Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

4Cob/94/2015

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Tatiany Pastierikovej a členiek senátu JUDr. Eleny Kúšovej a JUDr. Dany Šiffalovičovej v právnej veci žalobcu: KK KUBANKA, spol. s r. o., Sedmokrásková 16100/5, 821 01 Bratislava, IČO: 35 826 975, zast. JUDr. Janka Hazlingerová, advokátka, Nobelova 9, 831 02 Bratislava, proti žalovanému: MAXIN, spol. s r. o., Pri Suchom Mlyne 9, 811 04 Bratislava, IČO: 17 329 884, zast. Capitol Legal Group, advokátska kancelária s.r.o., Digital Park III, Einsteinova 19, 851 01 Bratislava, IČO: 47 257 211 (predtým Advokátska kancelária JUDr. Rastislav Hanulák, s.r.o., Kollárovo nám. 20, 811 06 Bratislava), o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalovaného a žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I, č.k. 34Cb/60/2009-536 zo dňa 18.12.2014, takto

rozhodol:

Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava I, č.k. 34Cb/60/2009-536 zo dňa 18.12.2014 v časti prvého výroku mení tak, že žalobu zamieta. V časti druhého výroku ho mení tak, že zrušuje rozhodcovský rozsudok Bratislavského rozhodcovského súdu pod č.k. 1Rci 5003/08 zo dňa 16.02.2009 podľa § 40 ods. 1 písm. c) zákona č. 244/2002 Z.z. účinného do 30.06.2009 a vo zvyšku žalobu zamieta. Strany sporu nemajú právo na náhradu trov konania.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom prvým výrokom zrušil rozhodcovský rozsudok Bratislavského rozhodcovského súdu pod č.k. 1Rci/5003/2008 zo dňa 16.02.2009 podľa § 40 ods. 1 písm. g) zákona č. 244/2002 Z.z.. Druhým výrokom vo zvyšku žalobu zamietol. Tretím výrokom žalovanému uložil povinnosť nahradiť žalobcovi trovy konania v určenej výške. V odôvodnení uviedol, že žalobca sa domáhal zrušenia rozhodcovského rozsudku Bratislavského rozhodcovského súdu pod č.k. 1Rci/5003/08 zo dňa 16.02.2009 podľa ust. § 40 ods. 1 písm. c), d), g) a h) zákona č. 244/2002 Z.z.. Súd prvej inštancie poukázal na to, že Krajský súd v Bratislave zrušil jeho skoršie rozhodnutie, ktorým konajúci súd zrušil rozhodcovský rozsudok podľa § 40 ods. 1 písm. c), d), g), h) a f) zákona č. 244/2002 Z.z.. Odvolací súd sa nestotožnil s posúdením neplatnosti rozhodcovskej doložky v bode 3 Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 02.12.2008 a uviedol, že z bodu 3 vyplýva jednoznačná písomná dohoda zmluvných strán, že všetky spory vyplývajúce z ich vzájomných právnych vzťahov sa predložia na rozhodnutie rozhodcovskému súdu označenému Obchodným vestníkom XIV/1A/2006 zo dňa 02.01.2006, príslušných ustanovení jeho procesných predpisov a všeobecne záväzných právnych predpisov, a vyslovil názor, že takto prejavená vôľa nepochybne predstavuje platne dohodnutú rozhodcovskú zmluvu, preto v tejto časti závery súdu prvého stupňa nie sú vecne správne. Zároveň uložil prvoinštančnému súdu, aby doplnil dokazovanie vyžiadaním originálu spisu Bratislavského rozhodcovského súdu, pretože tento bol zaslaný súdu len vo fotokópii.

2. Žalobca popieral platnosť rozhodcovskej zmluvy. Tvrdil, že zmluvné strany (žalobca a žalovaný) mali upravené vzájomné vzťahy, práva a povinnosti v Zmluve o dielo zo dňa 22.07.2007 (ďalej len "zmluva o dielo"), kde sa v článku XI. bodu 5. výslovne dohodli, že prípadné vzniknuté rozpory budú riešiť na úrovni štatutárnych zástupcov a až po neúspešných rokovaniach sa so svojimi nárokmi obrátia na príslušný obchodný súd. Podľa čl. XI. bodu 2 tejto zmluvy o dielo bolo možné akýkoľvek článok zmluvy o dielo zmeniť iba na základe písomného dodatku. Zmluvné strany však žiaden takýto dodatok k zmluve o dielo nepodpísali, a preto nikdy nedošlo k zmene tohto ustanovenia zmluvy o dielo, a to že vzniknuté spory zo zmluvy o dielo budú riešené iba pred všeobecným súdom na území Slovenskej republiky. Poukázal na to, že Protokol o odovzdaní a prevzatí diela zo dňa 02.12.2008 (ďalej len "protokol"), je jediným platným dokladom o riadnom odovzdaní diela a splnení povinností na strane zhotoviteľa (žalobcu) podľa zmluvy o dielo, a ktorý bol podpísaný v súlade s čl. III. bodom 7 zmluvy o dielo, v ktorej sa zmluvné strany výslovne dohodli, že zhotoviteľ (žalobca) sa zaväzuje objednávateľovi (žalovanému) dielo na základe písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, ktorý je jediným platným dokladom o riadnom odovzdaní diela a splnenia povinností na strane zhotoviteľa podľa tejto zmluvy o dielo. Žalobca mal za to, že podpísaním protokolu došlo iba k preukázaniu splnenia záväzkov zo zmluvy o dielo zhotoviteľom (žalobcom) objednávateľovi (žalovanému) a v žiadnom prípade text uvedený v bode 3 v druhej vete protokolu, nemôže byť dohodou o zmene zmluvy o dielo. Druhú vetu bodu 3 protokolu považoval za neplatný právny úkon, pretože prejav vôle nebol vážny, určitý a zrozumiteľný, a tento text bol do protokolu vložený zámerne podvodným spôsobom. Tiež namietal, že v konaní bola porušená zásada rovnosti účastníkov konania podľa § 17 zák. č. 244/2002 Z.z.. Poukazoval na to, že rozhodcovský súd mu nedoručil žalobu a neumožnil mu ani sa k nej vyjadriť, predložiť dôkazy, nenariadil pojednávanie a nevynaložil žiadne úsilie na zistenie skutkového stavu, ako aj na doručenie mu všetkých písomností.

3. Súd prvej inštancie sa zaoberal námietkou žalobcu, ktorý uviedol v písomnom vyjadrení súdu zo dňa 16.04.2014, že rozhodcovský súd zasielal žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému), písomnosti (výzvu) k číslu konania 3Rco/5003/08, a nie k číslu konania 1Rci/5003/08, ktoré je uvedené vo vydanom rozhodcovskom rozsudku. Bratislavský rozhodcovský súd na žiadosť súdu prvej inštancie uviedol, že jeho administratívnou chybou bolo konanie v rozhodcovskom konaní, ktoré sa týka tohto sporu zaradené do občiansko-právneho registra súdu, a preto došlo k registračnému prenosu z registra 3Rco/5003/08 do registra 1Rci/5003/08. Súd prvej inštancie preto dospel k záveru, že ide o totožné konanie.

4. Konajúci súd viazaný názorom odvolacieho súdu platnosť rozhodcovskej doložky ďalej neskúmal a považoval ju za platne uzavretú. V nadväznosti na to dospel k záveru, že nebola splnená podmienka na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa ust. § 40 ods. 1 písm. d) zák. č. 244/2002 Z.z, nakoľko sa nerozhodlo o veci, na ktorú sa rozhodcovská zmluva nevzťahovala.

5. Tiež uzavrel, že nebol naplnený dôvod zrušenia podľa § 40 ods. 1 písm. h) zák. č. 244/2002 Z.z., nakoľko v konaní nebol preukázaný dôvod, pre ktorý možno žiadať obnovu konania podľa osobitného zákona.

6. Súd ďalej skúmal, či bol splnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku uvedený v ust. § 40 ods. 1 písm. g) zákona o rozhodcovskom konaní, a teda či bola porušená zásada rovnosti účastníkov rozhodcovského konania podľa ust. § 17 zákona o rozhodcovskom konaní a či každému účastníkovi bola poskytnutá rovnaká možnosť na uplatnenie jeho práv a na ochranu. Súd prvej inštancie mal preukázané z originálu spisu Bratislavského rozhodcovského súdu sp. zn. 3Rco/5003/08 (reg. prenos 1Rci/5003/08) - z obsahu otvorenej obálky s poštovou pečiatkou zo dňa 22.12.2008 a označením predmetu zásielky "3Rco 5003/08 Výzva" (odosielateľ Bratislavský rozhodcovský súd, adresát KK KUBANKA, spol. s r.o.), z úradného záznamu asistenta odd. 34 Cb O. E. a z potvrdenia o prevzatí spisu rozhodcovského súdu zo dňa 15.12.2012 zistil, že sa v nej okrem iných písomností nachádza žaloba ako aj výzva na vyjadrenie k žalobe adresovaná žalobcovi a žaloba adresovaná žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému), že Bratislavský rozhodcovský súd doručoval žalobcovi tieto písomnosti do vlastných rúk, a to dňa 22.12.2008, a to na adresu žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovanému), ktorá je uvedená v obchodnom registri ako sídlo spoločnosti s tým, že zásielka mu bola opakovane doručovaná dňa 23.12.2008 a v tento deň (dňa 23.12.2008), bola aj uložená na pošte, a dňa 14.01.2009 bola vrátená späť Bratislavskému rozhodcovskému súdu. Súd prvej inštancie skonštatoval, že predmetná zásielka bola síce doručovaná žalobcovi (v rozhodcovskom

konaní žalovanému) na jeho adresu sídla zapísanú v obchodnom registri, avšak nebola doručovaná v zmysle Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu podľa § 28 ods. 4 na známu adresu žalobcu (v rozhodcovskom konaní žalovaného), alebo na jeho inú adresu, ktorú mu určil na doručovanie. Súd mal preukázané, že žalovaný doručoval žalobcovi písomnosti aj na známu adresu žalobcu - Slovnaftská 100, Bratislava a ďalej mal preukázané z dokladu založenom na č.l. 428 zo dňa 20.11.2008, že žalobca požiadal príslušnú poštu o doposielanie zásielok na adresu P.O.BOX 14, 820 03 Bratislava.

7. Tiež dospel konajúci súd k záveru, že žalobcovi v rozhodcovskom konaní nebola poskytnutá možnosť obrany ani možnosť vec riadne prejednať rozhodcom - rozhodcovský súd nenariadil vo veci ústne prejednanie veci.

8. Súd prvej inštancie na záver zhrnul, že žalobcovi (v rozhodcovskom konaní žalovanému), nebola poskytnutá možnosť obrany, vyjadriť sa k žalobe, navrhnúť dôkazy a ani sa konania zúčastniť, a to tým, že mu neboli riadne doručované písomnosti (výzva na vyjadrenie a žaloba) rozhodcovským súdom, ktorý nevyužil všetky možnosti na ich doručenie, tak ako mu to ukladá zákon o rozhodcovskom konaní aj Rokovací poriadok. Podľa názoru ustálenej judikatúry z hľadiska poskytnutia možnosti vec prejednať, ktorá súvisí so zásadou rovnosti strán nepostačuje, aby bola druhej strane poskytnutá možnosť iba formálne, bez toho, aby bolo možné takúto možnosť považovať za dostatočnú. S ohľadom na menšiu formálnosť rozhodcovského konania v porovnaní s konaním pred všeobecnými súdmi je obvyklé, že v rozhodcovskom konaní bude sledovaná skôr faktická stránka jednotlivých procesných krokov a nie dodržanie formálnych pravidiel obsiahnutých v O.s.p.. Požiadavka na nižší formalizmus v rozhodcovskom konaní však zvyšuje nároky na to, aby prístup rozhodcov bol k stranám rovnaký, resp. aby jedna zo strán nebola na úkor druhej strany znevýhodňovaná. Princíp rovnosti strán preto s požiadavkou na možnosť prejednať vec pred rozhodcom úzko súvisí. Týka sa to aj oblasti doručovania stranám písomností, kedy je potrebné zabezpečiť, aby strana doručovanú písomnosť skutočne prevzala, resp. mala možnosť prevziať, a to na adrese, ktorú pre účely komunikácie s rozhodcovským súdom táto strana uviedla. Náhradné doručenie možno akceptovať iba vtedy, pokiaľ to pravidlá rozhodcovského konania pripúšťajú, avšak je nevyhnutné tieto písomnosti doručovať v takých lehotách, aby nebolo ohrozené právo strán sa zúčastniť procesných úkonov (Meritum

- Rozhodčí řízení, str.136-137, JUDr. Bohuslav Klein, Mgr. Martin Doleček). Preto dospel konajúci súd k záveru, že bol splnený dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. g) zák. č. 244/2002 Z.z. z dôvodu porušenia zásady rovnosti účastníkov rozhodcovského konania tým spôsobom, že rozhodcovský súd nepostupoval podľa § 29 ods. 1, 2 a 3 Rokovacieho poriadku a § 25 ods. 1 a 2 zák. č. 244/2002 Z.z.. Ak sa rozhodcovskému súdu nepodarilo doručiť žalobcovi písomnosti, na nijakom známom mieste ani pri vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, mal ich doručovať do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, či miesta trvalého pobytu doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožní overiť snahu doručiť písomnosť.

9. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a skonštatoval, že žalobca mal v konaní plný úspech.

10. Proti tomuto rozsudku v časti, v ktorej súd zamietol žalobu, podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie žalobca, a v časti, v ktorej bolo žalobe vyhovené a v časti náhrady trov konania podal odvolanie žalovaný.

11. Podľa názoru žalobcu medzi účastníkmi nebola dohodnutá platná rozhodcovská zmluva, na základe ktorej by bol Bratislavský rozhodcovský súd oprávnený prejednať a rozhodnúť akýkoľvek spor medzi účastníkmi, pretože samotným odvolaním sa na zverejnenie oznámenia zriaďovateľa, uverejneného v Obchodnom vestníku, bez jeho priloženia k protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, v ktorom sa mala podľa názoru žalovaného príslušnosť rozhodcovského súdu dohodnúť, nie je možné považovať za platné dohodnutie rozhodcovskej doložky v zmysle ustanovení § 3, § 4 a § 5 Zákona č. 244/2002 Z.z., pretože medzi účastníkmi nikdy nedošlo k výslovnej dohode, že ich vzájomné konkrétne spory, budú prejednávané a rozhodované Bratislavským rozhodcovským súdom so sídlom Kollárovo nám. 20 v Bratislave, pretože takýto rozhodcovský súd v protokole o odovzdaní diela nie je uvedený. Žalobca však v čase podpisovania preberacieho protokolu nemal k dispozícii kópiu oznámenia v Obchodnom vestníku XIV/1A/2006 zo dňa 2.1.2006, pretože toto k protokolu priložené nebolo, a preto nemohol vedieť, čo je v ňom uvedené, a preto ani nevedel, že je v ňom uvedený Bratislavský

rozhodcovský súd, ktorý by mal rozhodovať spory medzi žalobcom a žalovaným. Tiež poukázal na to, že preberací protokol podpísal až dňa 16.12.2008, teda v čase, kedy bolo nesporné, že dielo žalovanému riadne odovzdal a kedy už žalovaný musel vedieť, aké žaloby proti žalobcovi podá a aké nároky bude v rozhodcovskom konaní vymáhať. Odôvodnenie odvolacieho súdu, ktorý dospel k záveru, že rozhodcovská doložka nebola uzavretá platne, považoval za nepresvedčivé a nedostatočne odôvodnené. Mal za to, že odvolací súd svoj právny názor vôbec nevysvetlil. A ďalej zotrval na svojich stanoviskách, že rozhodcovská doložka je neplatná v zmysle § 37 OZ.

12. Ďalej mal za to, že výzvy na vyjadrenie sa k doručenej žalobe na rozhodcovský súd boli vyhotovené v mene rozhodcu, ktorý do funkcie rozhodcu v tom čase ešte menovaný nebol. Účelom celého konania bolo, aby rozhodcovský súd rozhodol bez vedomia a účasti žalobcu. Mal za to, že rozhodcovský nekonal nestranne, pretože bol personálne prepojený so spoločníkmi zriaďovateľa a spoločníkmi právneho zástupcu žalovaného. Konkrétne H.. H. H. bol v čase podpisu protokolu o odovzdaní a prevzatí diela a podaní žaloby na Bratislavský rozhodcovský súd spoločníkom a konateľom právneho zástupcu žalovaného, zároveň bol spoločníkom zriaďovateľa Bratislavského rozhodcovského súdu. Ďalej H.. P. bol a je spoločníkom právneho zástupcu žalovaného a zároveň aj rozhodcom Bratislavského rozhodcovského súdu, pričom žalovaného v konaní pred Bratislavským rozhodcovským súdom aj zastupoval. Z tohto dôvodu bol preto daný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c) zák. č. 244/2002 Z.z..

13. Ďalej namietal, že krajský súd nezistil, že v zverejnení oznámenia, ktoré krajský súd považoval za platnú rozhodcovskú doložku, je uvedený štatút, rokovací poriadok a aj zoznam rozhodcov Bratislavského rozhodcovského súdu, v ktorom však nie je uvedený ako rozhodca JUDr. Juraj Gajdošík, ktorý vydal Rozhodcovský rozsudok pod číslom IRci 5003/08-10 zo dňa 16.2.2009, pretože tento rozhodca bol zapísaný do zoznamu rozhodcov tohto rozhodcovského súdu až neskôr, a to zverejnením oznámenia OV221A/2006 č. 0000350, pričom na toto oznámenie sa však bod 3 protokolu zo dňa 2.12.2008 neodvoláva. Napriek týmto skutočnostiam spor prejednal a rozhodcovský rozsudok vydal rozhodca, ktorý v zverejnenom oznámení OVI A/2006, nebol uvedený. V tejto súvislosti poukázal aj na doporučené znenia rozhodcovskej doložky uvedené na webovej stránke rozhodcovského súdu, pričom ani jednu z týchto náležitostí zverejnené oznámenie v Obchodnom vestníku OV1A/2006 neobsahuje. Navyše je celý text bodu 3 protokolu zo dňa 02.12.2008 ohľadne oznámenia, ktoré bolo v Obchodnom vestníku zverejnené, skomolené a nepresne uvedené, pretože predmetné zverejnenie oznámenia, na ktoré sa žalovaný odvoláva, bolo v Obchodnom vestníku zverejnené pod iným označením, a to OV 1 A/2006, č. 0000004, a dátum 2.1.2006 tam nie je uvedený.

14. Žalobca považoval preberací protokol iba za prílohu zmluvy a nie dodatok, resp. dohodu o zmene dohodnutých podmienok v zmluve. Protokol bol podpísaný iba na základe čl. III bod 7 zmluvy o dielo, v zmysle ktorého sa zmluvné strany dohodli, že zhotoviteľ sa zaväzuje odovzdať objednávateľovi dielo na základe písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, ktorý je jediným platným dokladom o riadnom odovzdaní diela a splnenia povinností na strane zhotoviteľa. Z uvedeného znenia rozhodcovskej doložky ani nie je možné určiť, ktoré spory a z akého určitého právneho vzťahu alebo zmluvy majú byť predložené na rozhodnutie rozhodcovskému súdu. V preberacom protokole je iba uvedené, že všetky spory z ich vzájomných právnych vzťahov predložia na rozhodnutie rozhodcovskému súdu.

15. Vzhľadom na to, že išlo o neplatné dojednanie rozhodcovskej doložky, je naplnený aj dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. d) zák. č. 244/2002 Z.z..

16. Ďalej žalobca zistil, že originál spisu Bratislavského rozhodcovského súdu nie je zviazaný, a jednotlivé strany a dokumenty nie sú očíslované. Jednotlivé dokumenty sú založené iba v obaloch a uložené podľa dátumov na nich uvedených, z ktorého dôvodu nie je možné jednoznačne vyvodiť záver, že spisový materiál je kompletný a ani to, či jednotlivé dokumenty boli vyhotovené v tých dňoch a s tým dátumom, ktorý je na nich uvedený. Všetky písomné výzvy tohto rozhodcovského súdu, ktoré sú založené v súdnom spise, sú označené iným číslom konania sporu a, to č.k. 3Rco 5003/08. Úkony rozhodcovského súdu boli vykonané v konaní vedenom pod č. 3Rco 5003/08 a napadnuté rozhodnutie bolo vydané v konaní vedenom pod č. 1Rci 5003/08. Tiež výzvy boli vystavené v mene rozhodcu, ktorý ešte nebol v tom čase do funkcie ustanovený, čo vyplýva z rozhodnutia predsedu rozhodcovského súdu zo dňa 02.01.2009. Tiež sa vyjadril k doručovaniu výzvy a opätovne zdôraznil, že Bratislavský rozhodcovský súd sa nepokúsil doručiť výzvu a žalobu ani na známu adresu prevádzky na Slovnaftskej

ulici 100, Bratislava, a to napriek tomu, že mu táto adresa bola známa z listín, ktoré do spisu založil žalovaný, konkrétne výzva zo dňa 3.12.2008 bola žalovaným zaslaná doporučene a do vlastných rúk na adresu KK KUBANKA, spol. s r.o. Slovnafská 100, Bratislava, pretože chcel mať istotu doručenia svojej výzvy zo dňa 3.12.2008. Žalobca mal a má prevádzku na tejto adrese, čo bolo známe ako žalovanému tak aj rozhodcovskému súdu, ktorý mal dosť času na opakované doručenie výzvy a žaloby, keď mohol čakať do 16.2.2009 na vyjadrenia k iným výzvam. Napriek tomu rozhodcovský súd voči žalobcovi od 22.12.2008 do 16.2.2009 neurobil žiaden úkon, ba dokonca ani nezverejnil výzvu na svojej vývesnej tabuli, čo mohol minimálne urobiť, keď bol povinný výzvu na vyjadrenie a žalobu doručovať do vlastných rúk.

17. Žalobca tiež uviedol, že sú dané dôvody, pre ktoré možno žiadať obnovu konania, pretože v konaní pred rozhodcovským súdom nemohol žalobca predložiť žiadne dôkazy a nemohol podať vzájomnú žalobu, a to napriek tomu, že eviduje pohľadávky voči žalovanému.

18. Na záver uviedol, že postupom rozhodcovského súdu bolo porušené ustanovenie § 3 ods. 1 Rokovacieho poriadku BRS, podľa ktorého má BRS zabezpečiť spravodlivú ochranu práv a oprávnených záujmov účastníkov, ďalej ustanovenie § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku BRS, podľa ktorého v konaní pred BRS rozhoduje v prvom stupni spravidla jediný rozhodca, ktorého na prejednanie a rozhodnutie vo veci ustanoví predseda BRS (v spisovom materiáli nie je založený doklad - rozhodnutie predsedu BRS o ustanovení do funkcie jediného rozhodcu JUDr. Juraja Gajdošíka, a ani písomný súhlas jediného rozhodcu s jeho ustanovením do funkcie), ďalej ustanovenie § 15 Rokovacieho poriadku BRS, podľa ktorého BRS postupuje v rozhodcovskom konaní v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná, BRS vedie konanie tak, aby prebehlo spravodlivo, účelne a hospodárne, pričom skutkový stav musí byť spoľahlivo zistený v rozsahu pre rozhodnutie vo veci, ďalej ustanovenie § 22 Rozhodcovského poriadku BRS, podľa ktorého rozhodca rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nie sú dôvodné a závažné pochybnosti, ďalej ustanovenie § 28 Rozhodcovského poriadku BRS, podľa ktorého rozhodca doručuje písomnosti na známu adresu účastníka alebo na inú adresu účastníka ním určenú na doručovanie (v predmetnom spore neboli žalobcovi žiadne písomnosti doručované a ani doručené). Žiadal, aby v napadnutej časti odvolací súd rozsudok zmenil tak, že žalobe vyhovie.

19. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril žalovaný, pričom uviedol, že platnosť rozhodcovskej doložky bola opakovane judikovaná, a to nielen v tomto konaní. Rozhodnutie odvolacieho súdu považoval za dostatočne zrejmé a zrozumiteľné. Tiež sa odvolal na svoje predchádzajúce stanoviská. V doplnení vyjadrenia zo dňa 10.06.2016 poukázal na to, že počnúc 01.01.2015 došlo k zmene zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní. Novela rozhodcovského zákona výrazne zmenila znenie ustanovenia § 40, ktorý pôvodné dôvody pre napadnutie rozhodcovského rozsudku už ani neobsahuje. Ustanovenie § 54b ods. 1 rozhodcovského zákona v rámci úpravy právnych vzťahov uvádza, že ustanovenia tohto zákona sa použijú aj na konania začaté pred 01.01.2015. Žalovaný mal za to, že uvedenú zmenu bude musieť odvolací súd zohľadniť.

20. K tomuto vyjadreniu zaujal stanovisko žalobca. Mal za to, že ustanovenie §§ 54 b ods. l zák. č. 244/2002 Z.z. nie je možné v predmetnom spore použiť, tento nie je možné uplatniť na spory vedené pred riadnymi súdmi o neplatnosť rozhodcovskej doložky alebo o zrušenie rozhodcovského rozhodnutia. Tiež zdôraznil, že odvolanie podal iba v časti výroku o zamietnutí žaloby. Dôvody, ktoré žalobca uvádzal vo svojej žalobe, boli uvedené v § 40 ods. 1 písm. c, d, g, h, f, a zodpovedajú zneniu § 40 novely zákona č. 244/2002 účinnej od 1.1.2015, konkrétne dôvodom uvedeným tieto v § 40 bod l písm. a) ods. 2, 3, 4 zák. č. 244/2002 Z.z.. Okresný súd zrušil rozhodcovský rozsudok podľa § 40 ods. 1 písm. g, zák. č. 244/2005 Z.z., čo zodpovedá dôvodom, ktoré sú uvedené v novele zákona č. 244/2002 Z.z. v § 40 bod, písm. a) ods. 2 a 4, pretože žalobca nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní a nebolo mu umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, ustanovenie rozhodcovského súdu a priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona a tieto skutočnosti mohli mať vplyv na rozhodnutie vo veci samej. Tieto skutočnosti vyplývajú zo samotného odôvodnenia rozsudku prvostupňového súdu.

21. V odvolaní žalovaný namietol, že v zmysle ust. § 25 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. účinného do 30.06.2009 bolo postačujúce zaslanie zásielok na poslednú známu adresu sídla adresáta, ak nebolo

možné doručiť písomnosť adresátovi ani po vynaložení primeraného úsilia. Žalovaný sa domnieva, že primeraným úsilím je bez pochybností dvojnásobný pokus o doručenie profesionálnym poštovým doručovateľom, a to najmä v prípade, ak mal súd prvého stupňa za preukázané z vyjadrení a listinných dôkazov predložených žalobcom, že žalobca mal dokonca v rozhodnom čase zriadenú službu doposielania zásielok, t.j. službu P.O.BOX. Skutočnosť, že na adrese registrového sídla mal žalobca zriadenú službu doposielania zásielok, vyšla najavo ako „nová skutočnosť" až po viac ako 5 rokoch od začiatku konania, pričom žalobca o nej od počiatku vedel, a najmä účelovo namietal aj doručovanie, avšak bez uvedenia tohto závažného faktu. Súčasne došlo k splneniu všetkých podmienok pre účinnosť doručovania zásielok žalobcovi tak, ako ich predpokladá § 29 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu, keďže zásielky boli doručované na adresu žalobcu, ktorá spĺňa všetky nasledujúce predpoklady, že ide o adresu žalobcu uvedenú v rozhodcovskej zmluve, resp. adresu uvedenú v zmluve s rozhodcovskou doložkou (§ 29 ods. 1 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu), a zároveň ide o adresu žalobcu, ktorý je právnickou osobu a túto adresu má zapísanú v obchodnom a súčasne aj živnostenskom registri (§ 29 ods. 2 Rokovacieho poriadku rozhodcovského súdu).

22. K argumentácii súdu, že ak sa nepodarilo rozhodcovskému súdu doručiť žalobcovi výzvu na vyjadrenie sa k žalobe a jej prílohám, mal ich doručovať do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, či miesta trvalého pobytu adresáta, žalovaný poukázal na to, že nakoľko žalobca je právnickou osobou, doručovanie do miesta jeho trvalého bydliska nie je právne ani možné. Čo sa týka miesta výkonu podnikania, tak žalobca nemá ani len podľa výpisu zo živnostenského registra na adrese Slovnaftská 100, Bratislava zriadenú žiadnu prevádzkareň a nejde ani o sídlo žalobcu. Zásielky adresované žalobcovi zo strany rozhodcovského súdu teda boli doručované správne, a to na adresu jeho sídla, kde zásielky žalobca bežne preberal a preberá, a kde mal zároveň podľa jeho vlastných vyjadrení a dôkazov zriadenú aj službu doposielania zásielok, t.j. žalobca sa o doručení zásielok evidentne musel dozvedieť. Ďalej poukázal na to, že v zmysle cit. ust. § 30 ods. 3 Rozhodcovského zákona, ak je účastník rozhodcovského konania nečinný, a to napriek tomu, že bol riadne upovedomený, rozhodcovský súd môže pokračovať v rozhodcovskom konaní a vydať rozhodcovský rozsudok na základe dôkazov, ktoré mu boli predložené.

23. Ďalej uviedol, že nenariadenie ústneho pojednávania nebolo zo strany žalobcu vznesené ako argument, pre ktorý žiada rozhodcovský rozsudok zrušiť a odhliadnuc od toho je rozhodcovské konanie zásadne písomné, a ústne pojednávanie sa nariaďuje len výnimočne.

24. Žalovaný s názorom súdu prvej inštancie, ktorý oprel o výňatok z časti českej publikácie vydanej pod názvom Rozhodčí řízení, uviedol, že slovenský zákon, ktorý bol účinný v čase vydania rozhodcovského rozsudku bol diametrálne odlišný od rozhodcovského zákona, ktorý bol v danej dobe účinný v Českej republike, najmä v časti doručovania.

25. Na záver namietol výrok o náhrade trov konania, keďže mal za to, že žalobe bolo vyhovené len čiastočne, keďže žalobný návrh smeroval k zrušeniu rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. c), d), g) a h) zák. č. 244/2002 Z.z., avšak súd rozhodol o zrušení len podľa písm. c) tohto ustanovenia. Za daného stavu mal preto súd priznať náhradu trov konania žalovanému alebo aplikovať ust. § 150 ods. 1 O.s.p.. Vzhľadom na uvedené žiadal, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie alebo žalobu v celom rozsahu zamietne.

26. K odvolaniu žalovaného sa vyjadril žalobca, pričom zopakoval argumenty, že v predmetnom rozhodcovskom konaní robil dňa 22.12.2008 úkony rozhodca, ktorý nebol do funkcie rozhodcu ustanovený, t.j. osoba neoprávnená. To znamená, že dňa 22.12.2008 rozhodca Bratislavského rozhodcovského súdu JUDr. Juraj Gajdošík nebol oprávnený vyzývať spoločnosť KK KUBANKA, spol. s r.o., aby sa k žalobe podanej na rozhodcovský súd dňa 19.12.2008 vyjadrila a ani stanovovať žiadne lehoty na podanie vyjadrenia k podanej žalobe.

27. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací § 34 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej len prejednal vec podľa § 380 ods. 1 bez nariadenia pojednávania v medziach daných rozsahom a dôvodmi odvolania, pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol v súlade s ustanovením § 219 ods. 1, 3 a § 378 ods. 1 oznámený na úradnej tabuli Krajského súdu v Bratislave. Odvolací súd vo veci nenariadil pojednávanie z dôvodu, že súd prvej inštancie správne a dostatočne zistil

skutkový stav veci, ale jeho rozhodnutie je založené na nesprávnom právnom posúdení. Po oboznámení sa s obsahom spisu súdu prvej inštancie, dôvodmi odvolania žalovaného a žalobcu a vyjadreniami sporových strán dospel k záveru, že rozhodnutie je potrebné zmeniť. 28. V prvom rade sa odvolací súd vysporiadal s novelou zák. č. 244/2002 Z.z. účinnou od 01.01.2015 s poukazom na ust. § 54b predmetného zákona. Odvolací súd dospel k záveru, že ustanovenia rozhodcovského zákona v znení novely č. 336/2014 Z.z. sa použijú len na rozhodcovské konania ešte právoplatne neukončené, resp. stále prebiehajúce, pričom následné preskúmavanie rozhodcovského rozsudku už nepodlieha aj na všeobecnom súde právnej úprave, účinnej od 1.1.2015. Odvolací súd poukazuje na to, že v znení zákona č. 244/2002 Z.z. účinného v čase, kedy prebiehalo rozhodcovské konanie, vydal sa rozhodcovský rozsudok a žalobca podal na súd návrh na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Hoci tento zákon a s ním aj úprava rozhodcovského konania, prešiel zásadnou zmenou v podobe jeho novelizácie k dátumu účinnosti 01.01.2015, odvolací súd má za to, že pre posúdenie dôvodnosti uplatneného nároku v tomto konaní je nutné vychádzať z pôvodnej úpravy. V zmysle prechodných a záverečných ustanovení (vyššie citované ustanovenie § 54b v znení novely č. 336/2014 Z.z.) sa ustanovenia tohto (novelizovaného) zákona použijú aj na konania začaté pred 1. januárom 2015. V kontexte znenia tohto ustanovenia je ale zrejmé, že rozhodcovské konania ukončené ešte za účinnosti pôvodnej úpravy (v znení do 31.12.2014) budú naďalej všeobecným súdom preskúmavané v intenciách pôvodného znenia zákona. Ustanovenia v znení novely č. 336/2014 Z.z. sa použijú len na rozhodcovské konania ešte právoplatne neukončené, resp. stále prebiehajúce.

29. Pokiaľ ide o námietky žalovaného vo vzťahu k doručovaniu žaloby a výzvy na vyjadrenie sa v rozhodcovskom konaní, odvolací súd dal za pravdu jeho argumentácii.

30. Podľa § 25 ods. 1, 2 zák. č. 244/2002 Z.z. účinného v čase rozhodcovského konania ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla, alebo na miesto podnikania adresáta, alebo na miesto jeho trvalého pobytu. Ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania, alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti. Ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli inak, písomnosti sa považujú za prijaté odo dňa ich doručenia.

31. Podľa § 28 ods. 3 Rokovacieho poriadku účastníkovi sa do vlastných rúk doručuje výzva na vyjadrenie k návrhu (žalobe), návrh (žaloba), predvolanie na prvé pojednávanie, predbežné opatrenie, rozsudok vo veci samej, zmenkový platobný rozkaz a iné písomnosti, ak to ustanoví predseda senátu. Vo všetkých prípadoch vlastného doručovania sa pripúšťa náhradné doručenie podľa ustanovení Rokovacieho poriadku.

32. Podľa § 28 ods. 4 Rokovacieho poriadku rozhodca alebo predseda senátu doručuje písomnosti na známu adresu účastníka alebo na inú adresu účastníka, ním určenú na doručovanie.

33. Podľa § 29 ods. 1 Rokovacieho poriadku známou adresou účastníka sa rozumie adresa účastníka uvedená v rozhodcovskej zmluve, alebo adresa uvedená v zmluve s rozhodcovskou doložkou.

34. Podľa § 29 ods. 2 písm. a) Rokovacieho poriadku ak nebolo možné doručiť na známu adresu účastníka uvedenú v rozhodcovskej zmluve, alebo v zmluve s rozhodcovskou doložkou, alebo tiež rozhodca alebo predseda senátu určil inak, pod známou adresou účastníka sa rozumie adresa zapísaná v obchodnom, alebo inom registri, v ktorom je účastník zapísaný, ak je účastník právnickou osobou.

35. Podľa § 30 ods. 1 Rokovacieho poriadku písomnosť sa taktiež považuje za doručenú (náhradné doručenie) uplynutím tretieho dňa odo dňa uloženia zásielky na pošte, ak došlo k uloženiu zásielky na pošte pri doručovaní na známej adrese bez ohľadu na skutočnosť, či sa účastník dozvedel o uložení zásielky, alebo či sa zdržuje na známej adrese alebo na inom mieste doručovania.

36. V danom prípade žaloba spolu s výzvou bola žalobcovi zasielaná doporučene, do vlastných rúk s opakovaným doručením, ktorú skutočnosť odvolací súd považuje za preukázanú z

doručenky. Zásielka bola žalobcovi doručovaná na adresu sídla zapísaného v obchodnom registri dňa 22.12.2008 a opakovane dňa 23.12.2008, pričom rozhodcovskému súdu ako odosielateľovi bola vrátená s poznámkou poštového doručovateľa, že zásielka bola neprevzatá v odbernej lehote. Z predmetnej zásielky odvolací súd považuje za preukázané, že bol dodržaný určený postup pre jej doručovanie, teda zásielka bola prvýkrát doručovaná dňa 22.12.2008, išlo o neúspešný pokus o doručenie tejto zásielky a žalobcovi bola nechaná výzva o opakovanom doručovaní zásielky, ktoré bolo vykonané dňa 23.12.2008, kedy zásielka opäť doručená nebola, preto od dňa 23.12.2008 do dňa 14.01.2001 bola zásielka uložená na pošte, ale nebola prevzatá jej adresátom, teda žalobcom v odbernej lehote. Zásielka bola žalobcovi doručovaná na adresu sídla zapísanú v obchodnom registri a na ktorej následne prevzal aj vydaný rozhodcovský rozsudok. Ak teda v danom prípade zásielka bola adresátovi doručovaná doporučene s opakovaným doručením, využitie inštitútu opakovaného doručenia rozhodcovským súdom je potrebné považovať za vynaloženie primeraného úsilia na doručenie zásielky. Zásielka bola doručovaná na adresu sídla zapísanú v obchodnom registri a vrátená bola ako nedoručená a neprevzatá v odbernej lehote. Odvolací súd má potom zato, že v danom prípade nenastala situácia že „nemožno doručiť písomnosť“ predpokladanú v § 25 zákona o rozhodcovskom konaní, resp. § 29 ods. 2 písm. a) Rokovacieho poriadku. Adresátovi bolo možné doručiť písomnosť na tejto adrese, čo potvrdil aj samotný žalobca, keď uviedol, že požiadal príslušnú poštu o doposielanie zásielok na adresu P.O.BOX 14, 820 03 Bratislava a tiež to odvolací súd považoval za preukázané aj tým, že následne prevzal vydaný rozhodcovský rozsudok na tejto adrese.

37. Ďalej odvolací súd poukazuje na to, že v zmysle Rokovacieho poriadku rozhodcovský súd nemal povinnosť zisťovať inú známu adresu účastníka, resp. doručovať mu na takúto adresu písomnosti. Z citovaného ustanovenia § 29 Rokovacieho poriadku jednoznačne vyplýva, čo treba rozumieť pod známou adresou účastníka. Ide o adresu uvedenú v rozhodcovskej zmluve alebo zmluve s rozhodcovskou doložkou, respektíve adresu zapísanú v obchodnom registri. Teda žiadna iná možnosť do úvahy neprichádza. Z preberacieho protokolu, ktorý žalovaný považuje za rozhodcovskú doložku, od ktorej odvíjal rozhodcovský súd svoju právomoc, je ako adresa žalobcu uvedená adresa jeho sídla zapísaná v Obchodnom registri. Rozhodcovský súd nebol povinný doručovať písomnosti na inú adresu účastníka, aj keby takúto adresu v konaní zistil. Preto argumentácia žalobcu, že žalovaný doručoval žalobcovi písomnosti aj na adresu Slovnaftská 100, Bratislava, a teda mu bola známa aj iná adresa, je bezpredmetná. Navyše navrhovateľ v rozhodcovskom konaní nemá žiadnu povinnosť oznamovať rozhodcovskému súdu inú adresu odporcu, ktorá by mu bola známa.

38. Čo sa týka argumentácie súdu prvej inštancie, že vo veci nebolo nariadené ústne pojednávanie a námietku žalovaného, že túto skutočnosť žalobca ani neuvádzal ako dôvod zrušenia rozhodcovského rozsudku, odvolací súd poukazuje na to, že zo žaloby vyplýva, že žalobca namietol, že vo veci nebolo nariadené žiadne pojednávanie, a teda medzi argumentmi odôvodňujúcimi zrušenie rozhodcovského rozsudku bol aj tento dôvod. Treba však poukázať na to, že podľa § 26 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. ak sa účastníci rozhodcovského konania nedohodli na forme rozhodcovského konania, rozhodcovský súd rozhodne, či nariadi ústne pojednávanie alebo či konanie bude písomné. Rozhodcovský súd nariadi ústne pojednávanie vo vhodnom štádiu rozhodcovského konania aj na návrh účastníka rozhodcovského konania. V danom prípade neexistuje dohoda účastníkov o forme rozhodcovského konania, a teda nariadenie ústneho pojednávania bola len fakultatívne, teda bolo na uvážení rozhodcovského súdu, či konanie bude písomné alebo nie. Postup, ktorý rozhodcovský súd zvolil, keď pojednávanie nenariadil, preto nemožno považovať za porušenie zásady rovnakého zaobchádzania sa účastníkmi konania.

39. V súvislosti s doručovaním žaloby a výzvy na vyjadrenie vo vzťahu k námietke žalobcu, že písomnosti mu boli doručované pod inou spisovou značkou konania, než pod ktorou bol vydaný rozhodcovský rozsudok, odvolací súd poukazuje na odôvodnenie súdu prvej inštancie, ktorý dostatočne jasne, zrozumiteľne a s odkazom na svoje zistenia uviedol, že administratívnou chybou bolo konanie v rozhodcovskom konaní zaradené do občianskoprávneho registra, a preto došlo k registračnému prenosu z registra 3Rco/5003/08 do registra 1Rci/5003/2008. Tiež z obsahu rozhodcovského spisu vyplýva, že žalobcovi bola doručovaná žaloba spolu s výzvou na vyjadrenie v totožnom konaní, keďže išlo o tých istých účastníkov konania a rovnaký predmet sporu, ktorý bol predmetom konania 1Rci/5003/08. Niet pochýb o tom, akého konania sa doručované písomnosti týkali. Pokiaľ ide o tvrdenie žalobcu, že písomnosti boli vyhotovené rozhodcom, ktorý mal byť do funkcie ustanovený až dňa 02.01.2009 rozhodnutím predsedu rozhodcovského súdu, v tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutím, ktorý vydal predseda dňa 02.01.2009 pod č. 3Rco/5003/2008,

určil, že v predmetnej veci bude miestom rozhodcovského konania pracovisko Bratislavského rozhodcovského súdu na Františkánskej ulici č. 22 v Trnave. V tomto rozhodnutí je ďalej uvedené, že v súlade s § 10 ods. 1 Rokovacieho poriadku bol rozhodcom v predmetnej veci určený jediný rozhodca JUDr. Juraj Gajdošík. Odvolací súd má za to, že predmetným rozhodnutím predseda rozhodcovského súdu len určil miesto rozhodcovského konania, nie však rozhodcu, ktorý vec prejedná. Z odôvodnenia uvedeného rozhodnutia práve naopak vyplýva, že rozhodca bol určený skôr, než bolo vydané rozhodnutie o určení miesta rozhodcovského konania. Tiež zo samotnej výzvy doručovanej žalobcovi v rozhodcovskom konaní v postavení žalovaného vyplýva, že mu bolo oznámené, že za rozhodcu bol ustanovený JUDr. Juraj Gajdošík. Navyše odvolací súd má za to, že táto skutočnosť by nemala vplyv na postavenie účastníkov rozhodcovského konania, nakoľko by nebol zvýhodnený, resp. znevýhodnený žiaden z nich, ak by výzva na vyjadrenie sa k žalobe bola doručená osobou odlišnou od rozhodcu, nakoľko nešlo o rozhodnutie rozhodcovského súdu, ktorého náležitosťou sú aj mená a priezviská rozhodcov. V prípade ostatných písomností sa takéto náležitosti nevyžadujú.

40. Pokiaľ ide o argumentáciu žalobcu, že sú dané dôvody, pre ktoré možno žiadať obnovu konania, pretože v konaní pred rozhodcovským súdom nemohol žalobca predložiť žiadne dôkazy, toto nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku podľa § 40 ods. 1 písm. h) zákona o rozhodcovskom konaní, nakoľko bolo odvolacím súdom vyššie konštatované, že všetky písomnosti boli žalovanému doručované v súlade so zákonom a rokovacím poriadkom, a teda bola mu daná možnosť uplatňovať svoje procesné práva. Odvolací súd dodáva, že vyššie uvedené závery platia len za predpokladu, že rozhodcovské konanie bolo rozhodcovským súdom, ktorý bol na to oprávnený v zmysle rozhodcovskej zmluvy, pričom jej platnosťou sa odvolací súd zaoberal nižšie.

41. Čo sa týka námietky žalobcu, že rozhodcovská zmluva nebola platne uzatvorená, odvolací súd poukazuje na to, že súd prvej inštancie bol viazaný názorom odvolacieho súdu vysloveným v jeho predchádzajúcom rozhodnutí, preto uvedenú skutočnosť nemohol posúdiť odlišne. Pokiaľ ide o záväznosť takéhoto právneho názoru vo vzťahu k odvolaciemu súdu rozhodujúcom o ďalšom odvolaní po vrátení veci, odvolací súd má za to, že tým nie je viazaný a môže k danej otázke zaujať aj iné právne stanovisko. Z ustanovení vyplýva príkaz viazanosti právnym názorom odvolacieho súdu v prípade zrušenia prvoinštančného rozhodnutia a vrátenia veci na ďalšie prejednanie len vo vzťahu k súdu prvej inštancie. Zo žiadneho ustanovenia nevyplýva, že odvolací súd je viazaný názorom vysloveným v predchádzajúcom rozhodnutí, a preto po prehodnotení veci môže dospieť k inému záveru. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 28Cdo/3342/2007 zo dňa 24.10.2007, podľa ktorého "Odvolací soud může změnit svůj právní názor vyjádřený v předchozím zrušujícím usnesení a potvrdit rozhodnutí soudu prvního stupně, jímž ten jeho dřívější právní názor nerespektoval.. Tuto možnost odvolacího soudu lze dovodit i z judikatury Nejvyššího soudu, v níž se konstatuje, že odvolací soud není vázán svým dřívějším právním názorem v dané věci neboť ze žádného ustanovení občanského soudního řádu nelze dovodit, že by odvolací soud nemohl již jednou vyslovený právní názor ve věci v pozdějším odvolacím řízení změnit (viz rozsudek Nejvyššího soudu ze dne 19. června 2003, sp. zn. 22 Cdo 880/2003). Tento závěr se jeví logickým i z toho důvodu, že proti rozhodnutí soudu odvolacího již právní řád neposkytuje účastníkovi žádný řádný opravný prostředek. Bylo by proto v rozporu s účelem civilního soudního řízení, jestliže by odvolací soud pod „tíhou“ svého dříve vysloveného právního názoru musel ve věci rozhodnout stejně, byť by ve světle nových právně významných událostí (např. nálezu Ústavního soudu či rozhodnutí soudu Nejvyššího) byl přesvědčen o neslučitelnosti takového rozhodnutí s právním řádem."

42. Odvolací súd poukazuje aj na nález Ústavného súdu SR z 3. 9. 2013, sp. zn. III. ÚS 46/2013-40, podľa ktorého "ak by sa obrana všeobecných súdov v konaní o neskôr podanej sťažnosti sťažovateľa odvíjala od poukazu na povinnosť prvostupňového súdu rešpektovať vyslovený, hoci ústavne nesúladný právny názor súdu odvolacieho, nebráni to ústavnému súdu vysloviť porušenie základných práv sťažovateľa. Pre odvolací súd totiž nevyplýva z § 226 OSP jeho viazanosť vlastným právnym názorom. Teda odvolací súd svoj skorší záväzný právny názor môže (napríklad aj pod vplyvom záväzného právneho názoru ústavného súdu vysloveného v konaní podľa čl. 127 ods. 1 ústavy) zmeniť. Potvrdzuje to aj súdna judikatúra, podľa ktorej odvolací súd nepostupuje v rozpore s procesnými predpismi, ak svoj predchádzajúci vo veci vyslovený právny názor zmení a potvrdí také rozhodnutie súdu prvého stupňa, ktorým tento jeho skorší právny názor nerešpektoval (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky z 24. októbra 2007 vo veci sp. zn. 28 Cdo 3342/2007). Obdobne Najvyšší súd Českej republiky v rozsudku z 3. mája 2007 vo veci sp. zn. 22 Cdo 1349/2006 uviedol, že aj keď zmena skoršieho, pre súd

prvého stupňa záväzného právneho názoru odvolacieho súdu, je v zásade nežiaduca, nemožno ju považovať za nepatričnú, predovšetkým s ohľadom na ústavnoprávny princíp nezávislosti sudcu, ktorý je vo všeobecnosti viazaný len zákonom".

43. Vzhľadom na uvedené sa odvolací súd opätovne zaoberal námietkou žalobcu týkajúcou sa neplatnosti rozhodcovskej zmluvy.

44. Protokol o odovzdaní a prevzatí diela bol vyhotovený v zmysle Zmluvy o dielo zo dňa 22.08.2007 uzatvorenej medzi zmluvnými stranami MAXIN spol. s r.o. a KK KUBANKA, spol. s r.o.. V zmysle bodu 3 protokolu sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vyplývajúce z ich právnych vzťahov predložia na rozhodnutie rozhodcovskému súdu oznámenému Obchodným vestníkom XIV/1A/2006 dňa 02.01.2006.

45. Podľa čl. III bod 7 Zmluvy o dielo zhotoviteľ sa zaviazal odovzdať objednávateľovi dielo na základe písomného protokolu o odovzdaní a prevzatí diela, pričom takýto protokol je dokladom o riadnom odovzdaní diela a splnení povinností na strane zhotoviteľa. Z uvedeného potom vyplýva, že preberací protokol nadviazal na povinnosť uloženú v čl. III bod 7 Zmluvy o dielo, a teda primárnym účelom tohto dokumentu bolo potvrdiť odovzdanie diela zhotoviteľom v zmysle uvedeného článku zmluvy a k tomuto následku smerovala aj vôľa sporových strán. Odvolací súd pripúšťa, že nie je vylúčené, aby si v takomto dokumente zmluvné strany dohodli rozhodcovskú doložku a bolo by tiež možné prijať záver o tom, že takéto dojednanie o rozhodcovskej doložke môže predstavovať dodatok k zmluve o dielo bez toho, aby bol ako "dodatok" označený samotný dokument, avšak z jeho texu musí jednoznačne vyplývať, že ide o dodatok ku konkrétnej zmluve a musí byť aj zrejmá vôľa zmeniť alebo doplniť ustanovenia zmluvy.

46. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na to, že podľa čl. XI bod 5 zmluvy o dielo sa zmluvné strany dohodli na tom, že v prípade rozporov ohľadne zmeny alebo zrušenia záväzku vyplývajúceho z tejto zmluvy budú najprv riešiť vzniknutý rozpor na úrovni štatutárnych zástupcov a až po neúspešných rokovaniach sa so svojimi nárokmi obrátia na príslušný obchodný súd. V prípade, ak mali zmluvné strany vôľu zmeniť toto ustanovenie zmluvy tak, že spory budú prejednané pred rozhodcovským súdom, táto vôľa mala byť prejavená jednoznačne v texte rozhodcovskej doložky, z ktorej by vyplývalo, že sa vzťahuje na zmluvu o dielo a nahradzuje ustanovenie čl. XI bod 5 tejto zmluvy.

47. Zo znenia textu, podľa ktorého sa zmluvné strany dohodli, že všetky spory vyplývajúce z ich vzájomných vzťahov predložia na rozhodnutie rozhodcovskému súdu, jednoznačne nevyplýva, na aké právne vzťahy sa má rozhodcovská doložka vzťahovať. Záver, že má ísť o všetky spory vyplývajúce zo zmluvy o dielo, podľa názoru odvolacieho súdu nie je možné vyvodiť len z úvodnej vety preberacieho protokolu, že bol vyhotovený v zmysle zmluvy o dielo, pretože z tejto formulácie vyplýva len to, že sa preberací protokol vyhotovil v nadväznosti na znenie čl. III bod 7 za účelom zdokladovania riadneho odovzdania diela. Podľa odvolacieho súdu toto dojednanie nemá povahu dodatku k zmluve o dielo, pretože v konaní nebola preukázaná vôľa zmluvných strán takouto formou zmeniť znenie predmetnej zmluvy. Určitosť právneho úkonu je potrebné posudzovať vo vzťahu ku konkrétnym okolnostiam daného prípadu, pričom pre interpretáciu obsahu záväzkového vzťahu je rozhodujúca skutočná vôľa obidvoch zmluvných strán v dobe uzavretia zmluvy, pričom z okolností prípadu má odvolací súd za to, že vôľou zmluvných strán bolo potvrdiť odovzdanie diela predmetným protokolom.

48. Podľa § 4 ods. 1 zák. č. 244/2002 Z.z. v znení účinnom do 30.06.2009 rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Odvolací súd má za to, že ak účastníci nedojednali rozhodcovskú doložku priamo v Zmluve o dielo a neskôr mali vôľu takúto zmluvu uzavrieť, bolo potrebné vypracovať samostatnú rozhodcovskú zmluvu, z ktorej by bolo zrejmé, že sa vzťahuje na spory vyplývajúce zo zmluvy o dielo, a nie vložiť formuláciu do preberacieho protokolu, ktorý má predstavovať len doklad o odovzdaní a prevzatí diela. Odvolací súd má za to, že znenie Protokolu o odovzdaní a prevzatí diela je nezrozumiteľné, keďže predstavuje akúsi kombináciu zmluvy a dokladu o odovzdaní diela, ktorý má potvrdzovať splnenie povinností zhotoviteľa. Rozhodcovská zmluva zakomponovaná do textu protokolu vyvoláva pochybnosti o tom, na aké právne vzťahy sa má vzťahovať, či na právne vzťahy týkajúce sa zodpovednosti za vady a za škodu odovzdávaného diela, na ktoré odkazuje odsek 2 protokolu, alebo na právne vzťahy zo Zmluvy o dielo ako celku, pričom treba mať na zreteli, že zmluva o dielo sa mala meniť len písomnými dodatkami, pričom znenie rozhodcovskej zmluvy žiadnym spôsobom neodkazuje na čl. XI bod 5, v ktorom bolo upravené riešenie rozporov medzi

zmluvnými stranami. Odvolací súd má za to, že zmluvné strany nedojednali zmenu uvedeného článku zmluvy o dielo, aj preto nedošlo k platnému uzavretiu rozhodcovskej zmluvy.

49. Odvolací súd na základe vyššie uvedených skutočností rozsudok súdu v zmysle § 388 zmenil tak, ako je uvedené vo výroku rozhodnutia. 50. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa ust. § 396 ods. 1, 2 v spojení s ust. § 255 ods. 1 CSP. Odvolací súd dospel k záveru, že v konaní mal sčasti úspech a sčasti neúspech tak žalobca ako aj žalovaný, nakoľko žalobcovmu návrhu nebolo vyhovené v plnom rozsahu, keď k zrušeniu rozhodcovského rozsudku došlo len z jedného dôvodu, pričom žalobca žiadal o jeho zrušenie z viacerých dôvodov, v ktorých bol naopak úspešný žalovaný. Vzhľadom na to odvolací súd nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnej strane sporu.

51. Tento rozsudok bol členmi senátu prijatý pomerom hlasov 3 : 0 (§ 393 ods. 2 druhá veta .

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 . V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .