Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

32Csp/60/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Okresný súd Malacky, samosudkyňou Mgr. Zuzanou Albert, v právnej veci žalobcu: C. zast.: URBAN FALATH GAŠPEREC BOŠANSKÝ, s.r.o., advokátska kancelária, IČO: 47 244 895, Zámocké schody 2/A, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Všeobecná úverová banka, a.s., IČO: 31 320 155, Mlynské Nivy 1, 829 90 Bratislava, zast.: ČERNEJOVÁ & HRBEK, s.r.o., IČO: 36 857 513, Kýčerského 7, 811 05 Bratislava, o zaplatenie 412,82 Eur s príslušenstvom a o určenie neprijateľnosti zmluvnej podmienky, takto

rozhodol:

I. Súd konanie z a s t a v u j e v časti o zaplatenie 31,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 31,33 Eur odo dňa 16.11.2015 do zaplatenia.

II. Súd vo zvyšku žalobu z a m i e t a .

III. Súd p r i z n á v a žalovanému náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa žalobou doručenou súdu dňa 12.10.2017, ktorej bola pridelená spisová značka 32Csp/60/2017, domáhal, aby súd zaviazal žalovaného vydať mu bezdôvodné obohatenie vo výške 412,82 Eur s 5,05 % p.a. úrokom z omeškania od 16.11.2015 do zaplatenia, ktoré mal žalovaný získať plnením žalobcu nad rámec istiny úveru, ktorý sa v zmysle príslušných právnych predpisov považuje za bezúročný a bez poplatkov. Ďalej žiadal určiť, že zmluvné podmienky uvedené v čl. III. bod 6. zmluvy o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, uzavretej dňa 23.07.2014 v spojení s čl. XII. bod 4. všeobecných obchodných podmienok sú neprijateľné a v zmysle § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka neplatné.

2. Svoj nárok na vydanie bezdôvodného obohatenia žalobca odôvodnil tým, že dňa 23.07.2014 uzavrel so žalovaným Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX (ďalej len „Zmluva o úvere“), na základe ktorej žalovaný žalobcovi poskytol spotrebiteľský úver vo výške 2.000,00 Eur. Žalobca sa zaviazal úver splatiť v 120 splátkach po 31,32 Eur, pričom medzi stranami nebolo dohodnuté poistenie úveru. V Zmluve o úvere bolo uvedené, že celkové náklady spotrebiteľa podľa Zmluvy sú vo výške 1.757,15 Eur, RPMN je 15,19 % a úroková sadzba 14,30 %. Žalovaný na Zmluvu o úvere uhradil od 15.08.2014 do 15.11.2015 celkom 16 mesačných splátok po 31,32 Eur a dňa 16.11.2015 na základe žiadosti o zmenu zmluvných podmienok uhradil formou predčasného splatenia úveru jednorazovo sumu 1.911,70 Eur, t.j. celkovo žalovanému na Zmluvu o úvere uhradil sumu 2.412,82 Eur.

3. Podľa názoru žalobcu je Zmluvu o úvere nutné považovať za bezúročnú a bez poplatkov, pretože:

a) v nej nie je v rozpore s ust. § 9 ods. 2 písm. k) v spojení s § 11 ods. 1 písm. b) zákona č. 129/2010 Z.z. v znení účinnom ku dňu uzavretia Zmluvy o úvere (ďalej ako „Zákon o SÚ“) stanovená konkrétna výška istiny, úroku a poplatkov, ktoré sú spotrebiteľom platené v každej jednotlivej splátke;

b) je v nej uvedený nesprávny údaj o výške celkovej čiastky, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť. Zmluva o úvere uvádza, že celková čiastka na úhradu spotrebiteľom je 3.757,15 Eur, súčasne však uvádza, že spotrebiteľ má uhradiť 120 mesačných splátok po 31,32 Eur, ktorý súčin dáva sumu 3.758,40 Eur a nie v Zmluve uvádzanú sumu 3.757,15 Eur. Nesprávne tak bola určená aj celková suma nákladov spotrebiteľa, ktorá mala byť stanovená v Zmluve na sumu 1.758,40 Eur, avšak Zmluva udáva údaj 1.757,15 Eur.

4. Keďže je Zmluva o úvere bezúročná a bez poplatkov, mal žalobca povinnosť vrátiť žalovanému len sumu istiny vo výške 2.000,00 Eur, zaplatil mu však celkom sumu 2.412,82 Eur. Rozdiel vo výške 412,82 Eur žiada od žalovaného vydať ako ním získané bezdôvodné obohatenie. Okrem istiny žiada priznať aj úroky z omeškania vo výške 5,05 % p.a., a to od 16.11.2015 do zaplatenia, pretože podľa názoru žalobcu vzniklo bezdôvodné obohatenie žalovaného dňom úhrady jednorazovej splátky pri predčasnom splatení úveru.

5. Pokiaľ ide o druhý žalovaný nárok žalobcu, ktorý sa týka určenia neprijateľnosti zmluvných podmienok Zmluvy o úvere, poukazuje žalobca na čl. III. bod 6. Zmluvy o úvere, kde je uvedené: „Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne upravené v tejto úverovej zmluve.“ a na čl. XII. bod 4. Všeobecných obchodných podmienok VÚB, a.s. na poskytovanie spotrebiteľských úverov fyzickým osobám - občanom („VOP“), ktorý uvádza: „Zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v týchto obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonníkom, Zákonom o spotrebiteľských úveroch a Zákonom o bankách“. Podľa názoru žalobcu neboli citované podmienky v Zmluve o úvere dojednané individuálne a a žalovaný ako podnikateľ si nimi jednostranne a bez dohody so žalobcom ako spotrebiteľom ustanovil, že na ich právne vzťahy sa bude vzťahovať , čo je po právnej stránke neprijateľná zmluvná podmienka znevýhodňujúca žalobcu ako spotrebiteľa. Spotrebiteľ má vždy právo, aby sa právny vzťah týkajúci sa spotrebiteľskej zmluvy, resp. zmluvy o spotrebiteľskom úvere riadil právnou úpravou Občianskeho zákonníka, lebo to kogentne prikazuje ust. § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka. Podľa názoru žalobcu sa na predmetný právny vzťah môže vzťahovať len ust. § 497 a § 499 Obchodného zákonníka, avšak na všetky ostatné otázky týkajúce sa zmluvného vzťahu sa musí uplatňovať Občiansky zákonník a jeho vylúčenie, resp. zakotvenie zmluvnej podmienky, podľa ktorej sa zmluvné vzťahy riadia Obchodným zákonníkom, predstavuje neprijateľnú zmluvnú podmienku. Vzhľadom na uvedené žalobca žiada, aby súd v zmysle § 53 ods. 1 v spojení s § 53 ods. 5 Občianskeho zákonníka vyhlásil cit. zmluvné podmienky za neplatné pre ich charakter neprijateľných zmluvných podmienok.

6. K veci sa na výzvu súdu vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že žiada žalobu zamietnuť. Zmluvu o úvere považuje za právne perfektnú, majúcu všetky náležitosti v zmysle príslušnej legislatívy. Podľa názoru žalovaného ust. § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o SÚ nevyžaduje, aby bola v každej zmluve o spotrebiteľskom úvere každá splátka rozpísaná na splátku istiny, úroku a poplatkov. Taký záver nevyplýva ani z dôvodovej správy k Zákonu o SÚ, ani zo Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2008/48/ES o zmluvách o spotrebiteľskom úvere a o zrušení smernice Rady 87/102/EHS (ďalej ako „Smernica“), čo bolo potvrdené aj Súdnym dvorom Európskej únie („SDEÚ“) v rozsudku vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej. Žalovaný poukázal na stanovisko Národnej banky Slovenska k tejto právnej otázke, ktoré je v súlade s postojom žalovaného, ako aj na možné riziko sankcií voči Slovenskej republike, ak by si súdy osvojili výklad predmetného ustanovenia v rozpore so Smernicou a rozsudkom SDEÚ C-42/15. Uviedol, že zo Zmluvy o úvere pre žalobcu bez akýchkoľvek pochýb vyplýva, koľko, kedy, komu a dokedy má splácať. Ak mal žalobca záujem o informáciu o rozpise splátok, mohol si od žalovaného vyžiadať bezodplatne poskytnutie amortizačnej tabuľky.

7. Pokiaľ ide o žalobcom tvrdený rozpor medzi údajmi Zmluvy o výške a počte splátok úveru a o celkovej sume na úhradu spotrebiteľom, uvádza žalovaný, že rozdiel predstavujúci sumu 1,25 Eur je spôsobený výlučne matematickou úpravou čísel, ktorá je nevyhnutná, keďže bez nej sa vypočítané čiastky nedajú reálne zaplatiť (desatiny a menšie časti centu sa nedajú uhradiť). Špecializované softvérové riešenie pracujúce v automatickom režime, ktoré využíva žalovaný, vypočítalo, že pri stanovenej výške úveru,

jeho splatnosti a úrokovej sadzbe má byť spotrebiteľom - dlžníkom zaplatená celková suma 3.757,15 Eur, ako je uvedené v Zmluve. Túto sumu následne rozdelilo na 120 splátok, ktoré by tak boli vo výške 31,3095833333 Eur, pričom však platí, že najnižšia jednotka meny euro je jeden cent, z akého dôvodu bolo nevyhnutné výšku splátky zaokrúhliť, a to nahor na sumu 31,32 Eur. Vzniknutý matematický rozdiel vo výške 1,25 Eur žalobca nie je povinný zaplatiť a ide na vrub žalovaného. Taký bagateľný rozdiel potom nemôže mať za následok zákonnú sankciu bezpoplatkovosti a bezúročnosti poskytnutého úveru; taká sankcia by bola evidentne neprimeraná a rozporná s judikatúrou SDEÚ, ktorá preferuje proporcionalitu a primeranosť sankcií. Poukázal na rozsudok C-42/15, v ktorom SDEÚ uviedol, že „článok 23 smernice 2008/48 sa má vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 tejto smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsahu svojho záväzku“. Podľa názoru žalovaného je motívom žaloby snaha sa protiprávne, cez zneužitie ochrany poskytovanej zákonom spotrebiteľovi, vyviazať z dobrovoľne prevzatého zmluvného záväzku, ktorý navyše žalovaný riadne plnil a plní.

