Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (2)Uznesenie_62Ek-157-2017.pdf
PDF · 150.22 KB
Case nature
Subarea
62Ek/157/2017
Uznesenie
Okresný súd Banská Bystrica v exekučnej veci oprávneného SilverBlue Management, s.r.o., IČO: 35 850 817, so sídlom Plynárenská 7/B, 821 09 Bratislava, právne zast. BADUCCI Legal, s. r. o., IČO: 35 872 900, so sídlom Mostová 2, 811 02 Bratislava, proti povinnej S.. M. S., nar. XX. XX. XXXX, bytom Q. XXXX/XX, XXX XX K., vedenej pred súdnou exekútorkou JUDr. Hildegardou Laclavíkovou, so sídlom exekútorského úradu Slovenská 52, 080 01 Prešov, pod sp. zn. 254EX 1817/2017, o vymoženie 3.985,38,-EUR, rozhodujúc o sťažnosti povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 62Ek/157/2017 zo dňa 30. januára 2018, takto
rozhodol:
I. Sudca sťažnosť povinnej proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 62Ek/157/2017 zo dňa 30. januára 2018 z a m i e t a.
II. Súd oprávnenému p r i z n á v a náhradu trov konania o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 62Ek/157/2017 zo dňa 30. januára 2018, pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia vo výške 101,70,-EUR.
odôvodnenie:
1. Na základe návrhu oprávneného, doručeného súdu dňa 13.10.2017 sa začalo proti povinnej exekučné konanie o vymoženie 3.985,38,-EUR. Ako exekučný titul oprávnený súdu predložil rozsudok Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 29Cb/306/2010-349 zo dňa 23.3.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2017 a vykonateľnosť dňa 13.7.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/345/2016-450 zo dňa 10.5.2017.
2. Vykonaním exekúcie poveril tunajší súd Poverením sp. zn. 62Ek/157/2017 dňa 20.10.2017 súdnu exekútorku JUDr. Hildegardu Laclavíkovú, so sídlom exekútorského úradu Slovenská 52, 080 01 Prešov. Doručením poverenia súdnej exekútorke dňa 20.10.2017 sa začala exekúcia vykonávaná v neprospech povinnej.
3. V priebehu konania a to dňa 18.1.2018 predložila súdna exekútorka súdu návrh povinnej na zastavenie exekúcie zo dňa 10.9.2017 (podaný na poštu dňa 27.12.2017), ktorý bol súdnej exekútorke doručený dňa 28.12.2017 a vyjadrenie oprávneného zo dňa 16.1.2018, ktoré jej bolo doručené dňa 17.1.2018.
4. Povinná svoj návrh na zastavenie exekúcie odôvodnila skutočnosťou, že rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23. 3. 2016, č. k. 29Cb/306/2010 - 349 a rozsudok Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 5. 2017, č. k. 3Cob/345/2016 - 450, ktoré boli exekučnému súdu predložené ako exekučný titul, predstavujú vo vzťahu k vymáhanému nároku nevykonateľné právne tituly, keďže odvolací súd nesprávne rozhodol o náhrade trov konania, ktorých vymoženie je predmetom exekúcie vedenej voči nej. Nesprávne rozhodnutie odvolacieho súdu vidí povinná v zmene procesnej právnej úpravy pri rozhodovaní súdu o nároku strany sporu na náhradu trov konania vyplývajúcu z ustanovení § 396 v spojení s § 262 až 264 a § 470 ods. 1 Civilného sporového poriadku v znení zákona č. 87/2017 Z. z. (ďalej
len „Civilný sporový poriadok"), podľa ktorej odvolací súd rozhoduje o nároku na náhradu trov konania v rozhodnutí, ktorým konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhoduje súd prvej inštancie (vyšší súdny úradník) až po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie skončí, samostatným uznesením, prostredníctvom ktorého určí zároveň za prijímateľa náhrady trov konania advokáta zastupujúceho úspešnú stranu sporu (ibaže úspešná strana sporu v konaní zastúpená advokátom nebola). Napriek tomu, že oprávnený bol (v právnom postavení žalobcu) právne zastúpený, Okresný súd Bratislava V uznesenie o výške náhrady trov konania a určení advokáta ako prijímateľa tejto náhrady v prospech žalobcu, nevydal. Ďalej povinná poukázala na skutočnosť, že súdna exekútorka ju v upovedomení o začatí exekúcie vyzvala na dobrovoľné plnenie vymáhanej pohľadávky, a to v celosti v prospech bankového účtu jej exekútorského úradu, pričom súdna exekútorka nie je, podľa názoru povinnej, osobou oprávnenou na prijatie plnenia z exekučného titulu. V exekučnom konaní vystupuje súdna exekútorka ako exekútorka poverená výkonom exekúcie, nie ako oprávnená. Exekučný poriadok neukladá povinnému povinnosť plniť vymáhaný nárok priamo do rúk exekútora, iba nepriamo povinnému zo zákona vyplýva povinnosť uhradiť v prospech exekútora plnenie podľa § 60 ods. 2 Exekučného poriadku. Účinky splnenia nároku nastanú výlučne plnením advokátovi zastupujúceho oprávneného na základe právoplatného uznesenia súdu prvej inštancie (takéto uznesenie do dnešného dňa vydané nebolo) a nie plnením v prospech exekútorského úradu. Týmto postupom súdov je podľa povinnej daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku. Ďalej povinná namietala, že bol daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, keďže exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom jej súd neumožnil namietať neprijateľné zmluvné podmienky, ktorých existencia má zásadný vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Za spotrebiteľskú zmluvu je potrebné považovať Zmluvu o poskytnutí služieb Full Service uzatvorenú medzi ňou a oprávneným, ktorej predmetom bolo poskytovanie služieb zo strany oprávneného povinnej v oblasti obchodovania s komoditnými derivátmi. Na túto spotrebiteľskú zmluvu je potrebné aplikovať smernicu Rady 93/13/ EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej len „Smernica o spotrebiteľských zmluvách"), ktorá je pre SR záväzná, čo súdy v konaní v ktorom bol vydaný exekučný titul neurobili. Rovnako mala byť aplikovaná aj smernica Európskeho parlamentu a Rady 2002/65/ ES z 23. septembra 2002 o poskytovaní finančných služieb spotrebiteľom na diaľku a o zmene a doplnení smernice Rady 90/619/EHS a smerníc 97/7/ES a 98/27/ES (ďalej len „Smernica o poskytovaní finančných služieb na diaľku"), ktorá taktiež aplikovaná nebola. Ani súd prvej inštancie ani odvolací súd jej napriek jej opakovaným tvrdeniam v tomto smere postavenie spotrebiteľky nepriznali. Z uvedeného dôvodu dňa 10. 9.2017 podala vo veci dovolanie, v ktorom žiada zrušenie exekučného titulu (t.j. rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. mája 2017, č. k. 3Cob/345/2016 - 450 ako aj rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 23. 3. 2016, č. k. 29Cb/306/2010 - 349) aj odklad jeho vykonateľnosti. Najvyšší súd SR o dovolaní ani odklade vykonateľnosti ešte nerozhodol. Týmto postupom súdov je podľa povinnej daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, keďže exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom jej súd svojím postupom a rozhodovaním neumožnil namietať neprijateľné zmluvné podmienky, ktorých existencia má zásadný vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. V závere svojho návrhu na zastavenie exekúcie namietala povinná aj postup súdnej exekútorky, ktorá podľa jej názoru postupovala v rozpore s § 95 Exekučného poriadku, keď banke, v ktorej má vedený podnikateľský účet adresovala 20. 11. 2017 príkaz na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke bez toho, aby povinnú o tejto skutočnosti riadne upovedomila a napriek plynutiu zákonnej lehoty na podanie návrhu na zastavenie exekúcie, resp. na dobrovoľné plnenie vymáhaného nároku. Súdna exekútorka postupovala aj v rozpore s § 41 Exekučného poriadku tým, že povinnú vyzvala na predloženie písomného vyhlásenia o jej majetku a súbežne ju predvolala na účely vyhlásenia o majetku do priestorov exekútorského úradu, čo odporuje čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a § 29 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku v znení neskorších predpisov. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, navrhla povinná exekúciu zastaviť. 5. Oprávnený sa k návrhu povinnej na zastavenie exekúcie vyjadril prostredníctvom právneho zástupcu dňa 16.1.2018, pričom uviedol, že neakceptuje právnu argumentáciu povinnej. Podľa názoru oprávneného, nemožno považovať za správnu argumentáciu povinnej, ktorá tvrdí, že odvolací súd bol povinný zmeniť výrok prvostupňového súdu v rozsahu rozhodnutia o nároku na náhradu trov konania a následne mal rozhodnúť o nároku na náhradu trov prvostupňového konania ako aj o nároku na náhradu trov odvolacieho konania súd prvej inštancie. Povinná poukázala, podľa oprávneného nesprávne, aj na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Cdo 222/2016 zo dňa 23.03.2017, ktoré na tento prípad nemožno aplikovať. Toto rozhodnutie sa týka formulácie výroku o trovách konania v rozhodnutí, ktoré bolo vydané za účinnosti zákona číslo 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku v znení neskorších
predpisov (ďalej len „CSP"). Samotný Exekučný titul bol však vydaný za účinnosti zákona číslo 99/1963 Zb. Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP"). Žiadne z ustanovení akéhokoľvek právneho predpisu neustanovuje, že zmena procesnej právnej úpravy a stanovenie nových procesných postupov rozhodujúcich pre určenie náhrady trov konania v priebehu konania je skutočnosťou, ktorá by zakladala povinnosť odvolacieho súdu zmeniť výrok prvostupňového súdu tak, ako to prezentuje povinná. V predloženom exekučnom titule súd prvej inštancie rozhodol okrem zamietnutia návrhu aj o trovách konania, v súlade s vtedy platným ustanovením § 143 ods. 1 OSP, a odvolací súd sa so závermi súdu prvej inštancie tak v časti rozhodnutia vo veci samej ako aj v časti rozhodnutia o náhrade trov konania v celom rozsahu stotožnil. Právna argumentácia povinnej tak vychádza z nesprávneho právneho záveru a nedôslednej aplikácie právnych predpisov, pričom z ustanovenia § 396 ods. 1 CSP jasne vyplýva, že pokiaľ odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, o nároku na náhradu trov prvoinštančného konania nerozhoduje. Vo vzťahu k postaveniu povinnej ako spotrebiteľky, v konaní v ktorom bol vydaný exekučný titul, oprávnený uviedol, že námietkami povinnej týkajúcimi sa údajného nesprávneho právneho posúdenia postavenia povinnej ako spotrebiteľky sa zaoberal už aj Ústavný súd SR, ktorý v uznesení sp. zn. III. ÚS 479/2016-10 zo dňa 07.07.2016, sťažnosť povinnej odmietol ako zjavne neopodstatnenú. K otázke postavenie povinnej ako spotrebiteľky, Ústavný súd SR uviedol, pri vysporiadaní sa s námietkou sťažovateľky, že zmluva o poskytovaní služieb Full Service uzavretá medzi ňou a odporcom má byť považovaná za spotrebiteľskú zmluvu a z toho dôvodu má stažovateľka používať status spotrebiteľky, s ktorou sa vysporiadal krajský súd tak, že jej postavenie spotrebiteľky nepriznal pretože nie je naplnená podmienka tkvejúca v nemožnosti individuálneho ovplyvnenia obsahu zmluvy, ktorá je rozhodujúca pre určenie, či určitú zmluvu možno alebo nemožno považovať za spotrebiteľskú, že: „Krajský súd sa v odôvodnení napadnutého uznesenia v súlade s podmienkami posudzovania zmlúv za spotrebiteľské aj po nadobudnutí účinnosti novej zákonnej definície spotrebiteľských zmlúv zameral na posúdenie, prečo zmluvu o poskytovaní služieb Full Service uzavretú medzi sťažovateľkou a odporcom nemožno považovať za spotrebiteľskú, konkrétne na odôvodnenie, prečo je toho názoru, že príslušná zmluva nespĺňa podmienku tkvejúcu v nemožnosti individuálneho ovplyvnenia obsahu zmluvy. Ústavný súd preto dospel k záveru, že miera interpretácie a aplikácie relevantnej právnej úpravy vo väzbe na rozhodujúce skutočnosti prípadu sťažovateľky je adekvátna a rešpektujúca relevantnú právnu úpravu. Pokiaľ ide o sťažovateľkou namietanú skutočnosť, že v pozícii spotrebiteľa sa môže nachádzať aj advokát, poukazujúc na príslušnú judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, postačí uviesť, že aj zo sťažovateľkou v sťažnosti uvedeného rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vyplýva, že pre posúdenie, či advokát sa nachádza v pozícii spotrebiteľa alebo nie, je rovnako rozhodujúce, či mal možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy alebo takúto možnosť nemal. Odôvodnenie napadnutého uznesenia krajského súdu nijako nespochybňuje závery Súdneho dvora Európskej únie, keď krajský súd uvádza: „Napriek tomu, že zmluva nebola navrhovateľkou uzatvorená, ako to uvádza aj v návrhu, v rámci predmetu jej profesionálnej činnosti, v rámci jej povolania advokátky, je nanajvýš nepravdepodobné, aby osoba s právnickým vzdelaním uzatvorila taký typ zmluvy bez toho, že by nemohla individuálne ovplyvniť jej obsah ". Rozhodujúcou skutočnosťou pre posúdenie zmluvy uzavretej medzi sťažovateľkou a odporcom ako nespotrebiteľskej zmluvy nebolo podľa krajského súdu povolanie sťažovateľky ako advokátky, ale skutočnosť, že mohla individuálne ovplyvniť obsah príslušnej zmluvy. Napokon, samotná vyššia miera odbornej kompetencie u advokáta v porovnaní s inými spotrebiteľmi je aj v zmysle príslušnej judikatúry Súdneho dvora Európskej únie jedným z aspektov, ktorý je potrebné zvážiť pri skúmaní, či daná osoba je vo vzťahu k predajcovi alebo dodávateľovi v znevýhodnenom postavení, a tým nemajúca možnosť individuálne ovplyvniť obsah zmluvy.“ K namietanému postupu súdnej exekútorky zo strany povinnej, oprávnený uviedol, že s postupom súdnej exekútorky súhlasí. V závere svojho vyjadrenia, oprávnený uviedol, že keď povinná vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie poukazuje na podané dovolanie proti exekučnému titulu a na okolnosti, ktoré nastali ešte pred jeho vznikom (t. j. právoplatnosťou a vykonateľnosťou), tak nie je daná žiadna okolnosť podľa § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, ktorá by spôsobila zánik vymáhaného nároku. Oprávnený má za to, že exekučný súd nielenže nie je povinný, ale vychádzajúc z Článku 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, dokonca ani oprávnený rozhodovať o okolnostiach, ktoré nastali pred vznikom exekučného titulu a suplovať tak činnosť súdov v rámci neexekučných konaní. Pripustením opačného výkladu by zákonná úprava opravných prostriedkov voči rozhodnutiam v rámci súdneho konania a lehôt na ich uplatnenie nemala žiadne opodstatnenie a právny význam. Preto návrh povinnej na zastavenie exekúcie žiadal oprávnený zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania pozostávajúcich z trov právneho zastúpenia, ktoré si vyčíslil za 1 úkon právnej služby vo výške 75,53,-EUR + 1 režijný paušál vo výške 9,21,-EUR + 20 % DPH, čo je spolu 101,70,- EUR, v plnom rozsahu.
