Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

41Csp/158/2016

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Košice I v konaní pred sudkyňou JUDr. Zuzanou Kudlovskou, v spore žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., so sídlom Staré Grunty 7, 841 04 Bratislava, IČO: 35 717 769, zast. JUDr. Vratislav Šteffek, advokát so sídlom Nám. Martina Benku 6, Bratislava proti žalovanej: D. R., nar. XX.X.XXXX, trvale bytom P. XX, XXX XX Q., o zaplatenie 881,06 EUR s príslušenstvom

rozhodol:

I. Žalobu zamieta.

II. Žalovanej nárok na náhradu trov konania n e p r i z n á v a.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou zo dňa 7.11.2016 doručenou konajúcemu súdu dňa 30.11.2016 voči žalovanej domáhal zaplatenia sumy 881,06 EUR s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 881,06 EUR od 4.1.2015 do zaplatenia titulom zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Súčasne požadoval náhradu trov konania. Žalobca v odôvodnení žaloby uviedol, že dňa 25.3.2014 uzavrel ako veriteľ so žalovanou ako dlžníkom Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 520140827, ktorej predmetom bolo poskytnutie úveru vo výške 1.000 EUR za celkový úrok vo výške 20 % z poskytnutej úverovej sumy, t.j. vo výške 200 EUR. Za poskytnutie úveru žalobca účtoval žalovanej servisný poplatok vo výške 18 % z úverovej sumy, t.j. 180 EUR. Zmluvou sa žalovaná zaviazala celkovú čiastku vo výške 1.380 EUR uhradiť v 13 mesačných splátkach, a to v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 5 EUR a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach vo výške 136,50 EUR. Prvá splátka bola splatná 10. deň po poskytnutí úveru a každá ďalšia až do úplného zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Vzhľadom na to, že žalovaná neplnila svoju povinnosť riadne a včas v zmysle dohodnutého splátkového kalendára, žalobca v predžalobnej upomienke zo dňa 23.7.2014 upozornil žalovanú na možnosť uplatnenia práva podľa § 53 ods. 9 Občianskeho zákonníka, t.j. práva žiadať o zaplatenie celej pohľadávky. Následne žalobca v oznámení o zosplatnení záväzku zo dňa 3.2.2015 písomne oznámil žalovanej, že celá pohľadávka sa stala splatná ku dňu 3.1.2015. Žalovaná ku dňu podania žaloby uhradila žalobcovi celkovo sumu 498,94 EUR. Pohľadávka žalobcu voči žalovanej ku dňu podania žaloby predstavuje sumu 881,06 EUR ako rozdiel medzi čiastkou, ktorú sa žalovaná zmluvou zaviazala žalobcovi zaplatiť (1.380 EUR) a čiastkou vo výške 498,94 EUR, ktorú žalovaná uhradila. Žalobca sa žalobou domáha aj úroku z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 881,06 EUR od 4.1.2015 do zaplatenia. 2. Žaloba spolu s procesným poučením a výzvou na vyjadrenie k žalobe bola žalovanej doručovaná na adresu v Registri obyvateľov Slovenskej republiky v zmysle ust. § 167 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej „CSP“). Zásielka sa súdu vrátila dňa 5.4.2017 z dôvodu „zásielka neprevzatá v odbernej lehote.“ Vzhľadom na skutočnosť, že žalobu sa konajúcemu súdu nepodarilo doručiť ani postupom podľa ust. § 116 ods. 1 CSP, postupoval súd podľa ust. § 116 ods. 2 CSP. V zmysle tohto ustanovenia súd mal za to, že žaloba bola žalovanej doručená dňa 17.3.2018. Žalovaná sa však k žalobe nevyjadrila ani nepredložila súdu návrhy na doplnenie dokazovania.

3. Podľa § 297 (zákon č.160/2015 Z,z,) pojednávanie nie je potrebné nariaďovať, ak ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci, skutkové tvrdenia strán nie sú sporné a hodnota sporu bez príslušenstva neprevyšuje 1 000 EUR. 4. Vzhľadom na to, že v tejto veci ide iba o otázku jednoduchého právneho posúdenia veci a hodnota sporu neprevyšuje 1 000 EUR, súd v zmysle § 297 vec prejednal a rozhodol bez nariadenia pojednávania, pričom rozsudok bol verejne vyhlásený dňa 24.5.2017, s tým, že miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku boli oznámené postupom podľa § 219 ods.3 CSP.

Súd vo veci vykonal dokazovanie oboznámením s listinnými dôkazmi predloženými do spisu žalobcom a to: Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. 520140827 zo dňa 25.3.2014, Obchodné podmienky, Predžalobná upomienka zo dňa 23.7.2014, podací hárok, Oznámenie o zosplatnení záväzku zo dňa 3.2.2015 a podací hárok č. EPH003931099 a zistil tento skutkový stav: 5. Dňa 25.3.2014 strany sporu uzavreli Zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. 520140827 (ďalej len „Zmluva“), na základe ktorej sa žalobca zaviazal poskytnúť v prospech žalovanej ako dlžníka bezúčelový spotrebiteľský úver a dlžník sa zaviazal vrátiť veriteľovi dlžnú sumu spolu s príslušenstvom. Výška poskytnutého spotrebiteľského úveru bola 1.000 EUR. Žalovaná sa zaviazala poskytnutý úver splatiť v 13 mesačných splátkach, a to v prvých 3 mesačných splátkach vo výške 5 EUR a ďalej v pravidelných 10 mesačných splátkach vo výške 136,50 EUR . V Zmluve bol dojednaný celkový úrok vo výške 20 % z istiny, t.j. 200 EUR. V Zmluve bol taktiež dohodnutý servisný poplatok za poskytnutie úveru vo výške 18 % z istiny, t.j. 180 EUR. RPMN činilo 67,70 %, priemerná RPMN činila 46,30 %. Splatnosť prvej splátky bola určená na 10. deň po poskytnutí úveru, každá ďalšia splátka až do úplného zaplatenia bola splatná 30. deň po splatnosti predchádzajúcej splátky. Celková suma, ktorú musí klient zaplatiť (súčet výšky úveru a celkových nákladov klienta spojených s úverom) bola 1.380 EUR. 6. Žalovaná záväzok uhrádzať splátky úveru neplnila riadne a včas, z toho dôvodu žalobca listom zo dňa 23.7.2014 vyzval žalovanú k úhrade dlžnej sumy vo výške 881,06 EUR a upozornil žalovanú na skutočnosť, že ak nevykoná bezodkladnú úhradu jej dlhu, najneskôr do 5 dní od obdržania výzvy, bude žalobca žiadať o zaplatenie celej pohľadávky a budú voči nej uplatnené všetky zmluvne dojednané sankcie. Nakoľko žalovaná na predžalobnú výzvu nereagovala a dlh nesplatila, listom zo dňa 3.2.2015 žalobca oznámil, že záväzok zo zmluvy bol ku dňu 3.1.2015 zosplatnený. Žalobca vyzval žalovanú na úhradu sumy 951,06 EUR bezodkladne. 7. Žalobca súdu nepredložil žiadne listinné dôkazy, z ktorých by bolo zrejmé, že tak predžalobná upomienka ako aj oznámenie o predčasnej splatnosti dlhu boli doručené žalovanej, resp. sa vrátili žalobcovi ako nedoručené. Žalobca súd predložil podacie hárky avšak z týchto táto skutočnosť nevyplýva . 8. Žalobca taktiež súdu nepreukázal či, a koľko žalovaná z poskytnutého úveru zaplatila, resp. nepredložil súdu výpis z účtu žalovanej ani žiaden podobný dokument preukazujúci úhrady zo strany žalovanej.

Súd vec právne posúdil podľa nasledujúcich ustanovení zákona : 9. V zmysle čl. 169 ods. 1 Zmluvy o fungovaní Európskej únie, únia v snahe podporiť záujmy spotrebiteľov a zabezpečiť vysokú úroveň ochrany spotrebiteľov prispieva k ochrane ich zdravia, bezpečnosti a hospodárskych záujmov spotrebiteľov, ako aj k podpore ich práva na informácie, osvetu a vytváranie združení na ochranu ich záujmov. 10. Podľa Prílohy k Občianskemu zákonníku je Smernica Rady č.93/13 EHS z 05.04.1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (úradný vestník Európskych spoločenstiev L 095, 21/4/1993, str. 29-34) prebratá do právneho poriadku SR z právnych aktov Európskych spoločenstiev a Európskej únie. 11. Podľa článku 6 bod 1 Smernice Rady č.93/13/EHS členské štáty zabezpečia, aby nekalé podmienky použité v zmluvách uzatvorených so spotrebiteľom zo strany predajcu alebo dodávateľa podľa ich vnútroštátneho práva neboli záväzné pre spotrebiteľa a aby zmluva bola podľa týchto podmienok naďalej záväzná pre strany, ak je jej ďalšia existencia možná bez nekalých podmienok. 12. Podľa § 52 ods.1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. 13. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.6.2014 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia,

sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 14. Podľa § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka v znení účinnom od 13.6.2014 ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné. Na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. 15. Podľa § 53 ods. 1,2,3,4 písm. k), 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah. Ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané. Za neprijateľné podmienky uvedené v spotrebiteľskej zmluve sa považujú najmä ustanovenia, ktoré požadujú od spotrebiteľa, ktorý nesplnil svoj záväzok, aby zaplatil neprimerane vysokú sumu ako sankciu spojenú s nesplnením jeho záväzku. 16. Podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka, neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné. 17. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza, alebo sa prieči dobrým mravom. 18. Podľa čl. 8 strany sporu sú povinné označiť skutkové tvrdenia dôležité pre rozhodnutie vo veci a podoprieť svoje tvrdenia dôkazmi, a to v súlade s princípom hospodárnosti a podľa pokynov súdu. 19. Podľa ust. § 132 ods. 1 v žalobe sa okrem všeobecných náležitostí podania uvedie označenie strán, pravdivé a úplné opísanie rozhodujúcich skutočností, označenie dôkazov na ich preukázanie a žalobný návrh. 20. Podľa ust. § 132 ods. 3 žalobca k žalobe pripojí dôkazy, ktorých povaha to pripúšťa, okrem tých, ktoré nemôže bez svojej viny pripojiť. 21. Podľa ust. § 150 ods. 1 strany majú povinnosť pravdivo a úplne uvádzať podstatné a rozhodujúce skutkové tvrdenia týkajúce sa sporu 22. Podľa ust. §185 ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. 23. Podľa ust. § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. 24. Podľa ust. § 470 ods. 2 právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.

Na základe zisteného skutkového stavu súd právne uzavrel : 25. V právnom poriadku Slovenskej republiky je úverová zmluva absolútnym obchodným vzťahom, ktorá sa v zmysle §261 ods.3 písm.d) Obchodného zákonníka spravuje úpravou podľa Obchodného zákonníka (§479 a nasl.), pričom túto úpravu možno aplikovať bez ohľadu na to, či je úver poskytovaný spotrebiteľovi alebo podnikateľskému subjektu. Zároveň však podľa charakteru zmluvy (t.j. formulárová predtlač a podnikateľ - fyzická osoba) ide jednoznačne o spotrebiteľskú zmluvu, na ktorú sa vzťahuje špeciálna úprava obsiahnutá v §52 ods.2, posledná veta Obč. zákonníka a v osobitnom zákone č.258/2001 Z.z. o spotrebiteľských úveroch. 26. Ustanovenie § 52 ods. 2 tretej vety Občianskeho zákonníka, podľa ktorého na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho zákonníka, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva, sa vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred jeho účinnosťou (pozri Rozsudok Najvyššieho súdu SR z 21. apríla 2015, sp. zn. 3 MCdo 14/2014) 27. Právny vzťah založený zmluvou o poskytnutí úveru je právnym vzťahom založeným spotrebiteľskou zmluvou a je nevyhnutné posudzovať ho podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka (§ 657 a nasl.) a právnych predpisov, ktoré upravujú právne vzťahy spotrebiteľského charakteru (§ 52

a nasl.). Pre posúdenie okolnosti, či ide o tzv. spotrebiteľský úver, nie je rozhodujúce, akou právnou formou sa spotrebiteľský úver poskytuje, dôležité je len to, či ide o poskytnutie peňažných prostriedkov v prospech spotrebiteľa za odplatu ( uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici z 29. januára 2010, sp.zn. 17CoE/2/2010). 28. Súd má za preukázané, že medzi právnym predchodcom žalobcu a žalovanou došlo k uzavretiu Zmluvy o splátkovom úvere. 29. Z obsahu spisu v prejednávanej veci je zrejmé, že žalobca pri uzatváraní zmluvy o úvere vystupoval ako veriteľ, t. j. ako osoba,ktorá konala v rámci svojej podnikateľskej činnosti a žalovaný vystupoval ako spotrebiteľ, t. j. ako osoba, ktorá nekonala v rámci predmetu svojej obchodnej činnosti alebo inej podnikateľskej činnosti. Z hľadiska poradia aplikovateľnosti v prípade spotrebiteľských zmlúv celkom alebo z časti musí ustúpiť nutnej prioritnej aplikácii spotrebiteľského práva v širšom slova zmysle, t.j. aplikácii Občianskeho zákonníka. Normy obchodného práva sú totiž v prípade spotrebiteľských zmlúv použiteľnými len vtedy, ak neodporujú úprave, ktorá tu má z povahy veci prednosť, teda úprave spotrebiteľských vzťahov v Občianskom zákonníku a predpisoch vydaných na jeho vykonanie. V tejto súvislosti súd poukazuje i na ustanovenie § 52 ods.2 Občianskeho zákonníka (účinné od 01. 04. 2015), podľa ktorého ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa použijú vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Citované ustanovenie bolo do zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa zavedené zákonom č. 102/2014 Z.z. ako bod 11 čl. VIII. Zákon nadobudol účinnosť 1. mája 2014 a zákonodarca nestanovil žiadne intertempolárne pravidlá. Pomerne jasným a nepochybným sa v tomto svetle javí úmysel zákonodarcu a zákona, a výklad konkrétneho ustanovenia je tak len derivátom elementárneho pravidla, že každá právna norma sa má vykladať na prospech toho, na ochranu koho je primárne určená. O povahe právnej normy nerozhoduje formálne kritérium zaradenia právnej normy do právneho predpisu, ale charakter právnych vzťahov, ktoré táto právna norma reguluje. Dikcia ust. § 100 ods. 1 Občianskeho zákonníka a dikcia ust. § 5b zákona o ochrane spotrebiteľa sú komplementárnymi pravidlami vo vzťahu k lex generali ( ust. §100 ods. 1 a lex specialis (§ 5b zákona o ochrane spotrebiteľa). Preto ukladá orgánu aplikujúcemu právo použiť v prospech spotrebiteľa všetky ustanovenia, ktoré sú pre spotrebiteľa ako slabšiu zmluvnú stranu priaznivejšie. Preto súd pri skúmaní otázky premlčania aplikoval občianskoprávnu úpravu ohľadom dĺžky premlčacej doby, ktorá je priaznivejšia pre žalovaného ako spotrebiteľa. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že samotný zmluvný vzťah založený medzi pôvodným veriteľom a žalovanými v 1. a 2. rade je tzv. absolútnym obchodno-záväzkovým vzťahom, ktorý sa riadi režimom Obchodného zákonníka bez ohľadu na povahu zmluvných strán. Spotrebiteľská zmluva nie je samostatným zmluvným typom, ale ide o osobitný druh zmluvy, ktorý sa vyskytuje tak v občianskoprávnych, ako aj v obchodnoprávnych vzťahoch. I keď súdna prax vo vzťahu k aplikácii Občianskeho zákonníka a Obchodného zákonníka pri spotrebiteľských vzťahoch nebola v minulosti jednotná, je potrebné túto v súčasnosti posudzovať aj v kontexte s aktuálnym znením ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, keď novela Občianskeho zákonníka vykonaná zákonom č. 102/2014 Z. z. definitívne expressis verbis vyriešila výkladové rozdiely . Je pritom nesporné, že predmetná zmluva o úvere má podobu štandardnej formulárovej zmluvy, ktorá je typická tým, že sa uzatvára vo viacerých prípadoch a že spotrebiteľ spravidla jej obsah nemení, pričom všeobecné obchodné podmienky sú priamo prílohou takto uzatváranej zmluvy. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch je spotrebiteľským úverom dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme odloženej platby, pôžičky, úveru alebo v inej právnej forme. S poukazom na uvedené je predmetnú zmluvu o úvere potrebné považovať svojou povahou za zmluvu spotrebiteľskú. Aplikáciou zásady lex specialis derogat les generalis, t.j. pokiaľ špeciálny predpis obsahuje odlišnú právnu úpravu, má prednosť pred všeobecným zákonom, je špeciálnou právnou úpravou v prejednávanej veci zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, ako i ustanovenie§ 52 a nasledovné Občianskeho zákonníka upravujúce problematiku spotrebiteľského práva, ktorá má prednosť pred všeobecnou právnou úpravou, ktorou je v tomto prípade , a preto je nevyhnutné posudzovať predmetný právny vzťah medzi stranami sporu podľa ustanovení Občianskeho zákonníka, keď medzi stranami bola uzatvorená zmluva o spotrebiteľskom úvere v zmysle ustanovenia §2 zákona č. 258/2001 Z. z., a teda aj otázka premlčania nároku žalobcu sa posudzuje podľa ustanovenia§ 101 Občianskeho zákonníka. K uvedenému súd ešte dopĺňa, že aj napriek tomu, že v danom prípade ide o zmluvný typ upravený v zmysle § 497 až § 507 Obchodného zákonníka, súčasne ide o zmluvu spadajúcu pod režim Zákona o spotrebiteľských úveroch, preto bolo potrebné predmetnú zmluvu posudzovať podľa zákona č. 129/2010 Z. z., ako aj ustanovení

Občianskeho zákonníka. Je potrebné zdôrazniť, že hoci má zmluva o spotrebiteľskom úvere charakter absolútneho obchodu, neprestáva byť zmluvou spotrebiteľskou. Pri spotrebiteľských zmluvách, ktoré predstavujú širší pojem, má z hľadiska aplikovateľnosti absolútnu ustanovenia § 52 ods. 2) tak, že na všetky právne vzťahy, v ktorých účastníkom je spotrebiteľ, sa vždy prednostne použijú ustanovenia Občianskeho práva, aj keď by sa inak mali použiť normy obchodného práva. V tejto súvislosti súd len dopĺňa, že od účinnosti tohto ustanovenia sa toto ustanovenie vzťahuje aj na právne vzťahy založené pred týmto dňom, keďže právny predpis, ktorého súčasťou je toto ustanovenie neobsahuje prechodné ustanovenia. 30. Počnúc od 01. 07. 2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ktorý zrušil dovtedy platný zákon č. 99/1963 Zb. v znení neskorších predpisov Občiansky súdny poriadok. Keďže v zmysle vyššie citovaného zákonného ustanovenia § 470 ods. 1 platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (ak nie je ustanovené inak), je potrebné nadanú právnu vec aplikovať právnu úpravu zákona č. 160/2015 Z. z. 31. Žalobca nepredložil výpis z úverového účtu žalovanej, z ktorého by bolo možné zistiť a preukázať tak výšku čerpania prostriedkov žalovanou, resp. výšku úhrad žalovanej. Žalobca predmetné údaje potrebné pre posúdenie dôvodnosti žaloby a rozhodnutie súdu neuviedol ani v žalobnom návrhu. Súd uvádza, že sporové konanie je ovládané zásadou prejednacou, ktorú treba chápať tak, že tvrdiť rozhodné skutočnosti a aj navrhovať o nich dôkazy je zásadne vecou strán sporu. Sporová strana má povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania, že žalovaná je nositeľom hmotnoprávnej povinnosti v tvrdenej výške. Z uvedených dôvodov musel súd žalobu žalobcu v celom rozsahu zamietnuť ako nedôvodnú. Súd nemal v konaní preukázané výpisom z účtu žalobcu či inou objektívnou bankovou listinou, akú sumu žalovaná čerpala, resp. akú sumu uhradila. V tejto súvislosti súd uvádza, že v zmysle Civilného sporového poriadku žaloba musí obsahovať aj opis rozhodujúcich skutočností, teda v náležitom rozsahu prezentované skutkové okolnosti , od ktorých žalobca odvodzoval opodstatnenosť žaloby. Ide o povinnosť tvrdenia žalobcu. 32. Podanie adresované súdu musí spĺňať všeobecné náležitosti podania stanovené § 127 CSP. V prípade, že podanie strany nemá zákonom stanovené náležitosti, hovorí sa o vadách. Ide o tzv. neúplné podanie. Vadou je aj nezrozumiteľnosť alebo neurčitosť podania. Vadou podania sú aj zrejmé chyby v písaní alebo počítaní alebo iné zrejmé nesprávnosti. Naopak, v zmysle § 185 ods. 2 súd môže aj bez návrhu vykonať dôkaz, ktorý vyplýva z verejných registrov a zoznamov, ak tieto registre alebo zoznamy nasvedčujú, že skutkové tvrdenia strán sú v rozpore so skutočnosťou; iné dôkazy bez návrhu nevykoná, ak tento zákon neustanovuje inak. V zmysle § 470 ods. 1 ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Rozdiel v porovnaní s Občianskym súdnym poriadkom je tom, že Civilný sporový poriadok zvyšuje procesnú zodpovednosť strán v dokazovaní a obmedzuje aktivitu súdu pri navrhovaní, teda aj vykonávaní dôkazov. S dokazovaním imanentne súvisia aj povinnosti, ktoré musia strany splniť ešte predtým, ako súd začne dokazovať, a to je povinnosť strán tvrdiť a navrhovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Aj napriek možnosti súdu požiadať stranu sporu o ďalšie skutkové tvrdenia, pokiaľ smerujú k zisteniu podstatných a rozhodujúcich skutočností ( § 150 ods. 2 , súd nesmie vyšetrovať a pátrať po skutkových tvrdeniach a nahrádzať aktivitu a procesnú zodpovednosť strán. Takýmto postupom by sa vystavil riziku porušenia rovnosti strán. V rámci dokazovania platí zásada ( § 132 v spojení s § 185 ods. 1), že každý účastník musí uniesť dôkazné bremeno ohľadom svojho tvrdenia; kto tvrdí, dokazuje. Ak účastník nepreukáže to, čo tvrdí, súd nemôže zobrať jeho tvrdenie za základ svojho rozhodnutia. Ak chce byť žalobca v spore úspešný, musí v žalobe uviesť skutočnosti odôvodňujúce ním uplatňovaný nárok voči žalovanému. O týchto skutočnostiach je povinný poskytnúť tzv. plný dôkaz. To je výraz, ktorým právna teória označuje dôkaznú situáciu, kedy procesná strana v plnej miere, bez akýchkoľvek pochybností preukáže svoje skutkové tvrdenie a súd je povinný z týchto skutočností vychádzať. Výnimky, keď neplatí vyššie spomenuté pravidlo, sú uvedené v osobitných zákonoch, na základe ktorých dochádza k preneseniu dôkazného bremena zo zákona, čo neplatí v tomto konkrétnom prípade.

Stanoviská zo súdnej praxe: 33. Dôkazné bremeno týkajúce sa skutočností leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky, ide teda o toho účastníka, ktorý existenciu takýchto skutočností tvrdí. ( II. ÚS 38/2015) 34. Obsahuje - li žaloba tvrzení skutečnosti, ze kterých lze dovodit, jaký je předmět řízení, pak procesní sankcí za nesplnění povinnosti tvrzení, příp. i za nesplnění důkazní povinnosti již v žalobě, není odmítnutí návrhu, ale případní neúspěch účastníka ve věci sam. ( Najvyšší súd ČR, sp.zn. 22Cdo 4457/2007)

35. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov leží zásadne na účastníkoch konania. Účastník, ktorý neoznačil dôkazy potrebné na preukázanie svojich tvrdení, nesie nepriaznivé dôsledky v podobe takého rozhodnutia súdu, ktoré bude vychádzať zo skutkového stavu zisteného na základe vykonaných dôkazov. ( Najvyšší súd SR, sp.zn. 4 Cdo 13/2009).

36. Žalobca teda nepreukázal ním tvrdený skutkový stav, čo je jednou zo základných procesných povinností strán sporu, s čím sa spája dôsledok unesenia dôkazného bremena. Bremeno tvrdenia tak ako aj bremeno dôkazné zaťažuje stranu sporu. Schopnosť strany sporu uniesť bremeno tvrdenia spolu s dôkazným bremenom je predpokladom úspechu v spore. 37. Nesplnenie povinnosti tvrdiť, resp. relevantne tvrdiť má pre stranu sporu procesnoprávnu sankciu v podobe prehry sporu, ktorá sa prejaví v meritórnom rozhodnutí veci. V sporovom konaní je súd limitovaný skutkovými tvrdeniami strán sporu, pričom strany sporu majú povinnosť doložiť svoje skutkové tvrdenia dôkazmi. Prostriedky procesného útoku v podobe skutkových tvrdení podliehajú sudcovskej a zákonnej koncentrácii konania v zmysle ust. § 153 a 154 CSP. 38. Pokiaľ ide o dôkazné bremeno, predmetné konanie je konaním sporovým. Žalobca je povinný pripojiť k žalobe listinné dôkazy, na ktoré sa odvoláva, resp. uviesť dôkazy, ktoré v priebehu súdneho konania navrhuje vykonať. Ide o jeho dôkaznú povinnosť a práve v sporovom konaní je nesplnenie dôkaznej povinnosti spojené s procesnou zodpovednosťou za nedokázanie tvrdených skutočností, to znamená s neunesením dôkazného bremena. Kto a v akom rozsahu má dôkazné bremeno, určujú normy hmotného práva. Zásadne ho má ten, v koho záujme je dokazovanie určitej skutočnosti. Nepriaznivé procesné dôsledky (neúspech v spore) stíhajú v sporovom konaní toho, kto neuniesol dôkazné bremeno (neoznačil potrebné dôkazy alebo uvedenými dôkazmi nebolo jeho tvrdenie dokázané). Na základe uvedeného má potom súd za to, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno čo do tvrdenia o oprávnenosti uplatnenej pohľadávky. 39. Žalobca v tomto prípade neuniesol dôkazné bremeno tým, že svoje tvrdenia v konaní na preukázanie svojho nároku hodnoverným spôsobom nepreukázal, preto súd rozhodol tak ako je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

O trovách konania súd rozhodol takto : 40. Podľa § 262 ods.1 o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. 41. Podľa § 255 ods.1 súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. 42. V zmysle citovaných ustanovení súd rozhodol o trovách konania. Nakoľko žalobca nebol v konaní úspešný a žalovanej žiadne trovy nevznikli, súd rozhodol tak, že žalovanej nárok na náhradu trov konania nepriznal.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, na Okresný súd Košice I., v 3 písomných vyhotoveniach (§ 362 ods.1 . V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh) (§ 363 . Podľa ust. § 365 ods.1 odvolacie dôvody odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) neboli splnené procesné podmienky, b) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e) súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f) súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g) zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h) rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa ust. § 365 ods.2 odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Podľa ust. § 365 ods.3 odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa zákona č. 233/1995 Z.z. - o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok).