Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Rozsudok_3Co-45-2018.pdf
PDF · 105.98 KB
Case nature
Area
Subarea
3Co/45/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Evy Šofrankovej a členov senátu JUDr. Antónie Kandravej a JUDr. Martina Barana v spore žalobcu: TELERVIS PLUS a.s., Staré Grunty 7, Bratislava, IČO: 35 717 769, právne zastúpený JUDr. Alanom Strelákom, advokátom v Bratislave, Na vŕšku 12, proti žalovanej: C. Z., X.. XX.X.XXXX, L. J.S., E. XXXX/XX, v konaní o zaplatenie 762 Eur s prísl., o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prešov zo dňa 13.11.2017, č. k. 17C/205/2016
- 65, jednomyseľne takto
rozhodol:
I. P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku, ktorým súd žalobe vyhovel.
II. Stranám sporu nepriznáva náhradu trov odvolacieho konania.
odôvodnenie:
1. Okresný súd Prešov (ďalej len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom vyslovil, cit.: „I. Žalovaná je povinná zaplatiť žalobcovi 480 Eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania od 30.7.2015 do zaplatenia a to tak, že na zaplatenie priznaného plnenia súd povoľuje žalovanej splátky vo výške 15 Eur tak, že prvú splátku uhradí do 31.12.2017 a nasledujúce vždy do posledného dňa v ďalšom kalendárnom mesiaci až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania. II. Vo zvyšku súd návrh z a m i e t a. III. Súd určuje, že zmluvná podmienka o servisnom poplatku vo výške 9 % z istiny stanovená v zmluve o spotrebiteľskom úvere č. K XXXXXXXXX pod bodom I je neprijateľná. IV. Žalobca m á nárok na náhradu trov konania vo výške 25,98 Eur od žalovanej.“.
2. Spor právne posúdil podľa ust. § 37 ods. 1 až 3, § 39, § 52 ods. 1 až 4, § 53 ods. 1, § 517 ods. 1 a 2, § 561 ods. 1 Občianskeho zákonníka, § 9 ods. 2, § 11 ods. 1 zákona č. 129/2010 Z. z. , § 3 nariadenia vlády SR č. 87/1995 Z. z.
3. Rozhodnutie odôvodnil zistením, že žalobca a žalovaná dňa 22.12.2014 uzatvorili zmluvu o spotrebiteľskom úvere č. K XXXXXXXXX, na základe ktorej bol podľa bodu I. žalovanej poskytnutý úver vo výške 600,- Eur. Zmluva, ktorú uzatvorili účastníci konania je spotrebiteľskou zmluvou a podlieha súdnej kontrole. Na túto zmluvu o úvere sa vzťahuje zákon č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch. V zmluve z 22.12.2014 je uvedený ako termín splatnosti 380. deň po uzatvorení zmluvy a doba trvania tejto zmluvy je 380 dní. Termín konečnej splatnosti je zmluvnou náležitosťou, ktorú nemožno stotožňovať s termínom poslednej splátky úveru, t. j. 380. deň po uzatvorení zmluvy, resp. s určením 380 kalendárnych dní, lebo náležitosťou zmluvy podľa písm. f) je jednak určenie doby trvania zmluvy, čo by zodpovedalo údaju 380 kalendárnych dní, ale zároveň vyžaduje aj stanovenie termínu konečnej splatnosti spotrebiteľského úveru, čo musí byť uvedené dátumovo a iný výklad než ten, že konečná splatnosť úveru je určená dátumovo neprichádza do úvahy (viď rozsudok KS v Prešove sp. zn.
20Co/275/2016 zo dňa 28.2.2017). Už len nedostatok tejto obsahovej náležitosti zmluvy spôsobuje, že takýto úver v zmysle § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z. z. je bezúročný a bez poplatkov. Súd prvej inštancie konštatoval, že pokiaľ je úrok uvedený bez časovej konkretizácie, na ktorú sa dojednáva, nespĺňa zákonný predpoklad v zmysle § 2 písm. j) zákona o spotrebiteľských úveroch. Zmluva obsahuje síce celkové náklady úveru, ale tie sú v nesprávnej výške z dôvodu, že do celkových nákladov patria aj náklady doplnkovej služby, ktoré vyplývajú zo zmluvy o poskytovaní finančných služieb a z tohto pohľadu je stanovená v zmluve výška RPMN 50,22 % v nesprávnej výške.
4. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal Zmluvou o doplnkovej službe, ktorá bola žalovanej vnútená pri podpise zmluvy o úvere dňa 22.12.2014. Tvrdenie žalobcu, že sa jedná len o vzťah žalovanej s treťou osobou, pričom on nie je účastníkom tejto zmluvy o poskytovaní finančných služieb, je podľa súdu v rozpore priamo s textom zmluvy v čl. 1, kde je uvedené, že veriteľ TELERVIS PLUS a.s. žiada vykonávať objednané finančné služby na základe tejto zmluvy a je aj proti logike, že by si žalovaná ako dlžník sama našla subjekt odlišný od veriteľa a dobrovoľne žiadala, aby jej úver doručil k nej domov a každý mesiac ju navštevoval a vyberal od nej mesačné splátky za dohodnuté poplatky. Zo zmluvy nevyplýva, pre koho koľko finančných prostriedkov spolu s mesačnými splátkami úveru a počas akej doby mieni spoločnosti O. R., s.r.o. vyberať od žalovanej splátky, a preto ide o zmluvu neurčitú v rozpore so zákonom, a teda o absolútne neplatný právny úkon. Týmto nanúteným uzavretím zmluvy so spoločnosťou O. R., s.r.o. došlo k zhoršeniu zmluvného postavenia žalovanej, pretože za hotovostné poskytovanie úveru si spoločnosť zaúčtovala 10,- Eur a ide o postup v rozpore s § 1 ods. 2 druhá veta zákona o spotrebiteľských úveroch, podľa ktorého spotrebiteľský úver sa nesmie poskytovať finančnými prostriedkami v hotovosti. Žalovanej úver nebol vyplatený na účet, v zmluve uvedené číslo účtu nie je číslom jej účtu, čoho si bol žalobca vedomý, pretože na to priamo upozorňovala žalovaná žalobcu aj osoby, ktoré jej prišli vyplatiť hotovostný úver, avšak po zrazení sumy 120,- Eur, čo vyplýva aj zo záznamov v knihe splátok O. R., s.r.o. zo dňa 22.12.2014, kde podľa týchto záznamov bola zrazená suma 12,- Eur ako splátka 22.12.2014 a suma 108,- Eur za finančné služby z celkovej služby 304,- Eur s podpismi na týchto listinách, ktoré sú zhodné s podpisom na str. 4 zmluvy o spotrebiteľskom úvere z 22.12.2014, na ktorom je potvrdenie, že dlžníkovi boli doručené zmluvy a overené údaje na tejto zmluve s podpisom H. L., ktorá je označená v knihe splátok pri mene manažéra. Bezhotovostný spôsob splácania je bezplatný, a preto požiadavka, aby žalovaná spoločnosti O. R., s.r.o. za túto doplnkovú službu mala uhradiť 10,- a 304,- Eur je podľa názoru súdu prvej inštancie v rozpore s dobrými mravmi a ide aj o nekalú obchodnú praktiku.
5. Súd prvej inštancie sa ďalej zaoberal servisným poplatkom. Vo vzťahu k nemu uzavrel, že tento nebol individuálne dojednaný, bol priamo určený žalobcom ako zmluvná podmienka vo formulárovej zmluve a žalovaná nemala možnosť ovplyvniť túto zmluvnú podmienku, mohla ju len prijať alebo neprijať. Výška servisného poplatku je odvodená od výšky poskytnutej istiny, pretože je stanovená % z výšky poskytnutej istiny a žalobca nevysvetľuje, prečo je výška servisného poplatku pri vyššej sume vyššia ako v prípade servisného poplatku pri úvere s nižšou hodnotou. Žalobca neuvádza, za aké služby očakáva alebo žiada servisný poplatok, t. j. čo pokrývajú. Plnenie za poskytnutie úveru tak nie je skutočným plnením, ktoré by malo predstavovať protihodnotu tohto poplatku. Z tohto je zrejmé, že pri servisnom poplatku ide o vedľajší predmet plnenia, a preto odmena za poskytnutie úveru je neprijateľnou zmluvnou podmienkou z dôvodu jeho netransparentnosti, neurčitosti a nezrozumiteľnosti. Žalobca na str. 3 bod bodom 9 zmluvy o spotrebiteľskom úvere vymedzuje servisný poplatok za podporu prostredníctvom kontaktných centier na pobočkách v súvislosti s poskytovaním informácií o úvere a právach a povinnostiach vyplývajúcich z tejto zmluvy, ďalej ako službu vyhotovenia duplikátov dokumentov týkajúcich sa zmluvnej dokumentácie v prípade straty alebo poškodenia a administratívnu činnosť spojenú s poskytnutím úveru, spracovanie žiadosti, náklady spojené s úverovou dokumentáciou. Tieto povinnosti však vyplývajú žalobcovi priamo zákona a pokiaľ uvádza, že servisný poplatok zahŕňa aj administratívnu činnosť spojenú s poskytovaním úveru (spracovanie žiadosti, náklady spojené s úverovou dokumentáciou), v tejto časti je poplatok neurčitý, lebo žalobca má nárok len na skutočne materiálne poskytnuté úkony, ktoré ale v zmluve nekonkretizuje a musí ísť o úkony, ktoré sú v prospech spotrebiteľa. Dojednanie administratívneho poplatku spôsobuje značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach medzi dodávateľom a spotrebiteľom v neprospech spotrebiteľa, pretože oprávňuje dodávateľa na plnenia, ktoré materiálne neposkytuje spotrebiteľovi a za úkony, ktoré nie sú v prospech spotrebiteľa, tieto úkony nie sú špecifikované a nevysvetlené, pričom sú len všeobecne označené ako náklady spojené s úverovou dokumentáciou. Takáto zmluvná podmienka je neprijateľnou zmluvnou podmienkou a podľa § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka je neplatná. Súd prvej inštancie poukázal na to, že rovnakú neprijateľnú zmluvnú podmienku
v spotrebiteľských zmluvách žalobcu súd už vyslovil v právoplatnom rozsudku sp. zn. 17Csp/71/2017 zo dňa 12.7.2017, a napriek tomu ju naďalej v zmluvách používa.
6. Na základe vyššie uvedených dôvodov súd priznal žalobcovi plnenie vo výške 480,- Eur, žalobcovi patrí úrok za omeškanie vo výške zákonného úroku, ktorý ku dňu omeškania predstavoval 5,05 % ku dňu 30.07.2015 do zaplatenia. Súd povolil žalovanej toto plnenie uhrádzať v splátkach po 15,- Eur mesačne tak, že 1. splátku zaplatí do 31.12.2017 a nasledujúce vždy do posledného dňa v ďalšom kalendárnom mesiaci až do úplného vyrovnania pod následkom straty výhody splátok v prípade omeškania, keď zohľadnil u žalovanej jej nepriaznivú finančnú situáciu, keď žije len z invalidného dôchodku 289,- Eur, nevlastní žiaden majetok, resp. vlastní byt, v ktorom však býva a jej náklady súvisiace s užívaním bytu predstavujú mesačne 200,- Eur. Žalovaná nedisponuje žiadnou hotovosťou. Sú preto splnené podmienky, aby jej bolo umožnené v splátkach priznané plnenie, pretože ak dlžník je v takej nepriaznivej finančnej situácii, ktorá mu neumožňuje zaplatiť dlh naraz, nemôže táto okolnosť viesť k jeho finančnej likvidácii.
7. O trovách konania súd rozhodol podľa § 255 ods. 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“).
8. Proti tomuto rozsudku, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, okrem výroku, ktorým súd žalobe vyhovel. Namietal, že termín konečnej splatnosti je jednoznačne uvedený v článku III. bod 2, kde je uvedené, že „Termín poslednej splátky úveru, t. j. konečná splatnosť' úveru je 380. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania tejto zmluvy je od uzatvorenia zmluvy do termínu konečnej splatnosti úveru, t. j. 380 kalendárnych dní.“ Vnútroštátna právna úprava podľa žalobcu jednoznačne neustanovuje, akým spôsobom má byt' termín konečnej splatnosti špecifikovaný, teda neobstojí ani požiadavka špecifikovať termín konečnej splatnosti výhradne konkrétnym dátumom. V tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ vo veci C-42/15. Žalobca odôvodnil svoje odvolanie aj tým, že už súd vyššie stupňa potvrdil zmluvnú podmienku o servisnom poplatku, že je v súlade s právnym poriadkom, a preto ju nie je možné vyhlásiť za neprijateľnú, a preto je toho názoru, že súd prvej inštancie v tejto časti dospel k nesprávnemu a nezákonnému rozhodnutiu. Žalobca hodnotu ročnej percentuálnej miery nákladov vypočítal na základe rovnice podľa zákona č. 129/2010 Z. z., pričom sa jedná o zložitú matematickú rovnicu, ktorá sa vypočítava buď algebrickým spôsobom alebo numerickou aproximáciou. Táto rovnica kladie do rovnováhy na ročnom základe celkovú súčasnú hodnotu čerpaných prostriedkov úveru na jednej strane a celkovú súčasnú hodnotu splátok dlžnej sumy, vrátane úroku a servisného poplatku na strane druhej, s prihliadnutím na rôznu výšku jednotlivých splátok a rovnako s prihliadnutím na splatnosti jednotlivých splátok od poskytnutia spotrebiteľského úveru. Po dosadení uvedených vstupných údajov v zmysle dohodnutých zmluvných podmienok a v súlade s požiadavkou zákona č. 129/2010 Z. z. ohľadom výpočtu RPMN vyplýva, že uvedená RPMN v hodnote 50,22 % je správna. Žalobca sa nestotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že zmluva medzi žalovaným a tretím subjektom mala byť započítaná do výpočtu ročnej percentuálnej miery nákladov, nakoľko táto zmluva nebola predmetom vzťahov medzi nim, ako veriteľom, a žalovaným, ako dlžníkom. Žalobca o uvedenej skutočnosti nemal vedomosť, keďže do takéhoto vzťahu nezasahoval. Žalobca namietal, že by posudzovaná Zmluva o spotrebiteľskom úvere č. F nemala obsahovať jasne a určiteľne vymedzenú sadzbu úrokov. Sadzba úrokov je jednoznačne uvedená v súlade s ustanovením § 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré definuje možnosti vyjadrenia úrokovej sadzby. Medzi takto zakotvené úrokové sadzby patrí aj „fixná" úroková sadzba, pričom dané zákonné ustanovenie, resp. fixná úroková sadzba je vyložená s nasledovnom ustanovení, a to v § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z.. Z uvedené vyplýva, že ustanovenie § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. je špeciálnym ustanovením k ustanoveniu § 2 písm. j) zákona č. 129/2010 Z. z., ktoré umožňuje uvádzať v Zmluve o spotrebiteľskom úvere aj úrokovú sadzbu vyjadrenú fixným percentom za celú dĺžku trvania zmluvy. Žalobca má teda za to, že opomenutím aplikácie ustanovenia § 2 písm. k) zákona č. 129/2010 Z. z. bola zapríčinená protiprávnosť napadnutého rozhodnutia, a preto rozhodnutie nie je možné považovať za súladné s právnym poriadkom. Žalovaný uzavrel Zmluvu o poskytovaní finančných služieb s tretím subjektom. Tento záväzkový vzťah nemá so žalobcom čo dočinenia, nakoľko žalobca nie je ani nebol účastníkom tohto záväzkového vzťahu. Jednalo sa o zmluvnú voľnosť žalovaného a tretieho subjektu, ktorú žalobca nemohol ovplyvniť, keďže na uvedené nie je legitimovaný právnym poriadkom. Žalobca nemôže niesť zodpovednosť za žalovaného pri jeho záväzkoch s tretími stranami. Podľa názoru žalobcu, súd prvej inštancie vôbec nevychádzal zo Zmluvy o poskytovaní finančných služieb, resp. ju nepodrobil skúmaniu, nakoľko by okamžite zistil, že uvedenú zmluvu žalobca so žalovaným nepodpísal, tým pádom nemôže byt' ani predmetom tohto
súdneho sporu. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti žalobca namietal, že súd prvej inštancie poškodil žalobcu svojím rozhodnutím, keď úhrady na Zmluvu o poskytovaní finančných služieb, ktorej žalobca nebol účastníkom, zarátal na úhrady na istinu poskytnutú na základe Zmluvy o spotrebiteľskom úvere. Navrhol rozsudok v jeho napadnutej časti zmeniť a žalobe v plnom rozsahu vyhovieť. Uplatnil si trovy odvolacieho konania.
9. Žalovaná sa k odvolaniu písomne nevyjadrila.
10. Krajský súd v Prešove ako súd odvolací (§ 34 C.s.p.) po zistení, že odvolanie bolo podané v zákonom stanovenej lehote (§ 362 ods. 1 C.s.p.), oprávnenou osobou (§ 359 C.s.p.) proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné (§ 357 C.s.p.), preskúmal rozhodnutie v jeho napadnutom rozsahu ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ust. § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) a dospel k záveru, že odvolanie žalobcu nie je dôvodné.
11. V odvolacom konaní z dispozičnej zásady vyplýva, že odvolací súd vec prejedná v medziach, v ktorých sa odvolateľ domáha prieskumu. Určením rozsahu napadnutia rozhodnutia súdu prvej inštancie odvolateľ nielen vymedzuje to, ohľadne akých výrokov u rozhodnutia súdu prvej inštancie nastal suspenzívny účinok odvolania, ale súčasne stanoví medze, v ktorých je odvolací súd oprávnený a povinný rozhodnutie súdu prvej inštancie preskúmať. Nakoľko žalobca napadol len druhý výrok rozsudku, t. j. zamietavú časť predmetného rozsudku a výrok o trovách konania, odvolací súd nemohol podrobiť súdnemu prieskumu prvý výrok rozsudku, ktorým bola žalovanej uložená povinnosť uhradiť žalobcovi sumu vo výške 480,- eur s príslušenstvom.
12. Odvolací súd v odvolacom konaní posúdil relevantnosť konkrétnych odvolacích dôvodov v kontexte s namietaným nesprávnym právnym posúdením, to, či súd prvej inštancie na zistený skutkový stav správne, v úplnosti, aplikoval príslušné právne predpisy, či riadne svoje rozhodnutie odôvodnil, to všetko s prihliadnutím na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky II.ÚS 78/05).
13. Súd prvej inštancie vykonal vo veci dokazovanie v potrebnom rozsahu, na základe ktorého správne zistil skutkový stav a vo veci aj správne rozhodol. Skutkové zistenia súdu prvej inštancie zodpovedali vykonanému dokazovaniu a odôvodnenie rozhodnutia má podklad v zistení skutkového stavu. Na týchto správnych skutkových zisteniach súdu prvej inštancie sa nič nezmenilo ani v štádiu odvolacieho konania.
14. Jedným z hlavných odvolacích dôvodov žalobcu je, že rozsudok súdu prvej inštancie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci.
15. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O omyl ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. (uznesenie Najvyššieho súdu SR z 27. júla 2011, sp. zn. 7 Cdo 7/2010).
16. Nemali by byť žiadne pochybnosti o tom, že predmetná vec sa týka sporu zo zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch (ZoSU) vzhľadom na čas vzniku zmluvy (22.12.2014). Túto skutočnosť nenamietal ani žalobca v odvolaní.
17. Súd prvej inštancie skúmal, či predmetná zmluva je zložená z individuálne vyjednaných zmluvných podmienok. V tejto otázke sa odvolací súd stotožňuje so záverom súdu prvej inštancie, že neboli zistené prekážky na vykonanie súdnej kontroly zmluvných podmienok podľa § 53 ods.1 Občianskeho zákonníka a žalobca neuniesol dôkazné bremeno, že by zmluvné podmienky boli individuálne vyjednané (§ 53ods.3 Občianskeho zákonníka).
18. Správne preto súd prvej inštancie podrobil súdnej kontrole zmluvné ustanovenia tak podľa všeobecných ustanovení Občianskeho zákonníka, ako aj podľa Zákona o spotrebiteľských úveroch a podľa ustanovení o súdnej kontrole neprijateľnosti zmluvných podmienok.
19. Súd prvej inštancie okrem iného založil svoje právne posúdenie na tom, že zmluva o spotrebiteľskom úvere uzavretá medzi účastníkmi neobsahuje termín konečnej splatnosti. Odvolací súd sa s týmto záverom stotožňuje. Z uzavretej zmluvy vyplýva v akých splátkach má žalovaná poskytnutý úver platiť, okrem tejto náležitosti však zákon o spotrebiteľských úveroch vyžaduje aj uvedenie termínu konečnej splatnosti. Žiaden takýto termín v zmluve nie je uvedený. Vo všeobecných obchodných podmienkach je uvedené, že konečná splatnosť úveru je 380. deň po uzatvorení zmluvy, pričom doba trvania úveru je od uzatvorenia zmluvy o úvere do konečnej splatnosti úveru.
20. Podľa názoru odvolacieho súdu termín konečnej splatnosti úveru nie je možné uviesť takýmto spôsobom. Účelom úpravy zákona o spotrebiteľských úveroch bolo vyjasniť postavenie spotrebiteľa, teda dať mu informáciu o tom, dokedy bude zmluvný vzťah založený úverovou zmluvou trvať. Teda je potrebné tento termín konečnej splatnosti úveru uviesť minimálne v rozsahu mesiaca a roka. Keďže takýto údaj sa v uzavretej zmluve neuvádza, správny je záver súdu prvej inštancie o tom, že zmluva je bezúročná a bez poplatkov.
21. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že pokiaľ do výpočtu RPMN nebolo zahrnuté aj plnenie vyplývajúce zo zmluvy o poskytovaní finančných služieb, je RPMN vypočítaná nesprávne v neprospech spotrebiteľa. Aj uvedenie RPMN v neprospech spotrebiteľa v spotrebiteľskej zmluve má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Súd prvej inštancie správne priznal žalobcovi voči žalovanej len nárok na plnenie vo výške 480,- eur, teda zostatok neuhradenej istiny spolu s úrokom z omeškania vo výške súladnej s nariadením vlády SR č. 87/1995 Z. z.
22. V danom prípade nie je možné neuplatniť vnútroštátne ustanovenie zákona, pretože tieto sú pre súd aj strany záväzné. Naviac, takýto postup (neuplatnenie vnútroštátnych ustanovení) prichádza do úvahy len vtedy, ak má byť aplikované primárne právo EÚ (v danom prípade by sa mala aplikovať smernica, teda sekundárne právo).
23. Odvolací súd sa stotožňuje so skutkovými zisteniami a právnym hodnotením veci čo sa týka zmluvnej podmienky o servisnom poplatku a zmluvy o poskytovaní finančných služieb. Z vykonaných dôkazov vyplynulo, že žalovanej bola vnútená na podpis zmluva o poskytovaní finančných služieb pri podpise zmluvy o úvere zo dňa 22.12.2014. Nie je preto pravdivé tvrdenie, že zmluva o poskytovaní finančných služieb je nezávislou zmluvou a spotrebiteľ sa môže rozhodnúť, či má o ňu záujem alebo nie. Aj keď zo zmluvy o úvere a zo zmluvy o poskytovaní finančných služieb ich previazanosť nevyplýva, táto vyplynula z výsluchu žalovanej. Z dôkazov vyplynulo, že zmluva o domácom servise bola nerozlučne spojená s uzavretím úverovej zmluvy, keďže úver bol hotovostný. Odvolací súd sa stotožňuje aj s tým, že dojednanie o „domácom servise“ je dojednaním v neprospech spotrebiteľa a že sa nejedná o dojednanie o hlavnom predmete plnenia. Dojednania o „domácom servise“ a o platbe zaň boli vecne len vedľajšími zmluvnými dojednaniami týkajúcimi sa zmluvy o úvere. Neprimerane vysoká je platba za tento domáci servis, pričom sa jedná len o službu spočívajúcu v upovedomení klienta o následkoch nezaplatenia a v inkasovaní splátok úveru v hotovosti.
24. Záverom odvolací súd zdôrazňuje, že v oblasti ochrany spotrebiteľa je potrebné mať na zreteli zásadu poctivosti, a to vo forme tzv. princípu dôvery v oblasti ochrany spotrebiteľa.
25. Ústavný súd Českej republiky v nálezoch II.ÚS 3/06 zo 06.11.2007 a I.ÚS 3512/11 z 11.11.2013 uviedol, že uplatňovanie princípu dôvery v úkony ďalších osôb v sociálnom styku je základným predpokladom pre fungovanie komplexnej spoločnosti. Dôveru je potrebné pokladať za elementárnu kategóriu sociálneho života. V praxi sa zásada poctivosti prejavuje okrem iného v tom, že text spotrebiteľskej zmluvy, osobitne vtedy, keď sa jedná o formulárovú zmluvu, má byť pre priemerného spotrebiteľa dostatočne čitateľný, prehľadný a logicky usporiadaný.
26. Čo sa týka námietky žalobcu, že súd prvej inštancie svoje rozhodnutie riadne a v úplnosti neodôvodnil, je potrebné uviesť, že požiadavka na riadne úplné odôvodnenie rozhodnutia predstavuje zásadu spravodlivého procesu, vyplýva to aj z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu však nevyžaduje, aby na každý argument strany aj taký, ktorý nie je pre rozhodnutie významný, bola daná v odôvodnení rozhodnutia odpoveď. Špecifická odpoveď sa vyžaduje na taký
argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúcim (Ruiz Torija c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-A; Hiro Balani c./ Španielsko z 09.12.1994, séria A, č. 303-B).
27. Súd prvej inštancie vysvetlil, z akých dôvodov žalobe v časti nevyhovel, odôvodnenie jeho rozhodnutia zodpovedá kritériám odôvodnenia, ktoré sú upravené v § 220 ods. 2 CSP. Nie je možné konštatovať, že by rozhodovacím procesom došlo k odňatiu možnosti žalobcu konať pred súdom a k porušeniu práva na spravodlivý súdny proces. Za odňatie možnosti konať pred súdom a za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nie je možné považovať to, ak súd prvej inštancie neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv odvolateľa.
28. Odvolací súd preto rozsudok súdu prvej inštancie v jeho napadnutej časti ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a 2 CSP potvrdil prihliadajúc aj na to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky sp.zn. II.ÚS 78/05).
29. Rozhodnutiu súdu prvej inštancie vo veci samej zodpovedá aj súvisiaci výrok o trovách konania. Súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku detailne uviedol akým postupom dospel k vyčísleniu nároku žalobcu na náhradu trov konania. Postup a výpočet pomeru úspechu a neúspechu žalobcu považuje odvolací súd za správny. So zreteľom na uvedené, odvolací súd, stotožňujúc sa s dôvodmi v rozhodnutí o trovách konania, aj tento výrok postupom podľa ustanovenia § 387 ods. 1 a 2 CSP, potvrdil.
30. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ustanovenia § 396 ods. 1 CSP v spojení s ustanovením § 255 ods. 1 CSP. Dôvodom takéhoto rozhodnutia o trovách bola skutočnosť, že žalovaná bola úspešná, no v priebehu odvolacieho konania jej žiadne preukázateľné trovy nevznikli a žalobcovi ako procesne neúspešnej strane nárok na náhradu trov odvolacieho konania nevznikol. Odvolací súd vychádzal z čl. 17 Základných princípov CSP zakotvujúceho procesnú ekonómiu. Rozhodovanie postupom najskôr podľa § 262 CSP v spojení s § 396 ods. 1 CSP o priznaní nároku strane na náhradu trov konania a následne súdom prvej inštancie o výške náhrady trov konania, za situácie, keď oprávnenej strane žiadne trovy v konaní nevznikli, by bolo zjavne nielen nerozumné, ale i v rozpore so zásadou hospodárnosti civilného súdneho konania.
31. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3 : 0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods. 2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).