Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

27Co/151/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobcu: U. proti žalovanému: X. o zaplatenie 903,19 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Trenčín zo dňa 20. januára 2017, č.k. 16C/62/2016-56, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalobca m á nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalovanému v rozsahu 100%.

odôvodnenie:

1. Rozsudkom súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobcovi sumu 903,19 eur s 5,05 % ročným úrokom z omeškania zo sumy 903,19 eur od 08.01.2016 do zaplatenia, a to do 3 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. Rozhodol, že žalobca má nárok na náhradu trov konania proti žalovanému v rozsahu 100%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa proti žalovanému domáhal zaplatenia 903,19 eur s 5,05 % ročným úrokom zo sumy 903,19 eur od 08.01.2016 do zaplatenia titulom náhrady škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci. V danej veci uznesením vyšetrovateľa Okresného riaditeľstva PZ S., Odbor kriminálnej polície S. C.: E.-XXX/X-E.-S.-XXXX zo dňa 20.05.2013 bolo vznesené obvinenie proti žalobcovi z prečinu ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, ods. 2 písm. a/ Trestného zákona s poukazom na § 138 písm. h/ Trestného zákona. Proti tomuto uzneseniu podal žalobca včas sťažnosť, ktorá bola uznesením prokurátora Okresnej prokuratúry S. sp. zn. R. XXX/XX-XX zo dňa 19.07.2013 zamietnutá ako nedôvodná. Prokurátor Okresnej prokuratúry S. následne podal dňa 03.03.2014 na žalobcu pod sp. zn. R. XXX/XX/XXXX-XX obžalobu pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, odsek 2, písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h/ Trestného zákona. Okresný súd Trenčín rozsudkom zo dňa 21.05.2014 č.k. 8T 35/2014-194 žalobcu spod obžaloby pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, odsek 2, písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h/ Trestného zákona oslobodil. Krajský súd v Trenčíne ako súd odvolací prejednal odvolanie prokurátora proti tomuto rozsudku a uznesením zo dňa 05.05.2015 č.k. 3To/54/2014-217 rozhodol, že odvolanie Okresného prokurátora v S. ako nedôvodné zamieta. Žalobca si v danej veci uplatnil žalovaný nárok u žalovaného, keď si podal dňa 09.10.2015 žiadosť o predbežné prerokovanie návrhu na náhradu škody v sume 903,19 eur titulom zaplatenej odmeny a nákladov obhajoby v trestnej veci vedenej proti nemu na základe uznesenia o vznesení obvinenia pre prečin ublíženia na zdraví podľa § 157 ods. 1, odsek 2, písm. a/ Trestného zákona s poukazom na ust. § 138 písm. h/ Trestného zákona. Žalovaný žiadosť žalobcu prejednal a žalobcovi oznámil listom zo dňa 29.12.2015, doručeným žalobcovi dňa 08.01.2016, že žiadosť nepovažuje za dôvodnú, a teda jeho nárok na náhradu škody neuspokojí. Žalobca sa preto nároku na náhradu škody domáhal žalobou podanou na súde dňa 21.03.2016. Zákon č. 514/2003 Z.z. výslovne neupravuje nárok na náhradu škody v prípade oslobodenia obžalovaného spod obžaloby. Judikatúra jednoznačne dospela k záveru, že rovnaký

význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o začatí trestného stíhania a o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má tiež oslobodenie spod obžaloby. Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3 Cdo/194/2010 zo dňa 30.03.2011 ustálil, že ide o špecifický prípad zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú začatím a vedením trestného stíhania, pri ktorom treba vychádzať z analogického výkladu úpravy najbližšej, a to z úpravy zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím. Rovnaký význam ako zrušenie právoplatného uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť má v tomto zmysle tiež zastavenie trestného stíhania, alebo oslobodenie spod obžaloby. Skutočnosť, že nedošlo k zrušeniu rozhodnutia, ktorým sa začína trestné stíhanie, na tom nič nemení. Podstata nároku na náhradu škody sa totiž v tomto prípade neviaže na (ne)správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí trestného stíhania, ale na samotný výsledok trestného stíhania. Uvedený právny názor kontinuálne nadväzuje na predchádzajúcu súdnu prax, keď napríklad v uznesení Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4MCdo/15/2009 zo dňa 18.08.2010 bolo zaujaté stanovisko, že za ústavne konformný treba považovať výklad, podľa ktorého v prípade posudzovania zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, zastavenie trestného stíhania, ak k takémuto rozhodnutiu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania. Žalovaný poukazoval na stanovisko vyslovené v Náleze Ústavného súdu SR č.k. II. ÚS 163/2013, v ktorom bolo okrem iného vyslovené, že uznesenie o vznesení obvinenia, na vydanie ktorého boli v čase jeho vydania splnené všetky zákonné predpoklady a z toho dôvodu nebolo zrušené ani v konaní o sťažnosti proti tomuto uzneseniu, nemožno bez ďalšieho považovať za nezákonné, resp. za odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila. Do istej miery sa rozhodnutie Ústavného súdu SR č. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013 môže javiť ako zásadne revidujúce vyššie citovanú dlhodobú konzistentnú judikatúru Najvyššieho súdu SR. Ak by tomu tak bolo, nepochybne by sa muselo bližšie vyrovnať s doposiaľ vyššie citovanou konzistentnou judikatúrou Najvyššieho súdu SR, nevynímajúc aj iné rozhodnutie Ústavného súdu SR II. ÚS 25/2011 zo dňa 24.03.2011, ktoré v plnej miere reflektuje na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR reprezentovanú v citovanom uznesení sp.zn. 4 MCdo/15/2009. V tomto náleze Ústavný súd uviedol, že zastáva názor, že pri posudzovaní nároku na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia, nielen zastavenie trestného stíhania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným, má rovnaké dôsledky ako zrušenie uznesenia o začatí trestného stíhania a vznesenie obvinenia pre nezákonnosť, ale rovnaké dôsledky má aj rozhodnutie o postúpení veci do priestupkového konania, ak k nemu došlo preto, že sa nenaplnil predpoklad o spáchaní trestného činu obvineným. V citovanom náleze č. k. II. ÚS 163/2013-50 napokon Ústavný súd SR udáva, že dotknutá judikatúra Najvyššieho súdu SR neprešla testom ústavnosti, avšak takýto test Ústavný súd SR zjavne ani v tomto rozhodnutí nevykonal. Z týchto dôvodov vyslovenú právnu úvahu v predmetnom náleze nemožno chápať absolutizujúco a je ju nutné vykladať hlavne v kontexte s individuálnymi okolnosťami konkrétnej veci. Napokon Najvyšší súd SR v rozsahu svojej pôsobnosti podľa článku 142 ods. 1 Ústavy SR zverejnil v roku 2014 Uznesenie sp. zn. 4 MCdo/15/2009 v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a v rozhodnutí súdov SR č. 2/2014 pod publikačným číslom 37, ktoré rozhodnutie z hľadiska jeho právneho významu je nutné považovať za rozhodnutie zásadného významu. V danom prípade žalobcovi vznikla skutočná škoda tým, že zaplatil svojmu zástupcovi, ktorý ho zastupoval počas celého trestného konania, trovy právneho zastúpenia v celkovej výške 919,06 eur, pričom podanou žalobou si uplatňoval sumu 903,19 eur s príslušenstvom. Čo do príčinnej súvislosti medzi nezákonnými rozhodnutiami a škodou je potrebné uviesť, že žalobca využil svoje ústavné právo na kvalifikovanú obhajobu, nakoľko sám nemá právnické vzdelanie. Podľa názoru súdu je nespochybniteľná nevyhnutnosť takéhoto postupu v súvislosti s tak závažnou a pre laika zložitou skutočnosťou, ako je vznesenie obvinenia a začatie trestného stíhania a je irelevantné, či ide o prípady nutnej obhajoby, alebo zvoleného advokáta. To znamená, že práve vznesenie obvinenia a následné pokračovanie v trestnom konaní po podaní obžaloby súdom, boli výlučnou príčinou vzniku trov spätých s obhajobou a príčinná súvislosť je tak nepochybná. Všetky uskutočnené úkony obhajoby súd považoval za účelné aj v zmysle § 18 ods. 3 zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci; podmienené úkonmi orgánov činných v trestnom konaní, bez ktorých by tieto trovy neboli vznikli. Trovy právneho zastúpenia boli určené v súlade s vyhláškou MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (ďalej len "vyhláška") v znení účinnom ku dňu vykonania toho - ktorého úkonu. Žalobcovi patrí uhradená suma 903,19 eur. Za dôvodný považoval súd aj nárok žalobcu na

zaplatenie úrokov z omeškania vo výške 5,05 % ročne z priznanej sumy 903,19 eur, a to od 08.01.2016 do zaplatenia, kedy sa žalovaný dostal podľa § 16 ods. 4 zákona č. 514/2003 Z.z. (t.j. dňom oznámenia žalovaného žalobcovi, že neuspokojí jeho uplatnený nárok na náhradu škody) do omeškania v súlade s § 517 Občianskeho zákonníka a § 3 Nariadenia vlády č. 87/1995 Z.z. V tejto veci nebolo vykonaným dokazovaním zistené, že by si žalobca privodil vznesenia obvinenia sám, svojim konaním. Žalobca bol spod obžaloby oslobodený z dôvodu, že nebolo preukázané, že by sa stal skutok, z ktorého bol obvinený a neskôr i obžalovaný. Žalobca v trestnom konaní v plnom rozsahu spolupracoval s orgánmi činnými v trestnom konaní a súdom, trestného konania sa riadne zúčastňoval, od počiatku až dokonca zotrval na svojom tvrdení, že je v danej veci nevinný a riadne využíval všetky dostupné právne prostriedky svojej obrany. Podľa názoru súdu si žalobca svoje trestné stíhanie a vznesenia obvinenia nezavinil. Súčasťou rozsudku je i výrok o trovách konania.

2. Proti tomuto rozsudku v rozsahu výrokov podal žalovaný včas odvolanie. Navrhol, aby odvolací súd zmenil rozsudok v napadnutom rozsahu tak, že žalobu zamietne. Uplatnil odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f/ Civilného sporového poriadku, nakoľko súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam. Poukazoval, že z odôvodnenia trestných rozhodnutí Okresného a Krajského súdu v Trenčíne vyplýva, že nebolo jednoznačne dokázané, že sa stal skutok, pre ktorý bol obžalovaný U. F. (žalobca) stíhaný a bol oslobodený na podklade zásady „in dubio pro reo“ z dôvodu, že neboli preukázané všetky obligatórne znaky skutkovej podstaty trestného činu, konkrétne príčinný vzťah medzi konaním obžalovaného a následkom. Platí však, že, ak vykonané dôkazy v prípravnom konaní nasvedčujú vine obvineného a nie je možné prijať jednoznačný záver, že skutok sa nestal alebo ho nespáchal obvinený, je potom prokurátor v súlade s ustanoveniami Trestného poriadku povinný podať na obvineného obžalobu, čím sa trestné konanie dostáva do štádia pred súdom. Tu treba zdôrazniť, že prokurátor nezodpovedá za výsledok súdneho konania. Z vyššie uvedených dôvodov teda nemožno súhlasiť s právnym názorom prvoinštančného súdu, že keď je obžalovaný (žalobca) spod obžaloby oslobodený, zákonite mu patrí právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím príslušného štátneho orgánu. Súd je povinný skúmať aj predpoklady vydania rozhodnutia, a nie sa iba obmedzovať na konštatovania tzv. automatického nároku na náhradu škody, prihliadajúc iba na výsledok konania v trestnej veci pred súdom. Vydanie uznesenia o vznesení obvinenia bolo riadne odôvodnené a nemožno ho teda považovať za nezákonné, resp. odporujúce zákonu iba z dôvodu, že v čase jeho vydania existujúca pravdepodobnosť o spáchaní určitého skutku konkrétnou osobou, sa neskôr z rôznych dôvodov nepotvrdila (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013). Súd nemôže dôkladne vyhodnotiť podstatnú skutočnosť pre rozhodnutie vo veci, t.j. či súvisiace rozhodnutie štátneho orgánu bolo v čase vydania skutočne v rozpore so zákonom. V danej trestnej veci súd vykonal pomerne rozsiahle dokazovanie, pričom prokurátor nemá možnosť pri existencii dvoch skupín protichodných dôkazov postupovať v zmysle ust. § 215 ods. 1 písm. a/, resp. písm. c/ Trestného poriadku. Jedine súd je pri vyhlásení rozsudku oprávnený aplikovať trestnoprávnu zásadu in dubio pro reo. Táto právomoc ale neprináleží orgánom činným v trestnom konaní. Z vyššie uvedených dôvodov je zrejmé, že zo strany prokuratúry neboli v danej veci vydané žiadne nezákonné rozhodnutia vrátane nezákonného postupu, čím mu tak nevzniká nárok na akúkoľvek náhradu trov konania

3. K odvolaniu sa vyjadril žalobca. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny potvrdil a priznal žalobcovi proti žalovanému náhradu trov odvolacieho konania. Podané odvolanie pokladá za nedôvodné. V celom rozsahu sa stotožňuje s argumentáciou uvedenou v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie, keďže súd v ňom podrobne a jednoznačne odôvodnil nielen skutkové okolnosti, z ktorých pri rozhodovaní vychádzal, ale sa s uplatneným nárokom komplexne vyporiadal aj z hľadiska právneho posúdenia, a to vrátane v odvolaní žalovaného vznesených námietok, keďže tieto žalovaný v podstate v rovnakom rozsahu ako v odvolaní, uplatnil už v priebehu konania pred vynesením rozsudku. V odôvodnení rozsudku sa súd osobitne a nepochybne správne vysporiadal aj so stanoviskom vysloveným v Náleze Ústavného súdu SR č. k. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, na ktoré sa žalovaný v podanom odvolaní odvoláva s tým, že princíp objektívnej zodpovednosti, na ktorej je postavený zákon č. 514/2003 Z.z. sa odvíja od zodpovednosti za výsledok trestného konania, ktorý je pre priznanie náhrady rozhodujúci, keďže zastavenie trestného stíhania vedeného proti konkrétnej osobe, alebo jej oslobodenie spod obžaloby, neguje účinky vznesenia obvinenia a má preto z hľadiska uplatneného nároku rovnaký význam, ako zrušenie uznesenia o vznesení obvinenia pre nezákonnosť. Pre účely rozhodnutia o uplatnenom nároku nie je dôležité, či je možné obhájiť zákonnosť vznesenia obvinenia, či rozhodnutia prokurátora a nie je to ani objektívne možné, keďže by to nútilo civilnoprávny

súd posudzovať zákonnosť postupu orgánu činného v trestnom konaní, ktorú kompetenciu civilnoprávny súd ani nemá.

4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:

5. Na základe preskúmania rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.

6. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľ prezentoval už počas konania pred súdom prvej inštancie. Odvolací súd preto v odpovedi na vznesené námietky odvolateľa odkazuje na odôvodnenie rozsudku súdu prvej inštancie.

7. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd dodáva, že nárok na náhradu škody spôsobenej začatím a vedením trestného stíhania, ktoré neskončilo právoplatným odsúdením, je špecifickým prípadom zodpovednosti štátu podľa zákona č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov účinného od 1. júla 2004 (ďalej len „zákon č. 514/2003 Z.z.) a rovnako aj podľa predtým platného zákona č. 58/1969 Zb. o zodpovednosti za škodu spôsobenú rozhodnutím orgánu štátu alebo jeho nesprávnym úradným postupom účinného do 30. júna 2004 (ďalej len „zákon č. 58/1969 Zb.“).

8. Už za účinnosti zákona č. 58/1969 Zb. súdy vyložili, že právo na náhradu škody spôsobené uznesením o vznesení obvinenia sa môže uplatniť aj v prípadoch, keď nebolo toto rozhodnutie zrušené, ale trestné stíhanie príslušnej osoby bolo zastavené, alebo táto osoba bola oslobodená od obžaloby. Doterajšia súdna judikatúra dôvodila, že zmyslu právnej úpravy zodpovednosti štátu za škodu zodpovedá, aby každá majetková ujma spôsobená nesprávnym či nezákonným zásahom štátu proti občanovi (fyzickej osobe) bola odčinená. Systematickým a logickým (extenzívnym) výkladom dospela k záveru, že rovnaký význam ako zrušenie právoplatného rozhodnutia o vznesení obvinenia za nezákonnosť má aj zastavenie trestného stíhania a oslobodenie spod obžaloby. Pri takomto výsledku trestného stíhania je totiž potrebné vychádzať z toho, že obvinená osoba trestný čin nespáchala, a že teda proti nej nemalo byť vznesené obvinenie. Neposudzuje sa pritom správnosť postupu orgánov činných v trestnom konaní pri začatí a vedení trestného stíhania, rozhodujúci je výsledok trestného stíhania. Nárok na náhradu škody spôsobenej začatím trestného stíhania sa posudzuje ako nárok na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím.

9. K odvolacím námietkam žalovaného poukazujúcim na zákonný a správny postup prokurátora pri podaní obžaloby (resp. na riadne odôvodnené uznesenie o vznesení obvinenia), odvolací súd uvádza, že rozhodujúcim meradlom opodstatnenosti (zákonnosti) začatia (vedenia) trestného stíhania je neskorší výsledok trestného konania bez ohľadu na to, či zo strany orgánov činných v trestnom konaní došlo k porušeniu ustanovení Trestného poriadku upravujúcich postup pred, pri a po začatí trestného konania, čo je dôsledkom objektívneho charakteru zodpovednosti štátu za škodu.

10. K odvolacím obranným námietkam žalovaného (vykonané dôkazy nasvedčovali vine žalobcu v prípravnom konaní) odvolací súd poukazuje na oslobodzujúci rozsudok Okresného súdu Trenčín zo dňa 21.05.2014, č.k. 8T 35/2014-194, ktorý na str. 9 písomného vyhotovenia výslovne „považoval za potrebné podotknúť, že v tomto smere (v smere nepreukázania naplnenia príčinnej súvislosti medzi konaním žalobcu a spôsobeným následkom) bol výsledok dokazovania na hlavnom pojednávaní zhodný ako v prípravnom konaní.“

11. K námietkam odvolateľa o neexistencii tzv. automatického nároku na náhradu škody, odvolací súd poukazuje na ods. 45 a 46 odôvodnenia napadnutého rozsudku, z ktorých vyplýva, že súd prvej inštancie nepriznal právo na náhradu škody automaticky bez skúmania možných prekážok, ako tvrdí odvolateľ.

Súd prvej inštancie vychádzal z premisy, že právo na náhradu škody nemá len ten, kto si obvinenia sám zavinil, a ten, kto bol spod obžaloby oslobodený, alebo proti komu bolo trestné stíhanie zastavené len preto, že nie je za spáchaný trestný čin trestne zodpovedný, alebo že mu bola udelená milosť, alebo že trestný čin bol amnestovaný. Existenciu uvedených prekážok súd prvej inštancie v danej veci skúmal, no nezistil.

12. K opätovnému poukazu odvolateľa na Nález Ústavného súdu SR č. II. ÚS 163/2013-50 zo dňa 13.11.2013, odvolací súd odkazuje na správne vyporiadanie sa s touto otázkou súdom prvej inštancie v odseku 41. odôvodnenia rozsudku, a zároveň dopĺňa, že uznesenie Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 MCdo/15/2009 s právnym záverom použitým v danej veci (odlišným od názoru odvolateľa) je citované ako správne aj v následnej (nedávnej) rozhodovacej činnosti Ústavného súdu SR (viď napr. Nález Ústavného súdu SR č. I. ÚS 320/2016-49 zo dňa 7. júla 2016).

13. Žalovaným uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť.

14. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.

15. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

16. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.

17. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods.1 a § 251 C.s.p.. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalobca bol v odvolacom konaní voči žalovanému úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania v rozsahu 100%.

18. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).

19. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 . Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .