpravu pozostalostnej úrazovej renty a jednorazového odškodnenia v zákone o sociálnom poistení č. 461/2003 z. z., na ktoré odkazuje Občiansky zákonník v ustanovení § 448.
Podľa § 448 Občianskeho zákonníka fyzická osoba voči, ktorej mal zomretý v čase svojho úmrtia vyživovaciu povinnosť má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu. Tento nárok sa posúdi a suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení.
Je nepochybné, že nebohý W. R. v čase svojej smrti mal vyživovaciu povinnosť voči svojej manželke , i voči svojim deťom, ktoré v čase jeho úmrtia boli maloleté, aj keď žalobca v rade 2/ krátko po jeho smrti dosiahol plnoletosť. Výška tejto vyživovacej povinnosti však W. R. nikdy nebola určená rozhodnutím súdu. Naviac žalobcovia, aj keď produkovali dôkazy o výške svojich vdovských a sirotských dôchodkov, po smrti W. R. nikdy neprodukovali dôkazy preukazujúce príjem W. R. pred jeho smrťou, životné náklady svojej rodiny tak, aby bolo možné zistiť, v akom rozsahu W. R. mal, resp. mohol mať vyživovaciu povinnosť vo vzťahu k svojej manželke a deťom. Konštatovanie, že W. R. mohol mať vyživovaciu povinnosť vo výške 300,- € mesačne vo vzťahu k manželke a po 250,- € voči svojim deťom, je len odhadom žalobcov v žalobnom návrhu, ktorý nemá oporu v listinných dôkazoch, ktoré žalobcovia produkovali.
Naviac súd poukazuje na skutočnosť, že nárok na pozostalostnú úrazovú rentu upravuje zákon o sociálnom poistení č. 461/2003 z. z. v ustanovení § 92 a 93.
Podľa § 92 ods. 1 zákona o sociálnom poistení č. 461/2003 z. z. v znení účinnom ku dňu smrti W. R., fyzická osoba, voči ktorej mal poškodený, ktorý zomrel v dôsledku pracovného úrazu alebo choroby z povolania, v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom a v čase úmrtia nedovŕšil dôchodkový vek, alebo mu nebol priznaný predčasný starobný dôchodok, má nárok na pozostalostnú úrazovú rentu.
Podľa § 92 ods. 2 citovaného zákona, pozostalostná úrazová renta sa vypláca v období počas ktorého mala trvať vyživovacia povinnosť uvedená v ods. 1.
Podľa § 92 ods. 3 nárok na pozostalostnú úrazovú rentu nevzniká fyzickej osobe, ktorej z dôvodu smrti poškodeného vznikol nárok na jedno rázové odškodnenie. Podľa § 92 ods. 4 citovaného zákona, nárok na pozostalostnú úrazovú rentu zaniká dňom, v ktorom poškodení dovŕšil dôchodkový vek.
Podľa § 93 ods. 1 citovaného zákona, mesačná suma pozostalostnej úrazovej renty sa určí vo výške výživného alebo príspevku na výživu, ktoré bol poškodený povinný platiť ku dňu svojej smrti.
Podľa § 93 ods. 2 citovaného zákona, suma pozostalostnej úrazovej renty alebo úhrn súm pozostalostných úrazových rént, po tom istom poškodenom nesmie presiahnuť sumu jedno rázovej renty, na ktorú mal alebo by mal poškodený nárok pri stopercentnej strane pracovnej schopnosti. To platí aj vtedy, ak poškodený bol poberateľ úrazovej renty z dôvodu nižšieho percentuálneho poklesu pracovnej schopnosti.
Podľa § 93 ods. 3 citovaného zákona, na zvyšovanie pozostalostnej úrazovej renty platí ustanovenie § 82 primerane.
Z ustanovenia § 92 ods. 1 zákona č. 461/2003 z. z. vyplýva, že nárok na pozostalostnú úrazovú rentu majú fyzické osoby, voči ktorým mal poškodený v čase úmrtia vyživovaciu povinnosť určenú súdom. Keďže u W. R. to tak nebolo, pretože nemal vyživovaciu povinnosť určenú súdu vo vzťahu k manželke a k svojim dvom nezaopatreným deťom a súd v zmysle ustanovenia § 448 druhá veta Občianskeho zákonníka mal nárok žalobca na úrazovú rentu posúdiť podľa všeobecných predpisov o sociálnom poistení, nemohol vzhľadom na skutočnosť, že nedošlo k určeniu vyživovacej povinnosti súdom pre žalobcov nárok na pozostalostnú úrazovú rentu žiadnemu zo žalobcov priznať, naviac však ako súd konštatoval, žalobcovia neprodukovali dôkaz, ktorým by preukázali v akom rozsahu mohol mať, vzhľadom na svoje príjmy nebohý W. R., voči nim vyživovaciu povinnosť v čase svojej smrti. Súd však poukazuje na skutočnosť, že žalobcovia ako manželka a nezaopatrené deti v čase smrti mohli, podľa jeho presvedčenia, uplatniť nárok na jedno rázové odškodnenie, ktoré by bolo možné určiť v zmysle ustanovenia § 94 zák. č. 461/2003 z. z..
Súd preto nároky žalobcov na náklady na ich výživu ako pozostalých zamietol v celom rozsahu, nakoľko nemali oporu v zákone ani vo vykonanom dokazovaní.
Žalobkyňa v rade 1/ potom uplatnila aj nárok na náhradu škody, ktorá jej vznikla v súvislosti so zmenou údajov v Obchodnom a Živnostenskom registri. Keďže W. R. podnikal v Českej republike ako živnostník a bol spoločníkom a konateľom obchodnej spoločnosti Brimont, s.r.o, žalobkyňa v rade 1/ do dôkazov týchto nákladov pripojila kópie príjmových pokladničných dokladov a potvrdenia o zaplatení od E. D. K..E.., ktoré mali svedčiť o nákupe kolkov (č. l. 18-20). Takto pripojila príjmový pokladničný doklad zo dňa 23.12.2011 svedčiaci o zaplatení 3,- € Obvodnému úradu v Martine, účelom ktorého bolo zaplatenie správneho poplatku v súvislosti so zmenou v živnostenskom registri. Tieto 3,- € ale podľa záznamu na príjmovom pokladničnom doklade boli zaplatené obchodnou spoločnosťou Brimont, s. r. o., Martin. Následne boli predložené doklady o nákupe kolkov na Slovenskej pošte v hodnote 6,50,- € dňa 16.02.2011, 09.08.2010, 30.08.2010 po 6,50,- €, ďalej doklad o nákupe kolkov v hodnote 3,- € dňa 12.08.2011 a doklad o nákupe kolkov v hodnote 81,- € dňa 27.07.2011, ktoré mali byť údajne použité na zmeny v obchodnom registri a odhlásení v živnostenskom registri. Z tohto nie je zrejmé na aký účel boli kolky nakupované ,pravdepodobne ale súviseli so zmenami v obchodnom registri obchodnej spoločnosti Brimont, s. r. o., a sú podľa presvedčenia súdu nákladmi nie samotnej žalobkyne v rade 1/ ako fyzickej osoby, ale nákladmi obchodnej spoločnosti Brimont, s. r. o. rovnako, ako je nákladom obchodnej spoločnosti Brimont, s. r. o. aj náklad v sume 2,- €, o ktorom svedčí príjmový pokladničný doklad z 22.07.2011, vystavený mestom Martin, aj tento príjmový pokladničný doklad svedčí o tom, že táto suma bola prijatá od Brimont, s. r. o. Martin.
Keďže sa jednalo o nákup kolkov, ktorými sa platia správne poplatky na území Slovenskej republiky, súd môže konštatovať, že všetky kolkové známky, resp. správne poplatky boli platené na území Slovenskej republiky a preto mohli súvisieť len so zmenami v obchodnom a živnostenskom registri, ktoré sa týkali obchodnej spoločnosti Brimont, s.r.o. Takéto náklady sú preto nákladom obchodnej spoločnosti Brimont, s. r.o. a nie žalobkyne v rade 1/ ako fyzickej osoby. Súd vyslovuje predpoklad, že správne poplatky v súvislosti s podnikaním nebohého W. R. v Českej republike by boli platené v českej mene.
Žalujúca strana na č. l. 211 až 214 pripojila do spisu výpis z Obchodného registra firmy Brimont, s. r.o. zo sídlom v Martine, IČO: 44563612, u ktorého bolo zistené, že žalobkyňa v rade 1/ sa stala spoločníčkou tejto obchodnej spoločnosti až od 01.09.2011 a konateľkou tejto obchodnej spoločnosti bola od 03.01.2009. Spoločníkom tejto obchodnej spoločnosti, dňa 31.08.2011 bol W. R., ktorý do tohto momentu bol aj konateľom tejto obchodnej spoločnosti. Žalujúca strana pripojila do spisu aj výpis z Obchodného registra obchodnej spoločnosti SKA.09-SK, so sídlom v Žiline, IČO: 45480915 a aj výpis z
jej Živnostenského registra, ktorého vyplývalo, že W. R. bol aj zodpovedným zástupcom tejto obchodnej spoločnosti, pokiaľ šlo o predmet činnosti klampiarstvo a v čase od 23.03.2010 do 22.12.2011 podľa zápisu v Obchodnom registri bol aj spoločníkom a konateľom tejto obchodnej spoločnosti.
Tieto výpisy z Obchodného registra, zo Živnostenského registra v spise pripojené na č. l. 211 až 214 potvrdzujú predpoklady súdu, že platenie správnych poplatkov kolkami súviselo so zmenami v Obchodnom registri a Živnostenskom registri, ktorý sa týkal účasti W. R. v týchto obchodných spoločnostiach a preto sú nákladom týchto obchodných spoločností a nie a ich nárokom na náhradu škody žalobkyne v rade 1/. Tieto obchodné spoločnosti predovšetkým obchodná spoločnosť Brimont, s. r. o, ale nároky voči žalovaným neuplatňovali. Tieto nároky uplatnila ich žalobkyňa v rade 1/. Ako súd konštatoval, tieto nároky považoval za nedôvodné a tento nárok spolu vo výške 108,50,- € žalobkyni v rade 1/ nepriznal.
Žalobcovia v rade 1/ až 3/ uplatnili nárok na náhradu ušlého zisku z titulu vykonávania podnikania nebohým na území Slovenskej republiky spoločnosti Brimont, s. r. o. a v Českej republike ako živnostníka podnikajúceho pod obchodným menom W. R.. Každý zo žalobcov uplatňoval tak, ako to vyplynulo zo žalobného petitu, nárok na náhradu škody spôsobenej ušlým ziskom W. R. podnikajúceho prostredníctvom obchodnej spoločnosti Brimont, s. r. o. na území Slovenskej republiky a v Českej republike pod vlastným menom a priezviskom po 10.000,- €. Žalobcovia však tieto nároky v priebehu celého konania nedokázali náležite zdôvodniť a ani ich preukázať. Podľa záverov dedičského konania ako bolo zistené z vyššie citovaného uznesenia Okresného súdu Martin, sp. zn. 17D/692/2010 zo dňa 31.03.2011 síce žalobkyňa v rade 1/ zdedila obchodný podiel nebohého W. R. v spoločnosti SK.09-SK s. r. o. zo sídlom v Žiline, IČO: 45480915 a obchodný podiel spoločnosti Brimont, s. r. o. so sídlom v Martine, IČO: 44563612, avšak žalobcovia v rade 2/ a 3/ žiadnu majetkovú účasť v týchto dvoch obchodných spoločnostiach nezdedili. Predmetom dedičského konania nebola ani nejaká pohľadávka nebohého W. R. voči žalovaným v rade 1/ a 2/ titulom ušlého zisku nebohého ako živnostníka v Českej republike. Je síce pravdou, že v zmysle ustanovenia § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo, teda ušlý zisk, ale poškodený pri dopravnej nehode bol nebohý W. R.. Poškodeným v súvislosti s jeho smrťou mohli byť aj dve obchodné spoločnosti, v ktorých bol spoločníkom a ktoré sú uvádzané v dedičskom rozhodnutí po nebohom W. R. a to, ak by preukázali, že smrťou W. R. nedošlo k realizácii niektorých obchodov, ktoré by, nebyť jeho smrti, realizované boli a boli by týmto obchodným spoločnostiam priniesli zisk. Takýto ušlý zisk je ale škodou, ktorá mohla vzniknúť obchodným spoločnostiam, v ktorých bol nebohý František Brisuda konateľom a spoločníkom, nemohla však takáto škoda vzniknúť jeho pozostalej manželke a deťom titulom jeho podnikania a podnikateľských aktivít, rozvíjaných prostredníctvom dvoch obchodných spoločností. Pokiaľ W. R. ako fyzická osoba živnostník podnikal v Českej republike a zavinením jeho smrti mu ušiel nejaký zisk, ktorý by mohol byť pohľadávkou nebohého voči žalovaným v rade 1/ a 2/ a ktorá by dedením mohla prejsť na jeho dedičov žalobcov v rade 1/ až 3/, žalobcovia neprodukovali žiadny dôkaz, ktorým by konkrétne preukázali, aké obchody nebohého boli v Českej republike jeho smrťou zmarené a aký príjem, resp. zisk by W. R., nebyť jeho smrti bol týmito obchodmi v Českej republike dosiahol. To, že žalobcovia produkovali ako dôkazy preukazujúce podnikateľské aktivity W.L. R. vo forme daňových priznaní obchodnej spoločnosti Brimont, s. r. o., v rokoch 2009 - 2011, resp. produkovaním dôkazov o daňovom priznaní W. R. v roku 2009 v Českej republike, nie je postačujúcim dôkazom na vyvodenie záveru o dôvodnosti ich nároku na náhradu ušlého zisku po 10.000,- € pre každého žalobcu. Súd preto uplatnený nárok vo výške po 10.000,- € pre každého zo žalobcov nepovažoval za dôvodný a aj v tejto časti žalobu žalobcov zamietol.
