Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

14Cob/57/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Žiline ako súd odvolací v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Martiny Nemravovej, členov senátu JUDr. Ivany Nemčekovej a JUDr. Róberta Bebčáka, v sporovej právnej veci žalobcu: PRIMA ZDROJ Považská Bystrica, spol. s r.o., so sídlom Tatranská 295, 017 01 Považská Bystrica, IČO: 00 694 100, zastúpeného právnou zástupkyňou JUDr. Máriou Bustinovou, advokátkou, so sídlom Ľ. Q. XXX/X, XXX XX S. S., proti žalovaným: 1/ WOHLANA, s.r.o., so sídlom Karpatská 8402/9A, 010 08 Žilina, IČO: 44 505 965 (do 19.6.2017 podnikajúci pod obchodným menom STANVO, s.r.o., so sídlom Hollého 147/6, 015 01 Rajec), 2/ JUDr. Ing. Monika Tlacháčová, nar. X.XX.XXXX., trvale pobytom XXX XX X. XXX, o zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 6.246,- Eur s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/212/2014-548 zo dňa 15.11.2016, takto

rozhodol:

Rozsudok Okresného súdu Žilina č.k. 19Cb/212/2014-548 zo dňa 15.11.2016 p o t v r d z u j e v napadnutých výrokoch II. a III., IV.

Žalovaní v 1/ rade a 2/ rade m a j ú voči žalobcovi n á r o k na plnú náhradu trov odvolacieho konania.

odôvodnenie:

Napadnutým rozsudkom súd prvej inštancie (ďalej aj len „okresný súd") rozhodol tak, že „I. Žalovaný v 1. a žalovaný v 2. rade sú povinní zaplatiť žalobcovi sumu 396,- EUR spolu s 9,15 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 396,- EUR od 29.7.2014 až do zaplatenia, všetko do 3 dní od právoplatnosti rozsudku s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého zo žalovaných. II. Vo zvyšnej časti súd žalobu voči žalovanému v 1. rade a voči žalovanému v 2. rade zamieta. III. Žalovaný v 1. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,50 %.

IV. Žalovaný v 2. rade má voči žalobcovi nárok na náhradu trov konania v rozsahu 90,50 %."

2. S poukazom na vykonané dokazovanie a právnu úpravu v čl. 8 zák. č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok (ďalej už aj len „CSP"), čl. 15 ods. 1, 2 CSP, § 151 ods. 1, 2 CSP, § 154 CSP, § 261 ods. 1 Obchodného zákonníka zák. č. 513/1991 Zb. (ďalej aj len „" alebo „OBZ"), § 303 Obchodného zákonníka, § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka, § 373 Obchodného zákonníka, § 379 veta prvá Obchodného zákonníka, § 536 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 564 Obchodného zákonníka, § 436 ods. 1, 2, 3, 4 Obchodného zákonníka, § 440 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, § 757 Obchodného zákonníka, § 324 ods. 3 Obchodného zákonníka, § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka, žalobe čiastočne vyhovel a vo zvyšku žalobu voči žalovanému v rade 1/ a 2/ zamietol.

3. Pred otvorením prvého pojednávania zobral žalobca žalobu späť v časti o zaplatenie sumy 2.747,- Eur spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.747,- Eur od 20.7.2014 až do zaplatenia,

na základe ktorého dispozitívneho úkonu - čiastočného späťvzatia žaloby rozhodol súd uznesením č.k. 19Cb/212/2014-277 z 24.11.2015 o čiastočnom zastavení konania v časti o zaplatenie 2.747,- Eur spolu s 5,25 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 2.747,- Eur od 20.7.2014 až do zaplatenia. Žalobca v priebehu konania navrhol zmenu žaloby, podľa obsahu ktorého návrhu na zmenu žaloby navrhol žalovaných v 1/ a v 2/ rade zaviazať spoločne a nerozdielne zaplatiť žalobcovi sumu 6.246,- Eur spolu s 9,15 % úrokom z omeškania ročne zo sumy 6.246,- Eur od 29.7.2014 až do zaplatenia a nahradiť trovy konania a trovy právneho zastúpenia s tým, že plnením jedného zo žalovaných zaniká povinnosť druhého, o ktorom dispozitívnom úkone žalobcu rozhodol okresný súd uznesením č.k. 19Cb/212/2014-532 zo dňa 14.10.2016 tak, že túto zmenu na základe aplikácie § 142 ods. 1 pripustil. Uvedené uznesenie nadobudlo právoplatnosť 7.11.2016.

4. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd uviedol, že medzi stranami sporu neboli v konaní sporné nasledovné skutkové okolnosti: „Uzatvorenie Zmluvy medzi žalobcom a žalovaným o poskytovaní služieb pod č. 11/O/840/13 zo 7.5.2013 v celom jej obsahu, teda vrátane príloh č. 1, 2, 3, 4, 5, tak ako je táto Zmluva, prílohy č. 1, 2 a zoznam - prehľad interných organizačných noriem žalobcu súčasťou spisu /ďalej už len Zmluva/, skutočnosť ručiteľského vyhlásenia žalovaného v 2. rade zo 7.5.2013 /č.l. 22/, spísanie odovzdávacích a preberacích protokolov pri nástupe žalovaného v 1. rade na realizáciu plnenia podľa Zmluvy /č.l. 58 až 63/ a č.l. 125 - prílohová obálka, týkajúcich sa odovzdávanej a preberanej agendy ohľadne spoločnosti Olýra, s.r.o., ZUNIVO, a.s. a PRIMA ZDROJ Považská Bystrica, spol. s r.o., vystavenie interných personálnych záznamov, tak ako sú v spise na č.l. 139 až 267 vrátane ich príloh zo strany žalobcu a ich doručenie žalovanému v 1. rade cestou jeho štatutárneho zástupcu, spísanie záznamov o spôsobenej škode zo 17.7.2013 /č.l. 108 a 111/ a skutočnosť ukončenia právneho vzťahu založeného Zmluvou, výpoveďou žalovaného z 15.7.2015 pri dojednaní dvojmesačnej výpovednej lehoty podľa článku III. bod 1 Zmluvy začínajúcej prvým dňom mesiaca nasledujúceho po doručení výpovede."

5. Primárne považoval okresný súd uviedol, že Zmluvu o poskytovaní služieb č. 11/O/840/13, uzatvorenú medzi žalobcom a žalovaným vzhľadom na dojednaný predmet plnenia, tak ako vyplýva z prílohy č. 1 v nadväznosti na článok II. bod 2 Zmluvy a pri zohľadnení právneho statusu zmluvných strán, ktoré túto Zmluvu uzatvorili ako podnikateľské subjekty pri ich podnikateľskej činnosti, vyhodnotil ako zmluvu o dielo podľa § 536 a nasl. Obchodného zákonníka. Predmet plnenia žalovaného v 1/ rade spĺňal charakteristiku diela podľa § 536 ods. 2 OBZ. Napriek realizácii plnenia žalovaného v 1/ rade prostredníctvom spracúvania údajov pri využití programu a počítačového vybavenia, je výsledok takejto činnosti nepochybne hmotne zachytiteľný prostredníctvom jeho zhmotnenia vytlačením v listinnej forme.

6. V konaní žalobca po zohľadnení čiastočného späťvzatia žaloby uplatnil právo na zaplatenie peňažnej pohľadávky v sume 6.246,- Eur, ktorá pozostávala z troch častí so samostatným skutkovým základom. V časti 396,- Eur išlo o právo na zaplatenie skutočnej škody, v časti o 2.850,- Eur išlo o právo na vrátenie vyplatených súm podľa faktúr č. 32013, 22013, 12013, celkom 3 x 950,- Eur, pričom v skutkovej rovine, čo okresný súd zdôraznil s odkazom na skutočnosť, že otázka právneho posúdenia uplatnenej pohľadávky je výlučnou kompetenciou súdu, tvrdil žalobca, že tieto platby z dôvodu vadného plnenia žalovaného, v nadväznosti na čo tomuto nevzniklo právo na zaplatenie dohodnutej odplaty, predstavujú bezdôvodné obohatenie, ktoré by malo byť žalobcovi vrátené (vyjadrenie sa žalobcu v jeho písomnom podaní zo 4.4.2016 na č.l. 443 spisu). Nakoniec zvyšok žalovanej istiny v sume 3.000,- Eur predstavoval žalobcom uplatnenú zmluvnú pokutu podľa článku VI. bod 2 Zmluvy za neodovzdanie prevzatého majetku - zverených hodnôt a účtovných dokladov žalovaným v 1/ rade žalobcovi pri ukončení právneho vzťahu založeného zmluvou. Vzhľadom na takéto rozčlenenie žalovanej pohľadávky zaoberal sa okresný súd pri dokazovaní v tejto veci a následne pri posudzovaní výsledkov vykonaného dokazovania každou z označených častí čo do základu a výšky samostatne.

