Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/63/2017

Uznesenie

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu Y., zastúpeného M. (pôvodný žalobca L., konajúci prostredníctvom L.) proti žalovanému Y., o zaplatenie 5.824,88 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Prievidza, č.k. 15C/108/2016-70 zo dňa 20. októbra 2016, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

odôvodnenie:

1.1 Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a žalovanému nepriznal nárok na náhradu trov konania. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že dňa 19.09.2012 bola medzi pôvodným žalobcom a žalovaným uzavretá zmluva o kreditke č. XXXXXXXXXXXXXXXX, ktorou sa pôvodný žalobca zaviazal poskytnúť žalovanému bezúčelový spotrebiteľský úver s celkovou výškou úverového limitu 5.000 eur s maximálnou dĺžkou bezúročného obdobia 55 dní a minimálnou mesačnou splátkou 5 % z čerpaného úveru. V zmluve boli ďalej uvedené údaje o úrokovej sadzbe 18,99 % ročne, údaje o RPMN 17,22 %, výška priemernej RPMN 23,83 %, mesačný poplatok za vedenie účtu 5 eur a iné údaje. Z výpisov ku kreditke za mesiace september 2012 až január 2013 vyplýva, že žalovaný v týchto mesiacoch čerpal úver a splácal splátky v rôznych výškach. Stav na účte ku dňu 01.02.2013 bol - 5.119,03 eur. V nasledujúcich mesiacoch pôvodný žalobca vykonával na účte len transakcie - poplatky za zaslanie upomienky, zúčtoval mesačný poplatok, úroky z omeškania, zmluvné úroky, pričom každým mesiacom sa mínusový stav na účte zvyšoval, žalovaný už neuhradil žiadnu splátku. Z listu z 28.07.2013, označeného ako „ZUNO odstupuje od zmluvy“, vyplýva, že pôvodný žalobca z dôvodu neuhrádzania úveru zrušil zmluvu o kreditke, požiadal o okamžité splatenie dlžnej sumy, zablokoval kreditnú kartu a zrušil všetky súvisiace služby. Zároveň bol žalovaný vyzvaný na okamžitú úhradu sumy 5.794,88 eur.

1.2 Právne súd prvej inštancie posúdil vec, aplikujúc ustanovenia § 1 ods. 2, § 2 písm. d) zákona č. 129/2010 Z. z. o spotrebiteľských úveroch, § 48 ods. 1, ods. 2, § 100 ods. 1, § 101, § 107 ods. 1, § 457 Občianskeho zákonníka a § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa tak, že išlo o spotrebiteľský revolvingový úver. Listom z 28.07.2013 žalobca pristúpil k odstúpeniu od zmluvy. K tvrdeniu pôvodného žalobcu, že nešlo o odstúpenie od zmluvy, ale o zosplatnenie úveru, súd prvej inštancie uviedol, že v predmetnom liste, ktorý bol jasne nazvaný odstúpenie od zmluvy, sa odkazovalo na bod 10.2.4 všeobecných obchodných podmienok, podľa ktorého banka „má právo odstúpiť od zmluvy [...]“. Ide o jasný písomný prejav, ktorým pôvodný žalobca jednostranne odstúpil od zmluvy a výzva na zaplatenie všetkých splatných záväzkov je len právnym dôsledkom odstúpenia od zmluvy. Pôvodný žalobca teda platne ku dňu 28.07.2013 odstúpil od zmluvy, odstúpenie bolo doručené žalobcovi dohodnutý spôsobom. V danej veci, i keď išlo o absolútny obchod - zmluvu o úvere podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka, svojou povahou išlo o vzťah medzi podnikateľom a fyzickou osobou - spotrebiteľom. Na plynutie času a jeho dôsledky, vrátane premlčania v takejto občianskoprávnej veci, má dopadať právna úprava regulujúca občianskoprávne vzťahy, teda Občiansky zákonník, a

nie úprava medzi podnikateľmi v Obchodnom zákonníku (I. ÚS 402/2013). S poukazom na uvedené preto uplynula zákonná trojročná premlčacia doba (§ 101 a § 103 Občianskeho zákonníka) u splátok splatných tri roky pred podaním žaloby a následne po odstúpení od zmluvy začala plynúť premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia. Pokiaľ účinky odstúpenia od zmluvy nastali dňa 28.07.2013, dvojročná subjektívna premlčacia doba na vydanie bezdôvodného obohatenia uplynula dňom 28.07.2015, pričom žaloba na súd bola podaná až dňa 03.06.2016. Súd prvej inštancie zdôraznil, že zastáva názor, že odstúpenie od zmluvy o spotrebiteľskom úvere sa spravuje výlučne ustanoveniami Občianskeho zákonníka (§ 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka), keďže ide o vzťah, ktorý je svojou povahou občianskoprávnym vzťahom. Preto odstúpenie od zmluvy v danej veci spôsobuje účinky predpokladané v § 48 Občianskeho zákonníka, a teda zmluva sa od začiatku zrušuje a účastníci sú povinní si vrátiť navzájom len poskytnuté plnenie, avšak súd musí z úradnej moci prihliadať na prípadné premlčanie práv žalobcu, a keďže právo pôvodného žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia sa premlčalo, súd prvej inštancie žalobu zamietol. Výrok o trovách konania súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že v konaní bol úspešný žalovaný, ktorému však žiadne trovy v konaní nevznikli, preto súd podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) vyslovil, že mu náhradu trov konania nepriznáva.

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie pôvodný žalobca a navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok zmenil a žalobe vyhovel, eventuálne, aby rozsudok súdu prvej inštancie zrušil a vec vrátil súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Odvolanie zdôvodnil tým, že dokumentom s názvom „ZUNO odstupuje od zmluvy“ vyhlásil mimoriadnu splatnosť úveru. Predmetný úkon je nutné posudzovať nielen podľa názvu, ale podstatný je aj jeho obsah. Odstúpením pôvodný žalobca vyhlásil mimoriadnu splatnosť, teda žalovanému vznikla povinnosť uhradiť mu dlžnú sumu. Je teda zrejmé, že týmto dokumentom bola vyhlásená splatnosť úveru, resp. že týmto dokumentom zanikol úverový vzťah medzi pôvodným žalobcom a žalovaným, ale nezanikli všetky právne vzťahy medzi nimi. Odstúpenie bolo vykonané v súlade s ustanovením § 506 Obchodného zákonníka. V čase, keď pôvodný žalobca pristúpil k odstúpeniu, sa zmluva aj odstúpenie posudzovali výlučne podľa § 497 a nasl. Obchodného zákonníka - zmluva o úvere podľa Obchodného zákonníka predstavovala absolútny obchod. Prednostná aplikácia Občianskeho zákonníka na právne vzťahy, ktorých účastníkom je spotrebiteľ, bola do § 52 Občianskeho zákonníka vložená až zákonom č. 102/2014 Z. z. s účinnosťou od 01.04.2015. Ak by súd retroaktívne aplikoval ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka, začiatok plynutia premlčacej doby podľa § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka by pripadol až na deň, keď ustanovenie § 52 ods. 2 Občianskeho zákonníka v súčasnom znení vstúpilo do účinnosti, t. j. 01.04.2015. Do uvedeného dňa nemal pôvodný žalobca možnosť sa dozvedieť o vzniku bezdôvodného obohatenia, nakoľko zmluva bola zrušená ex nunc podľa § 506 Obchodného zákonníka v spojení s § 504 Obchodného zákonníka. Pre prípad, že by súd napriek tomu trval na právnom názore, že odstúpenie od zmluvy je potrebné posudzovať podľa § 48 ods. 2 Občianskeho zákonníka, pôvodný žalobca poukázal na znenie všeobecných obchodných podmienok, kde je medzi stranami presne opísaný spôsob zániku záväzku, najmä na body 10.2.4 a 10.3.1 všeobecných obchodných podmienok, na základe ktorých aj po zrušení zmluvy ostávajú platné všetky záväzky dlžníka. V zmysle uvedeného trojročná premlčacia doba začala plynúť najskôr dňa 28.07.2013 a predmetná pohľadávka nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná.

3. Žalovaný sa k odvolaniu žalobcu nevyjadril.

4. V priebehu odvolacieho konania pôvodný žalobca spolu so spoločnosťou Y. (obaja zastúpení tým istým zástupcom) podali návrh na pripustenie zmeny na strane žalobcu z dôvodu zmluvy o predaji časti podniku. Odvolací súd uznesením z 08.02.2018, č.k. 19Co/63/2017-117 pripustil, aby do konania namiesto pôvodného žalobcu vstúpila ako žalobca Y. 5. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné podľa § 389 ods. 1 písm. b) zrušiť a vec vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 .

6. Jediným dôvodom zamietnutia žaloby súdom prvej inštancie bolo premlčanie uplatnenej pohľadávky, ku ktorému súd prvej inštancie prihliadal ex offo podľa v tom čase účinného ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa. Dňa 07.02.2018 však Ústavný súd Slovenskej republiky vo veci PL. ÚS 11/2016 vyhlásil nález, podľa ktorého ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o

ochrane spotrebiteľa nie je v súlade s čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Ustanovenie, ktoré nie je v súlade s ústavou, stráca účinnosť dňom uverejnenia nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky (čl. 125 ods. 3, ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky).

7. V čase vyhlásenia napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie bolo ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa účinné a súd bol povinný toto ustanovenie aplikovať. Napriek tomu nález Ústavného súdu Slovenskej republiky treba vnímať tak, že ním bol vyhlásený od počiatku existujúci nesúlad napadnutého ustanovenia s Ústavou Slovenskej republiky. Nález ústavného súdu - okrem toho, že je právnym dôvodom neúčinnosti nesúladného ustanovenia zákona (ex nunc, od publikovania nálezu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky) - predstavuje tiež interpretáciu dotknutých ustanovení ústavy (v tomto prípade čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky) v tom zmysle, že ich treba vykladať inak, než ich vyložil zákonodarca pri prijímaní nesúladného ustanovenia zákona (v tomto prípade to znamená, že prihliadanie na premlčanie bez námietky strany je v rozpore s týmito ustanoveniami ústavy). Súdy sú pri rozhodovaní viazané nielen zákonom, ale aj ústavou (čl. 144 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). Teda postup súdu prvej inštancie, ktorý v prejednávanej veci použil ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa, bol síce v súlade s vtedy účinným zákonom, avšak v rozpore s ústavou, konkrétne s vtedy účinnými ustanoveniami čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Takýto protiústavný postup (aj keď išlo o postup v zmysle zákona) predstavuje porušenie práva žalobcu na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

8. Odvolací súd dáva do pozornosti aj uznesenie (zjednocujúce stanovisko) pléna Ústavného súdu Slovenskej republiky z 11.10.2006, sp. zn. PLz. ÚS 1/06, kde bola riešená otázka okamihu hmotnoprávnych účinkov nálezu ústavného súdu a kde ústavný súd okrem iného konštatoval, že hmotnoprávne účinky nálezu vo vzťahu ku konaniam, ktoré ešte neboli právoplatne skončené, nastávajú ex tunc, teda na ustanovenie zákona, ktoré bolo v nesúlade s ústavou, sa hľadí, akoby nebolo nikdy súčasťou právneho poriadku.

9. Aj keď žalobca v odvolaní priamo nenamietal nesprávnosť tohto postupu súdu prvej inštancie (netvrdil, že ex offo prihliadanie na premlčanie je v rozpore s ústavou), namietal, že jeho pohľadávka nemohla byť ku dňu podania žaloby premlčaná. Pokiaľ by súd prvej inštancie neaplikoval ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., bez vznesenia námietky premlčania druhou stranou by musel vec posúdiť de facto rovnako, ako keby k premlčaniu nedošlo - teda tak, ako tvrdil žalobca v odvolaní (aj keď z iných dôvodov).

10. Z uvedených dôvodov, pre protiústavnosť ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z. z., ktoré aplikoval súd prvej inštancie, nemohol odvolací súd potvrdiť napadnutý rozsudok ako vecne správny (§ 387 ods. 1 . V odvolacom konaní bolo potrebné nesprávny (hoci v tom čase zákonný) procesný postup súdu prvej inštancie napraviť. Odvolací súd nemohol napraviť tento nedostatok sám zmenou napadnutého rozsudku. Aj keď v odôvodnení napadnutého rozsudku sa uvádza, že súd prvej inštancie vykonal dokazovanie viacerými listinnými dôkazmi (uvádzajú sa tam prakticky všetky listiny založené v súdnom spise), tieto listinné dôkazy súd prvej inštancie skutkovo a právne nevyhodnotil v takej miere, aby bolo možné rozhodnúť vo veci samej, ale vyhodnocoval ich len v rozsahu potrebnom pre zistenie premlčania. Vykonanie dokazovania, resp. jeho doplnenie tak, aby bolo podkladom pre rozhodnutie vo veci samej, by nebolo účelné vzhľadom na minimálny rozsah dokazovania (vrátane vyhodnotenia dôkazov) vykonaného súdom prvej inštancie. Bol preto daný dôvod na zrušenie napadnutého rozsudku súdu prvej inštancie a vrátenie veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

11. V ďalšom konaní súd prvej inštancie, viazaný právnym názorom odvolacieho súdu, vyhodnotí dôkazy nielen vo vzťahu k odstúpeniu od zmluvy, ale aj k bezdôvodnému obohateniu na strane žalovaného a jeho výške, pričom sa vysporiada aj s námietkami žalobcu, ktoré uviedol v konaní pred súdom prvej inštancie a aj v odvolaní.

12. Vzhľadom k tomu, že výrok o trovách konania pred súdom prvej inštancie je súvisiacim výrokom (§ 379 písm. a) , odvolací súd súčasne so zrušením výroku vo veci samej zrušil aj výrok o trovách konania. V novom rozhodnutí vo veci samej súd prvej inštancie znova rozhodne o trovách prvoinštančného konania, ako aj o trovách odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 .

13. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .