Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19CoPr/2/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobcu: X. proti žalovanému: O., zastúpenému S., o porušovanie Zákonníka práce, náhradu škody a iné, na odvolanie žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, č.k. 6Cpr/1/2013-212 zo dňa 03. marca 2017, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie vo výroku I. v časti o zaplatenie nevyplatenej výkonnostnej prémie za február 2013 vo výške 104 eur, vo výroku II. o trovách konania štátu a vo výroku III. o trovách konania z r u š u j e a v rozsahu zrušenia v r a c i a súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie.

Vo zvyšnej časti rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

odôvodnenie:

1.1 Okresný súd Nové Mesto nad Váhom rozsudkom, č.k. 6Cpr/1/2013-212 zo dňa 03.12.2017 zamietol žalobu, priznal žalovanému náhradu trov konania vo výške 100 % a rozhodol, že žalobca je povinný zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 183,85 eur, na účet Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. Súd prvej inštancie uviedol, že žalobca sa domáhal, aby súd (I.) určil, že upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 07.02.2013 je neplatné, (II.) zaviazal žalovaného k zamedzeniu protežovania jednotlivých zamestnancov podľa sympatií voči ostatným zamestnancom pracujúcim s rovnakým pracovným zaradením, k vyplateniu čiastky 1.080 eur ako rozdielu skutočne vyplatenej mzdy a mzdy, ktorá mu mohla byť vyplatená pri zachovaní zásady rovnosti v odmeňovaní a čiastky 240 eur ako rozdielu medzi vyplateným odstupným a odstupným, ktoré mu mohlo byť vyplatené pri zachovaní zásady rovnosti v odmeňovaní, (III.) zaviazal žalovaného k upusteniu od konania v rozpore s platnými právnymi normami a zosúladeniu interných predpisov so zákonom - v tejto časti (petit III.) žalobca vzal neskôr žalobu späť, ďalej (IV.) aby súd zaviazal žalovaného k písomnému ospravedlneniu, ktoré žalovaný zašle doporučene žalobcovi v znení špecifikovanom žalobcom, (V.) zaviazal žalovaného k náhrade nevyplateného absenčného bonusu za február 2013 vo výške 6,70 eur, (VI.) zaviazal žalovaného k náhrade nevyplatenej výkonnostnej prémie za február 2013 vo výške 104 eur a (VII.) zaviazal žalovaného k nahradeniu morálnej, psychickej a zdravotnej ujmy vo výške 10.000 eur, prípadne podľa úvahy súdu. Právne súd prvej inštancie zdôvodnil rozhodnutie ustanoveniami § 137, § 470 ods. 1, 2 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“), § 2 ods. 1, § 6 ods. 1, § 6 ods. 2 písm. b), § 8 ods. 1, § 9 ods. 1, 2, 3 zákona č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní, § 13 ods. 1, 3, 5 zákona č. 311/2011 Z. z. , § 11, § 13 ods. 1, 2, 3, § 16 Občianskeho zákonníka.

1.2 Súd prvej inštancie vykonaným dokazovaním zistil, že žalovaný dňa 07.02.2013 žalobcu písomne upozornil na porušenie pracovnej disciplíny, konkrétne, že žalobca porušil čl. 7 bod 3 Pracovného poriadku, keď v uvedený deň o 14:00 hod. nevykonal vstupnú prehliadku lisu plastiky s tým, že kontrola

nevypísaného záznamu sa konala o 15:50 hod., pričom ako dôsledok nezhodného konania je uvedené ohrozenie kvality výrobkov. Upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny žalobca odmietol podpísať, keď v tomto bolo uvedené, že: „zamestnanec podpisom potvrdzuje skutkový priebeh hore uvedeného svojho nezhodného konania, pričom k nemu dáva nasledovné vyjadrenie:“. Pokiaľ ide o petit I., v tejto časti súd zamietol žalobu z dôvodu neexistencie naliehavého právneho záujmu na určení neplatnosti upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, keďže upozornenie nebolo právnym úkonom (nesmerovalo k vzniku, zmene alebo zániku práv a povinností, ktoré právne predpisy s takýmto prejavom vôle spájajú). Iba v prípade, že by dal zamestnávateľ zamestnancovi výpoveď v nadväznosti na uvedené upozornenie, bolo by možné domáhať sa na súde neplatnosti skončenia pracovného pomeru. Napriek tomu však súd prvej inštancie považoval za potrebné vyriešiť otázku, či upozornenie, ktoré bolo dané žalobcovi dňa 07.02.2013, bolo opodstatnené, a to ako predbežnú otázku vo vzťahu k niektorým ďalším petitom. K tomu súd uviedol, že svedkovia D. H. a N. H. zhodne potvrdili, že žalobca dňa 07.02.2013 nemal vykonanú predpísanú skúšku lisov, pričom nebol kontrolovaný len žalobca, ale i ostatní pracovníci dielne a pri vykonávanej kontrole bolo zistené, že žalobca v príslušnom doklade (záznamovom hárku stroja) nemal zaznamenané vykonanie predmetnej skúšky. Skutočnosť, že súdu bol predložený doklad, v ktorom sa podpis žalobcu, preukazujúci vykonanie skúšky, nachádzal, nepovažoval súd za relevantnú, keďže predmetný doklad sa i po vykonanej kontrole nachádzal stále pri stroji, ktorý obsluhoval žalobca, pričom uvedení dvaja svedkovia potvrdili, že záznam o vykonanej skúške v tomto doklade v čase kontroly nebol. Kontrolujúci zamestnanci podľa názoru súdu prvej inštancie nemali právo, ani povinnosť do predmetného dokladu (záznamového hárku stroja) zaznačovať zistené skutočnosti. Nezaznamenaním vykonanej skúšky žalobcom podľa názoru súdu prvej inštancie došlo k porušeniu Pracovného poriadku bod 3, odkazujúceho na Prílohu č. 3 zo dňa 01.03.2012, podľa ktorého žalobca bol povinný skontrolovať i neporušenosť a nepoškodenosť meracích prístrojov a kontrolných nástrojov a pred začatím práce na linke mal povinnosť skontrolovať si prítomnosť a platnosť certifikácie kalibra alebo meradla a ďalšie povinnosti vyplývajúce z Prílohy č. 3 Pracovného poriadku. Z rovnakého dôvodu (t. j. že porušenie pracovnej disciplíny žalobcom bolo preukázané) súd zamietol žalobu aj pokiaľ išlo o petity IV. (písomné ospravedlnenie) a VI. (doplatenie výkonnostnej prémie).

1.3 K petitu II. súd prvej inštancie uviedol, že nebolo preukázané „protežovanie“ jednotlivých zamestnancov podľa sympatií voči ostatným zamestnancom pracujúcim s rovnakým pracovným zaťažením. Žalobca na základe Dodatku k Pracovnej zmluve zo dňa 01.04.2012 a zo dňa 01.04.2013 bol zamestnaný u žalovaného v pracovnej pozícii Pracovník elektromotorov - Špecialista II. Podľa dokumentu „Procedura - Procedure PR 5024 - vzdelávanie a rozvoj zamestnancov“ boli medzi pozíciou Špecialista II a Špecialista III - školiteľ zásadné rozdiely. Špecialista II mal ovládať päť alebo všetky pracovné pozície jednej linky do úrovne spôsobilý, pričom jedna z nich musela byť špeciálna, kým na pozíciu Špecialista III - školiteľ musel zamestnanec byť zatrénovaný na všetky pracovné pozície na linke do úrovne zručný a musel mať tréning a certifikáciu pod vedením vedúceho kvality procesu: znalosť systému kvality, znalosť o produkte. V konaní však nebolo preukázané, že by žalobca podľa uvedeného dokumentu spĺňal mzdovú triedu inú ako Špecialista II, resp. že by napĺňal mzdovú triedu pre pozíciu Špecialistu III, ani to, že by bol on alebo niekto iný zo zamestnancov „protežovaný“. Vzhľadom ku skutočnosti, že žalobca už v čase rozhodovania súdu prvej inštancie nebol zamestnancom žalovaného (jeho pracovný pomer skončil ku dňu 27.06.2013), podľa názoru súdu prvej inštancie už nebol aktívne legitimovaný vo vzťahu k časti petitu II., a to, aby súd zaviazal žalovaného na odstránenie prehlbujúcej sa nerovnosti v odmeňovaní.

1.4 Zamietnutie žaloby vo vzťahu k petitu V. súd prvej inštancie zdôvodnil tým, že v konaní nebolo preukázané, že by žalobcovi vznikol nárok na náhradu nevyplateného absenčného (resp. správnejšie prítomnostného alebo ne-absenčného) bonusu za mesiac február 2013 vo výške 6,70 eur. Napokon k petitu VII. súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že zo správy vystavenej psychiatričkou K.. H. vyplynulo, že žalobca u nej udával, že bol prepustený pre nezhody s majstrovou, bol nezamestnaný, zle to znášal. Informácie, ktoré dával žalobca psychiatričke, však boli neopodstatnené, keď z dohody o rozviazaní pracovného pomeru zo dňa 27.06.2013 medzi žalobcom a žalovaným vyplýva, že pracovný pomer bol skončený dohodou z dôvodu nadbytočnosti zamestnanca. V konaní nebol preukázaný bossing ani zo strany majsterky D. H., ani zo strany ostatných nadriadených žalovaného a ani žiadna diskriminácia. Žalobca žiadnym spôsobom nepreukázal, že by utrpel ujmu akéhokoľvek charakteru. Vzhľadom k uvedenému neprichádzalo do úvahy ani vyhovenie nároku žalobcu podľa § 9 ods. 3 zákona č. 365/2004 Z. z., nakoľko v konaní nebolo preukázané, že by sa žalovaný dopustil konania uvedeného v § 19 ods. 2 zákona č. 365/2004 Z. z., resp. iného konania, ktoré by odôvodňovalo

priznanie nároku, a že by v dôsledku konania zo strany žalovaného prislúchalo žalobcovi primerané zadosťučinenie. Nebolo preukázané, že nejakým konaním zo strany žalovaného, či nedodržaním zásady rovnakého zaobchádzania, ktoré nedodržanie tiež nebolo preukázané, bola značným spôsobom znížená dôstojnosť, spoločenská vážnosť, či spoločenské uplatnenie žalobcu.

1.5 O trovách konania rozhodol súd prvej inštancie podľa § 255 ods. 1 CSP, keď žalovaný bol úspešný v plnom rozsahu. K trovám štátu súd prvej inštancie v odôvodnení rozsudku uviedol, že ustanovenie § 148 Občianskeho súdneho poriadku nemá ekvivalent v Civilnom sporovom poriadku, preto o náhrade trov štátu rozhodoval s poukazom na § 470 ods. 1, 2 podľa Občianskeho súdneho poriadku platného v čase začatia konania. Na základe toho uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť náhradu trov štátu vo výške 183,85 eur, čo predstavuje svedočné priznané a vyplatené z rozpočtových prostriedkov súdu svedkom X.. K. H., K. I., N. H. a D. H..

2. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie žalobca a navrhol, aby odvolací súd zmenil napadnutý rozsudok tak, že žalobe v celom rozsahu vyhovie. Odvolanie zdôvodnil tým, že súd prvej inštancie v rozsudku nezohľadnil ním predložené listinné dôkazy a obmedzil sa na výpovede svedkov, ktoré boli účelové. Žalobca listinnými dôkazmi preukázal, že predpísané skúšky riadne vykonal a zapísal do určených formulárov. Ani v priebehu riešenia jeho písomnej sťažnosti manažérom ľudských zdrojov nebola autentickosť týchto zápisov spochybnená. Svedkyňa D. H. uviedla, že ich chybou bolo, že neoznačili nevykonanie skúšky na tlačive. Na otázku, či sa zistenie nevykonania skúšky zamestnancom zapisuje do výkazu, uviedla, že niekedy sa to tam zapisuje, ale bolo pred auditom, bolo veľa kontrol, tak to tam pozabudli zapísať. Podľa žalobcu počas celej doby, keď bol zamestnancom žalovaného, sa záznamy o akýchkoľvek kontrolách vykonávali. Dokázať túto skutočnosť mu súd neumožnil, nemohol tiež dokázať, že pri akomkoľvek upozornení na porušenie pracovnej disciplíny je dotknutému pracovníkovi predložený buď nezhodný výrobok s jeho značkou alebo je komisiou spracovaný zápis o kontrole, ktorý tiež podpíše daný pracovník a až následne na základe tohto zápisu je pracovníkovi udelené upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny. Ďalej žalobca poukázal na to, že formulár na zapisovanie skúšok nebol zhodný s kontrolným predpisom podľa systému ISO, pričom nemohlo ísť o spotrebovávanie starých tlačív. K argumentácii, že mohol upozornenie podpísať a pripísať svoje vyjadrenie, žalobca uviedol, že nemohol podpisom potvrdiť, že k porušeniu pracovnej disciplíny došlo tak, ako bolo uvedené v upozornení a ako vysvetlenie súčasne uviesť, že k porušenie nedošlo. K petitu II. žalobca uviedol, že v čase podania žaloby v apríli 2013 bola z jeho strany dodržaná aktívna legitimácia. K petitu VI. sa vyjadril, že jediným dôvodom nevyplatenia prémie bolo udelenie upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, preto má za to, že prémia mu bola upretá neoprávnene, keďže upozornenie mu bolo udelené nezákonne.H

3. Žalovaný v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdiť. Uviedol, že žalobca v odvolaní neuviedol žiadne nové a relevantné argumenty ani podklady, iba rozporuplné a nepodložené tvrdenia. Z jednotlivých dôkazov (výpoveď svedkov H. a H.), ako aj vo vzájomnej spojitosti so samotným konaním žalovaného (ktorý až pri výpovedi v rámci súdneho konania uviedol, že kontrolu vykonal, do tohto momentu tvrdenie, že kontrolu nevykonal, nijakým spôsobom nenamietal) má za preukázané, že žalobca svoj podpis do formulára, v ktorom mal zapísať uskutočnenie kontroly, doplnil dodatočne, pričom žalovaný takéto správanie žalobcu neočakával, preto aj tento formulár nechal v dispozícii žalobcu a o tom, že formulár bol dodatočne podpísaný, sa dozvedel až neskôr. Žalobca vytrhol z kontextu tvrdenie svedka N. H., že ak neexistuje zápis, neexistuje prevedená kontrola. Toto tvrdenie sa totiž týkalo kontroly, ktorú mal uskutočniť práve žalobca, nakoľko bolo povinnosťou žalobcu zapísať uskutočnenie kontroly a v tomto prípade, ak kontrola nie je zapísaná, považuje sa za neuskutočnenú. Podobne žalobca vytrhol z kontextu aj vyjadrenie svedkyne D. H., že bolo ich chybou, že neoznačili nevykonanie skúšky na tlačive. Jej vyjadrenie podľa žalobcu znamenalo, že vlastnou chybou umožnili zneužitie tohto dôkazu žalobcom. Potvrdzuje to aj jej odpoveď na otázku žalobcu, prečo vykonaná kontrola nebola zaznamenaná do kontrolného hárku, na čo uviedla, že nikdy sa nič také nevypisovalo. Žalobca ničím nepodložil svoje tvrdenie, že počas celej doby, po ktorú bol zamestnancom, sa vykonávali záznamy o kontrolách, a ani nenavrhol vykonanie konkrétneho dôkazu preukazujúceho toto jeho tvrdenie. Tvrdenia žalobcu, týkajúce sa nezhody formulára na zapisovanie skúšok s kontrolným predpisom, sú v tomto spore bezpredmetné, pre porušenie pracovnej disciplíny nie je názov tlačiva smerodajný. Prípadnými formálnymi nedostatkami tlačiva nie je možné poprieť porušenie pracovnej disciplíny žalobcom, ani nevykonanie potrebnej skúšky v rámci jeho pracovných povinností.

Bezpredmetné sú podľa žalovaného aj námietky žalobcu týkajúce sa jeho nemožnosti vyjadriť sa k upozorneniu na porušenie pracovnej disciplíny, nakoľko v tlačive bol dostatočný priestor na vyjadrenie sa zamestnanca k danej veci. Nie je pravda, že výkonnostná prémia bola žalobcovi upretá neoprávnene. Nakoľko žalobca nevykonal a nezapísal uvedenú kontrolu, porušil tak pracovnú disciplínu, na základe čoho mu bolo doručované upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré odmietol prevziať.

4. Žalobca v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaného uviedol, že počas celého sporu predkladal výhradne listinné dôkazy vyhotovené žalovaným, naopak, žalovaný nepredložil jediný dôkaz, ktorým by dokázal, že údajná kontrola, na základe ktorej bol žalobca upozornený na porušenie pracovnej disciplíny, vôbec prebehla. Tvrdenie žalovaného, že o kópiách formulárov so zapísanými skúškami sa dozvedel až na pojednávaniach na súde, nie je podľa žalobcu pravdivé, pretože kópie formulárov žalobcovi na požiadanie vyhotovila osobne zmenová majsterka, teda riadiaci článok zamestnávateľa. Je teda zrejmé, že táto skutočnosť bola zamestnávateľovi známa od samého začiatku. Žalobca ďalej zdôraznil, že mal snahu dokázať, že pri všetkých iných kontrolách sa vykonávali zápisy. Avšak pri otázke žalobcu na svedkyňu H., prečo sa na každý stator dáva značka jednotlivého pracovníka, právny zástupca túto otázku namietal a súd námietku akceptoval. Takisto na otázku, či nezhodný výrobok je konfrontovaný s pracovníkom, právny zástupca otázku namietal a súd námietku akceptoval. Súd teda neumožnil žalobcovi dokázať, že vždy, s výnimkou jeho prípadu, bol o kontrole zápis.

5. Žalovaný v písomnej reakcii uviedol, že nie je pravda, že nepredložil žiaden dôkaz o kontrole. Skutočnosť, že sa kontrola pracovísk uskutočnila, potvrdili svedkovia D. H. a N. H.. Žalobcom uvádzané otázky na svedkov, ktoré právny zástupca žalovaného namietal, nijakým spôsobom nesmerovali k dokázaniu existencie zápisov z kontrol, preto aj súd tieto otázky nevykonal a námietkam žalovaného vyhovel. V prípade kontroly strojov sú zamestnanci povinní nielen uskutočňovať kontroly v rámci pracovnej činnosti, ale zároveň aj tieto kontroly zapisovať do formulára, ktorý bol na tento účel vyhotovený, avšak nadriadení pracovníci nie sú pri kontrole svojich podriadených povinní o takýchto kontrolách vyhotovovať samostatné záznamy.

6. V priebehu konania, ešte pred vydaním rozhodnutia súdu prvej inštancie, došlo k zmene právnej úpravy sporového konania, keď dňa 01.07.2016 nadobudol účinnosť zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „CSP“), ktorý okrem iného zrušil zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok (O.s.p.). V prechodných ustanoveniach (§ 470 ods. 1, ods. 2) stanovil, že ak neustanovuje inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti s tým, že právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. V zmysle tohto ustanovenia odvolací súd postupoval podľa nových procesných ustanovení CSP.

7. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že v časti o zaplatenie výkonnostnej prémie za február 2013 je potrebné napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie podľa § 389 ods. 1 písm. c) zrušiť a vec v tejto časti vrátiť súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie (§ 391 ods. 1 . Pokiaľ ide o ostatné petity, zamietajúci výrok rozsudku považoval odvolací súd za vecne správny, preto ho v týchto častiach potvrdil podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Keďže žalobca v odvolaní žiadal zmeniť celý napadnutý rozsudok a žalobe v celom rozsahu vyhovieť (aj keď k niektorým zo zamietnutých petitov sa žalobca v odvolaní nevyjadril), odvolací súd považoval za potrebné preskúmať správnosť rozhodnutia súdu prvej inštancie vo vzťahu ku každému z uvedených petitov, a to vo vzťahu ku každému osobitne. Súd prvej inštancie v odôvodnení napadnutého rozsudku (počnúc bodom 22 odôvodnenia) očísloval jednotlivé žalobné návrhy (petity) žalobcu. Odvolací súd pre zjednodušenie orientácie toto číslovanie prevzal a v bode 1.1 tohto odôvodnenia uviedol jednotlivé petity aj s číslovaním, ako ho zaviedol súd prvej inštancie. V ďalšej časti odôvodnenia bude odvolací súd používať takto zavedené číslovanie petitov.

9. Pokiaľ ide o petit I. (o určenie, že upozornenie pre porušenie pracovnej disciplíny zo dňa 07.02.2013 je neplatné), súd prvej inštancie správne uviedol, že súd nerozhoduje o určení existencie akéhokoľvek právneho vzťahu alebo práva, ale len o tých, kde je na určení daný naliehavý právny záujem (§ 80 písm. c) O.s.p., resp. § 137 písm. c) . Odvolací súd považuje za potrebné doplniť, že podľa § 137 písm. c) už nie je možné žalovať určenie existencie alebo neexistencie právneho vzťahu, iba

práva, avšak keďže žaloba bola podaná za účinnosti O.s.p. a právne účinky úkonov majú podľa § 470 ods. 2 zostať zachované, bola by prípustná aj žaloba na určenie existencie alebo neexistencie právneho vzťahu, podaná do 30.06.2016, pokiaľ by bol daný naliehavý právny záujem. Podľa súčasnej právnej úpravy sporového konania je zase prípustná aj žaloba o určenie právnej skutočnosti, avšak len v prípade, ak to vyplýva z osobitného predpisu (§ 137 písm. d) - v tomto prípade žiaden právny predpis neupravuje možnosť žalovať určenie neplatnosti upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny. Súd prvej inštancie tiež správne uviedol, že otázka naliehavého právneho záujmu súvisí priamo s vyriešením otázky, či sa žalobcom žiadaným určovacím petitom môže odstrániť spornosť práva žalobcu v prípade neistoty v danom právnom vzťahu. V tomto prípade upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny vyvolalo ďalšie právne následky, a to najmä krátenie výkonnostnej prémie (ktorej doplatenie žiadal žalobca v petite VI.), preto riešenie otázky, či toto upozornenie bolo oprávnené alebo nie, by samo osebe nebolo spôsobilé odstrániť spor medzi žalobcom a žalovaným. Ide teda o typický prípad, keď definitívne vyriešenie sporu medzi žalobcom a žalovaným je možné na základe iného rozhodnutia súdu (žaloby na plnenie, ktorú predstavuje petit VI.), nie na základe určovacej žaloby (petitu I.). Súd prvej inštancie tiež správne konštatoval, že vyriešenie otázky, či k porušeniu pracovnej disciplíny zo strany žalobcu došlo alebo nie, je potrebné pre rozhodnutie o nároku na doplatenie výkonnostnej prémie (je to možné považovať za predbežnú otázku), avšak nejde o otázku platnosti alebo neplatnosti upozornenia pre porušenie pracovnej disciplíny (keďže toto upozornenie samo osebe nie je právnym úkonom). Preto odvolací súd zamietajúci výrok rozsudku súdu prvej inštancie vo vzťahu k petitu I. z dôvodu nedostatku naliehavého právneho záujmu na takomto určení potvrdil.

10. V petite II. žalobca požadoval, aby súd zaviazal žalovaného k zamedzeniu protežovania jednotlivých zamestnancov a k odstráneniu žalobcom tvrdenej prehlbujúcej sa nerovnosti v odmeňovaní. V tejto časti nebolo zrejmé, aké konkrétne opatrenia by mal podľa žalobcu žalovaný vykonať. Najmä však - ako tiež správne uviedol súd prvej inštancie - žalobca po tom, čo ukončil pracovný pomer so žalovaným, nebol aktívne vecne legitimovaný na podanie takejto žaloby, keďže sa ho tvrdené protežovanie zamestnancov a nerovnosť v odmeňovaní už netýka inak než tak, že môže žiadať doplatenie odmeny (mzdy), pokiaľ mu podľa neho prislúchala vyššia mzda než mu v skutočnosti bola vyplácaná (k tomu pozri nasledujúci bod). Pokiaľ žalobca v odvolaní tvrdil, že v čase podania žaloby aktívne vecne legitimovaný bol, odvolací súd uvádza, že to je síce pravda, avšak pre rozsudok je rozhodujúci stav v čase jeho vyhlásenia (§ 217 ods. 1 CSP; predtým § 154 ods. 1 O.s.p.). Keďže žalobca v čase vyhlásenia rozsudku súdu prvej inštancie už nebol v právnom vzťahu so žalovaným, nebol aktívne vecne legitimovaný na to, aby požadoval od žalovaného (bývalého zamestnávateľa) zavedenie akýchkoľvek opatrení vo vzťahu k jeho aktuálnym zamestnancom.

11. V súvislosti s tvrdeným nerovným odmeňovaním zamestnancov žiadal žalobca (ako súčasť petitu II.) tiež vyplatenie čiastky 1.080 eur ako rozdielu skutočne vyplatenej mzdy a mzdy, ktorá mu mala byť vyplatená pri zachovaní zásady rovnosti v odmeňovaní, a čiastky 240 eur ako rozdielu medzi vyplateným odstupným a odstupným, ktoré mu malo byť vyplatené pri zachovaní zásady rovnosti v odmeňovaní. Tento nárok súd prvej inštancie nepriznal z dôvodu, že žalobca bol zamestnaný u žalovaného v pracovnej pozícii Pracovník elektromotorov - Špecialista II., pričom po preskúmaní požiadaviek pre jednotlivé pracovné pozície súd prvej inštancie dospel k záveru, že nebolo preukázané, že by žalobca spĺňal požiadavky pre pozíciu Špecialista III. (a tým pre vyššiu mzdovú triedu), ani to, že by bol on alebo niekto iný zo zamestnancov protežovaný. Žalobca v odvolaní neuviedol žiadne dôvody, pre ktoré by zamietajúci výrok v tejto časti (o doplatenie mzdy a odstupného) mal byť nesprávny (argumentoval len existenciou aktívnej vecnej legitimácie, ktorú však súd prvej inštancie vo vzťahu k tejto časti petitu II. nepopieral). Napriek tomu odvolací súd považuje za potrebné uviesť, že sa plne stotožnil s odôvodnením, ktoré uviedol súd prvej inštancie a na zdôraznenie správnosti k tomu dodáva:

12. Žalobca zdôvodňoval svoj nárok na doplatenie mzdy a odstupného diskrimináciou, ktorá sa mala prejaviť tým, že bol zaradený v pracovnej pozícii Špecialista II., hoci zamestnanci vykonávajúci tú istú prácu na iných zmenách boli v pozícii Špecialista III. (a teda mali vyššiu mzdovú triedu). Z dokumentov „Procedura - Procedure PRS024 Vzdelávanie a rozvoj zamestnancov“ a „Procedura - Procedure PRS025 Postup adaptácie a prípravy pracovníkov“, ktoré predložil súdu žalovaný, vyplýva, že rozdiel medzi pracovným zaradením „Špecialista II.“ a „Špecialista III.“ spočíva v úrovni zatrénovanosti, ktorá sa preukazuje pre pozíciu „Špecialista III.“ tréningom a certifikáciou pod vedením vedúceho kvality procesu. Žalobca nepreukázal, že by spĺňal požiadavku pre pracovnú

pozíciu „Špecialista III.“, teda úroveň „zručný“. Pokiaľ žalobca namietal, že bol šikanovaný zo strany majsterky (teda priamej nadriadenej), čo by mohlo znamenať - aj keď to žalobca takto výslovne neuviedol, že mu nebolo umožnené preukázať vysokú úroveň svojej zručnosti vyššie uvedeným spôsobom (tréning a certifikácia), odvolací súd k tomu uvádza, že žalobca nijakým spôsobom nepreukázal ani to, že by sa vôbec pokúšal preukázať splnenie podmienok na zaradenie do pracovnej pozície „Špecialista III.“ (napr. písomná žiadosť o zaradenie do tréningu a certifikácie). Z uvedených dôvodov odvolací súd v tejto časti zamietavý výrok súdu prvej inštancie potvrdil.

13. Keďže v časti o uloženie povinnosti žalovanému upustiť od konania v rozpore s platnými právnymi normami a zosúladiť interné predpisy so zákonom (petit III.) žalobca vzal žalobu späť, odvolací súd sa týmto petitom už nezaoberal.

14. V petite V. žalobca žiadal náhradu nevyplateného absenčného (resp. skôr prítomnostného, resp. ne-absenčného) bonusu vo výške 6,70 eur za mesiac február 2013. Žalobca sám v žalobe uviedol, že sa mu dňa 07.02.2013 urobilo nevoľno, a preto požiadal o vystavenie priepustky na návštevu lekára a bol na lekárskej službe prvej pomoci v R.. Tvrdil však, že nešlo o celodennú neprítomnosť v práci, ale že v uvedený deň odpracoval 2,5 hodiny. Podľa listiny „Procedura - Procedure PRS027 Zásady odmeňovania“ patrí mesačný prítomnostný príplatok zamestnancovi, ktorý v priebehu mesiaca nevykáže žiadnu absenciu, pričom do absencie sa započítava aj návšteva lekára. Je teda zrejmé, že dĺžka neprítomnosti v práci z dôvodu návštevy lekára nemá vplyv na prítomnostný príplatok, teda, že nárok na prítomnostný príplatok zamestnancovi nevzniká ani vtedy, ak v príslušnom mesiaci kvôli návšteve lekára neodpracoval čo i len časť pracovnej zmeny, čo je aj prípad žalobcu vo februári 2013. Preto odvolací súd považoval zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie za správny aj v tejto časti.

15. Za nesprávny však považoval odvolací súd zamietavý výrok v tej časti, ktorá sa týkala zaplatenia výkonnostnej prémie za február 2013 vo výške 104 eur (petit VI.). Súd prvej inštancie zdôvodnil zamietnutie žaloby v tejto časti tým, že mal za preukázané výpoveďami svedkov D. H. a N. H., že žalobca dňa 07.02.2013 nevykonal predpísanú skúšku lisov, resp. že nemal zaznamenané vykonanie skúšky v záznamovom hárku stroja. Skutočnosť, že súdu bol predložený doklad, v ktorom sa nachádzal podpis žalobcu, preukazujúci vykonanie skúšky, nepovažoval súd prvej inštancie za relevantnú, keďže predmetný doklad sa i po vykonanej kontrole nachádzal stále pri stroji, ktorý obsluhoval žalobca. Na rozdiel od súdu prvej inštancie odvolací súd dospel k záveru, že nevykonanie predpísanej skúšky stroja žalobcom nebolo v konaní jednoznačne preukázané. Na jednej strane sú síce zhodné výpovede dvoch svedkov, ide však o nadriadených žalobcu (a zamestnancov žalovaného), ktorí vykonávali kontrolu žalobcu, pričom svedkyňa D. H. pripustila, že niekedy sa nevykonanie skúšky do záznamového hárku stroja pri kontrole zapisuje, ale vtedy mali pred auditom, robili veľa kontrol a v rýchlosti to tam pozabudli zapísať. Takisto pripustila, že to bola ich chyba. Na druhej strane v prospech žalobcu svedčí samotný záznamový hárok stroja (listina označená „Záznam o kontrole - atribúty“), v ktorom je v príslušnej kolónke podpis žalobcu, svedčiaci o vykonaní skúšky stroja. V prípade pochybností je v pracovnoprávnych sporoch potrebné prikloniť sa skôr na stranu zamestnanca. Odvolací súd pripúšťa, že žalobca sa mohol do záznamového hárku podpísať dodatočne. Ak však k tomu došlo, bolo chybou zamestnávateľa, že aj po kontrole ponechal záznamový hárok v dispozícii žalobcu a nezabezpečil, aby bol výsledok kontroly nespochybniteľný (napríklad vyhotovením fotokópie záznamového hárku v čase jeho kontroly).

16. Pokiaľ svedok N. H. a následne aj žalovaný tvrdili, že kontrolujúci zamestnanci nemali právo do záznamového hárku stroja nič vpisovať, odvolací súd uvádza, že ak zamestnávateľ pri kontrole zistí porušenie pracovnej disciplíny zamestnancom, je v záujme zamestnávateľa, aby si zabezpečil dôkaz o tejto kontrole a o jej výsledku tak, aby nebol neskôr spochybniteľný. Takýmto dôkazom nie je upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny - toto upozornenie predstavuje už reakciu zamestnávateľa na výsledok kontroly zamestnanca, samo osebe nie je dôkazom o kontrole a o jej výsledku. Preto odvolací súd považoval za irelevantnú diskusiu o tom, či sa žalobca mal alebo nemal pod upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny podpísať s uvedením svojich pripomienok. Pre úplnosť však odvolací súd uvádza, že k odmietnutiu podpísania upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny došlo práve preto, že žalobca nemal možnosť už pred doručením tohto upozornenia písomne sa vyjadriť k vykonanej kontrole bez toho, aby tým súčasne potvrdzoval tam uvedený skutkový stav. Žalobca už v sťažnosti z 19.03.2013, adresovanej manažérovi ľudských zdrojov u žalovaného a následne aj v žalobe,

požadoval, aby mu žalovaný dokázal porušenie pracovného poriadku, čo znamená, že toto porušenie popieral, preto neobstojí argument, že žalobca nikdy netvrdil, že skúšku stroja vykonal. Vzhľadom na neexistenciu písomného záznamu o kontrole vykonávanej nadriadenými žalobcu a naopak na existenciu záznamového hárku stroja s podpisom žalobcu teda odvolací súd dospel k opačnému právnemu záveru než súd prvej inštancie: Žalovaný ako zamestnávateľ neuniesol dôkazné bremeno, keď tvrdil, že žalobca nevykonaním skúšky stroja a jej nezapísaním do záznamového hárku porušil pracovnú disciplínu.

17. Vzhľadom na vyššie uvedené bol predčasný aj záver súdu prvej inštancie, že nevyplatenie výkonnostnej prémie žalobcovi za mesiac február 2013 bolo správne. Preto odvolací súd zrušil zamietavý výrok rozsudku súdu prvej inštancie v tejto časti a v rozsahu zrušenia vrátil vec súdu prvej inštancie na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. Súd prvej inštancie, viazaný právnym posúdením odvolacieho súdu, že porušenie pracovnej disciplíny žalobcom nebolo preukázané, preskúma, či mal žalobca inak v mesiaci február 2013 nárok na výkonnostnú prémiu, a či je správna výška tejto prémie, ako ju vyčíslil žalobca a následne v tejto časti opätovne rozhodne.

18. Pokiaľ ide o petity IV. a VII., teda žalobcom požadované písomné ospravedlnenie a náhrada nemajetkovej ujmy, v tejto časti žalobca odvolanie vecne neodôvodnil. Odvolací súd preto len stručne uvádza, že hoci dospel k záveru, že porušenie pracovnej disciplíny žalobcom nebolo preukázané, teda upozornenie na porušenie pracovnej disciplíny nebolo oprávnené, išlo o listinu adresovanú výlučne žalobcovi (podpisy svedkov na tejto listine preukazujú len to, že táto listina bola žalobcovi odovzdaná a žalobca odmietol jej prevzatie podpísať). Žalobca nepreukázal také konanie žalovaného, ktoré by závažným spôsobom zasahovalo do jeho osobnostných práv, a ktoré by si preto vyžadovalo písomné ospravedlnenie zo strany žalovaného. Podľa odvolacieho súdu postačuje prejednanie veci na súde s konštatovaním (v rámci predbežnej otázky), že porušenie pracovnej disciplíny nebolo preukázané. Podobne, pokiaľ ide o žalobcom tvrdenú nemajetkovú ujmu, spočívajúcu v zhoršení jeho zdravotného stavu (stavy úzkosti, nespavosť), zo spisu vyplýva, že žalobca sa liečil u psychiatričky K.. D. H. od 16.01.2014 do 08.08.2014, avšak vzhľadom na výrazný časový odstup začatia tohto liečenia od upozornenia na porušenie pracovnej disciplíny, ktoré bolo žalobcovi dané vo februári 2013, a tiež na tvrdenie žalovaného (ku ktorému sa žalobca nevyjadril), že žalobca sa liečil u iného psychiatra už pred upozornením na porušenie pracovnej disciplíny, nebola zrejmá priama príčinná súvislosti medzi upozornením na porušenie pracovnej disciplíny (ktoré bolo jediným súdom zisteným nesprávnym konaním žalovaného) a zhoršením zdravotného stavu žalobcu.

19. Vzhľadom na čiastočné zrušenie rozsudku súdu prvej inštancie odvolací súd súčasne zrušil aj výroky o trovách konania a o trovách štátu (§ 379 písm. a) , ktoré sú závislé od rozhodnutia vo veci samej. V novom rozhodnutí súd prvej inštancie opätovne rozhodne aj o trovách celého konania, vrátane trov odvolacieho konania (§ 396 ods. 3 a o trovách štátu. Odvolací súd k tomu považuje za potrebné uviesť, že o trovách štátu nemožno rozhodovať podľa predpisov účinných v čase začatia konania, ale vzhľadom na § 470 ods. 1 je potrebné aplikovať ustanovenia (aj vo vzťahu k štátu možno postupovať podľa § 259 s tým, že vzhľadom na zmenu procesnej úpravy od štátu nemožno požadovať, aby uplatnil nárok na náhradu svojich trov v lehote desiatich dní). Aj pri procesnom postupe podľa ustanovení je však potrebné vziať do úvahy, že v čase, keď súd prvej inštancie vykonával výsluch svedkov, ktorým bolo vyplatené svedočné z rozpočtových prostriedkov súdu, bola ešte účinná predchádzajúca procesná úprava a vzhľadom na ochranu legitímnych očakávaní, ktorá je súčasťou ústavných princípov právneho štátu, a ktorá našla vyjadrenie aj v ustanovení § 470 ods. 2 CSP, je potrebné prihliadnuť aj na vtedy účinné ustanovenie § 148 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého, ak boli u niektorého účastníka predpoklady na oslobodenie od súdnych poplatkov, náhrada trov štátu sa proti tomuto účastníkovi znížila o rozsah, ktorý mu súd priznal. V tomto prípade bol žalobca uznesením súdu prvej inštancie, č.k. 6Cpr/1/2013-50 oslobodený od súdnych poplatkov, preto mohol v čase výsluchu svedkov legitímne očakávať, že mu nebude uložená povinnosť nahradiť trovy štátu spojené s týmto výsluchom svedkov.

20. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 , v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancie. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .