Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Žiadne známe citácie.
Rozsudok_43CoR-4-2018.pdf
PDF · 151.46 KB
Case nature
Area
Subarea
43CoR/4/2018
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Jamriškovej, PhD., členiek senátu JUDr. Drahomíry Dibdiakovej a JUDr. Evy Kmeťovej v právnej veci žalobcu O. L., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. XXX/XXX, XXX XX X., právne zast. JUDr. Ján Kasenčák, advokát, so sídlom Juraja Fándlyho 7, 010 01 Žilina proti žalovanému Inter Cars Slovenská republika s.r.o., so sídlom Ivánska cesta 2, 821 04 Bratislava, IČO: 35 938 111, právne zast. Právny dom - advokáti, s.r.o., so sídlom Hurbanova 9/A, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 36 857 793 v konaní o zrušenie rozhodcovského rozsudku, o odvolaní žalobcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 64Cr/5/2017-105 zo dňa 3. októbra 2017 takto
rozhodol:
Rozhodnutie Okresného súdu Banská Bystrica č.k. 64Cr/5/2017-105 zo dňa 3. októbra 2017 p o t v r d z u j e.
Žalovanému p r i z n á v a nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi.
odôvodnenie:
1. Napadnutým rozhodnutím zamietol okresný súd návrh žalobcu na zrušenie rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu č. k. SARS 25/2016 zo dňa 06.06.2016 a žalovanému priznal voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania.
2. Okresný súd uviedol, že žalobca odôvodnil žalobu tým, že mu bolo dňa 17.01.2017 doručené upovedomenie o začatí exekúcie od súdnej exekútorky Mgr. Marcely Zummerovej, ktorá žalobcovi oznámila začatie exekučného konania a upovedomila žalobcu o začatí exekúcie voči žalobcovi na podklade rozhodcovského rozsudku Obchodného súdu č. k. SARS 25/2016 zo dňa 06.06.2016. Žalobca podal žalobu z dôvodov podľa § 40 ods. 1 písm. a) bod 1. až 4. Uviedol, že nikdy nepodpísal akékoľvek dokumenty, ktoré sú označené v rozhodcovskom rozsudku a nemá vedomosť o tom, že by spoločnosť ProfiCar service s.r.o. podpísala dokument označený ako „Uznanie záväzku“ zo dňa 18.08.2015. Nemá vedomosť ani o tom, že by sa ako fyzická osoba zaručoval za záväzky spoločnosti ProfiCar service s.r.o.. Pravdivosť týchto tvrdení potvrdzuje skutočnosť, že právny zástupca oprávneného sa všemožne snažil právne argumentovať, prečo exekučný súd nie je oprávnený skúmať listinu, v ktorej je obsiahnutá rozhodcovská doložka, pričom právnemu zástupcovi žalobcu sú známe rozhodnutia všeobecných súdov, ktoré zrušili rozhodcovské rozsudky pre takto veľmi pochybne vygenerované uznania záväzkov. Žalobcovi nikdy nebola doručovaná zásielka Obchodného súdu so žiadosťou, aby sa vyjadril k žalobe. Nie je pravdou, že by si žalobca dňa 05.04.2016 prebral zásielku, ako je to uvedené v rozhodcovskom rozsudku. Žalobcovi nikdy nebola doručovaná zásielka Obchodného súdu, v ktorej by bol rozhodcovský rozsudok. Údaj o právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku tak nemôže byť správny. Žalobca na tento účel navrhol vykonať dôkaz oboznámením sa s obsahom celého spisu Obchodného
súdu a najmä s predložením podacích lístkov spolu s číslom zásielky, ktorými boli doručované žalobcovi žiadosť obchodného súdu zo dňa 30.03.2016 a rozhodcovský rozsudok zo dňa 06.06.2016.
3. Žalovaný v konaní pred okresným súdom žiadal žalobu zamietnuť a nepovoliť odklad vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. Uviedol, že nakoľko rozhodcovský rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 25.07.2016, lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku uplynula s poukazom na § 41 zákona č. 244/2002 Z. z. v septembri 2016. Zdôraznil, že žalobca nie je spotrebiteľom, nakoľko pri podpise Uznania záväzku nekonal v rámci svojich vlastných potrieb, ale v medziach potrieb podnikateľskej činnosti spoločnosti DEEL spol. s r. o., Žilina, IČO: 35 684 127 (pred zlúčením spoločnosť ProfiCar service s. r. o., IČO: 45 463 689), v ktorej bol štatutárnym orgánom. Žalobca konal v medziach svojej spoločnosti ako aj pri zabezpečení záväzkov spoločnosti voči žalovanému a to podpisom ručiteľského vyhlásenia ako konateľ - fyzická osoba v zmysle § 303 a nasl. Obchodného zákonníka (ďalej len ObZ), ktoré bolo obsiahnuté v Uznaní záväzku. Poukázal na to, že zo strany 4 rozhodcovského rozsudku vyplýva, že rozhodcovský súd doručoval žalobný návrh spolu so žiadosťou o zaslanie žalobnej odpovede žalobcovi, ktoré si žalobca prevzal dňa 05.04.2016, avšak k žalobe sa žiadnym spôsobom nevyjadril. Žalobcovi bola poskytnutá možnosť vyjadriť sa k žalobe a k tvrdeniam v nej uvedeným, avšak túto žalobca z vlastnej viny nevyužil, a teda z vlastnej viny nebol v rozhodcovskom konaní aktívny. Skutočnosť, že žalobca si neprevzal zásielky, prípadne skutočnosť, že nebol v konaní vlastnou vinou aktívny, nie je dôvodom na zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko rozhodcovský súd doručoval listiny, vrátane rozhodcovského rozsudku, na adresu uvedenú v evidencii obyvateľstva, pričom potvrdenie tvorilo súčasť žaloby. Skutočnosť, že si zásielku zo strany rozhodcovského rozsudku žalobca prevzal, potvrdzuje, že žalobca o rozhodcovskom konaní vedel, a teda mal možnosť sa do rozhodcovského konania vyjadriť. Žalobcovi bolo zasielané aj oznámenie o postúpení pohľadávky, ktoré si žalobca prevzal na tej istej adrese, kam doručoval aj rozhodcovský súd. Samotná nespokojnosť žalobcu s výsledkom rozhodcovského konania, v ktorom mu bolo umožnené využiť všetky jeho zákonné práva, nemôže byť podľa názoru žalovaného dôvodom na preskúmanie a zrušenie rozhodcovského rozsudku. Žalobca pri podpise Uznania záväzku mal postupovať s odbornou a aj náležitou starostlivosťou, mal si ho prečítať a následne zvážiť, či ho podpíše alebo nie a ak áno, tak v akom rozsahu. Žalobca nijakým spôsobom nepreukázal svoje tvrdenia a námietky uvedené v žalobe. Pre úplnosť žalovaný uviedol, že dňa 26.01.2017 odoslal súdnej exekútorke listinu s názvom „oznámenie o postúpení pohľadávky a návrh na zmenu oprávneného zo dňa 25.01.2017“, na základe ktorej žalovaný oznámil súdnej exekútorke, že postúpil svoju pohľadávku vymáhanú v uvedenom exekučnom konaní na tretiu osobu ako postupníka.
4. Žalobca v konaní pred okresným súdom uviedol, že bol osobne na Pošte, ktorá spracováva zásielky pre lokalitu jeho bydliska a zistil, že v intervale od momentu vydania rozhodcovského rozsudku do dvoch mesiacov žalobcovi nebolo nič doručované, preto je veľmi pochybné tvrdiť o právoplatnosti a vykonateľnosti rozsudku. Preto bol toho názoru, že lehota začala plynúť až potom, ako mu bolo doručené upovedomenie o začatí exekúcie na podklade rozhodcovského rozsudku. Na preukázanie tvrdenia žalobca navrhol vykonať dôkaz verejnou listinou, ktorá musí byť v spise rozhodcovského súdu. Poprel, že by niekedy podpisoval uznanie záväzku, ak také niečo existuje s podpisom žalobcu, muselo to byť úmyselne podstrčené zamestnancom žalovaného pri vybavovaní objednávok alebo iných záležitostí, ale také nekalé praktiky nemôžu požívať ochranu. Na preukázanie tohto tvrdenia navrhol, aby žalovaný preukázal, že došlo medzi stranami sporu k rokovaniu o tejto záležitosti alebo že žalovaný doručoval cestou poštového podniku alebo aspoň elektronicky návrh takéhoto dokumentu. Taktiež navrhol vykonať dôkaz listinou zo spisu rozhodcovského súdu na posúdenie jej pravosti a či podpis žalobcu je pravý a či nedošlo ku grafickému preneseniu podpisu žalobcu z iného dokumentu. Žalobca sa taktiež informoval na pošte, či mu boli doručované listiny z rozhodcovského súdu v danom období, kedy bola vyhotovená výzva, ale takúto skutočnosť nezistil. Žalobca preto ani nemohol byť aktívny, pretože nikto mu nič nedoručil cestou poštového podniku alebo inej právnickej osoby, ktorá má licenciu. Tvrdenia žalovaného o tom, že zaslal žalobcovi dokument, ktorý priložil ako prílohu, je len manipuláciou pre účely tohto súdneho konania, keď právny zástupca žalovaného sa ľstivým spôsobom snaží preukázať, že žalobca si preberá zásielky na svojej adrese. Tento dôkaz nesvedčí o ničom. Na potvrdenie nekalých praktík žalobca uviedol, že potom, ako podal v exekučnom konaní námietky proti exekúcii a túto žalobu, tak nejaká neznáma osoba kontaktovala telefonicky žalobcu bez možnosti zobrazenia volaného čísla a uviedla mu, že tento záväzok je už uhradený. Uviedol, že takéto praktiky patria do deväťdesiatych rokov minulého storočia, kedy tu vládol skôr organizovaný zločin alebo do krajín Spoločenstva nezávislých štátov, ale nie do krajiny, ktorá je členom Európskej únie. Žalobca nepoukázal na to, že je spotrebiteľom,
ale poukázal na to, že pochybný rozhodcovský súd, ktorý je pravdepodobne jedným z mnohých, ktoré tu vznikli ako huby po daždi a ktoré sprznili rozhodcovské konania do takej miery, že dnes seriózne rozhodcovské súdy museli skončiť a všeobecné súdy budú opätovne zaplavené spormi, pochybným spôsobom (ak vôbec) doručoval žalobu, výzvu a rozhodcovský rozsudok. Ak tu takáto pochybnosť je, všeobecný súd ju musí overiť. Nie je ani pravdivým tvrdenie, že žalobca nepreukázal dôvody pre zrušenie rozhodcovského rozsudku a odkladu vykonateľnosti. Označil v žalobe dôkazy a navrhol pripojiť spis rozhodcovského súdu.
5. Žalovaný v konaní pred okresným súdom k vyjadreniam žalobcu uviedol, že tvrdenia žalobcu o jeho osobnej návšteve pošty nie sú ničím podložené a označil ich za účelové. Uviedol, že nie je postačujúce, aby žalobca tvrdil, že pošta ho osobne informovala o skutočnosti, že v uvedenom období žalobca neobdržal žiadne zásielky a na základe takejto skutočnosti preukazovať pochybnosť právoplatnosti a vykonateľnosti rozhodcovského rozsudku. V súvislosti s tvrdeniami žalobcu o plynutí lehoty na podanie žaloby žalovaný poukázal, že ustanovenie upravujúce možnosť podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote na podanie námietok proti exekúcii sa vzťahuje výlučne na vykonávanie exekúcie na podklade rozhodcovského konania vydaného v spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní podľa osobitného predpisu. Aj Najvyšší súd vo svojom rozhodnutí potvrdil: „Fyzická osoba, ktorá ako konateľka a spoločníčka má úzke väzby k obchodnej spoločnosti, sa nepovažuje za spotrebiteľku v ručiteľskom záväzku, v ktorom zabezpečuje záväzok tejto obchodnej spoločnosti zaplatiť kúpnu cenu z kúpnej zmluvy medzi podnikateľmi.“. Okrem iného aj samotný žalobca vo svojom podaní uviedol, že nepoukazuje na to, že by bol spotrebiteľom. Akékoľvek tvrdenia žalobcu o tom, že nikdy nepodpísal Uznanie záväzku, alebo že podpis na Uznaní záväzku nie je žalobcov, považuje žalovaný za účelové.
6. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že účelom inštitútu zrušenia rozhodcovského rozsudku je umožniť preskúmať, či boli splnené základné podmienky, aby bolo suspendované právo domáhať sa svojich práv na všeobecnom súde, teda všeobecný súd má vo vzťahu k rozhodcovskému konaniu kontrolnú funkciu, na základe čoho aj zákonodarca presne taxatívne vymedzil dôvody, na základe ktorých sa účastník rozhodcovského konania môže na všeobecnom súde domáhať zrušenia rozhodcovského rozsudku. Hoci v súdnom konaní súd nevykonáva dôkazy bez návrhu (§ 185 ods. 2 Zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“)), keďže súd má prejednávanú vec aj právne posúdiť a aj v odôvodnení rozsudku súd uvádza ako vec právne posúdil (§ 220 ods. 2 CSP) a keďže v danom prípade nešlo o spor, ktorý by vyplýval len z vlastných vzťahov sporových strán, pre potreby rozhodnutia v danej veci si konajúci všeobecný súd vyžiadal aj celý spisový materiál rozhodcovského súdu (článok 3 a článok 4 CSP) a vzhľadom na uvedené by tak súd bol urobil aj bez návrhu žalobcu.
7. Okresný súd považoval na základe spisového materiálu rozhodcovského súdu za preukázané, že zásielka obsahujúca rozhodcovský rozsudok bola žalobcovi doručovaná na adresu jeho bydliska, poštovému podniku bola odovzdaná na poštovú prepravu dňa 23.06.2016 a dňa 25.07.2016 bola zásielka vrátená rozhodcovskému súdu s poznámkou poštového doručovateľa: zásielka neprevzatá v odbernej lehote.
8. Okresný súd odôvodnil rozhodnutie tým, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi ako účastníkovi rozhodcovského rozsudku doručovaný na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, a teda dňom vrátenia nedoručenej zásielky rozhodcovskému súdu sa rozhodcovský rozsudok považoval za doručený, aj keď sa žalobca o tom, ako adresát nedozvedel. Rozhodcovský rozsudok sa teda považoval za doručený žalobcovi dňom 25.07.2016. Žaloba žalobcu o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola konajúcemu súdu doručená dňa 25.01.2017, keď bola osobne podaná do podateľne Okresného súdu Banská Bystrica, čo preukazuje prezenčná pečiatka súdu nachádzajúca sa na č. l. 1 tohto súdneho spisu, na základe čoho súd považoval za preukázané, že žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku nebola žalobcom podaná v zákonnej lehote 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku, keď zákonná lehota 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku uplynula žalobcovi dňa 23.09.2016.
9. K vyhodnoteniu doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi okresný súd uviedol, že ak niektorú otázku postupu rozhodcovského konania nemožno riešiť podľa Zákona č. 244/2002 Z. z., ak to povaha veci pripúšťa, použijú sa primerane ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi. Do
30.06.2016 bol týmto predpisom Zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok a s účinnosťou od 01.07.2016 je ním Zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (§ 51 ods. 3 Zákona č. 244/2002 Z. z.). Zákon č. 244/2002 Z. z. upravuje aj otázku doručovania, a to tak, že písomnosti sa považujú za doručené, ak boli doručené adresátovi osobne alebo do sídla alebo na miesto podnikania adresáta alebo na miesto jeho trvalého pobytu a ak nemožno doručiť písomnosť adresátovi na nijakom z uvedených miest ani po vynaložení primeraného úsilia na zistenie tejto skutočnosti, písomnosti sa považujú za doručené, ak sú zaslané do posledného známeho sídla alebo miesta výkonu podnikania alebo miesta trvalého pobytu adresáta doporučenou zásielkou alebo iným spôsobom, ktorý umožňuje overiť snahu doručiť písomnosti (§ 25 ods. 1 Zákona. č. 244/2002 Z. z.). Súčasne však Zákon č. 244/2002 Z. z. upravuje, že ustanovenie § 25 ods. 1 sa nepoužije na doručovanie súdnych písomností (§ 25 ods. 4 Zákona. č. 244/2002 Z. z.). Zákon č. 244/2002 Z. z. nemá samostatnú definíciu pojmu „súdna písomnosť“, resp. neupravuje, čo sa pre účely tohto zákona považuje za súdnu písomnosť, zaužívanou praxou a teleologickým výkladom však treba dospieť k záveru, že sa za súdnu písomnosť považujú všetky písomnosti, ktoré sú súdom, v danom prípade rozhodcovským súdom, vydané a sú doručované v rámci konania, teda v danom prípade v rámci rozhodcovského konania. Okresný súd úd preto dospel k záveru, že na doručovanie rozhodcovského rozsudku sa použijú ustanovenia všeobecného predpisu o konaní pred súdmi.
10. Okresný súd ďalej uviedol, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi odovzdaný na doručenie dňa 23.06.2016, kedy účinným procesným predpisom bol Občiansky súdny poriadok, ktorý doručovanie zásielok do vlastných rúk pre fyzické osoby upravoval tak, že ak nebol adresát písomnosti zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržoval, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomil, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení a ak zostal i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uložil doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomil a ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihol, považoval sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel (§ 47 ods. 2 OSP v znení účinnom do 30.06.2016). V civilnom sporovom konaní, ak nemožno doručiť fyzickej osobe písomnosť na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky, považuje sa písomnosť dňom vrátenie nedoručenej zásielky súdu za doručenú, a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie (§ 106 ods. 1 písm. a) a § 111 ods. 3 CSP) a Civilný sporový poriadok aj výslovne upravuje, že do vlastných rúk sa doručuje tak, že adresát potvrdí prijatie písomností na potvrdení o doručení písomnosti, ktoré potvrdenie sa označuje zákonnou skratkou „doručenka“ a údaje v doručenke sa považujú za pravdivé, ak nie je dokázaný opak a súčasne výslovne definuje, že doručenka je verejnou listinou (§ 111 ods. 1 CSP). Prechodné obdobie medzi účinnosťou Občianskeho súdneho poriadku a Civilného sporového poriadku je upravené tak, že ak nie je ustanovené inak, platí zákon č. 160/2015 Z. z. aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti (§ 470 ods. 1 CSP), pričom právne účinky úkonov, ktoré nastali pred dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované (§ 470 ods. 2 CSP).
11. Pokiaľ žalobca uviedol, že lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku mu začala plynúť až doručením upovedomenia o začatí exekúcie, okresný súd poukázal na skutočnosť, že žalobca netvrdil, a teda ani nepreukázal, že mal v danom prípade postavenie spotrebiteľa a k takémuto záveru nedospel ani súd. Medzi žalobcom a žalovaným išlo o ručiteľský záväzok, ktorý mal vzniknúť podľa § 303 ObZ na základe toho, že žalobca bol štatutárnym zástupcom, teda konateľom obchodnej spoločnosti, ktorá bola v procesnom postavení žalovaného 1/ taktiež účastníkom rozhodcovského konania, v ktorom bol vydaný napádaný rozhodcovský rozsudok. Žalobca v danom prípade nespĺňal zákonnú definíciu spotrebiteľa, a to nielen podľa všeobecných ustanovení (§ 52 Občianskeho zákonníka), ale ani podľa osobitných ustanovení (§ 2 písm. a) Zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa Z. z.). Keďže v danom prípade nešlo o rozhodcovské konanie, ktorého predmetom bol spotrebiteľský spor (§ 73 ods. 1 Zákona č. 335/2014 Z. z.), lehota na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa posudzovala podľa Zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní, nie podľa Zákona č. 335/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní.
12. Okresný súd poukázal na to, že nepodanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku v zákonom ustanovenej lehote zakladá dôvod na zamietnutie žaloby bez potreby toho, aby súd vyhodnocoval, či je daný zákonný dôvod na zrušenie rozhodcovského rozsudku. Okresný súd sa stotožnil aj s tvrdením žalovaného, že keďže žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku sa podáva proti doručenému rozhodcovskému rozsudku, ak by žalobca bol relevantným spôsobom preukázal, že nenastali účinky
doručenia rozhodcovského rozsudku, resp. že mu rozhodcovský rozsudok nebol doručovaný, bola by žaloba podaná predčasne.
13. K vykonanému dokazovaniu okresný súd uviedol, že pokiaľ žalobca na pojednávaní konanom dňa 03.10.2017 navrhol, aby súd robil dožiadanie na spoločnosť Slovenská pošta a. s., ako bolo postupované pri doručovaní rozhodcovského rozsudku, súd takýto dôkaz nevykonal, keď žalobca neuviedol žiadne také relevantné skutkové tvrdenia, ktoré by bolo možné vyhodnotiť ako pochybenie rozhodcovského súdu pri zasielaní rozhodcovského rozsudku, resp. ako pochybenia poštového orgánu pri doručovaní rozhodcovského rozsudku. Žalobca len všeobecne uviedol, že osobne na pošte, ktorá spracováva zásielky pre lokalitu jeho bydliska, zistil, že v intervale od momentu vydania rozhodcovského rozsudku do dvoch mesiacov žalobcovi nebolo nič doručované. Žalobca toto svoje tvrdenie žiadnym spôsobom nepreukázal, na toto svoje tvrdenie neoznačil a nepripojil žiadny dôkazný prostriedok. Naviac, ako bolo konštatované, v rozhodcovskom spise sa nachádzal aj hromadný poštový hárok zo dňa 23.06.2016, preukazujúci odovzdanie zásielky pre žalobcu poštovému podniku, ako aj listina umožňujúca sledovanie doručovania zásielok na internetovej stránke spoločnosti Slovenská pošta a. s.. Okresný súd nevykonal ani žalobcom označený dôkaz - znalecké dokazovanie, resp. odborné posúdenie otázky, či podpis na doručenke, ktorou rozhodcovský súd žalobcovi doručoval žalobu a žiadosť o žalobnú odpoveď je podpisom žalobcu, keďže vzhľadom na nepodanie tejto žaloby v zákonom stanovej lehote, išlo by o nehospodárne dokazovanie.
14. Okresný súd uviedol, že žalovaný podaním zo dňa 21.09.2017 súdu oznámil, že malo dôjsť k postúpeniu pohľadávky, ktorá bola žalovaným uplatnená v rozhodcovskom konaní a na túto skutočnosť ako dôkaz označil a predložil Zmluvu o postúpení pohľadávky zo dňa 31.08.2017, keďže žiadna strana v tomto civilnom sporovom konaní nepodala návrh na pristúpenie alebo zmenu subjektov (§ 79 a nasl. CSP) a keďže v danom prípade nešlo ani o univerzálnu sukcesiu (§ 64 CSP), hoci pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP), keďže v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku súd posudzuje splnenie zákonných podmienok v čase rozhodcovského konania a vydania rozhodcovského rozsudku a účastníkmi rozhodcovského konania boli žalobca a žalovaný a aj napádaný rozhodcovský rozsudok bol vydaný vo vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, súd nezistil procesnú prekážku, ktorá by neumožňovala konať a rozhodnúť medzi stranami sporu, a to aj s prihliadnutím na skutočnosť, že v konaní o žalobe o zrušenie rozhodcovského rozsudku všeobecný súd neposudzuje hmotnoprávnu stránku nároku uplatneného v rozhodcovskom konaní.
15. K návrhu žalobcu na odloženie vykonateľnosti napadnutého rozhodcovského rozsudku okresný súd uviedol, že konajúci súd vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku nemienil odložiť pred meritórnym rozhodnutím veci a následne nemienil vykonateľnosť napadnutého rozhodcovského rozsudku odložiť ani vzhľadom na výsledok tohto súdneho konania. O trovách konania súd rozhodoval podľa § 255 ods. 1 CSP a žalovanému, ktorý mal v konaní plný úspech, priznal proti žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.
16. S rozhodnutím okresného súdu sa neuspokojil žalobca a podal proti nemu odvolanie. V odvolaní uviedol, že rozhodnutie okresného súdu súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, súd prvej inštancie nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.
17. Žalobca v odvolaní uviedol, že žalobu podal z nesledujúcich dôvodov: Rozhodcovská zmluva nebola uzavretá v súlade s právnym poriadkom, podľa ktorého sa na základe dohody zmluvných strán mala rozhodcovská zmluva uzavrieť, alebo že takáto dohoda nebola uzavretá podľa právneho poriadku Slovenskej republiky, z dôvodu že nebol riadne upovedomený o ustanovení rozhodcu, o rozhodcovskom konaní alebo že mu nebolo umožnené sa zúčastniť na rozhodcovskom konaní, z dôvodu že rozhodcovským rozsudkom sa rozhodol spor, pre ktorý nebola uzatvorená rozhodcovská zmluva, alebo ktorý nie je v medziach rozhodcovskej doložky, alebo že rozsudok prekračuje dosah dohovoru o rozhodcovi alebo dosah rozhodcovskej doložky a z dôvodu že rozhodcovský súd nebol ustanovený, rozhodcovské konanie neprebiehalo spôsobom dohodnutým účastníkmi rozhodcovského konania alebo že sa táto dohoda neuzavrela, ak ustanovenie rozhodcovského súdu alebo priebeh rozhodcovského konania bol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 244/2002 Z. z., a tieto skutočnosti mohli mať vplyv na
rozhodnutie vo veci samej. Súd prvej inštancie sa však sústredil výlučne na preukázanie skutočností nevyhnutných na posúdenie, či žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas alebo nie.
18. Žalovaný uviedol, že Zákon č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len ako “Zákon o rozhodcovskom konaní“) upravuje v § 41 lehotu na podanie žaloby nasledovne: „Žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 60 dni odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.“ Nakoľko žalobcovi rozhodcovský rozsudok riadne doručený nebol a dozvedel sa o ňom až z Upovedomenia o začatí exekúcie, ktoré mu bolo doručene dňa 17.01.2017, mohla táto sporná procesnoprávna lehota začať plynúť najskôr týmto dňom. Doručovanie upravuje Zákon o rozhodcovskom konaní v § 25, pričom podľa jeho ods. 4 sa tato právna úprava nepoužije na doručovanie súdnych písomností, čo znamená, že ak ide o doručovanie rozhodcovského rozsudku, ktorý sa považuje za súdnu písomnosť, musí sa použiť všeobecný právny predpis, ktorým bol v tom čase zákon č. 99/1963 Občiansky súdny poriadok (ďalej len ako “OSP“). V prípade žalobcu bola použitá fikcia doručovania, ktorú upravoval Občiansky súdny poriadok v § 47 ods. 2 nasledovne: „Ak nebol adresát písomnosti, ktorá sa ma doručiť do vlastných rúk, zastihnutý, hoci sa v mieste doručenia zdržuje, doručovateľ ho vhodným spôsobom upovedomí, že mu zásielku príde doručiť znovu v deň a hodinu uvedenú v oznámení. Ak zostane i nový pokus o doručenie bezvýsledným, uloží doručovateľ písomnosť na pošte alebo na orgáne obce a adresáta o tom vhodným spôsobom upovedomí. Ak si adresát zásielku počas jej uloženia nevyzdvihne, považuje sa deň, keď bola zásielka vrátená súdu, za deň doručenia, i keď sa adresát o tom nedozvedel.“ V súvislosti s fikciou doručovania žalobca poukázal na Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 32/2017, v zmysle ktorého úpravou náhradného doručenia v zmysle § 47 ods. 2 OSP zákonodarca sledoval cieľ odstrániť prípady právnej neistoty spôsobenej bezdôvodným nepreberaním zásielok adresátom a zabrániť snahám účastníkov spôsobiť prieťahy v konaní alebo dokonca zmariť konanie. Zároveň, aby mohlo byť toto ustanovenie Občianskeho súdneho poriadku použité, musia byť kumulatívne splnené podmienky, a to: a/ možnosť náhradného doručenia nie je zákonom vylúčená (viď napr. § 114 ods. 4 O.s.p.), b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, c/ adresát sa zdržuje v mieste doručovania, d/ doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), e/ druhý pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný, f/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce, g/ adresát si zásielku počas jej uloženia nevyzdvihol. Ak nie je splnená čo i len jedna z vyššie vymenovaných podmienok, nemôže sa uplatniť fikcia doručovania, pretože zákonná konštrukcia vychádza z toho, že adresát sa v čase doručenia zdržiava na adrese doručovania a je vhodne upovedomený o tom, kde a kedy si môže zásielku prevziať. Fikcia doručovania ma slúžiť na to, aby sa zabránilo účelovému vyhýbaniu preberania si zásielok (rozsudku), ale nie na to aby sa účastník konania o rozsudku ani nedozvedel a tým mu boli upreté jeho základne práva (pozri tiež Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 233/2010, Nalez Ústavného súdu SR sp. zn. IV. US 379/08).
19. Žalobca uviedol, že nemá vedomosť o tom, že by mu bola doručovaná akákoľvek písomnosť do vlastných rúk a tým pádom nebol ani vhodným spôsobom upovedomený o doručovaní písomnosti a ani o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce, hoci sa na adrese doručovania nachádzal. Na daný prípad nemohla byť použitá fikcia doručovania, pretože nesprávne doručenie zo strany Slovenskej pošty a.s. alebo rozhodcovského súdu nemôže byť na ťarchu účastníka konania a preto rozhodcovský rozsudok nebol riadne doručený žalobcovi. Nakoľko rozhodcovský rozsudok nebol žalobcovi riadne doručený, nestal sa právoplatným a vykonateľným, nemohla ani začať plynúť lehota na podanie žaloby na zrušenie rozhodcovského rozsudku od údajného doručenia. Preto mal žalobca za to, že sporná zákonná lehota na podanie žaloby by mohla žalobcovi začať plynúť najskôr od Upovedomenia o začatí exekúcie, kedy sa dozvedel, že vôbec nejaký rozhodcovský rozsudok existuje. Aj Najvyšší súd SR v Uznesení so sp. zn. 5Cdo 179/2010 uvádza: „Právna úprava doručovania preto plne rešpektuje záujmy účastníkov konania a nevyhnutnosť ich úplného a účinného informovania prostredníctvom tohto procesnoprávneho úkonu. Ak nebola písomnosť doručená správne, podľa predpisov upravujúcich tento úkon, má to priamo za následok vadnosť, nezákonnosť doručenia, s ktorou vadou sú spojené závažné procesnoprávne účinky; ak došlo k vadnému doručeniu rozhodnutia alebo ho súd vôbec opomenul doručiť, nemôže rozhodnutie nadobudnúť právoplatnosť.“
20. Žalobca uviedol, že okresný súd pri oboznamovaní s obsahom listín z rozhodcovského spisu oznámil stranám sporu, že v spise sa nachádza hromadný poštový hárok zo dňa 23.06.2016 preukazujúci odovzdanie zásielky pre žalobcu poštovému podniku ako aj listina umožňujúca sledovanie doručovania zásielok na internetovej stránke spoločnosti Slovenska pošta a.s. V rozhodcovskom spise sa však nenachádza dokaz o tom, že: b/ adresát písomnosti nebol pri doručovaní zastihnutý, d/ doručovateľ nezastihnutého adresáta vhodným spôsobom upovedomil, kedy príde písomnosť doručiť znova (s uvedením dňa a hodiny), e/ druhý pokus o doručenie zostal taktiež bezvýsledný, f/ adresát písomnosti bol vhodným spôsobom upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo organe obce, (pozri Uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Cdo 32/2017).
21. Žalobca namietol, že okresný súd preto dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam, že bolo splnené ustanovenie § 47 ods. 2 OSP pri doručovaní rozhodcovského rozsudku. Súd na základe nesprávneho skutkového zistenia nesprávne postupoval, ak nevykonal navrhované dôkazy. Súd nesprávne právne posúdil otázku doručenia rozhodcovského rozsudku žalobcovi a uplynutie lehoty na podanie žaloby. Súd týmto nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesne práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. Poukázal na čl. 141 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého “V Slovenskej republike vykonávajú súdnictvo nezávislé a nestranné súdy.” a na čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, v zmysle ktorého “Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. ” Žalobca v žalobe jasne súdu uviedol skutočnosť, že nikdy nerokoval so žalovaným o ručení, o uzavretí rozhodcovskej zmluvy, nepodpisoval a nepodpísal žiaden dokument zakladajúci právomoc riešiť spory súkromnému rozhodcovskému súdu. Každý ma podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy právo na súkromie. Žalobca nemá v zmysle § 33 ods. 2 a 3 zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách povinnosť prevziať zásielku. Preto každý, kto si je vedomý skutočnosti, že nikdy nerokoval alebo nepodpisoval rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku, je oprávnený odmietnuť prevziať takúto zásielku, pričom ak preukáže súdu, že nikdy neuzavrel rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku, je všeobecný súd povinný najskôr preskúmať materiálny základ pre rozhodcovské konanie, a až keď sa preukáže splnenie podmienok pre začatie rozhodcovského konania, tak môže súd pristúpiť k otázke či žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote stanovenej zákonom. Poukázal pritom na a) vývoj právnej úpravy rozhodcovského konania, b) jeho zneužívanie najmä voči spotrebiteľom, c) prijatie osobitného zákona o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, d) zjednocujúce stanovisko Ústavného súdu Slovenskej republiky, v zmysle ktorého rozhodcovské rozsudky nemožno napadnúť sťažnosťou na Ústavnom súde (aj napriek tomu, že napr. žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku je vylúčená) (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. PL z. US 5/22015 z 18. novembra 2015), e) že podľa účinného zákona č. 244/2002 Z. z. “Zriaďovateľom stáleho rozhodcovského súdu so sídlom na území Slovenskej republiky môže byť len národný športový zväz alebo komora zriadená zákonom.”
22. Žalobca uviedol, že rozhodcovský súd nemožno považovať za orgán verejnej moci, preto ak strana sporu tvrdí, že nikdy nerokovala a/alebo neuzavrela rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku so žalovaným, musí súd ako jeden zo štátnych orgánov určených čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky na súdnu a inú ochranu preskúmať, či došlo právne relevantným spôsobom k založeniu právomoci rozhodcovského súdu, pretože súd v opačnom prípade upiera žalobcovi právo na spravodlivý proces a právo na súdnu ochranu a porušuje aj čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, pretože len v právnom štáte existujú garancie, že nositeľ ústavného práva sa môže spoliehať na to, že voči nemu budú postupovať štátne orgány a súkromne subjekty iba v prípade, že im to svojim právne relevantným spôsobom dovolí. V zmysle uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2 Cdo 245/2010 “V zmysle § 4 ZoRK rozhodcovská zmluva môže mať formu osobitnej zmluvy alebo formu rozhodcovskej doložky k zmluve. Rozhodcovská zmluva musí mať písomnú formu, inak je neplatná. Písomná forma je zachovaná, ak je rozhodcovská zmluva obsiahnutá v dokumente podpísanom zmluvnými stranami alebo vo vzájomne výmenných listoch, ktoré umožňujú zachytenie obsahu rozhodcovskej zmluvy a označenie osôb, ktoré ju dohodli.” Z tohto právneho názoru jasne a zreteľne vyplýva, že uznanie záväzku ako jednostranný právny úkon nemôže byť tým dokumentom, ktorý napĺňa literu § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní. Žalobca uviedol že v konaní poukázal na rozhodnutie najvyššej súdnej autority a súd aj napriek tejto skutočnosti sa vôbec nezaoberal týmto argumentom, pričom aj rozhodovacia prax Krajského súdu v Banskej Bystrici sa prikláňa k striktnému posúdeniu právneho úkonu zakladajúceho právomoc rozhodcovského súdu, keď v rozsudku sp. zn. 13Co/135/2012
Krajsky súd v Banskej Bystrici uviedol, že Rozhodcovská doložka musí byť uzavretá tak, aby uzatvárajúcim zmluvným stranám boli známe všetky obsahové náležitosti rozhodcovskej doložky, teda presné vymedzenie dohody zmluvných strán o predmete sporu a zároveň vymedzenie všetkých sporov, ktoré majú byť predmetom rozhodcovského konania. Ak následne veriteľ skrytým a netransparentným spôsobom sa snaží docieliť dojednanie ručiteľského záväzku a/alebo aj právomoci rozhodcovského súdu alebo rozhodcu prejednávať a rozhodovať spory, musí byť konanie veriteľa ako aj listiny tomu svedčiace posúdene striktne.
