Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

9Co/103/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Juskovej a sudkýň JUDr. Gabriely Klenkovej, PhD. a JUDr. Jany Burešovej v spore žalobkyne R. Z., V.. X.X.XXXX, bytom V. XX, T., zastúpenej advokátom JUDr. Ladislavom Lukáčom, so sídlom Hlavná 19, 080 01 Prešov, proti žalovanému E. Š., V.. X.X.XXXX, trvale bytom P. XX, t. č. Š. T. XX, zastúpenému advokátom Mgr. Ladislavom Riedlom, so sídlom Levočská 89, 080 01 Prešov, o určenie vlastníckeho práva, takto o odvolaní žalovaného proti rozsudku Okresného súdu Prešov č. k. 24C/258/2015-87 zo dňa 14.2.2017

rozhodol:

Potvrdzuje rozsudok.

Priznáva žalobkyni voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu s tým, že o výške tejto náhrady bude rozhodnuté súdom prvej inštancie samostatným uznesením.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Prešov (ďalej aj len „súd prvej inštancie“) napadnutým rozsudkom rozhodol takto: „I. Určuje sa, že žalobkyňa je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na LV č. XXXX kat. úz. T. a to bytu č. XXX na S. poschodí vo vchode č. XX bytového domu súp. č. XXX nachádzajúceho sa v T. na ul. V., postaveného na parcele KN-C č. XXX/X, ako aj spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súp. č. XXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX parcele KN-C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, na ktorej je bytový dom č. XXX postavený a ktorá parcela je zapísaná na LV č. XXXX kat. úz. T.. II. Žalobkyni súd priznáva náhradu trov konania v rozsahu 100 %. III. Žalovaný je povinný zaplatiť súdny poplatok vo výške 99,50 Eur, na účet Okresného súdu Prešov.“ V dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalobkyňa sa žalobou doručenou 30.10.2015 domáhala, aby súd určil, že je výlučnou vlastníčkou nehnuteľností zapísaných na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie T., a to: bytu č. XXX na X.poschodí vo vchode č. XX bytového domu číslo súpisné XXX, nachádzajúceho sa v T. na ul. V., postaveného na parcele KN-C č. XXX/X, ako aj spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súpisným číslom XXX, ako aj spoluvlastníckeho podielu XX/XXXX v parcele KN-C č. XXX/X - zastavané plochy a nádvoria o výmere XXX m2, na ktorej je bytový dom č. s. XXX postavený a ktorá parcela je zapísaná na liste vlastníctva č. XXXX katastrálne územie T.. Žalobu odôvodnila tým, že so žalovaným boli blízkymi priateľmi, určitý čas spolu bývali a z ich vzťahu sa im narodil syn T.. Dňa 17.6.2015 uzavrela so žalovaným darovaciu zmluvu, na základe ktorej previedla do výlučného vlastníctva žalovaného byt číslo XXX na 2. poschodí bytového domu v T. na ulici V., vo vchode číslo XX, súpisné číslo XXX, postaveného na parcele KN-C číslo XXX/X, zapísaného na LV číslo XXXX v katastrálnom území T., ako aj spoluvlastnícky podiel XX/XXXX na spoločných častiach a spoločných zariadeniach bytového domu so súpisným číslom XXX a spoluvlastnícky podiel XX/XXXX v parcele KN-C číslo XXX/X, zastavané plochy a nádvoria o výmere 617 m2, na ktorej je bytový dom číslo súpisné XXX postavený a ktorá je zapísaná na LV číslo XXXX

v katastrálnom území T.. Žalovaný ju na uzavretie darovacej zmluvy presvedčil ľsťou a podvodom. Už pred uzavretím darovacej zmluvy sa žalovaný k žalobkyni správal násilnícky, vulgárne a tyransky a jeho správanie hrubo narušovalo dobré mravy, pokračovalo aj po uzavretí darovacej zmluvy. Vyhrážal sa jej, že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec, posielal jej vulgárne SMS správy, hrubo ju urážal na ulici pred inými ľuďmi a podobne. Za ďalšie jeho hrubo narušujúce dobré mravy je treba považovať i to, že od narodenia dieťaťa T. si neplnil voči nemu svoju vyživovaciu povinnosť. Uvedené konanie je nielen v rozpore so zákonom, ale ja konaním proti dobrým mravom. Žalobkyňa mala za to, že uvedeným konaním naplnil podmienky § 630 Občianskeho zákonníka o vrátení daru. Žalovaného preto prostredníctvom právneho zástupcu vyzvala listom zo dňa 1.10.2015 na vrátenie daru i na podpísanie dohody o vrátení daru. Žalovaný si výzvu osobne prevzal na oboch uvedených adresách dňa 6.10.2015, avšak na výzvu nijako nereagoval ani nevrátil podpísanú navrhovanú dohodu. Žalobkyňa má naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva, chce zosúladiť faktický stav so stavom právnym.

Po začatí konania žalobkyňa žiadala, aby súd nariadil predbežné opatrenie, ktorým by zakázal žalovanému scudziť, založiť, prenajať alebo inak zaťažiť nehnuteľnosti, ktoré mu darovala vzhľadom na to, že žalovaný po tom, ako sa dozvedel, že bolo začaté konanie o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam, ktoré nadobudol od žalobkyne darovaním, podniká kroky na to, aby nehnuteľnosti scudzil. Uznesením č.k. 24C/258/2015-45 z 30.6.2016 súd prvej inštancie návrhu žalobkyne na nariadenie predbežného opatrenia vyhovel. Súd konštatoval, že žalovaný sa k žalobe písomne nevyjadril. Z vykonaného dokazovania súd prvej inštancie zistil, že medzi žalobkyňou a žalovaným bola uzatvorená darovacia zmluva tak, ako tvrdila v žalobe. So žalovaným žila istý čas v spoločnej domácnosti, nezhody v ich spolužití nastali začiatkom februára v roku 2013. Podľa žalobkyne žalovaný neprispieval platením výživného na syna, ktorý sa z jej spolužitia so žalovaným narodil, starostlivosť mu zabezpečovala sama. Žalovaný ju prehovoril, aby obnovili spolužitie, ktoré bolo dočasne prerušené, vyžadoval však od nej dôkaz, že od neho neodíde. Žalobkyňa uviedla, že bola presvedčená, že so žalovaným obnovia spolužitie, preto pristúpila na uzavretie darovacej zmluvy, a to dňa 17.6.2015. Po uzavretí darovacej zmluvy žalovaný jej prestal dvíhať telefóny, prestal ju kontaktovať. Podľa nej mal zámer v prípade, že by mu súd určil platenie vysokého výživného, predať byt a z týchto peňazí jej platiť výživné. Vulgárne jej nadával na ulici, vyhrážal sa jej, že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec. Súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný vo svojej výpovedi popieral skutočnosti uvádzané žalobkyňou. Podľa neho žalobkyňa prišla za ním dobrovoľne s tým, že sa chce k nemu vrátiť. So žalobkyňou vychádzal dobre, spoločne sa starali o dieťa, výživné jej platil, nevie to však preukázať nakoľko jej peniaze poskytoval v hotovosti. Spolužitie bolo ukončené z dôvodu, že žalobkyňa ho podvádzala so svojim prechádzajúcim partnerom, ako aj s jeho bratom. Byt mu darovala dobrovoľne. V priebehu leta 2015 žiadala od neho výživné, pričom jej uhradil 50 eur k rukám, aj 100 eur, neskôr žiadala vyššiu sumu, s čím nesúhlasil. Podľa neho preto žiadala byt späť. Poprel to, že by žalobkyni na ulici vulgárne nadával. Svedkyňa B. pred súdom uviedla, že žalovaný jej navrhol v prípade intímneho stretnutia predaj bytu za 30 000 eur. O žalobkyni vyjadroval sa vulgárnym spôsobom, jeho zámerom bolo mať žalobkyňu pod kontrolou. Svedkyňa R. potvrdila, že 9.9.2015, keď boli na spoločnej prechádzke so žalobkyňou a deťmi, stretli sa so žalovaným, ktorý sa pri nich pristavil, cez otvorené okno začal žalobkyni vulgárne nadávať, že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec. Výzvou na vrátenie daru z 1.10.2015 žalobkyňa žalovaného vyzvala na vrátenie daru z dôvodu jeho správania hrubo narušujúceho dobré mravy. Uviedla, že dňa 9.9.2015 sa pri nej pristavil a cez otvorené okno jej nadával „sluchaj ty glupa kurvo, ečši raz mi zavolaš abo napíšeš, ta še doznaš ty bezdomovče, chceš byť na ulici s dzecmi, ta len me najeb“. Vo výzve taktiež bolo uvedené, že neplní si voči spoločnému synovi T. už od jeho narodenia vyživovaciu povinnosť. Jeho konanie je v konaním v rozpore s dobrými mravmi. Podľa potvrdení predložených žalovaným, žalovaný na výživu maloletého T. prispieva sumou 70 eur mesačne od februára 2016. Právny zástupca žalobkyne pred súdom uviedol, že pre neplatenie výživného bolo voči žalovanému vedené trestné stíhanie, k jeho odsúdeniu nedošlo z dôvodu, že výživné dodatočne zaplatil. Z vykonaného dokazovania dospel súd prvej inštancie k záveru, že žaloba bola podaná dôvodne. Darovacia zmluva, ktorú uzatvorila žalobkyňa so žalovaným obsahovala všetky esenciálne náležitosti v zmysle § 628 Občianskeho zákonníka. Rozhodnutím príslušnej správy katastra bol povolený jej vklad do katastra nehnuteľností, kedy nastali vecnoprávne účinky darovacej zmluvy. Podľa súdu prvej inštancie žalobkyňa v konaní preukázala, že žalovaný sa voči nej dopúšťal takého konania, ktoré so zreteľom na všetky okolnosti konkrétneho prípadu možno kvalifikovať ako hrubé porušenie dobrých mravov, teda také

porušenie morálnych pravidiel správaním sa obdarovaného, ktoré podľa objektívnych kritérií možno čo do stupňa závažnosti hodnotiť ako hrubé porušenie. Akékoľvek nevhodné správanie sa obdarovaného, alebo menej závažné porušenie dobrých mravov nezakladá právo darcu domáhať sa vrátenia daru od obdarovaného. Žalobkyňa tvrdila, že žalovaný sa k nej správal násilnícky, vulgárne a tyransky a jeho správanie hrubo narušovalo dobré mravy, pokračovalo aj po uzavretí darovacej zmluvy. Vyhrážal sa jej, že skončí s deťmi na ulici ako bezdomovec, posielal jej vulgárne SMS správy, hrubo ju urážal na ulici pred inými ľuďmi a podobne, od narodenia dieťaťa T., si neplnil voči nemu svoju vyživovaciu povinnosť. Žalovaný konanie popisované žalobkyňou popieral. Na základe výpovede svedkýň možno ustáliť záver o nevhodnom správaní sa žalovaného voči žalobkyni v rozpore s dobrými mravmi. Svedkovia dosvedčili, že videli žalovaného sa žalobkyni vyhrážať, že z nej spraví bezdomovca, videli žalovaného na jej adresu používať vulgárne, hanlivé výrazy a teda sa nevhodne a v rozpore s dobrými mravmi k nej správať. Výpoveďou svedkyne O. B. bolo preukázané, že žalovaný mal zámer predať byt, ktorý mu darovala žalobkyňa, nakoľko jej ho chcel predať. Vykonaným dokazovaním mal súd preukázané, že žalovaný si začal pravidelne plniť vyživovaciu povinnosť voči mal. T., nar. XX.X.XXXX až od marca 2016 vo výške 70 eur. Samotný žalovaný nepreukázal plnenie vyživovacej povinnosti voči mal. T. v období pred marcom 2016. Súd prvej inštancie považoval za pravdivé, zodpovedajúce logike a preukázané skutkové tvrdenia žalobkyne, a to aj s prihliadnutím na výpovede svedkov a na to, čo uviedli strany sporu. Pri právnom posúdení odkázal na ustanovenia Občianskeho zákonníka - § 3, § 630. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ust. § 255 ods. 1 a § 262 ods. 2 CSP. Výrok o poplatkovej povinnosti odôvodnil ust. § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb..

2. Voči tomuto rozsudku podal odvolanie žalovaný, a to proti všetkým výrokom rozsudku. Odvolanie odôvodnil nevykonaním navrhnutých dôkazov potrebných na zistenie rozhodujúcich skutočností, nesprávnymi skutkovými zisteniami, ku ktorým súd dospel na základe vykonaných dôkazov tým, že zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo ďalšie prostriedky procesného útoku, ktoré neboli uplatnené s tým, že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa žalovaného napadnutý rozsudok trpí vadou arbitrárnosti. Súd prvej inštancie vyhodnotil dôkazy pred ním vykonané v rozpore s ich ozajstným obsahom. Súd nekriticky prijal výpovede svedkýň, ktoré navrhla vypočuť žalobkyňa. V rozsudku neuviedol, že išlo o najbližšie priateľky žalobkyne, ktoré s ňou spoločne prišli na pojednávanie. Tvrdenia svedkyne B., že jej byt chcel predať poprel, a to opakovane. Byt predať nechcel, nikomu ho ani neponúkal. Svedkyňa R. nevedela bližšie popísať skutkový dej, ktorého mala byť účastná. Pokiaľ ide o konštatovanie súdu, že mal preukázané, že začal pravidelne plniť vyživovaciu povinnosť až od marca 2016, opakovane k tomu uvádzal, že vyživovaciu povinnosť si plnil, nanešťastie finančné prostriedky odovzdával žalobkyni v hotovosti bez potvrdenia, ktoré by mu mala vystaviť. Na takúto formu bol zvyknutý pri svojom prvom dieťati. V záverečnej reči na pojednávaní právny zástupca žalobkyne aj žalobkyňa zhodne opakovane uviedli, že na výživu syna začal platiť výživné od marca 2015, súd sa týmto vyjadrením nezaoberal vôbec a ustálil skutkový stav inak. Nevykonanie ním navrhovaných dôkazov spôsobilo tiež to, že súd nemal ustálený skutkový stav a nedokázal tak zistiť, ako sa žalobkyňa správala, ani to, aký život vedie. Dôrazne odmietol konanie, ktoré sa mu v rozsudku pripisuje, súd sa mal zaoberať aj nevhodným správaním žalobkyne. Podľa žalovaného ak je domnelé a nepreukázané neplatenie mesačného výživného vo výške 70 eur kvalifikované ako hrubé porušenie dobrých mravov, nie je zrejmé, ako sa súd vysporiadal s tým, že žalobkyňa obýva byt bez platenia nájomného, ktoré je trhovo vyššie ako 70 eur mesačne. O nájomné žalobkyňu nikdy nežiadal, pretože byt je bydliskom ich syna, ale toto jeho konanie súd na zreteľ nebral. Jeho snaha o predaj bytu, ktorá je konštatovaná v rozsudku je vyfabulovaná, nepodložená a nepravdivá. Svojím konaním považoval za splnený svoj morálny záväzok byť vďačný za bezodplatný dar, pretože syn má strechu nad hlavou. Žiadal preto, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.

3. Žalobkyňa sa k odvolaniu žalovaného nevyjadrila.

4. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) po zistení, že odvolanie bolo podané včas tou stranou sporu, v neprospech ktorej bolo rozhodnuté (§ 362, § 359 vychádzajúc z ust. § 470 ods. 1 a 2 veta prvá CSP, preskúmal, bez nariadenia pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario) napadnutý rozsudok, ako aj konanie mu predchádzajúce, súc viazaný rozsahom odvolania a odvolacími dôvodmi (§ 379, § 380 ods. 1 a dospel k záveru o tom, že odvolanie žalovaného dôvodné nebolo.

5. Podstata argumentov k odvolacím dôvodom žalovaného bola koncentrovaná na tvrdenie o tom, že súd prvej inštancie vec nesprávne právne posúdil, nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu, dôkazy, ktoré boli vykonané vyhodnotil v rozpore s ich ozajstným obsahom a v súvislostiach, v dôsledku čoho nesprávne zistil skutkový stav. Súd sa nevysporiadal s tým, že žalobkyňa sporný byt obýva bez platenia nájomného, o platenie ju ani nežiadal, jeho snaha o predaj bytu je vyfabulovaná.

6. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav (Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení z 26.2.201 sp. zn. 1Cdo/222/2009). Nesprávnym právnym posúdením sa rozumie subsumovanie skutkového stavu pod normu hmotného práva alebo procesného práva, ktorá v hypotéze nemá také predpoklady, aké vyplývajú zo zisteného skutkového stavu. Nesprávne právne posúdenie veci konkrétne spočíva v tom, že súd použil nesprávnu právnu normu, alebo síce aplikoval správnu právnu normu, ale ju nesprávne interpretoval a napokon právnu normu síce správne vyložil, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval (Najvyšší súd Slovenskej republiky sp. zn. 2MCdo/4/2009).

7. K podstate súdnej ochrany poskytovanej za účelom spravodlivého súdneho konania patrí dôkazné bremeno, ktoré je procesným inštitútom, spočívajúcim v zodpovednosti strany sporu za to, že v konaní budú preukázané tie rozhodné skutočnosti, ku ktorým sa dôkazné bremeno viaže. Pre sporové konanie platí, že právne relevantné je to, či tá strana sporu, ktorú zaťažuje dôkazné bremeno preukáže relevantnosť vlastných tvrdení dôkazmi, z ktorých vyvodzuje pre seba priaznivé dôsledky; medzi povinnosťou tvrdenia a povinnosťou označiť dôkazy na preukázanie vlastných tvrdení je vzájomná väzba.

8. Oboznámením sa s obsahom spisu, odôvodnením napadnutého rozsudku, právnym posúdením nároku, ktorý bol predmetom konania súdom prvej inštancie a odvolacími námietkami žalovaného, dospel odvolací súd k záveru, že súd prvej inštancie z vykonaných dôkazov v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre posúdenie sporu. Z odôvodnenia rozsudku je zrejmý vzťah medzi skutkovými zisteniami, úvahami pri hodnotení dôkazov a právnym záverom. Odvolací súd sa stotožnil so záverom, ku ktorému dospel súd prvej inštancie, s odôvodnením jeho rozhodnutia (§ 387 ods. 2 a len na zdôraznenie správnosti rozsudku dodáva:

9. Podľa § 630 Občianskeho zákonníka, darca sa môže domáhať vrátenia daru, ak sa obdarovaný správa k nemu alebo členom jeho rodiny tak, že tým hrubo porušuje dobré mravy.

Darovanie, ku ktorému dochádza zmluvou uzatvorenou medzi darcom a obdarovaným patrí k úkonu, pri ktorom darca poskytuje istý majetkový prospech bez toho, aby ho v tomu zaväzovala nejaká povinnosť a obdarovaný prijatím daru vstupuje do právneho vzťahu, v ktorom si už od začiatku musí byť vedomý toho, že je jeho povinnosťou správať sa voči darcovi a členom jeho rodiny tak, aby hrubo neporušil dobré mravy, t.j. aby eliminoval možnosť, že darca zrealizuje oprávnenie dané mu zákonom - domáhať sa vrátenia daru. Hodnotenie toho, či obdarovaný porušil dobré mravy v intenzite vykazujúcej stupeň hrubosti, je v každej posudzovanej veci jedinečné. Závisí od konkrétnych okolností prípadu, pričom stupeň závažnosti musí byť hodnotený podľa objektívnych kritérií.

10. Dôvody, ktoré viedli žalobkyňu k vráteniu daru špecifikovala vo výzve na vrátenie daru, aj v žalobe

- konanie žalovaného vzbudzujúce v nej dôvodnú obavu, že s deťmi skončí na ulici ako bezdomovec, neplnenie vyživovacej povinnosti na syna, hrubé urážky na verejnosti. K týmto svojim tvrdeniam označila dôkazy, výsluch strán sporu, výsluch svedkov a listinu s vyjadrením osoby, ktorá bola súdom ako svedok vypočutá. Žalobkyňa tvrdila, že jej žalovaný sľuboval, že „sa zoberú“, že od nej požadoval dôkaz, že od neho neodíde, čo malo viesť k uzavretiu darovacej zmluvy, po jej uzavretí sa s ňou prestal kontaktovať, verejne jej vulgárne nadával s tým, že s deťmi zostane bezdomovcom, ako aj to, že od narodenia spoločného dieťaťa jej neplatil na neho výživné. Tvrdenia žalobkyne k obavám zo straty bývania jej a jej detí potvrdila svedkyňa R., ktorá vypovedala, že žalovaný sa verejne v jej prítomnosti vo vzťahu k žalobkyni vyjadroval spôsobom vzbudzujúcim dôvodnosť obáv žalobkyne zo straty bývania. Nepriamo dôvodnosť týchto obáv vyplýva aj zo svedeckej

výpovede O. B., ktorá uviedla, že žalovaný chcel byt, ktorý získal darom od žalobkyne predať jej, túto skutočnosť potvrdila aj čestným prehlásením z 9.6.2016. Žalovaný, na ktorého prešlo bremeno dôkazu k vlastnému tvrdeniu o nepravdivosti dôkazov produkovaných žalobkyňou k obavám z toho, že môže spolu s deťmi jeho úkonmi prísť o bývanie, dôkazy neoznačil. Tvrdenie žalobkyne, že žalovaný si už od narodenia neplnil voči synovi vyživovaciu povinnosť a že tento stav trval aj po uzavretí darovacej zmluvy je možné považovať za preukázané samotným vyjadrením žalovaného na pojednávaní 22.11.2016, že žalobkyni na jar toho roku vyplatil 650 eur. V odvolaní voči nariadenému predbežnému opatreniu poukázal na to, že žalobkyni spätne (údajne opätovne) vyplatil dlžnú čiastku výživného, o čom mal dať doklad polícii a od marca 2016 jej na syna platí výživné po 70 eur, čo dokladoval. Darovacia zmluva bola však uzavretá 17.6.2015, nie po marci 2016, resp. na jar 2016. Pre neunesenie dôkazného bremena vlastného tvrdenia o tom, že na výživu syna prispieva od jeho narodenia je vysoko pravdepodobná pravdivosť tvrdenia žalobkyne o tom, že vyživovaciu povinnosť voči synovi si po uzavretí darovacej zmluvy neplnil, nasvedčujú tomu jeho vlastné tvrdenia a ním predložené dôkazy k času, od ktorého si vyživovaciu povinnosť začal plniť. Podľa poštového poukazu z 5.2.2016 zaplatil žalobkyni 651,02 eura, najskorší dôkaz o úhrade sumy výživného 70 eur je zo 14.3.2016. V okolnostiach veci nie je podstatné, že si túto povinnosť podľa žalobkyne neplnil už pred uzavretím darovacej zmluvy, podstatné je pretrvávanie tejto nečinnosti aj po jej uzavretí. Podľa odvolacieho súdu, v zhode s názorom súdu prvej inštancie, objektívne predpoklady pre relevanciu požiadavky na vrátenie daru veľkej hodnoty - bytu boli preukázané a tým dané. Vyjadrovať sa a konať vo vzťahu k darkyni spôsobom, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať v nej obavu v tom zmysle, že ju žalovaný pripraví o bývanie, neplnenie vyživovacej povinnosti voči synovi aj po prijatí daru veľkej hodnoty, vulgárne hanlivé vyjadrenia na adresu žalobkyne na verejnosti sú rozhodne dôvodmi na vrátenie daru, nejde o svojvoľné konanie žalobkyne, ale o výkon jej práva upravený zákonom, ktorý je dôsledkom takého správania sa žalovaného, ktoré vybočuje z mantinelov morálnych pravidiel správania sa v spoločnosti.

11. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že pri posudzovaní dôvodnosti žaloby vychádzal z toho, že kľúčom k interpretácii § 630 Občianskeho zákonníka je zásada spravodlivej rovnováhy, ktorá je cieľom hľadania rozhrania medzi základnými právami, ktoré sa dostanú do konfliktu. V okolnostiach prípadu ide o spravodlivú rovnováhu v prostredí jedného práva, základného práva užívať majetok, lebo na strane obdarovaného je to právo pokojne užívať svoj majetok, na strane darcu ide o sankciu voči obdarovanému za to, že za získanie majetku neposkytol plnenie, ku ktorému sa zaviazal, ale to nijako neznižuje význam spravodlivej rovnováhy. Zmyslom nastolenia spravodlivej rovnováhy pri tvorbe kritérií výkladu a uplatňovania § 630 je nastolenie takého právneho stavu, v ktorom darca nebude zbavený dostupnosti svojho práva na vrátenie majetku a obdarovaný nebude neprimerane zaťažený bremenom vrátenia majetku nadobudnutého darcom (J. Drgonec, Právo darcu domáhať sa vrátenia daru, Justičná reveu, 61, 2009, č. 8-9, str. 989-1002).

Odvolací súd mal za to, že v konkrétnom prípade posudzovaním vzájomných práv žalobkyne a žalovaného bolo právo žalobkyne domáhať sa vrátenia daru jednoznačne dôležitejšie ako právo žalovaného ako vlastníka nehnuteľnosti získanej od žalobkyne darovaním získanú nehnuteľnosť naďalej vlastniť a užívať.

12. K odvolacej námietke, že súd prvej inštancie sa nevysporiadal s tým, že žalobkyňa sporný byt obýva bez platenia nájomného, ktoré je trhovo vyššie ako 70 eur sumy výživného, čo považuje žalovaný za splnenie svojho morálneho záväzku k darkyni, je potrebné predovšetkým uviesť, že podľa § 366 prostriedky procesného útoku alebo prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené v konaní pred súdom prvej inštancie možno v odvolacom konaní použiť len za splnenia podmienok vyplývajúcich z tohto zákonného ustanovenia, ktoré však danými neboli. Žiada sa však uviesť, že umožnenie darkyni bývať v byte bez platenia nájomného nemôže byť plnením morálneho záväzku v zmysle kompenzácie vlastného správania sa v rozpore s dobrými mravmi.

13. Vo vzťahu k námietke absencia odôvodnenia, prečo neboli vykonané niektoré navrhnuté dôkazy je potrebné uviesť, že súd v dôvodoch rozsudku, aj keď stručne, uviedol, že vykonávanie ďalších dôkazov považoval za nadbytočné. Zo zvukového záznamu z pojednávania, ktoré bolo na prejednanie veci nariadené na deň 14.2.2017 vyplýva, že zamietnutie návrhu na vykonanie dôkazov listinami zo

spisov priestupkových konaní vo veciach netýkajúcich sa vzťahov strán sporu postačujúco a racionálne zdôvodnil.

14. Rozhodnutie súdu prvej inštancie nie je, ako uviedol žalovaný, arbitrárne, je odôvodnené v súlade s ustanovením § 220 ods. 2 CSP. Súd prvej inštancie náležite vysvetlil, z akých dôvodov žalobe vyhovel, reagujúc na podstatné námietky a tvrdenia žalovaného prezentované v konaní. Porušením práva na spravodlivý proces nie je to, že súd neodôvodní svoje rozhodnutie podľa predstáv žalovaného.

15. Žalovaný podal odvolanie proti celému rozsudku súdu prvej inštancie. Aj keď nesprávnosť výroku o trovách konania a o poplatkovej povinnosti nespochybňoval, odvolací súd preskúmal aj tieto výroky ako výroky súvisiace, závislé od rozhodnutia v merite veci. Odvolací súd zistil, že súd prvej inštancie pri rozhodovaní o trovách konania vychádzal zo správnych skutkových zistení, ktoré sú dané úspechom žalobkyne v konaní v celom rozsahu a pri rozhodovaní aplikoval správne zákonné ustanovenie - § 255 ods. 1 CSP. Vzhľadom na výsledok konania je správnym aj rozhodnutie súdu prvej inštancie o poplatkovej povinnosti.

16. Odvolací súd z dôvodov, ktoré uviedol, majúc za to, že v odôvodnení rozhodnutia nemusí byť daná odpoveď na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní (Ústavný súd Slovenskej republiky 78/05) rozsudok súdu prvej inštancie ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 a ods. 2 potvrdil.

17. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd na základe § 396 ods. 1 v spojení s § 362 ods. 1 podľa § 255 ods. 1 CSP. Žalobkyňa bola v odvolacom konaní plne úspešná, preto jej odvolací súd priznal voči žalovanému nárok na náhradu trov odvolacieho konania v plnom rozsahu. Kvantifikáciu náhrady zrealizuje súd prvej inštancie podľa § 262 ods. 2 CSP. Existencia dôvodov pre výnimočné nepriznanie náhrady trov odvolacieho konania nebola tvrdená a v zmysle § 257 zo spisu ani nevyplynula.

18. Rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Prešove v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 Zákona č. 757/2004 Z.z.).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Podľa § 420 CSP, dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa § 421 ods. 1 CSP, dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa § 421 ods. 2 CSP, dovolanie v prípadoch uvedených v odseku 1 nie je prípustné, ak odvolací súd rozhodol o odvolaní proti uzneseniu podľa § 357 písm. a) až n).

Podľa § 423 CSP, dovolanie len proti dôvodom rozhodnutia nie je prípustné.

Podľa § 424 CSP, dovolanie môže podať strana, v ktorej neprospech bolo rozhodnutie vydané.

Podľa § 427 ods. 1 CSP, dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy.

Podľa § 427 ods. 2 CSP, dovolanie je podané včas aj vtedy, ak bolo v lehote podané na príslušnom odvolacom alebo dovolacom súde.

Podľa § 428 CSP, v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh).

Podľa § 429 ods. 1 CSP, dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom.

Podľa § 429 ods. 2 CSP, povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa.