Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

3Co/140/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Košiciach v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Ladislava Duditša a sudkýň JUDr. Evy Feťkovej a Mgr. Angeliky Sopoligovej v spore žalobcu T.. M. C., nar. X.XX.XXXX, bytom v C., P. XX, zastúpeného JUDr. Ladislavom Zátorským, advokátom so sídlom Spišská Nová Ves, Štefánikovo námestie 5 proti žalovaným: 1. T.. Z. C., nar. XX.X.XXXX, bytom v C., K.E.A. XX, zastúpený JUDr. Annou Lacovou, advokátkou so sídlom v Košiciach, Pražská 4 a 2. L. C., nar. XX.XX.XXXX, bytom v C., O. XX, o zaplatenie 1.410,75 eur s prísl., o odvolaní žalobcu a žalovanej 2/ proti rozsudku Okresného súdu Košice I z 21.10.2016 č.k. 19C/281/2014-109 takto

rozhodol:

P o t v r d z u j e rozsudok okrem výroku o zamietnutí žaloby v prevyšujúcej časti proti žalovanej v 2. rade.

Žalovanému v 1. rade p r i z n á v a plnú náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi.

Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade n e p r i z n á v a stranám sporu náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

1. Žalobca sa po zmene žaloby domáhal od žalovaného v 1. rade zaplatenia sumy 663,90 eur s príslušenstvom a od žalovanej v 2. rade zaplatenia sumy 746,85 eur s príslušenstvom z titulu spotrebovaného výživného plneného plnoletým deťom.

2. Okresný súd Košice I (ďalej len „súd prvej inštancie“) rozsudkom z 21.10.2016 č.k. 19C/281/2014-109 uložil žalovanej v 2. rade povinnosť zaplatiť žalobcovi 746,85 eur s 5,05% ročným úrokom z omeškania od 4.8.2015 do zaplatenia v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. Žalobu v prevyšujúcej časti voči žalovanej v 2. rade zamietol. Žalobu voči žalovanému v 1. rade zamietol v celom rozsahu. Žalobcovi vo vzťahu k žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100%. Žalovanému v 1. rade vo vzťahu k žalobcovi priznal nárok na náhradu trov konania vo výške 100% a štátu vo vzťahu k žalovanej v 2. rade priznal nárok na náhradu výdavkov vo výške 100%.

3. Súd prvej inštancie rozsudok odôvodnil podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine. V konaní nebola sporná skutková okolnosť, že výživné na oboch žalovaných zo strany žalobcu ako povinnej osoby bolo určené v čase, keď obaja žalovaní ako deti žalobcu boli plnoleté, pričom povinnosťou žalobcu bolo zasielať oprávnenej žalovanej v 2. rade výživné vo výške 4.500,00 Sk, vždy do 20. dňa v mesiaci vopred a žalovanému v 1. rade vo výške 4.000,00 Sk vždy do 20. dňa v mesiaci dopredu. Vyživovacia povinnosť žalobcu voči obom žalovaným bola zrušená rozsudkom Okresného súdu Košice I č.k. 13C/304/2013-32, a to od 1.7.2013. Súd prvej inštancie uviedol, že v prípade vrátenia výživného za dobu minulú vo vzťahu k plnoletým deťom za spotrebované výživné vracia. Spotrebované výživné pritom treba vyložiť v kontexte s posúdením, či na strane povinnej osoby došlo k splneniu dlhu, teda k splneniu vyživovacej