6. Vyšší súdny úradník Okresného súdu Banská Bystrica uznesením sp. zn. 62Ek/157/2017 zo dňa 30.1.2018, po preskúmaní veci, zamietol návrh povinnej na zastavenie exekúcie v zmysle § 61l ods. 3 Exekučného poriadku, nakoľko nezistil žiadny zo zákonných dôvodov, ktorý by odôvodňoval zastavenie exekúcie. Oprávnenému priznal nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súvislosti s návrhom povinnej na zastavenie exekúcie, vo výške 101,70,-EUR. Vyšší súdny úradník svoje rozhodnutie odôvodnil najmä skutočnosťou, že exekučný súd v konaní o návrhu povinného na zastavenie exekúcie skúma oprávnenosť a dôvodnosť začatia exekúcie. Pre posúdenie návrhu na zastavenie exekúcie je rozhodujúci stav ku dňu začatia exekučného konania, t. j. moment podania návrhu na vykonanie exekúcie. Dôkazné bremeno ohľadom tvrdení uvedených v návrhu na zastavenie exekúcie zaťažuje výlučne povinného, ktorý ho podal. Súd môže prihliadať len na tie skutočnosti, ktoré nastali po vzniku vymáhaného nároku. K namietanej nevykonateľnosti exekučných titulov zo strany povinnej, vyšší súdny úradník poukázal na formálnu a materiálnu právoplatnosť exekučného titulu, pričom formálna právoplatnosť vykonávaného rozhodnutia znamená, že rozhodnutie už nie je preskúmateľné riadnymi opravnými prostriedkami, resp. že žiadne opravné prostriedky už nemajú odkladný účinok. Materiálna právoplatnosť rozhodnutia vyjadruje, že medzi účastníkmi na ktorých sa právoplatnosť vzťahuje, sa nastolil kvalitatívne nový právny vzťah v podobe judikovaného nároku o ktorom nemožno znova konať a ktorý je záväzný medzi účastníkmi a voči všetkým orgánom. Formálna právoplatnosť sa považuje za bezvýnimočnú, čo znamená, že rozhodnutie buď je alebo nie je napadnuteľné opravnými prostriedkami, materiálna právoplatnosť sa vyznačuje väčšou flexibilitou. Z uvedených skutočností vyplýva, že exekučný súd nie je príslušný skúmať hmotnoprávnu správnosť exekučného titulu, resp. preskúmavať vecnú správnosť rozhodnutia (vrátane postupu orgánu) vydaného v základnom konaní (tzv. materiálnu vykonateľnosť). Exekučný súd je obsahom tohto rozhodnutia viazaný a musí z neho vychádzať, pričom prípadné vady základného konania (aj vtedy ak by existovali) sa do exekučného konania neprenášajú. To teda znamená, že vytýkané nedostatky v základnom konaní sú pre exekučné konanie bez právneho významu (NS ČR 20 Cdo 1940/2008). Ani podanie dovolania nemá samo o sebe žiaden vplyv na právoplatnosť a vykonateľnosť exekučného titulu. Rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je obmedzený na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno-právne legitimovaní z exekučného titulu.
7. K tvrdeniam povinnej o nemožnosti namietať neprijateľné zmluvné podmienky, v konaní v ktorom bol vydaný exekučný titul, vyšší súdny úradník uviedol, že úlohou exekučného súdu v exekučnom konaní nie je posúdenie, či spotrebiteľská zmluva na podklade, ktorej súd v základnom konaní vydal rozsudok obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, a teda je absolútne neplatná, resp. je absolútne platná, či už v celku alebo v časti, z iných dôvodov, nakoľko tieto otázky rieši súd v základnom konaní. Preto ani nepreskúmaval hmotno-právnu stránku exekučného titulu. K ďalšiemu dôvodu podania návrhu na zastavenie exekúcie povinnou, ktorým bolo podanie dovolania voči exekučnému titulu, vyšší súdny úradník uviedol, že skutočnosť, že povinná iniciovala podanie mimoriadneho opravného prostriedku, konkrétne dovolania, nemá vplyv na platnosť a vykonateľnosť exekučného titulu. Exekučný titul samotným podaním dovolania ani podaním návrhu na odklad vykonateľnosti exekučného titulu, nestráca vlastnosti exekučného titulu. Podanie dovolania nemá suspenzívny účinok a nezakladá odklad vykonateľnosti ex offo. K namietanému nesprávnemu postupu súdnej exekútorky, vyšší súdny úradník uviedol, že každý súdny exekútor je po udelení poverenia povinný postupovať tak, aby vymohol pohľadávku oprávneného v súlade s Exekučným poriadkom a ako jediný má oprávnenie zvoliť spôsob vykonania exekúcie, z čoho vyplýva že je na odbornom posúdení súdneho exekútora ako bude samotnú exekúciu viesť a aké spôsoby vykonania exekúcie zvolí. Skutočnosť že súdna exekútorka v upovedomení o začatí exekúcie žiadala od povinnej predloženie vyhlásenia o majetku, je v súlade s § 41 Exekučného poriadku, nakoľko to súdna exekútorka považovala za primerané. K príkazu súdnej exekútorky na začatie exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke vyšší súdny úradník uviedol, že súdna exekútorka po obdržaní poverenia na vykonanie exekúcie zo strany exekučného súdu, vydala len príkaz na začatie exekúcie, ktorý je možné vydať ešte pred uplynutím 15 dňovej lehoty a nie exekučný príkaz, resp. príkaz na vykonanie exekúcie a jej postup bol správny. Banka po doručení príkazu na začatie exekúcie len zablokuje na účte povinného sumu uvedenú v tomto príkaze, avšak úhradu vykoná až po doručení exekučného príkazu, nakoľko príkaz na začatie exekúcie a exekučný príkaz nie je to isté. Preto blokácia účtu povinnej je oprávnená. O spôsobe vedenia exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke bola povinná riadne upovedomená v doručenom upovedomení o začatí exekúcie. Vydaním príkazu na začatie exekúcie, právo povinnej na podanie návrhu na zastavenie exekúcie nebolo dotknuté. K ďalšiemu tvrdeniu povinnej ohľadom poukazovania vymáhaného nároku na bankový účet súdnej
exekútorky, súd uvádza že súdna exekútorka postupovala v súlade s § 61f Exekučného poriadku v spojení s § 12 ods. 5 Exekučného poriadku. Na základe uvedených skutočností, vyšší súdny úradník dospel k záveru, že exekúcia sa začala dôvodne a keďže povinná neuviedla v návrhu na zastavenie exekúcie žiadne okolnosti, ktoré by nastali po vzniku exekučného titulu a spôsobili by zánik vymáhaného nároku alebo by bránili jeho vymáhateľnosti, a ani neuviedla iné dôvody, pre ktoré by bola exekúcia neprípustná, návrh povinnej na zastavenie exekúcie zamietol, z dôvodu, že nie je dôvod na zastavenie exekúcie podľa ust. § 61k ods. 1 Exekučného poriadku.
