Details
ECLI
Identification number
Source
Decision form
Issue date
Last update
File mark
Court
Jurisdiction
Judge
Máme iba nejednoznačné citácie tohto rozhodnutia.
Zobraziť všetky (1)Rozsudok_6Co-225-2017.pdf
PDF · 115.91 KB
Case nature
Area
Subarea
6Co/225/2017
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ľubice Bajzovej a sudkýň JUDr. Aleny Záhumenskej a Mgr. Martiny Trnavskej v spore žalobkyne I., zastúpenej O., proti žalovanému K., zastúpenému W. o zaplatenie 9.000,- eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Bánovce nad Bebravou zo dňa 23.februára 2017, č. k. 6C/192/2014-424, takto
rozhodol:
Rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti p o t v r d z u j e .
Žalovanému p r i z n á v a náhradu trov odvolacieho konania proti žalobkyni.
odôvodnenie:
1. Rozsudkom zo dňa 23.februára 2017, č.k. 6C/192/2014-424 súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 400,- eur od 16.10.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku zamietol žalobu, ktorou sa žalobkyňa domáhala proti žalovanému zaplatenia celkom 9.000,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,25% ročne zo sumy 9.000,- eur od 03.05.2014 do zaplatenia a náhradu trov konania. Rozhodol, že žalovanému patrí voči žalobkyni nárok na náhradu trov konania v rozsahu 91,12%. V odôvodnení súd prvej inštancie uviedol, že dospel k záveru, že žaloba je dôvodná iba v časti. Pokiaľ ide o Dohodu o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013, súd na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že táto je absolútne neplatným právnym úkonom, na základe ktorého sa žalobkyňa nemôže domáhať žiadneho plnenia. Pokiaľ ide o obsah dohody, zrozumiteľnosť, určitosť, dovolenosť a možnosť plnenia, ako aj súlad s dobrými mravmi, tak v týchto náležitostiach je dohoda v súlade s ustanoveniami Občianskeho zákonníka a z týchto hľadísk ju nemožno považovať za neplatnú, čo skonštatoval odvolací súd vo svojom predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí. Súd prvej inštancie posudzoval dotknutú dohodu z hľadiska slobody vôle. Z vykonaného dokazovania mal súd prvej inštancie preukázané, že žalobkyňa si podpísanie dohody žalovaným vynútila bezprávnou vyhrážkou, ktorá spočívala v tom, že sa žalovanému vyhrážala odchodom od neho aj s ich spoločným maloletým synom v prípade, že žalovaný dohodu nepodpíše. Táto vyhrážka vyvolala neplatnosť právneho úkonu, pretože žalobkyňa si ňou vynútila niečo, čo takto nemožno vynucovať, teda vynútila si podpis žalovaného na dohode, t. j. uzatvorenie právneho úkonu. Žalobkyňa popierala, že by sa takýmto spôsobom vyhrážala, no súd mal túto okolnosť preukázanú predovšetkým výpoveďou svedkyne I., sestry žalovaného. Výpoveď svedkyne súd prvej inštancie vzhľadom na jej podanie a celkový obsah považoval za dôveryhodnú. Žalobkyňa túto výpoveď namietala ako nepravdivú, no podrobnejšie sa k nej nevyjadrila a uviedla iba toľko, že je to už tretia verzia, s ktorou prišli. Táto výpoveď svedkyne však nie je ďalšou verziou žalovaného, ale práveže potvrdzuje prvotnú verziu žalovaného, ktorú žalovaný uviedol už pri prvom úkone v tomto konaní, a to v podanom odpore, že žalobkyňa podmienila svoje zotrvanie so synom v domácnosti so žalovaným tým, že podpíše túto dohodu. Samotná okolnosť, že táto výpoveď bola podaná
až po rozhodnutí odvolacieho súdu, nemôže bez ďalšieho spochybňovať jej obsah a dôveryhodnosť tohto obsahu. Napokon aj svedkyňa dôveryhodne vysvetlila, prečo nevypovedala skôr a táto výpoveď korešponduje aj s ďalšími dôkazmi hovoriacimi o bezprávnych vyhrážkach žalobkyne voči žalovanému a zapadá do logického radu dôkazov o bezprávnej vyhrážke žalobkyne a v nadväznosti na túto výpoveď považoval potom súd za dôveryhodnú a autentickú aj sms správu zo dňa 29.10.2013, ktorou žalobkyňa žalovanému oznámila, že od neho aj s malým odíde, ak jej nepodpíše ten papier s peniazmi a už ich viac neuvidí. Posudok o tom, že správa na telefóne príjemcu môže byť upravená, ktorý žalobkyňa predložila, je všeobecný, nemajúci žiaden vzťah ku konkrétnemu telefónu žalovaného a autentickosť tejto konkrétnej správy skúmaná nebola. Znalecké skúmanie v tomto spore súd nevykonal, pretože ako vyplynulo z predloženého posudku, nie je možné zistiť, či konkrétna sms bola upravovaná. K tomu, že dňa 29.10.2013 dohoda nebola pripravená a podľa žalobkyne táto bola pripravená 03.11.2013, súd uvádza, že toto tvrdenie žalobkyne je zjavne nedôveryhodné a s vysokou mierou pravdepodobnosti nepravdivé. Ďalším dôkazom, ktorý svedčí o tom, že žalobkyňa sa žalovanému vyhrážala, je aj výpoveď svedka, otca žalovaného. Uvedené dôkazy v ich logickom súhrne jednoznačne viedli súd prvej inštancie k záveru, že žalobkyňa si podpísanie dohody o finančnom zabezpečení, datovanej dňom 05.11.2013, zo strany žalovaného vynútila bezprávnou vyhrážkou, a preto pre absentujúci nedostatok slobodnej vôle na strane žalovaného je táto dohoda neplatná. Dohodu žalobkyňa predložila žalovanému na podpis až viac ako rok po skončení rekonštrukcie bytu a v čase, keď žalobkyňa predložila žalovanému na podpis Dohodu o finančnom zabezpečení, už minimálne uvažovala o tom, že od žalovaného odíde, čiže ich budúci rozchod nebol z jej strany celkom nepredpokladaný, ako sa uvádza v dohode, ktorú dala pripraviť. Okrem toho z výpovede svedkyne J. D. je preukázané, že už pred podpisom dohody sa žalobkyňa stretla s iným mužom. Pokiaľ žalovaný namietal aj viazanosť dohody na podmienku rozchodu strán sporu, ktorú "splnila" žalobkyňa ako osoba, ktorej bola na prospech, ako aj neurčitosť termínu rozchod, tak vzhľadom na záver súdu o neplatnosti dohody nie je potrebné sa týmito argumentmi zaoberať.
2. Keďže súd prvej inštancie dospel k záveru, že dohoda je neplatná, musel sa zaoberať tým, či, kedy a v akej výške poskytla žalobkyňa žalovanému prostriedky na rekonštrukciu a zaradenie bytu. Žalobkyňa preukázala len poskytnutie zálohy na výmenu okien v byte žalovaného vo výške 400,- eur dňa 25.09.2012. Pri ostatných položkách vo výpisoch z účtu žalobkyne išlo o výbery v hotovosti a platby v obchodoch, pri ktorých nebol preukázaný ich účel. Vo vzťahu k poskytnutiu 400,- eur dňa 25.09.2012 súd uvádza, že nebolo preukázané, či išlo o pôžičku alebo poskytnutie peňažných prostriedkov z iného právneho dôvodu. Súd posúdil toto poskytnutie finančných prostriedkov ako plnenie žalobkyne za žalovaného (§ 454 Občianskeho zákonníka), ktoré je žalovaný povinný žalobkyni vrátiť titulom vydania bezdôvodného obohatenia. Žalovaný síce tvrdil, že túto sumu žalobkyni vrátil, ale nepredložil k tomu súdu žiadne dôkazy. Keďže súd nemal preukázané vrátenie tejto sumy, zaviazal na jej zaplatenie žalovaného žalobkyni z titulu nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Vo zvyšku bola žaloba nedôvodná a kompenzačná námietka žalovaného taktiež. Žalobkyňa nepreukázala skoršie vyzvanie žalovaného na vydanie bezdôvodného obohatenia, a preto toto sa stalo splatným až v nasledujúci deň po doručení žaloby žalovanému. Pokiaľ ide o potvrdenie o vklade v hotovosti vo výške 70,- eur zo dňa 06.11.2012, tak je nesporné, že uvedenú sumu žalobkyňa žalovanému na účet vložila, avšak nie na účel rekonštrukcie alebo zariadenia bytu, ale za tým účelom, aby mal žalovaný k dispozícii prostriedky na školení. Táto suma nebola za týmto účelom poskytnutá a aj keď by žalobkyňa mala nárok na jej vrátenie rovnako z titulu bezdôvodného obohatenia, uplatňovala si žalovanú sumu z iného skutkového dôvodu, čím je súd viazaný a nie z iného právneho dôvodu, ktorým by súd viazaný nebol. Okrem toho sa žalobkyňa tejto sumy z titulu poskytnutia prostriedkov na účasť na školení žalovaného ani nedomáhala, ale uvedenou okolnosťou sa iba snažila podporne preukázať dôvodnosť žaloby v tom, že žalovanému poskytovala finančné prostriedky. Pokiaľ ide o kompenzačnú námietku, žalovaný uviedol, že on uhrádzal všetky platby za domácnosť, kým žalobkyňa tvrdila, že tieto platby platila aspoň sčasti ona, aj keď doklady (SIPO a príjmové doklady I.) boli vystavené na meno žalovaného, keďže on bol vlastníkom bytu. Súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že žalobkyňa a žalovaný v tom čase bývali v spoločnej domácnosti, príjmové doklady, najmä doklady SIPO s menom žalovaného nepreukazujú, že tieto platby vykonával skutočne žalovaný. Súd preto kompenzačnú námietku žalovaného považoval za nedôvodnú.
3. Pokiaľ ide o to, či žalobkyňa mala prostriedky na to, aby mohla žalovanému poskytnúť na rekonštrukciu bytu a jeho zariadenie sumu 9.000,- eur, tak z výpisov z jej účtu vyplýva, že v období rekonštrukcie bytu až do jej ukončenia tieto prostriedky nemala, keď rekonštrukcia sa začala v máji 2012 a strany sporu sa nasťahovali do bytu v októbri 2012. Za toto obdobie by žalobkyňa musela mať príjem minimálne 1.500,-
eur mesačne a tieto prostriedky neminúť na iné než na to, aby ich dala žalovanému na rekonštrukciu a zariadenie bytu. Za dlhšie obdobie tieto prostriedky zarobiť mohla, no pokiaľ ich použila alebo vybrala po ukončení rekonštrukcie, resp. až po podpísaní uvedenej dohody, tak je to pre prejednávanú vec irelevantné. Pokiaľ ich použila pred rekonštrukciou, tak je to rovnako irelevantné. Okrem toho v čase od začatia rekonštrukcie a zariaďovania bytu (od mája 2012) do nasťahovania sa strán sporu do bytu v októbri 2012 (vrátane) mala podľa výpisov z účtu žalobkyňa príjem, teda súčet všetkých kreditných položiek na svojom účte, iba v rozsahu cca 5.800,- eur. Preukázateľne tak nemohla poskytnúť žalovanému sumu 9.000,- eur. Výbery z jej účtu v akejkoľvek výške nepreukazujú použitie týchto prostriedkov na účel rekonštrukcie a zariadenia bytu žalovaného. Pokiaľ by aj jednotlivá platba bola platbou napríklad za kus nábytku, tak nebol navrhnutý dôkaz na preukázanie toho, že tento kus nábytku je súčasťou zariadenia bytu žalovaného a jeho vlastníctvom. Z uvedených dôvodov súd žalobe vyhovel len v časti.
4. Nárok žalobkyne na vydanie bezdôvodného obohatenia v časti prostriedkov, ktoré teoreticky žalovanému do 07.09.2012 mohla poskytnúť, je premlčaný, pretože tieto by si mohla uplatniť na súde už dňa 08.09.2012 a premlčacia doba by tak uplynula dňa 08.09.2014. Keďže však žalobkyňa nepreukázala, akú konkrétnu sumu prostriedkov s výnimkou sumy 400,- eur ako zálohy na okná, žalovanému poskytla, nie je možné ani uviesť, aká časť nároku žalobkyne je premlčaná. Žalobkyňa sa domáhala zaplatenia sumy 9.000,- eur s príslušenstvom, no súd jej vyhovel iba v časti 400,- eur s príslušenstvom, čo je 4,44%, čo predstavuje úspech žalobkyne. Úspech žalovaného je v rozsahu 95,56%. Čistý úspech žalovaného tak bol 91,12%, čo je výsledok rozdielu medzi úspechom žalovaného a úspechom žalobkyne. V rozsahu 91,12% tak žalovanému patrí aj náhrada trov konania, ktorú mu súd voči žalobkyni priznal. O konkrétnej výške náhrady trov konania žalovaného rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti tohto rozsudku.
5. Proti tomuto rozsudku podala žalobkyňa včas odvolanie. Navrhla, aby odvolací súd „zrušil rozsudok súdu prvej inštancie a zmenil rozsudok a rozhodol v zmysle žalobného petitu žalobkyne“. Poukazovala, že súd prvej inštancie v odôvodnení rozhodnutia ohľadom jej príjmov uviedol, že: „Pokiaľ ide o to, či žalobkyňa mala prostriedky na to, aby mohla žalovanému poskytnúť na rekonštrukciu bytu a jeho zariadenie sumu 9.000,- eur, tak z výpisov z jej účtu vyplýva, že v období rekonštrukcie bytu až do jej ukončenia tieto prostriedky nemala, keď rekonštrukcia sa začala v máji 2012 a strany sporu sa nasťahovali do bytu v októbri 2012. Za toto obdobie by žalobkyňa musela mať príjem minimálne 1.500,- eur mesačne a tieto prostriedky neminúť na iné, než na to, aby ich dala žalovanému na rekonštrukciu a zariadenie bytu“... Uvedené skutkové zistenie označila za chybu súdu prvej inštancie z dôvodu, že pri výpočte jej príjmov počítal obdobie od začatia rekonštrukcie bytu, t.j. od mája 2012 až do októbra 2012, kedy sa nasťahovali do bytu, avšak predmetný byt nebol zariadený, teda prebiehala iba rekonštrukcia a čiastočné zariadenie bytu, nie však jeho úplné dokončenie, a preto súd prvej inštancie nemohol počítať príjem žalobkyne iba od mája 2012 do októbra 2012, ale až do roku 2013 (minimálne do apríla 2013). Predložila súdu prvej inštancie výpis z jej účtu vedený v banke K., ktorý preukazuje, že v rozhodnom období, t.j. v období od začatia rekonštrukcie bytu (od mája 2012) až do jeho úplného zariadenia mala dostatok finančných prostriedkov na svojom účte, ktoré boli jednoznačne použité na rekonštrukciu a zariadenie predmetného bytu v rozhodnom období, čo vyplýva aj z Dohody o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013. Podľa názoru žalobkyne je rozhodnutie súdu prvej inštancie rozhodnutím, ktoré absolútne ignoruje zákon, pričom za svoje vzal do úvahy iba 2 svedecké výpovede, a to dokonca rodinných príslušníkov žalovaného a na základe toho rozhodol. Súd prvej inštancie sa vôbec nezaoberal otázkou, prečo I. (sestra žalovaného) - „tak dôležitá svedkyňa“, ktorá údajne a tak náhodne za dverami bytu počula, ako sa žalobkyňa „vyhráža“ žalovanému, nebola predvolaná žalovaným na prvom pojednávaní, dokonca to žalovaný ako tak dôležitú skutočnosť nikdy v konaní neuviedol a nespomenul to ani v podanom odpore proti platobnému rozkazu. Podľa rozhodnutia odvolacieho súdu bolo potrebné doplniť dokazovanie v potrebnom rozsahu ohľadom tvrdeného nedostatku slobodnej vôle žalovaného pri podpise zmluvy a v závislosti od výsledkov dokazovania následne posúdiť otázku platnosti dohody, čo v končenom dôsledku žalovaný využil a priviedol svoju sestru, ktorá už vopred mala naučenú vymyslenú verziu výpovede, ktorá presvedčila súd o tom, že vyhlásil Dohodu o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013 za absolútne neplatnú. Žalovaný svoju obranu voči žalobkyni postavil na dôkazoch ako sú svedkovia - rodinní príslušníci a úmyselne upravená sms správa. K predloženej sms správe žalovaného zo dňa 29.10.2013, ktorú sud prvej inštancie vzal do úvahy ako dôveryhodnú a autentickú, je potrebné uviesť, že súd prvej inštancie opätovne nevzal do úvahy žalobkyňou predložený listinný dôkaz - odborné vyjadrenie znalca, ktorý uviedol, že vo všeobecnosti je možné takéto správy
upraviť bez ohľadu na typ telefónu a druh operačného systému. Súd prvej inštancie rovnako ako aj v prvotnom rozhodnutí zo dňa 12.05.2011 uvádza len dohady, ktoré nikdy v konaní neboli uvedené (článok 31 na strane 11 cit. rozsudku). Súd prvej inštancie teda nesprávne právne a aj skutkovo posúdil vec a to najmä z dôvodov, že žalovaný žiadnym spôsobom nepreukázal, že by ho žalobkyňa nútila podpísať predmetnú Dohodu o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013, prípadne by žalobkyňa od žalovaného odišla a tým u neho vyvolala obavu, že by opustila spoločnú domácnosť aj s maloletým dieťaťom natrvalo, práve naopak, žalobkyňa predložila súdu Dohodu o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013 a tiež aj výpisy z účtu, z ktorých jednoznačne vyplýva, že mala v rozhodnom období, t.j. v období rekonštrukcie a zariadenia bytu dostatok finančných prostriedkov a tým poskytla prostriedky žalovanému na rekonštrukciu bytu a nákup materiálu a zariadenia do bytu v celkovej výške 9.000,- eur, pričom sa jej žalovaný zaviazal vrátiť poskytnuté prostriedky späť.
6. K odvolaniu sa vyjadril žalovaný. Navrhol, aby odvolací súd rozsudok ako vecne správny potvrdil a priznal mu náhradu trov odvolacieho konania. Žalovaný je toho názoru, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k správnym skutkovým zisteniam, keď ustálil, že pokiaľ ide o to, či žalobkyňa mala prostriedky na to, aby mohla žalovanému poskytnúť na rekonštrukciu bytu a jeho zariadenie sumu 9.000,- eur, tak z výpisov z jej účtu vyplýva, že v období rekonštrukcie bytu až do jej ukončenia tieto prostriedky nemala, keď rekonštrukcia sa začala v máji a strany sporu sa nasťahovali do bytu v októbri 2012. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalovaný disponoval peňažnými prostriedkami na kúpu bytu ako aj na jeho rekonštrukciu a zariadenie. Taktiež bolo preukázané, že prakticky celú rekonštrukciu organizoval a realizoval otec žalovaného, nakoľko až následne prišli žalovanému niektoré peňažné prostriedky z úveru. V tejto súvislosti poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR 5Cdo/238/2010, kedy práve solventnosť žalovaného bola dôvodom zamietnutia návrhu na vrátenie požadovanej sumy. Pokiaľ žalobkyňa tvrdí, že mala mať dostatok finančných prostriedkov, ktoré mala poskytnúť žalovanému na rekonštrukciu vo výške 9.000,- eur, tak uvedenú skutočnosť nepreukázala. Poukazuje najmä na vyjadrenie žalovanej v zápisnici o pojednávaní zo dňa 28.01.2015, kde uviedla (str. 6 zápisnice o pojednávaní zo dňa 28.01.2015), že maturovala v roku XXXX, následne pracovala v J. za pokladňou a potom v predajni F..Na otázku právneho zástupcu žalovaného, koľko zarobila v čistom (v J.) uviedla 200,- eur. Následne na otázku právneho zástupcu žalovaného, koľko zarábala v F uviedla 250,- eur aj s absolventskou praxou. Na otázku právneho zástupcu žalovaného, koľko to bolo po skončení absolventskej praxe, uviedla asi 300,- eur. Už zo samotnou žalobkyňou deklarovaného príjmu vyplýva, že táto nemohla disponovať sumou 9.000,- eur, nakoľko, ak by mala zo svojho príjmu všetky prostriedky použiť na rekonštrukciu bytu žalovaného, nemohla by jesť, piť, obliekať sa ani sa starať o maloletého. Z výpisov z účtov žalobkyne však jednoznačne vyplýva, že táto mala aj bežné výdavky súvisiace so základnými životnými potrebami, keď pri mnohých položkách výpisov z účtu žalobkyne možno vyčítať, že išlo o platby v obchode D. alebo J., pričom ide o známe obchodné reťazce, ktoré neponúkajú stavebný materiál na rekonštrukciu bytu. Matka žalobkyne nedisponovala finančnými prostriedkami, aby žalobkyni poskytla sumu 9.000,- eur, nakoľko po zaplatení jej základných životných potrieb jej ostáva 70,- eur. To isté platí aj u otca žalobkyne, ktorý jej taktiež nemohol poskytnúť žalobkyni sumu 9.000,- eur, čo bolo preukázané v konaní, nakoľko jej istý čas platil mesačne 100,- eur výživné a sám mal zvýšené finančné náklady spojené so stavbou domu. Pokiaľ má žalobkyňa poukazovať na to, že súd prvej inštancie nemohol počítať príjem žalobkyne od mája 2012 do októbra 2012, ale až do roku 2013 (minimálne do apríla 2013), uvádza, že ani pri zohľadnení tohto obdobia žalobkyňa v žiadnom prípade nemohla použiť finančné prostriedky vo výške 9.000,- eur na rekonštrukciu bytu žalovaného. Žalobkyňa si podpisovanie dohody žalovaným skutočne vynútila bezprávnou vyhrážkou, ktorá spočíva v tom, že sa žalovanému vyhrážala odchodom od neho s ich spoločným maloletým synom v prípade, že žalovaný dohodu nepodpíše. Pokiaľ ide o spochybnenie výpovede svedkyne I. na pojednávaní dňa 24.01.2017, žalovaný je toho názoru, že samotný výsluch svedkyne až na pojednávaní dňa 24.01.2017 nezakladá nedôveryhodnosť jej výpovede. Žalovaný navrhol výsluch I. na základe právneho názoru Krajského súdu v Trenčíne vyjadrenom v bode 28 na str. 10 uznesenia Krajského súdu v Trenčíne sp. zn. 6Co/688/2015-388 zo dňa 12.07.2016. Taktiež bola bezprávna vyhrážka žalobkyne adresovaná žalovanému preukázaná výpoveďou svedka K. I. na pojednávaní dňa 03.03.2015. Zároveň bola bezprávna vyhrážka žalobkyne adresovaná žalovanému preukázaná SMS správou zo dňa 29.10.2013, ktorou žalobkyňa žalovanému oznámila, že od neho aj s malým odíde, ak jej nepodpíše ten papier s peniazmi a už ich viac neuvidí. Súd prvej inštancie uvádza správne v odôvodnení odvolaním napadnutého rozsudku, že posudok, ktorý žalobkyňa predložila, je všeobecný, nemajúci žiaden vzťah ku konkrétnemu telefónu žalovaného a autentickosť tejto konkrétnej správy skúmaná nebola. Odôvodnenie napadnutého rozsudku preto
nie je založené na domnienkach, ako tvrdí žalobkyňa, ale je v ňom podrobne uvedený myšlienkový pochod, akým bola vyhodnotená SMS komunikácia žalobkyne so žalovaným. Okrem toho, žalobkyňa až na poslednom pojednávaní vo veci dňa 24.01.2017 prvýkrát v rámci celého konania mala uviesť, že túto správu nemala napísať. Čo sa týka kompenzačnej námietky, ktorú prvostupňový súd nepovažoval za dôvodnú, žalobkyňa nepreukázala, že by úhrady za služby spojené s užívaním bytu zasielané na meno žalovaného (inkaso, plyn, elektrická energia, internet) uhradila niekedy ona. Aj sama žalobkyňa na pojednávaní dňa 28.01.2015 potvrdila, že platby spojené s bytom sa realizovali z peňazí žalovaného. Aj kompenzačná námietka týkajúce sa sumy 400,- eur, zálohy na okná a sumy 70,- eur vloženej v hotovosti na účet žalovaného bola vznesená zo strany žalovaného dôvodne, nakoľko tieto predmetné finančné prostriedky žalovaný v hotovosti vrátil. Z vykonaných dôkazov vyplýva, že právny úkon, ktorý ma byť obsiahnutý v listine označenej ako dohoda o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013, je absolútne neplatným právnym úkonom z dôvodu absencie slobody prejavu vôle žalovaného na tejto listine a žalobkyňa neposkytla a ani nemohla poskytnúť žalovanému finančné prostriedky vo výške 9.000,- eur za účelom rekonštrukcie a zariadenia bytu žalovaného, nakoľko nedisponovala dostatkom finančných prostriedkov, taktiež z dôvodu, že naopak žalovaný disponoval finančnými prostriedkami vyhradenými na rekonštrukciu a zariadenie bytu. Súd prvej inštancie preto správne žalobu v časti prevyšujúcej sumu 400,- eur s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 400,- eur od 16.10.2014 do zaplatenia ako nedôvodnú zamietol.
7. Krajský súd ako súd odvolací vec preskúmal v rozsahu a z dôvodov odvolania podľa §§ 379 a 380 Civilného sporového poriadku zákona č. 160/2015 Z.z. (ďalej len C.s.p.) bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 C.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné v napadnutej časti podľa 387 ods. 1, 2 C.s.p. ako vecne správny potvrdiť z týchto dôvodov:
8. Žalobkyňa sa podanou žalobou domáhala od žalovaného, aby jej uhradil sumu vo výške 9.000,- eur s príslušenstvom z dôvodu, že mu počas ich spoločného žitia poskytla na rekonštrukciu a zariadenie bytu uvedené finančné prostriedky, pričom spoločne podpísali Dohodu o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013. Predchádzajúci rozsudok súdu prvej inštancie zo dňa 12. mája 2015, č. k. 6C/192/2014-357 bol zrušený a vrátený súdu prvej inštancie rozhodnutím odvolacieho súdu zo dňa 12. júla 2016, č.k. 6Co/688/2015-388. Novým rozsudkom zo dňa 23. februára 2017, č.k. 6C/192/2014-424 súd prvej inštancie uložil žalovanému zaplatiť žalobkyni sumu 400,- eur spolu s úrokom z omeškania vo výške 5,05% ročne zo sumy 400,- eur od 16.10.2014 do zaplatenia. Vo zvyšku žalobu zamietol.
9. Na základe preskúmania napadnutého nového rozsudku odvolací súd dospel k záveru, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie vo veci, dospel k správnym skutkovým záverom, ktoré majú oporu vo vykonaných dôkazoch a vec správne skutkovo i právne posúdil. Odvolací súd sa preto v celom rozsahu stotožňuje so skutkovými závermi, ako aj s právnym posúdením veci v odôvodnení rozsudku súdu prvej inštancie a podľa § 387 ods. 2 C.s.p. na ne v plnom rozsahu poukazuje.
10. Odvolací súd považuje za potrebné dodať, že podľa jeho názoru súd prvej inštancie sa už v odôvodnení rozsudku náležitým spôsobom vyporiadal so všetkými rozhodnými dôvodmi podaného odvolania, ktoré dôvody odvolateľka prezentovala už počas konania pred súdom prvej inštancie.
11. Z obsahu odvolania je zrejmé, že odvolateľka namieta skutkové vady rozhodnutia, vytýka súdu prvej inštancie nesprávne vytvorený skutkový základ z dôvodu nesprávneho hodnotenia dôkazov, najmä skutkový záver, že dohoda o finančnom zabezpečení zo dňa 05.11.2013 nebola prejavom slobodnej vôle žalovaného.
12. Hodnotenie dôkazov je zložitý myšlienkový proces prebiehajúci v mysli sudcu. Preto na účel zabezpečenia jeho kontrolovateľnosti vyžaduje zákon v § 220 ods. 2 C.s.p., aby súd v odôvodnení rozsudku okrem iného uviedol, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil.
13. Súd prvej inštancie sa uvedeným zákonným príkazom riadil, v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne popísal svoj myšlienkový pochod a úvahy, ktoré ho viedli ku skutkovým záverom. Odvolací súd nezistil v jeho úvahách žiaden nedostatok. K jednotlivým odvolacím námietkam odvolací súd uvádza:
14. K námietke žalobkyne, že v rozhodnom období mala mať dostatok finančných prostriedkov, z ktorých investovala do rekonštrukcie bytu žalovaného vo výške 9.000,- eur, odvolací súd uvádza, že uvedené tvrdenie žalobkyňa bez pochybností nepreukázala. Žalobkyňa namietala nesprávne posudzovanú dĺžku obdobia jej investovania do bytu žalovaného a domáhala sa posúdenia výšky jej príjmov počas dlhšieho obdobia min. do marca 2013 vychádzajúc z výpovede svedka otca žalovaného, ktorý uviedol, že po nasťahovaní sa sporových strán do bytu v októbri 2012 neboli v byte ešte dvere, vstavané skrine, ktoré sa urobili v marci 2013. V zmysle najstaršieho výpisu z účtu žalobkyne, ktorý priložila žalobkyňa k žalobe na dôkaz poskytnutých finančných prostriedkov žalovanému, je zrejmé, že za počiatok investícií žalobkyňa považovala obdobie júna 2012 (z tohto obdobia pochádza najstarší výpis z účtu priložený k žalobe). Po súčte všetkých vkladov na účet žalobkyne (spolu so zostatkom z predchádzajúceho obdobia) v období od júna 2012 do marca 2013 suma vložených prostriedkov žalobkyne predstavovala viac ako 9.000,- eur (9.500,- eur) tak, ako uvádzala žalobkyňa v odvolaní. Odvolací súd však poukazuje na výpoveď svedka otca žalovaného ohľadne rekonštrukcie bytu, ktorú odvolateľka nenamietala (naopak v odvolaní sa jej dovolávala), z ktorej vyplynulo, že väčšina rekonštrukčných a zriaďovacích prác na byte sa vykonala do nasťahovania sa do bytu t.j. do októbra 2012. Po októbri 2012 chýbali dvere, vstupné dvere a vstavané skrine, ktoré sa vyhotovili v marci 2013. Ich cenu svedok uviedol (2.385,- eur) s tým však, že túto cenu platil on. 15. Súd prvej inštancie správne poukázal, že žalobkyňa v tomto období prirodzene uhrádzala aj osobné bežné potreby a potreby domácnosti (čo preukazujú tvrdenia žalobkyne v súvislosti s kompenzačnou námietkou i výbery na výpise z jej účtu), ktoré nemohli za obdobie takmer jedného roka predstavovať len zvyšných 500,- eur (okrem toho na účte jej koncom v marca 2013 zostal kladný zostatok). Žalobkyňa netvrdila iný príjem okrem príjmov preukázaných na účte. Odvolací súd sa preto stotožnil so záverom súdu prvej inštancie, že príjmové pomery žalobkyne po zhodnotení vyššie uvedených dôkazov nezodpovedajú jej tvrdeniu o dostatku finančných prostriedkov na investovanie do rekonštrukcie bytu žalovaného vo výške 9. 000,- eur.
16. Podstatné je konštatovanie súdu prvej inštancie, že výpisy z účtu žalobkyne v časti výberov nepreukazujú použitie vybratých prostriedkov na účel rekonštrukcie a zariadenia bytu žalovaného. Žalobkyňa nepredložila žiaden dôkaz o účele ich použitia napr. formou pokladničného dokladu, faktúry a pod. Jediným dôkazom, ktorý na preukázanie tejto skutočnosti označila, bola dohoda o finančnom zabezpečení uzavretá medzi sporovými stranami, ktorá však bola posúdená ako neplatná.
17. Podstatná námietka žalobkyne v odvolaní smerovala voči záveru súdu prvej inštancie o neplatnosti dohody pre nedostatok slobodnej vôle žalovaného pri podpise dohody z dôvodu bezprávnej vyhrážky žalobkyne žalovanému odchodom od neho aj s maloletým dieťaťom. Súd prvej inštancie podrobne v odseku 30. odôvodnenia napadnutého rozsudku rozviedol, na základe ktorých dôkazov dospel ku skutkovému zisteniu o bezprávnej vyhrážke. Dôkazy (výpovede svedkov, sms komunikácia) hodnotil dôkladne, jednotlivo i v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadal na to, čo vyšlo za konania najavo. Zároveň sa vysporiadal s obrannými námietkami žalobkyne spochybňujúcimi uvedené dôkazy. Hodnotenie dôkazov a jeho výsledné úvahy zodpovedajú pravidlám logiky.
18. Súd prvej inštancie už v napadnutom rozsudku posudzoval hodnovernosť výpovede svedkyne sestry žalovaného, ktorú namietala žalobkyňa v odvolaní. Uviedol, že ju považuje za pravdivú vzhľadom na jej podanie a celkový obsah. K tomu odvolací súd uvádza, že pri hodnotení svedeckej výpovede je dôležité, ako sa svedok správal (či vypovedal spontánne, akú mal mimiku a pod.), ako reagoval na otázky protistrany, doplňujúce otázky súdu. Súd prvej inštancie sa týmito okolnosťami správne zaoberal, a tak dospel k záveru o hodnovernosti výpovede. Odvolací súd nezistil v tomto jeho hodnotení porušenie procesných pravidiel alebo logický rozpor.
19. Súd prvej inštancie zodpovedal aj námietku žalobkyne ohľadom „dodatočného a oneskoreného“ dôkazu výsluchom svedkyne. Súd prvej inštancie správne poukázal, že svedkyňa potvrdila skutočnosti, ktoré žalovaný uviedol už pri prvom úkone v tomto konaní v odpore a ktoré vypovedal svedok otec žalovaného v predchádzajúcom konaní pred súdom prvej inštancie. „Dodatočnosť“ dôkazu bola žalovaným ospravedlnená a vysvetlená právnym názorom odvolacieho súdu v uznesení zo dňa 12.07.2016, č.k. 6Co/688/2015-388.
20. Súd prvej inštancie sa vysporiadal aj s námietkou žalobkyne o nehodnovernosti predloženej sms správy. Dôkaz predložený žalobkyňou v tomto smere vyhodnotil ako bezvýznamný, pretože sa netýka konkrétne daného telefónu žalovaného, ale uvádza len všeobecné možnosti a nepodložené dohady. Podľa vyjadrenia znalca by nebolo možné takúto manipuláciu zistiť znaleckým skúmaním.
21. Z napadnutého rozsudku a z obsahu spisu je zrejmé, že súd prvej inštancie pre skutkové zistenia vzal do úvahy len skutočnosti, ktoré vyplynuli z vykonaných dôkazov a prednesov, že žiadne skutočnosti, ktoré v tomto smere boli vykonanými dôkazmi preukázané alebo vyšli za konania najavo a ktoré súčasne boli významné pre vec, neopomenul a že v jeho hodnotení dôkazov a poznatkov, ktoré vyplynuli z prednesov, nie je z hľadiska závažnosti (dôležitosti), zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti logický rozpor.
22. Žalobkyňou uplatnené dôvody odvolania proti rozsudku súdu prvej inštancie potom nebolo možné považovať za opodstatnené, a preto bolo potrebné rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti potvrdiť.
23. Súd prvej inštancie rozhodol správne aj o náhrade trov konania.
24. Podľa § 387 ods. 1 C.s.p. odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.
25. S poukazom na vyššie uvedené odvolací súd, viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania, potvrdil rozsudok súdu prvej inštancie v napadnutej časti tak, ako je to uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku.
26. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 396 C.s.p. v spojení s § 255 ods. 1 a § 251 C.s.p. Z výsledku odvolacieho konania vyplýva, že žalovaný bol v odvolacom konaní úspešný, a preto mu v zmysle § 255 ods. 1 C.s.p. patrí právo na náhradu trov tohto odvolacieho konania. O výške náhrady trov konania rozhodne súd prvej inštancie po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 262 ods. 2 C.s.p.).
27. Toto rozhodnutie odvolacieho súdu bolo prijaté pomerom hlasov členov senátu krajského súdu 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e p r í p u s t n é .
Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 CSP) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 CSP).
Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolania musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 CSP).
V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 CSP).