povinnosti riadne a včas. Ak je splnená podmienka riadneho a včasného splnenia vyživovacej činnosti, na strane plnoletého dieťaťa ide vždy o spotrebované výživné a je bez právnej relevancie, či plnoleté dieťa disponovalo s plneným výživným, či ho minulo alebo s ním inak naložilo. Ak sú splnené podmienky na priznanie nároku, nie je možné ho nepriznať pre jeho rozpor s dobrými mravmi. Pri posúdení nároku preto súd prvej inštancie neskúmal, či žalovaní uhrádzané výživné použili, resp. mali možnosť s ním disponovať, zameral sa na právne posúdenie otázky riadneho a včasného splnenia vyživovacej povinnosti žalobcu voči obom žalovaným, pričom vzhľadom na zistený skutkový stav dospel k záveru, že túto otázku je potrebné posúdiť odlišným spôsobom voči žalovanému v 1. rade a odlišným spôsobom voči žalovanej v 2. rade. S prihliadnutím na ust. § 567 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie uzavrel, že ku dňu právoplatnosti súdneho rozhodnutia, ktorým bola naposledy určená vyživovacia povinnosť, nebola medzi žalobcom ako povinnou osobou a žalovanými ako oprávnenými osobami uzatvorená žiadna dohoda o mieste plnenia výživného stanoveného súdom, preto je potrebné vychádzať zo znenia súdneho rozhodnutia, podľa ktorého za miesto plnenia je potrebné považovať bydlisko žalovaných. V súlade s týmto žalobca ako povinná osoba začal plniť svoju vyživovaciu povinnosť voči vtedy už plnoletým deťom na adresu ich bydliska formou poštových poukážok, čo v konaní nebolo sporné. K zmene miesta plnenia nedošlo, ani listom z 28.11.2009, na obsah ktorého žalobca nereagoval. Z obsahu tohto listu vyplýva to, že žalovaní označili účet na plnenie dlžného výživného, teda omeškanej platby výživného za mesiac november 2009. Označenie účtu sa nevzťahovalo na plnenie výživného do budúcna, navyše plnenie prostredníctvom peňažného ústavu je určeným spôsobom plnenia pri zachovaní miesta plnenia ako bydliska oprávnenej osoby. Súd považuje za nesporné, že žalobca plnil formou poštových poukážok do miesta bydliska žalovaných naposledy v mesiaci január 2010 a od nasledujúceho mesiaca začalo plniť obom žalovaným na účet, ktorý patril žalovanej v 2. rade, ktorá k nemu mala výlučné dispozičné právo. Žalovaná v 2. rade teda mala vedomosť o tom, že žalobca začal plniť výživné od mesiaca február 2010 na tento účet, pretože z neho vyberala peniaze a to bez ohľadu na to, že tento účet oznámila iba za účelom úhrady dlžného výživného. Žalovaná v 2. rade tak mlčky akceptovala realizované úhrady a preto súd prvej inštancie konštatuje, že došlo konkludentným konaním k určeniu konkrétneho miesta plnenia, čo žalovaná potvrdila aj vo svojej výpovedi. Súd prvej inštancie v tejto súvislosti uviedol, že žalobca si plnil svoju vyživovaciu povinnosť voči žalovanej v 2. rade riadne a včas za celé rozhodné obdobie, teda aj po zániku vyživovacej povinnosti, ktorý nastal od 1.7.2013. Preto pokiaľ zaplatil výživné žalovanej v 2. rade v období od 21.6.2013 do 21.10.2013, spolu vo výške 746,85 eur, čo je výživné za mesiace júl až november 2013, je jeho nárok voči žalovanej v 2. rade dôvodný. Žalovaná je zároveň v omeškaní s uhradením tejto sumy, preto je povinná zaplatiť žalobcovi aj úroky z omeškania. Súd prvej inštancie ďalej uvádza, že iná situácia nastala na strane žalovaného v 1. rade, ktorý mal vedomosť o tom, komu patrí označený účet, to však nič nemení na tej okolnosti, že žalovaný v 1. rade nenavrhol zmenu platobného miesta vo vzťahu k budúcim platbám výživného, iba spolu so svojou sestrou listom z 28.11.2009 požiadal žalobcu, aby dlžné výživné zaplatil na konkrétny účet, pričom žalobca si obsah tohto listu vyložil nesprávne. Žalobca na list nereagoval žiadnym spôsobom, naďalej platil na adresu bydliska žalovaného formou poštových poukážok. Medzi žalobcom a žalovaným tak nedošlo k dohode o zmene miesta plnenia, preto bol žalobca povinný naďalej voči žalovanému plniť vyživovaciu povinnosť na adresu jeho bydliska. Žalobca od februára 2010 začal plniť výživné žalovanému v 1. rade na účet, ktorý mu nepatril a preto je bezpredmetné, či žalobca mal vedomosť o tom, komu patrí účet, prípadne kto má k nemu dispozičné právo. Žalovaný v 1. rade navyše uviedol, že sa odsťahoval zo spoločnej domácnosti, ktorú dovtedy zdieľal s matkou a tak nemal vedomosť o tom, že žalobca prestal platiť výživné poštovými poukážkami na adresu jeho dovtedajšieho bydliska. Z výpovede žalovanej v 2. rade vyplynulo, že žalovaný nemal vedomosť ani o tom, že žalobca poukazoval výživné na účet žalovanej v 2. rade, o čom sa žalovaný v 1. rade dozvedel až v tomto konaní. To korešponduje so zistením, že vzťahy medzi stranami sporu a tiež medzi žalovanými ako súrodencami nie sú dobré, čo odôvodňuje záver o tom, že medzi žalobcom a žalovaným v 1. rade nedošlo k zmene miesta plnenia dohodou a preto si žalobca neplnil svoju vyživovaciu povinnosť voči žalovanému riadne a včas. Žalobca nepreukázal, že plnil platbu výživného žalovanému v 1. rade v mieste určenom súdnym rozhodnutím a preto mu nevznikol nárok na vrátenie uplatnenej čiastky voči žalovanému v 1. rade. Preto súd žalobu proti nemu zamietol v celom rozsahu.

4. Výrok o trovách konania odôvodnil súd prvej inštancie podľa § 255 a výrok o náhrade trov štátu podľa § 259 CSP, pričom priznal náhradu vecných nákladov vo výške 1,65 eur Tatra banke a.s.

5. Proti rozsudku podal odvolanie žalobca, a to proti výroku, ktorým súd prvej inštancie zamietol žalobu voči žalovanému v 1. rade a ktorým žalovanému v 1. rade priznal nárok na náhradu trov konania. Žalobca

uplatnil odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. f/ a h/ CSP, teda že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok zmenil a vyhovel žalobe tak, že žalovaného v 1. rade zaviaže zaplatiť mu sumu 663,90 eur s príslušenstvom, vrátane trov konania a trov odvolacieho konania.

6. Žalobca je presvedčený, že svoju vyživovaciu povinnosť splnil riadne nielen voči plnoletej dcére, ale aj voči plnoletému synovi, čoho dôkazom majú byť vyjadrenia žalovanej v 2. rade a svedkyne T. C.. V tejto súvislosti poukazuje na vyjadrenia žalovanej v 2. rade, ktorá platenie výživného na účet akceptovala ako plnenie vyživovacej povinnosti. Tým malo dôjsť k prípadnej akceptácii a prípadnej zmene miesta splnenia dlhu. Z výpovede žalovanej v 2. rade tiež vyplýva, že účet bol založený výlučne na poukazovanie platieb výživného a preto považuje za nelogický záver o tom, že mal slúžiť iba na úhradu jednomesačného dlžného výživného za mesiac november 2009. Poukazuje tiež na tú časť vyjadrenia žalovanej v 2. rade, že ona odovzdávala peniaze z účtu matke v domnení, že ona s nimi určitým spôsobom naloží a odovzdá ich bratovi. Považuje preto záver prvoinštančného súdu za rozporné so zisteným skutkovým stavom. Žalobcovi je zrejmé, že žalovaný v 1. rade si musel byť vedomý plnenia vyživovacej povinnosti na označený účet. Vyjadruje tiež pochybnosť nad záverom súdu prvej inštancie o tom, že miesto plnenia by malo byť výslovne miestom bydliska žalovaného v 1. rade. Uvádza, že záver prvoinštančného súdu o tom, že ak nedôjde k dohode oprávnenej povinnej osoby o mieste plnenia výživného, považuje sa za miesto plnenia automaticky bydlisko oprávneného, nemá oporu v zákone. Spochybňuje tiež záver súdu prvej inštancie, či splnenie dlhu možno stotožňovať so splnením vyživovacej povinnosti riadne a včas.

7. Proti rozsudku podala odvolanie aj žalovaná v 2. rade a to proti výroku, ktorým jej bola uložená povinnosť žalobcovi sumu 746,85 eur s príslušenstvom, proti výroku o trovách konania a proti výroku o trovách štátu. Uplatnila odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 písm. d/ a h/ CSP, teda že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a že rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie alebo rozsudok zmenil tak, že návrh voči žalovanej v 2. rade zamietne z dôvodu úmyselných narušovaní dobrých mravov zo strany žalobcu, prípadne ju zaviaže zaplatiť žalobcovi sumu 597,48 eur s príslušenstvom.