8. Proti takémuto uzneseniu vyššieho súdneho úradníka, ktoré bolo povinnej doručené dňa 27.2.2018, podala povinná elektronicky dňa 14.3.2018 sťažnosť. Súd konštatuje, že sťažnosť bola povinnou podaná v zákonom stanovenej lehote. Oprávnený prevzal uznesenie vyššieho súdneho úradníka dňa 2.2.2018 a súdna exekútorka dňa 2.2.2018.
9. Povinná podanú sťažnosť odôvodnila v zásade rovnakými skutočnosťami aké uvádzala v návrhu na zastavenie exekúcie (uvedené v bode 4. odôvodnenia). Opätovne poukázala na skutočnosť, že v rozpore s platnou a účinnou zákonnou úpravou Krajský súd v Bratislave rozhodoval o nároku na náhradu trov konania v prospech oprávneného, pričom výrok predmetného rozsudku formuloval spôsobom odporujúcim § 232 ods. 1 v spojení s § 262 ods. 1 a 2, § 263 ods. 1 a § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, v dôsledku čoho Okresný súd Bratislava V. v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 23. 3. 2017, sp. zn 6 Cdo 222/2016) uznesenie o určení výšky náhrady trov konania a prijímateľovi tejto náhrady podľa § 262 ods. 2 a § 263 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nevydal. Keďže Krajský súd v Bratislave rozhodol už v čase účinnosti CSP a rozhodol v rozpore s ním, jeho rozhodnutie je nevykonateľným právnym titulom. Poukázala na skutočnosť, že exekučný súd, namiesto preskúmania a náležitého posúdenia otázky vykonateľnosti oboch uplatnených exekučných titulov venoval pozornosť otázke formálnej a materiálnej právoplatnosti, ktorú ani nenamietala. Právnu argumentáciu povinnej, spočívajúcu v odlišnom právnom názore Najvyššieho súdu Slovenskej republiky týkajúcu sa vady vykonateľnosti oboch súdnych rozhodnutí, v rozsahu výroku o priznaní nároku na náhradu trov konania, súd prehliadol. Ani argumentácii povinnej k tomu, že výrok rozsudku Krajského súdu v Bratislave zo dňa 10. 5. 2017 č. k. 3Cob/345/2016 - 450 o nároku oprávneného na náhradu trov konania, odporuje § 232 v spojení s § 262 ods. 1 a 2, § 263 ods. 1 a § 396 ods. 1 Civilného sporového poriadku, nevenoval pozornosť a prijal odlišný záver od záverov NS SR. Najvyšší súd SR v rozhodnutí sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.3.2017 pritom uvádza, že „Dovolací súd považuje za potrebné poznamenať, že nepovažuje za správnu takú interpretáciu ustanovenia § 262 ods. 1 C. s. p., podľa ktorej má aplikácii tohto ustanovenia zodpovedať výrok rozhodnutia o trovách konania vyslovujúci, že strana sporu má nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie o trovách konania priznávajúce ich náhradu musí byť totiž vykonateľné (§ 232 ods. 1 C. s. p.). Podľa výslovného znenia ustanovenia § 262 ods. 2 C. s. p. po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, rozhoduje súd prvej inštancie samostatným uznesením, ktoré vydá vyšší súdny úradník, už len o výške náhrady trov konania a v prípade zastúpenia advokátom aj o prijímateľovi tejto náhrady. To znamená, že súd prvej inštancie v rozhodnutí podľa § 262 ods. 2 C. s. p. nemôže rozhodnúť o uložení povinnosti jednej sporovej strane zaplatiť náhradu trov konania druhej sporovej strane. Ak by napriek tomu tak rozhodol, prekročil by zákonné zmocnenie vyplývajúce z § 262 ods. 2 C. s. p., čím by zároveň nerešpektoval čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon, a porušil by tak princíp legality ako jeden zo základných princípov právneho štátu. Neprípustnosť takého postupu nevyhnutne znamená, že o tom, kto a komu má povinnosť zaplatiť náhradu trov konania (ak prichádza do úvahy priznanie ich náhrady), musí rozhodnúť súd rozhodujúci o nároku na náhradu trov v zmysle § 262 ods. 1 C. s. p. Tomu musí zodpovedať aj formulácia výroku o trovách konania, t. j. musí v ňom byť uvedené, kto a komu má zaplatiť náhradu trov konania s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením. Len takouto formuláciou výroku o náhrade trov konania bude splnená požiadavka zákona, aby rozhodnutie súdu o nároku na náhradu trov konania v spojení s rozhodnutím o výške tejto náhrady bolo vykonateľné, teda aby bolo spôsobilým exekučným titulom pre prípadné vynútenie ním uloženej povinnosti.“ Keďže oprávnený bol zastúpený advokátom, akýkoľvek nárok na náhradu trov právneho zastúpenia je preto možné vymáhať až na základe vykonateľného právneho titulu, ktorým v predmetnej právnej veci môže byť, v rozsahu nároku na náhradu trov konania v prospech úspešnej strany sporu, výhradne právoplatný rozsudok Krajského súdu v Bratislave v spojení s právoplatným uznesením Okresného súdu Bratislava V o výške náhrady trov konania a určení advokáta ako prijímateľa tejto náhrady. Takýto však zatiaľ vydaný nebol. Nie je
preto naplnený predpoklad vykonateľnosti exekučného titulu podľa § 45 ods. 1 Exekučného poriadku a v predmetnej veci je už od začatia exekúcie daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie podľa § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, pričom ide o okolnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu (§ 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku). Povinná v tejto súvislosti v podanej sťažnosti dodáva, že má preto právo legitímne očakávať, že Okresný súd Banská Bystrica z úradnej moci ex ante poskytne jej právam a právom chráneným záujmom ochranu, ktorá bude spravodlivá a bude zároveň zodpovedať rozhodovacej praxi najvyšších súdnych autorít a ak sa súd od právneho názoru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky odkloní, má právo na dôkladné a presvedčivé odôvodnenie tohto odklonu. Vyšší súdny úradník podľa jej názoru vôbec neskúmal, či bol Krajský súd v Bratislave oprávnený rozhodovať o výške náhrady trov prvostupňového konania a neskúmal ani formálnu, či materiálnu vykonateľnosť výroku jeho rozsudku v časti týkajúcej sa nároku na náhradu trov prvostupňového konania a prijímateľa tejto náhrady.
10. Ďalej v sťažnosti, povinná opätovne zdôraznila, že v skúmanej veci je daný dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie aj podľa § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, pretože exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Exekučný súd je povinný návrh na vykonanie exekúcie podrobiť preskúmaniu ex ante z úradnej povinnosti, pričom skúma aj to, či sú splnené procesné podmienky na vedenie konania podľa Civilného sporového poriadku a či exekučný titul je materiálne aj formálne vykonateľný. Vyšší súdny úradník vo svojom rozhodnutí však uviedol, že rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu je obmedzený iba na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno- právne legitimovaní z exekučného titulu, z čoho vyplýva, že exekučný súd neposudzuje či spotrebiteľská zmluva, na podklade, ktorej súd v základnom konaní vydal rozsudok obsahuje neprijateľné zmluvné podmienky, čoho sa však povinná ani nedožadovala. Tvrdila, že súdy v základnom súdnom konaní neprihliadli na neprijateľné podmienky spotrebiteľskej zmluvy a neumožnili jej ani tieto neprijateľné zmluvné podmienky namietať a práve toto neprihliadnutie a nemožnosť namietať ich je dôvodom na zastavenie exekúcie. Vo vzťahu k jej postaveniu žalobkyne v pôvodnom súdnom konaní, boli príslušné súdy povinné aplikovať režim ochrany spotrebiteľa v rámci euro konformného výkladu príslušných zákonných ustanovení vnútroštátneho práva SR čo najviac, v súlade so znením a cieľmi zodpovedajúcich noriem práva EÚ tak, aby sa dosiahol týmito smernicami sledovaný výsledok (čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 7 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky; čl. 288 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (konsolidované znenie), pôvodne čl. 249 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva). V tomto smere povinná v podanej sťažnosti uvádza rozhodnutia Súdneho dvora týkajúce sa závažného porušenia práva Európskej únie zakladajúce zodpovednosť za spôsobenú škodu (napr. Köbler, C-224/01, 30. 9. 2003, bod 56; Brasserie du Pecheur a Factortame, C-46/93 a C-48/93, 5. 3. 1996) a nezáväznosti nekalých zmluvných podmienok pre spotrebiteľa (napr. Asbeek Brusse a de Man Garabito, C-488/11, EU:C:2013:341, bod 31; Šiba, C-537/13, EU:C:2015:14, bod 22). Špecificky, vo vzťahu k povolaniu advokáta, povinná uviedla, že Súdny dvor uzavrel, že aj advokát, ktorý uzavrie s fyzickou alebo právnickou osobou konajúcou v rámci jej obchodu, podnikania alebo povolania zmluvu, ktorá, najmä preto, že sa netýka činnosti jeho advokátskej kancelárie, nie je spätá s výkonom jeho povolania advokáta, sa vo vzťahu k tejto osobe nachádza v znevýhodnenom postavení, postavení spotrebiteľa. V takom prípade by ani za predpokladu, že advokát je vo vyššej miere odborne kompetentný, nebolo možné dospieť k záveru, že nie je vo vzťahu k dodávateľovi slabšou stranou. Smernicou o spotrebiteľských zmluvách sa týka tak úrovne informovanosti spotrebiteľa, ako aj jeho vyjednávacej sily vo vzťahu k podmienkam, ktoré sú pripravené vopred dodávateľom, a na ktorých obsah nemá tento spotrebiteľ vplyv. V závere, k tomuto bodu podanej sťažnosti, povinná uvádza, že povaha individuálne dohodnutých podmienok v zmluve sa musí s prihliadnutím na čl. 3 Smernice o spotrebiteľských zmluvách v konaní pred súdom riadne dokázať, nie iba predpokladať a dôkazné bremeno v tomto smere znáša dodávateľ služieb. Zmluva medzi ňou a oprávneným bola pripravená oprávneným vopred ako štandardná zmluva, pričom jej súčasťou boli všeobecné obchodné podmienky, ktoré mala oprávnená právo meniť, či rušiť jednostranne. Nerovnému postaveniu neprofesionálneho klienta a obchodníka s cennými papiermi svedčí aj to, že toto je dôvodom právnej regulácie poskytovania investičných služieb, keďže regulácia prostriedkami súkromného práva nestačí.
11. Ďalším dôvodom, ktorý podľa názoru povinnej, bráni vykonateľnosti exekučného titulu je výkon exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom. Keďže legálna definícia pojmu verejný poriadok
neexistuje, konštatovanie rozporu s verejným poriadkom je na uvážení exekučného súdu. Pod pojem „rozpor s verejným poriadkom“ je možné subsumovať napr. rozpor výkonu exekučného titulu s princípmi dobrých mravov. Rozpor exekučného titulu s princípom dobrých mravov vidí povinná v tom, že súdy v konaní v ktorom bol vydaný exekučný titul, priznali oprávnenému nárok na náhradu trov konania v neprospech povinnej, v rozpore s § 251 Civilného sporového poriadku, tým, že priznali oprávnenému nárok na náhradu takých trov konania, ktoré neboli účelné, odôvodnené a vynaložené oprávneným v súvislosti s uplatňovaním práva. Ide o úkony, prostredníctvom ktorých oprávnený predložil súdu nepravdivé tvrdenia, zamlčal existenciu dôkazu, poprel existenciu zvukových záznamov o investičných odporúčaniach, čím zavinil zbytočné trovy konania spojené s výsluchom dvoch svedkýň, či neuposlúchol výzvu súdu, resp. porušením povinností (§ 119 ods. 2 OSP) spôsobil zmarenie pojednávania. Napriek tejto argumentácii exekučný súd v odôvodnení jeho rozhodnutia (bod 23. odôvodnenia) vec uzavrel s tým, že ďalším dôvodom podania návrhu na zastavenie exekúcie oprávnenou, je ňou podané dovolanie, čo ona neuviedla ako jeden z dôvodov podania návrhu ako aj napriek tomu, že samostatné posudzovanie nároku na náhradu trov konania je v konaní o dovolaní neprípustné.
12. Napokon, ani argumentácia súdu, k povinnou namietanému nesprávnemu postupu súdnej exekútorky, ku ktorej sa vyšší súdny úradník vo svojom rozhodnutí vyjadril tak, že postup súdnej exekútorky bol v súlade s § 61f v spojení s § 12 ods. 5 Exekučného poriadku, neobstojí, nakoľko ani jedno z týchto ustanovení neukladá povinnému povinnosť plniť vymáhaný nárok v rozsahu istiny a príslušenstva vymáhanej pohľadávky ako aj trov oprávneného na účet, či do rúk exekútora. Predloženie vyhlásenia o majetku povinného taktiež nie je samostatným spôsobom výkonu exekúcie a exekútor môže vyhlásenie o majetku od povinného žiadať (nezasiela ho spolu s upovedomením o začatí exekúcie) až vtedy, keď je to potrebné na ukončenie exekúcie a to písomne alebo môže povinného na tieto účely predvolať. Nie však súbežne, ako to urobila súdna exekútorka. Táto, v deň vydania upovedomenia o začatí výkonu exekúcie a zároveň výzvy na vyhlásenie o majetku povinnej, už navyše určila spôsob výkonu exekúcie (prikázaním pohľadávky z účtu v banke), a preto bola podľa § 61 ods. 1 písm. a) v spojení s § 95 ods. 1 písm. b) Exekučného poriadku povinná namiesto výzvy na vyhlásenie o majetku povinnej, povinnú riadne upovedomiť o začatí exekúcie prikázaním pohľadávky z účtu v banke. 13. Vzhľadom na všetky uvedené skutočnosti, povinná v závere podanej sťažnosti navrhla, aby sudca rozhodnutie vyššieho súdneho úradníka zmenil, exekúciu voči nej zastavil a priznal jej náhradu účelne vynaložených trov exekučného konania.
14. Oprávnený sa k podanej sťažnosti povinnej vyjadril písomným podaním doručeným súdu dňa 27.4.2018. Oprávnený má za to, že sťažnosť povinnej je nedôvodná a nemá oporu v platnej legislatíve. Skutočnosti uvedené v sťažnosti nastali ešte pred vznikom exekučného titulu a preto nie sú v exekučnom konaní na mieste. Oprávnená sa pridržiava ňou už doteraz prezentovaných argumentov a preto oprávnený v dôsledku zamedzenia duplicity iba stručne doplnil ním už tiež uvádzané skutočnosti. Oprávnený zdôrazňuje, že námietkami povinnej týkajúcimi sa jej údajného nesprávneho právneho posúdenia postavenia ako spotrebiteľky, sa zaoberal Ústavný súd SR v uznesení sp. zn. III. ÚS 479/2016-10 zo dňa 7.7.2016, ktorým jej sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú. Toto uznesenie sa nachádza v exekučnom spise a je zverejnené aj na webovej stránke Ústavného súdu SR. Vzhľadom na uvedené skutočnosti, oprávnený navrhol, aby sudca sťažnosť povinnej zamietol a zaviazal ju zaplatiť oprávnenému náhradu trov konania vo výške 101,70,-EUR spočívajúcich v jednom úkone právnej služby vo výške 75,53,-EUR a jeden režijný paušál vo výške 9,21,-EUR + 20% DPH, v plnom rozsahu.
15. V zmysle § 202 ods. 1 druhá veta zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej len „Exekučný poriadok“), sudca v exekučnom konaní koná a rozhoduje, ak ide o rozhodnutie, proti ktorému je prípustné odvolanie, a o sťažnostiach proti rozhodnutiam vyššieho súdneho úradníka.
16. V zmysle § 200 Exekučného poriadku, na exekučné konanie sa použijú ustanovenia Civilného sporového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak. Ustanovenia o prostriedkoch procesného útoku, prostriedkoch procesnej obrany, koncentrácii a intervencii sa nepoužijú.
17. V zmysle § 239 ods. 1 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „CSP“), proti uzneseniu súdu prvej inštancie vydanému súdnym úradníkom, ktoré treba doručiť, je prípustná sťažnosť. V zmysle ods. 2 uvedeného ustanovenia, sťažnosť len proti dôvodom uznesenia nie je prípustná.
18. V zmysle § 250 ods. 1 CSP, ak nie je sťažnosť dôvodná, súd sťažnosť zamietne.
19. V zmysle § 202 ods. 2 Exekučného poriadku písomné vyhotovenie uznesenia, ktorým sudca zamieta sťažnosť proti rozhodnutiu vyššieho súdneho úradníka, nemusí obsahovať odôvodnenie, ak sa sudca stotožňuje s dôvodmi uvedenými v napadnutom rozhodnutí.
20. Po preskúmaní veci sa sudca stotožnil s rozhodnutím vyššieho súdneho úradníka napadnutým sťažnosťou a konštatuje, že podaná sťažnosť povinnej je nedôvodná a je potrebné ju zamietnuť.
21. V zmysle § 2 ods. 1 Exekučného poriadku, exekútor je štátom určenou a splnomocnenou osobou na vykonávanie núteného výkonu exekučných titulov (ďalej len „exekučná činnosť“).
22. V zmysle § 12 ods. 5 Exekučného poriadku, peňažné prostriedky, ktoré exekútor prijal pri výkone exekučnej činnosti, je exekútor povinný ukladať na osobitný bankový účet vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky (ďalej len „banka“) bezodkladne po tom, čo mu boli zaplatené; to neplatí, ak sa exekútor s oprávneným písomne dohodol, že mu vyplatí peňažné prostriedky v hotovosti do troch pracovných dní od ich prijatia. Peňažné prostriedky na osobitnom bankovom účte, okrem trov exekúcie, môže exekútor použiť len na účel poukázania oprávneným osobám. Exekútor oznámi komore číslo osobitného bankového účtu a bezodkladne aj jeho zmenu; číslo osobitného bankového účtu exekútora zverejňuje komora na svojom webovom sídle. Peňažné prostriedky uložené na osobitnom bankovom účte nepodliehajú exekúcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitných predpisov, okrem trov exekúcie. Peňažné prostriedky uložené na osobitnom bankovom účte podľa § 12 ods. 5 a § 61h ods. 1 písm. f) sa na účely osobitného predpisu považujú za vklad chránený podľa osobitného predpisu.
23. V zmysle § 61f ods. 1 Exekučného poriadku, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému nastávajú účinky splnenia vymáhaného nároku len vtedy, ak sa plnenie v rozsahu, v ktorom prislúcha exekútorovi podľa § 60 ods. 2, dostane exekútorovi.
24. V zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, exekučným titulom je vykonateľné rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok.
25. V zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak zistí rozpor návrhu alebo exekučného titulu s týmto zákonom.
26. V zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku, súd návrh na vykonanie exekúcie zamietne, ak bol exekučný titul vydaný v konaní, v ktorom nebolo možné namietať alebo preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, a existencia neprijateľnej podmienky má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou.
27. V zmysle § 61k ods.1 Exekučného poriadku, súd exekúciu zastaví v celom rozsahu alebo v časti, ak a) po vzniku exekučného titulu nastali okolnosti, ktoré spôsobili zánik vymáhaného nároku, b) exekučný titul bo zrušený, c) je tu dôvod podľa osobitného predpisu, pre ktorý sú uznanie alebo výkon cudzieho exekučného titulu neprípustné, ibaže ho bolo možné v konaní už skôr uplatniť (§54 ods. 2), d) sú tu skutočnosti, ktoré bránia vymáhateľnosti exekučného titulu.
28. V zmysle § 61l ods.3 prvá veta Exekučného poriadku, ak je tu dôvod zastavenia exekúcie, súd exekúciu zastaví a rozhodne o trovách exekúcie vrátane určenia ich výšky; inak návrh zamietne.
29. Napriek zneniu ustanovenia zákona citovaného v bode 19. odôvodnenia, sudca po preskúmaní exekučného spisu konštatuje a nad rámec uvedeného, k sťažnosti povinnej uvádza, že vyšší súdny úradník správne poukázal na rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu ako aj na to, že skutočnosti, ktoré povinná uvádza vo svojom návrhu na zastavenie exekúcie, nie sú skutočnosťami, s ktorými by Exekučný poriadok spájal účinky zastavenia exekúcie.
30. Sudca k dôvodom uvedeným povinnou v podanej sťažnosti uvádza nasledovné:
31. Oprávnený žiadal vykonať exekúciu na podklade rozsudku Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 29Cb/306/2010-349 zo dňa 23.3.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2017 a vykonateľnosť dňa 13.7.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/345/2016-450 zo dňa 10.5.2017. V zmysle § 45 ods. 1 Exekučného poriadku, je rozhodnutie súdu, ak priznáva právo, zaväzuje k povinnosti alebo postihuje majetok a je vykonateľné, je exekučným titulom. Vyšší súdny úradník správne poukázal na rozsah prieskumnej činnosti exekučného súdu vo vzťahu k exekučnému titulu, keď uviedol, že táto je obmedzená na to, či je exekučný titul vydaný orgánom oprávneným na jeho vydanie, či je exekučný titul materiálne a formálne vykonateľný a či sú oprávnený a povinný hmotno- právne legitimovaní z exekučného titulu. Nemožno preto prisvedčiť správnosti tvrdení oprávnenej, keď poukazuje a domáha sa toho, aby exekučný súd považoval výrok rozsudku všeobecného súdu SR za materiálne nevykonateľný. Exekučný súd nie je príslušný skúmať správnosť exekučného titulu z pohľadu hmotného práva ani preskúmavať právne posúdenie veci všeobecným súdom Slovenskej republiky a ani nijakým spôsobom nemôže zasahovať do práva priznaného v exekučnom titule, či ex ante poskytnúť ochranu povinnej v rozpore s výrokom právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia. Exekučný súd je obsahom rozhodnutia všeobecného súdu viazaný a vychádza z neho. Ochranu hmotnoprávnych vzťahov subjektom práva je potrebné rozlišovať a aj poskytovať v závislosti od procesnoprávneho štádia konania, v ktorom sa vzťah subjektov práva nachádza, t.j. či ide o tzv. základné konanie, v ktorom nadobúda pôvodné ohrozené alebo porušené subjektívne právo príslušnú procesnú ochranu a to v podobe právoplatného a vykonateľného súdneho rozhodnutia, alebo ide o konanie vykonávacie - exekučné, ktorého zmysel spočíva v uskutočnení núteného výkonu subjektívneho práva z právoplatného a vykonateľného rozhodnutia, ktoré povinná strana nesplnila dobrovoľne, ktorú exekučný súd poskytuje zabezpečením efektívneho vymáhania uplatneného judikovaného nároku oprávneného a súčasne zabezpečením primeranej ochrany základných práv povinného. Ochrana práv a právom chránených záujmov vo vykonávacom konaní, však už nie je spojená s opätovným hmotnoprávnym skúmaním porušeného subjektívneho práva, ktorého skúmanie a posudzovanie už bolo predmetom ochrany práv subjektov v základnom súdnom konaní. Podstatou exekučného konania je nútené uskutočnenie výkonu príslušného vykonateľného rozhodnutia a s tým spojená ochrana práv a právom chránených záujmov účastníkov exekučného konania. Exekučný titul, ako listina vydaná oprávneným orgánom musí mať predpísanú formu a obsah, z ktorého plynie určitej osobe povinnosť niečo v určitej dobe plniť, teda musí spĺňať náležitosti, ktoré sú jednak formálnej, alebo materiálnej povahy. Materiálne predpoklady vyjadrujú obsahovú určitosť exekučného titulu, podľa ktorého sa exekúcia vedie a to tak, aby práva, ale predovšetkým vynucované povinnosti, boli vo vykonávanom exekučnom titule určené presným a nepochybným spôsobom. Z exekučného titulu musí byť zrejmé, čo má byť exekúciou vynútené. Z hľadiska materiálnej vykonateľnosti preto musí každý titul obsahovať presnú individualizáciu oprávneného a povinného, presné vymedzenie práva a jemu zodpovedajúcu povinnosť na plnenie a presne stanovenú lehotu na plnenie (R 21/1981, s. 161, R 27/1984, s. 130, uznesenie Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 18CoE132/2013-35 z 26.6.2013). Práve tieto náležitosti robia exekučný titul vykonateľným. Rozhodnutie, ktoré tieto náležitosti nemá, nie je rozhodnutím vykonateľným a nemôže byť podkladom pre výkon exekúcie. Formálnu vykonateľnosť stanovuje predpis upravujúci konanie, v ktorom bolo rozhodnutie slúžiace ako exekučný titul vydané. V tomto prípade Civilný sporový poriadok. Vzhľadom na uvedené možno konštatovať, že v posudzovanom prípade sa exekúcia vedie na podklade spôsobilého exekučného titulu, ktorý je vykonateľný aj po materiálnej aj po formálnej stránke a z ktorého je zrejmé, kto má plniť, komu má plniť, v akej výške a v akej lehote má plniť. Z návrhu na vykonanie exekúcie je zrejmé, že návrh na exekúciu podal ten subjekt, v prospech koho je priznané právo vyplývajúce z exekučného titulu, teda osoba aktívne legitimovaná na podanie takéhoto návrhu. Na základe uvedených skutočností, sudca konštatuje, že nezistil, žiadny rozpor medzi podaným návrhom na vykonanie exekúcie a Exekučným poriadkom, ktorý by odôvodňoval povinnou tvrdený dôvod na zamietnutie návrhu na vykonanie exekúcie v zmysle § 53 ods. 3 písm. a) Exekučného poriadku, ktorý je podľa povinnej skutočnosťou, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, a tento dôvod na zastavenie exekúcie súd preto považoval za nepreukázaný. Sudca v tomto smere pre úplnosť dodáva, že súd sa takýmto záverom neodklonil od záveru prijatého v rozhodnutí NS SR sp. zn. 6 Cdo 222/2016 zo dňa 23.3.2017, ktoré podľa názoru súdu nie je možné aplikovať na tento prípad z dôvodov, na ktoré poukázal aj oprávnený, keďže rozhodnutie súdu prvej inštancie bolo vydané za účinnosti a v súlade s Občianskym súdnym poriadkom (§ 143 ods. 1 OSP) a odvolací súd rozhodoval za účinnosti a v súlade s § 396 ods. 1 CSP. Zmena procesnej právnej úpravy neznamená povinnosť odvolacieho súdu zmeniť výrok rozhodnutia súdu prvej inštancie. V posudzovanej veci rozhodol o trovách konania, ktoré sú predmetom exekúcie, súd prvej inštancie. Exekučný súd nemá
vedomosť a ani neskúma, či už bolo rozhodnuté aj o trovách odvolacieho konania alebo nie, nakoľko trovy odvolacieho konania nie sú predmetom exekúcie.
32. K tvrdeniu povinnej, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom nemala možnosť namietať a nebolo možné preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, ktorých existencia má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou v zmysle § 53 ods. 3 písm. e) Exekučného poriadku a tým je daná skutočnosť, ktorá bráni vymáhateľnosti exekučného titulu v zmysle § 61k ods. 1 písm. d) Exekučného poriadku, sudca uvádza, že toto tvrdenie je možné považovať za neakceptovateľné. Vymáhaný nárok vyplýva z exekučného titulu, ktorým je rozsudok Okresného súdu Bratislava V. sp. zn. 29Cb/306/2010-349 zo dňa 23.3.2016, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 10.7.2017 a vykonateľnosť dňa 13.7.2017 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 3Cob/345/2016-450 zo dňa 10.5.2017. Z odôvodnenia exekučného titulu je zrejmé, že povinná v základnom súdnom konaní mala možnosť a aj použila obranu spočívajúcu v tvrdeniach, že je v konaní v postavení spotrebiteľky a to tak v konaní pred súdom prvej inštancie (kde sa konalo niekoľko pojednávaní), ako aj v konaní pred odvolacím súdom. Možno preto konštatovať, že exekučný titul bol vydaný v konaní, v ktorom bolo možné preskúmavať neprijateľné zmluvné podmienky, ktorých existencia má vplyv na vymáhaný nárok, ktorý vznikol v súvislosti so spotrebiteľskou zmluvou. Súdy v konaní, v ktorom bol vydaný exekučný titul sa takouto právnou argumentáciou povinnej zaoberali, avšak po právnom posúdení dospeli k záveru, že túto argumentáciu a obranu povinnej neakceptovali a právne postavenie spotrebiteľky jej nepriznali. Skutočnosť, že povinná sa s takýmto záverom súdov nestotožňuje a má odlišný právny názor neznamená, že nemala v konaní možnosť neprijateľné podmienky spotrebiteľskej zmluvy namietať, práve naopak, je zrejmé, že tak urobila a že jej argumentácia bola súdmi aj preskúmaná. Povinná svoje práva súvisiace s právnym postavením spotrebiteľky bránila aj podaním sťažnosti na porušenie jej základných práv v konaní pred Ústavným súdom SR vedenom pod sp. zn. III. ÚS 479/2016-10, v ktorom Ústavný súd SR jej sťažnosť uznesením zo dňa 7.7.2016 ako zjavne neopodstatnenú odmietol.
33. Súd súhlasí s tvrdením oprávnenej, že výkon exekučného titulu nesmie byť v rozpore s verejným poriadkom, pod ktorý je možné subsumovať aj princíp dobrých mravov. Výkonom exekučného titulu je však potrebné rozumieť samotný nútený výkon povinnosti nariadenej povinnému, resp. práva priznaného oprávnenému v exekučnom titule vykonávaný exekútorom, ako štátom na to určenou a splnomocnenou osobou. Pokiaľ však povinná pod výkon exekučného titulu zaraďuje aj ňou tvrdený rozpor exekučného titulu s princípom dobrých mravov, ktorý vidí v nesprávnom právnom posúdení výšky trov konania vzniknutých v základnom súdnom konaní, t.j. v hmotnom práve, potom nemožno akceptovať, že takýto výkon exekučného titulu by bol v rozpore s verejným poriadkom ani s princípom dobrých mravom. Oprávnený si v exekučnom konaní iba uplatňuje právo priznané mu právoplatným a vykonateľným exekučným titulom, ktoré mu nebolo protistranou v spore splnené dobrovoľne, t.j. realizuje svoje právo. Oprávnený teda nekoná v rozpore s právom, s princípom dobrých mravov ani v rozpore s verejným poriadkom. Rovnako tak nekoná ani súdna exekútorka, ktorá zabezpečuje nútený výkon súdneho rozhodnutia. Aby nedošlo k výkonu exekučného titulu v rozpore s verejným poriadkom, zabezpečuje súd ochranu práv a právom chránených záujmov subjektom, ktoré sú účastníkmi vo vykonávacom konaní, ktorá tak, ako už bolo konštatované, však už nie je spojená s opätovným hmotnoprávnym skúmaním porušeného subjektívneho práva. Hmotnoprávne posúdenie nároku a výšky náhrady trov základného konania nepatrí exekučnému súdu ale je predmetom ochrany práv subjektov v základnom súdnom konaní. V tomto prípade má súd za to, že výkon exekučného titulu nie je v rozpore s verejným poriadkom a ani v rozpore s princípom dobrých mravov.
34. Napokon, sudca konštatuje, k tvrdeniam povinnej týkajúcich nesprávneho postupu súdnej exekútorky pri výkone exekučnej činnosti, že postup súdnej exekútorky, aj v prípade ak by bol nesprávny, čo súd netvrdí, v žiadnom prípade nie je takou skutočnosťou, ktorú by bolo možné v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, považovať za okolnosť odôvodňujúcu zastavenie exekúcie. Štát je garantom vykonateľnosti práva na svojom území. Nútený výkon exekučných titulov je výkonom verejnej moci, na ktorú je súdny exekútor poverený štátom. Výkonom konkrétnej exekúcie poverí súdneho exekútora príslušný súd. Výkon verejnej moci prostredníctvom súdneho exekútora je výkonom súdnej moci a úkony súdneho exekútora sa považujú za úkony vykonané na základe poverenia súdu. V prípade, ak súdny exekútor nepostupuje pri výkone exekučnej činnosti v súlade s povinnosťami vyplývajúcimi mu z ustanovení Exekučného poriadku (najmä uvedenými v § 2, § 3, § 4, § 5, § 5a, § 6, § 29 a § 30 Exekučného poriadku), môže mu súd uložiť vykonanie potrebných opatrení, vyžiadať si vysvetlenia,
správy o priebehu exekučnej činnosti, prípadne nesie za prípadné pochybenia disciplinárnu alebo inú zodpovednosť. Postup súdneho exekútora, či už správny alebo nesprávny, nie je dôvodom na zastavenie exekúcie. K účinkom splnenia vymáhaného nároku, na účet súdneho exekútora, sudca konštatuje, že povinnosť povinného plniť na osobitný bankový účet súdneho exekútora vyplýva z viacerých ustanovení Exekučného poriadku ale aj zo samotnej podstaty exekučného konania, ktoré je núteným výkonom dobrovoľne nesplnenej povinnosti povinným z exekučného titulu, ktorý mal možnosť do začatia exekúcie plniť dobrovoľne na účet oprávneného, čo však neurobil, a z postavenia súdneho exekútora ako verejného činiteľa vykonávajúceho exekučnou činnosťou výkon verejnej moci. Vo vzťahu k povinnému, je táto povinnosť upravená najmä v ustanovení § 61f Exekučného poriadku, v zmysle ktorého, po doručení upovedomenia o začatí exekúcie povinnému, nastávajú účinky splnenia vymáhaného nároku výlučne iba vtedy, ak sa plnenie, v rozsahu v ktorom prislúcha exekútorovi, dostane exekútorovi, ktorý v zmysle § 60 ods. 2 Exekučného poriadku, v rámci priority uspokojenia vymáhaného nároku distribuuje plnenie vymožené od povinného na jednotlivé časti uplatneného nároku. Na túto skutočnosť bola povinná výslovne upozornená a poučená súdnou exekútorkou aj v upovedomení o začatí exekúcie zo dňa 20.11.2017. Súd má za to, že v danej veci súdna exekútorka neporušila ustanovenia Exekučného poriadku tým, že žiadala povinnú plniť na osobitný účet súdnej exekútorky.
35. Teda, vychádzajúc zo skutočnosti, že povinná okrem argumentov týkajúcich sa ňou tvrdenej hmotnoprávnej nesprávnosti exekučného titulu (výroku rozsudku, postavenia spotrebiteľky, výšky náhrady trov konania) a namietanej nesprávnosti postupu súdnej exekútorky, neuviedla v podanej sťažnosti žiadne skutočnosti odôvodňujúce, v zmysle § 61k ods. 1 Exekučného poriadku, právny záver o zániku vymáhaného nároku, o zrušení exekučného titulu, ani o skutočnostiach brániacich vymáhateľnosti exekučného titulu, pričom neexistuje ani dôvod zastavenia exekúcie podľa osobitného predpisu, sudca podanú sťažnosť považoval za nedôvodnú a zamietol ju, pretože nezistil žiadny zákonný dôvod na zastavenie exekúcie.
36. V zmysle ust. § 199a ods. 1 Exekučného poriadku, trovami oprávneného sú výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s podaním návrhu na vykonanie exekúcie a v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie, výdavky na zaplatený súdny poplatok a hotové výdavky spojené s podaním návrhu na vykonanie exekúcie.
37. V zmysle § 199d ods. 1 Exekučného poriadku, oprávnený má voči povinnému nárok na náhradu účelne vynaložených trov, ktoré v konaní platil, v rozsahu, v akom ich súd uviedol v poverení na vykonanie exekúcie alebo dodatku k povereniu na vykonanie exekúcie, ak ide o výdavky na zastupovanie v exekučnom konaní v súvislosti s návrhom povinného na zastavenie exekúcie.
38. V zmysle § 199e vety prvej a druhej po bodkočiarku Exekučného poriadku ak je zástupcom oprávneného alebo povinného advokát, odmena za právne zastúpenie sa nahrádza podľa ustanovení o tarifnej odmene (§ 9 až 14 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení neskorších predpisov). Do začatia exekúcie má oprávnený nárok na náhradu trov právneho zastúpenia najviac vo výške odmeny za dva úkony právnej služby.
39. Vychádzajúc z vyššie citovaných ustanovení Exekučného poriadku o trovách exekúcie, súd priznal oprávnenému uplatnené trovy právneho zastúpenia a to v rozsahu v akom tieto boli vyčíslené.
40. Sudca konštatuje, že oprávnený má, v konaní o sťažnosti proti uzneseniu Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 62Ek/157/2017 zo dňa 30. januára 2018, nárok na náhradu trov právneho zastúpenia v súlade s § 9 ods. 1, § 10 ods. 1, 13a ods. 2 písm. c), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. v platnom znení, vychádzajúc z tarifnej hodnoty veci vo výške 3.985,38,-EUR, za jeden úkon právnej služby vo výške 75,53,-EUR a režijný paušál 9,21,-EUR plus DPH, čo je spolu vo výške 101,70,-EUR.
41. Vzhľadom na uvedené sudca rozhodol tak ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné podať odvolanie.