Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

19Co/182/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Trenčíne v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Viery Škultétyovej a sudcov JUDr. Beáty Čupkovej a JUDr. Radoslava Svitanu, PhD. v spore žalobkyne P., P. proti žalovaným 1/ P., 2/ R., obaja bytom S., obaja zastúpení +.., o zaplatenie 1.523 eur s príslušenstvom, na odvolanie žalobkyne proti rozsudku Okresného súdu Považská Bystrica zo dňa 25. októbra 2016, č.k. 4C/114/2016-58, takto

rozhodol:

Rozsudok súdu prvej inštancie p o t v r d z u j e .

Žalovaní 1/ a 2/ majú voči žalobkyni n á r o k na náhradu trov odvolacieho konania v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Súd prvej inštancie napadnutým rozsudkom zamietol žalobu a priznal žalovaným 1/ a 2/ nárok na náhradu trov konania v rozsahu 100 %. Rozhodnutie zdôvodnil tým, že mal preukázané, že žalobkyňa a žalovaní 1/, 2/ uzavreli ústnu dohodu o vykonávaní stavebného dozoru žalobkyňou na stavbe rodinného domu žalovaných. Listom z 20.02.2013 žalovaní odstúpili od dohody o vykonávaní stavebného dozoru so žalobkyňou, pričom funkcia žalobkyne ako stavebného dozoru mala zaniknúť dňom doručenia tohto odstúpenia. Skutočnosť, že žalobkyni predmetné odstúpenie od dohody o vykonávaní stavebného dozoru bolo doručené, nebola medzi stranami sporu sporná. Práce stavebno- technického dozoru na stavbe rodinného domu žalovaných žalobkyňa vyfakturovala faktúrou č. XX/XXXX zo dňa 12.02.2013, splatnou 19.02.2013, na sumu 1.523 eur. Žalovaní 1/ a 2/ faktúru listom zo dňa 20.02.2013 vrátili žalobkyni ako neoprávnenú. V konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 10C/39/2013 sa žalobkyňa domáhala proti žalovaným 1/, 2/ zaplatenia rovnakej sumy 1.523 eur s príslušenstvom z rovnakého právneho dôvodu ako sa domáha v tomto konaní. Uznesením zo dňa 18.03.2013, č.k. 10C/39/2013-24 súd konanie zastavil z dôvodu, že žalobkyňa v súdom stanovenej lehote nezaplatila súdny poplatok za žalobu vo výške 91 eur. Keďže žalovaní vzniesli námietku premlčania uplatneného nároku žalobkyne, súd sa predovšetkým zaoberal otázkou premlčania. S odkazom na ustanovenia § 100 ods. 1 a § 101 Občianskeho zákonníka uviedol, že žalobkyňa si mohla prvý raz uplatniť svoje právo na zaplatenie žalovanej istiny nasledujúci deň po splatnosti vystavenej faktúry, t. j. dňa 20.02.2013. Keďže žalobkyňa podala žalobu dňa 20.04.2016, podala ju po uplynutí trojročnej premlčacej lehoty. Vychádzajúc z ustanovenia § 112 Občianskeho zákonníka súd prvej inštancie konštatoval, že na plynutie premlčacej doby nemá vplyv uplatnenie práva žalobkyňou v konaní vedenom pod sp. zn. 10C/39/2013, pretože žalobkyňa v začatom konaní riadne nepokračovala, keďže konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku uznesením zo dňa 18.04.2013, č.k. 10C/39/2013-24. Výrok o trovách súd prvej inštancie zdôvodnil s odkazom na ustanovenia § 255 ods. 1 a § 262 ods. 1 Civilného sporového poriadku (ďalej len „CSP“) tým, že žalovaní 1/ a 2/ mali vo veci plný úspech, preto im vzniklo právo na náhradu trov konania v rozsahu 100 %.

2. Proti tomuto rozsudku podala včas odvolanie žalobkyňa a navrhla, aby odvolací súd rozsudok zrušil, alebo aby zaviazal žalovaných k splneniu povinnosti zaplatiť jej 1.523 eur s príslušenstvom. Odvolanie zdôvodnila ustanoveniami § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP. Uviedla, že v žalobe zo dňa 18.04.2016 sa nedomáhala zaplatenia faktúry č. XX/XXXX, ale zaplatenia za práce a mieru zodpovednosti, ktorú ako stavebnotechnický dozor na stavbe mala. Rovnako sa to týka autorského dozoru. Ani formálne odstúpenie od zmluvy o stavebnotechnickom dozore ju až do právoplatnosti kolaudácie nezbavilo zodpovednosti pred zákonom za realizáciu stavby. Úplné ukončenie stavby, teda ukončenie jej právnej zodpovednosti za činnosť na stavbe, nastalo až 29.07.2013, kedy nadobudlo právoplatnosť kolaudačné rozhodnutie, resp. až 14 dní po dni 29.07.2013, kedy Obvodný úrad R., odbor výstavby a bytovej politiky zamietol jej odvolanie proti rozhodnutiu Obce A. o povolení užívať stavbu rodinného domu. Do tej doby sa márne snažila domôcť sa svojho práva. Pritom ak v zmluve nebolo dohodnuté inak, cena za vykonanie diela sa vyplatí až po vykonaní diela. Občiansky zákonník určuje osobitnú záručnú dobu v trvaní troch rokov, to znamená, že minimálne do 29.01.2015. Jej zodpovednosť za stavbu ako dielo aj napriek odstúpeniu žalovaných od zmluvy 20.02.2013, teda v čase už fyzicky dokončenej stavby, pretrvávala až do 29.07.2016. Z toho podľa žalobkyne vyplýva, že prvý deň na plynutie premlčacej doby bol 30.07.2016. Ďalej žalobkyňa v odvolaní vyjadrila pochybnosť o nezaujatosti sudkyne súdu prvej inštancie, ktorá žiadala o právnu radu stranu žalovaných. Žalobkyňa pokladá za neprípustné, aby sa sudkyňa na pojednávaní obracala na právneho zástupcu žalovaných s otázkou, o aký paragraf podľa ide vo vylúčení. Okrem toho sa sudkyňa v zdôvodnení rozsudku vôbec nevenovala dôvodom, kvôli ktorým odmietla žiadosť žalobkyne o ochranu jej osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka.

3. Žalovaní v písomnom vyjadrení k odvolaniu žalobkyne uviedli, že argumentáciu žalobkyne považujú za tendenčnú a účelovú. Jej vyjadrenia, obsiahnuté v žalobe, prednesené na pojednávaní a uvedené v odvolaní, sú vzájomne zmätočné a nejasné. Podľa logiky žalobkyne ňou uplatnený nárok v čase podania žaloby ešte nebol uplatniteľný na súde, keďže podľa nej malo premlčanie začať plynúť až odo dňa 30.07.2016, pričom žaloba bola podaná dňa 18.04.2016. Odvolanie nespĺňa požiadavky podľa § 363 CSP, keďže žalobkyňa v ňom síce vymenúva odvolacie dôvody podľa § 365 ods. 1 CSP, avšak žiadnym relevantným spôsobom ich nekonkretizuje. Preto žalovaní navrhli, aby odvolací súd napadnutý rozsudok potvrdil.

4. Žalobkyňa v písomnom vyjadrení k vyjadreniu žalovaných uviedla, že v odvolaní jasne špecifikovala dôvody odvolania. Svoje stanovisko k námietke premlčania prejavila už v liste adresovanom súdu prvej inštancie zo dňa 04.08.2016, v ktorom okrem iného uviedla: „ukončenie mojej právnej zodpovednosti za činnosť na stavbe nastalo až 29.07.2013, kedy kolaudačné konanie získalo právoplatnosť“. Deň 30.07.2013 je preto prvým dňom plynutia premlčacej doby. Ďalej žalobkyňa uviedla, že stavba bola ukončená až kolaudáciou, ktorá nadobudla platnosť až 14 dní po 29.07.2013. Platná kolaudácia bola hodnotením jej práce ako kvalitnej, počas výstavby nedošlo k porušeniu zákona. Odstúpenie od zmluvy žalovanými dňa 20.02.2013, deň po vyhlásení stavby za dokončenú, bolo tendenčné a účelové v snahe zbaviť sa povinnosti uhradiť práce vykonané počas výstavby.

5. Žalovaní v reakcii uviedli, že sa stotožňujú s odôvodnením a argumentáciou súdu prvej inštancie a majú za to, že súd rozhodol na základe vykonaného dokazovania správne. Trvajú na svojich predchádzajúcich vyjadreniach, najmä, že odvolanie nespĺňa zákonné požiadavky. Žalobkyňa ani vo svojom ďalšom vyjadrení nepoukazuje na žiadne nové skutočnosti.

6. Žalobkyňa v ďalšom písomnom vyjadrení uviedla, že to, či jej odvolanie spĺňa, alebo nespĺňa zákonné požiadavky, je na posúdení súdu, nie žalovaných. Zopakovala, že ukončenie jej právnej zodpovednosti za 5-ročnú činnosť na stavbe nastalo až 29.07.2013, kedy kolaudačné rozhodnutie získalo právoplatnosť. Ďalej uviedla viacero porušení zákona, ktorých sa podľa nej dopustil stavebný úrad, a proti ktorým v kolaudačnom konaní vznášala námietky. Do vyhlásenia stavby za dokončenú na ústnom kolaudačnom konaní dňa 19.02.2013 bola stavebným úradom vedená na stavbe ako stavebno- technický dozor. To znamená, že mala povinnosti a zodpovednosť pred zákonom za dianie na stavbe, ale aj svoje práva. Tým právom je aj honorár za vykonanú prácu. Zopakovala, že žalobou si nenárokovala zaplatenie faktúry č. XX/XXXX, ale zaplatenia svojich prác a právnej zodpovednosti od doby začatia stavby po jej ukončenie - kolaudáciu. Suma je identická len preto, lebo stavebný úrad už nezvolával ústne konanie, na ktoré by ju pozýval. Suma za stavebnotechnický dozor mohla

byť stanovená až po právoplatnej kolaudácii stavby, keďže ona bola zo zákona účastníčkou kolaudácie stavby.

7. Krajský súd v Trenčíne, ako súd odvolací, preskúmal vec podľa § 379 a § 380 bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 385 a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie je potrebné potvrdiť ako vecne správny podľa § 387 ods. 1 CSP.

8. Žalobkyňa v odvolaní uviedla ustanovenia § 365 ods. 1 písm. b), d), e), f), g), h) CSP, preto odvolací súd preskúmal všetky ňou uvádzané odvolacie dôvody.

9. K nesprávnemu procesnému postupu súdu prvej inštancie (§ 365 ods. 1 písm. b) žalobkyňa uviedla, že sudkyňa súdu prvej inštancie sa na pojednávaní obrátila na právneho zástupcu žalovaných s otázkou, o aký paragraf podľa ide pri vylúčení. Odvolací súd konštatuje, že takýto postup súdu prvej inštancie nevyplýva zo zápisnice o pojednávaní, ale aj keby sa sudca obrátil na zástupcu strany - advokáta s otázkou, podľa ktorého ustanovenia procesného predpisu posudzuje tento advokát dôvody na vylúčenie alebo nevylúčenie sudcu, nemožno to považovať za nesprávny procesný postup takej intenzity, že by tým došlo k porušeniu práva druhej strany na spravodlivý proces. Ide len o vyjadrenie právneho názoru advokáta, ktorý pre súd nie je záväzný a súd po vypočutí oboch strán dospeje k samostatnému vlastnému právnemu posúdeniu. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že súd prvej inštancie sa v odôvodnení rozsudku nevenoval jej žiadosti o ochranu jej osobnosti podľa § 11 Občianskeho zákonníka, zo spisu je zrejmé, že žalobkyňa uplatnila tento nárok v písomnom vyjadrení k odporu žalovaných (kde uviedla, že od žalovaných požaduje písomné ospravedlnenie a finančné zadosťučinenie 1.000 eur), súd prvej inštancie podľa obsahu posúdil toto jej vyjadrenie ako zmenu (doplnenie) žaloby a na pojednávaní dňa 25.10.2016 vyhlásil uznesenie, ktorým zmenu žaloby nepripustil. Keďže na pojednávaní boli prítomné obe strany (žalobkyňa osobne a žalovaní boli zastúpení advokátom) a proti tomuto uzneseniu nebolo prípustné odvolanie (§ 355 ods. 2 CSP, § 357 a contrario), postačovalo vyhlásenie tohto uznesenia na pojednávaní, nebolo potrebné písomné vyhotovenie rozhodnutia (§ 235 ods. 2 . Preto ani nebolo potrebné zaoberať sa v odôvodnení rozsudku dôvodmi nepripustenia zmeny žaloby. Odvolací súd dodáva, že žalobkyňa si kedykoľvek môže podať osobitnú žalobu na ochranu osobnosti.

10. Podstata odvolacej argumentácie žalobkyne však spočívala v tom, že súd prvej inštancie nesprávne posúdil premlčanie, čo je odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) CSP. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého síce nárok veriteľa nezaniká, ale oslabuje sa jeho vymožiteľnosť, takže v prípade vznesenia námietky premlčania dlžníkom súd nemôže premlčaný nárok priznať. Súd prvej inštancie správne uviedol, že podstata premlčania spočíva v tom, že pokiaľ sa určité právo počas zákonom stanovenej doby (premlčacej doby) nevykonáva, alebo sa v priebehu premlčacej doby neuplatní na súde alebo u iného príslušného orgánu, nemôže byť po uplynutí premlčacej doby veriteľovi priznané. Premlčaniu podliehajú všetky majetkové práva, vrátane práva na peňažné plnenie (včítane jeho príslušenstva), s výnimkou vlastníckeho práva. Ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka upravuje všeobecnú premlčaciu dobu tri roky, ktorá sa aplikuje vždy vtedy, pokiaľ zákon pre jednotlivé práva neustanovuje osobitnú premlčaciu dobu. Všeobecná premlčacia doba plynie odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz. Za tento deň sa všeobecne považuje deň, keď sa právo mohlo po prvý raz uplatniť na súde, teda deň, keď mohla byť dôvodne podaná žaloba.

11. Súd prvej inštancie oprel svoj záver, že nárok žalobkyne je premlčaný, jednak o to, že faktúra č. XX/XXXX bola splatná dňa 19.02.2013, a jednak aj o to, že funkcia žalobkyne ako stavebného dozoru zanikla najneskôr dňom doručenia odstúpenia od dohody o vykonávaní stavebného dozoru zo strany žalovaných. Vo vzťahu k prvému dôvodu žalobkyňa v odvolaní namietala, že žalobou sa nedomáhala zaplatenia faktúry č. XX/XXXX, ale úhrady za práce a za zodpovednosť, ktorú ako stavebnotechnický dozor na stavbe mala. K tomu odvolací súd uvádza, že práve tieto práce - „vykonané práce stavebno-technického dozoru“ žalobkyňa fakturovala faktúrou č. XX/XXXX (s tou istou sumou ako uplatňuje v tomto konaní). Už len zo skutočnosti, že samotná žalobkyňa dňa 12.02.2013 vystavila na tieto práce faktúru, svedčí o tom, že už v tom čase bolo možné uplatniť si nárok na odmenu za tieto práce, a keďže si žalobkyňa uplatnila tento nárok faktúrou, v ktorej určila žalovaným lehotu na plnenie do 19.02.2013, nič nebránilo žalobkyni uplatniť si tento nárok súdnou cestou odo dňa nasledujúceho po dátume splatnosti faktúry. Preto súd prvej inštancie správne dospel k záveru, že premlčacia doba začala plynúť prvý deň po dátume splatnosti faktúry č. XX/XXXX, t. j. 20.02.2013.

12. Aj keby sa však vykonávanie činnosti stavebného dozoru posudzovalo nezávisle od faktúry č. XX/XXXX (ako naznačovala žalobkyňa v odvolaní), medzi stranami nebolo sporné, že stavba bola fyzicky dokončená dňa 19.02.2013 (uviedla to samotná žalobkyňa už v žalobe: „v čase odstúpenia od zmluvy už nebolo čo dozorovať, stavba bola dokončená“ a aj v odvolaní a v replike na vyjadrenie žalovaných: „odstúpenie od zmluvy žalovanými dňa 20.02.2013 bolo deň po vyhlásení stavby za dokončenú“). Ak bola stavba ku dňu 19.02.2013 fyzicky dokončená, nič nebránilo žalobkyni uplatniť si už na druhý deň nárok na odmenu za vykonanú činnosť stavebného dozoru. Pokiaľ žalobkyňa namietala, že jej právna zodpovednosť sa dňom fyzického dokončenia stavby neskončila, odvolací súd uvádza, že zodpovednosť za vady, resp. záručná doba nemá vplyv na jej nárok na odmenu za vykonané dielo - tento nárok mohla žalobkyňa uplatňovať už deň po fyzickom dokončení stavby bez ohľadu na zodpovednosť za vady, ktorú by prípadne uplatňovali objednávatelia. Sama žalobkyňa v žalobe uviedla, že po fyzickom dokončení stavby „už nebolo čo dozorovať“, teda činnosť stavebného dozoru bola ukončená. To, že následne samotná žalobkyňa námietkami predlžovala kolaudačné konanie, nič nemení na fyzickom dokončení stavby a ukončení dozornej činnosti žalobkyne. Napokon projektant, ani stavebný dozor nie sú účastníkmi kolaudačného konania podľa § 78 zákona č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (stavebný zákon), sú iba osobami, ktoré stavebný úrad prizýva na kolaudačné konanie (§ 80 ods. 3 zákona č. 50/1976 Zb.), čím však pre tieto osoby nevznikajú nové povinnosti alebo práva. Odvolací súd teda dospel k záveru, že žalobkyňa mohla uplatniť svoj nárok na odmenu za vykonanú činnosť stavebného dozoru už dňom nasledujúcim po fyzickom dokončení stavby, teda dňom 20.02.2013. Zhodne so súdom prvej inštancie potom dospel odvolací súd k záveru, že žalobkyňa podala žalobu po uplynutí trojročnej všeobecnej premlčacej doby podľa § 101 Občianskeho zákonníka. Súd prvej inštancie tiež správne uviedol, že podanie predchádzajúcej žaloby v konaní vedenom na Okresnom súde Považská Bystrica pod sp. zn. 10C/39/2013 nemá vplyv na plynutie premlčacej doby, pretože žalobkyňa v začatom konaní riadne nepokračovala, keďže konanie bolo zastavené pre nezaplatenie súdneho poplatku. Odvolaciu námietku žalobkyne, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil, považoval preto odvolací súd za nedôvodnú.

13. Pokiaľ žalobkyňa citovala v odvolaní ustanovenie § 365 ods. 1 písm. d) (konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci), neuviedla, o akú inú vadu má ísť (popri vyššie uvedených odvolacích dôvodoch), preto sa odvolací súd nemohol týmto odvolacím dôvodom samostatne zaoberať. Podobne žalobkyňa v odvolaní neuviedla, v čom mali spočívať nesprávne skutkové zistenia súdu prvej inštancie a aké ďalšie prostriedky procesnej obrany alebo procesného útoku by podľa nej mali byť prípustné (§ 365 ods. 1 písm. f), písm. g) . Podstatnými skutkovými zisteniami, na ktorých súd prvej inštancie založil svoje rozhodnutie, boli doručenie faktúry č. XX/XXXX žalovaným, vrátenie tejto faktúry žalobkyni a odstúpenie od dohody o vykonávaní stavebného dozoru zo strany žalovaných vrátane jeho doručenia žalobkyni, pričom žiadne z týchto skutkových zistení nebolo medzi stranami sporné a žalobkyňa žiadne z týchto skutkových tvrdení nespochybnila ani v odvolaní. Otázka, kedy došlo k dokončeniu úlohy žalobkyne ako stavebného dozoru a kedy začala plynúť premlčacia doba, nebola otázkou skutkovou, ale právnou (viď vyššie, bod 12 tohto odôvodnenia).

14. K nevykonaniu navrhovaných dôkazov (§ 365 ods. 1 písm. e) odvolací súd uvádza, že na právne posúdenie premlčania postačovali dôkazy, ktoré súd prvej inštancie vykonal, keďže medzi stranami nebol sporný dátum faktického dokončenia stavby (viď vyššie, bod 12 tohto odôvodnenia). Preto nebolo potrebné vykonanie ďalšieho žalobkyňou navrhovaného dokazovania (výsluchy svedkov).

15. Z vyššie uvedeného vyplýva, že v odvolacom konaní nebolo zistené, že by niektorý z odvolacích dôvodov, uvádzaných žalobkyňou v odvolaní, bol dôvodný, preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvej inštancie potvrdil ako vecne správny.

16. V odvolacom konaní mali plný úspech žalovaní 1/ a 2/, preto im podľa § 255 ods. 1, § 262 ods. 1 a § 396 ods. 1 vznikol voči neúspešnej odvolateľke (žalobkyni) nárok na náhradu trov odvolacieho konania. O výške náhrady trov odvolacieho konania (rovnako ako o výške náhrady trov konania pred súdom prvej inštancie) rozhodne súd prvej inštancie samostatným uznesením po právoplatnosti tohto rozsudku.

17. Toto rozhodnutie prijal senát odvolacieho súdu jednomyseľne.

Poučenie:

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy (§ 427 ods. 1 .

Dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 .

V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 .