Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Rozsudok_8C-388-2013.pdf
PDF · 120.28 KB
Case nature
Area
Subarea
8C/388/2013
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Okresný súd Galanta v konaní pred sudcom JUDr. Máriom Karaffom, v právnej veci žalobcu: E. Š., F.. XX.XX.XXXX, T. T. - S., P. XXXX/XX, v konaní zastúpený: JUDr. Milan Ficek, advokátom, s.r.o., IČO: 47 232 757, so sídlom Bratislava, Žilinská 14, proti žalovanej: E.. C. Š., H. P., F.. XX.XX.XXXX, Q.. T. Š., F. XX, XXX XX Š., zastúpená advokátskou kanceláriou HKP Legal s.r.o., IČO: 36 727 334, so sídlom v Bratislave, Sasinkova 6, o zaplatenie 1.014,-Eur s príslušenstvom, takto
rozhodol:
I. Súd žalobu zamieta.
II. Žalovaný má voči žalobcovi právo na náhradu trov konania vo výške 100%, o ktorých bude rozhodnuté osobitným uznesením súdom prvej inštancie.
odôvodnenie:
1. Žalobca svojou žalobou došlou na súd 13.11.2013 žiadal, aby súd zaviazal žalovaného zaplatiť žalobcovi 1.014,-Eur s príslušenstvom, ako aj 9% ročným úrokom z omeškania, a aby sa kaucia 130,- Eur použila na nájom za mesiac december 2010 a 26,-Eur, aby sa odpočítalo z augustovej splátky.
2. Žalobca svoju žalobu odôvodnil tým, že dňa 1.9.2010 uzavrel s odporkyňou Zmluvu o podnájme (nájme) na dobu určitú od 1.9.2010 do 1.9.2011, pričom nájomné bolo dohodnuté vo výške 130,-Eur mesačne a odporkyňa zaplatila nájom za mesiac september 2010 130,-Eur a 156 Eur kauciu. Žalovaná dňa 29.9.2010 bezdôvodne opustila prenajatý priestor, čím porušila a nedodržala dohodnuté podmienky určené zmluvou. Žalobca si svojou žalobou uplatňuje od žalovanej nájomné za mesiace január až august 2011 spolu s 9% ročným úrokom, t.j. do skončenia nájomnej zmluvy.
3. Žalovaná prostredníctvom svojho právneho zástupcu žiadala žalobu zamietnuť s poukazom na to, že v konaní XXC/XX/XXXX Okresný súd v Galante už judikoval, že požadovať nájomné je v rozpore s dobrými mravmi.
4. Súd vo veci vykonal dokazovanie výsluchom sporových strán, obsahom spisu Okresného súdu Galanta sp. zn. XXC/XX/XXXX, spisom OS Čadca XC/XXX/XXXX a XC/XXX/XXXX, Okresného súdu Prievidza XXC/XX/XXXX,výsluchom svedka E. Š., Š., ako aj s ostatným na vec sa vzťahujúcim spisovým materiálom a zistil tento skutkový stav veci:
5. Rozsudkom Krajského súdu v Trnave sp.zn. XXCo/X/XXXX zo dňa 19.3.2014 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Galanta zo dňa 2.5.2013 sp.zn. XXC/XX/XXXX. V tomto spore vystupoval E. Š. ako žalobca a E.. C. P.I. (teraz Š.) ako žalovaná. Predmetom žaloby bolo zaplatenie sumy 260€ s 0,1% denným úrokom z omeškania. Jednako sa o nájomné za mesiac október 2010 vo výške 130€ a mesiac november 2010 vo výške 130 €. Okresný súd Galanta v zhode s odôvodnením rozsudku Krajského súdu
Trnava konštatuje, že úkony žalobcu už od počiatku zmluvného vzťahu so žalovanou boli v rozpore s dobrými mravmi, a to najmä z dôvodu, že žalobca žalovanej predložil k podpisu zmluvu o podnájme bytu podľa vat. §-u 719 Občianskeho zákonníka, hoci v skutočnosti prenajímal časť nehnuteľnosti a to napriek námietke žalovanej, že predložená zmluva nevyjadruje ich skutočnú vôľu, pričom na jej upozornenie v tomto smere nezjednal nápravu, teda dá sa povedať, že úmyselne simuloval právny úkon podnájomného vzťahu, pričom zastieral skutočný právny úkon nájomného vzťahu. V rozpore s dobrými mravmi zasahoval do užívacích práv žalovanej tým ,že bez jej vedomia vstupoval do prenajatých priestorov. Bez jej vedomia umožnil vstup do prenajatých priestorov opravárovi. Od žalovanej vyžadoval nad rámec jej povinnosti vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy, tepovanie spoločných priestorov a pod. V rozpore s dobrými mravmi bolo aj jeho konanie, keď po tom čo žalovaná odmietla podpísať dohodu o skončení nájomného vzťahu ním pripravenú, ju hrubým spôsobom vyzval, aby predmet nájmu vypratala pod hrozbou, že ak si nevyprace veci do nasledujúceho dňa, vyhodí jej veci pred dom a vymení zámky na dome a na bráne a k osobným veciam sa nedostane. Podľa názoru súdu, žalovaný sledoval len svoj ekonomický záujem na nepretržitom nájomnom.
V spore 8C/388/2013 si navrhovateľ uplatňuje voči E.. C. P. (Q. Š.) nájomné za obdobie od januára 2011 do augusta 2011, pričom svoju žalobu opiera o tie isté dôvody ako v konaní XXC/XX/XXXX.
6. Žalovaná na pojednávaní súdu konanom dňa 07.06.2011 v konaní XXC/XX/XXXX uviedla, že so žalobcom sa skontaktovala na základe inzerátu uverejneného na internete. Následne s priateľom ho vyhľadali a ohliadli si nehnuteľnosť, resp. izbu, ktorú si chceli prenajať za účelom bývania. Prvé rokovanie prebehlo úplne v kľude. Žalobca im priestory ukázal, následne 01.09.2010 zložila kauciu 156,-Eur a zaplatila nájom 130,-Eur a za energie 26,-Eur. Už pri uzatváraní zmluvy namietala, že predložená zmluva je zmluvou o podnájme, hoci ich žalobca informoval, že je vlastníkom prenajatých častí nehnuteľností, avšak on ju ubezpečil, že zmluva je správna. Preto zmluvu podpísali. Následne začala užívať priestory aj so svojím priateľom . Za krátku dobu im však začalo vadiť, že žalobca bez ich vedomia vstupoval do prenajatých priestorov, priviedol tam aj opravára, ktorý sa tam taktiež bez ich vedomia pohyboval a následne im žalobca vytýkal, že majú upratovať riady, vynášať smeti, zatvárať sústavne za sebou dvere, resp. zamykať dom, hoci takto sám nekonal. Toto jeho správanie im začalo vadiť, a preto sa rozhodli ukončiť vzťah najskôr dohodou. Podľa jej názoru, spôsob ukončenia zmluvy bol v samotnej zmluve upravený neurčito, nevedeli, či majú dať výpoveď, alebo ukončiť zmluvu dohodou, preto sa rozhodli riešiť ukončenie zmluvy dohodou. Ukončenie zmluvy žalobcovi navrhli ku dňu 30.09.2010, tento návrh mu dali už dňa 28.09.2010. Pri tomto jednaní bol aj p. Š. a tretí spolubývajúci E. Ď.. V tento deň žalobcovi navrhla riešenie ich sporu tak, že zotrvajú v nájme prenajatých priestorov, ak im žalobca nebude zasahovať do užívania neadekvátne a povolí im prijímať aj návštevy. Keďže on s takýmto riešením nesúhlasil, predložila mu dohodu o ukončení zmluvy s tým, že zmluva mala byť ukončená k 30.09.2010. Žalobca si zobral tento návrh písomnej dohody a vyjadril sa, že podpíše im hocičo, aj im vráti kauciu, len nech vypadnú. Podľa jej názoru z tohto rozhovoru bolo jednoznačne možné dospieť k záveru, ku ktorému aj samotná žalovaná dospela, že došlo k ukončeniu nájmu dohodou, keďže žalobca ju v tento deň vyzval, aby priestory upratala pred odchodom a tak aj z tohto jednania odišiel. Následne sa vrátil, aby im odomkol priestor, kde boli veci, ako vysávač a čistiace prostriedky potrebné na upratovanie. Toto sa stalo už večer o 11.00 hodine, kedy požadoval od nich, aby upratali dvor, pozametali lístie, čo však odporkyňa so svojím priateľom odmietli. So žalobcom sa opätovne stretla nasledujúci deň 29.09.2010 v poobedných hodinách, kedy si žalobca sadol v ich izbe a chcel, aby podpísali zápisnicu o skončení zmluvy. Túto odmietli podpísať, keďže v nej boli nepravdivé skutočnosti, ako napr. to, že sa domáhali nekontrolovateľných návštev. Predmetnú zápisnicu odmietla podpísať aj z dôvodu, že nevedela aký je to právny úkon, keďže predpokladala uzavretie dohody o skončení zmluvy o podnájme. Keď predmetnú listinu odmietla podpísať, žalobca uviedol, že ak si nevypracú svoje veci do nasledujúceho dňa, tak tieto ich veci ich vyhodí pred dom a následne vymení zámky na dome a na bráne a k osobných veciam sa ďalej nedostanú. Na základe toho sa rozhodla z predmetných priestorov odísť, do hodiny sa pobalili, poupratovala izbu a spolu so svojim priateľom priestory opustili, pričom kľúče odovzdali ďalšiemu spolubývajúcemu. Odvtedy sa so žalobcom viac nestretli. Žalobca na tomto pojednávaní, po výsluchu žalovanej poprel všetky tvrdenia odporkyne ohľadom ukončenia ich zmluvného vzťahu dňa 29.09.2010. Poprel, že by žalovanú vyzval opustiť predmetné priestory.
7. Výsluch svedka E. Ď. v prejednávanej veci sa nepodarilo uskutočniť. V registri obyvateľov má uvedenú adresu mesto Prievidza, zdržuje sa však v zahraničí a od jeho výsluchu súd upustil. Na pojednávaní
súdu konanom dňa 13.09.2011 súd zistil, že svedok sa do rodinného domu žalobcu nasťahoval mesiac predtým, ako sa tam nasťahovala žalovaná. Taktiež mal uzatvorenú so žalobcom zmluvu o podnájme. Mal určité výhrady voči niektorým článkom tejto zmluvy, avšak žalobca ho ubezpečil, že určité veci môžu dohodnúť aj ústne, preto takúto zmluvu podpísal. Uviedol, že už po prvom mesiaci bývania vznikali so žalobcom určité problémy, keďže tento mu vytýkal rôzne drobnosti. Uviedol, že nehnuteľnosť užíval od augusta 2010 do 29.09.2010. Žalobca im vytýkal aj také absurdné skutočnosti, že nemajú mať melón v kuchyni, ktorý opticky zmenšuje miestnosť, nútil ich tepovať schodište spoločných priestorov, upratovať na dvore lístie a podobne. Potvrdil, že žalobca mal záujem sa s ním rozprávať 28.09.2010, pričom pri tomto rozhovore ich prekvapila žalovaná, ktorá sama chcela riešiť so žalobcom svoje problémy. Vytýkala mu, že ich sledoval svojím kamerovým systémom, obmedzoval ich osobnú slobodu, vytýkala mu ďalej, že nemá vyhovujúcu posteľ, ktorá je tvrdá a nedá sa na nej ďalej spať. Potvrdil, že v tento deň žalovaná predložila žalobcovi návrh dohody na skončenie vzťahu o podnájme s tým, že tento návrh žalobca odmietol podpísať. Žalobca ich začal tlačiť psychicky tak, že ak nepristúpia na jeho podmienky, tak ich vyhodí aj spolu s ich vecami z predmetného domu. Taktiež prehlásil, že z rozhovoru , ktorý sa uskutočnil medzi žalobcom a žalovanou dňa 29.09.2010 vyrozumel, že došlo k ukončeniu nájomného vzťahu medzi nimi.
8. Z výpovede svedka O.. D. Š., súd zistil, že koncom leta 2010 si svedok spolu s o žalovanou hľadali priestory na podnájom v Bratislave cez internet, takto sa dostali k žalobcovi. Priestory si prezreli a keďže im vyhovovali, dohodli sa na ich nájme. Už pri podpise zmluvy vytýkali žalobcovi, že im predložil zmluvu o podnájme, hoci mali záujem uzatvoriť zmluvu o nájme predmetných priestorov. Keďže žalobca trval na svojom a ubezpečil ich, že má dva semestre práva a je erudovaný v tejto otázke , nakoniec zmluvu podpísali. Podľa jeho názoru zmluvu podpísali 03.09.2010, hoci na zmluve bol dátum 01.09.2010. Už po prvých dňoch zistili, že rozťahovacia sedačka nachádzajúca sa v prenajatej izbe nie je vhodná na spávanie, čo aj reklamovali. Žalobca ich pri prvej reklamácii odbil, že to vyrieši neskôr. Keďže na posteli sa spávať nedalo, a o posteľ sa vlastne ani nejednalo, jednalo sa len o sedačku, opätovne túto skutočnosť reklamovali u žalobcu. Reklamáciu žalobca vybavil tým, že žalovanej zabezpečil jednomiestne rozťahovacie kreslo na prespávanie. Postupne ich začal bezdôvodne buzerovať za nedodržiavanie čistoty, vytýkal napr., že plesnivý chlieb hodili do koša, niekoľkokrát denne vstupoval do prenajatých priestorov, čím narušoval ich život. Vytýkal im, že si nemôžu do priestorov vodiť žiadne návštevy. Postupne dospeli k záveru, že v predmetných priestoroch už nemajú ďalej záujem existovať a preto sa vzájomne stretli 28.09.2010, kde si chceli s ním vydiskutovať právo návštev a nedôvodné vstupovanie žalobcu do prenajatých priestorov. Už v tomto čase boli rozhodnutí dohodnúť sa so žalobcom, prípadne vzťah ukončiť dohodou, k čomu si pripravili aj písomnú dohodu o skončení nájomného vzťahu. Žalobca začal byť mimoriadne agresívny, vyskočil po žalovanej, začal na nich kričať, prevzal si predloženú mu písomnú dohodu o ukončení nájmu a uviedol, že s nimi už nechce mať nič spoločné, že im vráti kauciu, potom čo si dohodu prečíta. Večer po pol desiatej sa opätovne vrátil, zamkol miestnosť, kde bol rutter (vlastnícky patriaci svedkovi) a upratovacie potreby. Vyzval p. Ď., aby uvoľnil dvor, vyparkoval auto a pozametal lístie. Žalobca sa údajne správal agresívne a spôsobom, ktorý vzbudzoval v nich dôvodnú obavu z jeho reakcií a preto sa ho báli a radšej sa zamkli. Žalobca ich opätovne navštívil 29.09.2010, kedy im predložil nejakú zápisnicu, ktorú spísal, kde boli vymyslené hlúposti, preto ju nepodpísali. Keď predmetnú zápisnicu odmietli podpísať, žalobca bol ešte agresívnejší a všetko sa skomplikovalo. Celý rozhovor skončil tým, že ich vyzval, aby priestory opustili do nasledujúceho dňa, lebo ak sa tak nestane, nájdu si veci pred domom. Na základe toho potom priestory vyčistili a opustili ešte v tento deň a kľúče nechali u ďalšieho nájomníka, nejakého p. Michala. Od vtedy už v priestoroch neboli.
9. Svedok E. Š. na pojednávaní dňa 29.1.2015 uviedol, že v mesiacoch september, október, november roku 2010 býval v dome, ktorého vlastníkom bol navrhovateľ. Nájomnú zmluvu mali uzatvorenú na 3 mesiace. V predmetnom dome býval na chodbe. Tu mal posteľ, skriňu a nočný stolík. Mal prístup aj do kuchyne a sociálnych zariadení. Nájomné platil vo výške 150,-Eur mesačne.
10. Všetci, čo bývali v predmetnom dome, odtiaľ odišli, pričom nevedel uviesť z akého dôvodu sa tak stalo. Vedel však o tom, že mali medzi sebou nezhody, čo bližšie však konkretizoval nevedel. Svedok s odstupom času sa nepamätal na to, či pán Š. bol prítomný keď odporkyňa z domu odchádzala. Taktiež sa nepamätá na to, že by pán Š. odporkyňu niekedy z bytu vyhadzoval a ani nevedel o tom, čo sa udialo s kľúčmi od domu. Nebol prítomný pri tom, keď z domu odchádzal pán Ď. a ani si nepamätal
bližšie okolnosti toho, keď z domu odchádzali nájomníci. Počas doby, keď svedok Š. býval v dome, charakterizoval správanie žalobcu ako normálne. Nemá vedomosť o tom, že by sa pán Š. k pani Š. správal hrubo alebo nepríjemne. Bývanie v dome charakterizoval svedok ako normálne. Prenajímateľ svedka počas bývania v ničom neobmedzoval. Svedok nemal pocit, že by sa vlastník hrubo správa. Svedok sa nepamätal na to, že by vlastník nájomníkov, ktorí tam boli, z domu vyhodil.
11. Zo Zmluvy o podnájme uzatvorenej medzi žalobcom a O.. D. Š. a žalovanou z 01.09.2010 súd zistil, že žalobca ako vlastník nehnuteľnosti - rodinného domu na P. K.. Č.. XX R. T., prenechal žalovanej, ako aj O.. Š. do užívania samostatne zariadenú izbu na prízemí rodinného domu spolu so sociálnymi zariadeniami. V zmysle čl. III. zmluvy, žalovaná sa zaviazala platiť žalobcovi nájomné vo výške 130,-Eur mesačne. Zmluva bola uzatvorená na obdobie od 01.09.2010 do 01.09.2011. Zmluvné strany dohodli, že majiteľ má právo vypovedať zmluvu s okamžitou účinnosťou v prípade, že podnájomníci neuhradia nájomné alebo ostatné dohodnuté poplatky v dohodnutých termínoch, alebo napriek písomnému, alebo ústnemu upozorneniu hrubo porušujú pokoj a poriadok v dome, alebo dohodnuté podmienky v zmluve. V tomto prípade majiteľ vysťahuje veci podnájomníkom von z domu a nie je povinný ich uschovávať, alebo odnášať do úschovne, alebo inak opatrovať. Z výpisu z LV č. 623 z 20.04.2011, vyhotoveného cez katastrálny portál súd zistil, že navrhovateľ je výlučným vlastníkom nehnuteľnosti nachádzajúcej sa v katastrálnom území Q., R. Z. T. - S., R. Z. T. O.., R. F. A. Č.. XXX I. S. C. J. Č. XXXX, J. F. H. XXXXX.
12. Podľa ust. § 663 Občianskeho zákonníka, nájomnou zmluvou prenajímateľ prenecháva za odplatu nájomcovi vec, aby ju dočasne ( v dohodnutej dobe ) užíval, alebo z nej bral aj úžitky.
Podľa ust. § 676 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájom sa skončí uplynutím doby, na ktorú sa dojednal, ak sa prenajímateľ nedohodne s nájomcom inak.
Podľa ust. § 677 ods. 2 Občianskeho zákonníka, ak osobitný zákon neustanovuje inak, nájomnú zmluvu možno vypovedať, pri nájmoch nehnuteľnosti v 3-mesačnej lehote a pri nájmoch hnuteľných vecí v 1-mesačnej lehote.
13. Podľa § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka, výkon práv a povinností vyplývajúcich z občiansko- právnych vzťahov nesmie bez právneho dôvodu zasahovať do práv a oprávnených záujmov iných a nesmie byť v rozpore s dobrými mravmi.
14. Dobré mravy možno charakterizovať ako pravidlá morálneho charakteru všeobecne platné v demokratickej spoločnosti, v ktorej sa uplatňuje a presadzuje vzájomná slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Je to v podstate súhrn určitých etických a kultúrnych pravidiel (noriem) v spoločnosti uznávaných. Ústavný súd Českej republiky vymedzuje dobré mravy ako súhrn etických, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je mnohokrát zabezpečované i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti. Súlad a nesúlad s dobrými mravmi musí byť posudzovaný z hľadiska konkrétneho prípadu v danom čase, na danom mieste a vo vzájomnom konaní účastníkov právneho vzťahu. Hodnotenie súladu, či nesúladu s dobrými mravmi patrí výhradne do kompetencie všeobecných súdov. Nebude postačovať akýkoľvek rozpor alebo zásah, ale musí to mať určitú intenzitu, ktorá je z hľadiska verejnej mienky neakceptovateľná. Súd zisťuje, či sa výkon práva prieči dobrým mravom v danom mieste podľa objektívnych kritérií nezávisle na vedomí a vôli toho, kto právo vykonáva. Dobré mravy sú totiž meradlom hodnotenia konkrétnej situácie, odpovedajúcej všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti v súlade so všeobecnými zásadami morálky demokratickej spoločnosti. Úvaha súdu o tom, či výkon práv a povinností je v rozpore s dobrými mravmi; musí byť podložená konkrétnymi zisteniami v konaní.
15. NS SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 3Cdo 137/2003 uviedol, že právny úkon priečiaci sa dobrým mravom v zmysle § 3 ods. 1 Občianskeho zákonníka treba považovať úkon, ktorý je všeobecne neakceptovateľný z hľadiska v spoločnosti prevládajúcich a mravných zásad a princípov vzájomných vzťahov medzi ľuďmi. Súlad právneho úkonu s dobrými mravmi treba posudzovať vždy komplexne so zreteľom na konkrétnu situáciu na stranách sporu (nielen u osoby vykonávajúcej určité právo, ale aj osoby týmto dotknutej). S prihliadnutím na všetky rozhodujúce okolnosti a nezávisle od vedomia a vôle (zavinenia)toho, kto právo alebo povinnosť vykonáva. V rozhodnutí sp. zn. 3Cdo/49/96 NS SR
vyslovil že, ust. §3 1 pritom nemá vlastnú priamu normotvornú platnosť - upravuje iba spôsob oplitácie a interpretácie ustanovení, ktoré priamo upravujú právne vzťahy a to aj na základe všeobecných pravidiel morálnych elementárnej slušnosti a tolerancie a morálneho charakteru konajúcich.
16. Procesný súd posúdil výkon práva žalobcu na zaplatenie nájomného v žalovanej výške aj z pohľadu takéhoto výkonu práva s dobrými mravmi, pričom prihliadol na všetky okolnosti vzniku, trvania ako aj ukončenia daného vzťahu a dospel k záveru, že výkon práva navrhovateľa na zaplatenie nájomného je v rozpore s dobrými mravmi a z tohto dôvodu jeho návrh v celom rozsahu zmietol. Pri svojom rozhodnutí zohľadnil skutočnosť, že úkony žalobcu, už od počiatku zmluvného vzťahu so žalovanou boli v rozpore s dobrými mravmi a to najmä z dôvodu, že žalobca žalovanej predložil k podpisu zmluvu o podnájme bytu podľa ust. § 179 Obč. zákonníka hoci v skutočnosti prenajímal časť nehnuteľnosti a to napriek námietke žalovanej, že predložená zmluva nevyjadruje ich skutočnú vôľu, pričom na jej právny úkon, podnájomného vzťahu, pričom zastieral skutočný právny úkon nájomného vzťahu. V rozpore s dobrými mravmi zasahoval do užívacích práva žalovanej, tým že bez jej prítomnosti alebo bez jej vedomia umožnil tam vstup aj tretích osôb - opravára, čo bolo aj v rozpore už s aj tak neprimerane široko upraveným právom kontroly navrhovateľ v č. V bod 5 Zmluvy. Takýmto svojim správaní bezdôvodne porušoval právo žalovanej na súkromie, pričom je právne irelevantné, či si toho bol vzhľadom na svoj jednostranný autoritársky pohľad na zmluvný vzťah so žalovanou vedomý alebo nie Z vykonaného dokazovania a to najmä z výpovede žalovanej, ako aj výpovedí v konaní vypočutých svedkov ma l súd za preukázané, že takéto jeho správania vníma veľmi negatívne, vyvolávalo to v nej pocity straty súkromia a obmedzovania jej osobnej slobody a v konečnom dôsledku aj pocit strachu pred žalobcom, čo nakoniec aj viedlo k tomu, že žalovaná predmet nájmu po tom, čo sa jej nepodarilo zamedziť takéto porušovanie jej práv a po tom čo ju žalobca hrubým spôsobom vyzval k vyprataniu predmetu nájmu opustila dňa 29.9.2010. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že z vykonaného dokazovania súd dospel k záveru, že žalobca sa o predmet svojho vlastníctva a o predmet nájmu sa prehnane bojí ( že by sa mohol užívaním poškodiť, nad primeranú mieru opotrebovania, prípadne znehodnotiť) a správa sa k nemu ustráchane a prehnane majetnícky, čo ho viedlo k tomu, že cítil podľa neho oprávnenú potrebu žalovanú sústavne kontrolovať, či jeho majetok nepoškodzuje a či ho dostatočne chráni aj tým ,že ho sústavne udržiava v poriadku tak, ako sa to zhoduje s jeho predstavami. O takomto jeho postoji svedčí aj skutočnosť , že od žalovanej vyžadoval nad rámec jej povinností vyplývajúcich z uzatvorenej zmluvy tepovanie spoločných priestorov a pod. V rozpore s dobrými mravmi bolo aj jeho konanie po tom, čo žalovaná odmietla podpísať dohodu o skončení nájomné ho vzťahu ním pripravenú ju hrubým spôsobom vyzval ,aby predmet nájmu vypratala pod hrozbou, že ak si nevyprace veci do nasledujúceho dňa vyhodí jej veci pred dom a vymení zámky na dome na bráne. Takýmto svojim konaním z pozície sily práv vlastníka, podľa názoru súdu vedome vytváral stav tiesne , neslobody a bezdôvodného nátlaku s vyhrážkou vzniku škody na osobnom majetku odporkyne. Súd neuveril jeho tvrdeniu, že len chcel aby, žalobca či už vedome alebo nevedome - z nedôvodne prehnaného strachu o svoj majetok dožadoval sa zaplatenia nájomného aj za výpovednú dobu napriek tomu, že jej v podstate svojim prehnane autoritatívnym konaním znemožnil riadne predmet nájmu užívať aj počas výpovednej doby. Pre poriadok je potrebné uviesť, že podľa názoru súdu v demokratickej spoločnosti nájomca má právo predmet nájmu pod dobu dohodnutú v zmluve užívať nerušene , a to tak, aby neboli porušované jeho základné práva, medzi ktoré neodmysliteľne patrí aj právo na súkromie, slušnosť, ohľaduplnosť a vzájomné rešpektovanie. Pokiaľ žalobca tvrdil, že nemal ani len v úmysle postupovať v zmysle čl. V, bod 3 zmluvy je potrebné uviesť, že súd takémuto jeho tvrdeniu vzhľadom na vykonané dokazovanie neuveril. Už samotné zakotvenie práva žalobcu vypratať veci nájomcu pred dom, pre porušenie zmluvy súd považoval za dojednanie, ktoré je v rozpore so zásadami slušnosti a rešpektovania vzájomných práv účastníkov zmluvného vzťahu. V tejto súvislosti je potrebné uviesť, že aj keby žalobcu v skutočnosti voči žalovanej použil slovnú vyhrážku a hrozbu vysťahovania jej vecí pred dom, ale aby po vzájomnej roztržke , ku ktorej došlo medzi nimi dňa 29.9.2010 oznámil, že bude postupovať podľa uzatvorenej zmluvy, - čo samotný žalobca pred súdom opakovane tvrdil, už takéto jeho konanie mohlo u žalovanej vzbudiť dôvodný strach o jej majetok a odôvodnený pocit neprimeraného nátlaku.
17. Rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. XCo/XXX/XXXX bol v časti istiny potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca sp. W.. XC/XXX/XXXX zo dňa 8.3.2012. Týmto rozsudkom, v ktorom vystupoval E. Š. ako žalobca a O.. D. Š.Á. ako žalovaný, bol žalovaný zaviazaný zaplatiť žalobcovi titulom nájomného 260€. Jednalo sa o nájomné za mesiac október a november 2010. V tomto rozsudku na Krajský súd plne stotožnil s posúdením platnosti nájomnej zmluvy uzatvorenej medzi sporovými
stromami, existenciou nájomného vzťahu i ustálením zániku nájomného vzťahu ako aj posúdením zákonnosti a odôvodnenosti jednotlivých žalobcov požadovaných nárokov.
18. Rozsudkom Krajského súdu Žilina sp.zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 28.8.2015 bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Čadca sp.zn. XC/XXX/XXXX zo dňa 24.2.2015. V tomto spore vystupoval E. Š. ako žalobca a O.. D. Š.Á. ako žalovaný. Predmetom sporu bolo zaplatenie sumy 1040€ s príslušenstvom. Žalobca sa žalobou domáhal zaplatenia nájomného za mesiace január až august 2011 na tom skutkovom základe, že medzi sporovými stranami bola uzavretá nájomná zmluva na dobu určitú do 1.9.2011 s dohodnutým nájomným 130€ mesačne pričom žalovaný za uvedené obdobie nájomné nezaplatil. Krajský súd Žilina zamietnutie žaloby odôvodnil tým ,že konanie a správanie žalobcu, ktorým požadoval od žalovaného nájomné za obdobie od januára 2011 do augusta 2011 bolo v rozpore s dobrými mravmi v zmysle § 3ods. 1 OZ. Krajský súd Žilina v odôvodnení rozsudku konštatuje, že vzťah medzi sporovými stranami bol fakticky ukončený dňom 29.9.2010. Zároveň možno bez dôvodných pochybností vyvodili záver, že žalobca podaním žaloby sledoval len svoj ekonomický záujem na inkasovaní nájomného a to i napriek tomu, že žalovaný z prenajatých priestoroch už dávno pred podaním žaloby nebýval.
19. Rozsudkom Krajského súdu Trenčín sp. zn. XX B. zo dňa 17.9.2014 bol zmenený rozsudok Okresného súdu Prievidza sp.zn. XXC/XX/XXXX zo dňa 6.8.2013 a to tak, že žaloba bola zamietnutá. V tomto spore ako žalobca vystupoval E. Š. a ako žalovaný E. Ď.. V tomto spore žalobca svojou žalobou žiadal aby mu žalovaný zaplatil nájomné za október 2010. V tomto spore žalobca svojou žalobou žiadal aby mu žalovaný zaplatil nájomné za október 2010 vo výške 130 €, za mesiac november 2010 vo výške 130€ ako aj kauciu 156€ a to všetko s 0,1% úrokom z omeškania denne od 2.10.2010 do zaplatenia. Krajský súd Trenčín v odôvodnení rozsudku uvádza, že rozhodujúci je obsah listiny označenej Zápisnica o skončení zmluvy o podnájme uzatvorenej dňa 1.8.2010. Okrem obsahu špecifikujúceho, že obsah uvedenej listiny sa týka nájomného vzťahu, z ktorého nárok je uplatnený v tomto konaní, je v bode 2 listiny uvedené: „dňa....sa majiteľ a hore uvedený podnájomník dohodli na skončení podnájmu v zmluve uvedeného priestoru k 30.9.2010 pri dodržaní zmluvne dohodnutých podmienok. Listina ďalej obsahuje dôvod ukončenia nájmu o to hrubé porušenie podmienok nájomne zmluvy o strany žalovaného ak aj konštatovanie, že žalovaný odmieta zaplatiť doplatky za užívanie miestností iba jedným nájomcom. Listina je datovaná dňom 29.9.2010 a je podpísaná žalobcom v vyčleneným miestom na podpis žalovaného. Ten listina neobsahuje. Podľa Krajského súdu Trenčín listina obsahuje jednoznačný prejav vôle žalobcu ukončiť nájomný pomer so žalovaným.
20. So všetkými rozsudkami súdov bol žalobca oboznámený nakoľko v predmetných sporoch vystupoval ako žalobca. Právny názor vyslovený v rozsudku Krajského súdu Žilina sp. zn. XCo/XXX/XXXX, bol zmenený rozsudkom Krajského súdu Žilina sp. zn. XCo/XXX/XXXX zo dňa 28.8.2015. V týchto intenciách rozhodoval aj Krajský súd v Trenčíne v spore XXCo/XXXX/XXXX a tiež Krajský súd v Trnave v spore XXCo/X/XXXX.
21. Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní X B. XXX/XXXX „ K zásadám právneho štátu, ktorými je sudca pri rozhodovaní viazaný, patrí aj princíp právnej istoty. Súčasťou právnej istoty je požiadavka predvídateľnosti konania orgánov verejnej moci. Od princípu právnej istoty možno odvodiť aj požiadavku, aby súdy aplikovali právnu normu v rovnakých podmienkach vždy rovnakým spôsobom. Ústavný súd vo svojej judikatúre konštatuje, že súčasťou princípu právnej istoty je tiež požiadavka, aby sa na určitú právne relevantnú otázku pri opakovaní v rovnakých podmienkach dala rovnaká odpoveď, teda to, že obdobné situácie musia byť rovnakým spôsobom právne posudzované, pretože inak dochádza aj k porušeniu zásady právnej istoty a zákonom ustanovenej povinnosti pri zabezpečovaní jednoty rozhodovania. Ďalej podľa názoru ústavného súdu za diskriminačný možno považovať taký postup, ktorý rovnaké alebo analogické situácie rieši odchylným spôsobom, pričom ho nemožno objektívne a rozumne odôvodniť (napr. rozhodnutia ÚS SR I. ÚS 87/1993, PL. ÚS 16/1995, II. ÚS 80/1999, II. ÚS 243/2005, IV. ÚS 14/2007). Podľa Nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky v konaní III. ÚS 300/06 zo dňa 4.1.2007
„ Aj keď právne závery všeobecných súdov obsiahnuté v rozhodnutiach vo veci samej nemajú charakter precedensu, ktorý by ostatných sudcov rozhodujúcich v obdobných veciach zaväzoval rozhodnúť identicky, protichodné právne závery vyslovené v analogických prípadoch neprispievajú k naplneniu
hlavného účelu princípu právnej istoty, ani v dôvere v spravodlivé súdne konanie ( obdobne napr. IV. ÚS 49/06).
Podľa Uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní X B. XXX/XXXX zo dňa 29.4.2010
„ Ak všeobecný súd aplikuje určité ustanovenie zákona bez relevantných dôvodov v rozpore s konštantnou rozhodovacou praxou, treba považovať takýto postup za arbitrárny. Takýto postup je zároveň aj zásahom do princípu právnej istoty ako súčasti právneho štátu podľa čl. 1 ods. 1 ústavy (I. ÚS 335/06).
Podobne aj ESĽP v rozsudku Beian proti Rumunsku konštatuje, že je v rozpore s princípom právnej istoty, ak súd v obdobných veciach rozhodne odlišne, pričom práve úlohou najvyššieho súdu je usmerňovať rozdielne rozhodnutia. Vychádzajúc z faktu, že princípy právneho štátu sú princípmi ústavnými a preto je súd (sudca) nimi viazaný, je jeho povinnosťou rešpektovať princíp právnej istoty a zabezpečiť jeho uplatnenie v rozhodovacej činnosti. V súlade s týmto princípom je taký postup, ak sa obdobný prípad rieši rovnakým spôsobom. Naopak, podľa názoru ústavného súdu ak súd rieši právnu otázku (tú istú alebo analogickú), ktorá už bola právoplatnej vyriešená, podstatnej odlišným spôsobom bez toho, aby sa argumentačne vyrovnal so skoršími súdnymi rozhodnutiami, nekoná v súlade s princípom právnej istoty v zmysle čl. 1 ods. 1 ústavy a môže tým porušiť aj právo účastníka súdneho konania na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.“
Podľa článku 2 ods. 1, 2 CSP ochrana ohrozených alebo porušených práv a právom chránených záujmov musí byť spravodlivá a účinná tak, aby bol naplnený princíp právnej istoty. Právna istota je stav v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý v súlade s ustálenou rozhodovacou praxou najvyšších súdnych autorít; ak takej ustálenej rozhodovacej praxe niet, aj stav v ktorom každý môže legitímne očakávať, že jeho spor bude rozhodnutý spravodlivo.
21. Podľa §-u 255 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku súd prizná strane náhradu trov konania podľa pomeru jej úspechu vo veci. Ak mala strana vo veci úspech len čiastočný, súd náhradu trov konania pomerne rozdelí, prípadne vysloví, že žiadna zo strán nemá na náhradu trov konania právo. Podľa §-u 262 ods. 1,2 Civilného sporového poriadku o nároku na náhradu trov konania rozhodne aj bez návrhu súd v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu je prípustné podať odvolanie, a to do 15 dní odo dňa jeho doručenia cestou podpísaného súdu na Krajský súd v Trnave, písomne alebo ústne do zápisnice.
Z písomne podaného odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sa ním sleduje, musí byť podpísané a datované. V odvolaní sa má ďalej uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (ako má odvolací súd rozhodnúť).
Odvolanie proti rozsudku alebo uzneseniu, ktorým bolo rozhodnuté vo veci samej, možno odôvodniť len tým, že a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205a), f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
Odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde, a aby každý účastník dostal jeden rovnopis. Ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy.
Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné súdne rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na vykonanie exekúcie podľa Zákona č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplnení ďalších zákonov v znení neskorších predpisov.