7. Pokiaľ žalobca uplatnil právo na zaplatenie sumy 396,- Eur tvrdiac, že ide o skutočnú škodu, ktorá mu vznikla v dôsledku porušenia zmluvných a zákonných povinností žalovaného v 1/ rade žalobca tvrdil porušenie Zákona o účtovníctve, Zákona o DPH, Zákona o dani z príjmov, nedodržanie interných organizačných noriem žalobcu, neplnenie pokynov žalobcu, ako to vyplýva z dôvodov žaloby, ďalej porušenie zmluvných povinností podľa článku V. bod 1 Zmluvy (č.l. 283 spisu), teda porušenie povinností riadne a včas plniť predmet Zmluvy a zároveň v tejto súvislosti tvrdil, že takéto konanie ohrozilo plnenie právnych povinností žalobcu vypracovať ročnú účtovnú závierku s odkazom na § 6 ods. 4 zák. č. 431/2002 Z.z., za čo žalobcovi hrozili zákonné sankcie v podobe pokuty od daňového úradu, pričom bolo

obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu podľa Článku 8 vo vzťahu ku takto vymedzeným tvrdeniam o porušení zmluvných povinností žalovaného, takéto porušenie preukázať. S odkazom na úpravu podľa § 373, § 757 okresný súd zdôraznil, že obsah dôkaznej povinnosti žalobcu v tomto konaní vo vzťahu k uplatnenému právu na zaplatenie sumy 396,- Eur zahŕňal preukázanie porušenia zmluvnej povinnosti žalovaného v 1/ rade alebo porušenia jeho povinnosti stanovenej Obchodným zákonníkom. Zdôraznil, že prostredníctvom článku VIII. bod 5 boli v obsahu Zmluvy zahrnuté ako príloha č. 4 interné organizačné normy žalobcu, ktorých zoznam je uvedený v prehľade týchto interných organizačných noriem a pod bodom 13 sa v tomto zozname uvádzajú Ekonomické pravidlá žalobcu. Okrem porušenia zmluvnej povinnosti alebo povinnosti vyplývajúcej z Obchodného zákonníka konaním žalovaného v 1. rade bolo obsahom dôkaznej povinnosti žalobcu preukázať v tomto konaní i splnenie ostatných kumulatívnych podmienok vzniku práva žalobcu na náhradu škody, teda samotný vznik škody a príčinnú súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti a vznikom škody. Na základe vykonaného dokazovania oboznámením listinných dôkazov: „zápisov o spôsobenej škode zo 17.7.2013 /č.l. 108, 111/, interných personálnych záznamov podľa č.l. 139 až 267, faktúry subjektu SOFTIP, a.s. č. 34301235 znejúcej na 396,- EUR vrátane pripojeného pracovného výkazu z 5.3.2014 k tejto faktúre podľa č.l. 77, dokladu o úhrade tejto faktúry žalobcom subjektu SOFTIP, a.s. podľa č.l. 107 a výpovedí svedkýň p. M. X., p. P. U., p. Y. S., Ing. B. P. a JUDr. O. M., po vyhodnotení týchto dôkazov podľa Článku 15 ods. 1, 2 v spojení s § 191 ods. 1,2 dospel súd k záveru o preukázaní základu a výšky práva žalobcu na zaplatenie škody v sume 396,- EUR. Zápisy o spôsobenej škode zo 17.7.2013 svojím obsahom jednoznačne preukazujú, že plnenie žalovaného v 1. rade malo kvalitatívne nedostatky. Konkrétne žalovaný v 1. rade vykonal úhradu bez schválenia zo strany generálneho riaditeľa, čím porušil internú organizačnú normu žalobcu, ktorá tvorila súčasť obsahu Zmluvy, ako to vyplýva z článku VIII. bod 5 v spojení so zoznamom interných organizačných noriem zahŕňajúcim pod bodom 13 Ekonomické pravidlá žalobcu. Na tomto mieste odôvodnenia súd zdôrazňuje, že žalovaní v 1. a v 2. rade nespochybňovali efektívnym spôsobom, teda v súlade s úpravou § 151 ods. 1, 2 skutočnosť, že označená interná organizačná norma - Ekonomické pravidlá žalobcu bola súčasťou obsahu Zmluvy medzi žalobcom a žalovaným. Podľa druhého záznamu o spôsobenej škode zo 17.7.2013 sa v plnení žalovaného v 1. rade vyskytol nedostatok v podobe duplicitnej platby - duplicitnej úhrady. Ani z jedného z označených zápisov o spôsobenej škode nevyplýva, že by štatutárny zástupca žalovaného v 1. rade tieto, tak ako to v konaní tvrdil, podpísal len pre účely ich prevzatia." Naopak z obsahu týchto listinných dôkazov vyplývalo, že žalovaný v 1/ rade cestou štatutárneho zástupcu uznal svoje pochybenie. Rovnako zo svedeckých výpovedí svedkýň p. X., p. U., p. S., Ing. P. a JUDr. M. vyplývalo, že v plnení žalovaného v 1/ rade boli zaznamenané nedostatky a vady. Konkrétne svedkyňa p. M. X. uviedla, že žalovaný v 1/ rade neurobil dobre saldo, teda konkrétne zaúčtoval jeden účtovný prípad jednej spoločnosti a v ďalších mesiacoch ho účtoval inej spoločnosti, čo bolo zistené až po skončení spolupráce medzi žalobcom a žalovaným (č.l. 477 spisu). Svedkyňa p. P. U. uviedla, že v rámci kontroly plnenia žalovaného v 1/ rade za obdobie máj, jún a júl 2013, ktorou kontrolou bola poverená, zistila, že v tomto plnení boli jednak formálne chyby, ako napríklad nesprávne dátumy, z dokladov pokladne nebola uplatňovaná DPH, zistila chyby v zaúčtovaní dodávateľských faktúr, kde neboli rozpoznávané analytické účty rozlišujúce náklady a taktiež nie vždy bola uplatnená DPH. V interných dokladoch boli formálne chyby, napríklad neboli správne číslované, neboli tu zaúčtované splátkové kalendáre, ktoré neboli zaúčtované ani na vstupe v nákladoch. Niektoré nedostatky dokázala odstrániť sama, ale tam, kde si už nevedela poradiť, napríklad z technických dôvodov, bol oslovený subjekt SOFTIP. Svedkyňa výslovne potvrdila, že sumu 330,- Eur žalobca SOFTIPU zaplatil za odstránenie nedostatkov v činnosti žalovaného v 1/ rade, ktoré svedkyňa zistila a ktoré tiež boli predmetom personálnych záznamov, tzv. anomálií. Svedkyňa uviedla, že sama faktúru SOFTIPU účtovala (č.l. 479 spisu). Svedkyňa p. Y. S. uviedla, že ako kontrolórka žalobcu zistila opakované nedostatky v organizácii práce žalovaného v 1/ rade, a to nedostatočnú dôslednosť pri sumarizácii dokladov a tiež nedostatky v účtovných postupoch, keď žalovaný v 1/ rade odviedol na účet subjektu, ktorý už nebol partnerom žalobcu, sumu 339,- Eur (č.l. 481 spisu). Nedostatky v činnosti žalovaného v 1/ rade boli za čas máj až august 2013 zisťované priebežne a takto boli priebežne i vytýkané prostredníctvom tzv. personálnych záznamov. „Svedkyňa Ing. B. P. uviedla, že prevzala po žalovanom v 1. rade subjekt Olýra, pričom v činnosti žalovaného v 1. rade nezistila žiadne podstatné a významné chyby, išlo len asi o dve chyby, keď bola zrealizovaná úhrada z bankového účtu Olýry, hoci sa jednalo o úhradu faktúry PRIMA ZDROJ. Svedkyňa JUDr. O. M. uviedla, že ako zamestnanec žalobcu v pozícii právnik mala vedomosť o nedostatkoch v činnosti žalovaného v 1. rade, pričom išlo o nedostatky spočívajúce v duplicitnej, neoprávnenej platbe, keď dvakrát bola zrealizovaná úhrada rovnakému dodávateľovi a jedna úhrada bola vykonaná ako neoprávnená. Potvrdila, že nedostatky v činnosti žalovaného v 1. rade odstraňovala p. U., ale aj pracovníci SOFTIPU. Z uvedených dôkazov, ako

aj zo žalobcom predložených personálnych záznamov, ktoré sú v spise na č.l. 139 až 267 vyplýva, že si žalovaný v 1. rade nesplnil riadne svoju zmluvnú povinnosť vyplývajúcu mu zo Zmluvy uzatvorenej so žalobcom a jeho plnenie malo vady. Osobitne vo vzťahu k predloženým personálnym záznamom poukazuje súd na personálne záznamy z č.l. 161, 167, 175 a 237, ktoré uvádzajú dátum nahlásenia tzv. anomálie v mesiaci jún 2013, na personálne záznamy z č.l. 208, 212 a 232, ktoré uvádzajú dátum nahlásenia anomálie v mesiaci júl 2013, na personálny záznam z č.l. 226, ktorý uvádza dátum nahlásenia anomálie v septembri 2013, na personálny záznam z č.l. 219, ktorý uvádza dátum nahlásenia anomálie v mesiaci október 2013, na personálne záznamy z č.l. 195 a 203, ktoré uvádzajú dátum nahlásenia anomálie v novembri 2013 a na personálny záznam z č.l. 189, ktorý uvádza dátum nahlásenia anomálie v decembri 2013, pričom vo všetkých označených personálnych záznamoch je za osobu zodpovednú za vznik anomálie označený štatutárny zástupca žalovaného v 1. rade Ing. Monika Tlacháčová / resp. aj štatutárny zástupca žalovaného v 1. rade napríklad ako je na čl. 237 /. Z titulu existencie preukázaných vád plnenia žalovaného v 1. rade v prospech žalobcu, ako vyplýva z obsahu označených svedeckých výpovedí a listinných dôkazov, požadoval žalobca odstránenie týchto vád, pokiaľ išlo o vady, ktoré boli zistené ešte v čase trvania pôsobenia žalovaného v 1. rade pre žalobcu. Pokiaľ tieto vady zistil žalobca neskôr, teda po ukončení právneho vzťahu medzi žalobcom a žalovaným, odstraňoval tieto vady sám, ako potvrdila svedkyňa p. U. alebo prostredníctvom tretieho subjektu SOFTIP, a.s.. Vo vzťahu k uplatnenému právu na náhradu škody vychádzal súd z kľúčového dôkazu, a to obsahu svedeckej výpovede svedkyne p. P. U., ktorá jasne, jednoznačne a presvedčivo potvrdila, že vady plnenia žalovaného v 1. rade zistené pri kontrole činnosti žalovaného v 1. rade za mesiace máj, jún a júl 2013, ktorú táto svedkyňa vykonávala na pokyn žalobcu po odchode p. Tlacháčovej /č.l. 478/, odstránila buď sama alebo v prípade potreby technickej podpory cez subjekt SOFTIP /č.l. 479/. Z uvedeného vyplýva, že v dôsledku vyplatenia sumy 396,- EUR žalobcom subjektu SOFTIP, a.s., ako vyplýva z č.l. 107, vznikla žalobcovi skutočná škoda predstavovaná zmenšením jeho majetkových hodnôt v uvedenom rozsahu, ktorá škoda žalobcovi vznikla v príčinnej súvislosti s porušením zmluvnej povinnosti žalovaného v 1. rade riadne vykonať zmluvnú povinnosť podľa Zmluvy, teda riadne splniť dojednaný predmet plnenia v období máj až júl 2013. Žalobca má právo na náhradu škody v rozsahu 396,- EUR podľa § 373 a nasledujúce Obchodného zákonníka. Jedná sa o právo na náhradu škody vzniknutej v dôsledku vadného plnenia žalovaného v 1. rade, ktoré existuje popri uplatnených nárokoch žalobcu voči žalovanému v 1. rade z titulu vád plnenia, a ktoré právo na náhradu škody nemohlo byť uspokojené uplatnením nárokov z vád podľa § 440 ods. 2 v spojení s § 564 všetko Obchodného zákonníka. Zároveň súd v tejto časti poukazuje na úpravu podľa § 436 ods. 4 v spojení s § 564 Obchodného zákonníka."

8. V odôvodnení napadnutého rozsudku okresný súd ďalej uviedol, že výška priznanej škody vyplýva jednoznačne z listinného dôkazu - dokladu o úhrade faktúry subjektu SOFTIP, a.s. žalobcom, ako je v spise na č.l. 107, pričom pokiaľ žalovaný v 1/ rade a žalovaný v 2/ rade túto výšku spochybňovali, nečinili tak efektívne, teda v súlade s úpravou § 151 ods. 2 a toto spochybnenie zostalo len výlučne vo všeobecnej rovine. Na realizáciu výsluchu zástupcu subjektu SOFTIP v súlade s návrhom žalobcu nevzhliadol okresný súd dôvody jednak s ohľadom na všeobecnosť spochybnenia výšky škody v sume 396,- Eur žalovaným v 1/ a v 2/ rade a na jednej strane s ohľadom na jednoznačnosť listinného dôkazu - faktúry subjektu SOFTIP, a.s., k nemu pripojeného dokladu o druhu a rozsahu vykonaného plnenia - pracovný výkaz z 5.3.2014 (č.l. 77 spisu) a v spojení s obsahom svedeckej výpovede svedkyne p. P. U., ktorá potvrdila, že prostredníctvom subjektu SOFTIP boli odstraňované vady plnenia žalovaného v 1/ rade za situácie, keď už si svedkyňa sama nevedela poradiť, napr. z technických dôvodov. Rovnako vykonané dokazovanie výsluchom audítora a nariadením znaleckého dokazovania v súlade s návrhom žalovaného v 2/ rade nehodnotil okresný súd ako relevantné predovšetkým vzhľadom na jednoznačnosť obsahu svedeckej výpovede svedkyne p. P. U. a s prihliadnutím na jej pracovné zaradenie u žalobcu ako účtovníčky, čo nepochybne bez potreby odborného posúdenia, a teda len pri využití pracovných skúseností umožňuje tejto svedkyni učiniť relevantné vyjadrenie v otázke, či predmetom odstraňovania vád prostredníctvom subjektu SOFTIP boli alebo neboli nedostatky plnenia žalovaného v 1/ rade, k čomu svedkyňa v obsahu svojej svedeckej výpovede zaujala jednoznačné kladné stanovisko. Tomu korešponduje i obsah svedeckej výpovede svedkyne JUDr. O. M.. Vo všeobecnej rovine okresný súd k obsahu svedeckých výpovedí vypočutých označených svedkýň uviedol, že tieto svoje svedecké výpovede učinili po zákonnom poučení svedkýň a samotná skutočnosť ich aktuálneho alebo niekdajšieho pracovno-právneho alebo iného záväzkového vzťahu so žalobcom sama o sebe bez preukázania inej relevantnej skutočnosti znižujúcej hodnovernosť týchto svedeckých výpovedí, túto hodnovernosť podľa okresného súdu neznižovala. V nadväznosti na to okresný súd vychádzal zo záveru, podľa ktorého sú tieto svedecké výpovede hodnoverné. Na základe vyhodnotenia výsledkov

vykonaného dokazovania nevzhliadol okresný súd s poukazom na vymedzenie okolností, na ktoré žalovaný v 2/ rade navrhol vypočuť svedkyňu p. O., tento dôkazný návrh ako dôvodný. Žalobcovi okresný súd priznal právo na náhradu skutočnej škody v sume 396,- Eur podľa § 373, § 379 veta prvá voči žalovanému v 1/ rade, ako voči subjektu, ktorý je nositeľom zodpovednosti za takto žalobcovi vzniknutú škodu. Žalovaného v 2/ rade zaviazal na zaplatenie tejto škody ako ručiteľa žalovaného v 1/ rade na základe skonštatovania pasívnej vecnej legitimácie žalovaného v 2/ rade založenej platným a účinným ručiteľským vyhlásením, tak ako je toto v spise na č.l. 22. Z obsahu ručiteľského vyhlásenia žalovaného v 2/ rade jednoznačne vyplýva hmotno-právny základ záväzku žalovaného v 2/ rade ako ručiteľa i za vzniknutú škodu v dôsledku porušenia zmluvných povinností žalovaného v 1/ rade na základe Zmluvy, čím bola podľa § 303 daná pasívna vecná legitimácia žalovaného v 2/ rade z hľadiska hmotného práva. Zodpovednosť žalovaného v 1/ rade a žalovaného v 2/ rade je vyjadrená spôsobom, ktorý zodpovedá ich hmotno-právnemu postaveniu dlžníka a ručiteľa spôsobom, tak ako vyplýva z výroku tohto rozsudku, podľa ktorého plnením jedného zo žalovaných zaniká v rozsahu tohto plnenia povinnosť druhého žalovaného. Okresný súd poukázal na závery vyplývajúce „zo Zbierky súdnych rozhodnutí a stanovísk Najvyššieho súdu ČSFR R 2/75 a vo vzťahu k otázke formulácie výroku súdneho rozhodnutia súdom na závery vyplývajúce z uznesenia Krajského súdu Žilina sp. zn. CoKR/8/2011 zo 7.6.2011. Žalovaní v 1. a v 2. rade sú v omeškaní so splnením svojho peňažného záväzku zaplatiť žalobcovi škodu. Súd poukazuje na preukázanú skutočnosť realizácie výzvy žalobcu adresovanej žalovanému v 1. rade na zaplatenie škody, tak ako vyplýva z č.l. 21 /výzva žalobcu z 23.6.2014/, čím je zároveň naplnená podmienka vyplývajúca z hmotno-právnej úpravy podľa § 306 ods. 1 Obchodného zákonníka. Zároveň žalobca preukázal realizovanie výzvy na zaplatenie škody i voči samotnému ručiteľovi, tak ako vyplýva z písomnej výzvy z 10.7.2014 /č.l. 23/. Žalovaní v 1. a v 2. rade v konaní efektívne nenamietali skutočnosť, že sa označené výzvy dostali do ich dispozičnej sféry. V nadväznosti na to súd priznal žalobcovi i uplatnený úrok z omeškania v zákonnej sadzbe podľa § 369 ods. 1, 2 Obchodného zákonníka odo dňa 29.7.2014 až do zaplatenia v súlade s návrhom žalobcu a zo základu predstavovaného dôvodne uplatneným právom na náhradu škody v sume 396,- EUR."