Nároky žalobcov v rade 1/ - 3 / na odškodnenie nemajetkovej ujmy nachádzali právnu oporu v ustanoveniach Obč. zákonníka v § 11 a nasl..
Podľa § 11 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy.
Podľa § 13 ods. 1 Obč. zákonníka fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.
Podľa § 13 ods. 2 Obč. zákonníka pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa ods. 1 najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch.
Podľa § 13 ods. 3 Obč. zákonníka výšku náhrady podľa ods. 2 určí súd s prihliadnutím na závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k porušeniu práva došlo.
Súčasťou práva na súkromie a rodinný život je i právo na spolužitie s inými osobami, najmä s členmi rodiny. K neoprávnenému zásahu do tohto nemajetkového práva dochádza nielen zásahmi do rodinného života jednotlivca, ale privodením nenapraviteľnej ujmy niektorému z členov rodiny. Preto súdna prax považuje za zásah do súkromia aj spôsobenie smrti niektorej z blízkych osôb. Je zrejmé, že trestným činom žalovaného v rade 1/, teda protiprávnym konaním, ktoré žalovaný v rade 1/ zavinil, ale na druhej strane aj v dôsledku objektívnej zodpovednosti žalovaného v rade 2/ za prevádzku jeho motorového vozidla, došlo k nenapraviteľnému zásahu do súkromného života žalobcov.
Žalobkyňa v rade 1/ proti žalovaným uplatňovala titulom odškodnenia nemajetkovej ujmy v zmysle ust. § 13 ods. 2 Obč. zákonníka sumu 33.000 €. Žalujúca strana produkovala dôkazy, ktorými preukazovala, ako v obdobných prípadoch rozhodovali iné súdy Slovenskej republiky. Samotná žalobkyňa v rade 1/ uviedla, že jej starší syn G. R. v deň smrti W. R. mal tri dni do dosiahnutia plnoletosti, dcéra G. bola v čase smrti manžela XX-ročná, končila základnú školu. Smrťou manžela žalobkyňa v rade 1/ sa jej život zásadným spôsobom zmenil. Od jeho smrti si nenašla žiadneho partnera, pretože s manželom mala dobré manželstvo a je doposiaľ verná svojej pamiatke. Naviac sa musí starať o dve deti, z ktorých žalobca v rade 2/ je zdravotne postihnutý. Stratu manžela pociťovala aj v súkromnej sfére, nakoľko manžel sa intenzívne venoval rodine, ale aj prácam na rekonštrukcii a zveľaďovaní rodinného domu. V tejto sfére ho musela nahradiť. Veľký čas svojho dňa nebohý manžel vyčleňoval aj starostlivosti o žalobcu v rade 2/ najmä tým, že ho vozieval do školských zariadení v Martine, ktoré navštevoval. Po smrti manžela sa žalobkyňa v rade 1/ musela ujať vedenia firmy, aby dokázala zastrešiť činnosť spolupracovníkov jej nebohého manžela, pokračovať v rozvoji pracovných aktivít a zabezpečiť živobytie rodiny. Smrť otca obe deti niesli ťažko, aj keď žalobca v rade 2/ vnímal v dôsledku svojho zdravotného stavu situáciu možno zjednodušene a chýbala mu prítomnosť otca, najmä pri starostlivosti o zvieratká na rybačkách a pri iných voľno-časových aktivitách, ktoré spolu robili. Dcéra, žalobkyňa v rade 3/, niesla smrť otca ťažko, zvlášť preto, že práve nebohý W. R. jej pomáhal rozvíjať koníčky ktoré nedokázala žalobkyňa v rade 1/, napr. lyžovanie. Bol to otec, ktorý žalobkyňu v rade 3/ brával na zahraničné lyžovačky do Álp. V súčasnosti žalobkyňa v rade 3/ tieto aktivity nerealizuje, pretože ich nemá s kým realizovať. Syn Maroš bol schopný ísť mimo domu buď so žalobkyňou v rade 1/, alebo s nebohým W. R. a inak bol nepokojný. Dnes musí starostlivosť o neho zvládnuť sama a rovnako sama organizovať práce, ktoré kedysi vykonával jej nebohý manžel. Žalobkyňa v rade 1/ sa snaží jeho neprítomnosť suplovať v starostlivosti o deti, o ich aktivity tak, ako dokáže, ale nedokáže nebohého otca detí nahradiť.
Žalobkyňa v rade 3/ G. R. vo svojej výpovedi uviedla, že jej život sa tiež podstatne zmenil otcovou smrťou. Jej otec bol totiž vášnivý rybár, ju aj brata G. bral na rybačky, na dovolenky, na lyžiarske dovolenky (ju, žalobkyňu v rade 3/) a bol to len nebohý W. R., ktorý brata G. dokázal udržať koncentrovaného na rybačke. Aj táto žalobkyňa potvrdila nevyhnutnosť jej matky prevziať úlohu otca v rodine, vo firme. Samotná žalobkyňa v rade 3/ konštatovala, že absenciu otca najviac pociťovala, keď chcela ísť športovať, ale otec, ktorý jej predtým robil partnera, tu už nie je. Veľmi citlivo si neprítomnosť otca a jeho smrť uvedomovala na významných udalostiach, ako boli napr. jej stužková slávnosť, keď mala tancovať rodičovský tanec. Uviedla, že stratu otca nepocítila ona sama na finančnej úrovni ich rodiny, pretože matka sa veľmi snažila, aby deťom nič nechýbalo a našťastie u žalobkyne v rade 3/ po smrti otca nedošlo ani k zhoršeniu prospechu v škole. Dnes je pripravená živiť sa sama.
Svedkyňa C. D., zamestnankyňa a súčasne priateľka žalobkyne v rade 1/ vo svojej výpovedi uviedla, že rodina žalobcov, kým žil nebohý W. R., bola príkladnou rodinou, pretože manželia viedli príkladný manželský život a boli starostlivými a úžasnými rodičmi, o všetko spoločne rozhodovali, spoločne zabezpečovali väčšinu aktivít rodiny. W.Y. R. bol príkladným manželom a starostlivým otcom a po práci sa 100 % venoval svojej rodine. Brával ich na výlety, organizoval lyžovačku sa dcérou, rybačky so synom. Syn G. je postihnutý a v súčasnosti je najviac naviazaný na matku a to tak, že s ňou potrebuje byť skoro v neustálom kontakte, veľmi často jej telefonuje a chce s ňou riešiť všetky veci. Takisto reaguje dcéra, žalobkyňa v rade 3/. Po smrti W. R. totiž nastalo veľmi silné naviazanie sa oboch detí na matku, ktorá
im ostala a to zrejme pod vplyvom straty otca. Kým v minulosti dochádzanie do školy, alebo zariadenia, ktoré navštevuje žalobca v rade 2/, organizoval nebohý W. R., dnes táto sféra zostáva na žalobkyni v rade 1/. Svedkyňa uviedla, že videla G. R. aj plakať. G. R. dnes aktivity, alebo mnohé veci, ktoré predtým robil s otcom, robí s matkou. Niekedy sa ale uzavrie do seba a okolie môže len usudzovať, že asi takýmto spôsobom vníma stratu otca. Reakcie žalobcu v rade 2/ po strate otca sa vyznačovali hnevom, hneval sa na otcovu neprítomnosť, uvedomoval si, že jeho otec tu nie je aj keď zrejme nerozumel významu smrti, na stratu reagoval hnevom. Jeho okolie sa mu snažilo stratu otca nahradiť zvýšenou pozornosťou. Aj táto svedkyňa potvrdila, že všetky aktivity nebohého musela prevziať matka, teda aspoň tie, ktoré vie uskutočňovať, nevie však napr. zabezpečiť partnerstvo dcére pri lyžovačke a pod.. Svedkyňa uviedla, že nevie usúdiť, či G. R., žalobca v rade 2/ vzhľadom na svoje postihnutie so uvedomuje, že stratil otca, že jeho otec už nikdy nepríde, reaguje nervózne a hnevom, keď sa pred ním spomenie slovo „otec“. Nevedela odhadnúť, či si G. R. uvedomuje plný význam smrti otca.
Svedok H. T. bol blízkym rodinným známym rodiny R. a aj on potvrdil veľký zásah smrti nebohého W. R. do života G. R.. Po smrti otca sa jeho svet koncentruje na prítomnosť matky a sestry a žalobca rade 2/ už nerealizuje aktivity, ktoré realizoval v minulosti s otcom. Stal sa uzavretejším, chvíľu pobudne pri návšteve, stiahne sa, zoberie si časopisy a ide si s z nich vystrihovať, je utiahnutý. Rodina prestala chodiť na zimné dovolenky, na ktoré chodila vďaka záujmu o lyžovačku u otca a dcéry. Samotný žalobca v rade 2/ podľa výpovede svedka bol v minulosti príveskom svojho otca, ktorý ho dokonca brával aj na vybavovanie rôznych firemných záležitostí a realizoval s ním množstvo voľno - časových aktivít. Odchodom W. R. poklesol zrejme podľa názoru svedka aj príjem rodiny, o čom svedčí skutočnosť, že rodina nepokračuje v rekonštrukcii rodinného domu. Samotná žalobkyňa v rade 1/ sa po smrti manžela utiahla. Manželia predtým navštevovali rôzne spoločenské akcie a plesy spolu s priateľmi. Dnes je problém žalobkyňu v rade 1/ vytiahnuť s jej priateľmi do spoločnosti.
