Prehliadač alebo jeho nastavenia nie sú podporované.

Praktik.ai používa moderné webové technológie kvôli bezpečnosti, rýchlosti a spoľahlivému prihlasovaniu. Tento prehliadač ich nepodporuje alebo blokuje JavaScript, preto sa aplikácia nemusí správne načítať.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox alebo Safari na najnovšiu verziu a stránku potom obnovte.

Ak používate Windows 7, Windows 8 alebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusia ponúkať novú verziu. V takom prípade použite novšie zariadenie alebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Prohlížeč nebo jeho nastavení nejsou podporované.

Praktik.ai používá moderní webové technologie kvůli bezpečnosti, rychlosti a spolehlivému přihlašování. Tento prohlížeč je nepodporuje nebo blokuje JavaScript, proto se aplikace nemusí správně načíst.

Aktualizujte prosím Chrome, Edge, Firefox nebo Safari na nejnovější verzi a stránku potom obnovte.

Pokud používáte Windows 7, Windows 8 nebo Windows 8.1, Chrome a Edge už nemusí nabízet novou verzi. V takovém případě použijte novější zařízení nebo kontaktujte podporu Praktik.ai.

Your browser or its settings are not supported.

Praktik.ai uses modern web technologies for security, speed, and reliable sign-in. This browser does not support them, or JavaScript is blocked, so the app may not load correctly.

Please update Chrome, Edge, Firefox, or Safari to the latest version and then reload this page.

If you use Windows 7, Windows 8, or Windows 8.1, Chrome and Edge may no longer offer a newer version. In that case, use a newer device or contact Praktik.ai support.

24Co/85/2017

ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Krajský súd v Prešove v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Elišky Wagshalovej a členov senátu JUDr. Martina Barana a JUDr. Antónie Kandravej, v spore žalobcu: P.. M. C., R.., G.. XX.XX.XXXX, E. K. L. - H. - H. X, M., G., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. SIDOR, s.r.o., so sídlom Zdravotnícka 4373/6, Poprad, IČO: 36 866 156, proti žalovanému: Slovenská republika zastúpená Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky, Župné námestie 13, Bratislava, o náhradu škody s príslušenstvom, o odvolaní žalobcu proti rozsudku Okresného súdu Kežmarok č.k. 9C 559/2015-72 zo dňa 10.2.2017, takto

rozhodol:

I. Potvrdzuje rozsudok.

II. Zamieta návrh na prerušenie odvolacieho konania.

III. Žalovaný má nárok na náhradu trov odvolacieho konania voči žalobcovi v rozsahu 100 %.

odôvodnenie:

1. Okresný súd Kežmarok (ďalej súd prvej inštancie) napadnutým rozsudkom žalobu žalobcu o náhradu škody zamietol a vyslovil, že žalovaný má nárok na náhradu trov konania v celom rozsahu. Svoje rozhodnutie odôvodnil: „Ako vyplynulo z obsahu žaloby a z obsahu písomných a ústnych vyjadrení žalobcu v priebehu sporu, žalobca si uplatnil nárok na náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. a to v súvislosti s konaním a rozhodnutím Okresného súdu Kežmarok v právnej veci vedenej pod spisovou značkou 2Cb 7/2002. Nárok na náhradu škody si žalobca nielen v žalobe ale aj pri predbežnom prerokovaní nároku na náhradu škody v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. uplatnil jednak z dôvodu zodpovednosti štátu za nezákonné rozhodnutie v zmysle § 3 ods. 1 písm. a) zákona č. 514/2003 Z.z., ako aj z dôvodu nesprávneho úradného postupu v zmysle § 3 ods. 1 písm. d) zákona č. 514/2003 Z.z. Žalobca za subjekt konajúci v mene štátu označil v zmysle § 4 ods. 1 bod 1 zákona č. 514/2003 Z.z. Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré svoju postavenie zástupcu štátu v konaní nepoprelo, pričom súd s poukazom na citované ustanovenie zákona č. 514/2003 Z.z. konštatuje správnosť označenia žalovaného a jeho zástupcu. Zástupca žalovaného rovnako nespochybnil ani zákonnosť postupu žalobcu pri predbežnom prerokovaní nároku v zmysle § 15 zákona č. 514/2003 Z.z. Súd vykonaným dokazovaním zistil podstatný priebeh súdneho konania vedeného na tunajšom súde pod spisovou značkou 2Cb 7/2002, ako aj jeho výsledok, ktorým je rozsudok č.k. 2Cb/7/2002

- 232 zo dňa 06.09.2011. Týmto rozsudkom súd žalobu voči žalovanému v 2. rade (subjekt totožný so žalobcom v tomto konaní) zamietol a uložil žalobcovi povinnosť zaplatiť žalovanému v 2. rade náhradu trov konania vo výške 1.813,55 Eur, ktorá podľa žalobcu predstavuje škodu v tomto konaní, a to z dôvodu nevykonateľnosti tohto rozsudku, pretože žalobcom bol v tomto konaní subjekt majúci postavenie organizačnej zložky podniku zahraničnej osoby, teda bez právnej subjektivity, ktorá bola navyše z obchodného registra ku dňu 09.03.2006 vymazaná. Ako súd z obsahu tohto pripojeného

súdneho spisu zistil, na rozsudku bola pôvodne vyznačená právoplatnosť, ale ako vyplýva z vyjadrenia zákonnej sudkyne adresovaného predsedníčke súdu, k vyznačeniu právoplatnosti došlo omylom, a pretože rozsudok nebol doposiaľ doručený žalobcovi, bola doložka právoplatnosti zrušená a konanie ani v súčasnej dobe nie je právoplatne skončené, o čom svedčí aj skutočnosť, že v konaní boli vykonávané ďalšie procesné úkony (predloženie veci odvolaciemu súdu a pod.). Súd považuje za potrebné zdôrazniť, že v konaní o náhradu škody v zmysle zákona č. 514/2003 Z.z. nie je súd oprávnený preskúmavať zákonnosť postupu alebo rozhodnutia súdu z hľadiska jeho obsahu, a teda stav, v akom sa konanie vedené pod spisovou značkou 2Cb 7/2002 nachádza, je pre súd v tejto právnej veci záväzný a pri svojom rozhodovaní musí z neho vychádzať. Nezákonnosť rozhodnutia môže konštatovať len príslušný orgán (v tomto prípade odvolací alebo dovolací súd), ktorý takého rozhodnutie ako nezákonné zmení alebo zruší (§ 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z.z.), čo v prípade rozsudku č.k. 2Cb/7/2002 - 232 zo dňa 06.09.2011 absentuje. Nakoľko žalovaným použité prostriedky procesnej obrany založené na popretí skutkových tvrdení žalobcu mali rôzny charakter, považuje súd za náležité, aby sa zaoberal každou argumentáciou strán sporu jednotlivo a posúdil jej relevantnosť vo vzťahu k uplatnenému nároku. K námietke pasívnej vecnej legitimácie žalovaného súd poukazuje na ustanovenie § 3 ods. 2 zákona č. 514/2003 Z.z., v zmysle ktorého je zodpovednosť štátu založená na objektívnom princípe nevyžadujúcom zavinenie. Preto už len samotná skutočnosť, že súd vydal rozsudok, o ktorom žalobca tvrdí, že bol porušený zákon a bolo tiež porušené konanie, ktoré mu predchádzalo, postačuje na vyslovenie záveru o existencii pasívnej legitimácie štátu. Štát sa svojej objektívnej zodpovednosti nemôže zbaviť s poukazom na prípadné zanedbanie povinnosti právneho zástupcu žalobcu v pôvodnom konaní, pretože takto by zákonom nepredpokladaným spôsobom svoju zodpovednosť preniesol na iný subjekt v procese rozhodovania o zodpovednosti štátu za škodu. Prenesenie tejto zodpovednosti na iný subjekt zákon predpokladá až v prípade následného regresného nároku, ktorý ale nie je predmetom tohto sporu. Objektívny stav, kedy súd vydá rozsudok, o ktorom sa žalobca domnieva, že je nezákonný, zakladá pasívnu legitimáciu štátu v tomto konaní, čo však ale automaticky neznamená vznik zodpovednosti štátu, pretože tá je viazaná na splnenie ďalších podmienok.“ 2. Súd prvej inštancie vec právne posúdil v zmysle ust. § 2 písm. b/, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 4 ods. 1, § 5 ods. 1, § 6 ods. 1, 2, § 9 ods. 1, § 15 ods. 1, § 16 ods. 4, § 17 ods. 1, § 18, § 19 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. 3. Zároveň súd prvej inštancie uviedol, že žalovaný bol v konaní pasívne vecne legitimovaný a neboli splnené podmienky pre priznanie nároku na náhradu škody z dôvodu neexistencie nezákonného rozhodnutia, ako aj nepreukázanie nesprávneho úradného postupu. 4. Proti citovanému rozsudku bolo podané odvolanie zo strany žalobcu, ktorý uviedol, že rozhodnutie súdu prvej inštancie vychádza z nesprávnych skutkových zistení, že súd prvej inštancie nesprávne vec právne posúdil a že zistený skutkový stav neobstojí, nakoľko sú prípustné ďalšie prostriedky procesnej obrany, ktoré neboli uplatnené. 5. Žalobca uviedol, že sa stotožňuje s posúdením súdom prvej inštancie o tom, že nie je splnená existencia právoplatného rozhodnutia, ktoré bolo zrušené alebo zmenené, no v prípade, že išlo o konanie, ktoré je nesprávnym úradným postupom, môže byť ukončené vydaním nezákonného rozhodnutia a v tomto prípade je treba rozlišovať, či bolo príčinou vzniku škody nezákonné rozhodnutie, alebo nesprávny úradný postup. Tento nesprávny úradný postup spočíva v tom, že súd nedôsledne skúmal, či sú splnené procesné podmienky v konaní, pričom okolnosťou, ktorá škodu spôsobila a bez ktorej by škodlivý následok nenastal, je práve takýto postup súdu prvej inštancie spočívajúci v tom, že súd takmer 10 rokov konal so žalobcom, s ktorým od začiatku pre zákonnú prekážku konať nemohol a takto žalobcovi narastali náklady za konanie v súdnom konaní, ktoré sú nepochybne škodou. Táto škoda je v príčinnej súvislosti s nesprávnym úradným postupom súdu, lebo tento konal, hoci konať už nemal a konanie mal zastaviť. Žalobca teda utrpel škodu nespočívajúcu v tom, že sa nemôže domôcť náhrady trov konania, ale v tom, že vynaložil náklady z titulu právneho zastúpenia a o tieto sa zmenšil jeho majetok. Procesné rozhodnutie o zastavení konania v zmysle vtedy platného ust. § 104 ods. 1 O.s.p. je jednoducho procesnou predbežnou otázkou, pričom zastaveniu konania nemôže brániť ani vydaný rozsudok, a preto nie je pre posúdenie nároku na náhradu škody potrebné, aby vo veci bolo právoplatne rozhodnuté, hoci aj uznesením o zastavení konania. Taktiež žalobca namietol záver súdu prvej inštancie, podľa ktorého ak by bol dôvodom vzniku škody nesprávny úradný postup, potom by bol nárok premlčaný, nakoľko o tomto postupe sa žalobca zastúpený advokátom mal a mohol dozvedieť už pri svojom vstupe do konania dňom 31.8.2006. tento záver súdu nie je správny, nakoľko nemá oporu v žiadnom ustanovení zákona. Nie je pre začatie premlčacej doby rozhodujúce, kedy poškodený mohol a mal dozvedieť o nesprávnom úradnom postupe, ale vtedy, kedy sa dozvedel o škode. Žalobca sa o škode prvýkrát dozvedel až po skončení súdneho konania, teda dňa 13.6.2012, kedy zaplatil

advokátovi odmenu za zastupovanie v súdnom konaní. Právny zástupca strany sporu v zmysle Zákona o advokácii ani vtedy platného Občianskeho súdneho poriadku nemá povinnosť voči súdu pre skúmanie procesných podmienok konania, naopak, táto povinnosť vyplýva ex offo pre súd. V zmysle Ústavy SR nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo mu zákon neukladá, pričom skúmanie procesných podmienok konania je záležitosť konajúceho súdu. v danom prípade nesprávny úradný postup súdu spočíval v tom, že neskúmal splnenie procesných podmienok konania v príčinnej súvislosti s tým vznikla žalobcovi škoda z titulu povinnosti vyplatenia odmeny svojmu právnemu zástupcovi, ktorú by pri správnom postupe súdu nemusel zaplatiť, ak by si súd dôsledne plnil svoju povinnosť skúmať procesné podmienky a mohol tak urobiť ešte v čase, keď žalovaný nebol účastníkom konania. Účastník konania v zmysle vtedy platného O.s.p. má právo namietať vecnú legitimáciu účastníkov, čo však nemožno spájať s nedostatkom hmotnoprávnej subjektivity, ako aj procesnej nespôsobilosti byť účastníkom konania. Od žalobcu, ani od jeho právneho zástupcu nemožno spravodlivo žiadať, aby za konania upozorňoval súd na skutočnosť, že nie sú splnené procesné podmienky konania. Zároveň poukázal na skutočnosť, že konajúci súd vydaním meritórneho rozhodnutia prekročil svoju právomoc ukladať účastníkom povinnosti, keď k náhrade trov konania zaviazal subjekt, ktorý nemá hmotnoprávnu, ani procesnú subjektivitu. 6. Zároveň žalobca navrhol prerušenie konania do rozhodnutia vo veci sp. zn. 2Cb 7/2002, vedenej na Okresnom súde Kežmarok, pričom poukázal na podanie, ktorým inicioval zastavenie konania, hoci by mal konajúci súd o takomto zastavení rozhodnúť aj bez návrhu. 7. Žalovaný k odvolaniu žalobcu uviedol, že sa stotožňuje s názorom súdu prvej inštancie o neexistencii právoplatného rozhodnutia, ktoré by bolo zmenené alebo zrušené pre nezákonnosť. Poukázal na dostatočné odôvodnenie súdu prvej inštancie o tom, čo sa považuje za nesprávny úradný postup, pričom dôvody, ktoré uviedol žalobca vo svojom odvolaní, nie sú podstatné pre posúdenie správnosti a zákonnosti odvolaním napadnutého rozsudku. Taktiež nepovažoval za dôvodné námietky o možnosti konajúceho súdu, aby si urobil vlastné závery vo vzťahu ku konaniu, ktoré zakladalo nárok na náhradu škody. Taktiež sa nestotožnil s posúdením otázky premlčania zo strany žalobcu s tým, že zo strany právneho zástupcu žalobcu je nutné poukázať na povinnosti advokáta uvedené v Zákone o advokácii, podľa ktorého aj v súlade s ust. § 415 a § 417 ods. 1 Občianskeho zákonníka má advokát dôsledne využívať všetky právne prostriedky a uplatniť ich v záujme klienta s prihliadnutím na účelnosť a hospodárnosť poskytovaných právnych služieb. Žalobca mal teda pre zamedzenie vzniku prípadných škôd vystupovať aktívne a vzniesť námietku nedostatku splnenia procesných podmienok. Ak by k tomuto došlo, určite by mu nevznikli náklady na právne zastúpenie v priznanej výšky. Pokiaľ sa týka návrhu na prerušenie konania, nesúhlasil s podaným návrhom, nakoľko nie sú splnené zákonné dôvody, pričom súd konanie prerušuje, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní riešiť. V danom prípade sa jedná o konanie o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom, pričom splnenie týchto podmienok musí byť preukázané najneskôr v dobe, keď súd o uplatnenom nároku rozhoduje. V prípade, že by došlo k prerušeniu konania, došlo by k porušeniu zásady hospodárnosti a rýchlosti konania, preto nie je dôvod vyhovieť tomuto návrhu. Z týchto dôvodov navrhol odvolaciemu súdu potvrdiť rozsudok súdu prvej inštancie a zamietnuť návrh žalobcu na prerušenie konania. 8. Žalobca vo svojom vyjadrení k podaniu žalovaného uviedol, že nesúhlasí s tam uvedenými dôvodmi a zotrval na dôvodoch podaného odvolania. V rámci námietky o tom, že mal vzniesť pred súdom námietku nedostatku procesnej spôsobilosti žalobcu uvádza, že takýto výklad je nekonformný a otázka generálnej prevencie podľa § 415 Občianskeho zákonníka prichádza do úvahy len vtedy, ak právny vzťah nie je podrobne upraveným právom, resp. je upravený neurčito a ak Občiansky súdny poriadok jasne a nezameniteľne upravuje určité procesné postupy, nemožno takúto situáciu uplatniť princíp generálnej prevencie v zmysle § 415 Občianskeho zákonníka. 9. Žalovaný k podanému vyjadreniu uviedol, že trvá na svojich predošlých stanoviskách.

10. Krajský súd v Prešove (ďalej len „odvolací súd“) príslušný na rozhodnutie o odvolaní (§ 34 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, ďalej len „C.s.p.“) v zmysle zásad uvedených v § 470 ods. 1 a 2 C.s.p., vzhľadom na včas podané odvolanie preskúmal napadnutý rozsudok , ako aj konanie mu predchádzajúce v zmysle zásad vyplývajúcich z ustanovenia § 379 a nasl. C.s.p., bez nariadenia pojednávania (§ 385 C.s.p. a contrario) s tým, že miesto a čas vyhlásenia rozhodnutia oznámil na úradnej tabuli Krajského súdu v Prešove a na jeho webovej stránke najmenej 5 dní vopred a dospel k záveru, že napadnutý rozsudok je vecne správny.

11. Podľa § 470 ods. 1 zák. č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok (ďalej len „C.s.p“.), ak nie je ustanovené inak, platí tento zákon aj na konania začaté predo dňom nadobudnutia jeho účinnosti.

12. Podľa § 470 ods. 2 prvej vety C.s.p., právne účinky úkonov, ktoré v konaní nastali predo dňom nadobudnutia účinnosti tohto zákona zostávajú zachované.

13. Podľa § 387 ods. 1 a 2 C.s.p., odvolací súd rozhodnutie súdu prvej inštancie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplní na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody.

14. Súd prvej inštancie v dostatočnom rozsahu zistil skutkový stav a zo zistených skutočností prijal správny právny záver. Keďže ani v priebehu odvolacieho konania sa na týchto skutkových a právnych zisteniach nič nezmenilo, odvolací súd si osvojil náležité a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia súdom prvej inštancie, na ktoré v plnom rozsahu odkazuje (§ 387 ods. 2 C.s.p.) a vo vzťahu k odvolacím námietkam uvádza nasledovné. 15. Súčasťou obsahu základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru je aj právo účastníka konania na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia (napr. II. ÚS 209/04, III. ÚS 95/06, III. ÚS 206/07), t. j. na také odôvodnenie, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka konania na spravodlivý proces (m. m. IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04). Judikatúra ESĽP nevyžaduje, aby v odôvodnení rozhodnutia bola daná odpoveď na každý argument strany. Ak však ide 12 o argument, ktorý je pre rozhodnutie kľúčový, vyžaduje sa osobitná odpoveď práve na tento argument (Georgidias c. Grécko z 29. 5. 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. 2. 1998). 16. Citovaný čl. 46 ods. 1 ústavy je vyjadrením základného práva domáhať sa súdnej ochrany. Tento článok ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravené konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnej ochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inú právnu ochranu vrátane základného práva zaručeného čl. 46 ods. 3 ústavy. V zmysle čl. 51 ods. 1 ústavy sa možno domáhať práv podľa čl. 46 ústavy len v medziach zákonov, ktoré toto ustanovenie vykonávajú, pričom však v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy musí byť výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov v súlade s ústavou, a súčasne v zmysle čl. 154c ods. 1 ústavy majú príslušné medzinárodné zmluvy vrátane dohovoru prednosť pred zákonom, ak zabezpečujú väčší rozsah ústavných práv a slobôd (I. ÚS 22/03). 17. Ustanovenie § 3 zákona č. 514/2003 Z. z. určuje rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. 18. Podľa § 6 ods. 1 prvej vety zákona č. 514/2003 Z. z. ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. 19. Podľa § 18 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. náhrada škody zahŕňa aj náhradu trov konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané nezákonné rozhodnutie alebo rozhodnutie o treste, o ochrannom opatrení, alebo rozhodnutie o väzbe, zatknutí a inom pozbavení osobnej slobody, alebo vykonané zadržanie a v konaní, v ktorom 13 bolo rozhodnutie zrušené alebo trestné stíhanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu. 20. Zmyslom a účelom zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci je ustanoviť v súlade s čl. 46 ods. 3 ústavy podmienky, za ktorých vzniká právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom, a to spôsobom, ktorý umožňuje odškodniť všetky prípady, v ktorých bola poškodenému spôsobená škoda takým rozhodnutím orgánu verejnej moci, ktoré bolo neskôr posúdené ako nezákonné. Za predpoklady pre priznania takejto náhrady škody tak už uvádzaný § 6 ods. 1 zákona č. 514/2003 Z. z. považuje okrem iného vydanie nezákonného rozhodnutia a tiež jeho zrušenie pre nezákonnosť príslušným orgánom. Tieto podmienky sú splnené iba vtedy, ak je vydané rozhodnutie následne zrušené na to príslušným orgánom práve z dôvodu nezákonnosti. Z takéhoto zrušujúceho

rozhodnutia potom musí byť dôvod zrušenia skoršieho rozhodnutia (jeho nezákonnosť) zrejmý (II. ÚS 25/2011).

21. Okrem toho, všeobecný súd môže pristúpiť k priznávaniu náhrady škody v konaní podľa zákona č. 514/20003 Z.z. až v prípade, ak o existencii prieťahov už bolo rozhodnuté oprávneným orgánom. V dotknutej veci neboli žiadnym z príslušných orgánov konštatované prieťahy v konaní (napríklad v dôsledku sťažnosti žalobcu na prieťahy, v dôsledku žiadosti o prešetrenie vybavenia sťažnosti na prieťahy, v dôsledku rozhodnutia vydaného v disciplinárnom konaní sudcu, prípade rozhodnutím Európskeho súdu pre ľudské práva alebo Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, v ktorých by bolo konštatované, že sa porušilo právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov),pričom všeobecný súd v konaní o náhradu škody, resp. nemajetkovej ujmy spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je orgánom kompetentným pre vyslovenie takéhoto záveru. Ako na to poukazuje dôvodová spáva k novele § 9 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z.z. účinnej od 1.1.2013, pokiaľ by súd konajúci o náhrade škody mohol hodnotiť postup iného súdu z hľadiska existencie zbytočných prieťahov, znamenalo by to absurdný záver, keďže všeobecné súdy by preskúmavali postup iných všeobecných súdov, pričom uvedené by mohlo smerovať aj k porušeniu inštančného princípu v súdnictve. Vecne príslušné pre rozhodovanie sporov o náhradu škody sú v prvom stupni zásadne okresné súdy, avšak súdy, ktoré môžu porušiť právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, môžu byť aj súdy vyššieho stupňa (krajské súdy, Najvyšší súd SR). V prípade, ak by sa zbytočných prieťahov dopustil napr. Najvyšší súd SR jeho postup by mal byť preskúmavaný súdom nižšieho stupňa, čo je zjavne absurdné a len potvrdzuje, že konštatovať existenciu prieťahov v súdnom konaní sú oprávnené iba zákonom zmocnené orgány. 22. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci v zmysle zákona č. 514/2003 vyžaduje splnenie troch základných predpokladov, ktorými sú: 1/ nesprávny úradný postup, 2/ vznik škody a 3/ príčinná súvislosť medzi nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. 23. Z hypotetického konštatovania, že žalobcovi vznikla škoda v dôsledku nesprávneho úradného postupu nemožno mať za preukázané tvrdenia žalobcu. Je zrejmé, že pri preukázaní zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom musia byť všetky tri základné predpoklady zistené súčasne. V danom prípade minimálne absentuje preukázanie príčinnej súvislosti medzi namietaným nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Škoda podľa tvrdenia žalobcu vznikla z dôvodu, že súd nezastavil konanie bezprostredne po vzniku procesnoprávnej prekážky, čím na jeho strane vznikli trovy, ktoré sú fakticky nevymožiteľné. K tomu uvádza odvolací súd, že konaním, z ktorého uplatňuje žalobca tento nárok, bolo konanie o zaplatenie sumy 14.873,91 euro, pričom z vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb pri hodnote veci 14.873 eur činí základná sadzba za 1 úkon právnej služby sumu 1.000 eur. Z uvedeného je zrejmé, že v akomkoľvek prípade pri zastupovaní advokátom v spore s takouto hodnotou činí odmena za poskytovanie právnych službe minimálne 2.000 eur, teda za dva úkony právnej služby, a to prevzatie a príprava zastúpenia a podanie písomného vyjadrenia k veci. Výšku takýchto trov by súd ustálil aj v prípade, že by konanie bolo zastavené z dôvodu zániku právnickej osoby jej výmazom. No aj v takomto prípade by súd doručil žalovanému žalobu na vyjadrenie, ktorý bez ohľadu na to, akú skutočnosť by bol namietal v konaní, mal by nárok na náhradu trov právneho zastúpenia. Z uvedeného vyplýva, že odmena za poskytovanie právnych služieb zo strany žalobcu by bola rovnaká aj obdobná. Z tohto je zrejmé, že namietaný údajný nesprávny procesný postup súdu nie je v priamej príčinnej súvislosti so namietanou škodou na majetku žalobcu. Táto skutočnosť teda v konaní nebola preukázané. Vzhľadom na okolnosti prípadu odvolací súd uvádza, že nemožno vyžadovať od súdu prvej inštancie, aby pred každým pojednávaním, prípadne pred každým procesným úkonom opätovne zisťoval, či medzičasom nedošlo k výmazu žalobcu či žalovaného z Obchodného registra, pričom je zrejmé, že žalobca procesnoprávnu spôsobilosť v čase podania žaloby v roku 2002 mal. Týmto spôsobom by sa formalisticky vyžadovalo od súdu prvej inštancie také konanie, ktoré by neprimeraným spôsobom zaťažovalo postup súdu prvej inštancie, čo by bolo v konečnom dôsledku v rozpore s princípom hospodárnosti, ale aj rýchlosti a efektivity občianskeho súdneho konania. V tomto smere odvolací súd poukazuje na vyjadrenia žalovaného k podanému odvolaniu, pričom nepochybne v zmysle Zákona o advokácii je povinnosťou advokáta poskytovať efektívne právnu pomoc a je aj jeho zodpovednosťou skúmať tieto skutočnosti a prípadne na ne súd upozorniť. V tomto prípade však predmetné úvahy nie sú relevantné vzhľadom na výšku trov právneho zastúpenia, ktorá bola určená v princípe za 2 úkony právnej služby, ktoré by v každom prípade boli zo strany právneho zástupcu účtované. Z tohto je zrejmé, že v súvislosti s namietaným nesprávnym úradným postupom súdu nevznikli žalobcovi žiadne iné trovy

v súvislosti s poskytnutím právnych služieb a preto nebol splnený základný predpoklad pre priznanie nároku na náhradu škody. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje za nadbytočné sa venovať ďalším odvolacím námietkam, ako aj namietanému premlčaniu. 24. S poukazom na vyššie uvedenú skutočnosť odvolací súd preto zamietol návrh na prerušenie odvolacieho konania do právoplatného rozhodnutia súdu vo veci vedenom na Okresnom súde Kežmarok pod sp. zn. 2Cd 7/2002 a to postupom podľa § 164 s tým, že v tomto rozhodnutí nie je nutné vyčkať na otázku, ktorá by mala význam pre rozhodnutie súdu v spomínanom konaní. 25. O náhrade trov odvolacieho konania bolo rozhodnuté s poukazom na ust. § 396 ods. 1 v spojení s ust. § 256 ods. 1 pri zohľadnení plného úspechu žalovaného v odvolacom konaní. 26. Rozhodnutie prijaté v pomere 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné. Proti rozhodnutiu odvolacieho súdu je prípustné dovolanie, ak to zákon pripúšťa (§ 419 C.s.p.) v lehote dvoch mesiacov od doručenia rozhodnutia odvolacieho súdu oprávnenému subjektu na súde, ktorý rozhodoval v prvej inštancii. Ak bolo vydané opravné uznesenie, lehota plynie znovu od doručenia opravného uznesenia len v rozsahu vykonanej opravy ( § 427 ods. 1 C.s.p.). Dovolateľ musí byť s výnimkou prípadov podľa § 429 ods.2 v dovolacom konaní zastúpený advokátom. Dovolanie a iné podania dovolateľa musia byť spísané advokátom (§ 429 ods. 1 C.s.p.). V dovolaní sa popri všeobecných náležitostiach podania uvedie, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa toto rozhodnutie napáda, z akých dôvodov sa rozhodnutie považuje za nesprávne (dovolacie dôvody) a čoho sa dovolateľ domáha (dovolací návrh) (§ 428 C.s.p.).