9. Vo zvyšnej časti okresný súd rozhodol o zamietnutí žaloby. Vo vzťahu k uplatnenému právu na vrátenie vyplatenej odmeny za máj, jún a júl 2013 (3 x 950,- Eur), ktoré v zmysle tvrdení žalobcu (č.l. 443 spisu) malo predstavovať bezdôvodné obohatenie žalovaného v 1/ rade na úkor žalobcu, nakoľko žalovanému v 1/ rade nevzniklo právo na zaplatenie odmeny z dôvodu vadného plnenia, okresný súd konštatoval, že takáto pohľadávka žalobcovi nesvedčí. Primárne v skutkovej rovine okresný súd poukázal na obsah Zmluvy podľa článku IV., ktorý upravuje na základe dohody zmluvných strán podmienky vzniku práva na zaplatenie odmeny, spôsob jej platenia, splatnosť a dojednaný postup pri neúplnom, neriadnom, nevčasnom alebo nekvalitnom výkone predmetu Zmluvy, ako vyplýva z článku IV. bod 4 Zmluvy. Samotný vznik práva na zaplatenie odmeny je viazaný na riadne vykonanie predmetu Zmluvy, teda na splnenie zmluvnej povinnosti žalovaného v 1/ rade bez vád. Pokiaľ, ako bolo vykonaným dokazovaním preukázané a vo vyššie uvedenom odôvodnení okresným súdom konštatované, že žalovaný v 1/ rade plnil vadne, a teda nesplnil si riadne svoju zmluvnú povinnosť, nastúpili primárne právne dôsledky vyplývajúce z úpravy § 324 ods. 3 Obchodného zákonníka v spojení so vznikom práva žalobcu uplatniť si nároky z vád podľa § 564 v spojení s § 436 Obchodného zákonníka. Dôvodnosť uplatnenia nárokov z vád plnenia ako pri porušení Zmluvy podstatným spôsobom je odôvodnená využitím zmluvnej dispozície podľa článku IV. bod 4 veta druhá Zmluvy, ktorý za závažné porušenie Zmluvy považuje aj porušenie interných organizačných noriem, a teda aj Ekonomických pravidiel žalobcu uvedených pod bodom 13 prehľadu interných organizačných noriem žalobcu, ktoré tvorili prílohu č. 4 Zmluvy a porušenie ktorých Ekonomických pravidiel žalobcu bolo konštatované v zápise o spôsobenej škode zo 17.7.2013 podľa č.l. 108 spisu. V dôsledku zmeny obsahu záväzku založeného Zmluvou z dôvodu vadného plnenia žalovaného v 1/ rade teda vzniklo žalobcovi právo na uplatnenie nárokov z vád plnenia, čo žalobca, ako vyplývalo predovšetkým z obsahu svedeckej výpovede svedkyne p. P. U., ale aj z obsahu svedeckej výpovede svedkyne p. M. X., svedkyne p. Y. X.. a svedkyne JUDr. O. M. i uplatnil, keď žiadal zistené vady odstrániť. Tým žalobca učinil voľbu nároku zo zodpovednosti za vady. Žalobca v konaní ani netvrdil a ani neoznačoval dôkazy vo vzťahu ku skutočnosti, že by nastali predpoklady pre zmenu zvoleného zodpovednostného nároku v súlade s úpravou § 436 ods. 2 veta štvrtá Obchodného zákonníka, teda že by po neodstránení vád plnenia žalovaným v 1/ rade zrealizoval odstúpenie od Zmluvy alebo uplatnil zľavu z ceny. Z vykonaného dokazovania vyplývalo, že v plnení žalovaného v 1/ rade boli nedostatky, čo však zároveň neznamenalo, že by v dôsledku toho vzniklo žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu plnej výšky vyplatenej odmeny za máj, jún a júl 2013, teda 3 x 950,- Eur. Okresný súd poukázal na úpravu podľa § 440 ods. 2 v spojení s § 564 všetko OBZ, v zmysle ktorej uspokojenie,

ktoré je možné dosiahnuť uplatnením nárokov z vád, nie je možné dosiahnuť uplatnením z iného právneho dôvodu, a teda ani z právneho dôvodu bezdôvodného obohatenia. Je nepochybné, že pokiaľ by okresný súd žalobe v časti o zaplatenie sumy 2.850,- Eur vyhovel, vzniklo by bezdôvodné obohatenie práve na strane žalobcu, nakoľko žalovaný v 1/ rade mu poskytol okrem vadného plnenia i plnenie, ktoré vadami netrpelo. Na uvedenom závere nič nemenil ani dojednaný spôsob určovania odplaty, ako vyplýval z článku IV. bod 1 Zmluvy. Okresný súd poukázal na právnu vetu podľa „Zhodnotenia občianskoprávneho kolégia NS SSR zo dňa 21.12.1978 sp. zn. Cpj 37/78 podľa ktorej: Nárok na vydanie neoprávneného majetkového prospech / teraz bezdôvodného obohatenia/ možno však uplatniť iba v tom prípade, ak nie sú podmienky pre dosiahnutie rovnakého uspokojenia z titulu nároku na náhradu škody. Skutočnosť, že žalovaný v 1. rade plnil vadne, zakladá primárny právny dôsledok zmeny obsahu záväzku podľa § 324 ods. 3 Obchodného zákonníka a nie vznik práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia, ktoré by vzniklo na strane žalovaného v 1. rade na úkor žalobcu plnením bez právneho dôvodu v nadväznosti na skutočnosť, že v dôsledku vadného plnenia žalovaného v 1. rade nevzniklo právo na zaplatenie odmeny, ako sa mylne domnieval žalobca. Nakoľko žalobca nepreukázal existenciu hmotno-právneho základu a ani výšku uplatnenej pohľadávky na vydanie bezdôvodného obohatenia v sume 2.850,- EUR, rozhodol súd o zamietnutí žaloby."

10. Okresný súd zamietol žalobu i čo do uplatnenej zmluvnej pokuty 3.000,- Eur. Žalobca pri uplatnení tejto časti žalovanej pohľadávky vychádzal z dojednania obsiahnutého v článku VI. ods. 2 Zmluvy a tvrdil, že mu toto právo svedčí z dôvodu porušenia zmluvnej povinnosti žalovaným v 1/ rade pri ukončení účinnosti Zmluvy odovzdať žalobcovi prenechaný majetok - inventár a zverené hodnoty a účtovné doklady. Vo vzťahu k uplatnenej zmluvnej pokute okresný súd vykonal dôkaz obsahom Zmluvy a konštatoval, že z neho nevyplýva, že by bolo zmluvnou povinnosťou žalovaného v 1/ rade pri ukončení zmluvného vzťahu odovzdať prevzatý inventár - zverené hodnoty prostredníctvom písomného odovzdávacieho a preberacieho protokolu. Uvedená zmluvná povinnosť žalovaného v 1/ rade nevyplýva ani z nespornej skutkovej okolnosti vyplývajúcej z predložených písomných odovzdávacích a preberacích protokolov zo 7.5.2013, ktoré sú jednak súčasťou príloh žaloby a taktiež takto datované odovzdávacie a preberacie protokoly sú súčasťou prílohovej obálky spisu ako listinný dôkaz predložený v konaní žalovaným v 1/ rade. V konaní žalobca v súlade s riadnym plnením povinnosti tvrdenia podľa Článku 8 neoznačil konkrétne zverené hodnoty (inventár, majetok alebo účtovné doklady), ktorých by sa týkalo porušenie zmluvnej povinnosti žalovaným v 1/ rade zabezpečenej zmluvnou povinnosťou podľa článku VI. bod 2 Zmluvy. Uvedené konkretizovanie zverených hodnôt, ktoré nemali byť žalovaným v 1/ rade žalobcovi pri ukončení Zmluvy vrátené, nevyplývalo ani zo svedeckých výpovedí svedkýň p. X., p. U., p. S., Ing. P. a JUDr. M., ktoré s výnimkou svedkyne p. S. ani nevedeli uviesť, a teda nemali bližšiu vedomosť o okolnostiach odovzdávania zverených hodnôt žalovaným v 1/ rade pri ukončení právneho vzťahu medzi žalovaným v 1/ rade a žalobcom. Svedkyňa p. U. dokonca uviedla, že vie, že žalovaný v 1/ rade nechal cestou štatutárneho zástupcu doklady v kancelárii a nič si neponechal (č.l. 479 spisu). Skutočnosť, že ani v prípade ukončenia právneho vzťahu medzi žalobcom a svedkyňou Ing. B. P. neboli spísané písomné odovzdávacie a preberacie protokoly, ktoré by svedkyňa podpísala, vyplýva z obsahu jej svedeckej výpovede (č.l. 501 spisu). Pokiaľ svedkyňa p. Y. S. uviedla, že nedošlo ku spísaniu zápisu o odovzdaní a prevzatí dokladov pri ukončení Zmluvy a za odovzdanie dokladov nemožno považovať ich prenechanie v kancelárii, tak okresný súd poukázal na vyššie skonštatovaný obsah Zmluvy, z ktorého nevyplývala zmluvná povinnosť žiadnej zo zmluvných strán o odovzdaní a prevzatí zverených hodnôt spísať písomný protokol podpísaný zmluvnými stranami, ale len povinnosť žalovaného v 1/ rade pri ukončení zmluvy zverené hodnoty odovzdať, čo bolo podľa okresného súdu naplnené ich prenechaním v dispozícii žalobcovi v kancelárii. Odovzdanie daňových a účtovných dokladov na sekretariát výkonného riaditeľa podľa článku VI. bod 5 Zmluvy nie je zmluvnou povinnosťou žalovaného v 1/ rade zabezpečenou zmluvnou pokutou. V nadväznosti na uvedené okresný súd skonštatoval, že žalobca nepreukázal vznik práva na zaplatenie zmluvnej pokuty, pretože nepreukázal porušenie zmluvnej povinnosti zabezpečenej zmluvnou pokutou neodovzdaním konkrétneho zvereného majetku, účtovného dokladu alebo inej zverenej hodnoty žalovaným v 1/ rade žalobcovi, vo väzbe na čo rozhodol okresný súd o zamietnutí žaloby i pokiaľ išlo o uplatnenú zmluvnú pokutu 3.000,- Eur. V tejto časti považoval okresný súd za významné uviesť, že v skutkovej rovine nezávisle na objektívnom princípe, na ktorom bola založená dojednaná zmluvná povinnosť, ani nenachádza vychádzajúc z výsledkov vykonaného dokazovania žiaden rozumný dôvod, pre ktorý by si žalovaný v 1/ rade mal ponechať u seba účtovné doklady alebo iné zverené hodnoty žalobcu. O nároku na náhradu trov konania rozhodol okresný súd podľa § 262 ods. 1, 2 CSP, § 255 ods. 1, 2 CSP, § 256 ods. 1 CSP.

11. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie žalobca „proti Rozsudku Okresného súdu Žilina č.k.: 19Cb/212/2014-548 vydanému dňa 15.11.2016 v časti proti II. a III. výroku rozhodnutia". S napadnutým rozsudkom okresného súdu nesúhlasil, považoval ho za nesprávny a nespravodlivý. Namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. f) , rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (odvolací dôvod podľa § 365 ods. 1 písm. h) . Okresný súd zamietol žalobu v časti nároku o vrátenie vyplatených záloh vo výške 2.850,- Eur a v časti nároku o zaplatenie zmluvne pokuty vo výške 3.000,- Eur. Pokiaľ išlo o zamietnutie žaloby v časti o vrátenie vyplatených záloh, a to 3 x 950,-Eur, tak nešlo o vyplatenie odmeny za riadne vykonanú prácu, ale o vyplatenie záloh, čo okresný súd mylne nerozlišoval. V podaní „Vyjadrenie ku konaniu" zo dňa 04.04.2016, tak zálohová platba nepredstavovala odsúhlasenie kvality prác. Jednotlivé zálohové platby boli vyfakturované na základe troch zálohových faktúr, a to: zálohovej faktúry č. 12013, zálohovej faktúry č. 22013 a zálohovej faktúry č. 32013, všetky na sumu 950,- Eur. Zdôraznil, „že zálohová faktúra nie je v podstate faktúrou, aj keď to podľa názvu možno vyzerá. Ide len o podklad k platbe, resp. výzvu či dokument, prostredníctvom ktorého dodávateľ požaduje od odberateľa platbu vopred. Preddavkové faktúry teda sa v praxi vystavujú najmä ako informácia pre zaplatenie preddavku, t.j. platby pred samotným poskytnutím služby či dodaním tovaru. Dodávateľ si pýta platbu vopred - v celkovej výške alebo aspoň v čiastočnej výške. Nešlo teda o zaplatenie odmeny za poskytnuté služby v zmysle článku IV. Zmluvy. Nakoľko plnenie žalovaného 1/ bolo počas celého trvania zmluvného vzťahu plnením vadným (táto skutočnosť bolo jednoznačne a nepochybne preukázaná výsluchov jednotlivých svedkýň, listinnými dôkazmi, resp. uvedené konštatoval i súd v odôvodnení v časti priznaného nároku žalobcovi), žalovanému nevznikol ani nárok si tieto zálohové platby započítať na riadnu odmenu vo výške 1.000,- EUR mesačne v zmysle bodu 1. ČI. IV. Zmluvy. Z tohto dôvodu zotrvávam na názore, že prijaté zálohové platby prijal žalovaný 1/ bezdôvodne a je povinný ich vydať v dôsledku bezdôvodného obohatenia. Žalobca pripomínam, že žalovaný si v konaní nárok na vyplatenie odmeny za dodané služby riadne neuplatňoval." Zamietnutie žaloby v časti týkajúcej sa nároku o zaplatenie zmluvnej pokuty okresný súd zdôvodnil tým, že nebolo zmluvnou povinnosťou žalovaného v 1/ rade odovzdať zverené hodnoty žalobcovi prostredníctvom písomného protokolu podpísaného zmluvnými stranami (odsek 33. napadnutého rozsudku) a konštatoval, že prenechanie zverených hodnôt v kancelárii považoval za ich riadne odovzdanie. Žalobca s týmto zdôvodnením zásadne nesúhlasil, nakoľko žalovaný 1/ rade povinnosť protokolárneho odovzdania zverených hodnôt v priebehu konania nespochybňoval. Samotné prejavy žalovaného v 1/ rade naopak preukazovali, že tento si bol vedomý potreby odovzdať zverené hodnoty riadne, t.j. prostredníctvom protokolu. Poukázal napríklad na e-mailové správy žalovaného 1/ rade pripojené k podaniu žalovaných nazvanému „Podanie a doplnenie dôkazov", ktoré bolo doručené okresnému súdu dňa 17.02.2016, z ktorých jednoznačne vyplývala vedomosť žalovaného v 1/ rade o riadnom odovzdaní zverených hodnôt prostredníctvom odovzdávacích a preberacích protokolov. „Rovnako žalovaní už k svojim podaniam označeným „Odpor, ktoré boli doručené konajúcemu súdu dňa 08.10.2014 pripojili odovzdávacie a preberajúce protokoly, čo podľa môjho názoru dostatočne preukazuje, že žalovaný 1/ jednoznačne akceptoval odovzdanie zverených hodnôt prostredníctvom písomných protokolov. Žalobca pripomínam, že k hodnovernosti protokolov predložených žalovanými som sa vyjadril vo svojom podaní „Vyjadrenie ku konaniu" zo dňa 04.04.2016, a na tomto v plnom rozsahu zotrvávam. S ohľadom na uvedené skutočnosti ako i moje predošlé podania zastávam názor, že zmluvné strany prejavovali od počiatku vôľu riadneho odovzdania zverených hodnôt prostredníctvom písomného protokolu, riadne podpísaného zástupcami oboch podnikateľských subjektov, teda táto skutočnosť medzi stranami ani nebola sporná. Z tohto dôvodu je preto konštrukcia súdu, v zmysle ktorej nebolo povinnosťou žalovaného 1/ odovzdať zvereného hodnoty žalobcovi prostredníctvom písomného protokolu podpísaného zmluvnými stranami, v rozpore s ust. § 151 ods. 1 CSP, podľa ktorého „Skutkové tvrdenia strany, ktoré protistrana výslovne nepoprela, sa považujú za nesporné". Z označeného ustanovenia vyplýva, že súd v sporovom konaní nevykonáva dôkazy na preukázanie nesporných tvrdení strán. Nesporné skutkové tvrdenia si súd osvojí ako zistení skutkový stav, z ktorého vychádza v meritórnom rozhodnutí." V tomto kontexte žalobca považoval aj zdôvodnenie okresného súdu, že neoznačil konkrétne zverené hodnoty (inventár, majetok alebo účtovné doklady) za nedôvodné, nakoľko strany počas celého konania viedli spor o riadnom neodovzdaní celého súboru vecí, teda zverených hodnôt. Žalovaní ani v tomto prípade nevzniesli žiadnu námietku alebo návrh týkajúce sa povinnosti označiť zverené hodnoty jednotlivo. Z tohto dôvodu považoval i toto konštatovanie okresného súdu za priečiace sa významu označeného zákonného ustanovenia. Zároveň pre prípad, že by sa žalovanému v 1/ rade nepodarilo protokolárne odovzdať zverené hodnoty tak, žalobca nemohol

akceptovať ani tvrdenie okresného súdu, že odovzdanie daňových a účtovných dokladov na sekretariát v zmysle článku VI. bod 5. uzavretej Zmluvy nebolo zmluvnou povinnosťou žalovaného 1/ rade. Článok VI. bod 2. Zmluvy ustanovil povinnosť žalovaného 1/rade uhradiť žalobcovi zmluvnú pokutu pre prípad, že pri ukončení Zmluvy neodovzdá žalobcovi zverené hodnoty, v konkrétnom prípade účtovné doklady. V tom istom článku VI. piatom bode je uvedená povinnosť ich odovzdania na sekretariáte výkonného riaditeľa. Je nepochybné, že bod 2. a bod 5. spolu priamo súvisia, konkrétne piaty bod upresňuje spôsob riadneho odovzdania účtovných dokladov, preto názor okresného súdu, že prenechanie zverených hodnôt v kancelárii, považoval za ich riadne odovzdanie, vyhodnotil žalobca ako nepochopiteľný a neodôvodnený. Názor okresného súdu v súlade s názorom žalovaného v 1/ rade, že odloženie zverených hodnôt v kancelárii bez ďalšieho možno považovať za riadne odovzdanie účtovných dokladov tak v žiadnom prípade podľa žalobcu neobstojí. Navrhol, aby odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu vyhovel a napadnutý rozsudok v súlade s § 388 zmenil tak, že žalobe vyhovie v celom rozsahu.

12. K doručenému odvolaniu sa písomne vyjadrila žalovaná v 2 /rade, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila s napadnutým rozsudkom, a to z dôvodu, že je podľa nej spravodlivý a správny. K časti vrátenie vyplatených záloh a to 3 x 950,- Eur uviedla, že vyplatené zálohy neboli vyplatené vopred ako uvádza Prima Zdroj PB vo svojom odvolaný že to boli platby pred samotným poskytnutím služby. Žiadna platbu vopred nebola vyplatená, bola vyplatená platba za vykonaná prácu, čo je nepochybne dokázané aj listinnými dôkazmi aj výsluchom svedkýň. „Aká to je platba vopred, keď za mesiac 5/2013 s textom na faktúre: Fakturujeme Vám zálohovú platbu za poskytnuté ekonomické služby za mesiac 5/2013 a táto faktúra bola vyplatená dňa 22.7.2013 po 1,5 mesiaci a za mesiac 6/2013 tak isto 22.7.2013 a za 7/2013 mi bola faktúra uhradená až 26.9.2013, taktiež po 2 mesiacoch. Zálohová platba je platba vopred a nie po 2 mesiacoch pozadu po odpracovaní 5 dní v týždni namiesto 2 dní v týždni ako bolo uvedené v zmluve. Znovu zdôrazňujem, že mi nebola žiadna platba vopred vyplatená, len mi boli vyplatené zálohy za odpracovanú prácu za mesiace 5,6,7/2013 pozadu 2 mesiace a za 4,8,9,10/2013 mi neboli uhradené žiadne financie aj napriek tomu, že tieto mesiace som pre žalobcu pracovala nad rámec zmluvy. Takže zo 7 mesiacov čo som pre žalobcu pracovala mi vyplatil 3 faktúry za poskytnuté služby aj to pozadu!", „V zmluve som mala dohodnutú odmenu: 1.400 eur a túto mi každý mesiac s oneskorením 2 mesiace o 1/3 krátil a vyplatil mi PZ PB za odpracovanú prácu 950 eur nie zálohu."

13. K časti k odovzdaniu zverených prostriedkov a hodnoty žalobcovi prostredníctvom protokolu žalovaná v 2/ rade uviedla, že protokoly ako aj doklady boli pripravené na odovzdanie v kancelárii, kde spracovávala účtovníctvo. Zdôraznila, že doklady nechala aj s odovzdávacím protokolom na poličke v učtárni pripravené k odovzdaniu a niekoľkokrát písomne, ústne, telefonicky upozorňovala p. S., že sú pripravené k odovzdaniu. Stačí pozrieť e-mailovú komunikáciu a ďalší hlavný rozpol v PZ PB je, kde mala doklady odovzdať. Ing. Stacho - konateľ tvrdil na pojednávaní dňa 24.11.2015, že ich podľa zmluvy mala nechať na sekretariáte výkonného riaditeľa a p. S. - kontrolórka tvrdila na pojednávaní dňa 19.4.2016, že ich mala odovzdať, preto ju niekoľkokrát kontaktovala, o čom svedčia dôkazy v e-mailoch. Žalovaná v 2/ rade nerozumela, prečo si neprišla pre doklady, keď napr. spoločnosť Olýru, s.r.o. odovzdávala žalovaná v 2/rade „k 31.7.2013 a do 10.10.2013 si p. S. nebola schopná prísť pre doklady to je 2,5 mesiaca a pritom do učtárne chodila aj 3 x denne" a ani prečo p. S. neprišla pre doklady za Prima Zdroj PB, keď túto spoločnosť spracovala k 31.8.2013 to je 1,5 mesiaca mala čas prísť pre doklady. Žalovaná v 2/ rade nič nezobrala, všetko odovzdala aj vypracovala odovzdávacie protokoly, ktoré nechala navrchu v šanóne pri dokladoch a ktoré som e-mailom zaslala p. S.. Je logická súvislosť podľa žalovanej v 2/ rade, že p. S. neprevzala doklady, lebo ešte sama nemala pre žalovanú v 2/ rade pripravené doklady k odovzdaniu k príchodu dňa 7.5.2013, ktoré jej odovzdala 19.8.2013.

14. K doručenému vyjadreniu k odvolaniu žalovanej v 2/ rade sa žalobca písomne nevyjadril (doručenka č.l. 585 spisu).

15. Krajský súd v Žiline ako súd odvolací (§ 34 postupom v medziach podľa § 379 ods. 1 CSP, § 380 ods. 1 CSP, bez nariadenia pojednávania s odkazom na § 385 ods. 1 a contrario a verejným vyhlásením rozsudku za splnenia podmienok podľa § 219 ods. 1, 3 v spojení s § 378 ods. 1 rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch podľa § 387 ods. 1, 2 potvrdil ako vecne správne rozhodnutie. Rozhodnutie bolo prijaté hlasovaním v senáte pomerom hlasov 3:0.

16. Primárne k procesnému postupu v odvolacom konaní odvolací súd uvádza, že napriek tomu, že žaloba bola podaná za účinnosti Občianskeho súdneho poriadku dňa 28.7.2014, tak správne okresný

súd a v nadväznosti na to i odvolací súd s účinnosťou od 1.7.2016, keď nadobudol účinnosť CSP, ktorý zrušil Občiansky súdny poriadok v znení platnom a účinnom do 30.6.2016 (§ 473 , pokračovali od 1.7.2016 podľa CSP. Je teda zrejmé, že tak okresný súd v prvostupňovom konaní ako aj odvolací súd v odvolacom konaní boli povinní postupovať a konať podľa CSP. Vyplýva to z § 470 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti. Podľa § 470 ods. 2 veta prvá právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované.

17. Podľa § 379 CSP, odvolací súd je rozsahom odvolania viazaný okrem prípadov, ak a) od rozhodnutia o napadnutom výroku závisí výrok, ktorý odvolaním nebol dotknutý, b) ide o nerozlučné spoločenstvo podľa § 77 a odvolanie podal len niektorý zo subjektov, c) určitý spôsob usporiadania vzťahu medzi stranami vyplýva z osobitného predpisu.

18. Podľa § 380 ods. 1 CSP, odvolací súd je odvolacími dôvodmi viazaný.

19. Podľa § 387 ods. 1 CSP, odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne.

20. Podľa § 387 ods. 2 CSP, ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

21. Krajský súd uvádza, že základom jeho potvrdzujúceho rozhodnutia bola vyššie citovaná právna úprava. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v podanom odvolaní a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledkov dokazovania v prvoinštančnom konaní (§ 379 CSP, § 380 ods. 1 , krajský súd nezistil opodstatnenosť podaného odvolania žalobcom. Okresný súd vykonal v intenciách návrhov sporových strán dostatočné dokazovanie, z neho vyvodil správne skutkové zistenia a rovnako správne vec právne posúdil. Vzhľadom na konštatovanie vecnej správnosti napadnutého meritórneho výroku rozsudku okresného súdu, ktorým žalobu vo zvyšnej časti uplatneného nároku voči žalovanému v 1/ rade a žalovanej v 2/ rade zamietol a výroku o trovách prvostupňového konania, za stotožnenia sa s dôvodmi uvedenými v písomnom vyhotovení rozsudku okresným súdom, krajský súd za aplikácie § 387 ods. 2 odkazuje na odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu. Z titulu aplikácie § 387 ods. 2 v spojení s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 350/09 a rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2015, pri potvrdení rozhodnutia okresného súdu, nie je potrebné, aby krajský súd v odôvodnení svojho rozsudku zopakoval tie závery napadnutého rozsudku okresného súdu, s ktorými sa stotožňuje, pretože odôvodnenia a rozhodnutia prvostupňového súdu a odvolacieho súdu tvoria jeden celok (II. ÚS 78/05, III. ÚS 264/2008, IV. ÚS 372/08) a tým je postačujúce len odkázať cez úpravu v § 387 ods. 2 na odôvodnenie obsiahnuté v napadnutom rozsudku okresného súdu. V zásade sa odvolací súd môže obmedziť len na prevzatie odôvodnenia nižšieho súdu.

22. Prejednaním veci len v rámci a z tých dôvodov, ktoré žalobca vymedzil v písomnom odvolaní zo dňa 21.1.2017 (č.l. 570 a nasl. spisu) a ktoré mali väzbu na zistený uzavretý skutkový stav veci podľa výsledku dokazovania v prvoinštančnom konaní, odvolací súd dospel k záveru o neopodstatnenosti podaného odvolania žalobcom.

23. Vo vzťahu k odvolaniu žalobcu odvolací súd uvádza, že zmyslom práva na súdnu ochranu je umožniť každému reálny prístup k súdu, a k to zodpovedajúcu povinnosť súdu o veci konať. Ak osoba (právnická alebo fyzická) splní predpoklady ustanovené zákonom, súd jej musí umožniť stať sa účastníkom konania so všetkými procesnými oprávneniami ale aj povinnosťami, ktoré z tohto postavenia vyplývajú (viď Nálezy Ústavného súdu Slovenskej republiky z 23. augusta 2001, sp.zn. II. ÚS 14/2001 z 13. novembra 2002, II. ÚS 132/02, III. ÚS 171/2006 z 5. apríla 2007).

24. V rámci podaného odvolania žalobca namietal, že súd prvej inštancie dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci.

25. Krajský súd pri posudzovaní napadnutého rozsudku okresného súdu v rozsahu a v medziach odvolacích dôvodov žalobcu vychádzal zo skutkového stavu zisteného okresným súdom, ktorým bol viazaný. Nebolo preukázané ani zistené, že by malo byť dokazovanie zopakované alebo doplnené a ani nedospel odvolací súd k záveru, žeby skutkový stav konštatovaný okresným súdom vykazoval nesprávnosti.

26. Ak žalobca v odvolaní namietal nesprávne právne posúdenie okresným súdom, tak krajský súd v tejto rovine uvádza, že „právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a na zistený skutkový stav aplikuje konkrétnu právnu normu. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne závery" (z uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 8Cdo 121, 122, 123/2016 z 23. júna 2016). Po vykonaní odvolacieho prieskumu odvolací súd uvádza, že k tejto situácií v predmetnej sporovej právnej veci nedošlo, keďže na zistený skutkový stav súdom prvej inštancie boli aplikované rozhodné zákonné ustanovenia uvedené v odôvodnení napadnutého rozsudku okresného súdu, ktoré boli aj správnym spôsobom interpretované.

27. Vo vzťahu k odôvodneniu rozhodnutia krajského súdu sa uvádza, že reagoval len na argumentáciu žalobcu v odvolaní majúcu pre vec podstatný význam, ktorý postup je v súlade s uznesením Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. II. ÚS 78/05 zo dňa 16. marca 2015, podľa ktorého „...súčasťou základného práva na súdnu ochranu v občiansko-súdnom konaní podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je právo na odôvodnenie, ktorého štruktúra je rámcovo upravená v § 157 ods. 2 Občianskeho súdneho poriadku. Táto norma sa uplatňuje v odvolacom konaní (§ 211 Občianskeho súdneho poriadku). Odôvodnenie súdneho rozhodnutia v opravnom konaní však nemá odpovedať na každú námietku alebo argument v opravnom prostriedku, ale iba na tie, ktoré majú rozhodujúci význam pre rozhodnutie o odvolaní, zostali sporné, alebo sú nevyhnutné na doplnenie dôvodov prvostupňového rozhodnutia, ktoré sa preskúmava v odvolacom konaní". Zo znenia uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 3. júla 2003 vyplýva, že „...všeobecný súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu (prvostupňového ale aj odvolacieho), ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces".

28. Súd prvej inštancie zamietol teda žalobu vo zvyšnej časti, a to voči žalovanému v 1/ rade a voči žalovanému v 2/ rade, a to v časti nároku o vrátenie vyplatených záloh a v časti nároku o zaplatenie zmluvnej pokuty.

29. Žalobca v odvolaní, ktoré smerovalo do časti rozhodnutia okresného súdu o zamietnutí žaloby v časti o vrátenie vyplatených záloh, poukazoval na to, že nešlo o vyplatenie odmeny za riadne vykonanú prácu, ale o vyplatenie záloh a namietal, že okresný súd práve tento rozdiel dostatočne nerozlišoval. Poukázal na svoju argumentáciu a produkované dôkazy v rámci prvoinštančného konania. Zdôraznil, že preddavkové faktúry sa vyskytujú najmä ako informácia pre zaplatenie preddavku, t.j. platby pred samostatným poskytnutím služby či dodaním tovaru. Zdôraznil, že plnenie žalovaného v 1/ rade bolo plnenie vadným a tak mu nevznikol nárok na zálohové platby, ktoré boli započítané na riadnu odmenu a tým, že ich žalovaný v 1/ rade prijal, tak sa bezdôvodne obohatil. V súvislosti s touto odvolacou argumentáciou žalobcu v odvolaní sa odvolací súd dôsledne oboznámil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu v tejto časti, zdôrazňuje pritom odvolací súd, že na základe odvolacej argumentácie žalobcu nebol vytvorený dostatočný priestor na odklon od záverov súdu prvého stupňa, vyslovených v napadnutom rozsudku. Je zrejmé, že okresný súd vnímal nedostatky v plnení žalovaného v 1/rade, avšak zdôraznil, že tieto nedostatky nezakladali žalobcovi právo na vydanie bezdôvodného obohatenia v rozsahu plnej výšky odmeny za máj, jún a júl 2013. Je zrejmé, že samotné vadné plnenie, tak ako bolo konkretizované žalobcom vo vzťahu k plneniu žalovaného v 1/ rade, nezakladalo nárok žalobcu na bezdôvodné obohatenie, a to napriek tomu, že žalovaný v 1/ rade poskytol žalobcovi i časť vadného plnenia, avšak poskytol i plnenie, ktoré vadami netrpelo. Na podporu svojich záverov poukázal okresný súd v napadnutom rozsudku i na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktorým dotvrdzoval správnosť prijatých záverov. Je potrebné opätovne na tomto mieste zdôrazniť závery okresného súdu, že vadné plnenie zakladá primárne právny dôsledok obsahu záväzku podľa § 324 ods. 3 OBZ, a nie vznik

práva žalobcu na vydanie bezdôvodného obohatenia. Žalobca napriek dostatočnému odôvodneniu v napadnutom rozsudku okresného súdu v tejto rovine však v rámci podaného odvolania tejto argumentácii vôbec nevenoval pozornosť a zotrval nároku na vydanie bezdôvodného obohatenia. Keďže odvolací súd, po vykonaní odvolacieho prieskumu v tejto časti, sa stotožnil so závermi súdu prvého stupňa, nebol dôvod cez odvolacie dôvody žalobcu na odklon od týchto vecne správnych záverov a cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 odvolací súd poukazuje na podrobné odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa v tejto časti.

30. Žalobca nesúhlasil so závermi okresného súdu, ktorý zamietol jeho nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty, pričom zdôraznil povinnosť žalovaného v 1/ rade, a to protokolárne odovzdanie zverených hodnôt a skutočnosť, že žalovaný v1/ rade túto povinnosť nenamietal, pričom poukázal i na mailové správy žalovaného v 1/ rade, ktoré boli doručené súdu prvej inštancie dňa 17.2.2016, z ktorých jednoznačne vyplýva vedomosť žalovaného v 1/ rade o riadnom odovzdaní zverených hodnôt prostredníctvom odovzdávacích preberacích protokolov. Poukázal tiež na to, že „napríklad na e-mailové správy žalovaného 1/ pripojené k podaniu žalovaných nazvanému „Podanie a doplnenie dôkazov", ktoré bolo doručené súdu I. inštancie dňa 17.02.2016, z ktorých jednoznačne vyplýva vedomosť žalovaného 1/ o riadnom odovzdaní zverených hodnôt prostredníctvom odovzdávacích a preberacích protokolov. Rovnako žalovaní už k svojim podaniam označeným „Odpor, ktoré boli doručené konajúcemu súdu dňa 08.10.2014 pripojili odovzdávacie a preberajúce protokoly, čo podľa môjho názoru dostatočne preukazuje, že žalovaný 1/ jednoznačne akceptoval odovzdanie zverených hodnôt prostredníctvom písomných protokolov. Žalobca pripomínam, že k hodnovernosti protokolov predložených žalovanými som sa vyjadril vo svojom podaní „Vyjadrenie ku konaniu" zo dňa 04.04.2016, a na tomto v plnom rozsahu zotrvávam." Zdôraznil, že súd prvej inštancie si mal osvojiť nesporné skutkové tvrdenia sporových strán a mal z nich vychádzať v meritórnom rozhodnutí, pretože v celom konaní sa viedol spor o riadnom neodovzdaní celého súboru veci. Práve v súvislosti s touto argumentáciou žalobcu sa odvolací súd oboznámil s odôvodnením rozhodnutia okresného súdu, v ktorom okresný súd v časti vyhodnotenia nároku žalobcu na zaplatenie zmluvnej pokuty primárne vychádzal z dojednania obsiahnutého v čl. VI. bod 2 Zmluvy (č.l. 10 spisu). Odvolací súd vzhľadom na odvolacie dôvody žalobcu po vyhodnotení čl. VI. bod 2 Zmluvy (č.l. 10 spisu) dospel napriek odvolacím dôvodom žalobcu k rovnakým záverom ako okresný súd. Vychádzal pritom z formulácie vzájomne zmluvne dohodnutých práv a povinností medzi žalobcom a žalovaným v 1/ rade a vyvodil z týchto zmluvných dojednaní na rozdiel od žalobcu závery zhodné so závermi okresného súdu, pričom sa zdôrazňuje, že pre uzavretú zmluvu o dielo v písomnej forme bolo určujúce a podstatné to, čo bolo nielen zmluvným stranám ale aj konajúcim súdom poznateľné z textu takejto písomnej listiny. Z predmetného článku Zmluvy o poskytovaní služieb číslo 11/O/840/13 z 7.5.2013 (ďalej aj len Zmluva) z čl. VI. bod 2 veta druhá, nie je možné vyvodiť, že by bola zmluvne dohodnutá podmienka odovzdania a prevzatia prevzatého inventáru zverených hodnôt viazaná na spísanie odovzdávacieho a preberacieho protokolu. Len pre úplnosť odvolací súd uvádza, že tak ako Zmluva je dvojstranný právny úkon, tak aj spísanie preberacieho protokolu je dvojstranným právnym úkonom, u ktorého recipročne oproti sebe stoja obojstranne formulované práva a povinnosti a ak podmienka preberacieho protokolu nebola zmluvne dohodnutá, tak potom nemožno vyžadovať a sankcionovať zmluvnou pokutou jeho nevyhotovenie. Ak sa žalobca v tomto smere nestotožnil so závermi súdu prvej inštancie, že neoznačil konkrétne zverené hodnoty, inventár, majetok alebo účtovné doklady a zdôraznil, že počas celého konania viedli spor o riadnom neodovzdaní celého súboru veci, tak i podľa záverov odvolacieho súdu bolo potrebné, aby boli špecifikované veci, ktoré mali byť predmetom odovzdania a prevzatia protokolárne, zvlášť, ak toto neodovzdanie malo byť naviazané na možnosť uplatnenia zmluvnej pokuty zo strany žalobcu, a to tak, aby skutočne bolo možné preveriť, čo bolo žalovanému v 1/ rade od žalobcu odovzdané, čo bolo prevzaté a čo malo byť žalovaným v 1/ rade žalobcovi odovzdané. V tejto súvislosti označenie celý súbor vecí nie je možné vyhodnotiť ani s prihliadnutím na argumentáciu žalobcu v odvolaní za dostatočne konkrétne. Pripomína odvolací súd na tomto mieste, že právna úprava zmluvnej pokuty v Obchodnom zákonníku (§ 300-302) je len doplnením právnej úpravy tohto inštitútu obsiahnutej v Občianskom zákonníku (§ 544 a § 545). Zmluvná pokuta patrí k zabezpečovacím prostriedkom záväzkového práva. Je to dohodou účastníkov určená peňažná suma, ktorú je dlžník povinný zaplatiť veriteľovi, ak poruší svoju zmluvnú povinnosť. Možno ju dohodnúť aj pre prípad omeškania so splnením peňažného záväzku, resp. akéhokoľvek iného záväzku, ktorý je dostatočne určitý. V tejto súvislosti krajský súd podporne poukazuje i na uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 5Obdo/11/2008 zo dňa 11. decembra 2008, v zmysle ktorého „...zmluvná pokuta je jedným z právnych prostriedkov slúžiacich na zabezpečenie zmluvnej povinnosti. Právna úprava obsiahnutá v § 544 a § 545 Občianskeho zákonníka vyžaduje pre platné dojednanie zmluvnej

pokuty okrem písomnej formy vymedzenie zmluvnej povinnosti, ktorá má byť takto zabezpečená a jednoznačnú dohodu o výške zmluvnej pokuty, resp. spôsobu jej určenia". Má akcesorickú povahu pri svojom vzniku predpokladá existenciu hlavného záväzku, na zabezpečenie ktorého má slúžiť. Inštitút zmluvnej pokuty plní v určitom zmysle slova funkciu paušalizovanej náhrady škody. Výška zmluvnej pokuty musí spĺňať kritérium primeranosti, inak by dohoda o nej mohla byť neplatná pre rozpor s dobrými mravmi prípadne by neprimerane vysoká zmluvná pokuta v obchodných vzťahoch mohla byť dôvodom moderačného oprávnenia súdu, teda dôvodom na jej zníženie. Zákonným kritériom posúdenia primeranosti zmluvnej pokuty je hodnota zabezpečovacej povinnosti a jej význam a v neposlednom rade i jej konkretizácia. Dohoda o zmluvnej pokute musí byť písomná. I vzhľadom na tieto skutočnosti, odvolací súd považuje s poukazom na obsahové znenie čl. VI. bod 2 veta druhá Zmluvy vo vzťahu k argumentácii žalobcu v odvolaní, rozhodnutie súdu prvého stupňa, napriek odvolacej argumentácii žalobcu za vecne správne, keďže z písomného znenia tohto článku nie je možné vyvodiť existenciu povinnosti žalovaného v 1/ rade v rovine odovzdania vecí uvádzaných žalobcom v žalobe formou odovzdávacích, preberacích protokolov .

31. Pokiaľ žalobca v odvolaní ďalej argumentoval, že nesúhlasí so závermi súdu prvého stupňa a dohodu v rámci čl. VI. bod 2 veta druhá Zmluvy viazal na aj čl. VI. bod 5 Zmluvy, kde je uvedená povinnosť ich odovzdania na sekretariáte výkonného riaditeľa, tak okresný súd práve v tejto súvislosti konštatoval, že odovzdanie daňových a účtovných dokladov na sekretariát výkonného riaditeľa podľa čl. VI. bod 5 zmluvy nie je zmluvnou povinnosťou žalovaného v 1/ rade zabezpečovanou zmluvnou pokutou. Nemohol sa odvolací súd stotožniť s tvrdením žalobcu, ktorý viazal dohodu v čl. VI. bod 2 veta druhá aj na čl. VI. bod 5 Zmluvy s poukazom na skutočnosť, že dohoda o zmluvnej pokute vyžaduje písomnú formu s konkrétnou identifikáciou zabezpečovaného záväzku, pričom čl. VI. bod 2 napriek systematickému zaradeniu pod čl. VI. s názvom Všeobecné ustanovenia je samostatným zmluvným dojednaním bez väzby na čl. VI. 5 a i s poukazom na obsahové znenie tohto článku a na logický výklad, nie je možné vyjadriť ich vzájomnú viazanosť. Tu opätovne odvolací súd odvolateľa odkazuje na znenie zmluvy konkrétne čl. VI. bod 2 veta druhá a čl. VI. bod 5, kde zmluvná pokuta sa jednoznačne viazala na prevzatý inventár a zverené hodnoty, pričom čl. VI. bod 5 pojednáva o daňových a účtovných dokladoch, týkajúcich sa plnenia a „súvisiace s plnením predmetu zmluvy podľa tejto zmluvy s príslušnými prílohami", čiže bez ďalšieho nie je možné konštatovať, že ide o prevzatý inventár a zverené hodnoty. V tejto časti opätovne odvolací súd odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

32. Krajský súd vzhľadom k aplikácii § 387 ods. 2 CSP, keď sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku a naň odkazuje, zvýrazňuje, že vo vzťahu k odvolacím dôvodom žalobcu, nie je potrebné ani žiaduce zopakovať opätovne skutkové zistenia a právne závery, ktoré vyplývajú z napadnutého rozsudku okresného súdu, tak ako už v tomto rozhodnutí konštatoval a je postačujúce naň len odkázať (napr. rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp.zn. 2Cdo 170/2005). Potom nebolo dôvodu, aby boli vykonávané ďalšie dôkazy. Opäť na tomto mieste pripomína odvolací súd, že dôkazné bremeno v danom sporovom prípade bolo na žalobcovi, s tým právnym následkom neunesenia tohto dôkazného bremena bol neúspech žalobcu v spore, keď žaloba žalobcu bola v časti zamietnutá, čomu zodpovedá odvolaním napadnutý výrok rozsudku súdu prvého stupňa, čo bol vecne správny spôsob rozhodnutia okresným súdom, preto bol vo vyvolanom odvolacom konaní rozsudok okresného súdu v napadnutých výrokoch potvrdený, a to aj v závislých výrokoch o trovách konania, ku ktorým žalobca nepodal v odvolaní osobitné námietky, cez úpravu v § 387 ods. 1, 2 sa v podrobnostiach odkazuje na dostatočné odôvodnenie napadnutého rozsudku okresného súdu.

33. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté podľa § 396 ods. 1 CSP, podľa ktorého, ustanovenia o trovách konania pred súdom prvej inštancie sa použijú aj na odvolacie konanie v spojení s § 255 ods. 1 CSP, § 262 ods. 1 CSP. V odvolacom konaní boli plne úspešní žalovaní, ktorým bola priznaná plná náhrada trov odvolacieho konania.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku odvolanie n i e j e prípustné.

Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa.

Dovolanie sa podáva v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy. Podľa ust. § 428 v dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh). Podľa ust. § 429 ods. 1 dovolateľ musí byť v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom. Podľa ust. § 429 ods. 2 povinnosť podľa odseku 1 neplatí, ak je a) dovolateľom fyzická osoba, ktorá má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, b) dovolateľom právnická osoba a jej zamestnanec alebo člen, ktorý za ňu koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa, c) dovolateľ v sporoch s ochranou slabšej strany podľa druhej hlavy tretej časti tohto zákona zastúpený osobou založenou alebo zriadenou na ochranu spotrebiteľa, osobou oprávnenou na zastupovanie podľa predpisov o rovnakom zaobchádzaní a o ochrane pred diskrimináciou alebo odborovou organizáciou a ak ich zamestnanec alebo člen, ktorý za ne koná má vysokoškolské právnické vzdelanie druhého stupňa. Podľa ust. § 430 rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda, môže dovolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na podanie dovolania. Podľa ust. § 420 dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu vo veci samej alebo ktorým sa konanie končí, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako strana, nemal procesnú subjektivitu, c) strana nemala spôsobilosť samostatne konať pred súdom v plnom rozsahu a nekonal za ňu zákonný zástupca alebo procesný opatrovník, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) rozhodoval vylúčený sudca alebo nesprávne obsadený súd, alebo f) súd nesprávnym procesným postupom znemožnil strane, aby uskutočňovala jej patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Podľa ust. § 431 dovolanie prípustné podľa § 420 možno odôvodniť iba tým, že v konaní došlo k vade uvedenej v tomto ustanovení. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie, v čom spočíva táto vada.

Podľa ust. § 421 dovolanie je prípustné proti rozhodnutiu odvolacieho súdu, ktorým sa potvrdilo alebo zmenilo rozhodnutie súdu prvej inštancie, ak rozhodnutie odvolacieho súdu záviselo od vyriešenia právnej otázky, a) pri ktorej riešení sa odvolací súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe dovolacieho súdu, b) ktorá v rozhodovacej praxi dovolacieho súdu ešte nebola vyriešená alebo c) je dovolacím súdom rozhodovaná rozdielne.

Podľa ust. § 432 dovolanie prípustné podľa § 421 možno odôvodniť iba tým, že rozhodnutie spočíva v nesprávnom právnom posúdení veci. Dovolací dôvod sa vymedzí tak, že dovolateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia.

Podľa ust. § 433 dovolací dôvod nemožno vymedziť tak, že dovolateľ poukáže na svoje podania pred súdom prvej inštancie alebo pred odvolacím súdom.

Podľa ust. § 434 dovolacie dôvody možno meniť a dopĺňať len do uplynutia lehoty na podanie dovolania.

Podľa ust. § 435 v dovolaní nemožno uplatňovať nové prostriedky procesného útoku a prostriedky procesnej obrany okrem skutočností a dôkazov na preukázanie prípustnosti a včasnosti podaného dovolania.