8. Odvolateľka uvádza, že žalobca vykonal opakovane úhrady čiastky 282,15 eur na jej účet dňa 21.6.2013, 19.7.2013, 20.8.2013, 24.9.2013 a 21.10.2013 s tým, že z tejto sumy bola suma vo výške 149,37 eur určená jej. Odvolateľka sa domnieva, že súd prvej inštancie nemal brať do úvahy platbu vykonanú 21.6.2013 vo výške 149,37 eur, pretože touto sumou žalobca uhradil povinnosť ešte na základe rozsudku, pričom k zrušeniu vyživovacej povinnosti došlo až počnúc dňom 1.7.2013. Zastáva teda názor, že žalobca má nárok na vrátenie iba štyroch plnení po 149,37 eur, ktoré nasledovali po 1.7.2013, čo je spolu 597,48 eur. Preto aj nesprávne bola priznaná náhrada trov konania. Uvádza, že podľa jej názoru právny dôvod odpadol 1.7.2013, a preto žalobca nemá nárok na vrátenie sumy, ktorú odoslal zo svojho účtu 21.6.2013. Žalovaná v 2. rade má za to, že konajúci súd svoje skutkové a právne závery odôvodnil nedostatočne, pričom podľa jej názoru absentuje právne korektná odpoveď. Preto má za to, že konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Na záver odvolania uvádza, že otcovi išlo vždy len o peniaze pre seba, nikdy nie pre deti, čomu nasvedčujú súdne spory o výživné, nedoplatky na výživnom a exekúcia o vymáhanie výživného. Jeho konanie je z ľudského konania nepochopiteľné.

9. K odvolaniu žalobcu sa vyjadril písomne žalovaný v 1. rade. Rozsudok považuje za správny po vecnej i právnej stránke a navrhuje, aby ho odvolací súd potvrdil a priznal mu náhradu trov celého konania. Žalobca nepreukázal dôvodnosť svojho nároku voči žalovanému v 1. rade, neuniesol dôkazné bremeno o svojom tvrdení, že si riadne a včas plnil svoju vyživovaciu povinnosť tak, ako mu bolo uložené súdnym rozhodnutím. Žalovaný v 1. rade nadobudol plnoletosť 28.8.2007, v konaní predložil poštové poukážky za obdobie od februára 2008 do 18.1.2010. Od tohto dňa žalobca nezaplatil žalovanému v 1. rade žiadnu platbu výživného. Žalobca predložil súdu doklad, že platil platby na účet, ktorého žalovaný v 1. rade nebol majiteľom, nemal k nemu dispozičné právo a takisto bolo preukázané, že nebýval v spoločnej domácnosti s matkou a sestrou od roku 2010 a od tej doby sa nekontaktujú a spolu nekomunikujú. Žalovaná v 2. rade ani Iveta Kozubová nepreukázali, že by žalovanému v 1. rade niekedy k jeho rukám odovzdali hotovosť. Žalobca sa sám rozhodol, že nebude plniť výživné k rukám žalovaného v 1. rade, ale bezhotovostnou formou na účet v banke. Toto rozhodnutie však neprekonzultoval so žalovaným v 1.

rade, nezistil jeho číslo účtu a táto nedôslednosť nemôže byť na ťarchu žalovaného v 1. rade. Žalovaný v 1. rade sa stotožňuje s vyhodnotením výpovede žalovanej v 2. rade a jeho matky súdom prvej inštancie. Žalovaný v 1. rade listom z 28.11.2009 nepožiadal žalobcu o platenie bežného výživného a nie je možné žiadnym výkonom doplniť písomný právny úkon s odvolaním sa na úvahu a domnienku.

10. K odvolaniu žalobcu sa vyjadrila aj žalovaná v 2. rade, pričom uvádza, že podľa jej názoru nárok žalobcu aj voči nej aj voči žalovanému v 1. rade nebol v konaní preukázaný. V ďalšej časti vyjadrenia uvádza na stručný súpis súdnych konaní vedených s otcom. Žalobca nepreukázal ani žiadnu snahu požiadať deti o vrátenie výživného súdnou cestou, ale rovno podal návrh na súd, pričom poukazuje na ďalšie rodinné vzťahy.

11. K odvolaniu žalovanej v 2. rade podal písomné vyjadrenie žalobca, ktorý navrhuje potvrdiť napadnutý rozsudok v časti výroku týkajúci sa žalovanej v 2. rade ako správny. Je presvedčený, že prvoinštančný súd správne rozhodol v tej časti konania, ktorá sa týkala žalovanej v 2. rade, hlavne pokiaľ sa týka výšky požadovaného nároku. V úvahe žalovanej v 2. rade absentuje skutočnosť, že žalobca bol povinný plniť si vyživovaciu povinnosť mesačne vopred, čo znamená, že úhrada výživného z 21.6.2013 bola plnením vyživovacej povinnosti za obdobie mesiaca júl 2013. Keďže táto povinnosť bola súdom zrušená od 1.7.2013, musí byť aj platba za júl 2013 považovaná za odôvodnene vymáhanú a správne priznanú.

12. Žalobca v replike k vyjadreniu žalovaného v 1. rade uvádza, že naďalej trvá na svojom podanom odvolaní. Svoju argumentáciu založil na vykonanom dokazovaní a opakuje, že výživné platil na bankový účet označený oboma žalovanými v liste z 28.11.2009. Tvrdí, že nebol povinný platiť výživné poštovými poukážkami, pričom z kontextu sporného listu vyplýva, že žalovaný v 1. rade bol uzrozumený s platením výživného na tento účet. Tvrdí, že nemôže byť na ťarchu žalobcu, že žalovaný v 1. rade sa o platby patriace jemu titulom výživného nezaujímal, prípadne mu ich žalovaná v 1. rade neodovzdala.

13. Žalobca podal repliku aj k vyjadreniu žalovanej v 2. rade k jeho odvolaniu, kde opakuje svoje tvrdenie ohľadom zmeny platobného miesta listom z 28.11.2009. Vyjadruje sa aj k ďalším tvrdeniam žalovanej v 2. rade, ktoré však nesúvisia s predmetom sporu.

14. Žalovaná v 2. rade v replike k vyjadreniu žalobcu k jej odvolaniu uvádza, že trvá na svojom odvolaní v plnom znení a rozsahu. Žalobcove citácie a vyjadrenia považuje za zmanipulované.

15. Žalovaný v 1. rade v duplike na repliku žalobcu poukazuje na obsah svojich doterajších prednesov a písomných podaní. Trvá na svojom tvrdení, že žalobca si neplnil svoju vyživovaciu povinnosť od 18.1.2010 a opakovane poukazuje na obsah listu z 28.11.2009. Aj po tomto liste žalobca dlh uhradil rovnakým spôsobom platby poštovou poukážkou, čím sa stal list bezpredmetným. Žalobca nikdy nežiadal žalovaného v 1. rade o zmenu platobného miesta, resp. zmenu spôsobu platieb.

16. Žalobca podal dňa 28.4.2017 ďalšie písomné podanie, v ktorom reaguje na dupliky žalovaných, popiera tvrdenú manipuláciu vyjadrení žalovanej v 2. rade a poukazuje na výpisy z účtu.

17. Krajský súd v Košiciach ako súd odvolací preskúmal, či sú splnené podmienky prípustnosti odvolacieho konania. Po zistení, že odvolania žalobcu aj žalovanej v 2. rade smerujú proti rozhodnutiu, proti ktorému je odvolanie prípustné, boli podané včas a oprávnenou osobou, prejednal vec bez nariadenia odvolacieho pojednávania (§ 385 ods. 1 a contrario). Odvolací súd preskúmal napadnutý rozsudok spolu s konaním, ktoré mu predchádzalo v rozsahu vyplývajúcom z ust. § 379 a § 380 a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je vecne správne, a to v oboch napadnutých výrokoch vo veci samej a súvisiacich výrokoch o trovách konania.

18. Pre úplnosť odvolací súd dodáva, že predmetom preskúmania nebol výrok, ktorým bola žaloba v prevyšujúcej časti voči žalovanej v 2. rade zamietnutá (v poradí II. výrok rozsudku), ktorý nadobudol právoplatnosť.

19. Odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie pred rozhodnutím vo veci vykonal dokazovanie v rozsahu dostatočnom pre zistenie skutkového stavu potrebného pre jeho rozhodnutie, na takto zistený skutkový stav aplikoval relevantné ustanovenia hmotného práva, ktoré správnym spôsobom interpretoval. V konaní nedošlo k takým vadám, ktoré by odôvodňovali zrušenie rozhodnutia podľa § 389

CSP. Odvolací súd konštatuje, že dôvody rozhodnutia súdu prvej inštancie sú správne, úplné, logické a presvedčivé a odvolací súd sa s nimi v celom rozsahu stotožňuje (§ 387 ods. 2 .

