Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14CoKR/21/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: JUDr. Vladimír Herich, PhD., so sídlom kancelárie H. XX, XXX XX C., správca úpadcu: HOMEWARE Production, s.r.o., so sídlom Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO: 36 779 628, proti žalovanému: Arthur Passler, nar. XX.XX.D., bytom Q. O. L.. X, XXXX. L., Rakúska republika, občan Rakúskej republiky, zastúpenému právnym zástupcom JUDr. Jurajom Czirfuszom, advokátom, so sídlom Q. XX, XXX XX H. L., v konaní o určenie neúčinnosti právnych úkonov, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi 6/2014-96 zo dňa 7. apríla 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 10Cbi 6/2014-96 zo dňa 7. apríla 2017 p o t v r d z u j e .

Žalovaný m á voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") žalobu v celom rozsahu zamietol. Žalovaný má nárok voči žalobcovi na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

2. Okresný súd v odôvodnení uviedol, že vzhľadom na medzinárodný prvok konania, keď na strane žalovaného vystupuje fyzická osoba, občan Rakúskej republiky, v zmysle Zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzný súd rozhoduje nielen o konkurze, ale aj o sporoch vyvolaných a súvisiacich s konkurzom, pričom vecne a miestne príslušným okrem vyporiadania BSM je konkurzný súd. Právomoc na prejednanie veci vyplývala z čl. 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 o konkurznom konaní, ktoré sa má podľa rozhodnutia Súdneho dvora (prvej komory) z 12.02.2009 vykladať tak, že súdy členského štátu, na ktorého území bolo začaté konkurzné konanie, majú právomoc rozhodovať o odporovacej žalobe, ktorá sa zakladá na platobnej neschopnosti a smeruje proti žalovanému, ktorý má svoje sídlo v inom členskom štáte. Okresný súd posudzoval preto odporovaciu žalobu podľa ustanovení zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení platnom a účinnom od 01.01.2012, Článku 3 ods. 1 Nariadenia Rady (ES) č. 1346/2000 z 29.5.2000 o konkurznom konaní.

3. Pojednávanie konané na okresnom súde dňa 07.04.2017 sa uskutočnilo v neprítomnosti riadne a včas predvolaného žalobcu, ktorý svoju neúčasť na pojednávaní ospravedlnil podaním zo dňa 05.04.2017 z vážnych rodinných dôvodov. V podaní zo dňa 05.04.2017 žalobca doplnil právnu kvalifikáciu o právny titul žalovaného nároku podľa § 58 Zákona o konkurze a reštrukturalizácii s odôvodnením, že žalovaný v prípade žalovaných úkonov, ktoré žalobca označil ako úkony spôsobilé ukracovať veriteľov dlžníka - úpadcu, sám so sebou dohodol, resp. určil kúpnu cenu v oboch obchodných prípadoch, čím táto cena nebola obvyklou v rámci obchodov s tovarom, ktorý bol predmetom kúpnych zmlúv. Svoje tvrdenie založil na domnienke, že žalovaný mohol získať, resp. získal vyššiu kúpnu cenu za následný predaj tovaru

z predmetných kúpnych zmlúv. Navrhol vo veci vypočuť žalovaného na objasnenie skutočnosti, akým spôsobom ďalej žalovaný naložil s tovarom, ktorý tvoril predmet napadnutých kúpnych zmlúv a aby uviedol kúpnu cenu, ktorú mal žalovaný získať následným predajom tovaru a súčasne, aby predložil výpis z účtu, prípadne príjmový doklad o získaní kúpnej ceny následným predajom.

4. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu v § 57 ods. 1, 2, 3 a 4 zákona č. 7/2005 Z.z. o konkurze a reštrukturalizácii v znení účinnom od 01.01.2012 (ďalej len „ZKR"), § 58 ods. 1, 2, 3 ZKR, § 60 ods. 1, 2 a 3 ZKR, § 62 ods. 1, 5 ZKR, okresný súd žalobu zamietol. Konštatoval, že návrh v prejednávanej veci bol podaný aktívne legitimovaným subjektom, kedy aktívna legitimácia správcu na uplatnenie odporovacieho práva vyplýva z § 57 ods. 1 v spojení s § 62 ods. 5 ZKR. Pasívna legitimácia žalovaného, ktorý s dlžníkom (úpadcom) odporovateľný právny úkon dohodol, vyplýva z § 62 ods. 1 ZKR. Vzhľadom na skutkové vymedzenie žalobcom uplatneného odporovacieho práva s odkazom na § 58 ZKR, ktorý upravuje podmienky práva odporovať právnemu úkonu bez primeraného protiplnenia, okresný súd považoval za rozhodujúci moment pre posúdenie predpokladov odporovateľnosti kúpnych zmlúv v prejednávanej veci moment uzavretia kúpnych zmlúv označených žalobcom, a to deň 19.02.2012.

5. Okresný súd konštatoval, že pri uplatnení práva odporovať právnemu úkonu na súde bola zachovaná prekluzívna lehota jedného roka od vyhlásenia konkurzu na majetok úpadcu vymedzená v § 57 ods. 2 ZKR. Uznesenie Okresného súdu Žilina sp.zn. 3K/9/2013 zo dňa 05.09.2013, ktorým došlo k vyhláseniu konkurzu na majetok dlžníka, bolo zverejnené v Obchodnom vestníku č. 176/2013 dňa 12.09.2013 s účinkami vyhlásenia konkurzu dňa 13.09.2013. S poukazom na § 199 ods. 9 lehota jedného roka podľa § 57 ods. 2 začala plynúť dňa 14.09.2013 a posledným dňom tejto lehoty bol deň 13.09.2014, pričom žaloba v prejednávanej veci bola podaná na okresnom súde dňa 11.03.2014, t.j. v lehote vyplývajúcej z § 57 ods. 2 ZKR.

6. Okresný súd sa zaoberal otázkou naplnenia predpokladov odporovateľnosti právneho úkonu v zmysle § 57 ods. 4 a § 58 ZKR, vo vzťahu ku ktorým tak povinnosť tvrdenia ako aj dôkazná povinnosť v prejednávanej veci zaťažovala žalobcu. Odporovateľnosť právnych úkonov v zmysle § 57 vo všeobecnosti predpokladá, že právnym úkonom dlžníka sa ukráti uspokojenie pohľadávky veriteľa, to znamená, že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nemôže byť pohľadávka veriteľa pre nedostatok majetku dlžníka uspokojená buď vôbec alebo len čiastočne. Zároveň musí ísť o pohľadávku, ktorá existovala v čase, keď bol právny úkon dlžníka urobený, resp. nadobudol účinnosť a ktorá bola veriteľom na majetok úpadcu riadne prihlásená. Aj v prípade, ak právnym úkonom dlžníka dôjde k zmenšeniu majetku dlžníka, nemožno sa úspešne domáhať odporovateľnosti, pokiaľ majetok dlžníka, ktorý mu ostal, postačuje na uspokojenie pohľadávky, nakoľko týmto úkonom dlžníka nedošlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávky iného veriteľa. Stav majetku dlžníka pre potreby posúdenia, či konkrétnym právnym úkonom došlo k ukráteniu uspokojenia pohľadávok jeho veriteľov, je pritom potrebné skúmať k momentu účinnosti odporovaného právneho úkonu, nakoľko len v kontexte zistených majetkových pomerov dlžníka (úpadcu) k uvedenému momentu možno hovoriť o tom, že právny úkon ukracuje uspokojenie (prihlásenej) pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka.

7. Žalobca v podanej žalobe odvodzoval ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka v konkurznom konaní úpadcu s poukazom na uzatvorené kúpne zmluvy so žalovaným v postavení blízkej osoby úpadcu a z toho vyplývajúci predpoklad neprimeranej kúpnej ceny dohodnutej v zmluvách. Všeobecné predpoklady odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze vyplývajú z § 57 a bez ohľadu na to, ktorá skutková podstata odporovacieho práva je zo strany správcu úpadcu uplatnená, žalobca, t.j. správca úpadcu vo vzťahu k naplneniu všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze podľa § 57 je vždy nositeľom tak povinnosti tvrdenia, ako aj dôkaznej povinnosti. Základnou hmotnoprávnou podmienkou odporovateľnosti podľa je preukázanie existencie platného právneho úkonu a ukrátenie uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR. V rámci rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktoré je žalobca v incidenčnom konaní povinný uviesť, sú tvrdenia smerujúce k preukázaniu skutočnosti, že v dôsledku uzavretia platných kúpnych zmlúv medzi úpadcom a žalovaným došlo k takému zmenšeniu majetku úpadcu, že pohľadávky iných veriteľov, ktoré existovali v čase účinnosti sporných kúpnych zmlúv a ktoré zároveň boli prihlásené v konkurze na majetok úpadcu, nemohli byť z majetku úpadcu v uvedenom čase uspokojené, a to najmä v situácii, ak žalovaný existenciu a odporovateľnosť napadnutých právnych úkonov učinil spornou. Teda k ukráteniu veriteľov právnym

úkonom dlžníka dochádza vtedy, ak v dôsledku právneho úkonu dlžníka sa výrazne zhorší alebo zmarí uspokojenie pohľadávok prihlásených veriteľov. Zo strany žalobcu neboli v konaní dostatočne produkované tvrdenia vo vzťahu k existencii napadnutých právnych úkonov, k majetkovým pomerom úpadcu v čase údajnej účinnosti zmlúv napadnutých odporovateľnosťou, ktoré skutočnosti samé o sebe boli dôvodom na zamietnutie žaloby, nakoľko bez preukázania základnej podmienky odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, t.j. existencie účinkov právneho úkonu (platnosti právneho úkonu) a ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov dlžníka, nie je možné sa zaoberať otázkami splnenia ďalších osobitných predpokladov odporovateľnosti.

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že napriek skutočnosti, že žalovaný v konaní namietol uzavretie kúpnych zmlúv, ktorých odporovateľnosti sa žalobca domáha a súčasne namietol preukázanie ostatných hmotnoprávnych podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, žalobcom označené a pripojené dôkazy tieto sporné skutočnosti nepreukazovali. Okresný súd dospel k záveru, že v konaní žalobca nepreukázal naplnenie základných hmotnoprávnych podmienok odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu platného a ukracujúceho právneho úkonu, čo viedlo k zamietnutiu žaloby v celom jej rozsahu. Skúmanie odporovateľnosti podľa § 58 a vykonávanie dôkazných návrhov žalobcu, ktoré sa viažu k špecifickým podmienkam odporovania právneho úkonu bez primeraného protiplnenia, má svoju relevanciu len v podmienkach tvrdenej a preukázanej základnej podmienky odporovateľnosti právneho úkonu, ktorá žalobcom preukázaná nebola. Faktúry, ktoré v rovine práva predstavujú výzvu na zaplatenie dlžnej sumy, nepreukazujú existenciu platného záväzkovo-právneho vzťahu z titulu kúpnej zmluvy a rovnako v žalobe absentujú akékoľvek tvrdenia vo vzťahu k ukracujúcemu právnemu úkonu, a to k existencii pohľadávok veriteľov dlžníka k momentu uzavretia napadnutých kúpnych zmlúv a prihlásenie týchto pohľadávok v konkurznom konaní dlžníka. Rovnako žalobca neuviedol akékoľvek tvrdenia k majetkovým pomerom dlžníka k momentu uzavretia kúpnych zmlúv a nešpecifikoval ekonomický dopad napadnutých právnych úkonov v majetkovej sfére dlžníka z hľadiska možného ukrátenia veriteľov dlžníka. Pokiaľ na základe ekvivalentného právneho úkonu kúpnej zmluvy nedošlo k úhrade kúpnej ceny, správca je oprávnený domáhať sa jej zaplatenia. Záväzok z titulu neuhradenej kúpnej ceny neimplikuje bez ďalšieho podmienku odporovateľnosti právneho úkonu, príp. neexistenciu ekvivalentného právneho úkonu. Okresný súd žalobu v celom rozsahu ako nepreukázanú zamietol. O nároku na náhradu trov konania okresný súd rozhodol podľa zásady úspešnosti strán v spore a keďže úspešnou stranou v konaní bol žalovaný, tak okresný súd mu priznal voči žalobcovi v súlade s § 255 ods. 1 náhradu trov konania v plnom rozsahu (v rozsahu 100%). O výške náhrady trov konania rozhodne súd v súlade s § 262 ods. 2 po právoplatnosti rozsudku samostatným uznesením.

9. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca. Súd prvej inštancie, hoci podrobne citoval ustanovenia ZKR, nesprávne vyhodnotil skutkový stav a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, keď rozhodol že žalobu správcu v celom rozsahu zamieta. Okresný súd nedocenil význam žaloby z dôvodu odporovania úkonov, ktoré vyvolali úpadok úpadcu, a to z dôvodu spriaznenosti konateľa Arthura Passlera, nar. XX.XX.XXXX, občana Rakúskej republiky, bytom Q. O. L..X, XXXX L., Rakúska republika, ktorý je tou istou osobou ako konateľ úpadcu, čím je založený vzťah blízkych osôb medzi úpadcom a žalovaným. Žalovaný v prípade žalovaných úkonov, ktoré žalobca označil ako úkony spôsobilé ukracovať veriteľov dlžníka (úpadcu), ktorými sú v žalobe obe citované kúpne zmluvy, sám so sebou dohodol, resp. určil kúpnu cenu v oboch obchodných prípadoch kúpnych zmlúv, čím táto cena nebola obvyklou v rámci obchodov s tovarom, ktorý bol predmetom kúpnych zmlúv. Svoje tvrdenia založil žalobca na oprávnenej domnienke, že žalovaný mohol získať, resp. získal vyššiu kúpnu cenu za následný predaj tovaru z predmetných kúpnych zmlúv. Ustanovenie § 58 a 59 v časti ustanovení o spriaznenosti, určuje kogentne chápanie takéhoto stavu a je priamo tu daný predpoklad úpadku. Zákonodarca chcel vyriešiť aspoň z časti problémy, ktoré v mnohých ak nie vo väčšine konkurzov prevládajú. A to - nesprávne vedenie účtovníctva, problémy v existencii dokladov účtovných a právnych, zámerne utajené úkony štatutárnych orgánov a manažmentu úpadcov, nesúčinnosť zodpovedných osôb úpadcov so správcom. Týmto chcel uľahčiť postavenie správcu v jeho povinnosti a zároveň práve - odporovať úkony úpadcu spôsobujúce úpadok. To znamená, že je dôležitá skutočnosť a existencia spriaznenosti, ktorá bola v tomto prípade daná. Ak spriaznenosť existuje, potom správca nemusí dokazovať iné skutočnosti, ktoré by mali niečo preukazovať. Správcovi sa týmto dal do rúk nástroj, ktorým by mal účinne napadnúť úkony úpadcu, ktoré majú charakter úkonov - v režime spriaznenosti vyvolávajúcich úpadok. Úkony sú v žalobe jasne špecifikované a nie je pochybnosť o ich určení. Zároveň nie je pochybnosť o spriaznenosti úpadcu so žalovaným, keďže to okresný súd vôbec

nespochybnil. Táto spriaznenosť úplne zdôrazňuje a dáva správcovi úplne novú podstatu dôkazovej povinnosti správcu. Správca jasne konštatoval, že uvedenými úkonmi bol spôsobený úpadok a tým spôsobené ukrátenie veriteľov, keďže ide o jediný majetok v konkurznej podstate, čo bolo uvedené v žalobe ako aj na pojednávaní. Toto konštatovanie hovorí jasne, že ide o stav, ktorý spôsobí to, že ak tento majetok, ktorý je predmetom žalovaných úkonov úpadcu, sa nevráti do konkurznej podstaty, potom veritelia nebudú mať žiadny výťažok z konkurzu. Ak okresný súd hneď v prvom odseku strany 3 rozsudku uviedol, že mal k dispozícii celý spisový materiál, potom mal vedieť, že správca konštatuje skutočnosť o celom majetku úpadcu, pretože v Obchodnom vestníku „správca vtom ktorom konkurze zverejňuje zistený majetok úpadcu. V tomto prípade išlo o zverejnenie pod K020508, Obchodný vestník 221/2013, je verejný a záväzný pre každého, teda aj pre súdy. Správca jasne na pojednávaní uviedol, že zistený majetok úpadcu nepostačuje na uspokojenie všetkých prihlásených veriteľov a každý úkon dlžníka, resp. osôb oprávnených za neho konať, t.j. žalovaný, je úkonom ukracujúcim veriteľov." Toto konštatovanie je konštatovaním správcu, ktorý má právomoc domáhať sa odporovateľnosti. Ak správca takéto úkony určí a preukáže spôsobený úpadok, čo je dané zákonným predpokladom z dôvodu spriaznenosti, čo sa aj stalo v tomto prípade, mala dôkaznú povinnosť vyvrátiť takéto tvrdenie práve druhá strana - žalovaný. Teda zákonne sa predpokladá úpadok pri spriaznenosti a jeho ďalšie dokazovanie zo strany správcu - žalobcu, by pripadalo do úvahy iba vtedy, ak by žalovaný namietol tvrdenie správcu, čo sa v tomto prípade nestalo. Možno konštatovať teda to, že ak jestvuje úkon, ktorý nepriniesol žiadny výťažok do podstaty a zároveň existuje spriaznenosť, ide o spôsobený úpadok (ak sa nepreukáže opak) a žaloba je dôvodná, bez ďalšieho dokazovania. Namietal, že napadnutý rozsudok „mení právny zámer zákonodarcu, tým, že nerešpektuje právny stav spriaznenosti, ktorý zákonne predpokladá úpadok, ak sa nepreukáže opak. Toto môže byť precedensom, ktorý bude mať vplyv na prácu správcov pri odporovaní na to spôsobilých úkonov úpadcov, v dôsledku čoho ide o vec dôležitého právneho významu. Bude na odvolacom súde, aby posúdil názor správcu oproti názoru súdu prvej inštancie. Súd ďalej pochybil vtom, že sa nevyporiadal s podaním žalobcu zo dňa 5.4.2017, označeným ako -Podanie v konaní č. 10Cbi 6/2014 - Doplnenie právnej kvalifikácie, návrh dôkazov, Ospravedlnenie z neúčasti na pojednávaní 7.4.2017, a to tým, že nevypočul žalovaného v rámci navrhnutého dôkazu žalobcom. Bez tohto vypočutia, resp. vyjadrenia žalovaného, nie je možné dospieť k potvrdeniu tvrdenia žalobcu, že kúpna cena dojednaná medzi úpadcom a žalovaným ako spriaznenými osobami, nebola obvyklá." Žalobca zdôraznil, že žalovaný sa nezúčastňoval pojednávaní, s výnimkou jedného, na ktorom nepoprel uzavretie kúpnych zmlúv, ktoré sú predmetom odporovaných úkonov, až na poslednom pojednávaní prostredníctvom právneho zástupcu bolo uvedené, že údajne vystavené faktúry nie sú ich dôkazom. Pritom nikdy predtým toto netvrdil, ani neuviedol v e-mailovej korešpondencii so žalobcom, hoci včas mohol a mal uviesť svoje tvrdenia ak to má byť považované za procesnú obranu žalovaného. Keďže okresný súd po tomto tvrdení žalovaného rozhodol vo veci, tým porušil právo žalobcu sa k tomuto tvrdeniu vyjadriť, ale hlavne doložiť dôkazy, ktoré vyvracajú tvrdenie právneho zástupcu žalovaného, čím porušil § 153 CSP, § 154 CSP, keď žalobca nemohol predložiť dôkazy v rámci jeho procesnej obrany, po tom, čo žalovaný iba na poslednom pojednávaní tvrdil, že k uzavretiu predmetných kúpnych zmlúv, nedošlo. Žalobca zdôraznil v rovine tvrdených kúpnych zmlúv, že dôkazom ich existencie „sú colné deklarácie, ktoré dokazujú, že tovar bol skutočne vyvezený za hranice Slovenskej republiky žalovaným, avšak dôkaz žalobca nepredložil, pretože jeho tvrdenie o uzavretých kúpnych zmluvách, dosiaľ nebolo ani len spochybnené a už vôbec nie odmietnuté." Záver a právne posúdenie veci súdom prvej inštancie považoval žalobca za nesprávne a preto navrhol, aby odvolací súd rozhodol tak, že napdnutý rozsudok „Okresného súdu v Žiline Sp.zn.:10Cbi 6/2014-96, zo dňa 07.04.2017 zrušuje, a vec mu vracia na ďalšie konanie, alebo : odvolací súd Rozsudok Okresného súdu v Žiline Sp.zn.: 10Cbi 6/2014-96, zo dňa 07.04.2017 mení tak, že : právne úkony dlžníka (úpadcu) HOMEWARE Production, s.r.o., Framborská 253/21, 010 01 Žilina, IČO 36 779 628, spočívajúce v uzatvorení Kúpnych zmlúv : 1) medzi dlžníkom (úpadcom) ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorej predmetom bol dodaný tovar ZES chip s príslušenstvom, s dátumom plnenia dňa 19.09.2012 za kúpnu cenu 49.592,09 EUR, podľa faktúry vystavenej pod č. 10120239, splatnej dňa 19.9.2012, 2) medzi dlžníkom (úpadcom) ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, ktorej predmetom bol dodaný tovar zo skladu v Medivite zo dňa 09.08.2012, ktorého zoznam je prílohou faktúry s dátumom plnenia dňa 19.09.2012 za kúpnu cenu 23.116,39 EUR, podľa faktúry vystavenej pod č. 10120240,

splatnej dňa 19.9.2012, sú právne neúčinné voči všetkým účastníkom konkurzného konania č.k. 3K/9/2013 vedenom Okresným súdom v Žiline."

10. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žalobca vo svojom odvolaní podrobne a opakovane uvádzal tvrdenia, ktorými sa už prvostupňový súd zaoberal. Avšak žalobca ani teraz v svojom odvolaní nepredložil žiadne dôkazy na podporu svojich tvrdení, rovnako ako ich nepredložil na podporu svojich tvrdení počas pojednávaní pred prvostupňovým súdom, hoci dôkazná povinnosť podľa § 57 ods. 4 a § 58 zaťažovala žalobcu. Argumentácia žalobcu a ním predložené dôkazy nepreukazujú naplnenie základných hmotno-právnych podmienok odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 57 ods. 4 ZKR, a to existenciu platného a súčasne veriteľov ukracujúceho právneho úkonu. Žalovaný navrhol, aby odvolací súd potvrdil napadnutý rozsudok Okresného súdu Žilina zo dňa 07.04.2017 ako vecne správny a priznal náhradu trov konania žalovanému.

11. Postupom okresného súdu, a to podaním zo dňa 11.8.2017 (č.l. 126 spisu) bolo vyjadrenie žalovaného k odvolaniu žalobcu doručené žalobcovi na adresu právneho zástupcu v zmysle doručenky na č.l. 127 spisu, s možnosťou vyjadrenia sa k nemu v lehote 10 dní, ktorú možnosť žalobca nevyužil.

12. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 prejednal vec v medziach § 379, § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania a verejným vyhlásením rozsudku krajským súdom za rešpektovania § 219 ods. 1, 3 bol rozsudok okresného súdu potvrdený podľa § 387 ods. 1, 2 ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v pomere hlasov 3:0.

13. K procesnému postupu krajského súdu, ktorý prejednal odvolanie žalobcu bez nariadenia pojednávania s poukazuje na uznesenie Krajského súdu v Žiline č.k. 14CoKR/21/2017-135 zo dňa 15.5.2018, keď miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku bolo oznámené na úradnej tabuli Krajského súdu v Žiline v lehote najmenej 5 dní pred jeho vyhlásením v zmysle vyššie uvedeného uznesenia a na webovej stránke Krajského súdu v Žiline, na základe čoho boli splnené podmienky k verejnému vyhláseniu rozsudku Krajským súdom v Žiline podľa § 378 ods. 1 v spojení s § 219 ods. 1, 3 CSP.

14. Vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu obsiahnutým v podaní zo dňa 23.5.2017, vo väzbe k záverom, vyjadreným v napadnutom rozsudku okresného súdu sa odvolacím súdom uvádza, že ani jeden z odvolacích dôvodov nebol relevantný. Krajský súd sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku okresného súdu a v podrobnostiach odkazuje na jeho skutkové a právne závery cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 CSP. Nebolo preukázané, že by okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, ani že by okresný súd vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci.

15. Podľa § 383 CSP, odvolací súd je viazaný skutkovým stavom tak, ako ho zistil súd prvej inštancie, okrem prípadov, ak dokazovanie zopakuje alebo doplní.

16. Pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu krajský súd vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný, keď nebolo preukázané ani zistené, že by malo byť dokazovanie zopakované alebo doplnené. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci krajský súd uvádza, že k tejto situácii v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia zákona ZKR, uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované.

17. Základnou podmienkou odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze je v zmysle § 57 preukázanie existencie platného právneho úkonu dlžníka týkajúceho sa majetku dlžníka a preukázanie ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka týmto právnym úkonom podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. Predpokladom odporovateľnosti je zníženie uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka, čo predstavuje také zmenšenie hodnoty majetku dlžníka, že po účinnosti odporovaného právneho úkonu dlžníka sa zníži - ukráti uspokojenie pohľadávok veriteľov, teda že v dôsledku konkrétneho právneho úkonu dlžníka nebudú pohľadávky veriteľov pre nedostatok majetku uspokojené vôbec alebo len čiastočne. Na druhej strane platí, že aj keď dôjde odporovaným právnym úkonom k zníženiu hodnoty majetku dlžníka, avšak zostávajúci majetok dlžníka stačí na uspokojenie pohľadávok veriteľov dlžníka, ktorí majú pohľadávky v čase účinnosti právneho úkonu, nemôže byť

odporovacia žaloba úspešná. Z úpravy § 57 ods. 4 vyplýva, že žalobca musí v konaní preukázať, že právnym úkonom dlžníka boli ukrátené pohľadávky veriteľov, ktorí si v konkurznom konaní prihlásili pohľadávky. Žalobca musí v konaní preukázať, že majetok dlžníka po účinnosti odporovaného právneho úkonu už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov (v dôsledku účinnosti odporovaného právneho úkonu), resp., že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Okresný súd, podľa odvolacieho súdu, dospel k správnemu právnemu záveru, že žalobca v konaní nepreukázal splnenie základných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov v zmysle § 57 ods. 4 ZKR.

18. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku okresného súdu bolo zrejmé, že súd prvej inštancie zamietol žalobu za konštatovania, že žalobca nepreukázal základnú hmotno-právnu podmienku § 57 a konštatoval, že bez ohľadu na to, ktorá skutková podstata odporovacieho práva zo strany správcu úpadcu je uplatnená, tak žalobca, t.j. správca úpadcu vo vzťahu k naplneniu všeobecných predpokladov odporovateľnosti právnych úkonov v konkurze podľa § 57 je vždy nositeľom tak povinnosti tvrdenia, ako aj dôkaznej povinnosti. Základnou hmotno-právnou podmienkou odporovateľnosti podľa je preukázanie existencie platného právneho úkonu a ukrátenia uspokojenia prihlásenej pohľadávky niektorého veriteľa dlžníka podľa § 57 ods. 4 ZKR. Odvolací súd sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, že v rámci rozhodujúcich skutočností vo vzťahu k uplatnenému nároku, ktoré je žalobca v incidenčnom konaní povinný uviesť, sú tvrdenia smerujúce k preukázaniu skutočnosti, že v dôsledku uzavretia platných kúpnych zmlúv medzi úpadcom a žalovaným došlo k takému zmenšeniu majetku, že pohľadávky iných veriteľov, ktoré existovali v čase účinných sporných kúpnych zmlúv a ktoré zároveň boli prihlásené v konkurze na majetok úpadcu, nemohli byť z majetku úpadcu v uvedenom čase uspokojené, a to najmä v situácii, ak žalovaný existenciu a odporovateľnosť napadnutých právnych úkonov učinil spornou.

19. V rámci podaného odvolania žalobca uviedol tvrdenia zhodné v žalobe, pokiaľ išlo o kúpnu zmluvu s dátumom plnenia 19.9.2012 s kúpnou cenou 49.592,02 Eur podľa faktúry č. 10120239, ktorá bola splatná dňa 19.9.2012 a tiež kúpna zmluva uzatvorená medzi dlžníkom ako predávajúcim a žalovaným ako kupujúcim, kde bol tovar dodaný zo skladu v Medivite z 9.8.2012, s dátumom plnenia 19.9.2012 s kúpnou cenou 23.116,39 Eur podľa faktúry č. 101202240 splatnej 19.9.2012. Bolo teda zrejmé, že okresný súd správne venoval podľa záverov odvolacieho súdu pozornosť týmto tvrdeným právnym úkonom, ktorým žalobca odporoval. Je zrejmé, že žalovaný v konaní namietol uzatvorenie kúpnych zmlúv, ktorých odporovateľnosti sa žalobca žalobou domáhal, a tiež namietal preukázanie ostatných hmotno-právnych podmienok odporovateľnosti právnych úkonov. V rozsahu tejto obrany žalovaného potom okresný súd vyhodnocoval plnenie dôkaznej povinnosti zo strany žalobcu, a to tak v rovine tvrdení, ako i v rovine preukázania týchto tvrdení. Konštatoval, že v konaní žalobca nepreukázal naplnenie základných hmotno-právnych podmienok odporovateľnosti právnych úkonov, a to existenciu platného a ukracujúceho právneho úkonu, čo viedlo okresný súd k zamietnutiu žaloby v celom rozsahu. Je zrejmé, že okresný súd postupoval vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu a žalovaného v zmysle už konštantnej judikatúry (na ktorú nemala vplyv zmena právnej úpravy z OSP na , v zmysle ktorej „podľa § 101 ods. 1 OSP sú účastníci povinní prispieť k tomu, aby sa dosiahol účel konania, najmä tým, že pravdivo a úplne opíšu všetky potrebné skutočnosti, označia dôkazné prostriedky a dbajú na pokyny súdu. Podľa § 120 ods. 1 OSP účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Súd rozhodne, na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 OSP). V sporovom konaní sa uplatňuje prejednacia zásada. Účastník má jednak povinnosť tvrdenia a jednak dôkaznú povinnosť. Následky spojené s ich nesplnením v podobe vecne nepriaznivého rozhodnutia nesie ten účastník konania, ktorý tieto povinnosti nesplnil. Medzi povinnosti tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie tvrdení je vzájomná väzba. Pokiaľ účastník konania nesplní povinnosť tvrdenia, nemôže splniť ani povinnosť označiť na svoje tvrdenia dôkazy. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že v konaní neboli preukázané jeho tvrdenia a že z tohto dôvodu muselo byť rozhodnuté o veci samej v jeho neprospech. Zmyslom dôkazného bremena je umožniť súdu rozhodnúť o veci samej aj v takých prípadoch, keď neboli preukázané určité skutočnosti významné podľa hmotného práva pre rozhodnutie o veci (či už z dôvodu nečinnosti účastníka, ktorý nesplnil povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení stanovenú v § 101 a v § 120 ods. 1 prvej vety OSP alebo preto, že takáto skutočnosť nemohla byť preukázaná vôbec). Okruh rozhodujúcich skutočností, ktorých sa týkajú povinnosti tvrdenia a označenia dôkazov na preukázanie tvrdení je daný hypotézou

právnej normy, ktorá upravujú sporný právny pomer účastníkov konania. Táto norma zásadne určuje tak rozsah dôkazného bremena (okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané, ako aj nositeľa dôkazného bremena)" (rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 3M Cdo 6/2010 z 22.10.2010). Bolo teda na žalobcovi, akým spôsobom preukáže, resp. navrhne preukázať existenciu tvrdených právnych úkonov. Ak podľa záverov okresného súdu nebola v konaní preukázaná existencia platných právnych úkonov žalobcom, a to kúpnych zmlúv, tak ako boli označené v žalobe, tak i podľa záverov krajského súdu po vykonaní odvolacieho prieskumu, okresný súd správne žalobu v zodpovedajúcej časti zamietol. V tomto smere len pre úplnosť krajský súd uvádza, že pokiaľ žalobca preukazoval existenciu predmetnej zmluvy fakturáciou, tak krajský súd síce vníma uvedenú argumentáciu žalobcu, avšak nie je možné ju vyhodnotiť ako takú, ktorá by bez ďalšieho preukazovala existenciu tvrdených zmluvných vzťahov, ktoré boli napadnuté odporovateľnosťou v predmetnom súdnom konaní.

20. V odvolaní žalobca tiež zdôraznil, že okresný súd nedocenil význam žaloby z dôvodu odporovania úkonov, ktoré vyvolali úpadok úpadcu, a to z dôvodu spriaznenosti konateľa Arthura Passlera. Konštatoval, že žalovaný v prípade žalovaných úkonov, ktoré žalobca označil ako úkony spôsobilé ukracovať veriteľov dlžníka, ktorými sú v žalobe obe citované kúpne zmluvy, sám so sebou dohodol, resp. určil kúpnu cenu v oboch obchodných prípadoch kúpnych zmlúv, čím táto cena nebola obvyklou v rámci obchodov s tovarom, ktorý bol predmetom kúpnych zmlúv. Žalobca konštatoval, že svoje tvrdenia uvádzané v žalobe a následne v konaní zakladá na oprávnenej domnienke, že žalovaný mohol získať, resp. získal vyššiu kúpnu cenu za následný predaj tovaru z predmetných kúpnych zmlúv a zároveň poukázal žalobca na § 58 a 59 v časti ustanovení o spriaznenosti, v ktorej zákonodarca určil kogentne chápanie takéhoto stavu a je tu daný priamo predpoklad úpadku. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu krajský súd uvádza, že pokiaľ sa odporuje právnemu úkonu urobenému v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, sa nepredpokladá ukrátenie, ktoré ako základný predpoklad odporovateľnosti § 57 ods. 4 je povinný tvrdiť a preukázať žalobca v prípade podanej odporovacej žaloby. Predpokladá sa len úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ktorý úmysel nemožno zamieňať so základným predpokladom odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, ktorým je preukázanie, že ide o ukracujúci právny úkon.

21. S vecne správnym záverom okresného súdu a vo väzbe s vyvolaným odvolacím konaním aj krajského súdu sa stotožňuje rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Banskej Bystrici, z ktorej rovnako vyplýva, že hmotno-právnym predpokladom každej odporovateľnosti je, že ide o ekonomický dopad právneho úkonu dlžníka na uspokojenie pohľadávok veriteľov, t.j., že sa v zmysle § 57 ods. 4 zák. č. 7/2005 Z.z. vyžaduje, aby bola ukrátená prihlásená (zistená) pohľadávka niektorého z veriteľov dlžníka. V prípade odporovania právnym úkonom žalobca musí preukázať, že právnym úkonom dlžníka bola ukrátená pohľadávka veriteľa, ktorý si v konkurznom konaní prihlásil svoju pohľadávku (uznesenie Krajského súdu Banská Bystrica sp.zn. 25CoKR/5/2013 zo dňa 15.5.2013, rozhodnutie Krajského súdu Banská Bystrica sp. zn. 41CoKR/60/2011 zo dňa 31.7.2012). Žalobca bol v rámci svojho dôkazného bremena povinný preukázať kvalifikované zmenšenie majetku dlžníka - úpadcu, a tým preukázať hmotno-právnu podmienku ukracujúceho právneho úkonu (úkonov), k čomu však z jeho strany nedošlo. Krajský súd znovu uvádza, že pokiaľ sa aj odporuje právnemu úkonu urobenému v prospech osoby spriaznenej s dlžníkom, sa nepredpokladá ukrátenie, ktoré ako základný predpoklad odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 je povinný tvrdiť a preukázať žalobca v prípade podanej odporovacej žaloby. Opäť na tomto mieste odvolací súd akcentuje, že sa predpokladá len úmysel dlžníka ukrátiť svojich veriteľov, ktorý úmysel nemožno zamieňať so základným predpokladom odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 ZKR, ktorým je preukázanie, že ide o ukracujúci právny úkon.

22. Žalobca v rámci podaného odvolania uvádzal, že v žalobe sú jasne špecifikované úkony a nie je pochybnosť o ich určení a zároveň nie je pochybnosť ani o spriaznenosti úpadcu so žalovaným. V súvislosti s touto argumentáciou žalobcu považuje odvolací súd za podstatné skonštatovať, že v konaní pred súdom prvej inštancie neboli preukázané základné skutočnosti, a to samotná existencia predmetných úkonov za preukázania ich uzavretia, tiež nebolo preukázané, že išlo o úkony predstavujúce ukrátenie uspokojenia pohľadávok veriteľov prihlásených v konkurze (stav majetku úpadcu - dlžníka v čase účinnosti týchto zmlúv, resp. dopad účinnosti úkonov na stav majetku dlžníka vo väzbe k pohľadávkam veriteľov). Krajský súd zvýrazňuje, že žalobca bol povinný tvrdiť a preukázať, či sa majetok úpadcu uzavretím kúpnych zmlúv zmenšil, v akom rozsahu, aký majetok úpadcovi zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Skutočnosť, že malo ísť o právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu, však žalobca nepreukázal.

23. Ak v rámci podaného odvolania žalobca uvádzal, že okresný súd mal k dispozícii celý spisový materiál a mal vedieť, že správca konštatuje skutočnosť o celom majetku úpadcu, pretože v Obchodnom vestníku zverejňuje zistený majetok úpadcu, že tento je verejný a záväzný, že v danom prípade išlo o zverejnenie pod K020508, Obchodný vestník 221/2013, ktorý je verejný a záväzný pre každého, teda aj pre súdy, pričom konštatoval, že jasne na pojednávaní uviedol, že zistený majetok nepostačuje na uspokojenie všetkých prihlásených veriteľov a každý úkon dlžníka, resp. osobu oprávnenú za neho konať, t.j. žalovaný je úkonom ukracujúcim veriteľov, tak práve zo zdôrazňovaného sporového charakteru incidenčného konania, nie je možné odvolacím súdom prijať túto argumentáciu žalobcu, že by okresný súd mal ex offo nahrádzať dôkaznú povinnosť účastníkov konania. V prvom rade má byť v záujme sporových strán preukázať svoje tvrdenia, konkurzné spisy, súpisy podstát nemožno považovať za také, ktoré by samé osebe, bez ďalšieho svedčili pre záver o ukrátení veriteľov v zmysle § 57 ods. 4 (len primerane a podporne rozhodovacia činnosť Krajského súdu v Žiline napr. sp.zn. 14CoKR/25/2013 zo dňa 16. októbra 2014).

24. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že napadnutý rozsudok mení právny zámer zákonodarcu tým, že nerešpektuje právny stav spriaznenosti, ktorý zákonne predpokladá úpadok, ak sa nepreukáže opak. S touto argumentáciou žalobcu nebolo možné sa stotožniť, keďže odvolací súd, tak ako aj súd prvej inštancie, vychádzali primárne zo zákonnej úpravy a teda nie je možné potom v tomto štádiu konštatovať, že by sa kládli neprimerané požiadavky na preukazovanie majetkových pomerov úpadcu dlžníka, ktoré majú spôsobovať to, že inštitút žaloby o neúčinnosť právnych úkonov sa stáva nepoužiteľným. Nejde o neprimerané požiadavky, ktoré v rovine preukazovania majetkových pomerov úpadcu - dlžníka by boli kladené zo strany súdov, resp. súdu prvej inštancie a následne odvolacieho súdu svojvoľne, prípadne naviac, pretože preukazovanie majetkových pomerov úpadcu dlžníka pri odporovacej žalobe je základnou, primárnou hmotno-právnou podmienkou preukázania, že ide o ukracujúci, resp. ukracujúce právne úkony, v zmysle hmotno-právnej podmienky vyžadovanej § 57 ods. 4 pri odporovacej žalobe. Ak žalobca v odvolaní zvýrazňoval to, že takéto rozhodnutie môže mať vplyv na prácu správcov pri odporovaní na to spôsobilých úkonov úpadcu a zdôraznil, že nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa, tak len z titulu dôkaznej situácie a dôkaznej aktivity žalobcu v tomto smere predsa nie je možné bez ďalšieho konštatovať menenie právneho zámeru zákonodarcu. Opätovne odvolací súd poukazuje na dôkaznú povinnosť žalobcu vo vzťahu k splneniu základnej hmotno-právnej podmienky vyplývajúcej z § 57 ods. 4 ZKR, a to preukázanie, že ide o ukracujúce právne úkony, s dôrazom na primárne preukázanie existencie uvedených (odporovaných) právnych úkonov. Vo vzťahu k tvrdenej spriaznenosti odvolací súd akcentuje, že spriaznenosť subjektov úpadcu a žalovaného neznamená, že touto spriaznenosťou je bez ďalšieho dokázaná hmotno-právna podmienka ukracujúceho právneho úkonu, ktorému sa žalobou odporuje, keďže predpoklad úpadku dlžníka sám o sebe bez ďalšieho neznamená preukázanie ukracujúceho právneho úkonu. Pri osobe spriaznenej s dlžníkom, v prospech ktorej bol právny úkon urobený, sa nepredpokladá ukrátenie, ktoré ako základný predpoklad odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 musí sa tak tvrdiť, ako aj preukázať žalobcom v konaní, čo vecne správne vyjadril aj okresný súd v odôvodnení napadnutého rozsudku. Odvolací súd uvádza, že dôkazné bremeno o všetkých skutočnostiach je na správcovi. Správca bol povinný uviesť hodnotu majetku dlžníka úpadcu pred účinnosťou napádaných právnych úkonov, stav majetku úpadcu dlžníka po účinnosti týchto právnych úkonov vo väzbe k prihláseným pohľadávkam veriteľov, ich sumy, čo tvorilo primárny a elementárny predpoklad úspešnej odporovacej žaloby. Žalobca musí v konaní o určení neúčinnosti právnych úkonov preukázať, že majetok dlžníka úpadcu po účinnosti odporovaných právnych úkonov už nestačil na úplné uspokojenie pohľadávok veriteľov v dôsledku účinnosti odporovaných právnych úkonov, resp. že sa znížila miera uspokojenia pohľadávok veriteľov dlžníka. Nepochybne dôkazné bremeno v danom incidenčnom konaní bolo na strane žalobcu. Procesno-právnym následkom neunesenia dôkazného bremena strany sporu je jej neúspech v spore. Pod vyhodnotením dôkazov treba rozumieť aj zhodnotenie absencie dôkazov vedúcej k neuneseniu dôkazného bremena. Zodpovednosť za preukázanie skutočností, ktoré musí strane preukázať, zásadne určuje hmotno-právna norma, ktorá je na sporný vzťah aplikovaná. Z nej vyplýva i to, kto je nositeľom dôkazného bremena, a teda, ktorá zo strán je povinná stanovený okruh skutočností preukázať. Uvedené rovnako platí i v prípade, že dôkazy nie sú produkované v predpísanom procesnom štádiu prvoinštančného konania.

25. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že okresný súd sa dostatočne nevysporiadal s právnou kvalifikáciou návrhu a s dôkazmi uvedenými v podaní, ktorým sa ospravedlňoval z neúčasti

na pojednávaní 7.4.2017 a tiež nevypočul žalovaného v rámci navrhnutého dôkazu žalobcom a že bez vyjadrenia žalovaného nebolo možné dospieť k potvrdeniu tvrdenia žalobcu, že kúpna cena dojednaná medzi úpadcom a žalovaným ako spriaznenými osobami nebola obvyklá. V súvislosti s touto argumentáciou poukazuje odvolací súd na to, že k podaniu žaloby žalobcom došlo dňa 11.3.2014 a k rozhodnutiu súdom prvého stupňa vo veci samej došlo dňa 7. apríla 2017. Nemožno opomenúť, že od momentu doručenia žaloby mali žalobca aj žalovaný pred súdom rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy, naplňovať procesné práva a povinnosti a súdu predkladať a označovať dôkazy, ktoré žiadali, aby boli vykonané. Nie je možné v zúženom slova zmysle pri uplatňovaní procesných práv a napĺňaní procesných povinností toho ktorého účastníka konania, toto viazať len na samotné pojednávanie, pretože v priebehu celého súdneho konania žalobca i žalovaný, môžu do spisového materiálu dokladať dôkazy, ktoré žiadajú, resp. navrhujú vo veci vykonať. Tak žalobca ako aj žalovaný v tomto smere mali rovnakú procesnú pozíciu a ak ju žalobca nenaplnil, nezrealizoval, tak tento postup nemôže byť na ujmu práv druhého účastníka súdneho konania, a to žalovaného, ktorý z titulu rovnosti má rovnaké práva ako žalobca. Krajský súd konštatuje, že v konaní pred okresným súdom Ústavou Slovenskej republiky vyžadovanú rovnosť všetkých účastníkov v konaní okresný súd dodržal, a to na základe záverov, ktoré uviedol krajský súd v odôvodnení tohto rozhodnutia. Pripomína odvolací súd, že výsluch žalovaného, ako sporovej strany je len jedným z dôkazných prostriedkov a pokiaľ v konaní pred okresným súdom k veci neboli produkované dôkazy, z ktorých by okresný súd mohol ustáliť dôvodnosť žalobcovho nároku, tak ani z tejto roviny nebolo možné konštatovať, že by postupom okresného súdu, došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom. Krajský súd zdôrazňuje, že nedošlo k porušeniu ani ústavou garantovaných práv žalobcu ako sporovej strane podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Mal možnosť, aby jeho vec sa verejne prerokovala, bez zbytočných prieťahov, v jeho prítomnosti, aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom, pričom k realizovaniu tohto práva žalobcom postupom okresného súdu, ktorý je vyhodnotený krajským súdom ako súladný so zákonom, boli žalobcovi vytvorené podmienky. Pokiaľ žalobca ústavou dané právo nenaplnil, nevyužil ho, tak bol správny postup okresného súdu, ktorý prejednal vec v jeho neprítomnosti, ktorú neprítomnosť ospravedlnil a nežiadal pojednávanie odročiť. Len primerane a podporne poukazuje odvolací súd na závery vyplývajúce z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 96/99, vo vzťahu k dôkaznému návrhu žalobcu na vypočutie žalovaného, ako i vypočutiu samotného žalobcu, podľa ktorého právnej vety „...výsluch účastníka konania je iba jedným z dôkazných prostriedkov. Nevykonanie výsluchom účastníka konania nie je postupom, ktorým by súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom podľa ust. § 237 písm. f) Občianskeho súdneho poriadku. Krajský súd v súvislosti so svojimi závermi poukazuje tiež na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 153/07, podľa ktorého „...zmyslom procesných garancií vyplývajúcich z čl. 47 ods. 3 a z čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a z čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd je zabezpečiť, aby bola účastníkovi konania, na ktorého sa tieto garancie vzťahujú, poskytnutá zo strany príslušného orgánu verejnej moci rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesný práv za podmienok, ktoré ho nestavajú do podstatne nevýhodnejšej pozície v porovnaní s druhým účastníkom konania. Ak procesný postup orgánu verejnej moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu na rovnosť konaní alebo na prerokovanie veci v jeho neprítomnosti v prípade porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie". Na dotvrdenie vyššie uvedenej argumentácie krajský súd tiež upriamuje pozornosť na judikát R 6/2000, podľa ktorého právnej vety, ak súd v priebehu konania nevykonal všetky dôkazy navrhnuté účastníkmi, resp. vykonal iné dôkazy na zistenie skutočného stavu, dovolanie proti rozhodnutiu dovolacieho súdu podľa § 237 písm. f) OSP nie je prípustné, lebo nemožno to považovať za odňatie možnosti konať pred súdom a znemožnenie uplatnenia procesných práv, ktoré účastníci mohli uplatniť a boli v dôsledku nesprávneho postupu súdu z nich vylúčený. Podľa uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 37/2001, právo na súdnu ochranu nie je právom na úspech v súdnom konaní (v občiansko-právnom spore) a toto právo preto nezahŕňa nárok na vyhovenie žaloby na základe procesnej obrany účastníka. Toto základné právo nezahŕňa ani právo na to, aby všeobecné súdy v civilných konaniach v celom rozsahu rešpektovali a uznávali procesné úkony každého z účastníkov bez zreteľa na ich povahu a dôsledky a vzťah k predmetu konania. Podľa judikátu R 37/1993, nevykonanie dôkazov navrhnutých účastníkom nie je postup, ktorým súd odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom. Ak za tohto dôkazného stavu okresný súd nevypočul žalovaného, pričom dôsledne vyhodnocoval všetky skutočnosti, tvrdené žalobcom, ním produkované listinné dôkazy, tak v tomto smere nie je možné konštatovať, že by postupom okresného súdu došlo k znemožneniu realizácie práv sporovej strany žalobcu. Ak teda žalobca v zmysle podania z 5. apríla 2017 navrhol

vypočutie žalovaného, tak je zrejmé, že okresný súd podľa obsahu zápisnice spísanej na pojednávaní dňa 7.4.2017 oboznámil právneho zástupcu žalovaného s obsahom tohto podania žalobcu a právny zástupca žalovaného uviedol, že rozporuje dôvodnosť uplatneného nároku žalobcom, poukázal na dôkazné bremeno žalobcu a samotný právny zástupca žalovaného na pojednávaní spochybnil uzavretie kúpnej zmluvy, naplnenie zákonných podmienok pre možnosť odporovania, s ktorými skutočnosťami sa okresný súd v rámci napadnutého rozsudku dostatočným spôsobom vysporiadal. Ak v rámci podaného odvolania žalobca v tomto smere konštatoval, resp. poukazoval na to, že „tým dôkazom sú colné deklarácie, ktoré dokazujú, že tovar bol skutočne vyvezený za hranice Slovenskej republiky žalovaným, avšak dôkaz žalobca nepredložil, pretože jeho tvrdenie o uzavretých kúpnych zmluvách, doposiaľ nebolo ani len spochybnené a už vôbec nie odmietnuté", že tieto tvrdenia zo strany žalobcu boli označené až v rámci podaného odvolania, nekorešpondujú tieto tvrdenia žalobcu jeho vyjadreniu na č.l. 86b zo dňa 5. apríla 2017 a ani tvrdeniam v žalobe. Z obsahu spisového materiálu, ktorý sa dátumovo viaže na čas do rozhodnutia súdom prvej inštancie, nie je možné prijať záver, že by žalobca navrhoval vykonať dokazovanie colnými deklaráciami, tak ako uviedol až v odvolaní. V rámci celého prvostupňového konania napriek opakovaným poučeniam podľa § 118a OSP (napr. č.l. 47 spisu v spojení s doručenkou na č.l. 45 rub spisu), § 153 CSP, § 154 (č.l. 59 spisu, doručenky č.l. 59 rub spisu, č.l. 72 spisu v spojení s doručenkou č.l. 73 spisu), žalobca teda neuviedol návrh na dokazovanie colnými deklaráciami, čo uviedol až v odvolaní. K podanému odvolaniu však colné deklarácie, ktoré mali preukazovať existentnosť kúpnych zmlúv, nedoložil a ani neposkytol tvrdenia, z ktorých vyvodzoval záver, že práve tieto colné deklarácie mali preukazovať uzatvorenie predmetných ním tvrdených kúpnych zmlúv, ktorých existentnosť žalovaný spochybnil. To, že žalobca sa nezúčastnil pojednávania, bolo v jeho slobodnej dispozícii, opakovane odvolací súd zvýrazňuje, že žalobca, bol riadne poučený o sudcovskej koncentrácii v zmysle § 153 a § 154 CSP, preto ak sa ho nezúčastnil, bolo na jeho ťarchu, aby znášal následky vykonaného pojednávania čoho si musel byť vedomý. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že nie je zrejmé, z akých dôvodov by žalobca nemohol dôkaz - colné deklarácie označiť už na začiatku konania, resp. v priebehu konania a v tejto rovine učiniť i bližšie ich vyhodnotenie spojené s uvedením záverov, ktoré z nich vyvodzoval, čo sa však nestalo v relevantnom štádiu konania a ani v odvolaní. Ak žalobca vyčítal okresnému súdu, že porušil právo žalobcu sa vyjadriť k tvrdeniu žalovaného, tak odvolací súd sa s touto námietkou nestotožnil, mal za to, že postup okresného súdu bol súladný so zákonnou úpravou. Opätovne zdôraznil odvolací súd, že tým, že sa žalobca nezúčastnil nariadeného pojednávania, viazal na seba riziko, že pojednávanie bude vykonané i v jeho neprítomnosti a ak okresný súd rozhodol v jeho neprospech na základe zisteného skutkového stavu, tak nemožno takéto nepriaznivé rozhodnutie pričítať na ťarchu okresnému súdu. Vzhľadom k dôkaznej povinnosti žalobcu, jeho profesijnej odbornosti, vedomosti žalobcu o hmotno-právnej podmienky vyplývajúcej z § 57 ods. 4 pri podanej odporovacej žalobe, na čo poukazoval žalobca i v samotnej žalobe, potom záver vyjadrený okresným súdom v odôvodnení napadnutého rozsudku nemohol byť pre žalobcu prekvapivým záverom, pri konštatovaní neunesenia dôkazného bremena žalobcom v nepreukázaní hmotno-právnej podmienky právnych úkonov ako ukracujúcich, ktorým žalobou odporoval.

26. Len pre úplnosť vo vzťahu k svojmu rozhodnutiu odvolací súd opakovane uvádza, že v rámci prvoinštančného konania okresný súd konštatoval, že nebola preukázaná existencia úkonov, ktorým sa malo odporovať. V tomto smere i pokiaľ žalobca poukazoval až v podanom odvolaní na colné deklarácie, ktorý poukaz zostal síce len vo všeobecnej rovine, tak žiada sa na tomto mieste uviesť, že samotné colné deklarácie predsa nemôžu, bez ďalšieho, preukázať existenciu právnych úkonov a len všeobecný poukaz na ne, nemôže nahradiť dôkaznú povinnosť na strane žalobcu pri uplatnenej odporovacej žalobe, kedy žaloba o určenie neúčinnosti právneho úkonu okrem všeobecných náležitostí v rámci povinnosti tvrdenia na strane žalobcu musí uviesť jasné, konkrétne určenie odporovaného právneho úkonu v danom prípade tvrdení kúpnych zmlúv, a to uvedením účastníkov zmluvy, dátumu kreovania tohto vzťahu, vymedzenie a predmetu obsahu, a to vyjadrením práv a povinností. Práve v rovine týchto vymedzení údajov ohľadom odporovaného právneho úkonu (úkonov) žalobca nesplnil svoju povinnosť, keďže z tvrdení žalobcu a bez ďalšieho ani z colných deklarácií, ktoré sú uvádzané len vo všeobecnej rovine, nie je predsa možné tieto skutočnosti vyvodiť, tak aby spĺňali kritériá kvalifikovaných právnych úkonov, pre možnosť ich úspešného odporovania odporovacou žalobou. Zdôrazňuje odvolací súd v rovine svojich záverov, že ak by aj žalobca preukázal exitentnosť ním tvrdených odporovaných úkonov, tak následne žalobca bol povinný tvrdiť a preukázať, či sa majetok úpadcu uzavretím uvedených zmlúv (ktorým žalobou odporoval) zmenšil, v akom rozsahu a aký majetok úpadcovi zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Skutočnosť, že ide o právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu však žalobca relevantne nepreukázal. Nad rámec

odvolacích dôvodov odvolací súd opäť len pre úplnosť uvádza, že ak k žalobe žalobca priložil faktúry ako listinné dôkazy čl. 7, 8 spisu, tak tieto bez ďalšieho predsa nemôžu preukazovať existenciu právnych úkonov kúpnych zmlúv s poukazom na argumentáciu „Dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané" (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Sžf/10/2015).

27. Krajský súd konštatuje, že okresný súd dospel k vecne správnemu záveru, pokiaľ skonštatoval, že žalobca v konaní nepreukázal základný predpoklad odporovateľnosti právnych úkonov, vyplývajúcich z § 57 ods. 4 ZKR, ktorý ako základný hmotno-právny predpoklad musí byť splnený vo vzťahu ku tej ktorej skutkovej podstate uplatnenej odporovateľnosti právneho úkonu, preto bolo rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdené ako vo výroku vecne správne rozhodnutie. Krajský súd tiež konštatuje, že žalobca nepredložil také listiny, ktoré by preukazovali stav majetku úpadcu, jeho aktíva, pasíva v čase uzavretia napádaných právnych úkonov, ich účinkov. Nebolo tak možné vyhodnotiť, resp. skonštatovať preukázanie hmotno-právneho predpokladu odporovateľnosti podľa § 57 ods. 4 zákona č. 7/2005 Z.z. Rozsah, stav, hodnotu majetku úpadcu žalobca v konaní nepreukázal, pričom bol to žalobca, ktorý bol povinný tvrdiť a preukázať, či sa majetok úpadcu uzavretím zmlúv tvrdených kúpnych zmlúv zmenšil, v akom rozsahu, aký majetok úpadcovi zostal na uspokojenie prihlásených pohľadávok veriteľov. Skutočnosť, že ide o právne úkony, ktoré ukracujú uspokojenie prihlásenej pohľadávky niektorého z veriteľov úpadcu, však žalobca nepreukázal.

28. Podľa § 387 ods. 1, 2 v spojení so závislým výrokom o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania, ktorý osobitne odvolacími dôvodmi žalobcu nebol napadnutý, ak nebol preukázaný zo strany žalobcu základný hmotno-právny predpoklad odporovacej žaloby, a to primárne ich existentnosť, a ani skutočnosť, že ide o ukracujúce právne úkony, tak následne okresný súd už síce nemal dôvod sa zaoberať predpokladmi odporovateľnosti právnych úkonov podľa § 58 a § 59 zák. č. 7/2005 Z.z. a z tohto dôvodu ani vykonávať dôkazy k tomu sa viažuce, avšak okresný súd sa vyjadril i v tejto rovine, pričom odvolací súd poukazuje na napadnutý rozsudok v jeho bode č. 20, s ktorým sa tiež stotožnil a cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 naň odkazuje v podrobnostiach.

29. O nároku na náhradu trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods.1 CSP. Úspešnou stranou v odvolacom konaní bol žalovaný, ktorému bol voči žalobcovi priznaný nárok na plnú náhradu trov odvolacieho konania. O výške ktorého nároku rozhodne súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa,

b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.