Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_42Csp-6-2017.pdf
PDF · 149.18 KB
Case nature
Area
Subarea
42Csp/6/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Pezinok v konaní pred sudcom JUDr. Miroslavou Belašičovou v právnej veci žalobcu: W. H., F. XX.X.XXXX, T. Q. XX, H. proti žalovanému Všeobecná úverová banka, a.s. so sídlom Mlynské Nivy 1, Bratislava, IČO: 31 320 155, zastúpený advokátskou kanceláriou ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o. so sídlom Kýčerského 7, Bratislava, IČO: 36 857 513, v konaní o vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 3.226,67 eur, takto
rozhodol:
I. Súd konanie v časti vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.809,76 eur zastavuje. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu zamieta. II. Žalobca je povinný nahradiť žalovanému trovy konania v plnom rozsahu.
odôvodnenie:
1. Žalobou zo dňa 5.6.2017 doručenou súdu dňa 6.6.2017 sa žalobca domáhal vydania bezdôvodného obohatenia zo zmluvy o úvere č. 0014818495 zo dňa 20.12.2006 uzatvorenej so žalovaným (žalovaný je právny nástupca spoločnosti Consumer Finance Holding, a.s.), a to v sume 3.226,67 eur. Žalobu odôvodnil tým, že predmetná zmluva bola vopred pripravená vo formulárovej forme v neprospech spotrebiteľa (žalobcu) pričom tento bol nútený podpísať celý obsah zmluvy jedným podpisom tak ako aj ostatné dodatky. Zmluva podľa žalobcu obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky a je v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ďalej len „zákon č. 258/2001 Z. z.“) bezúročná a bez poplatkov. Oznámením o schválení žiadosti malo dôjsť aj k uzatvoreniu zmluvy, tento však nie je opatrený podpisom žalobcu z čoho vyplýva, že so žalovaným neuzatvoril písomnú zmluvu o spotrebiteľskom úvere. Žalobca má za to, že písomná forma bola uvedená len na žiadosti o vydanie a aktiváciu pôžičkovej karty, pričom účinnosť zmluvy je viazaná na splnenie odkladacej podmienky, ktorou bolo vydanie potvrdzujúceho listu a PIN kódu, ktorý bol žalobcovi doručený na jeho korešpondenčnú adresu. Uzatváranie zmlúv takýmto spôsobom je považované za nekalú obchodnú praktiku. Žalobca ďalej dôvodil, že: i/zmluva je v rozpore s ustanovením § 4 ods. 2 písm. a), b), d) až j), k) a l) zákona č. 258/2001 Z. z.; ii/ základný údaj, t.j. doba trvania zmluvy a termín konečnej splatnosti nie je vôbec uvedený na žiadosti o aktiváciu pôžičkovej karty; iii/ základný údaj, t.j. ročná percentuálna miera nákladov a celková čiastka, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, nie je vôbec uvedený na žiadosti o aktiváciu pôžičkovej karty; iv/ v zmluve absentuje výška, počet a termíny splátok, istiny, úroku a iných poplatkov, prípadne poradie v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami; v/ priemerná hodnota ročnej percentuálnej miery nákladov platná ku dňu podpisu zmluvy. Žalobca ďalej požiadal súd aby z úradnej moci vyžiadal od žalovaného potvrdzujúci list a výpis uhradených platieb. Okrem toho uviedol, že zmluva, ktorá podľa žalobcu nebola uzatvorená v písomnej forme, je voľným okom nečitateľná (v neskoršom podaní uviedol, že bežný spotrebiteľ potrebuje na jeho prečítanie dioptrické okuliare a špeciálnu lupu), podľa jeho názoru odkaz na úverové zmluvné podmienky mali byť minimálne uvedené zvýrazneným písmom, aby spotrebiteľa upozorňovali na nevyhnutnosť preštudovania zmluvy. Celé zmluvné podmienky sú podľa žalobcu neprijateľné ako celok už len z toho
samotného dôvodu, že sú z hľadiska veľkosti písma voľným okom prakticky nečitateľné. Má za to, že zmluva bola uzatvorená za nápadne nevýhodných podmienok a je absolútne neplatná s poukazom na § 39 zákona č. 40/1964 Zb. Občiansky zákonník (ďalej len „OZ“). Žalobca uviedol, že využil peňažné prostriedky vo výške 1.500 eur a zaplatil až 4.726,67 eur a teda bezdôvodné obohatenie na strane žalovaného predstavuje sumu 3.226,67 eur. Žalobca v podaní zo dňa 20.3.2018 doručenom súdu dňa 21.3.2018 vzal žalobu v časti sumy 1.809,76 eur späť, t.j. žiada od žalovaného vydanie bezdôvodného obohatenie vo výške 1.416,91 eur.
2. Žalobca na preukázanie svojich tvrdení predložil súdu i/ žiadosť o aktiváciu nákupnej karty Quelle zo dňa 20.12.2006; ii/ výpis splátok zmluvy vyhotovený žalobcom; ii/ výpis z nákupnej karty za obdobie od 1.1.2009 do 17.5.2017; iii/ výpis z nákupnej karty za obdobie od 16.11.2006 do 31.12.2008
3. Žalovaný vo svojom vyjadrení zo dňa 11.7.2017 doručenom súdu dňa 12.7.2017 uviedol, že vo vzťahu k namietanej zmluve nie je pasívne legitimovaným, túto námietku však súd už nevyhodnocoval pretože v priebehu konania sa spoločnosť, ktorú žalovaný označil ako pasívne legitimovanú v spore, stala právnym nástupcom žalovaného. V podaní zo dňa 16.8.2017 doručenom súdu dňa 18.8.2017 žalovaný odmietol tvrdenia žalobcu. Proces uzatvorenia zmluvy popísal tak, že (potenciálny) klient majúci záujem o poskytnutie bankového produktu/služby kontaktuje žalovaného (najčastejšie telefonicky), pričom je spísaný prvý dokument - žiadosť o vydanie kreditnej platobnej karty, t.j. akési vyzvanie potenciálneho klienta na predloženie ponuky z jeho strany, ktorou sa rozumie vyplnenie nevyhnutných údajov do žiadosti, ktoré údaje žalovaný posúdi a rozhodne sa, či nakoniec úver schváli a dôjde tak k uzatvoreniu zmluvy. Žiadosť je následne, spolu s dokumentmi tvoriacimi zmluvu a informačnými materiálmi zaslaná na dresu potenciálneho klienta, ktorý túto v prípade pretrvávajúceho záujmu o zmluvu podpíše a následne zašle naspäť žalobcovi, ktorý ponuku opätovne vyhodnotí a v prípade pozitívneho výsledku žiadosť aj podpíše, čím dôjde v nadväznosti na zaslanie potvrdenia klientovi k uzatvoreniu zmluvy o úvere, ktorej komponentom sú aj obchodné podmienky. Zmluva, s ktorou sa žalobca oboznámil tak ako preukazuje čl. VI. ods. 6 zmluvy, podľa žalovaného obsahuje všetky zákonom vyžadované údaje - indikatívny výpočet RPMN, úrokovú sadzbu, poplatky ako i všetky ďalšie v danom čase zákonom vyžadované náležitosti. Žalovaný taktiež konštatoval, že veľkosť písma žalobca počas trvania predzmluvného ani zmluvného vzťahu nikdy nenamietal. Žalovaný považuje žalobu za snahu (protiprávne, cez zneužitie ochrany poskytovanej zákonom spotrebiteľovi) vyviazať sa z dobrovoľne prevzatého zmluvného záväzku, ktorý navyše žalovaný riadne plnil - žiada preto, aby súd žalobu posudzoval aj cez základný princíp zákazu zneužitia práva; zneužitie práva nepožíva právnu ochranu. Na záver žalovaný uplatnil námietku premlčania - podľa výpisu z kartového účtu za obdobie 2 rokov po dátume 6.6.2015 žalobca uhradil celkovo len sumu 351,40 eur, zvyšok jeho údajného nároku je konzumovaný námietkou premlčania.
4. Žalovaný na preukázanie svojich tvrdení súdu predložil predmetnú úverovú zmluvu aj s cenníkom a schválením žiadosti o vydanie nákupnej karty. Žalobca reagoval podaním doručeným súdu dňa 25.9.2017 v ktorom poprel všetky skutkové tvrdenia žalovaného v celom rozsahu, uviedol, že ponuka uzavretia zmluvy mu bola doručená poštou a žalovaný jej poskytnutie úveru nemal schváliť, pretože toho času bol na materskej dovolenke a teda žalovaný neskúmal dostatočne jeho bonitu (žalovaný uvedené napísal zmätočne, súd myšlienku procesného útoku vyvodil z vety ja som to iba podpísala, bola som na materskej dovolenke, čo som v tej žiadosti aj uviedla, takže banka mu mi úver neschválila). Ďalej žalobca uviedol, že žiadosť o aktiváciu karty QUELLE (Hallens) nie je a nikdy nebola zmluva podľa zákona č. 258/2001 Z.z. účinnom v čase podpísania zmluvy. Žalobca má za to, že to nie je zmluva, ale žiadosť, na ktorej sú navyše dva rozdielne dátumy podpisu žiadosti. Ďalej uvádza, že v jeho prípade zmluva neobsahuje náležitosti podľa § 4 ods. 2 písm. g), h), i), j) a k) a táto ani neobsahuje úrok ani poplatky a teda žalovaný nesmie tieto žiadať. Žalobca sa ďalej vyjadril k naliehavému právnemu záujmu, uvedeným sa však súd nebude ďalej zaoberať, pretože žalobca podal žalobu na plnenie a nie určovaciu žalobu, a teda skúmanie naliehavého právneho záujmu je bezpredmetné (súd bude posudzovať platnosť/ neplatnosť zmluvy, resp. jej bezúročnosť/bezpoplatkovosť formou prejudiciálnej otázky). Žalobca ďalej namietal, že v prípade ak zo strany adresáta návrhu na uzavretie zmluvy dôjde k zmene výšky úveru, dochádza tým k zmene podstatnej náležitosti zmluvy a takúto odpoveď je teda potrebné považovať za nový návrh, ktorý má byť opätovne prijatý. Žalobca ďalej uviedol, že žalovaný vo svojom vyjadrení tvrdí, že si podmienky prečítal alebo nie je nedokázateľné. Takéto tvrdenia žalovaného vzhľadom na právne vzdelanie, ktorým nepochybne disponuje, musím poprieť a poukázať súdu na neodbornú starostlivosť žalovaného, ktorý ako právny subjekt poskytujúci spotrebiteľské úvery na slovenskom trhu
už niekoľko rokov musí byť znalý právnymi predpismi štátu. Konštatoval, že sa o vadách v zmluve dozvedel až minulý rok a preto má nárok obrátiť sa na súd na ochranu svojich práv. Spresnil, že sa o tom kto sa na jeho úkor obohatil dozvedel z internetu v júni 2017, v máji 2017 preposlal na Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „MSSR“) komisii na posudzovanie podmienok v spotrebiteľských zmluvách odkiaľ mu prišla odpoveď, že zmluvy obsahujú neprijateľné zmluvné podmienky. Vo svojom podaní neskôr uviedol, že sa o bezdôvodnom obohatení dozvedel v máji 2017 z internetu a sociálnych sietí a súd mu nemá dôvod neveriť, pretože ani žalovaný nepreukázal, že sa tak dozvedel skôr. Žalobca má za to, že konkrétne na neho sa vzťahuje desaťročná premlčacia doba, nakoľko úvery od žalovaného sú rozhodnutiami súdov Slovenskej republiky, dostupné na stránke MSSR vyhlasované za bezúročné a bezpoplatkové a zmluvy neplatné a taktiež preto, že neuzavretie zmluvy o spotrebiteľskom úvere písomne je nepochybne úmyselným porušením zákona, čo spôsobuje záver, že taktiež bezdôvodné obohatenie, ktoré takýmto spôsobom vzniklo je bezdôvodným obohatením získaným úmyselne. Ak teda žalovaný koná úmyselne poškodiť spotrebiteľa už pri podpise zmluvy, kde zneužije jeho tieseň na získanie bezdôvodného obohatenia na základe spotrebiteľskej zmluvy, ktorá neobsahuje navyše náležitosti podľa zákona, dá sa povedať, že žalovaný konal tak, aby spôsobil škodu a pri domáhaní sa spotrebiteľa svojich práv má teda nárok finančne byť odškodnený. Žalobca ďalej dôvodil, že žalovaný vytvoril zmluvu, ktorá mala za cieľ simulovať iný právny úkon (žalobca neuviedol aký), teda obchádza zákon a preto je nutné posúdiť jeho konanie pri uzatváraní zmluvy ako úmyselné bezdôvodné obohatenie. Taktiež poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „NSSR“) vydané v konaní sp. zn. 6 MCdo 9/2012 a na v ňom vyjadrený právny názor na princíp vigilantibus iura sripta sunt u spotrebiteľov.
5. Žalovaný sa k veci opätovne vyjadril vo svojom podaní zo dňa 5.10.2017 doručenom súdu toho istého dňa, v tomto zotrval na svojich pôvodných vyjadreniach. Ďalej uviedol, že zákon nevyžaduje podpis strán zmluvy na každom jednom komponente zmluvy, pričom má za to, skladba zmluvy nemôže byť v tomto konaní spornou, pretože žalobca vo svojom vyjadrení de facto nenamieta, že by komponenty tvoriace zmluvu nedostal, sám ich totiž priložil k žalobe. Dôležité je preukázanie (i) právneho puta (tzv. inkorporačnej doložky), ktoré jednotlivé komponenty spája a (ii) znalosť oboch zmluvných strán o všetkých komponentoch zmluvy. Ďalej konštatoval, že žalobca pri formulovaní jeho záverov o údajnej absencii zákonných náležitostí zmluvy vychádza z neskoršieho znenia zákona č. 258/2001 Z. z., zákon platný v čase uzavretia zmluvy spájal sankciu straty nároku veriteľa na odplatu s absenciou údaja o ročnej percentuálnej miere nákladov (ďalej len „RPMN“), úroku a poplatkov.
6. Na pojednávaní konanom dňa 7.2.2018, na ktorom strany zhrnuli svoju doterajšiu argumentáciu, žalobca predložil vyjadrenie k premlčacej dobe, v ktorom uviedol, že na to, aby sa dozvedel, že došlo k bezdôvodnému obohateniu by musel mať v tom čase dostatočné právne znalosti aby si sám dokázal vyhodnotiť či zmluvy obsahujú povinné náležitosti. Ďalej uviedol, že rozhodnutie súdu (v tom čase súd ešte žiadne rozhodnutie nevydal, preto nie je jasné, čo tým žalobca myslel) pôsobí dojmom ako keby jeho považoval za väčšieho odborníka na úvery a úverové zmluvy ako žalovaného. Bezdôvodné obohatenie na strane žalobcu má byť úmyselné z dôvodu, že žalovaný musel mať už pri uzatváraní zmluvy vedomosť o tom, že úver je bezúročný a napriek tomu od neho vyžadoval zaplatiť aj úroky a poplatky. Taktiež je podľa názoru žalobca úmyselné z dôvodu, že žalovaný odmieta toto obohatenie vydať.
7. V podaní doručenom súdu dňa 21.3.2018 žalobca opätovne namietal, že žiadosť o aktiváciu nákupnej karty síce podpísal, ale k reálnemu a k platnému uzatvoreniu zmluvy nedošlo. K zneužitiu práva na ktoré poukázal žalovaný uviedol, že to bol žalovaný, ktorý zneužil práva, pretože bolo jeho povinnosťou informovať ho o tom, čo podpisuje. V podaní doručenom súdu dňa 11.5.2018 ďalej uviedol, že ak žalovaný tvrdí, že RPMN je uvedená v nečitateľných obchodných podmienkach, tak toto namieta, pretože zákon jasne prikazuje mať to uvedené v zmluve.
8. Súd vec prejednal a posúdil v intenciách nasledovných právnych ustanovení:
Podľa § 451 ods. 2 OZ, bezdôvodným obohatením je majetkový prospech získaný plnením bez právneho dôvodu, plnením z neplatného právneho úkonu alebo plnením z právneho dôvodu, ktorý odpadol, ako aj majetkový prospech získaný z nepoctivých zdrojov.
Podľa § 107 ods. 1 OZ, právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia sa premlčí za dva roky odo dňa, keď sa oprávnený dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil.
Podľa § 107 ods. 2 OZ, najneskôr sa právo na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia premlčí za tri roky, a ak ide o úmyselné bezdôvodné obohatenie, za desať rokov odo dňa, keď k nemu došlo.
Podľa § 4 ods. 1 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere musí mať písomnú formu, inak je neplatná.
Podľa § 4 ods. 2 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí obsahuje najmä a) sumu, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov; ak je to možné, treba uviesť aj súčet týchto platieb s upozornením na možnosť účtovania kompenzácie ušlých výnosov, ak veriteľ chce túto možnosť využiť, b) opis tovaru alebo služby, na ktoré sa zmluva o spotrebiteľskom úvere vzťahuje, c) cenu tovaru alebo poskytnutej služby, d) identifikáciu vlastníka, ak vlastníctvo neprechádza na spotrebiteľa okamihom odovzdania a prevzatia tovaru alebo služby, a podmienky nadobudnutia vlastníckeho práva spotrebiteľom, e) adresu predávajúceho, na ktorej môže spotrebiteľ uplatniť reklamáciu alebo sťažnosť, f) meno a adresu spotrebiteľa, g) ročnú percentuálnu mieru nákladov; ak nie je uvedená, spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, h)podmienky závislé od objektívnych skutočností, pri ktorých splnení môže byť upravená ročná percentuálna miera nákladov, i)výpočet nákladov uvedených v § 2 písm. c) <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ ZZ/2001/258/20100101?ucinnost=20.12.2006>, ktoré neboli zahrnuté do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov; ide o určenie podmienok, za ktorých musí spotrebiteľ zaplatiť zvýšené náklady. Uvedie sa výška týchto nákladov, spôsob výpočtu alebo čo najpresnejší odhad.
Podľa § 4 ods. 4 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pri nesplnení podmienok podľa odsekov 2 a 3 je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe a) poskytnutý spotrebiteľský úver a spotrebiteľ ho začal čerpať alebo b) dodaný tovar alebo poskytnutá služba.
Podľa § 4 ods. 5 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, od spotrebiteľa nemôže veriteľ požadovať úrok alebo poplatky, ktoré nie sú uvedené v zmluve o spotrebiteľskom úvere.
Podľa § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzavretia zmluvy, pri úveroch formou povoleného prečerpania peňažných prostriedkov na bežnom účte poskytnutých bankou iným spôsobom ako na kreditné karty (§ 1 ods. 3 <https://www.slov-lex.sk/pravne-predpisy/SK/ZZ/2001/258/20100101? ucinnost=20.12.2006>) alebo, ak nemožno určiť ročnú percentuálnu mieru nákladov, musí byť spotrebiteľ najneskôr v čase uzatvorenia zmluvy písomne informovaný o a) úverovom limite, ak je stanovený, b) ročnej úrokovej sadzbe a poplatkoch platných od doby, keď bola zmluva uzatvorená a podmienkach, za ktorých môže byť zmenená a doplnená, c) postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy.
Podľa § 39 OZ, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.
Podľa § 191 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo.
Podľa § 151 ods. 1 CSP, skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné.
9. Ako je zrejmé zo žalobného návrhu vo vzťahu k citovaným ustanoveniam, žalobca sa domáha vydania bezdôvodného obohatenia vo výške 1.416 eur z titulu neplatnosti/neexistencie zmluvy, resp. bezúročnosti a bezpoplatkovosti zmluvy o úvere uzatvorenej so žalovaným. Žalobca pôvodne žiadal
vydať bezdôvodné obohatenie vo výške 3.226,67 eur, pretože však vzal žalobu v časti istiny 1.809,76 eur späť, súd konanie v tejto časti vo výroku I. tohto rozsudku zastavil.
10. Pretože žalovaný namietal uplynutie 2 - ročnej (subjektívnej) premlčacej doby, súd sledujúc princíp hospodárnosti konania primárne skúmal, či skutočne došlo k premlčaniu práva na vydanie plnenia z bezdôvodného obohatenia. Žaloba bola podaná na súd dňa 6.6.2017. Žalovaný tvrdí, že sa o neplatnosti/ bezúrokovosti/bezpoplatkovosti zmluvy dozvedel v júni 2016, neskôr uviedol, že už v máji 2017, a to z internetu a sociálnych sietí, v priebehu konania tvrdil i to, že sa o vadách zmluvy dozvedel cestou MSSR. Súd konštatuje, že žalobca tieto svoje tvrdenia nepodložil žiadnymi dôkazmi, pričom nemožno prisvedčiť jeho názoru, že to má byť žalovaný, ktorý má preukázať že sa o tomto žalobca dozvedel skôr. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností zaťažuje vždy tú stranu, ktorá z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky (t.j. žalobca); ide o tú stranu, ktorá tiež existenciu takýchto skutočností tvrdí. Žalovaný vzniesol námietku premlčania odvolávajúc sa na výpisy z nákupnej karty, ktoré predložil sám žalobca a z ktorých možno spoľahlivo zistiť, ktoré platby boli v prospech žalovaného uhradené po dátume 6.6.2015. Žalovaný si teda svoju vysvetľovaciu povinnosť splnil a vo vzťahu k dodržaniu subjektívnej premlčacej doby preniesol dôkazné bremeno na žalobcu, ktorý objektívne ako jediná strana v spore môže disponovať relevantnými dôkazmi. I bez toho, aby žalobca v primeranej miere porozumel obsahu a výkladu § 107 ods. 1 OZ, je absolútne zrejmé a nespochybniteľné, že je logicky nemožné, aby žalovaný preukázal, kedy sa žalobca dozvedel o bezdôvodnom obohatení. Ako už bolo uvedené vyššie, žalobca na preukázanie svojich tvrdení (rozporných tvrdení, raz tvrdil, že sa o relevantných skutočnostiach dozvedel v júni 2017, potom v máji 207, následne tvrdil že sa o tom dozvedel z internetu a sociálnych sieti, pričom sa odvolával aj na MSSR) nepredložil žiadne dôkazy a teda súd jeho procesnú obranu vo vzťahu k dodržaniu subjektívnej premlčacej doby vyhodnotil ako ničím nepodloženú a teda perfídnu, účelovú. Odhliadnuc od uvedeného považuje súd za potrebné uviesť, že žalobca v uvedenom smere argumentoval okolnosťami, ktoré nie sú pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. Súd vo vzťahu k uvedenému právnemu záveru odkazuje na rozhodnutie NSSR č.k. 3Cdo/169/2017 zo dňa 10.1.2018, ktorý sa ako zaoberal aj touto otázku a potvrdil už v predchádzajúcom období dovolacím súdom formulovaný právny názor, podľa ktorého to, kedy sa oprávnený dozvedel (dospel k záveru), ako jeho nárok možno právne kvalifikovať, nie je pri posudzovaní okamihu začatia plynutia subjektívnej premlčacej doby vôbec relevantné. To znamená, že oprávnený sa dozvie, že došlo k bezdôvodnému obohateniu a kto sa na jeho úkor obohatil okamihom, keď získa znalosť tých skutkových okolností, z ktorých je možné vyvodiť zodpovednosť za bezdôvodné obohatenie.
11. Z uvedených dôvodov je teda podľa názoru súdu nesporné, že subjektívna premlčacia doba u žalobcu u všetkých jeho platieb, ktoré boli realizované v prospech žalovaného pred dátumom 6.6.2015, uplynula. Žalobca sám súdu predložil výpis z nákupnej karty, z ktorej súd zistil, že po tomto dátume žalobca realizoval len tri platby, a to dňa 30.9.2015 sumu 70,70 eur, dňa 7.1.2016 sumu 70,70 eur a dňa 29.1.2016 sumu 210 eur. Pretože sú ostatné nároky žalobcu evidentne premlčané, súd s poukazom na nemožnosť tieto v súdnom konaní priznať bude ďalej skúmať len dôvodnosť nároku žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia vo výške 351,40 eur. Pre začiatok plynutia subjektívnej (a i objektívnej) premlčacej doby je totiž rozhodujúci okamih, keď k získaniu bezdôvodného obohatenia skutočne došlo, t.j. kedy boli realizované platby v prospech žalovaného, presnejšie kedy boli platby žalobcu pripísané na účet žalovaného (uvedené súd neskúmal, pretože žiadna zo strán nespochybnila pripísanie platieb žalobcu na účet žalovaného)
12. Súd s poukazom na skutočnosť, že v zmysle § 107 OZ subjektívna premlčacia doba môže plynúť iba v rámci objektívnej premlčacej doby, dodržanie objektívnej premlčacej doby už osobitne nevyhodnocoval. Súd však považuje za potrebné podotknúť, že na daný prípad by rozhodne nebolo možné aplikovať 10 ročnú premlčaciu dobu. Žalobcom prezentovaný zámer akéhoľvek podnikateľa uzavierať zmluvy, ktoré by boli v časti absolútne neplatné, postráda logiku, pretože takýmto spôsobom by podnikateľ bol takisto dopredu uzrozumený s tým, že pravdepodobne bude zo strany kontrahentov žalovaný na súdoch a teda by okrem vydania bezdôvodného obohatenia musel zaplatiť aj trovy ako strana neúspešná v konaní. Takisto je nutné podotknúť, že podnikateľským zámerom žalovaného je získavať prospech z poskytovania úverov a nie tieto poskytovať bez úrokov a poplatkov, takýto cieľ žalovaného by nekorešpondoval s definíciou podnikania v zmysle zákona č. 513/1991 Zb. Obchodného zákonníka. Ak by totiž žalovaný poskytoval úvery bez úrokov a poplatkov, len ťažko by túto činnosť mohol dlhodobo vykonávať, pretože z takejto „podnikateľskej činnosti“ (ktorá by de lege ani de facto nebola
podnikaním) by nezískal žiaden finančný prospech. Otázku úmyselného bezdôvodného obohatenia je nutné posudzovať vo vzťahu k ustanoveniam OZ o premlčacej dobe (právna kategória ktorá nerozlišuje či je právnym titulom vzniku bezdôvodného obohatenia vzťah spotrebiteľský alebo nie) a nie s poukazom na aktuálnu občianskoprávnu úpravu ochrany spotrebiteľa. Taktiež absurdne vyznieva námietka žalobcu, podľa ktorej úmysel žalobcu preukazuje aj jeho terajšie odmietanie toto bezdôvodné obohatenie vydať (pričom sa len žalovaný bráni). Súd považuje za potrebné vyjadriť sa aj k námietke žalobcu, podľa ktorej bol tento „donútený“ uzavrieť úverové zmluvy. Žalobca uvedené deklaroval len vo všeobecnej rovine pričom neuviedol, akým spôsobom mal byť donútený k prevzatiu úveru, ktorý následne (viac než 10 rokov!) riadne platil. Okrem toho, pri výklade pojmu donútenie v tomto kontexte berúc do úvahy trestnú definíciu pojmu násilie resp. vydieranie je i logicky ťažko predstaviteľné, že by banka použila voči potenciálnemu klientovi fyzické či psychické násilie alebo by ho uviedla do stavu bezbrannosti lsťou. Okrem toho, ako je známe z úradnej činnosti súdu, žalobca uzavieral s bankovými i nebankovými subjektmi úverové zmluvy opakovane (nakoľko tieto sú žalovanými na Okresnom súde Pezinok minimálne v deviatich rôznych konaniach iniciovaných žalobcom) a je teda nepravdepodobné, že by žalobca sám aktívne nevyhľadával tieto subjekty za účelom poskytnutia úveru. Súd na záver k uvedenému uvádza, že predstava že banka donúti spotrebiteľa aby si od neho zobral úver s čím tento vyjadril súhlas a následne tento 10 rokov priebežne čerpal (v prípade spornej zmluvy sa totiž nejedná o jednorazové poskytnutie úveru) a platil, postráda akékoľvek základné logické princípy. Argumenty žalobcu že žalovaný pri podpise zmluvy nepostupoval s odbornou starostlivosťou (pričom uvedené sa v konaní nepotvrdilo, skôr naopak) taktiež nemá žiaden právny základ, pretože občianskoprávna úprava v čase uzatvorenia zmluvy ešte ani nepoznala pojem odborná starostlivosť, tento zaviedol až zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov.
13. Súd vo vzťahu k priznaniu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia skúmal samotnú zmluvu o úvere. Táto je nepochybne zmluvou spotrebiteľskou, na čom sa zhodli i strany a preto súd vo vzťahu k uvedenému dokazovanie nevykonával. Žalobca namietal, aby sa zmluva posudzovala podľa zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník, čo však žalovaný ani nežiadal a ani netvrdil. Z dôvodu, že žalobca v priebehu konania nedokázal ustáliť, či žiada svoj nárok z titulu neplatnosti zmluvy alebo jej bezúročnosti a bezpoplatkovosti, súd sa v záujme ochrany spotrebiteľa ako strany slabšej spore osobitne zaoberal otázkou existencie oboch právnych titulov. Ako vyplýva z citovaných ustanovení, zákon č. 258/2001 Z. z. účinný v čase uzavretia zmluvy ustanovil len jeden dôvod neplatnosti zmluvy - a to v prípade, že táto nebola uzatvorená písomnou formou (§ 4 ods. 1 zákona). Ustanovenie § 4 ods. 4 písm. a) zákona totiž stanovuje, že aj pri nesplnení podmienok § 4 ods. 2 a 3 zákona (t.j. náležitostí zmluvy) je zmluva o spotrebiteľskom úvere platná, ak bol spotrebiteľovi na jej základe poskytnutý spotrebiteľský úver. Uvedené sa preukázalo v tomto konaní ako nesporné a preto súd bude skúmať otázku neplatnosti zmluvy len vo vzťahu k tomu, či táto bola uzatvorená písomnou formou, resp. či táto nie je neplatná v zmysle ustanovenia § 39 OZ. Žalobca namieta, že zmluva nebola uzavretá vôbec, resp. že nebola uzatvorená písomne alebo že neexistuje. Súd konštatuje, že argumentácia žalobcu v tomto smere vyznieva pochybne, pretože sám súdu zmluvu predložil. V dokumente označenom ako Žiadosť o aktiváciu Nákupnej karty Quelle je riadne označený žalovaný ako aj žalobca, ktorý ako sám uviedol, túto žiadosť aj sám vyplnil (uviedol svoje osobné údaje) a sám podpísal. Je bezpredmetné, že zmluva je označená ako žiadosť - v zmysle § 43 a nasl. OZ možno zmluvu uzatvoriť aj takýmto spôsobom, ako vyplynulo z dokazovania (vzájomné porovnanie tvrdení strán), je nepochybné, že žalobca sám aktívne, na základe vlastnej vôle a dobrovoľne vyplnil túto žiadosť a zaslal ju žalovanému, ktorý žalobcovi schválil úverový rámec 497,91 eur a podpísanú žiadosť zaslal žalobcovi. Z uvedeného dôvodu je zmluva podpísaná žalobcom dňa 15.12.2006 a žalovaným dňa 20.12.2006. Rozdielne dátumy na zmluve na zmluve nemajú absolútne žiadny vplyv na platnosť zmluvy, argumentácia žalobcu v tomto smere je irelevantná a nemá žiaden právny a ani logický základ. Žiadne ustanovenie zákona neprikazuje, že by zmluva musela byť podpísaná v jeden deň, takáto úprava by znemožňovala uzavieranie zmlúv medzi stranami, ktoré sa nenachádzajú v čase uzavretia zmluvy na jednom mieste. Takáto úprava by bola v 21. storočí absurdná a znemožňovala by uzavieranie zmlúv medzi subjektmi, ktoré sa nemôžu či už zo subjektívnych alebo objektívnych príčin osobne stretnúť. Taktiež námietka žalobcu, že žalovaný v zmluve zmenil úverový rámec a teda sa mal tento opätovne schvaľovať je absurdná, pretože ako je zrejmé z obsahu zmluvy, žalobca vyplnil predtlačenú formulárovú zmluvu, v ktorej bol už vyplnený navrhnutý úverový rámec 497,91 eur - pod touto sumou je uvedené, že ak si klient želá iný úverový rámec, má vyplniť bod IV zmluvy. Žalobca teda od samého začiatku vedel, aký úverový rámec môže na základe zmluvy čerpať, žalovaný tento zjavne nemenil. Odhliadnuc od uvedeného, jedná sa o úverový rámec a nie o výšku úveru, t.j. je len na dlžníkovi, akú sumu z tohto úverového rámca vyčerpá. K písomnej
forme zmluvy súd len uvádza, že žalobca zmluvu, vytlačenú na papieri s jeho doplnenými údajmi, sám predložil a preto nie je jasné, z akého dôvodu sa domnieva, že táto nie je písomná, najmä ak bola podpísaná oboma stranami sporu. Argument žalobcu, že nepodpísal jej prílohy, resp. že nepodpísal/ nebol oboznámený s ostatnými komponentmi zmluvy (resp. že tieto neboli dohodnuté písomne), súd vyhodnotil taktiež ako nedôvodný, v bode VI ods. 6 zmluvy, ktorý sa nachádza na tej istej strane zmluvy kde figuruje podpis žalobcu, tento vyhlasuje (a svojim podpisom potvrdzuje), že sa oboznámil so zmluvnými podmienkami, ktoré sú súčasťou zmluvy (žiadosti), ďalej že s nimi súhlasí a zaväzuje za ich dodržiavať. Taktiež v tom bode vyhlásil, že sa pred podpisom zmluvy oboznámil s cenníkom, výškou štandardnej úrokovej sadzby a výškou sankčnej úrokovej sadzby. Je teda nepochybné, že aj tieto komponenty boli neoddeliteľnou súčasťou zmluvy, boli v písomnej forme a na znak súhlasu s ich znením žalobca podpísal žiadosť na strane, kde sa toto jeho vyhlásenie nachádza. Skutočnosť, že žalobca nepodpísal akceptačný list, žiadnym spôsobom nezaváži, pretože tento je len potvrdením o uzavretí zmluvy.
14. Zmluva bola teda jednoznačne uzatvorená písomnou formou, čo je nepochybné už len pri pohľade na samotnú zmluvu, ktorú predložil sám žalobca a ktorá je založená v súdnom spise. Súd ďalej skúmal, či zmluva nespĺňa podmienky, pre ktoré by mala byť ex offo posudzovaná ako neplatná. Žalobca neuviedol, z akých dôvodov by táto mala byť neplatná, obmedzil sa len na všeobecné konštatovania že sú v nej nekresťanské úroky, že je v rozpore s dobrými mravmi, že žalovaný klame atď. Súd podrobil zmluvu súdnemu prieskumu a dospel k záveru, že zmluva svojím obsahom ani účelom neodporuje zákonu ani ho neobchádza, ani sa neprieči dobrým mravom. Žalobca de facto sám navrhol uzatvorenie zmluvy, nie je pritom podstatné, či sa o službách žalovaného dozvedel telefonicky alebo si našiel reklamu v schránke. Žalovaný je podnikateľským subjektom ktorý je za účelom rozšírenia svojej klientely oprávnený svoje služby promovať či už formou médií alebo adresným oslovovaním potenciálnych klientov. Žalobca sám vyplnil žiadosť a zaslal ju žalovanému, tento ho násilím nestiahol z ulice do sídla niektorej pobočky a neprinútil ho zmluvu podpísať. Je teda nepochybné, že uzavrieť zmluvu so žalovaným bolo vyjadrením vôle žalobcu, ktorú evidentne dobre zvážil, keďže žiadosť vyplňoval doma a aj doma ju podpísal, pričom u neho doma nebol žalovaný, ktorý by ho mohol svojimi vyhláseniami miasť, zavádzať, rozptyľovať alebo dokonca ho z akýchkoľvek dôvodov nútiť zmluvu podpísať. Súd taktiež nenašiel dôvod, pre ktorý by sa mala zmluva priečiť dobrým mravom, úverové karty sú bežným produktom bánk, to, že zmluva nie je v rozpore s dobrými mravmi je zrejmé aj z postoja žalobcu, ktorý bez problémov kartu využíval celých 10 rokov. Je skôr v rozpore s dobrými mravmi, ak žalovaný žaluje žalobcu keď celých predchádzajúcich 10 rokov od neho čerpal finančné prostriedky za účelom zabezpečenia svojich osobných potrieb a platil za to odmenu, ktorú si so žalobcom dohodol. Je to práve žalobca, ktorý si sám vybral produkt banky, ktorý chcel využívať. Súd nezistil, že by žalovaný požadoval za úver odplatu, ktorá by bola v rozpore s dobrými mravmi. V čl. VI bod 34 zmluvy je uvedené, že úrokové sadzby sú pohyblivé a ich výška je určená bankou a zverejnená na výveskách v obchodných priestoroch banky, ktorá sa, ako súd vyvodil i z ostatných komponentov zmluvy v období jej uzatvorenia pohybovala okolo 22 % ročne, čo podľa štatistických údajov Národnej banky Slovenska nevybočuje z trhových podmienok v čase uzavretie úverovej zmluvy, taktiež pohyblivá úroková sadzba je pri takýchto úveroch bežná. Netreba zabúdať na zmluvnú voľnosť a na to, že zákon v čase uzavretia zmluvy de facto žiadnym konkrétnym spôsobom neobmedzoval takto dohodnuté úroky.
15. Pretože súd dospel k záveru, že zmluva je bezpochyby platná, ďalej sa zaoberal otázkou či táto je v zmysle zákona č. 258/2001 Z. z. v znení platnom v čase uzavretia zmluvy bezúročná a bez poplatkov. Súd považuje za potrebné podotknúť, že žalobca vo všeobecnej rovine namietal absenciu mnohých náležitostí, ktoré by mali spôsobovať bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy. Ako však správne namietol žalovaný, v čase uzavretia zmluvy znenie zákona č. 258/2001 Z. z. spájalo absenciu náležitostí zmluvy s týmto následkom len za predpokladu, že v zmluve nie je uvedená ročná percentuálna miera nákladov (§ 4 ods. 2 písm. g) zákona) a de facto i v prípade, ak by úrok alebo poplatky spojené s úrokom neboli uvedené v zmluve (§ 4 ods. 5 zákona). Ako už súd uviedol v predchádzajúcom výklade, strany si dohodli pohyblivú úrokovú sadzbu, ktorá sa mení v závislosti od vývoja trhu a ako žalobca vyhlásil v zmluve, s touto sa oboznámil. Je nemožné, aby žalovaný v zmluve dopredu určil výšku úrokovej sadzby, ktorá je pohyblivá a ktorú sám ešte nepozná, najmä ak nevie ako dlho zotrvá v zmluvnom vzťahu s klientom. Takisto ani vo vzťahu k poplatkom zmluvy túto nemožno subsumovať pod § 4 ods. 5 zákona - v samotnej zmluve sú tieto uvedené na spodnom rohu zmluvných podmienok, taktiež sú všetky poplatky obsiahnuté v cenníku, ktorý je súčasťou zmluvy a s ktorým sa žalobca, tak ako sám vyhlásil v čl. VI ods. 6 zmluvy, oboznámil. Žalobca nenamietal, ktorý konkrétny poplatok nebol podľa jeho názoru dohodnutý v zmluve, obmedzil
sa len na všeobecné formulácie a konštatovania. Takisto sa v zmluve nachádza aj ročná percentuálna miera nákladov, jej indikatívny výpočet sa nachádza na strane 3/6 cenníka. Konštantná judikatúra je v tomto smere jednoznačná a uvádza, že pri takýchto typoch úverov postačuje uviesť spôsob výpočtu RPMN, pretože túto ani nemožno jednoznačne uviesť, pretože úver sa čerpá priebežne a i priebežne sa dopĺňa, a tak sa menia údaje relevantné pre výpočet RPMN. Súd z uvedených dôvodov posudzoval zmluvu aj v intenciách § 3 ods. 6 zákona č. 258/2001 Z. z. a zistil, že žalobca si splnil svoje zákonné povinnosti, pretože v zmluve (ako už vyplynulo z priebehu dokazovania) sa nachádzali aj informácie o úverovom limite, o ročnej úrokovej sadzbe, o poplatkoch a i o postupe a spôsobe zániku alebo ukončenia zmluvy (čl. X zmluvných podmienok).
16. Súd dospel k záveru, že zmluva je nielenže platná, ale bola i uzatvorená v súlade so zákonom č. 258/2001 Z. z. v znení účinnom v čase uzatvorenia zmluvy a preto ju nemožno určiť, že je bezúročná a bez poplatkov. Žalobca namietal absenciu viacerých náležitostí zmluvy, ktorá mala mať za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť zmluvy (napr. rozpis splátok, neskúmanie bonity, absencia termínu konečnej splatnosti), avšak týmito sa súd z dôvodu hospodárnosti konania nezaoberal, pretože tieto náležitosti boli do zákona č. 258/2001 Z. z. doplnené až po uzavretí zmluvy. Ani logicky by teda súd, ani spoločnosť ako taká nemohla žiadať od žalovaného, aby jeho zmluvy obsahovali náležitosti, o ktorých ešte v čase prípravy formulárových zmlúv ani nemohol vedieť, pretože sa v zákone jednoducho nenachádzali. V zmysle zásady zákazu retroaktivity je skúmanie zmluvy v intenciách iného znenia zákona než bol účinný v čase jej uzavretia (s výnimkou osobitných prípadov na základe prechodných ustanovení) absolútne neprípustné a v demokratickom štáte nemysliteľné. Súd vo vzťahu k namietanému rozpisu splátok len dáva žalobcovi do pozornosti uznesenie NSSR z 22. februára 2018, sp. zn. 3 Cdo 146/2017, podľa ktorého nie je potrebné, aby zmluva o spotrebiteľskom úvere obsahovala číselné vyjadrenie toho, aká je konkrétna vnútorná skladba tej ktorej anuitnej splátky. Od 1. mája 2018 sa legislatívne pregnantnejším vyjadrením odstráni možnosť rôzneho výkladu predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch a o iných úveroch a pôžičkách pre spotrebiteľov, ktorú bolo možné (a potrebné) preklenúť už podľa doterajšej právnej úpravy jeho eurokonformným výkladom.
17. Z uvedených dôvodov súd žalobe nemohol za žiadnych okolností vyhovieť a je povinný ju zamietnuť. Zmluva o úvere je platná a neexistuje zákonný dôvod, prečo by táto mala byť posúdená ako bezúročná a bez poplatkov. Všetky plnenia, ktoré v zmysle zmluvy poukazoval žalobca žalovanému žalovaný prijal na základe platného právneho titulu a platného právneho dôvodu, ktorý neodpadol a teda na jeho strane nemohlo vzniknúť bezdôvodne obohatenie v zmysle § 451 ods. 2 zákona, tak ako sa mylne nazdáva žalobca. Súd sa stotožňuje s právnym názorom žalovaného, podľa ktorého uplatnenie nároku žalobcu na súde na vydanie bezdôvodného obohatenia zo zmluvy je zneužitím práva, ktoré by nemalo požívať právnu ochrana. Veľmi dynamická a neustále rozvíjajúca sa legislatíva v oblasti ochrany spotrebiteľa nemôže byť nástrojom na bezbrehú šikanu podnikateľských subjektov, ktorí v zmysle zákona poskytujú úvery a za ich poskytnutie, taktiež v zmysle zákona, požadujú odmenu (v zákonnej výške). Postavenie spotrebiteľa ako slabšej strany v spore nemôže samé o sebe zakladať povinnosť súdu prisudzovať dôkazom/tvrdeniam produkovaným spotrebiteľom vyššiu dôkaznú silu než dôkazom predloženým protistranou bez toho, že by boli tieto posudzované na základe objektívnych kritérií, takisto nemôže spotrebiteľa neprimerane zvýhodňovať len z toho dôvodu, že je spotrebiteľom (napr. vo vzťahu k neodôvodnenému prenášaniu dôkazného bremena na žalobcu). Iné postupy súdov môžu v konečnom dôsledku zapríčiniť, že z trhu vymiznú podnikateľské subjekty ochotné poskytovať úvery spotrebiteľom čím sa vytvorí priestor pre úžerníkov a spotrebitelia sa na súdoch už nebudú môcť brániť takým účinným spôsobom, ako je to dnes možné cestou ochrany spotrebiteľa. Súd k vyjadreniam žalobcu, že tento nemá právne vzdelanie a teda de facto nevedel, čo podpisuje len uvádza, že priemerného spotrebiteľa definoval už Súdny dvor ES ako v rozumnej miere pozorného a opatrného, bez nariadenia znaleckého posudku, či prieskumu verejnej mienky spotrebiteľov.
18. Súd považuje za potrebné podotknúť, že procesný útok žalobcu je krajne nekoncepčný a chaotický, z jeho postojov možno vyvodiť, že pravdepodobne ani sám nevie, čoho sa vlastne domáha. Súd poukazuje na zjavne okopírované vyjadrenia a námietky, ktoré ani nesúvisia so zmluvou, ktorá je v tomto konaní prejednávaná - súd tieto ani nezahrnul do rozsudku, pretože sa k nim ani nemožno vyjadrovať z dôvodu, že skutočne ich nemožno žiadnym spôsobom aplikovať na skutkový a právny stav týkajúci sa zmluvy. Žalobca napríklad spochybňoval aj rozhodcovskú doložku (pričom sám žaloval žalovaného na civilnom súde), či namietal neplatnosť dohody o zrážkach zo mzdy (ktorá ani nebola
realizovaná a pravdepodobne ani nie dohodnutá), čo absolútne nesúvisí s predmetom sporu, a je teda zjavné, že žalobca svoje vyjadrenia čerpá z nejakých vzorov, ktoré však nemožno na vec aplikovať. Uvedené je zrejmé aj z rozsiahlych citácii rozhodnutí najmä krajských a okresných súdov, ktoré však nekorešpondujú so skutkovým stavom zisteným v tomto konaní a nemožno ich aplikovať (okrem toho nie sú pre súd záväzné). Pri argumentácii akýmkoľvek súdnym rozhodnutím treba vždy jeho text vnímať v kontexte konania, v ktorom bolo rozhodnutie vydané. Žalobca napríklad poukázal aj na rozhodnutie NSSR sp. zn. 6 MCdo 9/2012 a v ňom vyjadrený právny názor, že princíp vigilantibus iura sripta sunt ustupuje v spotrebiteľských veciach v závislosti od konkrétnych okolností princípu dôležitejšiemu, ktorým je ochrana práv spotrebiteľa. Toto rozhodnutie však bolo vydané v skutkovo a právne odlišnej (exekučnej) veci, líšiacej sa od predmetného sporu nielen z hľadiska podstaty a účelu konania, ale aj procesného postavenia spotrebiteľa, nie bezvýznamnou je aj okolnosť, že v tomto rozhodnutí poukázal súd na uvedený princíp v súvislosti s riešením procesnej (oprávnenia exekučného súdu skúmať právomoc rozhodcovského súdu vydať rozhodcovský rozsudok) a nie hmotnoprávnej otázky. Taktiež žalobca uvádzal, že v zmluve chýba termín konečnej splatnosti úveru, čo s poukazom na priebežné čerpanie úveru postráda logiku, takisto ako jeho vyjadrenia, že zmluva mala simulovať iný právny úkon. Žalobca neuviedol aký iný právny úkon (žalobca riadne čerpal úver a splácal ho, je teda otázne, aká iná zmluva okrem zmluvy úverovej by to mohla byť) a ani neuviedol, prečo by mal byť tento simulovaný právny úkon neplatný.
19. Je paradoxné, že žalobca sa domáha ochrany svojich práv ako spotrebiteľa, vyhlasuje, že nechce byť zneužívaný, na druhej strane však hromadne, ako je súdu známe z jeho úradnej činnosti, žaluje spoločnosti, ktoré mu kedysi poskytli úver. Procesný útok žalobcu, ktorý prezentoval vo veľmi všeobecnej rovine vyznieva skôr formulárovo, akoby žalobca tento priebežne čerpal z nejakého zdroja o ktorom je presvedčený, že je správny. Podľa názoru súdu pri takýchto žalobách je skôr namieste otázka, či nie sú spotrebitelia zneužívaní zo strany neznámych subjektov, ktoré im (možno za odplatu) poskytujú poradenstvo, ktoré vôbec nemožno nazvať odborné a dokonca ani nie laické so základným prehľadom o právnej úprave. Ako už súd uviedol, spotrebiteľ si musí uvedomiť, že ochrana spotrebiteľa nie je bezbrehá a nezakladá povinnosť a ani právo súdu vyhovieť spotrebiteľovi v prípade, že tento sa domáha nároku, ktorý nemá žiaden právny základ len z dôvodu jeho postavenia strany slabšej v spore. Úlohou súdov v spotrebiteľských sporoch je poskytnúť spravodlivú ochranu priemernému spotrebiteľovi a nie definovať spotrebiteľa ako jedinca bez rozumu. Priemerná fyzická osoba nepozbavená spôsobilosti na právne úkony musí a má byť obozretná vo svojom konaní, pretože jej primárnym pudom je ochrana seba samej. Nemožno ju degradovať na mentálnu subnormu len z dôvodu, že je spotrebiteľom - táto osoba zvyčajne pracuje (na základe pracovnej zmluvy ktorú musí podpísať) a denno - denne rieši záležitosti, ktoré sa dotýkajú rôznych vied (právo, medicína) a oblastí (podnikanie, priemysel, cestovanie). Priemerným spotrebiteľom teda nie je osoba, ktorá až do podpisu úverovej zmluvy žila izolovane a teda jej ani plnoletosť a priemerný intelekt neumožnili žiť bežným životom, ktorého normálnou súčasťou je aj uzavieranie bežných spotrebiteľských zmlúv v rámci nákupov či zabezpečenia bývania. Priemerný spotrebiteľ sa s právom stretáva denno-denne (napr. i pri uzavieraní manželstva, očkovanie detí atď.) a teda nemožno bez ďalšieho uzavrieť, že spotrebiteľ ak nie je právnik nemá šancu rozumieť zmluve ktorú dobrovoľne podpisuje. Taktiež súd považuje za potrebné vyjadriť sa k námietke žalobcu, ktorý opakovane uvádzal, že zmluva bola nečitateľná, že sa ju nedá prečítať bez dioptrických pomôcok a lupy. Súd sa nemal problém oboznámiť s obsahom zmluvy aj bez tých pomôcok, pričom evidentne s oboznámením sa so zmluvou nemal problém ani žalobca, ktorý, keďže čerpal úver pomocou karty, veľmi dobre vedel, ako a na čo sa karta využíva. Ak by naozaj žalobca nedokázal zmluvu dobre prečítať, je otázne, prečo si tento bankový produkt vybral a navrhol žalovanému zmluvu uzavrieť. Súd tiež podotýka, že veľkosť písma v spotrebiteľských zmluvách na najmenej 1,9 mm upravila až novela zo dňa 28. mája 2014, kedy bolo schválené nariadenie vlády SR č. 141/2014 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 87/1995 Z. z., ktorým sa vykonávajú niektoré ustanovenia OZ.. Príslušná časť novely nadobudla účinnosť až 1. januára 2015. Všeobecné ustanovenie § 53c OZ, ktoré aktuálne sankcionuje zmluvu s nečitateľným písmom jej neplatnosťou, taktiež v čase uzatvorenia zmluvy ešte neexistovalo.
20. Súd na záver konštatuje, že je jeho výlučným právom právne posúdiť zistený skutkový stav, pretože je to práve súd, ktorý v konaní o podanej žalobe verifikuje tvrdené skutkové okolnosti a právne ich kvalifikuje. Súd sa teda nemá povinnosť vysporiadavať s právnymi náhľadmi strán na zistený skutkový stav. Súd sa s poukazom na judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s.12, § 29; Hiro Balanic. Španielsko z 9. decembra 1994,
séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higginsc. Francúzsko z 19. februára 1998) nezaoberal ostatnými námietkami žalobcu (ktoré nebolo možné aplikovať na zmluvu, resp. postrádali logiku), pretože tieto nemohli byť za žiadnych okolností relevantné a spôsobilé zvrátiť výsledok konania. V konaní bolo bezpochyby preukázané, že zmluva bola platne uzavretá, z jej textu (žiadosti) vyplýva, že sa žalobca pred jej podpisom s ňou riadne oboznámil (vrátane zmluvných podmienok, úrokovými sadzbami, cenníkom) a svojim podpisom potvrdil, že s jej obsahom súhlasí a taktiež že prílohy zmluvy sa stali neoddeliteľnou súčasťou zmluvy. Vzhľadom na to, že zmluva bola uzatváraná na diaľku, žalobca mal možnosť a tiež dostatočný časový priestor sa so zmluvou a jej prílohami dôkladne oboznámiť, v prípade nejasností mal možnosť obrátiť sa na žalovaného alebo na inú osobu znalú problematiky, čo však neučinil. Súd pri vyhodnocaní skutkového stavu vzal do úvahy všetky okolnosti súvisiace s prejavom vôle žalobcu, in concreto najmä na skutočnosti, ktoré predchádzali uzavretiu zmluvy (žalobca de facto navrhol uzatvorenie zmluvy) a i tie, ktoré nasledovali po uzavretí zmluvy (žalobca 10 rokov plnil zmluvu), tieto boli rozumne vyvoditeľné z listinných dôkazov. Na záver súd považuje za potrebné uzavrieť, ako už uviedol vyššie, že ochrana spotrebiteľa nemôže byť bezbrehá a zájsť tak ďaleko, že títo nemusia niesť žiadne adekvátne dôsledky za svoje konanie, aj keď uzavrú akúkoľvek zmluvu, alebo aj čokoľvek, čo sa prieči zdravému rozumu. Postup orgánov ochrany práva, ktoré spotrebiteľov zbavujú zodpovednosti de facto v rozpore so zákonom argumentujúc ochranou spotrebiteľov je nielenže absolútne nevýchovný, paternalistický ale aj absurdný a v rozpore so zásadou rovnosti, vigilantibus iura, neminem laedere atď.
21. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne súd aj bez návrhu v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí.
22. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci.
23. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa vyššie citovaných zákonných ustanovení tak, že nárok na ich náhradu priznal v plnom v rozsahu žalovanému, ktorý mal 100 % úspech vo veci.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie na Okresnom súde Pezinok do 15 dní odo dňa jeho doručenia.
V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona.