Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_21CoPr-1-2018.pdf
PDF · 103.88 KB
Case nature
Area
Subarea
21CoPr/1/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Antónie Kandravej a členov senátu JUDr. Evy Šofrankovej a JUDr. Martina Barana v spore žalobkyne: S.. Y. J., nar. XX. XX. XXXX, trvale bytom Z. XXX, zastúpenej JUDr. Mariánom Gelenekym, advokátom so sídlom Stará Ľubovňa, Garbiarska 20, proti žalovanej: Tatranská mliekareň, a. s., so sídlom Kežmarok, Nad traťou 26, IČO: 31 654 363, zastúpenej advokátskou kanceláriou SOUKENÍK - ŠTRPKA, s. r. o., so sídlom Bratislava, Šoltésovej 14, IČO: 36 862 711, o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok, č. k. 4Cpr/2/2014-192 zo dňa 16. 05. 2017 takto jednohlasne
rozhodol:
I. Potvrdzuje rozsudok.
II. Žalobkyni priznáva voči žalovanej náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %
odôvodnenie:
1. Okresný súd Kežmarok (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom určil, že okamžité skončenie pracovného pomeru dané žalovanou žalobkyni listom zo dňa 02. 04. 2014 je neplatné. Zároveň súd prvej inštancie priznal žalobkyni voči žalovanej náhradu trov konania v plnom rozsahu. Súd prvej inštancie rozhodoval o určení neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, ktoré bolo žalobkyni dané žalovanou z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny.
2. Súd prvej inštancie po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že krátko po nástupe žalobkyne do práce dňa 2.4.2014 žalovaná okamžite skončila so žalobkyňou pracovný pomer z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny spočívajúceho v neuposlúchnutí pokynu nadriadenej a odmietnutí vykonávať nariadenú prácu. V listine označenej ako „Okamžité skončenie pracovného pomeru“ žalovaná uviedla: “Dňa 18.3.2014 ste bola prvý krát upozornená na závažné porušenie pracovnej disciplíny, ktorého ste sa dopustili v dňoch 17.3.2014 a 18.3.2014, a to konkrétne z dôvodu nerešpektovania pokynov a nariadení Vášho priameho nadriadeného, ktoré Vám vyplývajú z pracovnej náplne, t.j. odmietli ste vykonávať nariadenú prácu - zavedenie nového prístroja NIR analyzátora do prevádzky. Zároveň Vám zamestnávateľ nariadil, aby ste zjednali nápravu a pokiaľ sa tak nestane upozornil Vás, že bude s Vami ukončený pracovný pomer podľa § 68 ods. 1 písm. b)Zákonníka práce, t.j. okamžitým skončením pracovného pomeru. Dňa 1.4.2014 Vám Vaša priama nadriadená F.. A. D. opätovne nariadila prácu v súlade s Vašou pracovnou náplňou a odpovedajúcou Vašej odbornej kvalifikácii, a to konkrétne: začať pracovať na zavedení nového prístroja NIR analyzátora a zároveň aktualizovať špecifikácie výrobkov (zosúladiť mikrobiologické parametre s platnou legislatívou a aktualizovať uvádzaný spôsob balenia a označovania na obale výrobkov z dôvodu zavádzania nových obalov na výrobky). Túto prácu ste dňa 1.4.2014 odmietli vykonať a celú Vašu pracovnú dobu, v rámci ktorej máte povinnosť pre zamestnávateľa vykonávať prácu podľa Vašej pracovnej zmluvy, ste strávili
nečinnosťou. Žalovaná mala teda povinnosť žalobkyňu, ktorá sa vrátila do práce po skončení materskej dovolenky trvajúcej 34 týždňov, zaradiť na jej pôvodnú prácu a pracovisko, a iba ak to nebolo možné, na inú prácu zodpovedajúcu jej pracovnej zmluve. Medzi stranami bolo sporným vyriešenie otázky, či žalovaná žalobkyňu po jej návrate z materskej dovolenky zaradila na pôvodnú prácu a pracovisko. Keďže vyriešenie tejto otázky je právne relevantné pre vyriešenie ďalšej otázky, ktoré medzi stranami bolo sporné, a to či žalobkyňa porušila pracovnú disciplínu tak, ako to žalovaná uvádza v okamžitom skončení pracovného pomeru, súd sa najprv zaoberal riešením prvej otázky. Súd však vykonaným dokazovaním považoval za preukázané, že žalobkyňa neodmietla prácu na zavádzaní nového prístroja do prevádzky vykonávať, teda aj vykonávanie týchto analytických rozborov, a na zavádzanie prístroja sa pripravovala. Žalobkyňa len odmietla túto prácu vykonávať výlučne na plný pracovný úväzok s tým, že ju bude vykonávať popri svojej pôvodnej práci, prideľovania ktorej sa dožadovala. Súd sa nestotožnil s konštatovaním žalovanej v okamžitom skončení pracovného pomeru, že žalobkyňa bola nečinná. Z vykonaného dokazovania tiež vyplýva, že podobný prístroj žalovaná mala cca pred dvoma rokmi, pričom rozbory výrobkov na ňom robili laborantky, ktoré boli na zmene. Žiadna však nie ako hlavnú pracovnú náplň. Na zavádzaní nového prístroja aj po okamžitom skončení pracovného pomeru so žalobkyňou nakoniec pracovali laborantky s tým, že vyhodnocovanie robila vedúca s asistentkou. Práce pritom trvali cca 3 mesiace, do júna 2014. Žalovaná v konaní neuviedla tvrdenia a neopísala v konaní také skutočnosti, ktoré by viedli súd k záveru o existencii jej práva preradiť žalobkyňu bez jej súhlasu na túto inú prácu.
3. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že nebola preukázaná hmotnoprávna podmienka skončenia pracovného pomeru, a to prerokovanie so zástupcami zamestnancov.
4. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 157 ods. 1, § 157 ods. 2, § 166 ods. 1, 2 Zákonníka práce, § 47 ods. 1 písm. a) Zákonníka práce, § 55 ods. 4 Zákonníka práce, § 68 ods. 1 Zákonníka práce, § 70, § 74 Zákonníka práce, § 17 ods. 2 Zákonníka práce.
5. O trovách konania rozhodol podľa § 255 CSP.
6. Proti uvedenému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalovanej, ktorá namietala, že súd prvej inštancie na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. V tejto súvislosti poukázala na záznam Inšpektorátu práce K. zo dňa 29. 05. 2014, z ktorého vyplýva, že inšpekcia zameraná na dodržiavanie pracovnoprávnych a mzdových predpisov nezistila žiadne nedostatky. Z ustanovení príslušných zákonov vyplýva, že úlohou inšpekcie práce je posúdiť dodržiavanie pracovnoprávnych predpisov, pričom v prípade závažného porušenia môže príslušný inšpektorát uložiť zamestnávateľovi pokutu. Ak teda inšpektorát práce nekonštatoval porušenie povinnosti zo strany žalovaného, nemohlo dôjsť k nezákonnému postupu, či už pri zaraďovaní žalobkyne do práce po návrate z materskej dovolenky alebo k nesprávnemu okamžitému skončeniu pracovného pomeru. Pokiaľ súd prvej inštancie nepripisoval záznamu inšpektorátu práce príslušnú vážnosť a v rozpore s jeho závermi dospel k názoru, že došlo k porušeniu pracovnoprávnych predpisov, týmto konaním, a teda neprihliadnutím na zistenie inšpektorátu, došlo k nesprávnemu zisteniu skutkového stavu. Taktiež odôvodnenie rozsudku je rozporuplné a z výsluchu svedkov vyplýva, že F.. K. bola prijatá do zamestnania ešte predtým než žalovaná sa dozvedela o tehotenstve žalobkyne. Taktiež táto osoba vykonávala aj pracovné činnosti žalobkyne, no aj iné pracovné činnosti, čo však zase súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil. Taktiež súd prvej inštancie nesprávne vyhodnotil závery z výsluchu svedkyne F.. I., či výpovede F.. K.. Takéto rozhodnutie trpí nepreskúmateľnosťou, čo zakladá porušenie práva na spravodlivé súdne konanie pre strany sporu. Rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, nakoľko nie je pravdou, že žalovaná žalobkyňu preradila na inú prácu. Žalovaná umožnila žalobkyni nastúpiť do práce na jej pôvodné pracovné miesto, pričom z pôvodných pracovných úloh určil prioritnú pracovnú úlohu, ktorá mala aktuálne prednosť, a to zavedenie ENIR analyzátora, pričom popri tejto pracovnej úlohy mala žalobkyňa vykonávať aj aktualizácie a špecifikácie výrobkov. Po ukončení tejto prioritnej pracovnej úlohy mala žalobkyňa vykonávať aj ostatné pracovné úkony, ktoré z jej funkcie a pracovnoprávneho zaradenia vyplynuli. Z tohto dôvodu je odôvodnenie rozsudku, že žalovaná nebola oprávnená preradiť žalobkyni na inú prácu právne irelevantné. Ak by k tomuto bolo došlo naozaj neoprávnene, tento záver by sa odrazil v správe inšpektorátu práce. Žalobkyňa odmietla vykonávať pracovné úlohy po návrate z materskej dovolenky, ktoré jej boli určené zo strany vedúcej zamestnankyne tým, že aj v minulosti vykonávala iné pracovné úkony, teda pred nástupom na materskú dovolenku, čím naplnila predpoklady pre aplikáciu
ust. § 68 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Zároveň bola uzrozumená s prípadnými následkami, ktoré jej hrozia v prípade takéhoto konania. Taktiež žalovaná namietala otázku prerokovania skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov, s tým, že táto žiadosť bola doručená odbornému zväzu žalovanej dňa 02. 04. 2017, pričom prevzatie je opatrené pečiatkou s dátumom. To, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo prerokované, vyplýva aj z výpovede vypočutých svedkýň. Za takto zisteného skutkového stavu sú závery súdu prvej inštancie v tomto smere neprijateľné. Z týchto dôvodov žiadala, aby odvolací súd rozsudok Okresného súdu Kežmarok zmenil a žalobu zamietol, alternatívne rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.
7. Žalobkyňa vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedla, že napadnutý rozsudok považuje za zákonný a správny, pričom súd po vykonaní rozsiahleho dokazovania dospel k správnym skutkovým zisteniam, na ktoré aplikoval správne ustanovenia Zákonníka práce. Odvolacie námietky žalovaného považovala za nedôvodné, pričom k stanovisku inšpektorátu práce uviedla, že inšpektorát poukázal na skutočnosť výlučnej právomoci súdu posudzovať pracovnoprávne spory. Skutočnosť, či inšpektorát práce uložil kontrolovanému subjektu pokutu alebo nie, je v tomto prípade relevantná. Z vykonaného dokazovania vyplynulo, že F.. K. bola prijatá až po tom, čo sa preukázalo tehotenstvo žalobkyne a nie je pravdou, že vykonávala popri svojej práci laborantky, aj pracovnú náplň asistentky ORK, čo by nebolo možné ani z časového hľadiska, ani z hľadiska miesta výkonu práce, teda nikdy nebola zaradená ako laborantka a ani nepracovala v poobedňajších zmenách. Taktiež nie je pravdivá skutočnosť, že mala vykonávať prácu po nástupe z materskej dovolenky týkajúce sa aktualizácie a špecifikácie výrobkov, nakoľko táto možnosť jej bola daná až v deň okamžitého skončenia pracovného pomeru, pričom tieto činnosti možno vykonávať len na počítači pripojenom na centrálnu sieť žalovanej, kde je prístup k potrebným informáciám a údajom. Takýto prístup žalobkyňa nemala poskytnutý. Z výpovede svedkýň vyplynulo, že pracovnú náplň, ktorú mala po návrate z materskej dovolenky vykonávať žalobkyňa, vykonávala F.. K.. Žalobkyňa žiadala napadnutý rozsudok potvrdiť ako vecne správny a priznať náhradu trov odvolacieho konania.
8. Žalovaná vo svojom vyjadrení k podaniu žalobkyne opätovne zdôraznila závery inšpektorátu práce. Poukázala na nepodloženosť argumentov tvrdenia žalobkyne vo svojom vyjadrení, ako aj na ich vnútornú rozpornosť. Žalobkyňa vo svojom opätovnom vyjadrení zo dňa 20. 11. 2017 zotrvávala na svojich pôvodných podaniach a zdôraznila, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je zákonné a správne.
9. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „CSP“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 CSP, vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal rozsudok v napadnutej časti, ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. CSP, bez nariadenia pojednávania (§ 385 CSP a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke, najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že odvolanie žalovaného nie je dôvodné.
10. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať.
11. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
12. Fyzické osoby majú právo na prácu a na slobodnú voľbu zamestnania, na spravodlivé a uspokojivé pracovné podmienky a na ochranu proti svojvoľnému prepusteniu zo zamestnania v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon). Tieto práva im patria bez akýchkoľvek obmedzení a
diskriminácie z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia s výnimkou prípadu, ak rozdielne zaobchádzanie je odôvodnené povahou činností vykonávaných v zamestnaní alebo okolnosťami, za ktorých sa tieto činnosti vykonávajú, ak tento dôvod tvorí skutočnú a rozhodujúcu požiadavku na zamestnanie pod podmienkou, že cieľ je legitímny a požiadavka primeraná. (Čl. 1 Základných zásad Zákonníka práce)
13. Ženy a muži majú právo na rovnaké zaobchádzanie, ak ide o prístup k zamestnaniu, odmeňovanie a pracovný postup, odborné vzdelávanie a o pracovné podmienky. Tehotným ženám, matkám do konca deviateho mesiaca po pôrode a dojčiacim ženám sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré chránia ich biologický stav v súvislosti s tehotenstvom, narodením dieťaťa, starostlivosťou o dieťa po pôrode a ich osobitný vzťah s dieťaťom po jeho narodení. Ženám a mužom sa zabezpečujú pracovné podmienky, ktoré im umožňujú vykonávať spoločenskú funkciu pri výchove detí a pri starostlivosti o ne. (Čl. 6 Základných zásad Zákonníka práce)
14. Po oboznámení sa s odôvodnením napadnutého rozsudku odvolací súd zhodnotil, že súd prvej inštancie presvedčivo a logicky odpovedal na každý argument vznesený v spore a toto odôvodnenie spĺňa kritéria vyžadované vyššími súdnymi autoritami pre zrozumiteľnosť a presvedčivosť súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu prvej inštancie je konzistentné a jednoznačnými argumentmi podporil záver, ku ktorému dospel, pričom k celkovej presvedčivosti rozhodnutia súdu prvej inštancie možno uviesť, že premisy zvolené v rozhodnuté, ako aj závery, na základe ktorých k týmto dospel, sú pre nielen právnickú, ale aj laickú verejnosť prijateľné a racionálne; zároveň aj spravodlivé a presvedčivé. Právne závery sú v súlade s vykonanými skutkovými zisteniami a celkovo možno konštatovať, že napadnuté rozhodnutie, pokiaľ sa týka rozsahu jeho odôvodnenia je v súlade s čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ale aj čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.
15. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 CSP) .
16. Odvolací dôvod podľa § 365 ods.1 písm. f) CSP sa týka chyby v zisťovaní skutkového stavu veci súdom prvej inštancie spočívajúcej v tom, že skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre jeho rozhodnutie je nesprávne, t. zn. musí ísť o skutkové zistenie, na základe ktorého vec posúdil po právnej stránke a ktoré je nesprávne v tom zmysle, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní, pričom medzi chybami skutkového zistenia a chybami právneho posúdenia je úzka vzájomná súvislosť, keďže príčinou nesprávnych (v zmysle nedostatočných) skutkových zistení môže byť chybný právny názor, v dôsledku ktorého zisťoval iné skutočnosti, príp. zisteným skutočnostiam. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nie je v súlade s § 191 ods. CSP(Dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci.), a to vzhľadom na to, že buď vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo prednesov strán sporu nevyplynuli, ani inak nevyšli počas konania najavo, alebo opomenul rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré založil na chybnom hodnotení dôkazov. Ide o situáciu, keď je logický rozpor v hodnotení dôkazov (v úsudku medzi porovnávanými skutočnosťami), príp. poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov strán sporu alebo, ktoré vyšli najavo inak, z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, eventuálne vierohodnosti alebo, keď výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá tomu, čo malo byť zistené spôsobom vyplývajúcim z § 185-§ 211 CSP. Pri hodnotení dôkazov je potrebné zohľadniť aj iné okolnosti, ako sú vzájomná nadväznosť, súlad alebo rozpor medzi skutočnosťami, ktoré z vykonaného dôkazu vyplývajú a podobne. Skutkové zistenie ako výsledok hodnotenia dôkazov nemôže byť zásadne správne, ak hodnotenie dôkazov súdom prvej inštancie nezodpovedá § 191 ods.1 CSP, lebo hodnotil každý dôkaz len jednotlivo a nie aj v ich vzájomnej súvislosti. Skutkové zistenie nie je správne ani vtedy, ak medzi vykonaným dôkazom (jeho obsahom) a z neho vyvodeným (čiastkovým) skutkovým záverom, je zrejmý nesúlad.
17. V danom prípade odvolací súd po oboznámení sa so spisovým materiálom dospel k záveru, že všetky skutkové zistenia, na základe ktorých súd prvej inštancie vec posúdil sú správne a majú oporu vo vykonanom dokazovaní a v konaní súdu prvej inštancie nebol zistený žiaden z vyššie uvedených dôvodov preukazujúci nesprávne zistenie skutkového stavu
18. Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.,) Hodnotením dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Do obsahu základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd nepatrí právo účastníka konania vyjadrovať sa k spôsobu hodnotenia ním navrhnutých dôkazov súdom, prípadne sa dožadovať ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97). ( z uznesenia Najvyššieho súdu SR zo 14. 9. 2011, sp. zn. 3 Cdo 204/2009.
19. Z bodu 25 rozsudku súdu prvej inštancie vyplývajú správne skutkové zistenia podložené výpoveďou svedkyne F.. D.ogicky podporené závermi ostatných dôkazov o tom, že žalobkyňa bola fakticky po návrate z materskej dovolenky preradená na inú prácu a v tejto súvislosti postupovala žalovaná v rozpore s Zákonníkom práce, preto nemohla následne platne skončiť pracovný pomer so žalobkyňou okamžitým skončením.
20. K námietke žalovanej, že napadnutý rozsudok spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci odvolací súd uvádza, že právnym posúdením veci je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétne právnu normu na zistený skutkový stav. V posudzovanom prípade súd prvej inštancie zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery a zároveň aplikoval správny právny predpis. Namietaná vada preto odvolacím súdom zistená nebola. Rovnako súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov správne zistil aj skutkový stav a namietané rozpory vo svedeckých výpovediach neboli zistené ani odvolacím súdom. Odvolací súd poukazuje na znenie ust. § 157 ods. 1 Zákonníka práce Zákonníka práce účinného od 22.2.2014 do 30.5.2014 v spojení s ustanovením § 166 ods.1, podľa ktorého, ak zaradenie zamestnankyne na pôvodnú prácu a pracovisko je možné, je zamestnávateľ ju povinný zaradiť na pôvodnú prácu a pracovisko. V danom prípade nebola preukázaná nemožnosť zaradenia žalobkyne na pôvodnú prácu a pôvodné pracovisko, a preto neobstoja dôvody uvádzané žalovanou ohľadom dočasného poverenia inými prioritnými úlohami popri jej úlohách v zmysle pracovnej zmluvy. Možnosť takéhoto výkladu Zákonník práce nepripúšťa, a preto predmetné konanie žalobkyne nemohlo byť porušením pracovnej disciplíny závažným spôsobom, ako aj dôvodom pre platné okamžité skončenie pracovného pomeru. Pripustenie opačného výkladu by bolo v rozpore s výkladom citovaných článkov základných zásad Zákonníka práce , ktoré deklarujú všeobecný cieľ ochrany zamestnanca pred svojvoľným prepustením ako aj zvýšenú ochranu pre zamestnané matky po návrate do pracovného procesu po narodení dieťaťa.
21. S poukazom na ust. § 193 CSP nebol súd prvej inštancie viazaný ani závermi Inšpektorátu práce, preto ani táto odvolacia námietka nie je dôvodná. Podľa § 77 Zákonníka práce je súd orgánom v právomoci ktorého je rozhodovanie o neplatnosti skončenia pracovného pomeru a v tomto konaní nie je viazaný rozhodnutím Inšpektorátu práce o nezistení dodržiavania pracovnoprávnych a mzdových predpisov.
22. Pri takto ustálenom skutkovom stave nie je relevantné pre rozhodnutie v merite veci zaoberať sa odvolacou námietkou prerokovania okamžitého skončenia pracovného pomeru so zástupcami zamestnancov
23. Z vyššie uvedených dôvodov preto odvolací súd postupom podľa § 387 ods. 1 CSP rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správne.
24. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP, keď súd priznal úspešnej žalobkyni nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanej v rozsahu 100 %.
25. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).