Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Uznesenie_27CoE-41-2018.pdf
PDF · 91.09 KB
Case nature
Area
Subarea
27CoE/41/2018
Uznesenie
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v exekučnej veci oprávneného U., s.r.o., so sídlom Q., U. XX, I.: XX H. 598, zastúpeného J., s.r.o., so sídlom Q., U. XX, I.: XX XXX XXX, proti povinnému F. U., nar. XX.XX.XXXX, bytom K. č. XXX, miesto podnikania K. č. XXX, I.: XX XXX XXX, o vymoženie 1.301 Eur s príslušenstvom, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Prievidza zo dňa 21. februára 2018, č.k. 15Er/2088/2017 - 24, takto
rozhodol:
Uznesenie súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .
odôvodnenie:
1. Napadnutým uznesením súd prvej inštancie výrokom I. exekúciu vyhlásil za neprípustnú, exekúciu zastavil a výrokom II. povolil odklad exekúcie do nadobudnutia právoplatnosti uznesenia súdu o zastavení exekúcie. Svoje rozhodnutie po právnej stránke odôvodnil poukazom na § 3 ods. 1, ods. 2, ods. 5 zákona č. 355/2014 Z. z. o spotrebiteľskom rozhodcovskom konaní, §57 ods. 1 písm. g), § 56 ods. 2 Exekučného poriadku, § 53 ods. 4 písm. r/ Občianskeho zákonníka, príslušné ustanovenia Smernice Rady č. 93/13/EHS o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách. V odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že oprávnený sa návrhom na vykonanie exekúcie domáha voči povinnému vymoženie istiny 1.301 Eur so zmenkovým úrokom 0,25% denne z dlžnej sumy od 01.04.2016 do 16.11.2016, zmenkového úroku 0,25% ročne od 17.11.2016 do zaplatenia, zákonný úrok vo výške 6% z dlžnej sumy 1.306 Eur od 03.10.2016 do 16.11.2016, zákonný úrok vo výške 6% od 17.11.2016 do zaplatenia, trovy konania 330,33 Eur, trovy exekúcie, a to na základe exekučného titulu, ktorým je Rozsudok Stáleho rozhodcovského súdu so sídlom Bratislava, Karloveské rameno č. 6, sp. zn. SR 00939/16 zo dňa 15.11.2016. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 19.12.2016 a vykonateľnosť 22.12.2016. Povinný podal dňa 06.11.2017 návrh na odklad exekúcie, ktorý zdôvodnil tým, že exekučný titul nespĺňa podmienky materiálnej vykonateľnosti exekučného titulu, oprávnený vykonáva exekúciu výlučne podľa zmenky a takéto konanie je v rozpore s Exekučným poriadkom, preto navrhuje zastavenie exekúcie. Povinný zároveň dňa 06.11.2017 doručil aj návrh na zastavenie exekúcie. Okrem iného poukázal na to, že oprávnený vykonáva exekúciu na základe Dohody o vyplnení zmenky teda remitent vyplnil blankozmenku, na čoho základe začal rozhodcovské konanie o zaplatenie. Rozhodcovský súd vydal rozsudok proti povinnému ako voči podnikateľovi, pričom o postavení povinného nemal pochybnosti. Oprávnený sa snažil všemožne dostať povinného do postavenia fyzickej osoby podnikateľa a tým ho vylúčiť spod ochrany spotrebiteľa. Pritom právny vzťah zo zmluvy je nepochybne spotrebiteľskou zmluvou, pretože povinný nekonal v rámci svojej obchodnej alebo podnikateľskej činnosti. Účel použitia prostriedkov na výkon podnikania nebol nijako preukázaný, pričom dôkazné bremeno ťaží toho, kto tvrdí túto výnimku, teda veriteľa. Ďalej namietal to, že zmluva neobsahuje základné náležitosti zmluvy o spotrebiteľskom úvere podľa zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, samotný rozhodcovský rozsudok nie je preskúmateľný. Skúmajúc pripojený exekučný titul a pripojené listinné dôkazy a po výsluchu obvineného súd prvej inštancie dospel k záveru, že návrh povinného na zastavenie exekúcie je dôvodný. Z návrhu povinného na zastavenie exekúcie
a po jeho výsluchu zistil, že povinný uzatváral zmluvu ako fyzická osoba, peniaze potreboval na účel pokrytia svojich osobných potrieb. Vysvetlil, že údaj o tom, že je podnikateľ a údaj o IČO do zmluvy zástupca veriteľa vpísal len preto, že tým preukazoval zdroj príjmu, teda z podnikania. V žiadnom prípade neuzatváral zmluvu ako podnikateľ a peniaze na potreby podnikania ani nepotreboval. Súd prvej inštancie za tohto stavu, keď povinný vysvetlil, že mu pripravené listiny boli dané len na podpis bez bližšieho vysvetlenia, že podpisuje aj rozhodcovskú zmluvu a doložku, dospel k záveru, že išlo o spotrebiteľský vzťah. Preskúmaním rozhodcovskej zmluvy, konkrétne článku II, vzhliadol súd prvej inštancie v zmluvnom dojednaní nekalú podmienku. V danom prípade bola voľba rozhodcovského súdu a osoby rozhodcu uskutočnená jednostranne, nakoľko samotné ustanovenie rozhodcovského súdu rozhodnúť vo veci na predtlačenom formulári dokonca predchádzalo nepochybne aj samotnému rozhodnutiu povinného ako spotrebiteľa si finančné prostriedky touto cestou obstarať, čiže predtým ako k uzatvoreniu zmluvy vôbec pristúpil. Jednostrannosť a nekalosť tohto zmluvného dojednania súd prvej inštancie vidí v tom, že faktickým subjektom, ktorý definuje, kto bude riešiť spor zo spotrebiteľskej zmluvy je v tomto prípade veriteľ, čiže oprávnený, pretože tento zostavil znenie rozhodcovskej zmluvy vo svojej vopred pripravenej formulárovej zmluve. Dohoda strán o tom, že spor medzi nimi predložia k prejednaniu a rozhodnutiu súkromným osobám alebo rozhodcovským inštitúciám, ktoré si za tým účelom zvolia, má o to väčší význam, pretože rozhodca nenachádza právo, ale tvorí (eventuálne napevno stanovuje), vyjasňuje, urovnáva záväzkový vzťah v zastúpení strán. Jeho moc nie je delegovaná zvrchovanou mocou štátu, ale pochádza od subjektívnej vlastnej moci strán určovať svoj osud. V danom prípade táto vôľa pochádza však len od jednej, a to silnejšej zo strán, ktoré spotrebiteľskú zmluvu uzavreli, čo v ich vzťahu spôsobuje značnú nerovnováhu. Uvedené zároveň naznačuje, že veriteľov výber riešenie sporu rozhodcovským súdom zrejme nebol náhodný. Oprávnený ako veriteľ do zmluvných dojednaní viacerých svojich obdobných zmlúv zahrnul identické rozhodcovské doložky, a na ich základe opakovane zvolil pre riešenie sporu ten istý rozhodcovský súd, keď podaním žaloby vylúčil možnosť, aby sa spor riešil pred všeobecným súdom. Vzhľadom k tomu, že súd prvej inštancie vyhlásil exekúciu za neprípustnú a exekúciu zastavil, vyhovel aj návrhu na povolenie dokladu exekúcie, pretože exekúcia je zastavená, avšak voči uzneseniu o zastavení konania je možné podať odvolanie, preto nie je vylúčené, že súdny exekútor by nemohol vykonávať kroky k vymoženiu pohľadávky. Súd prvej inštancie preto návrhu vyhovel do času právoplatnosti rozhodnutia súdu o zastavení exekúcie.