20. Po dôkladnom preskúmaní všetkých odvolacích dôvodov uplatnených žalobcom i žalovanou v 2. rade konštatuje odvolací súd, že z hľadiska skutkového je rozhodujúce posúdenie obsahu listu datovaného dňom 28.11.2009, ktorý adresovali žalovaní žalobcovi.

21. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že medzi sporovými stranami nie sú sporné okolnosti zakladajúce povinnosť žalobcu plniť vyživovaciu povinnosť voči obom žalovaným, ani skutočnosť, že vyživovacia povinnosť k obom žalovaným zanikla rozhodnutím súdu s účinnosťou od 1.7.2013.

22. Podľa § 35 ods. 2 Občianskeho zákonníka (OZ) právne úkony vyjadrené slovami treba vykladať nielen podľa ich jazykového vyjadrenia, ale najmä tiež podľa vôle toho, kto právny úkon urobil, ak táto vôľa nie je v rozpore s jazykovým prejavom.

23. Podľa názoru odvolacieho súdu súd prvej inštancie riadne a logicky vyhodnotil obsah listu z 28.11.2009 tým spôsobom, že ním žalovaní v 1. a 2. rade žiadajú žalobcu o úhradu dlžného výživného výlučne za mesiac november 2009 na účet, ktorého číslo označili v tomto písomnom podaní. Výklad písomného právneho úkonu je potrebné posúdiť v prvom rade podľa výslovného jazykového vyjadrenia zachyteného v príslušnom právnom úkone, pričom toto vyjadrenie musí byť vyložené prostriedkami gramatickými, logickými a systematickými. Zároveň je potrebné, aby bolo prihliadnuté aj na vôľu účastníka, ktorý právny úkon vykonal, pričom je potrebné, aby skutočná vôľa účastníkov nebola v rozpore s tým, čo vyplýva z jazykového vyjadrenia právneho úkonu.

24. Odvolací súd poukazuje na to, že rozhodnutie o zvýšení výživného rozsudkom Krajského súdu v Košiciach z 26.10.2007 č.k. 7CoP/18/2007-176 nadobudlo právoplatnosť dňa 5.2.2008. To znamená, že na základe tohto rozhodnutia žalobca bol povinný plniť a ako to vyplynulo z vykonaného dokazovania, plnil výživné prostredníctvom poštových poukážok priamo obom žalovaným, a to každému samostatne. Z obsahu listu z 28.11.2009 vyplýva, že žalovaní vyzývajú žalobcu na splnenie zákonnej vyživovacej povinnosti na zaplatenie výslovne a jednoznačne vyjadreného dlžného výživného. Z obsahu vykonaného dokazovania pritom vyplynulo, že ku dňu zaslania listu predstavovalo dlžné výživné neuhradenú časť výživného za mesiac november 2009. Na základe tohto jednoznačného a výslovného jazykového vyjadrenia súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že tento list nebol pokynom na zmenu miesta plnenia tak, ako sa to mylne snaží vyložiť žalobca.

25. Pokiaľ sa týka nasledovného plnenia výživného v prospech oboch žalovaných, počínajúc od februára 2010, kedy nesporne začal žalobca platiť výživné bankovým prevodom na tento účet, sú závery súdu prvej inštancie opäť správne v tom, že je potrebné odlíšiť plnenie výživného žalovanému v 1. rade a žalovanej v 2. rade.

26. Odvolací súd poukazuje na účel a zmysel výživného na plnoleté dieťa. Keďže plnoleté dieťa má obvykle plnú spôsobilosť na právne úkony, je oprávnené samostatne disponovať s výživným. Účelom výživného je zároveň to, aby plnoleté dieťa mohlo mať samostatnú osobnú dispozíciu s peňažnými prostriedkami, ktoré je povinný subjekt zaviazaný uhrádzať. V prípade plnenia výživného na cudzí účet, ku ktorému žalovaný v 1. rade jednoznačne nemal priamy prístup, je tento účel výživného zjavne nenaplnený. Preto v prípade žalovaného v 1. rade nie je možné skonštatovať, že žalobca plnil výživné riadne a včas.

27. Pokiaľ žalobca v odvolaní vo vzťahu k zamietnutiu nároku proti žalovanému v 1. rade poukazoval na nesprávne skutkové závery súdu prvej inštancie uvádza odvolací súd, že žalovaný v 1. rade v priebehu celého konania neustále popieral, že by mu bolo výživné zo strany jeho matky alebo jeho sestry, žalovanej v 2. rade, vyplatené a poprel aj svoju vedomosť o tom, že bolo výživné platené na účet žalovanej v 2. rade. Žalobca v tejto súvislosti poukazuje na odlišné výpovede žalovanej v 2. rade, k čomu uvádza odvolací súd, že súd prvej inštancie správne vyhodnotil rozpory týchto výpovedí v prospech žalovaného v 1. rade. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by sa dohodol so žalovaným v 1. rade o inom spôsobe plnenia výživného, než o plnení priamo k rukám žalovaného v 1. rade. Preto odvolací súd považuje rozhodnutie o zamietnutí žaloby proti žalovanému v 1. rade za vecne správne.

28. Odvolací súd rovnako súhlasí s tým, že odlišná situácia nastala v prípade plnenia výživného pre žalovanú v 2. rade. Tá mala nepochybne bezprostredný a priamy prístup k finančným prostriedkom, ktoré žalobca poukazoval na jej účet, možno teda konštatovať, že aj zaplatenie peňažných prostriedkov na jej účet v banke je treba považovať za plnenie výživného riadne a včas.

29. Podľa § 78 ods. 2 Zákona o rodine, ak dôjde k zrušeniu alebo zníženiu výživného pre maloleté dieťa za uplynulý čas, spotrebované výživné sa nevracia.

30. Súd prvej inštancie správne aplikoval na vzťah medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade citované ustanovenie Zákona o rodine, z ktorého je potrebné jednoznačne a nepochybne vyvodiť, že v prípade plnoletého dieťaťa sa výživné vracia, ak dôjde k jeho zrušeniu. Súd prvej inštancie správne zistil, že k zrušeniu výživného došlo ku dňu 1.7.2013, preto žalovaná v 2. rade je povinná vrátiť výživné za obdobie od tohto dňa až do posledného zaplateného výživného. Súd prvej inštancie správne uviedol, že výživné bolo splatné za mesiac dopredu, to znamená, že dňa 20.6.2013 bolo splatné výživné za mesiac júl, ktoré bolo určené na spotrebovanie až od 1.7.2013. Preto správne rozhodol, ak zaviazal žalovanú v 2. rade na zaplatenie, resp. vrátenie výživného za 5 mesiacov. Odvolací súd navyše dodáva k odvolacím námietkam žalovanej v 2. rade, že tu nejde o vzťah z bezdôvodného obohatenia, ale o osobitný vzťah vyplývajúci priamo zo zákona o rodine.

31. Vzhľadom na uvedené odvolací súd potvrdil rozsudok vo vyhovujúcom výroku vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade aj v zamietajúcom výroku vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 1. rade, rovnako za vecne správne považuje aj súvisiace výroky o trovách konania, ako aj rozhodnutie o povinnosti žalovanej zaplatiť trovy štátu. Na základe uvedených skutočností odvolací súd potvrdil rozsudok, s výnimkou nenapadnutého II. výroku rozsudku, ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

32. O trovách odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 255 ods. 1 s použitím § 396 ods. 1 CSP.

33. V odvolacom konaní bol úspešný žalovaný v 1. rade, preto mu súd priznal náhradu trov odvolacieho konania proti žalobcovi. Vo vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade mal úspech žalobca, odvolací súd však aplikoval ust. § 257 a rozhodol o výnimočnom nepriznaní náhrady trov konania z dôvodov hodných osobitného zreteľa, ktoré spočívajú v rodinnoprávnom vzťahu medzi žalobcom a žalovanou v 2. rade.

34. Toto rozhodnutie bolo prijaté pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 .

Dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí z dôvodov uvedených v ust. § 420 CSP.

Dovolanie sa podáva v lehote 2 mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval o prvej inštancii. Pri dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolávateľ domáha (dovolací návrh).

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Táto povinnosť neplatí v prípadoch uvedených v ust. § 429 ods. 2 CSP.