23. Žalobca navrhol, aby odvolací súd rozsudkom zmenil výrok rozsudku súdu prvej inštancie a zrušil rozhodcovsky rozsudok Obchodného súdu č. k. SARS 25/2016 zo dňa 06.06.2016 a priznal žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100% v prípade, ak odvolací súd zisti z vykonaného dokazovania, že došlo k porušeniu § 47 ods. 2 OSP pri doručovaní rozhodcovského rozsudku alebo ak právomoc Obchodného súdu je založená v rozpore s § 4 zákona č. 244/2002 Z. z. o rozhodcovskom konaní (Uznesenie NS SR sp. zn. 2 Cdo 245/2010). Pre prípad, že by bolo potrebné vykonať ešte ďalšie dokazovanie žalobca navrhol, aby odvolací súd uznesením zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie prejednanie a rozhodnutie.
24. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu vyjadril, že kľúčová v celom súdnom konaní bola otázka včasnosti podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Podľa názoru žalovaného bola žaloba podaná neskoro, teda po uplynutí zákonnej lehoty, ktorá je 60 dní a počíta sa odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania. Žalovaný sa stotožnil s rozsudkom okresného súdu, ktorý podľa jeho názoru správne ustálil moment začatia plynutia danej zákonnej lehoty a moment jej uplynutia. Začiatok plynutia lehoty sa na podanie predmetnej žaloby sa odvíja od doručenia rozhodcovského rozsudku, ktorý bol žalobcovi doručený dňa 25.07.2016, kedy sa zásielka obsahujúca rozhodcovský rozsudok vrátil sa rozhodcovskému súdu ako nedoručená a teda nastala fikcia doručenia. Skutočnosti uvádzané žalobcom v nadväznosti na Občiansky súdny poriadok sú v konaní nepodstatné, pretože v čase doručenia rozhodcovského rozsudku fikciou doručenia bola účinná nová právna úprava spadajúca pod Civilný sporový poriadok. Táto upravuje doručovanie rozhodnutí súdov odlišne, nakoľko v danom prípade nie je rozhodujúce to, či sa adresát v mieste doručovania zdržoval, nakoľko sa doručuje podľa adresy fyzickej osoby uvedenej v Registri obyvateľov.
25. Žalovaný poukázal na skutočnosť, že žalobca nie je spotrebiteľ a plynutie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku až od doručenia upovedomenia o začatí exekúcie sa tak na neho nevzťahuje. Skutočnosť, že žalobca nie je spotrebiteľ pritom v konaní nebola sporná, nakoľko samotný žalobca vo svojom poslednom písomnom vyjadrení v prvostupňovom konaní uviedol, že nie je spotrebiteľ. V zmysle § 41 zákona č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní začína plynúť lehota na podanie žaloby nie odo dňa doručenia upovedomenia o začatí exekúcie, ale odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozsudku. Žalovaný upozornil, že doručenie rozhodcovského rozsudku nie je možné nahradiť doručovaním upovedomenia o začatí exekúcie a preto v takom prípade ani nie je nemôže byť podaná žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku, nakoľko predpokladom podania žaloby je jeho doručenie. Žalovaný však zotrval na stanovisku, že rozsudok okresného súdu doručený bol a preto riadne nadobudol platnosť a vykonateľnosť.
26. Žalovaný poukázal na to, že žalobca v rozhodcovskom konaní prvotnú zásielku z rozhodcovského súdu obsahujúcu žalobu prevzal a teda vedel, že mu z tohto súdu budú doručované ďalšie listiny, vrátane samotného rozhodnutia, ktoré si však už fyzicky neprevzal, hoci mu bolo doručované na tú istú adresu ako žaloba. Žalobca sa ani žiadnym spôsobom nevyjadril k žalobe, ktorú mu doručil rozhodcovský súd. Bola mu tak poskytnutá možnosť sa k žalobe vyjadriť, avšak túto žalobca z vlastnej viny nevyužil.
27. Žalovaný poprel, že by okresný súd nesprávne právne posúdil otázku doručenia a k vymedzeniu právneho posúdenia poukázal na judikatúru Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR, osobitne na rozhodnutie NS SR sp. zn. 3Cdo/26/2017. Vyjadril súhlas s postupom okresného súdu, ktorý nepristúpil k dokazovaniu skutočností tvrdených žalobcom vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Na základe uvedeného navrhol, aby odvolací súd odvolanie zamietol.
28. Krajský súd v Banskej Bystrici ako súd odvolací prejednal vec podľa § 379, § 380 ods.1 a § 385 ods.1 Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP) bez nariadenia pojednávania, pretože nie je potrebné zopakovať alebo doplniť dokazovanie vykonané súdom prvej inštancie a takýto postup nevyžaduje ani dôležitý verejný záujem. Rozsudok bol podľa § 378 ods. 1 a § 219 ods. 1 CSP odvolacím súdom verejne vyhlásený, čo bolo v zmysle § 219 ods. 3 CSP oznámené na úradnej tabuli krajského súdu.
29. Zo spisového materiálu odvolací súd zistil, že podaním zo dňa 30.03.2016 rozhodcovský súd Obchodný súd, stály rozhodcovský súd zriadený Slovenskou asociáciou rozhodcovských súdov, z.z.p.o. doručoval žalobcovi žalobu s prílohami a žiadal žalobcu o zaslanie žalobnej odpovede a zaslanie listín. Žiadosť bola žalobcovi doručovaná na adresu: C. XXX/XXX, XXX XX X. a bola doručovaná do vlastných rúk, s opakovaným doručením. Prijatie písomnosti bolo potvrdené na doručenke dňa 05.04.2016 podpisom žalobcu.
30. Rozhodcovský súd rozhodol vo veci uplatneného nároku žalovaným rozsudkom sp.zn. SARS 25/2016 dňa 06.06.2016 a návrhu žalovaného v prejednávanej veci vyhovel, takže zaviazal ProfiCar service, s.r.o. a žalobcu O. L., nar. XX.XX.XXXX na zaplatenie sumy 9077,83 Eur s príslušenstvom žalovanému.
31. Rozhodcovský rozsudok doručoval rozhodcovský súd žalobcovi na adresu: C. XXX/XXX, XXX XX X., a to do vlastných rúk s opakovaným doručením. Rozhodcovský rozsudok bol podaný na poštu v Banskej Bystrici dňa 23.06.2016.
32. Zásielka sa vrátila rozhodcovskému súdu s označením neprevzaté v odbernej lehote dňa 25.07.2016.
33. Žalobca podal dňa 25.01.2017 na okresnom súde žalobu ktorou sa domáhal, aby súd zrušil rozhodcovský rozsudok Obchodného súdu č. k. SARS 25/2016 zo dňa 06.06.2016.
34. Podľa § 470 ods.1 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilného sporového poriadku (ďalej len CSP), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.
35. Podľa § 470 ods. 2 CSP, právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Ak sa tento zákon použije na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, nemožno uplatňovať ustanovenia tohto zákona o predbežnom prejednaní veci, popretí skutkových tvrdení protistrany a sudcovskej koncentrácii konania, ak by boli v neprospech strany.