2. Proti uzneseniu súdu prvej inštancie podal oprávnený v zákonom stanovenej lehote odvolanie, kde navrhol jeho zrušenie a vrátenie veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie. V odvolaní namietal predovšetkým nesprávne právne posúdenie veci súdom prvej inštancie v zmysle § 365 ods. 1 písm. h/ CSP a zároveň podľa jeho názoru rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho zistenia skutkového stavu v zmysle § 365 ods. 1 písm. f/ CSP. Oprávnený uviedol názor, že povinný prehlásenie, že finančné prostriedky poskytnuté na výkon podnikania vlastnoručne podpísal, pričom tento prejav vôle je na prednej strane zmluvy o úvere a prehlásenie dlžníka je zrozumiteľne, určito a jasne uvedený hneď vedľa podpisu dlžníka. Poukázal na to, že disponuje vlastnoručne podpísaným prehlásením dlžníka, že finančné prostriedky sú poskytnuté na účel podnikania, a teda dôkazné bremeno v tomto smere zaťažuje povinného a ten relevantnými dôkazmi nevyvrátil tvrdenia oprávneného, ale len účelovo svojim vyjadrením tvrdí, že poskytnuté peňažné prostriedky použil na súkromné potreby. Mal za to, že skutočnosť, že zmluva má povahu formulárovej (adhéznej) zmluvy ešte samo o sebe nevytvára predpoklad, že zmluvu je potrebné posudzovať ako spotrebiteľskú. Tvrdenia povinného o tom, že pred uzavretím zmluvy nebol dostatočne informovaný o význame jednotlivých ustanovení a o tom aký budú mať pre neho (dožadujúc sa postavenia spotrebiteľa) jednotlivé časti zmluvy dopad považoval oprávnený za bezpredmetné. Poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu Spolkovej republiky Nemecko zo dňa 22.12.2004, sp. zn. VIII ZR 91/04, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici zo dňa 21.02.2017, sp. zn. 14Co/975/2015, uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 10CoE/70/2010-42 a iné. Uviedol, že povinný svojim prejavom vôle ovplyvňuje obsah zmluvy prostredníctvom informácií dôležitých pre neho a jeho záväzok ako výška úveru, o ktorú si sám v žiadosti o úver požiadal, poplatok, ktorý sa vypočítava v závislosti od úveru, dobu splatnosti, ktorú si spotrebiteľ určí, v koľkých splátkach úver chce splatiť, dátum splatnosti splátky a v neposlednom rade aj účel na základe ktorého použije finančné prostriedky, pričom mal možnosť slobodnej voľby uzavrieť s oprávneným zmluvu o úvere alebo zmluvu o spotrebiteľskom úvere. V čase uzavretia zmluvy medzi povinným a oprávneným neexistovalo žiadne zákonné obmedzenie zakazujúce poskytovať úver či už spotrebiteľom alebo osobám, ktoré nie sú spotrebiteľmi. Ďalej uviedol, že úver si dlžník vzal za účelom podnikania, čím bol vyňatý spod pozitívneho vymedzenia pojmu spotrebiteľ. Rozhodcovská zmluva, dohodnutá medzi oprávneným a povinným je tzv. nevýhradnou rozhodcovskou zmluvou, nakoľko v čl. II ods. 1 umožňuje každej zmluvnej strane domáhať
sa ochrany svojich práv buď prostredníctvom rozhodcovského konania alebo súdneho konania. Z tohto pohľadu rozhodcovská zmluva nevyžaduje od povinného, aby spory s oprávneným riešil výlučne v rozhodcovskom konaní. Poukázal tiež na to, že rozhodnutie súdu prvej inštancie je nepreskúmateľné a oprávnenému tak došlo k odopretiu možnosti konať pred súdom. Z uvedených dôvodov sa v odvolacom konaní oprávnený domáhal zrušenia napadnutého uznesenia a vrátenia veci súdu prvej inštancie na ďalšie konanie.
3. Povinný sa k odvolaniu oprávneného nevyjadril.
4. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal podľa § 379 a § 380 Civilného sporového poriadku (ďalej len "CSP") bez nariadenia pojednávania odvolacieho súdu podľa § 385 CSP a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie okresného súdu je potrebné ako vecne správne potvrdiť podľa § 387 ods. 1, 2 CSP.
5. Napadnuté uznesenie súdu prvej inštancie bolo vydané na základe správneho právneho posúdenia otázky rozhodcovskej zmluvy, v kolerácii s rozhodovaním súdov v analogických prípadoch a nebol zistený žiadny právne významný dôvod na odlišný postup a rozhodnutie pri posudzovaní rozhodcovskej zmluvy v danom prípade. Súd prvej inštancie svoje rozhodnutie odôvodnil v súlade s kritériami ust. § 220 CSP v spojení s ust. § 234 CSP, preto odvolací súd podľa ust. § 387 ods. 2 CSP poukazuje v podrobnostiach na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvej inštancie a zároveň považuje za potrebné dodať:
6. Súd prvej inštancie správne uviedol, že zmluvu o úvere je potrebné posudzovať podľa ustanovení o spotrebiteľskom práve. Odvolací súd poukazuje na odôvodnenie odseku 7 prvoinštančného rozsudku, s ktorým sa stotožňuje. V spotrebiteľských veciach je pomerne časté, že súd môže prvý poskytnúť spotrebiteľovi z úradnej povinnosti (teda bez akejkoľvek procesnej aktivity spotrebiteľa) účinnú spravodlivú ochranu jeho práv až po podaní návrhu na exekúciu rozhodcovského rozsudku. Základnou črtou spotrebiteľských zmlúv je totiž to, že sú pre spotrebiteľa vopred pripravené a nie je vytvorený priestor na dojednávanie obsahu zmluvy alebo jej zmeny. Úver poskytnutý oprávneným túto charakteristiku spĺňa.
7. Podľa § 243h ods. 1 veta prvá Exekučného poriadku, ak tento zákon v § 243i až 243k neustanovuje inak, exekučné konania začaté pred 1. aprílom 2017 sa dokončia podľa predpisov účinných do 31. marca 2017.
8. Ustanovenie § 57 ods. 1 písm. g/ Exekučného poriadku ( v znení účinnom do 31.03.2017) exekúciu súd zastaví, ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať.
9. Podľa § 53 ods. 1, 5 Občianskeho zákonníka spotrebiteľské zmluvy nesmú obsahovať ustanovenia, ktoré spôsobujú značnú nerovnováhu v právach a povinnostiach zmluvných strán v neprospech spotrebiteľa (ďalej len "neprijateľná podmienka"). To neplatí, ak ide o predmet plnenia, cenu plnenia, alebo ak boli neprijateľné podmienky individuálne dojednané. Neprijateľné podmienky upravené v spotrebiteľských zmluvách sú neplatné.
10. Podľa ods. 2 cit. zák. za individuálne dojednané zmluvné ustanovenia sa nepovažujú také, s ktorými mal spotrebiteľ možnosť oboznámiť sa pred podpisom zmluvy, ak nemohol ovplyvniť ich obsah.
11. Podľa ods. 3 cit. zákona, ak dodávateľ nepreukáže opak, zmluvné ustanovenia dohodnuté medzi dodávateľom a spotrebiteľom sa nepovažujú za individuálne dojednané.
12. V súvislosti so skúmaním podmienky v exekučnom konaní, a to (nedostatku) právomoci rozhodcovského súdu (rozhodcu), pokiaľ sa rozhodcovské konanie týka sporu zo spotrebiteľského právneho vzťahu, ustanovenia zákona o rozhodcovskom konaní, ktoré umožňujú účastníkovi tohto konania, aby namietal nedostatok právomoci rozhodcovského súdu pre neexistenciu alebo neplatnosť rozhodcovskej zmluvy v žalobe na príslušnom všeobecnom súde (§ 40 ods. 1 písm. c/), skúmanie tejto právomoci exekučným súdom v exekučnom konaní nevylučuje (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. 01.2013 sp.zn. 6MCdo9/2012). To znamená, že aj keď účastník rozhodcovského konania, ktorým je spotrebiteľ, nevyužije možnosť spochybniť existenciu alebo platnosť
rozhodcovskej zmluvy podľa ustanovení zákona o rozhodcovskom konaní, je exekučný súd oprávnený a zároveň povinný skúmať existenciu, alebo platnosť rozhodcovskej zmluvy a v prípade zisteného nedostatku v tomto smere konštatovať rozpor rozhodcovského rozsudku so zákonom, znamenajúci neúčinnosť, a teda nezáväznosť tohto exekučného titulu. V tejto súvislosti zdôraznil princíp "vigilantibus iura scripta sunt" v spotrebiteľských veciach v konkrétnych súvislostiach (teda v závislosti od konkrétnych okolností), ktorý ustupuje dôležitejšiemu princípu, a tým je ochrana práv spotrebiteľa.
13. Na podporu tohto názoru odvolací súd poukazuje tiež na rozhodnutie Európskeho súdneho dvora, ktorý v rozhodnutí C-168/05 uviedol, že na rozhodcovský rozsudok v spore zo spotrebiteľskej zmluvy má súd kedykoľvek z úradnej povinnosti prihliadnuť z hľadiska jeho platnosti, resp. nulity takého rozhodcovského rozhodnutia a nie je potrebné jeho prípadné zrušenie postupom podľa vnútroštátnych predpisov.
14. Preskúmaním predmetnej rozhodcovskej zmluvy vzhliadol odvolací súd v takto ustanovenom zmluvnom dojednaní nekalú podmienku.
15. Rozhodcovská zmluva uzavretá so spotrebiteľom, ak má byť právom akceptovateľná ako prejav zmluvnej autonómie, musí byť výsledkom slobodnej vôle oboch zmluvných strán. Slobodná vôľa vyžaduje informácie o možnosti voľby medzi viacerými riešeniami a informácie o tom, čo tá ktorá voľba konkrétne znamená (viď. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 16. januára 2013, sp.zn. 6 M Cdo 9/2012). Nakoľko nebolo preukázané, že by boli tieto podmienky splnené, rozhodcovská zmluva sa nepovažuje za dojednanú individuálne.
16. Dôsledkom takto uzavretej rozhodcovskej zmluvy je, že spotrebiteľ v skutočnosti ešte pred vznikom akéhokoľvek sporu stráca právo brániť sa voči nárokom veriteľa na riadnom súde v mieste svojho bydliska.
17. Poučenie povinného o dôsledkoch uzatvorenia rozhodcovskej zmluvy, že pokiaľ ktorákoľvek zo zmluvných strán podá žalobu o rozhodnutie akéhokoľvek sporu, ktorý vznikne z právnych vzťahov uvedených v článku II rozhodcovskej zmluvy poskytnutia úveru na všeobecnom súde, sa považuje za rozväzovaciu podmienku tejto rozhodcovskej zmluvy. Ak pred podaním žaloby na všeobecnom súde bola podaná žaloba na rozhodcovský súd vo veci, v ktorej je touto rozhodcovskou zmluvou založená právomoc Stáleho rozhodcovského súdu, nie je to možné považovať za kvalifikované vysvetlenie vážnych dôsledkov rozhodcovského konania. V prípade poukázania na rozdiely oproti rozhodovaniu na všeobecnom súde a ponechania spotrebiteľovi za primeraných okolností možnosť sa rozhodnúť vo vzťahu k rozhodcovskej zmluve to je len zostručnenie obsahu rozhodcovskej zmluvy v tom smere, že oprávnený povinnej uviedol, že bude rozhodovať rozhodcovský súd vybraný oprávneným, a že spor môže byť rozhodovaný aj v súdnom konaní. Uvedené tak nemá za následok, že rozhodcovská zmluva bola dojednaná individuálne.
18. Exekučný titul vydaný v rozhodcovskom konaní rozhodcovským súdom, ktorý založil svoju právomoc na základe neplatnej rozhodcovskej zmluvy, nemožno považovať za spôsobilý exekučný titul vydaný v súlade so zákonom.
19. Pokiaľ oprávnený namietal, že rozhodnutie súdu prvej inštancie nebolo dostatočné odôvodnené a je arbitrárne, tak k tomu odvolací súd uvádza, že právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo strany na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia, je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva ako aj z rozhodnutí Ústavného SR totiž vyplýva, že tak základne právo podľa čl. 46 ods. 1 ústavy ako aj právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia(II. ÚS 383/2006); právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu. Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné a nie sú prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov; ktoré by popreli zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§ 220 ods.2 CSP) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda inými slovami, na to, aby
premisy zvolené v rozhodnutí rovnako ako závery, ku ktorým na základe týchto premís dospel, boli pre širšiu právnickú (ale aj laickú) verejnosť prijateľné, racionálne ale v neposlednom rade aj spravodlivé a presvedčivé. Všeobecný súd pritom musí súčasne vychádzať z materiálnej ochrany zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (vid. IV. ÚS 1/2002, II.ÚS 174/04, III. ÚS 117/07). Z práva na spravodlivé súdne konanie v tejto súvislosti vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05, II. ÚS 76/07).35. Odvolací súd dospel k záveru, že uznesenie súdu prvej inštancie spĺňa vyššie uvedené kritéria pre odôvodnenie rozhodnutí v zmysle ustanovenia § 220 CSP, a preto ho nemožno považovať za nedostatočne odôvodnený.
20. Na základe uvedených skutočností odvolací súd uznesenie súdu prvej inštancie potvrdil podľa § 387 ods. 1, 2 CSP ako vecne správne.
21. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Trenčíne v pomere hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP), v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).