8. K druhému žalobnému nároku sa žalovaný vyjadril v tom zmysle, že poprel, že by Zmluva o úvere obsahovala akékoľvek neprijateľné podmienky. Poukázal na znenie ust. § 52 ods. 2 a § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka a uviedol, že Zmluva o úvere vrátane VOP neuvádzajú odklon od týchto ustanovení, nevylučujú a ani nemôžu vylúčiť použitie kogentnej úpravy ochrany spotrebiteľa. Článok XII. ods. 4 VOP nezakazuje aplikáciu Občianskeho zákonníka, ani aplikáciu akýchkoľvek noriem spotrebiteľského práva a ani neuvádza, že by sa od nejakej takej normy strany Zmluvy o úvere odchyľovali. Citovaný článok VOP len uvádza, vymenúva, že okrem zákona o spotrebiteľských úveroch a zákona o bankách sa predmetný vzťah, keďže ide o absolútny obchod, riadi tiež Obchodným zákonníkom. Je samozrejmé, že právny vzťah založený Zmluvou o úvere sa spravuje všetkými kogentnými právnymi normami ochrany spotrebiteľa, no v ostatnom sa spravuje aj Obchodným zákonníkom upravujúcim zmluvu o úvere ako zmluvný typ (absolútny obchod), ktorý môže niektoré čiastkové otázky upravovať aj výhodnejšie pre spotrebiteľa než Občiansky zákonník, ktorého prednostná aplikácia je podmienená práve výhodnosťou pre spotrebiteľa. Žalovaný považuje žalobu žalobcu za zneužitie práva a požiadal súd o aplikáciu čl. 5 CSP, t.j. aby žalobe nebola priznaná právna ochrana.

9. Na prejednanie veci súd nariadil pojednávanie na deň 23.04.2018, kde obe strany zotrvali na svojich stanoviskách a poukázali na rozhodnutia súdov v obdobných veciach. Pojednávanie bolo odročené na žiadosť žalobcu, ktorý na pojednávaní zistil, že súdu nedopatrením nedoručil svoju repliku a čiastočné späťvzatie žaloby.

10. Dňa 25.04.2018 bolo súdu doručené čiastočné späťvzatie žaloby a replika žalobcu k vyjadreniu žalovaného, v ktorej opakuje a dopĺňa svoje tvrdenia zo žaloby a uvádza, že zo znenia Zákona o SÚ, ako aj z dôvodovej správy k nemu jasne vyplýva, že je potrebné v zmluve o spotrebiteľskom úvere osobitne uvádzať splátky istiny, úrokov aj poplatkov. Výklad ust. § 9 ods. 2 písm. k) prezentovaný žalovaným považuje za výklad contra legem, predmetné ustanovenie podľa neho nie je možné vykladať eurokonformne. Smernica nie je priamo aplikovateľná a Slovenská republika pri jej transpozícií išla nad rámec článku 10 ods. 2 Smernice. Také porušenie zo strany štátu však nie je možné zhojiť eurokonformným výkladom, ktorý by bol contra legem a porušil by i zásadu právnej istoty, ale len žalobou voči štátu o náhradu škody. K rozsudku SDEÚ C-42/15 namieta, že tento vykladá len Smernicu a nezaoberá sa otázkou výkladu vnútroštátneho práva. Na uvedenom nemôže nič zmeniť ani žalovaným spomínané riziko sankcií voči Slovenskej republike. Pokiaľ ide o žalovaným namietanú skutočnosť, že žalobca si mohol vyžiadať od žalovaného amortizačnú tabuľku a neurobil to, uvádza žalobca, že amortizačnú tabuľku si môže spotrebiteľ vyžiadať až po uzavretí zmluvy, ale zmluva musí už v čase jej podpisu obsahovať rozčlenenie splátok na istinu, úroky a poplatky. Vyžiadanie si amortizačnej tabuľky je právom, nie povinnosťou spotrebiteľa, zatiaľ čo uvedenie rozpisu splátok je povinnosťou veriteľa, ktorej nedodržanie je sankcionované bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou poskytnutého úveru. S uznesením Najvyššieho súdu sp.zn. 3Cdo/146/2017, na ktoré na pojednávaní poukázal žalovaný, sa žalobca nestotožňuje, predmetné uznesenie považuje za vágne a arbitrárne. Keďže nejde o stanovisko občianskoprávneho kolégia, nie je predmetné uznesenie ani formálne záväzné ako ustálená judikatúra. Súčasne poukázal na skutočnosť, že zákonodarca považoval za potrebné ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o SÚ novelizovať, aby tým dosiahol súlad so Smernicou, čo potvrdzuje, že na predmetné ustanovenie nie je možné použiť eurokonformný výklad.

11. Pokiaľ ide o uvedenie nesprávneho údaju o výške celkovej sumy na úhradu spotrebiteľom, uvádza žalobca k vyjadreniu žalovaného, že žalovanému nič nebránilo, aby po tom, čo mu systém vypočíta výšku splátky a zaokrúhli ju, ešte raz prepočítal sumu celkovej čiastky, ktorá bude uvedená v Zmluve tak, aby údaje v Zmluve uvádzané boli správne. Podľa názoru žalobcu je irelevantné, či je rozdiel v danej čiastke bagateľný alebo výrazný, akýkoľvek rozdiel, resp. uvedenie nesprávnej sumy v Zmluve spôsobuje porušenie Zákona o SÚ a má za následok bezúročnosť a bezpoplatkovosť úveru. Zákon o SÚ jednoznačne stanovuje v § 11, kedy je zmluva o spotrebiteľskom úvere bezúročná a bez poplatkov a to bez možnosti posúdenia, či ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsahu svojho záväzku.

12. Súd na prejednanie sporu nariadil v súlade s § 297 pojednávanie na deň 24.05.2018, kde vec za prítomnosti oboch strán prejednal a vykonal dokazovanie nimi predloženými listinnými dôkazmi: Zmluva o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX zo dňa 23.07.2014, Žiadosť o zmenu zmluvných podmienok zo dňa 05.11.2015, Oznámenie výšky pohľadávky pri predčasnom splatení úveru zo dňa 10.11.2015, Podnet Poškodeného ako spotrebiteľa podaný na Ministerstvo spravodlivosti SR, odbor ochrany spotrebiteľa zo dňa 11.10.2017, výpis z obchodného registra žalovaného, Stanovisko Odboru ochrany finančných spotrebiteľov Národnej banky Slovenska z 18.04.2017 k aplikačným dôsledkom rozsudku Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-42/2015 Home Credit Slovakia, a.s. proti Kláre Biróovej. Súd na základe vykonaného dokazovania zistil nasledovný skutkový a právny stav veci, pričom vychádzal z ustanovení právnych predpisov účinných v čase uzavretia Zmluvy o úvere:

13. Podľa § 497 Obchodného zákonníka, zmluvou o úvere sa zaväzuje veriteľ, že na požiadanie dlžníka poskytne v jeho prospech peňažné prostriedky do určitej sumy, a dlžník sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť úroky.

14. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občianskoprávnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.

15. Podľa § 39 Občianskeho zákonníka, neplatný je právny úkon, ktorý svojím obsahom alebo účelom odporuje zákonu alebo ho obchádza alebo sa prieči dobrým mravom.

16. Podľa § 52 ods. 1 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom.

17. Podľa § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách, ako aj všetky iné ustanovenia upravujúce právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, použijú sa vždy, ak je to na prospech zmluvnej strany, ktorá je spotrebiteľom. Odlišné zmluvné dojednania alebo dohody, ktorých obsahom alebo účelom je obchádzanie tohto ustanovenia, sú neplatné.

18. Podľa § 52 ods. 3 a 4 Občianskeho zákonníka je dodávateľom osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy koná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti a spotrebiteľom je fyzická osoba, ktorá pri uzatváraní a plnení spotrebiteľskej zmluvy nekoná v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti.

19. Podľa § 53 ods. 1 a ods. 5 Občianskeho zákonníka, spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len „neprijateľná podmienka“). To neplatí, ak ide o zmluvné podmienky, ktoré sa týkajú hlavného predmetu plnenia a primeranosti ceny, ak tieto zmluvné podmienky sú vyjadrené určito, jasne a zrozumiteľne alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.

20. Podľa § 54 ods. 1 Občianskeho zákonníka, zmluvné podmienky upravené spotrebiteľskou zmluvou sa nemôžu odchýliť od tohto zákona v neprospech spotrebiteľa. Spotrebiteľ sa najmä nemôže vopred vzdať svojich práv, ktoré mu tento zákon priznáva, alebo si inak zhoršiť svoje zmluvné postavenie.

21. Podľa § 54 ods. 2 Občianskeho zákonníka, v pochybnostiach o obsahu spotrebiteľských zmlúv platí výklad, ktorý je pre spotrebiteľa priaznivejší.

22. Podľa § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak ide o omeškanie s plnením peňažného dlhu, má veriteľ právo požadovať od dlžníka popri plnení úroky z omeškania, ak nie je podľa tohto zákona povinný platiť poplatok z omeškania; výšku úrokov z omeškania a poplatku z omeškania ustanovuje vykonávací predpis.

23. Podľa § 3 nariadenia vlády 87/1995 Z.z., výška úrokov z omeškania je o päť percentuálnych bodov vyššia ako základná úroková sadzba Európskej centrálnej banky platná k prvému dňu omeškania s plnením peňažného dlhu.

24. Podľa § 1 ods. 2 zákona č. 129/2010 Z.z. o spotrebiteľských úveroch, spotrebiteľským úverom na účely tohto zákona je dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme pôžičky, úveru, odloženej platby alebo obdobnej finančnej pomoci poskytnutej veriteľom spotrebiteľovi.

25. Podľa § 2 Zákona o SÚ sa rozumie:

a) spotrebiteľom fyzická osoba, ktorá nekoná v rámci predmetu svojho podnikania alebo povolania, b) veriteľom fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá ponúka alebo poskytuje spotrebiteľský úver v rámci svojej podnikateľskej činnosti, d) zmluvou o spotrebiteľskom úvere zmluva, ktorou sa veriteľ zaväzuje poskytnúť spotrebiteľovi spotrebiteľský úver a spotrebiteľ sa zaväzuje poskytnuté peňažné prostriedky vrátiť a zaplatiť celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, g) celkovými nákladmi spotrebiteľa spojenými so spotrebiteľským úverom všetky náklady vrátane úrokov, provízií, daní a poplatkov akéhokoľvek druhu, ktoré musí spotrebiteľ zaplatiť v súvislosti so zmluvou o spotrebiteľskom úvere a ktoré sú veriteľovi známe, okrem notárskych poplatkov; do celkových nákladov patria aj náklady na doplnkové služby súvisiace so zmluvou o spotrebiteľskom úvere, a to najmä poistné, ak spotrebiteľ musí navyše uzavrieť zmluvu o poskytnutí takejto doplnkovej služby, aby získal spotrebiteľský úver alebo aby ho získal za ponúkaných podmienok, h) celkovou čiastkou, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, súčet celkovej výšky spotrebiteľského úveru a celkových nákladov spotrebiteľa spojených so spotrebiteľským úverom, i) ročnou percentuálnou mierou nákladov celkové náklady spotrebiteľa spojené so spotrebiteľským úverom, vyjadrené ako ročné percento z celkovej výšky spotrebiteľského úveru podľa § 19,

26. Podľa § 9 ods. 2 Zákona o SÚ, zmluva o spotrebiteľskom úvere okrem všeobecných náležitostí podľa Občianskeho zákonníka musí obsahovať tieto náležitosti:

j) ročnú percentuálnu mieru nákladov a celkovú čiastku, ktorú musí spotrebiteľ zaplatiť, vypočítané na základe údajov platných v čase uzatvorenia zmluvy o spotrebiteľskom úvere; uvedú sa všetky predpoklady použité na výpočet tejto ročnej percentuálnej miery nákladov, k) výšku, počet a termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov, prípadné poradie, v ktorom sa budú splátky priraďovať k jednotlivým nesplateným zostatkom s rôznymi úrokovými sadzbami spotrebiteľského úveru na účely jeho splatenia,

27. Podľa § 11 ods. 1 Zákona o SÚ, poskytnutý spotrebiteľský úver sa považuje za bezúročný a bez poplatkov, ak:

b) zmluva o spotrebiteľskom úvere neobsahuje náležitosti podľa § 9 ods. 2 písm. a) až k), r) a y).

28. Súd po vykonanom dokazovaní mal za preukázané, že žalobca a žalovaný uzavreli dňa 23.07.2014 Zmluvu o poskytnutí spotrebiteľského úveru „Flexipôžička“ č. XXXXXXXXXXXXXXX, ktorou sa žalovaný zaviazal poskytnúť žalobcovi bezúčelový spotrebný úver vo výške 2.000,00 Eur. Žalobca bol povinný predmetný úver vrátiť v 120 splátkach po 31,32 Eur, poistenie dohodnuté nebolo. V Zmluve boli ďalej uvedené nasledujúce údaje:

dátum prvej a poslednej anuitnej splátky: 15/08/2014 15/07/2024

výška úrokovej sadzby: 14,30 % ročná percentuálna miera nákladov: 15,19 % celkové náklady dlžníka: 1.757,15 Eur celková čiastka, ktorú musí dlžník zaplatiť v súvislosti s poskytnutým úverom: 3.757,15 Eur priemerná ročná percentuálna miera nákladov: 17,94 %

29. Na Zmluvu o úvere žalobca uhradil celkovo sumu 2.412,82 Eur, čo nebolo zo strany žalovaného spochybnené, preto tento údaj súd považoval za nesporný.

30. Následne pristúpil súd k preskúmaniu uzavretej Zmluvy o úvere. I keď Zmluva o úvere predstavuje tzv. absolútny obchodný záväzkový vzťah (§ 261 ods. 3 písm. d) Obchodného zákonníka), je zrejmé, že predmetná Zmluva je súčasne spotrebiteľskou zmluvou a na žalobcu je potrebné hľadieť ako na spotrebiteľa, pretože pri jej uzavieraní nekonal na rozdiel od žalovaného v rámci predmetu svojej obchodnej alebo inej podnikateľskej činnosti. Na právny vzťah založený Zmluvou o úvere je preto potrebné aplikovať aj príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách (§ 52 a nasl. Občianskeho zákonníka). Tzv. spotrebiteľské zmluvy (i keď sú upravené v Občianskom zákonníku) nepredstavujú osobitný zmluvný typ aplikovateľný len na občianskoprávne vzťahy, naopak príslušné ustanovenia Občianskeho zákonníka je potrebné aplikovať na všetky právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ bez ohľadu na to, či ide o občianskoprávny alebo obchodnoprávny vzťah (vyplýva to najmä z toho, že ustanovenia o spotrebiteľských zmluvách sú systematicky zaradené vo všeobecnej časti Občianskeho zákonníka, a teda nepredstavujú osobitný zmluvný typ zo záväzkovej časti). Preto na právny vzťah žalobcu a žalovaného založený Zmluvou o úvere aplikoval súd ustanovenia Občianskeho zákonníka (týkajúce sa spotrebiteľských zmlúv) a ustanovenia Obchodného zákonníka (čo sa týka konkrétnych práv a povinností).

31. Uzavretú Zmluvu súd zároveň podriadil aj pod právny režim Zákona o SÚ, v znení účinnom ku dňu uzavretia spornej Zmluvy, keďže spotrebiteľským úverom sa na účely tohto zákona považuje (o.i.) aj dočasné poskytnutie peňažných prostriedkov na základe zmluvy o spotrebiteľskom úvere vo forme úveru. Pokiaľ ide o spornú Zmluvu, žalobca má s poukazom na § 3 ods. 2 Zákona o SÚ postavenie spotrebiteľa, keďže nebolo v konaní preukázané (a ani samotným žalovaným tvrdené), že úver bol žalobcovi poskytnutý na účel zamestnania, povolania alebo podnikania a žalovaný má s poukazom na § 3 ods. 1 Zákona o SÚ postavenie veriteľa, keďže do právneho vzťahu so žalobcom vstupoval ako právnická osoba poskytujúca spotrebiteľský úver v rámci svojho podnikania.

32. Súd Zmluvu o úvere následne podrobil skúmaniu z hľadiska (ne)splnenia náležitostí stanovených v Zákone o SÚ, konkrétne v jeho § 9 ods. 2 a konštatuje, že nezistil také pochybenie veriteľa pri vypracovávaní Zmluvy, ktoré by malo spôsobiť jej bezúročnosť a bezpoplatkovosť.

33. V Zmluve o úvere nebola každá zo 120 dohodnutých splátok rozčlenená na splátku istiny, úroku a poplatku, ale Zmluva uviedla len jeden údaj o celkovej výške splátky. Podľa názoru súdu je ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o SÚ nevyhnutné vykladať eurokonformne a tak uzavrieť, že nie je potrebné, aby Zmluva o úvere uvádzala všetky splátky v členení na istinu, úrok a poplatok, postačuje, ak udáva správne a zrozumiteľne údaj o počte a termínoch splatnosti splátok, ako aj celkovej výške každej jednej splátky. Hoci ust. § 9 ods. 2 písm. k) je nepochybne kogentným ustanovením, podľa názoru súdu úmysel zákonodarcu pri jeho gramatickom vyjadrení jednoznačne smeroval k ustáleniu požiadavky určenia konkrétnej výšky, počtu a termínov splátok, ktoré v sebe zahŕňajú istinu, úroky a iné poplatky a nie k tomu, aby veritelia boli povinní každú jednu splátku v zmluve rozčleniť na jednotlivé časti zodpovedajúce úrokom, istine a poplatkom. Gramatickým výkladom možno totiž rovnako dospieť k záveru, že zákon vyžaduje určenie výšky, počtu a termínov splátok, pričom ďalšie pokračovanie legislatívneho vyjadrenia v podobe „splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“ predstavuje konkretizáciu obsahu každej splátky, ktorá typicky pozostáva z uvedených jednotlivých zložiek. Použitie metód gramatického výkladu však evidentne nepostačuje, keďže za ich použitia možno dospieť k dvom vzájomne rozporným interpretáciám predmetného ustanovenia, je preto potrebné použiť tiež metódy logického a systematického výkladu, a to v kontexte súladu skúmanej normy s komunitárnym právom, ktorá bola takým ustanovením do národného právneho poriadku transponovaná. Súd nemôže prisvedčiť názoru žalobcu, že sa zákonodarca vedome odchýlil od ustanovení Smernice a v ust. § 9 ods. 2 písm. k) rozšíril povinné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere o rozpis splátok na istinu, úroky a poplatky

(nesvedčí o tom ani dôvodová správa k zákonu), zákonodarca podľa názoru súdu vo vnútroštátnej právnej úprave len jednoducho konkretizoval, z čoho každá splátka pozostáva.

34. Rovnako k predmetnej otázke judikoval aj Najvyšší súd SR v uznesení 3 Cdo 146/2017, na ktoré prvoinštančný súd odkazuje a ktorý uviedol, že „eurokonformným výkladom predmetného ustanovenia zákona č. 129/2010 Z.z., ktorý je v danom prípade nielen možný, ale aj potrebný, dospel dovolací súd k záveru, že v zmluvách uzatváraných podľa zákona č. 129/2010 Z.z. nemožno od dodávateľov žiadať, aby v nich uvádzali presný rozpis plánovanej amortizácie dlhu, teda rozpis splátok po častiach (samostatne vo väzbe na istinu, úrok a poplatky). Pokiaľ ustanovenie § 9 ods. 2 písm. k/ zákona č. 129/2010 Z.z. uvádza pojmy „výška“, alebo „počet“ či „termíny splátok istiny, úrokov a iných poplatkov“, je za použitia eurokonformného výkladu dospieť k záveru, že toto ustanovenie len spresňuje, čo splátka úveru zahrňuje.“. Uvedený záver možno učiniť podľa názoru Najvyššieho súdu SR, s ktorým sa tunajší súd plne stotožňuje, tiež pri použití metód teleologického výkladu, pretože zámerom zákonodarcu, ako aj účelom zákona, ktoré sú vyjadrené v dôvodovej správe k nemu, bolo jednoznačne transponovať Smernicu tak, ako bola prijatá, nie sprísniť požiadavku zakotvenú v Smernici ohľadom údaju o počte, termínoch a výške splátok.

35. Súd s poukazom na uvedené uzavrel, že Zmluva o úvere nie je bezúročná a bez poplatkov z dôvodu absencie údaju podľa § 9 ods. 2 písm. k) Zákona o SÚ.

36. Pokiaľ ide o rozdiel vo výške 1,25 Eur medzi v Zmluve uvedeným údajom o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ v súvislosti s úverom zaplatiť a medzi výsledkom súčinu počtu splátok a dojednanej výšky splátky, podľa názoru súdu taký bagateľný rozdiel, navyše spôsobený matematickou operáciou spočívajúcou v zaokrúhlení splátky, nemožno s prihliadnutím na účel Zákona o SÚ, ako aj na ust. § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka sankcionovať bezúročnosťou a bezpoplatkovosťou celej Zmluvy o úvere. Súd je aj pri posudzovaní tejto otázky povinný Zákon o SÚ vykladať s prihliadnutím na znenie a účel Smernice, ktorú Zákon o SÚ do slovenského právneho poriadku transponuje. Ako judikoval SDEÚ v rozsudku C-42/15, podľa článku 23 Smernice členské štáty ustanovia pravidlá o sankciách za porušenie vnútroštátnych ustanovení prijatých na základe tejto smernice a prijmú všetky potrebné opatrenia, aby zabezpečili ich vykonávanie. Hoci je voľba režimu sankcií ponechaná na zváženie členských štátov, tieto sankcie musia byť účinné, primerané a odrádzajúce. Tvrdosť sankcií musí byť primeraná závažnosti porušení, ktoré postihujú, a to najmä zabezpečením skutočne odrádzajúceho účinku, pričom musia rešpektovať všeobecnú zásadu proporcionality. ... Za primerané by sa však nemalo považovať, ak v súlade s touto vnútroštátnou právnou úpravou uplatnenie takejto sankcie vyvoláva voči veriteľovi závažné následky v prípade neuvedenia niektorých náležitostí spomedzi náležitostí upravených v článku 10 ods. 2 Smernice, ktoré svojou povahou nemôžu mať vplyv na schopnosť dlžníka posúdiť rozsah svojho záväzku. Článok 23 Smernice sa má podľa SDEÚ vykladať v tom zmysle, že nebráni tomu, aby členský štát vo svojej vnútroštátnej právnej úprave stanovil, že v prípade, ak zmluva o úvere neobsahuje všetky náležitosti uvedené v článku 10 ods. 2 Smernice, táto zmluva sa bude považovať za zmluvu o úvere bez úrokov a poplatkov, pokiaľ ide o okolnosť, ktorej neuvedenie môže spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku.

37. Uvedenie údaju o celkovej čiastke, ktorú musí spotrebiteľ v súvislosti s úverom uhradiť veriteľovi, v sume o 1,25 Eur nižšej, než ktorá vyplýva z matematického výpočtu 120 splátok krát 31,32 Eur, nemohlo spochybniť možnosť spotrebiteľa posúdiť rozsah svojho záväzku. Súd nemá ani najmenšiu pochybnosť o tom, že spotrebiteľ by bol Zmluvu o úvere uzavrel, aj keby udávala predmetný údaj správne. Bolo by preto v rozpore so zásadou proporcionality, ak by súd také bagateľné porušenie, ktoré nijakým spôsobom neohrozilo právo spotrebiteľa mať dostatočné informácie o úvere už v uzatváranej zmluve, sankcionoval konštatovaním bezúročnosti a bezpoplatkovosti poskytnutého úveru.

38. Žalobca požaduje od žalovaného vydanie sumy bezdôvodného obohatenia, ktorá spočíva vo všetkých žalobcom zaplatených úrokoch a poplatkoch v súvislosti so Zmluvou o úvere (412,82 Eur), a to pre neuvedenie celkovej čiastky na úhradu spotrebiteľom v správnej výške, pričom rozdiel uvedenej sumy a sumy skutočnej je 1,25 Eur. Súd má za to, že žalobca uvedenú žalobu podal síce formálne v súlade s hmotným právom, avšak výhradne s motiváciou finančného prospechu spočívajúceho vo vrátení všetkých zaplatených úrokov a poplatkov žalovanému. Ak by so žalobou uspel, bol by mu úver poskytnutý na základe Zmluvy o úvere daný zadarmo, a to len pre existenciu drobnej nepresnosti v Zmluve, ktorá však nijakým spôsobom neobmedzila žalovaného na jeho právach a v žiadnom prípade

nebola spôsobilá ovplyvniť jeho ekonomické správanie či už negatívne alebo pozitívne. Výsledkom tohto (hoci právom formálne aprobovaného) konania žalobcu by bolo uplatnenie sankcie voči žalovanému, ktorá by celkom zjavne v zmysle Zákona o SÚ i Smernice bola neprimeraná a voči žalovanému mimoriadne nespravodlivá. Taký výkon práva žalobcu odporuje podľa názoru súdu dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka a je celkom zjavným zneužitím práva, preto mu súd neposkytol právnu ochranu a nárok žalobcu i z tohto dôvodu zamietol.

39. Pri rozhodovaní o druhom žalobnom návrhu žalobcu o určenie, že zmluvné podmienky uvedené v čl. III bod 6. Zmluvy v spojení s čl. XII. bod 4 VOP sú neprijateľné a preto neplatné, súd podrobil žalobcom napadnuté podmienky Zmluvy a VOP súdnemu prieskumu, či sa jedná o také ustanovenia Zmluvy, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa. Keďže tvrdenia strán o obsahu Zmluvy a VOP boli zhodné, nepotreboval súd s poukazom na ich nespornosť vykonať dokazovanie znením VOP, ktoré žalobca opomenul k žalobe priložiť. Súd však poukazuje tiež na to, že znenie VOP je mu známe aj z úradnej činnosti.

40. Predmetné podmienky znejú nasledovne: „Neoddeliteľnou súčasťou zmluvy sú Obchodné podmienky, ktorými sa riadia zmluvné strany vo veciach, ktoré nie sú osobitne upravené v tejto úverovej zmluve.“ (čl. III. bod 6. Zmluvy) a „Zmluvné vzťahy medzi dlžníkom a bankou, ktoré nie sú výslovne upravené v texte úverovej zmluvy, prípadne v týchto obchodných podmienkach, sa riadia Obchodným zákonníkom, Zákonom o spotrebiteľských úveroch a Zákonom o bankách.“ (čl. XII. bod 4. VOP). Neprijateľnou zmluvnou podmienkou je podmienka, ktorá vyvoláva v neprospech spotrebiteľa, ako slabšej zmluvnej strany, hrubú nerovnováhu. Znaky neprijateľnej zmluvnej podmienky napĺňa nielen podmienka, ktorá je neprimeraná, ale aj podmienka, ktorá je neurčitá alebo je v rozpore s „ratio legis“ zákonného ustanovenia, podľa ktorého bola dojednaná. Podľa názoru súdu žalobca v prejednávanej veci nepreukázal, že by napadnuté zmluvné podmienky boli neprijateľné. Z obsahu žaloby vyplýva, že žalobca prioritne namieta znenie čl. XII. bodu 4. VOP (čl. III. o bod 6. Zmluvy namieta len v spojení v týmto ustanovením, keďže cit. ustanovením sú do Zmluvy inkorporované práve napádané Všeobecné zmluvné podmienky), podľa ktorého sa zmluvné vzťahy medzi stranami riadia Obchodným zákonníkom, Zákonom o spotrebiteľských úveroch a Zákonom o bankách. Toto ustanovenie má podľa žalobcu zakladať vo vzťahu medzi stranami aplikačnú prednosť Obchodného zákonníka pred zákonníkom Občianskym, resp. vylúčenie použitia Občianskeho zákonníka na vzťah medzi stranami a voľbu použitia Obchodného zákonníka.

41. Podľa názoru súdu napádané podmienky nie sú podmienkami, ktoré by spôsobovali značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa a preto žalobu žalobcu aj v tejto časti zamietol. Ust. čl. XII. bodu 4. VOP len vo všeobecnosti konštatuje, že sa na zmluvný vzťah medzi stranami uplatnia okrem iného aj ustanovenia Obchodného zákonníka, čo je pravda, pretože zmluva o úvere predstavuje absolútny obchod, ktorý sa ex lege riadi ustanoveniami Obchodného zákonníka, pokiaľ ide o práva a povinnosti strán. Túto skutočnosť vo svojich podaniach výslovne uznáva aj samotný žalobca, ktorý uvádza, že „na predmetný zmluvný vzťah sa môžu vzťahovať len ustanovenie § 497 Obchodného zákonníka upravujúce zmluvu o úvere, a § 499 Obchodného zákonníka, ktoré je kogentným ustanovením v zmysle § 263 ods. 1 Obchodného zákonníka“ (č.l. 4 spisu). Predmetné ustanovenie VOP však nijakým spôsobom nevylučuje ani neobmedzuje aplikáciu Občianskeho zákonníka na vzťah medzi stranami za predpokladu, že je to pre spotrebiteľa výhodnejšie a ani by tak nemohlo spraviť, pretože od kogentného ustanovenia § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka sa nemožno odchýliť (VOP však tento zámer celkom zjavne ani nesledujú). Pre úplnosť súd považuje za potrebné zdôrazniť, že použitie Obchodného zákonníka nemusí byť vždy pre spotrebiteľa menej výhodné ako použitie Občianskeho zákonníka. Paradoxne, práve taká úprava vo Všeobecných obchodných podmienkach, podľa ktorej by sa na vzťah medzi stranami vždy použili len predpisy občianskeho práva a nie , by mohla v určitých prípadoch byť v neprospech spotrebiteľa.

42. Podľa § 262 ods. 1 CSP, o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. Podľa § 262 ods. 2 CSP, o výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník. Podľa § 255 ods. 1 CSP, súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Podľa § 256 ods. 1 CSP, ak strana procesne zavinila zastavenie konania, súd prizná náhradu trov konania protistrane.

43. Pri rozhodovaní o nároku na náhradu trov konania súd posudzoval oddelene časť konania, ktoré bolo zastavené a časť konania, o ktorej súd meritórne rozhodol. V časti o zaplatenie istiny vo výške 31,33 Eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05 % ročne zo sumy 31,33 Eur odo dňa 16.11.2015 do zaplatenia konanie zastavil pre späťvzatie žaloby žalobcom bez zavinenia žalovaného. V tejto časti je daný nárok žalovaného na plnú náhradu trov konania.

44. Vo zvyšku bola žaloba zamietnutá, procesný úspech tu tak mal opäť žalovaný. Keďže žalovanému vznikol nárok na náhradu 100 % trov aj v zastavenej časti aj v meritórne rozhodnutej časti konania, rozhodol súd jediným výrokom o tom, že žalovaný má nárok na náhradu trov v rozsahu 100 %.

Poučenie:

Proti rozsudku je prípustné odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozsudku na súde, proti ktorého rozsudku smeruje. Odvolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané. Odvolanie len proti odôvodneniu rozhodnutia nie je prípustné.

V odvolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania (ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka, čo sa ním sleduje, spisová značka a podpis) uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (odvolacie dôvody) a čoho sa odvolateľ domáha (odvolací návrh). Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a. neboli splnené procesné podmienky, b. súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, c. rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, d. konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, e. súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, f. súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, g. zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené, alebo h. rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

Odvolanie proti rozhodnutiu vo veci samej možno odôvodniť aj tým, že právoplatné uznesenie súdu prvej inštancie, ktoré predchádzalo rozhodnutiu vo veci samej, má vadu uvedenú v odseku 1, ak táto vada mala vplyv na rozhodnutie vo veci samej.

Odvolacie dôvody a dôkazy na ich preukázanie možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie odvolania.

Prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie, možno v odvolaní použiť len vtedy, ak a) sa týkajú procesných podmienok, b) sa týkajú vylúčenia sudcu alebo nesprávneho obsadenia súdu, c) má byť nimi preukázané, že v konaní došlo k vadám, ktoré mohli mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci alebo d) ich odvolateľ bez svojej viny nemohol uplatniť v konaní pred súdom prvej inštancie.

Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, oprávnený môže podať návrh na vykonanie exekúcie podľa osobitného zákona (Zákon č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti - Exekučný poriadok a o zmene a doplnení ďalších zákonov, v znení neskorších predpisov). Na exekučné konanie je kauzálne príslušný Okresný súd Banská Bystrica (§ 49 Exekučného poriadku). Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol návrh na vykonanie exekúcie doručený súdu (§ 50 ods. 1 Exekučného poriadku). Návrh na vykonanie exekúcie sa podáva elektronickými prostriedkami do elektronickej schránky súdu prostredníctvom na to určeného elektronického formulára, ktorý sa zverejní na webovom sídle ministerstva. Návrh musí byť autorizovaný, inak sa naň neprihliada.

Listiny, ktoré je potrebné pripojiť k návrhu na vykonanie exekúcie, sa podávajú elektronickými prostriedkami do elektronickej schránky súdu spolu s návrhom na vykonanie exekúcie (§ 48 ods. 7 Exekučného poriadku). Ak oprávnený alebo jeho zástupca nemá aktivovanú elektronickú schránku, možno podať návrh na vykonanie exekúcie prostredníctvom ktoréhokoľvek exekútora. Exekútor je v takom prípade zástupcom oprávneného pre doručovanie písomností do vydania poverenia na vykonanie exekúcie (§ 48 ods. 8 Exekučného poriadku)