Keďže súd až v priebehu konania zistil, že žalobca G. R. pravdepodobne nie je schopný konať samostatne pred súdom a následne táto skutočnosť o obmedzených rozumových schopnostiach žalobcu v rade 2/ vyplynula aj z potvrdenia jeho ošetrujúcej lekárky, ktorá konštatovala, že úroveň všeobecných rozumových schopností t.č. je na úrovni stredne ťažkej mentálnej retardácie a žalobca v rade 2/ vyžaduje starostlivosť a dohľad okolia, pričom nie je schopný samostatného fungovania a rozhodovania, súd vyslovil istú pochybnosť, do akej miery bol schopný žalobca v rade 2/ pociťovať stratu otca a či si ju dokázal vzhľadom na svoju mentálnu retardáciu plne uvedomiť a precítiť, vychádzajúc z priameho významu smrti otca a dôsledkov tejto smrti.
Žalujúca strana preto poskytla súdu súkromný znalecký posudok G.. G. Š. č. 2/2018, z ktorého vyplynulo, že žalobca v rade 2/ vyrastal v harmonickom a citovo stabilnom rodinnom prostredí, v ktorom rodičia akceptovali a s láskou prijali dieťa s N. E. a spoločne sa delili o starostlivosť o deti. Stabilita rodinného prostredia a citové väzby rodičov k dieťaťu sa stali základom pre vznik citovej istoty a pocitu bezpečia, ktoré je pre dieťa s mentálnym postihnutím zvlášť dôležitý. Matka zostala doma a otec zabezpečoval rodinu nielen finančne, ale zároveň aj saturoval psychické potreby svojich detí a s G. si vybudoval blízku citovú väzbu. Situácia, kedy otec odišiel z domu a viac sa nevrátil, v G. vyvolala strach z opustenia a následnú úzkostno - fobickú reakciu na odchod matky, alebo sestry z domácnosti, prejavujúcu sa ostražitosťou, nepokojom, rozrušením a strachom, potrebou presviedčať sa, či sú v poriadku prostredníctvom opakovaných telefonátov. Upokojí sa až po ich návrate. V procese smútenia je dominantnou emóciou hnev na kamionistu, ktorý zaspal a spôsobil autohaváriu, pri ktorej prišiel o život jeho otec. Žalobca v rade 2/ prežíva svoj smútok vnútorne, kresba odhalila smutné srdce, ktoré ukrýva pred vonkajším svetom. Navonok sa so stratou otca vyrovnáva intenzívnym pripútavaním sa k matke a zvýšenou ostražitosťou k jej odchodu, čo nadobúda charakter separačnej úzkosti. V blízkom citovom vzťahu s matkou si saturuje potrebu bezpečia a istoty a stratu citového vzťahu s otcom saturuje vo vzťahu s krstným otcom, právny zástupca žalovaného v rade 1/ tento znalecký posudok namietal a kritizoval vo svojom vyjadrení zo 4.4.2018 (č.l. 498 - 503) niektoré skutočnosti tam konštatované, najmä pokiaľ ide o dôvod vzniku dopravnej nehody a poukazoval na posudok znalca B.. G. W. v trestnom spise a považoval znalecký posudok za nepravdivý. Hlavne konštatoval, že G. R. nebol účastníkom dopravnej nehody a preto hnev a strach z kamionistu, ktorý konštatovala znalkyňa v posudku, mohol u neho vzniknúť len pod vplyvom blízkeho okolia a to rodiny. Podľa neho sa znalkyňa nezaoberala, ani nezistila dôvod a príčinu negatívnych emócií G. R., v posudku chýba podrobnejšia emocionálna situácia a nie je v ňom analyzované, ako je na tom G. R. s pamäťou, koľko je schopný zapamätať si a na ako dlho. Preto navrhol súd, aby súd na tento znalecký posudok neprihliadal.
Súd na závery znaleckého posudku prihliadal ako na podporný dôkaz, ktorý korešpondoval výpovediam žalobkýň v rade 1/ a 3/, ale aj svedkyne D. K. T.. Napriek argumentácii žalovanej strany po vykonanom dokazovaní s prihliadnutím na vyššie uvedené svedecké výpovede súd dospel k presvedčeniu, že obaja žalovaní zodpovedajú za smrť W. R., teda za zásah, ktorým sa nenapraviteľným spôsobom zasiahlo do rodinného života žalobcov a tým aj do ich osobnostného práva na nerušený súkromný rodinný život.
Preto súd dospel k presvedčeniu, že samotné trestného stíhanie žalovaného v rade 1/ a ani ospravedlnenie oboch žalovaných v priebehu občiansko - právneho konania nie je dostatočnou satisfakciou, ktorá by mohla sanovať následky tohto zásahu v súkromnom živote všetkých troch žalobcov.
Pokiaľ ide o výšku náhrady nemajetkovej ujmy, ktorú požadovala žalobkyňa v rade 1/, súd túto považoval za neprimeranú. Súd súhlasí so žalujúcou stranou, že sanovať stratu blízkeho človeka - manžela, finančným odškodnením, resp. poskytnutím náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch, je ťažko dobre možné vzhľadom na to, že ľudský život je nenahraditeľný a neoceniteľný. Na druhej strane ale náhrada nemajetkovej ujmy by podľa presvedčenia súdu nemala byť likvidačná pre protistranu. Súd sa prirodzene zaoberal aj porovnaním, aké odškodnenia v obdobných prípadoch poskytovali iné súdy Slovenskej republiky. Na základe týchto skutočností dospel k presvedčeniu, že primeranou náhradou straty žalobkyne v rade 1/ a tým vzniknutej nemajetkovej ujmy, je suma 23.000 €. Je to suma, ktorú v podobných prípadoch priznávali súdy Slovenskej republiky (viď rozsudok Okresného súdu Bratislava 4 zo dňa 15.6.2011 sp. zn. 12C/385/2008, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/228/2012 zo dňa 26.9.2013, rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013, rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 22.6.2016 sp. zn. 3Cdo/18/2016). Vo všetkých týchto prípadoch bola priznáva výška náhrady nemajetkovej ujmy od 20.000 do 23.000 € pri smrti manžela. Naopak, vyššiu náhradu súdy Slovenskej republiky priznávali a priznávajú pri úmrtí rodiča, pokiaľ takúto náhradu prisudzujú pozostalým deťom. V tomto prípade z pohľadu súdu ako dieťa sa v najhoršej situácii v čase smrti otca ocitla maloletá žalobkyňa v rade 3/, ktorá požadovala najnižšiu náhradu vo výške 15.000 €. Žalobkyňa v rade 3/ mala v čase smrti otca XX rokov a vzhľadom na svoju plnú rozumovú vyspelosť a predchádzajúci bohatý rodinný život a spoločné športové aktivity je zrejmé, že jeho stratu intenzívne preciťovala. Preto pokiaľ žalobkyňa v rade 3/ požadovala odškodnenie z nemajetkovej ujmy, ktorá jej vznikla smrťou otca, teda protiprávnym zásahom do jej práva na súkromie a rodinný život, súd považoval požadovanú náhradu za adekvátnu a žalobkyni v rade 3/ ju priznal. U žalobcu v rade 2/ súd považoval za primerané odškodnenie nemajetkovej ujmy žalobcu v rade 2/, ktorý si svojráznym spôsobom vzhľadom k svojej rozumovej vyspelosti stratu otca uvedomuje a vzhľadom na jeho mentálny stav a odkázanosť na starostlivosť okolia aj po dosiahnutí plnoletosti bude celoživotne stratu otca pociťovať a prítomnosť otca v jeho ďalšom živote bude výrazne absentovať. Preto žalobcovi v rade 2/ súd priznal nárok na náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000 € a vo zvyšku uplatneného nároku jeho žalobu zamietol, čím rozhodoval obdobne, ako bolo rozhodnuté vo vyššie spomínanom rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Cdo/18/2016, čo v rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 8Co/264/2013.
Súd takto na základe vyššie uvedených skutočností a citovaných zákonných ustanovení žalobkyni v rade 1/ proti žalovaným v rade 1/ a 2/ priznal nárok na náhradu škody v celkovej sume 6.933,88 € (5.900 € + 663,88 € + 370 €) spolu s 8,75 % úrokom z omeškania ročne z tejto sumy a to tak, že žalovaný v rade 1/ je povinný platiť úrok z omeškania od 16.8.2012 a žalovaný v rade 2/ je povinný platiť daný úrok z omeškania od 19.8.2012 až do zaplatenia. Nárok žalobkyne na úroky z omeškania nachádza právnu oporu v ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka v spojení s ust. § 3 ods. 1 Nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z.z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia Obč. zákonníka. Žalujúca strana požadovala 9 % úrok z omeškania ročne od 11.6.2012 do zaplatenia, pričom tento úrok z omeškania požadovaný od daného termínu bližšie nezdôvodnila.
Nárok na náhradu škody je typom dlhu, v ktorom zročnosť nie je stanovená rozhodnutím, dohodou strán, prípadne nevyplýva zo zákona a preto je v zmysle ust. § 563 Obč. zákonníka dlžník povinný platiť dlh prvého dňa potom, čo ho veriteľ o plnenie dlhu požiadal.
Žalujúca strana neprodukovala dôkaz, kedy žalovaných požiadala o náhradu škody už v konkrétnej výške. Preto za prvú preukázateľnú výzvu na zaplatenie dlhu súd považoval žalobu, ktorú doručoval žalovanému v rade 1/ a 2/, pričom žalovaný v rade 1/ prevzal žalobu 14.8.2012 a žalovaný v rade
2/ žalobu prevzal 17.8.2012. Nasledujúceho dňa, tzn. žalovaný v rade 1/ mal plniť 15.8.2012 a dňom 16.8.2012 sa dostal do omeškania, žalovaný v rade 2/ mohol dobrovoľne plniť 18.8.2012 a už 19.8.2012 sa dostal do omeškania. Preto dĺžku omeškania súd u oboch žalovaných rozlíšil s tým však, že vzhľadom na solidaritu ich záväzku vo vzťahu voči žalobkyni v rade 1/ plnením jedného z ich povinnosť toho druhého zaniká.
Súd v súlade s vyššie uvedeným priznal žalobkyni v rade 1/ proti žalovaným v rade 1/ a 2/ náhradu nemajetkovej ujmy vo výške 23.000 €, žalobcovi v rade 2/ priznal náhrad nemajetkovej ujmy v sume 23.000 € a žalobkyni v rade 3/ priznal náhradu nemajetkovej ujmy v sume 15.000 €. K náhrade nemajetkovej ujmy súd žalobcom nepriznal úrok z omeškania, pretože podľa presvedčenia súdu odškodnenie nemajetkovej ujmy nie je peňažným dlhom žalovaných, ktorý by vznikol zo záväzkovo - právneho vzťahu na rozdiel od nároku na náhradu škody. Právo požadovať vedľa plnenia aj úroky z omeškania podľa § 517 ods. 2 Obč. zákonníka má veriteľ voči dlžníkovi, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu a ak dlžník nie je povinný podľa Obč. zákonníka platiť poplatok z omeškania. Zákon, teda právo na úroky z omeškania spája len so záväzkovými právnymi vzťahmi, z ktorých vzniká veriteľovi právo na plnenie, pohľadávka proti dlžníkovi a dlžníkovi vzniká povinnosť zaplatiť záväzok (ust. § 488 Obč. zákonníka). Právny vzťah medzi pôvodcami ujmy, ktorá vznikla žalobcom v zmysle ust. § 11, nie je záväzkovým právnym vzťahom a preto uspokojenie tohto práva nie je plnením peňažného dlhu v zmysle ust. § 517 ods. 2 Obč. zákonníka.
Súd potom žalobu žalobcov v rade 1/ až 3/ vo zvyšku ako nedôvodnú zamietol.
Vzhľadom na výšku dlhov žalovaných v rade 1/ a 2/ vo vzťahu k žalobcom súd využil ust. § 232 ods. 3 C.s.p. a určil dlhšiu lehotu na plnenie obom žalovaným. Táto lehota má žalovaným v rade 1/ a 2/ poskytnúť časový priestor na obstaranie potrebných finančných prostriedkov a najmä na likvidáciu aspoň časti nárokov žalobcov cestou poisťovne, v ktorej bol poistený žalovaný v rade 2/ titulom povinného zmluvného poistenia zodpovednosti za škodu spôsobenú prevádzkou motorového vozidla.
O trovách konania súd rozhodol podľa ust. § 255 ods. 2 C. s. p.. V zmysle tohto ustanovenia, ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. V tomto prípade žalobcovia boli neúspešní v časti uplatňovaného nároku na náhradu škody a čiastočne žalobkyňa v rade 1/ a žalobca v rade 2/ v rozsahu aj pri uplatňovaní nároku na odškodnenie nemajetkovej ujmy, neúspešní boli tam, kde požadovali priznať úroky z omeškania z odškodnenia nemajetkovej ujmy a neúspešní boli aj pokiaľ ide o dĺžku omeškania výšku úrokovej sadzby, ktorá je o 8 %-uálnych bodov vyššia, ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu. Súd preto aj s prihliadnutím na skutočnosť, že žalobcovia roky od podania žaloby nedokázali jasne zadefinovať uplatnené nároky a doložiť dôkazy, ktorými by ich boli preukazovali, považoval za spravodlivé rozhodnúť medzi stranami tak, že ani jedna zo strán nemá proti tej druhej právo na náhradu trov konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné odvolanie, ktoré sa podáva v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia na súde, ktorý ho vydal.
Podľa § 363 C. s. p. v odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh).
Podľa § 364 C. s. p. rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 365 ods. 1 C. s. p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd,
d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 365 ods. 2 C. s. p. odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.
Podľa § 365 ods. 3 C. s. p. odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Podľa § 366 C. s. p. prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.