36. Podľa § 41 ods.1 zák. č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní (ďalej len ZoRK), žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku možno podať v lehote 60 dní odo dňa doručenia rozhodcovského rozsudku účastníkovi rozhodcovského konania, ktorý podáva žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Ak účastník rozhodcovského konania požiadal o opravu rozhodcovského rozsudku podľa § 36, lehota začína plynúť od doručenia rozhodnutia o oprave rozhodcovského rozsudku.
37. Preskúmaním veci dospel odvolací súd k záveru, že okresný súd správne zistil skutkový stav a vec správne právne posúdil, keď žalobu žalobcu z dôvodu oneskoreného uplatnenia práva na zrušenie rozhodcovského rozsudku zamietol.
38. Žalobca v odvolaní primárne namietol, že súd prvej inštancie sa sústredil výlučne na preukázanie skutočností nevyhnutných na posúdenie, či žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku včas alebo nie a ostatnými námietkami žalobcu sa nezaoberal. Odvolací súd zistil, že napadnutý postup okresného súdu bol v súlade so zákonom č. 244/2002 Z.z. o rozhodcovskom konaní, ktorý v ust. § 41 upravuje zákonnú lehotu na podanie žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Nedodržanie tejto lehoty má za následok, že súd sa nezaoberá obsahom žaloby a nepreskúmava dôvody, pre ktoré bola žaloba podaná. Okresný súd po zistení, že žalobca podal žalobu po uplynutí zákonom určenej lehoty 60 dní od doručenia rozhodcovského rozsudku nemohol preskúmavať tie dôvody, ktoré uviedol žalobca v žalobe a na ktoré poukázal v odvolaní. Mohol iba skonštatovať, že žalobca nepodal žalobu v lehote podľa § 41 ZoRK a žalobu z uvedeného dôvodu zamietnuť. Z rovnakého dôvodu sa ani odvolací súd nezaoberal tými tvrdeniami žalobcu uvedenými v odvolaní, ktoré sa vzťahujú
na dôvody podania žaloby o zrušenie rozhodcovského rozsudku. Vzhľadom na uplynutie lehoty na podanie žaloby preto nepreskúmaval, či bola medzi žalobcom a žalovaným uzavretá rozhodcovská zmluva. Námietkou neexistencie rozhodcovskej zmluvy, rovnako ako ďalšími námietkami smerujúcimi k preukázaniu procesného pochybenia rozhodcovského súdu by sa mohol zaoberať iba v prípade, ak by žaloba o zrušenie rozhodcovského rozsudku bola podaná včas pred uplynutím zákonom stanovenej lehoty.
39. Žalobca v odvolaní správne uviedol, že v zmysle § 33 ods. 2 a 3 zákona č. 324/2011 Z. z. o poštových službách nemá povinnosť prevziať zásielku. Nie je však možné súhlasiť s jeho záverom, že každý, kto si je vedomý skutočnosti, že nikdy nerokoval alebo nepodpisoval rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku, je oprávnený odmietnuť prevziať takúto zásielku, pričom ak preukáže súdu, že nikdy neuzavrel rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku, je všeobecný súd povinný najskôr preskúmať materiálny základ pre rozhodcovské konanie, a až keď sa preukáže splnenie podmienok pre začatie rozhodcovského konania, tak môže súd pristúpiť k otázke či žalobca podal žalobu o zrušenie rozhodcovského rozsudku v lehote stanovenej zákonom. Naopak, prevzatie zásielky by žalobcovi umožnilo zistiť, že voči nemu bolo vydané rozhodnutie a mal by možnosť sa voči nemu brániť žalobou o zrušenie rozhodcovského rozsudku, ktorú môže posúdiť súd iba za predpokladu, že je podaná v zákonom stanovenej lehote. Žalobca nemá postavenie spotrebiteľa a preto sa na neho nevzťahuje zvýšená ochrana spotrebiteľov, ktorí sú oprávnení domáhať sa zrušenia spotrebiteľského rozhodcovského rozsudku v inej zákonom stanovenej lehote. Tým, že žalobu nepodal včas, sa už súd nemôže zaoberať jeho tvrdeniami, že nikdy neuzavrel rozhodcovskú zmluvu alebo rozhodcovskú doložku.
40. Žalobca v odvolaní zotrval na stanovisku prezentovanom v konaní pred okresným súdom, že mu rozhodcovský rozsudok, ktorého zrušenia sa v konaní domáha, nebol doručený. Skutočnosť, že účastníkovi rozhodcovského konania nie je rozsudok fyzicky odovzdaný, pretože neposkytne pri jeho doručovaní nevyhnutnú súčinnosť spočívajúcu v prevzatí rozsudku nemusí nevyhnutne znamenať, že takýto rozsudok sa považuje za nedoručený. V týchto prípadoch nastupujú procesné normy upravujúce tzv. fikciu doručenia, ktorá znamená, že aj keď účastník rozsudok osobne fyzicky neprevzal, zo zákona sa takýto rozsudok za doručený pokladá. Prezumpciu doručenia je možné vyvrátiť, avšak v prejednávanom prípade žalobca nepredložil žiaden dôkaz na podporu svojho tvrdenia, že pošta pri doručovaní rozhodcovského rozsudku pochybila.
41. Rozhodcovský súd poskytol okresnému súdu súdny spis rozhodcovského konania vedeného pod sp. zn. SARS 25/2016, z ktorého vyplýva, že zásielka s označením UU556062353SK bola podaná na pošte Banská Bystrica 1 dňa 23.06.2016, prevzatá na doručenie dňa 24.06.2016, pripravená na opakované doručenie dňa 24.06.2016, opätovne prevzatá na doručenie dňa 27.06.2016, uložená na pošte X. L. P. dňa 27.06.2016, označená ako odosielateľovi vrátená - neprevzatá v odbernej lehote dňa 18.07.2016, uložená na poštovom priečinku na pošte X. X. 1 dňa 20.07.2016 a vrátená odosielateľovi dňa 25.07.2016. Z uvedeného prehľadu je zrejmé, že pošta vykonala opakovaný pokus o doručenie zásielky žalobcovi. Túto skutočnosť žalobca poprel všeobecným vyhlásením, že mu pošta nič nedoručovala. Žalobca správne uviedol, že nesprávne doručenie zo strany Slovenskej pošty a.s. alebo zo strany rozhodcovského súdu by nemohlo byť na ťarchu žalobcovi, avšak žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by zo strany Slovenskej pošty, alebo žalovaného skutočne prišlo k porušeniu povinnosti pri doručovaní zásielky. Naopak z dokumentov zaradených v spise rozhodcovského súdu vyplýva, že zásielka bola žalobcovi doručovaná štandardným spôsobom po opakovanom pokuse o doručenie v piatok 24.06.2016 a v pondelok 27.06.2016 uložením zásielky na pošte X. L. P. od 27.06.2016 do 18.07.2016, t.j. 21 dní. Písomnosť tak bola doručovaná v súlade s predpismi o doručovaní poštových zásielok, preto sa rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. 5Cdo/179/2010, na ktoré žalobca v odvolaní poukazoval, nevzťahuje.
42. Žalobca v odvolaní namietol, že v rozhodcovskom spise sa nenachádza dôkaz o tom, že adresát písomnosti nebol zastihnutý, že bol vhodným spôsobom upovedomený o tom, kedy príde doručiť písomnosť znova, ani že bol upovedomený o uložení písomnosti na pošte alebo orgáne obce. Proces doručovania vykonáva Pošta ako špecializovaná organizácia, určená na doručovanie zásielok. O výsledku procesu je odosielateľ informovaný prostredníctvom doručenia podpísanej doručenky v prípade, ak sa podarilo zásielku doručiť do vlastných rúk, alebo prostredníctvom vrátenej nedoručenej zásielky aj s informáciou, prečo sa ju nepodarilo doručiť. Pošta nepredkladá odosielateľovi dôkazy o
jednotlivých etapách procesu doručovania. Nad rámec toho negatívnu skutočnosť ani nie je možné dokázať, teda by nebolo možné preukázať, že „adresát písomnosti nebol zastihnutý“. Preukázať je možné iba pozitívnu skutočnosť (ak by bol zastihnutý a potvrdil to napr. svojim podpisom). Rovnako modrý a žltý lístoček s informáciou o termíne náhradného doručenia a o uložení zásielky vydáva poštový doručovateľ v jednom vyhotovení do schránky, nevyhotovuje z nich kópie pre odosielateľa. Rozhodcovský súd dostatočne preukázal výsledok poštového doručovania tým, že predložil kópiu obálky s vyznačeným záverom pošty (zásielka neprevzatá v odbernej lehote). Dôkazné bremeno tvrdenia, že pošta uviedla uvedenú informáciu v rozpore so skutočnosťou a že porušila predpisy o doručovaní zaťažuje žalobcu, ktorý to tvrdí. V prípade, ak sa adresát dozvie o tom, že mu mala byť doručovaná zásielka a domnieva sa, že pošta nepostupovala správne, mal možnosť predložiť súdu dôkaz o reklamačnom konaní, prípadne o výsledku reklamačného konania na pošte. Žiaden podobný dôkaz v konaní predložený nebol. Podmienka, že je pri doručovaní nevyhnutné preukázať, že sa adresát subjektívne v mieste doručovania zásielky skutočne zdržiaval bola upravená v Občianskom sporovom poriadku, Civilný sporový poriadok zvolil pre fikciu doručenia objektívne pravidlo, že sa písomnosť doručuje na adresu evidovanú ako miesto pobytu bez ohľadu na to, či sa na tejto adrese sporová strana skutočne zdržiava. Je v záujme každej sporovej strany, aby zabezpečila aktuálne údaje o svojom pobyte v registri obyvateľstva.
43. Žalobca namietol, že okresný súd dospel k nesprávnemu zisteniu, že bolo splnené ustanovenie § 47 ods. 2 OSP pri doručovaní rozhodcovského rozsudku a že tento bol preto doručený správne. Okresný súd však dospel k záveru, že rozhodcovský rozsudok bol žalobcovi doručený riadne v súlade s ust.§ 106 ods. 1 CSP v súvislosti s § 111 ods. 3 CSP a nie v súlade s § 47 ods. 2 OSP, pretože v čase doručenia rozhodcovského rozsudku už bola účinná nová procesná norma - Civilný sporový poriadok, takže okresný súd postupoval správne, ak vyhodnotil moment doručenia rozhodcovského rozsudku podľa Civilného sporového poriadku. V čase odovzdania zásielky (rozhodcovského rozsudku) na prepravu dňa 23.06.2016 bol účinný Občiansky súdny poriadok. Od 01.07.2016 nastala účinnosť Civilného sporového poriadku a v zmysle § 470 ods. ods. 1 CSP sa jeho ustanovenia vzťahovali aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia účinnosti. Fikciu doručenia tak musel okresný súd posudzovať vzhľadom na deň vrátenia sa zásielky rozhodcovskému súdu dňa 25.07.2016 už podľa § 106 ods. 1 CSP, v zmysle ktorého súd doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu evidovanú v registri obyvateľov Slovenskej republiky v kombinácii s ust. § 111 ods. 3 CSP, podľa ktorého sa písomnosť považuje za doručenú dňom vrátenia nedoručenej zásielky súdu a to aj vtedy, ak sa adresát o tom nedozvie. Žalobca v odvolaní poukazoval na ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku a na rozhodnutia Najvyššieho súdu vydané v nadväznosti na úpravu fikcie doručenia upravenú v Občianskom súdnom poriadku, avšak v prejednávanom prípade už na vyhodnotenie fikcie doručenia bolo nutné aplikovať Civilný sporový poriadok.
44. Z uvedeného vyplýva, že okresný súd správne zistil, že na doručenie rozsudku rozhodcovského súdu je v zmysle Civilného sporového poriadku účinného ku dňu vrátenia nedoručenej zásielky nutné aplikovať fikciu doručenia, takže rozsudok rozhodcovského súdu sa považuje za doručený dňa 25.07.2016 napriek tomu, že sa adresát (žalobca) o tom nedozvedel. Nad rámec toho poukazuje odvolací súd na personálne prepojenie žalobcu so subjektom, ktorý v rozhodcovskom konaní vystupoval ako žalovaný 1/ - ProfiCar service, s.r.o., pričom uvedená spoločnosť rozhodcovský rozsudok ako žalovaný 1/ riadne prevzala dňa 06.07.2016. Ako spoločník spoločnosti mal žalobca objektívne prístup k informácií, že rozsudok bol vydaný, aj k informácii, že ním bol zaviazaný aj žalobca ako fyzická osoba. O tom, že voči nemu ako fyzickej osobe prebieha rozhodcovské konanie pritom žalobca od počiatku vedomosť mal, čo bolo v konaní preukázané tým, že súčasťou rozhodcovského spisu je doručenka podpísaná žalobcom, potvrdzujúca že žalobca dňa 05.04.2016 prevzal z rozhodcovského súdu zaslanú žalobu aj so žiadosťou o vyjadrenie sa k žalobe. Z rozhodcovského spisu nevyplýva, že by sa k doručenej žalobe akokoľvek vyjadril, teda ani nenamietal že by nebola daná právomoc rozhodcovského súdu na rozhodovanie veci, mohol teda očakávať, že rozhodcovský súd vo veci rozhodne a vydá rozsudok. Preto nie sú dôveryhodné tvrdenia žalobcu smerujúce k tomu, že o rozhodcovskom konaní nemal vedomosť a dozvedel sa o ňom až v súvislosti s exekučným konaním vykonávaným na základe napadnutého rozhodcovského rozsudku.
45. Ak žalobca podal na súd žalobu až dňa 25.01.2017 t.j. po uplynutí zákonom stanovenej lehoty 60 dní na jej podanie, uplatnil si právo na zrušenie rozhodcovského rozsudku neskoro, v dôsledku čoho nemohol na takto uplatnené právo okresný súd prihliadnuť.
46. Z vyššie uvedených dôvodov dospel odvolací súd k záveru, že rozhodnutie okresného súdu je vo výroku vecne správne, preto ho podľa § 387 CSP potvrdil.
47. Odvolací súd rozhodol o trovách odvolacieho konania podľa § 396, § 262 ods. 1 a § 255 ods. 1 CSP tak, že nárok na ich náhradu priznal žalovanému, ktorý bol v odvolacom konaní voči žalobcovi úspešný. O výške náhrady trov odvolacieho konania rozhodne v súlade § 262 ods. 2, v nadväznosti na § 251 Civilného sporového poriadku súd prvej inštancie.
48. Rozhodnutie odvolacieho senátu bolo prijaté jednohlasne.
Poučenie:
Proti tomuto rozhodnutiu nie je odvolanie prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP). Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 CSP). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP). Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).